Gallirea - Příspěvky uživatele

Zatiaľ čo som si nenápadne obzerala starú vlčicu, ten jej spoločník sa s ňou pustil do akejsi debaty a mňa tak úplne vytesnili. Ešte viac teda. Tak nech, určite to bude nemehlo a zakopne počas lovu, usúdila som a sústredila svoju pozornosť na slnko, ktoré sa šplhalo na nebo a príjemne ohrievalo zem aj moju tmavú srsť.
Naše kolečko však rozjasnila svojim príchodom bielučká Aranel, za ktorou sa motalo malé vĺča hnedej farby. Teda až na hnát, ktorý jej asi niekto odfarbil po narodení. Pre mňa pôsobila tá malá, vraj menom Maeve, zvláštne. Len som zamávala chvostom a otočila pohľad do modrých očí bielej vlčice, ktorá ma vrúcne vítala. Okamžite som jej veselý úsmev opätovala. "Rada ťa vidím," riekla som šťastne a na okamih k nej pristúpila, aby som si mohla na pár sekúnd skryť tvár v jej srsti na krku v malom objatí. Na to som sa odtiahla, otriasla si srsť, aby každý chlp zapadol správne na miesto a pozrela sa po malej, ktorá niečo kričala a utekala do lesa. "Ideš s nami či za tou...malou?" Opýtala som sa ešte a hryzla si slabo do jazyka, pretože sa mi naň valilo nespočet zvedavých otázok, na ktoré však bude čas neskôr.
Stará hnedá vlčica sa ujala slova, len čo dokončila rozhovor s tým čiernobielym. Možno je to rodič tej Maeve, tiež je odfarbený, pomyslela som si a otočila lenivo oči na vlčicu, ktorá mala viesť lov. Bola azda útlejšia a drobnejšieho vzrastu ako ja a to som vývin ešte neukončila. Nemienila som ju však podceňovať, takéto veci sa mi vymstili kedysi doma. Predstavila sa mi a konečne som si tak mohla priradoť meno k tvári, nakoľko sme sa naozaj stretli asi po prvý raz. Zamávala som chvostom a hrdo sa narovnala. "A ja som Tati! Ahoj!" Prehlásila som a nedalo mi neotvoriť tlamu znova: "Nna to oko vidíš? Ako potom povedieš lov ak nevidíš?" Všetečná, zvedavosťou poháňaná... a nič som si z toho nikdy nerobila. Nepoznala som zatiaľ hanbu.
Loviť sme sa mali vydať na pláne, ktoríé mi prišli už beztak samé bahno, takže som len otrávene zafunela. "Je tam po brucho bahna všade," namietla som potichu, no inak na slová hnedej len prikývla a ponaťahovala sa; pripravená vyraziť kam ma pridelia.

Mohla som len naduto pochodovať so zvesenými ušami. Darmo som sa ohlásila, nikoho to beztak nezaujímalo. Čím ďalej tým viac som pohŕdala tými klamstvami, ktorými ma na tomto mieste živili od malička. Nezmyselné a prázdne reči o rodine, nič iné som za tým nevidela.
Nečakané rozptýlenie však vzišlo z vlčieho vytia, ktoré volalo svorku na lov. V očiach sa mi po týždňoch objavila aspoň ako taká iskra. Nuž som neváhala, rozklusala sa po mokrej zemi za hlasom a za sotva povedomým pachom.
Pach patril vlčici, ktorej žiarilo len jedno oko z dvoch a na moje počudovanie mala na chvoste aj inak farebné chlpy. Neštudovala som ju však a ani jej spoločníka s nepravidelne bielou labou. Ako keby mu zabudli primiešať farbu pri narodení, heh, pomyslela som si a len zastrihala ušami na pozdrav, pričom som si sadla od nich pomerne ďaleko. Na svoj mladý vek som navonok pôsobila omnoho staršie, čo spôsobilo množstvo stresu za uplynulé zimné obdobie. Nedostatok spoločnosti a azda som sa to snažila si vynahradiť, účasťou na love? Napriek tomu som však sedela vzpriamene, za čo som mohla ďakovať vlastnej hrdosti a potrebe zachovať si dôstojnosť.

//VG

Jar sa objavovala všade. Celý postup po okraji pláne som si divoko otriasala laby od nánosov blata, ktoré mi skoro dokonale splývalo so srsťou. Nemusela som sa tak obávať, že by som naoko vyzerala ako nechutné prasa, pretože som si na svojom kožuchu dosť zakladala prakticky odmalička.
Ako prvé ma privítali malé, nesmelé lístky na ovocných kriakoch, ktoré boli tak typické pre tento les, spolu s vôňou. Nemuseli byť tie kry ani len obsypané ovocím, no pach zostával. Hranice som cítila celkom značne a uvažovala o nejakom tom nesmelom zavytí, no napokon som si povedala, že každý z nás tu má azda nos a vie ho použiť. Vysoko postavení jedinci proste museli byť dostatočne vnímaví. "Héééééja, som už tuuuu," zvolala som, veď keby náhodou. Ak by som dakomu chýbala, hoci som pochybovala, že by ma hoc pestúnka bola hľadať. Nikdy ma nik nehľadal ,nikdy sa nik nestaral, že som mu zmizla z dohľadu. Nechávali ma plávať v samostatnosti...
Motala som sa sem a tam po lese s nosom nízko pri zemi. Snorila som po nejakom tom obede, pretože už aj moje brucho vyhrávalo iritujúcu tirádu...

//Jašteria lučina (cez Orlí dráp)

Po nemilom zážitku s tvorom, ktorý si vzal ako skratku moju tlapu som sa pár krát obzrela, či ma náhodou to čudné nesleduje. Viac ma však trápili myšlienky na samú seba, na moju budúcnosť. úvahy nad tým, či mám vlastne nejakých nových priateľov z tejto krajiny, pretože som mala pocit, že tu takmer nikoho nepoznám. Len som si pre seba smutne zvesila uši. Nechávala som priechod emóciám na negatívnych vlnách len výhradne osamote. A v lese blízko oblej hory som naozaj nikoho nevidela, hoci som začula nejakú dvojicu hlasov. Potrebovala som byť v takomto momente sama.
Avšak rozptýlenie mi zabezpečilo vyprahnuté hrdlo, na ktoré ma upozornil šum rieky. Do ušiek sa mi dostal rýchlo a poslúžilo mi to dokonale ako orientačný bod. Ahá!
Našla som si prechodné miesto, usilovné bobry tu stavali hrádzu. Využila som skulín medzi nahádzanými konármi a napila sa ľadovej vody. Oosviežilo ma to, zahnalo smäd a prebudilo aj mozog. Dokonca som sa začala cítiť aj na nejaký lov, ak by doma nič nebolo. Zamiwrila som sito rovno do lesa svorky cez okraj rozbahnenej pláne.

//Borúvkový les (cez VG)

//Borovicovo (skrz kopce tary)

Závan vône ihličia čoskoro pominul. Začala som sa zohrievať výstupom na kopčeky, svedomito si dávajúc pozor na prepadliny, diery a nory. Zvedavo som strihala ušami a obzerala sa, územie ma skutočne zaujalo. Ale najvyšší čas sa vrátiť, niečo niekomu ukradnúť na mls, potom sa napiť. A možno sa opýtam Ne, ako sa má, premýšľala som po ceste nad n asledujúcimi plánmi, kým som sa dostala zas na rovinu plnú kameňov. Boli tu ešte fľaky snehu, kde tam, no skôr by sa to dalo nazvať zmesou na tvorbu kvalitného blata.
Išla som preto opatrne. Kde sa vzala, tu sa vzala, prebehlo mi čosi po nohe a ja som len zhíkla a nadskočila. Hlavou som divoko vrtela na strany, no v žltej tráve som zahliadla len divný chvost, ktorý sa odplazil preč. Mimovoľne sa mi naježila srsť. Tak takéto tvory sme doma rozhodne nemali... Ale už aj tak Borúvkový les nazývam domovom, ach, tie sľuby. pomyslela som si a vnorila sa do hustého lesa.

//Kierb (cez orlí dráp)

//Kapradinová skrýša (cez les)

Nech sa mi akokoľvek dobre ležalo, veru nadávala som a hromžila, až som sa odtiaľ vytrepala. Svaly za pomerne dlhý čas stuhli, takže som bola veľmi ťažkopádna a prvé minúty po odchode z nory sa len naťahovala a zívala ako taká ťava. Nie že by som mala poňatia, čo to vlastne je. Bol obed a pomerne teplo, aspoň oproti dňom minulým. Šľapala som však po doslova zvyškoch snehu a musela sa sem tam obratne uhýbať úskokmi do strán pred padajúcou, snehovou prikrývkou zo stromov. Hoci by mi ten chlad nič neurobil, po zobudení sa by bolo také čosi studené a mokré skutočne nepríjemné.
Prešla som skrz celý les mieriac na juhozápad, zapájajúc svoj orienračný zmysel po tejto rôznorodej krajine. V lese plnom ihličnanov som spomalil a vpíjala vôňu stromov a ihličia po daždi. Prečistilo mi to myseľ a na pahorkoch som si dovolila zrýchliť a zohriať svaly.

//Jašteria lučina (skrz Kopce Tary)

V suchu strávených niekoľko dní mi mimoriadne prospelo. Zobudila som sa až na dažďové kvapky, ktoré stekali po tenších koreňoch do nory. Ale no tááák, ešte pár hodín! Pposťažovala som si ako prvé, keď som otvorila oči a nahlas zívla. Po obyvateľovi tohto malebného úkrytu nebolo ani chýru, ani slychu. Zamrvila som sa, udrela si hlavu zisťujúc, že nejako prekvapivo rýchlo rastiem stále do výšky a napokon sa rozhodla ísť von. Počkala som, kým sa mi rozlepia zlaté očká. Na nebi sa asi váľalo slnko, nakoľko pod stromom v diere bolo pomerne dosť svetla. Skutočne som však bola lenivá a dokonca sa ešte raz prevalila. Nezaobišla som sa bez úderu päty o koreň, pretože som bola naozaj podivuhodne dlhá, takže všetko ma poháňalo k tomu vyteperiť sa na vzduch a vrátiť sa po dlhšom čase domov. Ale je to domov?

//Borovicová škôlka (skrz les pod horizontom)

//Les pod horizontom

V duchu som na seba bola náramne hrdá, ako som sa skvele zorientovala a našla znova ten úkryt, do ktorého som zahučala. Bolo v ňom síce tesne a páchlo tu zhnité, mokré drevo, sem tam mi na hlavu padol pavúk, no moc som si z toho nerobila. Tak, nevyzerá to tu ani nijak extra útulne, asi sem tá vlčica chodila len občas prespávať. Má si nájsť svorku! Ja som od tej svojej hold ďaleko, dodala som si pre seba a rozhrabala si na okraji dutiny hlinu, aby som aspoň po ďalší mohutný koreň stromu nado mnou rozšírila útočisko. V daný moment ma nezaujímalo, kde som. Nemyslela som na členov svorky ani na dianie v lese, ktorý sa mi s mojim dospievaním čoraz viac odcudzoval. Nebola na také myšlienky energia nazvyš, takže s dlhočizným zívnutím som si položila vedľa láb plných hliny a zaspala, hoci som sa často budila z pocitu, že niečo počujem.

Kochala som sa nad pomerne tragickým výjavom zakrvavenej bielej srsti zvieratka, ktorého ostatky ležali v rovnako pofŕkanom snehu. Mlsne som si pooblizovala papuľu, až mi žalúdok žiadal ďalšie sústo. Široko ďaleko som však nevidela nič živé. Teda aspoň do chvíle, keď sa medzi stromami mihol čienry kožuch a potom čosi, čo bolo vlkom, no splývalo to celkom s okolím. Zaujato som sa za dvojicou dívala, pretože bielosivá vlčica mi pripomínala v mnohom susedov z rodného kraja, ktorý boli tak trochu introverti a žili na ľadových pláňach, kde si prostredie samé určilo, že sa tam vlci rodia bieli. Zaujímavá anomália, že žije tu, napadlo mi, kým som sa naťahovala a stavala na nohy.
Vlci boli preč z dohľadu a ja som šla preňuchať ich stopy. Vtedy sa mi potvrdilo, že jama, do ktorej som skoro zahučala, bola predtým obsadená tamtou nenápadnou. V duchu som sa uškrnula a vydala sa pekne po ich stopách na miesto, odkiaľ prišli. Aspoň im bude jasné, že ma sami naviedli, pomyslela som si po pár desiatkach metrov smerom na sever. Vrátila som sa k bodu, kde som váľala kotrmelce. No tentoraz som cielene zamierila do zasnežených listov divnej rastliny, pod ktorými čnela tmavá diera...

//Papraďová skrýša

//Zaujímavá akcia, mám všeobecne rada herné akcie, ktoré donútia človeku trochu rozhýbať vlka :) akurát som prihlásila vlčicu, s ktorej povahou nebolo možné splniť tie dve úlohy, pretože na to mám v hlave nejaký plán a bude to dlhá príbehová línia, než k tým dvom veciam dospeje... Neber to, že som sa na to vysrala aj čas bol, ale s Tati tie dve úlohy neboli v tento moment uskutočniteľné :)
Ďakujem aj tak.

//A bude big, lebo je cute :D

//Trávnaté výšiny
Dát si za 24h závod s niekým/niečím skrz Bor. školku, Trav. výšiny, Les pod horiz.

Rútila som sa medzi stromy. Dokonca som počas toho preteku zabudla aj na to, ako mi vlastne horia svaly, že je mi seriózne horko, hoci vonku prevládali mrazy azda i pod mínus desať stupňov celzia. Akonáhle som vbehla medzi stromy, brzdy nefungovali, veď bol všade sneh. Potkla som sa o nejaký popínavý ker, ktorý bol pod snehom. Pôvodný plán v tom kopčeku bol mäkko pristáť, ale asi len život mal taký zmysel pre humor, že mi venoval aj tŕne z tých konárov.
Každopádne v konečnom dôsledku som mala čas sa aspoň zorientovať a otočiť, pretože som si potrebovala vyslobodiť zadný hnát. Našťastie nebol ker tak pevný, aby som sa fyzikou pretočila a preletela napred, takže už len stačilo zbaviť sa tŕnia.
Popri opatrnom odhrýzaní zamrznutej vetvičky som očkami skenovala okolie. Poriadne som nastražila uši a počúvala zvuky vôkol. Búrka z predošlých dní našťastie úplne ustala a mala som pred sebou pekný, slnečný deň, ktorý som bola odhodlaná začať raňajkami. Nech ma to stojí hocikoľko síl, vždy som sa mohla vrátiť do úkrytu svorky a prespať sa pár dní.
Očami som jastrila a pomaly si oslobodila aj zadnú nohu. Začínala som mať kŕč v rebrách ako som bola zohnutá. Chvíľu som sa pri tejto činnosti zdržala, a tak si malé zviera myslelo, že už som asi fuč. Nabehol mi do zorného poľa tesne predtým, ako som zdvihla zrak od zeme. Moje vlčie oči boli v úrovni jeho očí, sotva dva metre odo mňa. Dal sa na besný úprk a ešte som mala aj dojem, že sa mi chichotal!
Preskočila som krovie, ktoré ma predtým väznilo a pustila sa rovinatým lesom. Ešte dúfať, že nezahučím do jamy, pomyslela som si a dohnala zvieratko na jeho úroveň. Plieskali ma po bruchu rôzne kry a rastliny zasypané snehom ako som sa hnala, na čo som bola napokon prvá a trochu sa obzrela, spomaliac do klusu. Predpokladala som, že to zviera to otočí, no ono sa rútilo na mňa. Šokovane som vyštekla, no malé zviera jazvečíkovitého tvaru tela bežalo a bežalo, tesne ma minulo a bežalo Ďalej. To je fakt závod?! Super! Pochopila som si po svojom a s nadšením kľučkovala snehom pomedzi stromy. Rozbehla som sa však príliš zbrklo, pretože náhle sa spoza obídeného stormu objavil ešte jeden. Zasnežený kopec pri ňom, rozdupaný sneh okolo. A mne sa pošmykli obe predné laby, až som dspravila zo dva kotrmnelce a zadnými to zakotvila priamo medzi koreňmi stromu, v akejsi diere. Cítila som hĺbku. Nnebola to len dutina, ale niečí pelech. (//vpadla nohami do Kapradinovej skrýše) Do prčic, pomysleôla som si a so zavrčaním sa hrabala na nohy, pričom som dotyčnému do nory nakopala slušnú dávku snehu zvonka.
Lesom sa rozoznel piskľavý chichot. To bude on, napadlo mi, keď som zadýchane vyliezla na nohy spoza klziska a prepletala sa stromami. Zbadala som ho až po niekoľkých desiatkach metrov, ako si to tá čierna špička chvosta šinie malým tunelom smerom na juhovýchod. Rozbehla som sa viac, došla mi trpoezlivosť. Prudko som sa odrazila jednou zadnou a stočila smer, rozbehla sa malému tvorovi naproti...
...a so všetkou neeleganciou, hrmotom, kotrmelcami sa malý tvor zamotal medzi moje laby. Zmačkla som ho predlaktím k sebe a dusila ho, kým sa nezastavilo moje kotúľanie sa snehom. Musela som isto vyzerať ako vlčí yetti. Podstatné bolo, že som malému zvieraťu venovala len víťazoslávny pohľad. Prehral si. Blyslo sa mi v očiach a na to som s hladom zahryzla malému zvieraťu do krku, ktorý som okamžite zlomila. "Viac si trpel tou porážkou, ha," vysmiala som sa ešte raňajkým, kým som sa pustila do nejakého párania tvora v snahe nájsť niečo dobré a bez srsti. Netrápilo ma, že krv musela rozvoniavať, užívala som si svoju osobnú chvíľku slávy z úspechu lovu. Až popri jedení som sa rozhliadla a všimla si, že sme naozaj prebehli celý les a ja som bola na opačnom, východnom okraji.

//Borovicová škôlka
Dát si za 24h závod s niekým/niečím skrz Bor. školku, Trav. výšiny, Les pod horiz.

Hoci som zostala uchvátená nádherou toho lesa borovíc, ich nadstromové rozmery mi však vôbec nepomohli v behu. Ba naopak, raz som sa nevedela v rýchlosti rozhodnúť, ktorým smerom za zvieratkom pobežím a skoro som si odrela nos. Ale ja ho vidím, vidím ho... vidím... tam! Trhlo mnou a obrátila som hlavu. To malé stvorenie muselo mať zo mňa skvelé ráno. Ani mi dokonca neprišlo, že panikári. To by mi sústavne nevystrkovalo ten svoj chvostík s čiernym koncom pred oči! Teraz to už musím chytiť, lebo bude po raňajkách, uvedomila som si a náhle na to, mi stiahlo žalúdok so zvukom prázdna.
Jedla som naposledy vo svorkovom lese, takže som nemala na výber. Závod pokračoval na pláň, kde dokonca aj z vysokého snehu trčali dlhé trsy trávy. Ako inak, než ešte lepšia schovávačka pre malé, veľmi obratné zviera. Verila som však svojim schopnostiam, natiahla si ešte raz chrbát a skokmi prekonala najviac zaviate úseky. Stačil mi zas provokatívny chvost, ktorý vykukol z trávy a mohla som bežať. Priblížila som sa a šla po maličkých stopách a tuneloch po koristi. Na šťastie pre mňa asi spanikáril, pretože som ešte viac pridala a dobehla na jeho úroveň. Začal skákať do zasnežených kopcov trávy, čo ho prezradilo.
Ja som v duchu však tak vypla, že som si neuvedomila blížiaci sa les predo mnou. Bolo nutné celkom spomaliť. A kurňa, nepredbehla som ho? Je za mnou? Chytil ma zmätok a prudko som sa otočila, stratila rovnováhu.

//Les pod horizontom

//Jašteria lučina
Dát si za 24h závod s niekým/niečím skrz Bor. školku, Trav. výšiny, Les pod horiz.

Osamotená som sa trajdala snehom po severe. Bez myšlienky na návrat domov. A prečo by aj? Aranel žeby? Alebo Storm? Ale ktovie, či ten prežije zimu, zdal sa mi byť uťahaný, zamyslela som sa nad smietkom vlkov, ktorí mi ako tak prirástli k srdcu. Začala som sa rozhliadať a zamierila si to z otvorenej plochy radšej do lesa, ktorý ma silno priťahoval vôňou. Omámene som zavetrila a nostalgicky si povzdychla, keď mi stromy pripomenuli časť domoviny. Hravo som potiahla za ihličnatý konár a bleskovo uskočila, aby ma netrafil sneh.
Pobavene som sa zasmiala a začala sa prechádzať skrz les, analyzujúc ho pohľadom. Borovice sa okolo mňa začali zväčšovať a ja som len ohromene vypískla. Také ohromné stromy! Ako môžu tak dlho žiť?! Aj ja chcem tak dlho žiť, snívala som a nedávala ni pozor na cestu. Presne preto som čochvíľa na moje údivné myšlienky dostala pleskanec pod poriadne ostrého konára. Borovice ich mali ako zbrane, ich ihličie bolo tvrdé a neústupné a ja som len zjojkla, vyplašila nejakého vtáka z koruny stromov a rozbehla sa naprieč lesom.
Počas behu som však postrehla rýchly, hopsavý pohyb. Zvieratko bolo malé, mrštné a biele, len sem tam sa mi mihol pred očami čierny bod. Nasala som poriadne pachy a vytriedila z toho ten, ktorý utekal. A hľa! Zase tam za tým kríkom. Raňajky, raňajky, raňajky... "Stoj ty malé zviera!" Zhíkla som, pretože zvieratko sa ozlomkrky cez jeho tunele v snehu vydalo na sever.

//Trávnaté výšiny

//Machový lesík

Pokračovala som v rozmetaní snehu všade okolo mňa. Nestačilo, že z nebies sa za&se začali spúšťať vločky, no tentokrát len mäkké, snehové. Najprv dráma a divadlo, potom totálny ignorant, čo je to za úbožiaka? A to ako fakt na alfe? Uvažovala som nad tým, čo som práve prežila a videla. Nestretla som sa s niečím podobným vlastne nikdy, bola som dosiaľ moc malá, no na druhú stranu som si stále vedela vybaviť domov a naše nastavené pravidlá tam. Išli sme niekoho zožrať za to, že slušne čakal? Ale kdeže, dobre, žrádlo sme nerozdávali, no vĺča odmietnuť... Asi je najvyšší čas sa zmieriť s tým, že som sama a už nie malá, povzdychla som si a sledovala svoj dych v podobe malého obláčika pary, ako sa dvíha smerom hore, kým sa nerozplynul.
Ocitla som sa na nejakej pláni a popri kopaní do snehu to moja laba schytala aj od nejakého šutru, ktorý som vyvalila a sotva zamrkala, pretože pod ním prebehlo nejaké zviera. Než som sa však stačila znova nadýchnuť, bolo to preč. Rozhodla som sa opustiť kamennú lúku pod snehom skôr, než dôjdem k horšej narazenine.

//Borovicová škôlka (Nad kopci)