Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//<- Južná hornatina (cez potok)

V konečnom dôsledku som nemala dôvod ísť viac do kopca. Bolo mi horko a radovala som sa ešte chvíľku z ovlaženia sa v potoku. Fuj, ako tu môže niekto žiť, povzdychla som si a hodila po očku nešťastný pohľad na moju dlhú, tmavú srsť. Beztak som bola spokojná so sebou, videla som sa v hladine vody po veľmi dlhej dobe. Strácali sa črty úplného malého tvora, no tešilo ma ako mlado som pôsobila proti tomu vlkovi napríklad. Aj keď pocit vnútornej sily ti je naprd, keď ťa stretne šialený vták v divnom lese... alebo Styx, pripomenula som si a ohromene zastala.
Išla som z lesa proste nieka mza svetlom v snahe nájsť čistinu, kde by som sa rozvalila s raňajkami. Namiesto toho som objavila sivé skaly, ktoré sa prudko dvíhali do výšky nado mnou. Prinútila som vlastné laby k pohybu po úpätí, nechcelo sa mi na vysokohorskú prechádzku zrovna. Neuveriteľné. Hlavne, že mi zmienia nejakú mláku v Borúvkovom lese, ale nepovedia, že aj tu sú hory! A nie celé od snehu... je tu hic, odfúkla som si, a keĎ som mala pocit, že kráčam úpätím hory do nekonečna na východ, zastala som. Vietor mi do nosa privial vôňu ihličia, ktorá mi zarezonovala spomienkami. Proste som si sadla, položila zajaca a začala pomaly trhať kožu.

//<- údolie morény (skrz vŕbový lesík)

Odohnala som vrčaním dravca, ktorý ma nestihol škrabnúť, pretože som sa šikovne uhýbala. Naozaj lapil do pazúrov pomerne statného zajaca - nebohý tvor mal plnú tlamu žltých kvetov, čo rástli všade vôkol. Posledné raňajky, napadlo mi, no stálo mi to za boj s kaňou. Ja som mala jedlo na ráno a ona vyšla na lačno.
Nechcela som však, aby ma ďalší vták dnes poďoal, rana na hlave ma furt štípala. Vzala som ušiaka do čeľustí a upaľovala na teplý juh, do kopca k lesíku s čudnými stromami. Boli mi svojim spôsobom povedomé, no nedokázala by som povedať názov. Čochvíľa som sa brodila lesíkom, kde som zahliadla len jedného osamelého vlka. Nechala som ho v úvahách, nemienila som sa totiž deliť o svoju korisť. Royptýlili ma hory, cez ktoré som sa rozhodla škriabať. Nevadil mi odrazu ani štrk medzi prstami, našla som i niekoľko horských potokov, takže som si dosť parádne ovlažila vyprahnuté hrdlo. Pri prvom potoku som sa nedokázala vody nabažiť, no až pri Ďalšom mi napadlo umyť si tvár a ranu od vtáčieho zobáka. Popri tom som si mohla užívať okolie, takže som zabudla na raňajky, ktoré sa mi hompáľali v tlame.

//-> Kraj sveta (cez ROnherský potok)

//<- Mušličková pláž (cez remízok)

Nevidela som ani ju, ani jeho. Neboli v dohľade. Ani som sa neotriasala na pláži od vodya nezačala upravovať nejako, pretože škrek vtáctva z toho lesa mi rezonoval v ušiach doteraz. Z pláže som mierne do kopca zamierila do rôznorodého lesíka s čudnou prepadlinou. Sporavidla - ako aj teraz - som šla pekne po hraniciach. Vvietor mi privial do nosa rôzne pachy. Vvedela som, že som na celkom živom území.
A keď som stála na okraji údolia, že som sa mohla rozhliadnuť, asi po prvý raz som mala pocit slobody. Alebo skôr úľavy. Nebudem dlho sama, pôjdem pre zmenu na východ a niekoho uvidím, zaumienila som si a opatrnými skokmi som našla vyšľapanú cestičku od divej zveri šikmo dole. Odrazu som však zbardila, pretože nad hlavou mi preletel tieň. Ozval sa škrek a ja som sa mimovoľne zježila, hoci srsť som mala stále namoknutú od slanej vody. Nnebola som hlúpa, pozorovala som dravca, ako krúži nad zhlukom dlhšej trávy, nakoľko tu neboli skoro žiadne stromy. A vrhla sa dole!
Ako sa dravec sklonil a zmenil uhol letu k zemi, ja som vystrelila proti nemu. Nnešlo mi o to biť sa s vtákom, no o jeho korisť, ktorá mala známe, dlhočizné ušiská a značne mu trčalo pozadie z jeho úkrytu. Ušiak na raňajky...
Po love som s korisťou mohla pokračovať.

//Južná hornatina (skrz Vŕbový lesík)

//Západ od Gallirei

Modrinu na hlave som začínala cítiť a co bolo horšie, aj teply pramienok krvi, ktorý mi stiekol pomedzi oči skoro až na nos. Protivny tvor! Ale prečo... Nikomu nič neurobím a aj tak dostanem ja namiesto toho arogantne ho...
Obzrela som sa a takmer stratila na brevne rovnováhu. Len tak, proste mi napadlo byť normálna bytosť a ubezpečiť sa, či sa z toho divne ho lesa dostali aj ostatní. A kde bol ten vlk, ktorý varoval? Nepoznala som tu nikoho, avšak nič to so mnou neurobilo. Tešila som sa na ďalší výlet a spoznávanie sveta.
Niekoľko metrov od brehu som sklzla z dreva do morskej vody. Poriadne som stisla oči a zadržala dych, kým som sa vynorila a snažila sa ptriast si z hlavy nadbytočné kvapky morskej vody. Rána na hlave stipala veľmi. Priam mi prišlo až neskutočne, no spomínala som si na slová vlkov doma, že voda pomôže. Preplavala som posledne metre a vybehla do piesku zároveň s vytim niekde nazad k vodnej hladine, ktorým som sa chcela s dvojicou rozlúčiť, hoci ani jeden o moju spoločnosť nijako nestál.

//Údolie moreny (cez remizok)

//Mam ho už rozpisany, dphodim tieto 2 linky na 3/3 postov od vás dvoch a je :)

Venovala som mu po jeho upozornení len úškrn a pretočila oči tak, aby to videl. Čo ma po nejakom onom, ktorý ani meno nemá, pomyslela som si a rozhorčene sa chystala vychŕliť naňho salvu slov po tom, čo ma proste arogantne odzravil a ako velepán si to nakráčal do čudného lesa. S hnedou vlčicou to bolo to isté ako s ním. Ani meno, ani mú ani bú poriadne. Len mi stroho riekla, že má mágiu myšlienok a ja som len vďačne prikývla.
Obaja ma viac menej nechali na pospas môjmu osudu, takže som sa rozišla smerom k stormom niekde medzi nimi. Kým vlčica študovala farebné kvety, ja som sa zježila pri pohľade na obrovského plaza, ktorý mi zahatal cestu. Jeho divné syčanie ma donútilo urýchlene cúvať. Bol tu vlhký vzduch, najrôznejšia flóra a druhy stormov, ktoré som nevidela jednak v domovine a jednak ani tu na Gallirei. Neuveriteľné, vrátim sa sem raz sama, nie s týmito čudákmi! Zaumienila som si a následne sa skoro udusila kýchnutím, pretože som vdýchla peľ divného roztvoreného kvetu , ktorý bol veľký ako moje telo skoro.
Niekde východným smerom sa začali ozývať čudesné škreky a pazvuky. Akoby to nestačilo, tá hnedá natrafila na jamu plnú kostier všemožných druhov. "Ak sa nechceme pridať, mali by sme sa tu na to vyprdnúť," šepla som potichu tváriac sa, že sa ma ona nesnaží tak svedomiuto ignorovať. "Hej hrdina, dúfam, že ti tu nejaký vták uhryzne kus rite, možno nebudeš taký ignorant potom," zavyla som po hnedosivom, ktorého chvost som zahliadla medzi krovím a popínavými rastlinami.
Škreky silneli, cítila som aj pohyb vlkov a niečie vytie. Zmätene som si obzrela oboch spoločníkov a štekla v podstate na rozkaz k ústupu. A je váš problém, ak nepôjdete! Budete si to musieť preplávať sami, dodala som si pre seba a o chvíľu na to vyštekla bolesťou, pretože sa mi na hlavu zniesol veľký farebný vták, ktorý ma drzo ďobol a chystal sa na ďalší útok.
Potebujem hlavu celú! Dosť, že mi chýba kus líca, zaúpela som v duchu, otriasla sa po tom náraze jeho zobáku a utekala dúfajúc, že budem čoskoro na piesočnatej pláži. Piesok mi tak odletoval od láb, že ma možno odzadu nebolo ani vidieť. V zmätku som vyhľadala drevený kmeň. Taktne som počkala zopár minút, či sa objavia aj tí dvaja a následne potlačila drevo nazad do vody, upaľujúc a zachraňujúc si seba samú pred hejnom divných tvorov, ktorých škrek bolo počuť azda až k Vveľkému vlčiemu jazeru.

//-> Mmušličková pláž

//Ty si mala v poslednom poste presun, rovno si mohla písať na ten západ :)
Ja som zabudla do svojho posledného napísať prechod (upravím) a postla som na západ rovno.
Tati šla pomôcť Odinovi a pláva za drevom, tlačí ho a opiera sa oň.

//Mušličková pláž

Vlčica teda nebola moc prívetivého či zhovorčivého charakteru. Bola po brucho vo vode akoby premýšľala, či sa vydá plávať alebo nie. Len mi venovala úškrn s poznámkou, že to tu sama nepozná. "Tak ty si ten typ, čo blúdi len okolo dvoch lúk a nikde inde na Gallirei nebol, hm?" Odpovedala som jej, napodobujúc jej tón. Akurát čo ja som sa veselo usmiala, nemohla mi nijako pokaziť náladu. Niekto môže mať len blbý deň, čo už, pomyslela som si a sledovala ju, keď sa dívala predtým "mojím" smerom. Kamsi za hranice mora. Nie je to oceán... ten by sme nepreplávali nikdy, uistila som sa pre seba a prekvapene zažmurkala, keď sa vlčica rozhodla proste plávať. "Chceš sa utopiť?!" Zavyla som po nej a bezradne otočila oči na samca, ktorý sa sem začal plahočiť s nejakým naplaveným drevom vyžratým od soli.
Hnedú vlčicu zjavne poznal, mal na ňu zopár nepríjemných otázok. Mne sa dostalo len odpornej odpovedi, na čo som pobúrene vyštekla a zahnala sa po jeho chvoiste zubami, keď dotrepal drevo k vode. "Neštvi, lebo ťa utopím," usmiala som sa sladko a pomohla mu kmeň dotiahnuť k vode.
Vyškriabal sa naň a obaja, bezo mňa (!), sa rozhodli ísť na miesto, ktoré som vlastne objavila ja. Vlk sa vyvalil na kmeň, ja som len s povzdychom vliezla do vody, zaprela sa prednými, krkom a halvou o koniec jeho provizórnej plte a zadnými nohami vo vode mocne zaberala. Tlačila som ho tak napred a keď sme dohnali vlčicu, len som po nej štekla, nech sa keď tak oprie. Museli jej dochádzať sily.
...
Keď drevo narazilo do piesku, na druhej strane, s vyplazeným jazykom som sa zvalila do plytkej vody. V očiach ma šialene štípala soľ, no ignorovala som to. S červenými očkami som sa teda pozrela na dvoch vlkov. "Keď ste obaja divní, tak už s tým nič nenarobím. Volám sa Tati, som z Borúvkového lesa," dodala som a na konci pri predstavení sa mi hlas zmäkol. Vyšla som následne na pláž a otriasla hustý kožuch, pričom som si dala záležať, aby sprchu z mojej srsti a slanej vody schytal aj ten namyslenec hnedočiernosivej srsti - vyzeral mokrý zvláštnejšie ako predtým na súši. Vlčica sa ma znenazdajky spýtala na mágiu a ja som len zažmurkala. "Nie, nedávno sa len začala prejavovať moja mágia. S akou si sa narodila ty?" Pokúsila som sa ju vtiahnuť do konverzácie, kým som očami skúmala okolie.
Vzhliadla som k velikánskym stromom opodiaľ. Cítila som tu aj iných vlkov, takže to tu možno nebolo opustené. "Vydáme sa tam?" Rozkmital sa mi chvost nadšením a oboch som si premerala pohľadom. Usmievala som sa a nemala vôbec dôvod sa na nich nejako čertiť, boli stále nezmámi. Rovnako ako čudný les, odkiaľ sa ozývali podivné vtáčie škreky a iná škála cudzích zvukov.

//ODIN píše :)

Neodradilo ma ani pomerne ostré slnko pri zízaní kamsi do diaľky. Ani som si spočiatku neuvedomila, že už vôbec nie som sama. Pláž bola koniec koncov veľmi členitá a rozľahlá. Pach rybiny a mora však prebil iný, mierne povedomý. Nejaká známosť? Pomyslela som si a otriasla sa, hoci som stále bola po brucho vo vode. Oobzerajúc sa som našla cieľ. Bola to tá istá vlčia duša, ktorú som sa snažila pritiahnuť pohľadom na červenej makovej lúke v snahe nájsť cestu, ktorú som si napokon dokázala nájsť aj sama.
Sebavedomo som pridvihla hlavu a s pozitívnym úsmevom sa začala brodiť smerom k vlčici. Zistila som pohlavie až po priblížení sa na sotva dva metre, nakoľko bola dosť veľká a vysoká. Ja som sa jej napriek necelým dvom rokom života už dokázala rovnať, mala som dosť statných oboch rodičov, koniec koncov. "Hej, ahoj!" Ozvala som sa zvesela. "Ty si si ma nevšimla na makovej lúke? Potrebovala som sprievodcu a v tomto kraji je obľúbené chodiť ako telo bezx duše alebo ignorovať," opýtala som sa bez štipky arogancie a vysvetlila aj svoj pohľad na život tu, na Gallirei. Aspoň niečo málo z toho, čo som tu už stihla zažiť, objaviť a tak ďalej.
Medzitým som si ju prezrela. Kožuch jej hral taktiež viacerými odtieňmi hnedej farby, no odznaky mi prišli na nej zábavne poukladané. Ako keby sa časť odfarbí a časť namočí do blata, uškrnula som sa len pre seba v duchu a mierne naklonila hlavu. Aby som však nepôsobila tak doterne, vošla som po plecia do vody a znova uprela oči na západ. "Vidíš tam ten les? Niečo tam je!" Chvost sa mi nadšene rozkmital, vytvoril zopár vlniek a špliechancov slanej vody do okolia.
Cítila som však na sebe niečí pohľad, podľa čoho som usúdila, že sa chystá vlčica možno prehovoriť. Nebola to ona, periférne som zazrela ďalší tmavý kožuch, hnedo... nejaký. Moje ylaté oči sa stretli s pohľadom neznámeho. Chvíľu som sa mierne podozrievavo mračila, no napokon sa mi široký úsmev znova objavil na tvári a ja som cudzincovým smerom štekla na pozdrav. "Čo tak zízaš, poď nám pomôcť rozlúštiť záhadu!" Zavolala som bezprostredne, ako keby sme súrodenci na výlete. Nevadilo mi, že som nepoznala ani len ich mená. Väčšie dobrodružstvo a lepšia výprava, ak nás bude viac, dodala som si pre seba spokojne a nedočkavo sa zavrtela vo vode, kým napokon neznámy vlk prišiel s riešením, na čom sa môžeme plaviť...

//-> Západ od Gallirei

//Remízok

Vlci za mnou nešli, nešiel nik ani predo mnou. To odtiaľto bola tá búrka? Napadlo mi takmer okamžite, keď mi prsty prestala štekliť tráva - ale naopak - začal rezať piesok. Zrná sa mi zachytávali všade v labách, medzi prstami, až som napokon s nevôľou a neochotne zastavila a rozhliadla sa. Pri rieke na severe som sa bezúspešne v krovinách skrývala pred búrkou, ktorá, ako sa mi zdalo, musela začať a preletieť svet odtiaľto. Moje znalosti z meteo sektoru boli fakt žalostné, nikdy mi nikto nevysvetlil, ako funguje počasie.
Nnadýchla som sa vzduchu. Bol cítiť po soli, no na druhú stranu tu vládlo neskutočné horko. S vyplazeným jazykom azda až po zápästia som sa vydala pahorkatým svahom smerom k vode. Veľmi dobre som vedela, že tá voda sa nepije, nemá sa mpiť. Bol to zážitok, na ktorý som nezabudla od mladi. Piesok som postupne prestala vnímať, nedokázala som ho zakaždým vytriasť a nemalo to zmysel. S rozšírenými zreničkami a teda aj nozdrami som sa napokon rozbehla dole kopcom s veselým smiechom, ktorý muselo byť počuť i na míle. Preskákala som cez morskú penu priamo do vĺn. Pevne som zatvorila oči, pretože tie už slanú sprchu pár razy dostali, na čo som vynorila hlavu a otriasla sa. Zostávala som po brucho ponorená a užívala si príjemného ochladenia, ktorého sa mi dostávalo. Popri tom som zasnene a zaujato skúmala obzor, ktorý sa javil v prvých minútach len ako tmavá čiara. Obrysy sa mi zamarili až neskôr...

//Lúka vlčích makov cez plošinu

Spočiatku som sa v mori červených kvetov krčila a číhala na vlka ako na toho zajaca. Dotyčný jedinec hnedej farby si to však dupkal kamsi smerom k juhu. "Hej!" Stihla som akurát tak vykríknuť a zamračeným pohľadom som neznámeho odprevádzala. Spamätala som sa však príliš neksoro a hoci osm sa rozbehla na pláň za ním, jeho chvost mi úspešne zmizol. Fajn, odfrkla som si a zabočila kamsi do lesa. Cítila som tu pachy, no akonáhle som mala skupinu vlkov na dohľad, zháčila som sa s labou vo vzduchu. Elektrizovalo okolo nich čudesné napätie a z lesa, v ktorom som sa ocitla, som nemala veľmi dobré pocity.
Mierne zježená som skočila do najbližšieho krovia, odpustila si zaskučanie ako ma tŕne potiahli za kožu, behom a skákaním sa rozbehla kamsi neznámo... proste vpred. A mohla som len dúfať, že v rýchlosti si nevypichnem oko či nezlomím laby. Les som prestala vnímať aj jeho pestrú flóru, proste ani som netušila kedy, vyliezla som z lesa a inštinktívne obchádzala hranicu, držala som sa tesne pri stromoch.
Až keď sa zdvihol vietor a priniesol závan soli a známych pachov, zreničky sa mi rozšírili a ja som prikrčená pobehla cez otvorené priestranstvo, mieriac na ešte väčšie. Čoskoro tráva začala ubúdať a pibúdal pod labami piesok...

//pláž

//Náhorná plošina

Červená vlna, ktorú som zachytila pohľadom z balvanu, na ktorý som sa vyškrabala nebol len blud či fantóm. Chcela som sa rozhliadnuť po okolí, nakoľko som nikoho nenašla. Vietor nepriniesol žiadne pachy ani hlasy - zvuky. Cestou od rieky som v diaľke zazrela malé postavičky na štyroch nohách, niektoré s parožím. Na také raňajky som si sama ani zďaleka nemohla trúfnuť, teda boli len mojím dočasným záujmom. Obrazom v premietajúcej sa krajine.
Na lúke, kde ma sústavne šteklili kvety na bruchu, nakoľko som sa vytiahla a zmohutnela, som zastala a započúvala sa. Počula som škrek divých vtákov, ktoré boli na love. Videla som sem tam sa mihnúť ušiaka pomedzi kvety a trávu. Ťažko by sa tu hľadali, je nezmysel tu skákať ako oni, zahnala som myšlienku na ušaté raňajky a zamerala sa po pár prejdených metroch na pach, ktorý ma pošteklil v nose. Nedokázala som k nemu priradiť meno či tvár. Priste to bol vlk či vlčica, ktorý si to križovali lúkou. Rozbehla som sa o oči rýchlejšie ku kopcovitejšej časti lúky, odkiaľ som mala výhľad. Celkovo som pôsobila strateným a mierne zmäteným dojmom, ako som na kopčeku vyhliadala z trávy a snažila sa násjť očami vlka, ktorý tadiaľto prechádzal. Musím sa opýtať.

//remízok

//Rieka Mahtae - sever (okolo južnej časti)

Hneď som mala myseľ čistejšiu. Nemusela som premýšľať, či sa mi oplatí sa vrátiť do spoločnosti pri tôni, či mám vyhľadať Lilac a Biancu, ktoré sa odo mňa dosť rýchlo odpojili s tými cudzincami. Tú s odznakmi musím ešte niekedy odchytiť, zaumienila som si hádam ako posledné k udalostiam predošlých dní a kým som sa rozhodla vkročiť na obrovskú plochu ničoho od rieky, vrátila som sa ku korytu. V dohľade som mala akýsi ostrov a vodný tok tu na niektorých miestach držali drevené blokády. O jednu takú som sa zaprela prednými labami a hltavo sa napila, div že mi neprišlo zle. Cítila som totiž, ako mi tekutina žblnká v bruchu a naráža o steny žalúdka.
Tento pocit, ktorý vyvolal takmer zvracanie som prekonala plynulým dýchaním a spomínaním.
Na tomto mieste som už bola a na základe toho som zvolila aj ďalší postup. Nechcelo sa mi cez horko trepať sa po pustine, a preto osm zvolila pomalý poklus po tráve a živšej vegetácií smerom na juh. Dúfala som, že stretnem niekoho, kto by mi lepšie pomohol určiť smer.

//Lúka vlčích makov

//Tati je južnejšie, mimo Baghs a Suzumeho

Zvítanie sa so známymi tvárami bolo nečakane osviežujúce. Ako by mi to vlialo novú energiu do žíl, pretože som bola posledné týždne dosť znudená stálicami v Borúvkovom lese. Nie že by tí vlci v lese boli zlí, ale od odchodu Tarana som si nenašla k nikomu z nich bližšiu cestu. V takých prípadoch proste išli vlci ďalej? Ako tí, čo odišli až za more, zasnila som sa pri pohľade na divoké víry v riečnom koryte a spomenula si na domovinu. A aj na more. Veľký oceán.
Už to šlo vysloviť správne, správne to pomenovať. Učila som sa, niečo ma naučili aj gallirejskí vlci, no čo vtedy videli tí našinci zo Sibíru za morom? Storm či kto to spomínal, že je tu more... na juhu? Žeby?
Zastrihala som hnedými ušami a pozrela sa smerom, kam prúdila rieka. S pohľadom sa dali do pohybu aj moje laby a pomedzi nízke kroviny pri rieke som začala s postupom do horúcich končín. Vidina vodného schladenia sa sa mi votrela do mysle, a tak som si cieľ nájsť more či oceán ukotvila. Aj tak potrebujem zmenu, napadlo mi, kým sa oholo mňa mihala príroda pri zrýchlení do poklusu.

//Náhorná pl. (cez Mahtae juh)