Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Neviem, LILAC preskočíš Gee nech s apohneme? :) a teda kto má nápad na vôbec štart závodu sem s ním

...a?

//Borůvkový les

V konečnom dôsledku som bola rada, že opúšťam okolie tône a tých dvoch. Mali tam medzi sebou svoje tajuplné debaty, určite o divných hlúpostiach, takže som sa spokojne a zhbloka nadýchla, keď som zamierila na západnú hranicu lesa. Nastražila som uši a jednoducho šla za šumom rieky.
Onedlho som ju zbadala aj prvé slnečné lúče ktoré sa divoko odrážali od vodnej hladiny, že vlk musel sem tam privrieť očné viečka či úplne odvrátiť zrak. Jeden slnečný odraz však upútal moju pozornosť, pretože utkvel v čiernočiernej srsti nejakej vlčice, ktorá sa bavila s akýmsi pokrčeným, sivým vlkom. Zaujal ma jej chvost, ktorého koniec bol mierne zelenej farby. Hm?
Otočila som uši a pomaly sa k dvojici pustila, už z ďaleka priateľsky mávajúc chvostom, s ušami dopredu natočenými. "Krásne ráno!" Pozdravila som sa a prezrela si oboch. Vlčica vyzerala rozhodne uhladenejšie i sympatickejšie. "Zaujala ma tvoja srsť, nevidela som vlka, čo má na sebe mierne zelenú," slabo som sa usmiala a držala si dostayočnú vzdialenosť, pretože som sa úplne nepotrebovala vnucovať do rozhovoru. Ale taký závod, to by bolo! Aspoň by sa jeden z rána prebral a natiahol dobre, pomyslela som si a na chvíľu sa zadívala do prevaľovania sa rieč ych vĺn.
Bola som zahľadená do zvlíáštnej srsti tak, že som si spočiatku ani nevšimla známu tvár. Jej srsť mi splynula pri tom sivom dotrhanom vlku, takže som sa na ňu obrátila asi po minúte. Zavetrila a pár sekúnd dochádzala k poznaniu. "Ilac! Lilac!" Zavrtela som potešene zadkom a usmiala sa na mladú vlčicu. "Kde si bola po love pokladu? Vo svorke? Tam stále žiješ?" Vysoptila som zo seba sled rýchlych otázok a napokon nasilu zacvakla zuby, nech dám druhým možnosť aj dýchať.

Veľmi sa nenechali mnou rušiť a prevládala tu celkovo divná atmosféra. No to mi je zase spoločnosť, pomyslela som si a zdvihla zrak až vtedy, keď čierny ironicky poznamenal, že ho teší... teší čo? Aspoň keby sa normáne vyjadroval, tomu inteligencie moc život nedal, pomyslela som si a venovala mu len sladký úsmev. "Mňa ani nie, keď neviem, kto si. Volám sa Tati," odvetila som pobavene a mohla ďalej študovať akurít tak z,mätok Awaraka, pretže ten bol skutočne stratený. Pôsobil šťastným dojmom, úsmev na tvári, no v očiach stratený pohľad. Naozaj si nepamätá... A to bol lov nedávno, povzdychla som si, napila sa ešte po pár dúškoch a posadila sa, chvost stiahla k nohám. "Awarak som Tati, spolu sme boli na tom love s Baghý a Aranel," riekla som jemne, pretože som nemala v úmysle ho nejako raniť. Ani spôsobiť skrat, že by o sebe pochyboval. Natoľko som ho ani len nepoznala. "Asi mi nezostáva nič iné, než ísť pohľadať alebo si chytiť nového diviaka," prehlásila som zvesela a ponaťahovala si laby. Mala som v pláne počkať na ich odpoveď, ak nebudú moc strnulí ako doteraz, a potom sa vytratiť. Napokon som sa však rozhodla obom kývnuť, mávnuť chvostom a odpochodovať si to kamsi za šumom rieky.

//Rieka Mahtae (sever)

//les

Cítila som cestou žíhaného tatíka, ktorý tu mal rodinku, no na neho som naozaj nemala náladu. Nebudem si predsa kaziť ešte ani nezačatý deň nejakým mudrlantom, odfrkla som si pre seba a potešene zamávala chvostom, keď som zbadala čistinu a kamenie okolo jazierka. So zdvihnutým chvostom som elegantne doklusala k vode, pričom som si až tesne p príchode k vodnej hladine povšimla dvoch vlkov. Ich pachy mi ľahko napovedali, že sú tunajší, teda, keby Awaraka z tejto dvojice zrovna nepoznám.
"Ahoj," venovala som čiernobielemu vlku žiarivý úsmev, hoci v nočnej tme to zrejme i tak nepostrehol. Druhému, skoro čiernemu som len kývla na pozdrav a slabo pohodila hnedým chvostom. "Zostalo ešte niečo po love?" Opýtala som sa zvedavo Awarakovým smerom a napokon mierne previnilý pohľad hodila z neho na jeho spoločnosť. Asi tu ruším? Ale nie je to ich miesto a ani len súkromné, pomyslela som si a prešla tie dva zvyšné kroky, aby som sa mohla napiť.

//Úkryt

Z pomerne útulna a sucha moje labky vkročili do mokrej trávy, dobre že mi nečľupotalo pod nimi pri každom kroku. Hneď som bola rada, že som takýto nečas prespala. Nebola ani zima, ani moc horko, takže som v konečnom dôsledku bola rada, že som na čerstvom vzduchu. Po ceste skrz les prerastený malým krovím som sa ponaťahovala, ešte zopár krát zívla na dozvuk dlhého spania a leňošenia a vydala sa priamou čiarou k tôni, pretože by som azda nevedela takto ani s niekým viesť rozhovor, ako som bola smädná.
Oblizla som si na sucho tlamu zisťujúc, že stále cítim pachuť krvi, ktorú som mala na tlame a krku zaschnutú po úspešnom love. Kde asi skončil ten diviak? Zožrali ho? Uvažovala som a napokon sa pobrala lesom k jazierku.

//Ovocná tôň

Predtým som nadávala, že tu v kuse ktosi bol a kvákal, naposledy som tak odišla s hnedočiernou Kayou. Či už to bola náhoda, šťastie, osud... Je to jedno, bola som v jaskynnom komplexe Borúvkovej svorky sama. Ušli dokonca aj sny. Upadla som do živého bezvedomia. Začalo sa mi po upadnutí do "kómy" čosi snívať, bola som niekde na lúke... No ako to prišlo, tak to aj odišlo. Ani len netopiere, ktoré sem po nociach obľubovali chodiť ma nevyrušili. Mohli trepať krídlami, dohovárať sa tými ich hlasmi, nerušilo ma to.
Po niekoľkých hodinách som sa vždy prevalila, končila som napokon na hnedom chrbte, s labami a pupkom do hora nad výklenok balvanu, pod ktorým som spala. Otvorila som oči a všetko bolo naopak. Doslova. Ešte snáď spím? Môžem sn áď spať s otvorenými očami?! Kravina slečna, preber sa, poradila som si v duchu a nechala gravitáciu, nech mi stihane labky na zem. Dopadli s buchnutím a ospalo so msi zívla,m kým som si prezerala tmu. Vonku bola evidentne noc. Ak by som však nemala hrdlo totálne vyprahnuté a brucho hladné, asi by ma do rána nik nedostal von.

//Borúvkový les

//Les

S úľavou som si vydýchla a pustila kus pleca prasaťa, keď som cítila, že v jaskyni nikto nepodrichmáva. Aspoň som naozaj nikoho nepočula ani necítila. Mäso som vzala teda opätovne do zubov a vydala sa do najväčieho priestoru, kde som si našla svoju priehlbinu pod skalným previsom a pod ňu som úlovok zahodila. Presnorila som zvedavo jaskyňu a s víťazoslávnym, úškrnom na tvári si vzala jednu jeleniu kožušinu,ktorú som vyhrabala v úplne inej jaskyni. V daný moment ma netrápilo, či azda niekomu mohla patriť. Má si juy lepšie schovať, pomyslela som si a blažene sa na ňu rozvalila, pričom som sa pustila do rýchlych raňajok. Laby som mala vyčerpané a čeľusť taktiež, tŕpla mi zo stískania mäsa, kým som sa sem doterigala cez les, hoci vlci zvyšok prasaťa presunuli pre dúkryt.
Po jedle som sa ani nenazdala a užť sa mi zatvárali očio. Odrazu sa zavreli... a už som ich ani silou vôle nedokázala viac otvoriť. Vpadla som do ríše snov.

//Východný galtavar

Každý z nás mal určite dosť a rozhovor sa rozdelil na dve časti, čo sa každý bavil tým, po ktorom niečo chcel - ako som si to ja pomenovala pre seba. Mne stačilo, že som si trošku naplnila brucho a môj návrh, ako to zviera odvliecť domov, sa ujal. Zhostila sa tej úlohy priamo Baghý, ktorej Aranel chcela robiť nejakú tú pomocnú tlapu. Mlčky som sa vliekla s nimi, s prasaťom, ktoré som strkala po prúdení mágie vzduchu k lesu. Sem tam mu pomohla vymotať sa zo spleti trávy a podobne.
Ani som sa nenazdala a nachádzali sme sa na hraniciach lesa. Nenapadlo mi zvolávať ostatných na baštu, veď nosy majú, koniec koncov.
"Vďaka za možnosť ísť," venovala som Baghý úprimný úsmev a zívla si. Rozhodla som sa však zahájiť dočasnú hibernáciu, takže som si pracne odtrhla časť mäsitého pleca, ktoré mi neprišlo tak šľachovité. Kývla som ostatným a pobrala sa s kusom večere v tlame skrz les, ktorý sa mi stále zdal nejaký omladený a až som bola prekvapená, koľko čistín soim si predtým nevšimla. Les mi pripadal nejaký redší. Ale nad tým môžem filozofovať aj potom, pomyslela som si a vetriac nejakú spoločnosť som vliezla do útrob jaskyne.

//úkryt

Okrem slnečných lúčov som na sebe zachytila aj pohľad vodkyne lovu. Predpokladala som, že má aj funkciu vo svorke ako to bývalo aj v mojej domovine kedysi. Pradávno... Netušila som, ako rýchlo plynie čas, nesledovala som ten rýchly tok.
Vlčica však len dodala, že si každý zoberie po ťažkom love. Na to som jej len s úsmevom prikývla, no beztak už som mala plná tlamu diviaka. O to viac mi chutil, keď som mala na tlame stále jeho krv, ešte nezaschnutú. Šlo predsa o to ho šťastlivo chytiť a zabiť a mäsa na ňom bolo dosť. Ja som rozpárala časť po Awarakovi, do ktorej sa sám pustil, kým sa pustil do rozhovoru o nejako mvlkovi s Aranel. Chvíľu som zvedavo strihala ich smerom ušami, pretože sa ich nedalo nepočuť, no vyrušila ma práve Baghý s akýmsi náhlym záujmom o moju osobu. !!! Ako prvé sa mi krátko a len možno zo tri razy rozkmital chvost. Spokojnosťou, že mi konečne ktosi venuje pozornosť a vlčica mi prišla taká normálna, odkedy sme odišli z lesa.
"Rok a pol? Toto bude moje druhé leto proste a prišla som vraj v tunajších časoch hladomoru," rozrečnila som sa trošku na náznak, že vítam rozhovor.
Awarak sa však medzitým najedol a zahryzol do krku zvieraťa, že teda ideme. Mala som chuť sa trošku natiahnuť a najmä napiť konečne, a preto som sa mu postavila k boku a vzala do čeľustí prednú končatinu nad kĺbom, aby sa mi dobre ťahalo a zároveň sa to neutrhlo. "Niekto schopný použiť mágiu vzduchu, nech ho nadľahčí, sa tu nájde?" Opýtala som sa predtým ešte opatrne osadenstva, pretože som nevedela, ako na tom so silami sú.

Lov dopadol podľa našich očakávaní, pričom polochromá bola len polovica našej skupiny. Aj to bol malý úspech, že sa nikomu nestalo nič vážnejšie. Skúmavo som si prezrela krv na nohe Aranel, keď sa k nám pridala po konečnom zardúsení divej svine. Ale nepýtala som sa. Akosi som stále rozdýchavala fyzickú námahu. Mala by som so sebou čosi začať robiť, de je tá večná detská energia, povzdychla som si a oblizla si tlamu od čerstvej krvi. Ak by som nemala srsť polepenú ako slnko na mne sušilo blato a krv, tak by si to menej pozorný vlk ani len nevšimol, že som lovila.
Baghýina pochvala mi príjemne pošteklila ego, takže som sa len sebavedomo narovnala a mávla pár krát chvostom zo strany na stranu. Vlk, ten mal zas hlad, až som si neodpustila menší úškrn. "Naša zaneprázdnená alfa hádam nemá žrať prvá? Tento kraj je tuším lepší a lepší," zvonivo som sa zasmiala a hneď na to sa mlsne oblízla pri pohľade na čerstvú potravu. Bola to proste horda mäsa, čo viac by si vlk mohol priať. Avšak stočila som pohľad zlatých očí (//Tati objavila pri love nejako omylom mágiu, takže oči sa jej teor. farbia do strieborna) na Baghý, ktorá viedla skupinu. Nech si vyberie najlepší kus. Ja som sa zatiaľ na jarnom slnku začala naťahovať, v snahe privodiť si do blízkeho budúcna úľavu od možnej svalovice, nakoľko som bola síce mladučká, no bol to môj prvý lov na tak obrovské zviera. Veď sánka mi stále mierne brnela a dokázala som si stále vybaviť živo pocit v zuboch po stisku. A to sme trhali to hrdlo traja.

Nebolo času nazvyš vracať sa ešte aj po Aranel, ktorá snáď bola schopnou dospelou na to, aby sa vymotala z dosahu diviaka, ktorý bránil náš lovný cieľ. Bude okej, pomyslela som si len a trochu zvoľnila, keď diviak zamieril voči šprintujúcej Baghý, ktorú som vďaka jej kožúškui sotva postrehla. Potvrdil mi to útok Awaraka, keď sa tesne po jednoočke zavesil na bachyňu.
Teď ne.Pridala som rátajúc si skoky k zvieraťu, z ktorého tryskala krv. Akože nie? Ale...To nebola moja vec, nie je to z mojej hlavy...
Snažilo sa zviera napriek tomu uniknúť a zápasiť. Priblížila som sa tak zrovna v momente, kedy Awarak skočil po prednej nohe, aby ju znehybnil. Netrápil ma jej rozdripaný bok, sústredila som svoju pozronosť na jej krk a so silným odrazom jej labami tlačila hlavu k zemi a pomáhala trhať hrdlo.
Krvi ako z prasaťa všade na zemi, na jej tele i na nás. Odpustila som si úškrn pri pohľade na vlkovu nohu, ktorá sa farbila do ružova namiesto pôvodnej bielej z toho bordelu. Ustúpila som a otriasla sa, v snahe zbaviť sa aspoň najväčšieho humusu. Neďaleko je oce- jazero, no asi zašpiníme tôň, keď toto musíme dopraviť domov, povzdychla som si a posadila sa. Privrela som viečka a kým k nám došla biela Aranel, užívala som si rána a pomerne teplých slnečných lúčov. Zároveň som aspoň nemyslela na brnenie v sánke a ďasnách, pretože zahryznúť také čosi mohutné ako to prasa stálo dosť síl.

Zachytila som od Baghý ešte nejaké tie slová útechy. kým sa pokúsila spoločne s Awarakom pslynúť v tráve a nájsť si dobrú pozíciu na štart.
To ma však už nemuselo zaujímať, vyhliadla som si vhodného diviaka, ktorý ešte nebol ani zaprasený od blata. Aranel zostalap otichu a komunikovali sme viac menej len zrakom a posunkami uší. Jej srsť bola všetko, len nie nenápadná, preto som ju vo vyššej tráve nenápadne predbehla, nakoľko môj kožuch sa sem hodil o čosi lepšie.
Vyplašila ju však ona. Samica sotva zdvihla rypák od blata a korienkov, ktorými sa tesne po poplachu tlačila, a už biela vlčica vyskočila a vyplašila ju. Pomaly som sa rozbiehala, obiehajúc zviera oblúkom, pretože jeho pozornosť bola stále upätá na moju bielu spolulovkyňu. Aranel jej znemožnila presun medzi stádo, ktoré postupne vetrilo. A po zakvičaní ich členky sa hnedé súdkovité kolosy začali hnať, dokonca jeden samec s klami aj po Aranel. Vedela som však, že si poradí, preto som vyslkočila proti diviačici v momente, keď si zmyslela n áhly útek do lesa. S vrčaním som po nej skočila a natrhla jej kožu na boku. Trošku zas zmenila smer, na čo som už bez obáv z prezradenia zavyla zvyšným dvom členom, aby sa pripravili. Zviera neutekalo práve ideálne, ale kamsi po blate k jazeru. Mne sa však svaly začali len zohrievať a bola som schopná smer zvieraťa s pomocou Aranel ešte pár krát otočiť. Po očku som sa obzrela, či je biela vlčica mimo dosah ostatných diviakov.

Nasledovali také tie typické reči a oznamy pred samotnou akciou. Toto je asi v každej krajine rovnaké, pomyslela som si a len mávla chvostom na Baghý, že som ju počúvala. "Na diviaka si asi až tak netrúfam, no," priznala som so zvonivým smiechom, ktorý som však utlmila na najnižšiu možnú hlasitosť, akú som zvládla.
Viacmenej sme sa dohodli, rozdelili. Obzrela som sa po stáde, ktoré si medzitým zmyslelo ísť viac na pláň - čo nernahrávalo ani jednej strane viac či menej. Oni sa šli bahniť do blata, my sme mohli byť radi, že nebude ťažké ich odlákať od lesa. Snažila som sa na nich lepšie zaostriť., pretože Aranel sa ma pýtala, či som niečo vybrala. "Samicu, majú trošku odlišný pach a je tam jedna menšia, bude mať menej sily," nadhodila som neurčito a stočila pohľad na vlčicu, ktorá bola hlavným lovcom. Inak som bola pripravená vyštartovať akonáhlke bude treba.

//Boruvkovy les

Motala som sa niekde v strede skupiny, šla som si viac menej samostatné po okraji plane. Svedomito si dávala pozor pod nohy, pretože zem bola stále podmocena. Baghy mi medzitým objasnila stav jej zraku. "Okej," odfrkla som si len neutrálne, pretože to asi nebolo treba viac komentovať. Do žíl sa nám azdy všetkým dostal adrenalín akonáhle mi do nosa udrel typický zápach divých prasiat.
Awarak sa ponúkol postaviť sa proti diviakom. Dorazili sme akurát do zhlumu vyššej trávy, takže to bol asi posledný pokec.
Spočiatku som sa vyprsila, že sa k nemu pridám, no zasiahla ma akási dávka pokory, takže som venovala pohľad obom vlciciam. "Mohla by som sa pridať k Awarakovi, cítim sa byť silná, no ste skúsenejšie, pomôžem asi radšej nahnat," riekla som a venovala obom sebavedomý úsmev. Verila by som si na oboch pozíciách.

Mala som pocit, že hen dá ku mne trošku podišla alebo sa naklonila, takže pri predstavení sa som si ju prezrela lepšie. To oko u mňa evidentne vyvolalo dojem, ž by mohla mať svoj vek, no nenachádzala som ani šediny či čosi podobné starým vlkom, akých som si pamätala z domoviny. Boli to už len však roztrúsené útržky, ktoré sa rýchlo strácali. Venovala som jej ešte jeden úsmev, no to už sa predstavil aj vlk s bielym hnátom. Vyzeral taktiež sympaticky, hoci si ma spočiatku ani len nevšimol. Spätne som zamávala chvostom zo strany na stranu, užila si momentu, kedy sa aspoň trochu cítim príjemne a v bezpečí a vydala sa za ostatnými na lov, ktorý bude mať od bezpečia asi na míle ďaleko. Je tam blato. Rieky sa vylievali, ako by tam nebolo? A ako lovíš divé prasa, aby si sa neprizabil? Premýšľala som dívajúc sa na čierny chvost Awaraka pred sebou a s nastraženými ušami postupne opustila aj hranice lesa.

//Východný galtavar