Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Nezdalo sa, že by bola nejako extra bojazlivá, pretože nezahájila okamžitý útek. Kde sa tu toľké berú? Objavia sa len tak? Uvažovala som, kým som si premeriavala jej stuhnuté telo, ktoré sa predo mnou aj mierne prikrčilo. Nechápavo som zaklipkala očami a naklonila hlavu na stranu. "Čo je na mne strašné?" Ozvala som sa napokon narovnajúc hlavu a pre istotu si skontrolovala aspoň predné laby, či sú normálne. "Okrem jazvy nie je na mne strašné fakt nič," zaúpela sopm napokon zbytočne dramaticky a dala sa trošku do poriadku; pozberala zvyšok dôstojnosti.
Vĺča však ešte koktalo, takže som sa trochu naklonila jej smerom, aby som vylúštila tú spleť... kedy mi asi oznámila meno. Moje zatiaľ nepotrebuje, pomyslela som si len, keď som sa na ňu slabo usmiala. "Ahoj Night Sea, odkiaľ že to si?" Rozhovorila som sa vľúdnym hlasom, sotva krotiac vlastnú horlivosť.
Akonáhle však vyslovila meno mnou nenávidenej vlčice, ktorá sa ma pokúsila zohyzdiť, úsmev mi zamrzol. Zamračila som sa a venovala malej len prísny pohľad. "Nie každý je kamoš, moja jazva na líci je práve od nej," riekla som a napokon sa uvoľnila. "A kde je ten, s kým tu si? Či načo by ťa Styx zahodila?" Začala som mierne plieť piate cez deviate pri tom, ako niektoré z mojich myšlienok zazneli aj nahlas.
Rozptýlilo ma však vytie, na čo som neskúsene obrátila hlavu na opačný smer a potom aj vlastný zadok. "Nebudem ťa ohlasovať, ozvi sa aj ty," strelila som očami ešte po Night Sea a vytím odpovedala ďalšej členke svorky, pričom som verila, že malá vlčica nesklame a vie sa ozvať aj sama za seba. Veď ja som nebola povinná tu riešiť votrelca.

Niekde tu musíš byť... Pokračovala som v obiehaní krovín s nosom prilepený takmer až na zemi. Nezdalo sa mi, že by všetka menšia zver v lese išla na zimný spánok tak skoro - obzvlášť v čase, keď som sa nedávno na juhu potila na skapatie.
Nebola som veľmi úspešná. Síce sa objavila v malej priehlbine pod koreňmi stromu akási krysa, nedokázala som ju lapit.
Nestihla som ani začať nadávať, pretože sa mi zadali, že som začula niecie vytie alebo skôr nejaký skrek. Kto takto nevie vyt a je vo svorke? Odfrkla som si a hodila ešte jeden pohľad tam, kde mi zmizol obed. Napokon som len porazenecky pretočila oči a s nastrazenymi ušami nacuvala zvukom lesa, skrz ktorý som sa aj rozbehla. Stále su ti návštevy, ktovie, kto to bude tentokrát a za kým ti je, pomyslela som si, kým som prechádzala rôzne časti lesa dychtivo vetriac.
Napokon som narazila.na stopu a tá má doviedla k veľmi mladej vlčici. Nemohla mať azda ani len rok a videla som ju prvý krát. Skumavo som naklonila hlavu a oremerala si ju v tichosti striebornými očami. "Ahoj! Čo si zač? Odkiaľ? S kým si tu?" Začala som spočiatku horlivo a energicky, no postupne sa otázky menili na menší výsluch. Chvost sa.mi však jemne kýval, takže som stále pôsobila celkom priateľským dojmom. Nemienil a som predsa jednať iracionálne, kým nemám dosť informácií.
Hra som sa narovnala a posadila. Boli sme obe mladé, no ja som vďaka.hustej srsti pôsobila 2x mohutnejšie. Prestala som si ju však prezerať a vzhliadla radšej k oblohe, ktorá chytila oranžový nádych.

//Stredozemná prepadlina

Tu som takých teda moc nenašla... Zastala som kus za východnými hranicami lesa a nasala do pľúc vzduch, ktorým sa stále niesla vôňa ovocia, hoci už bolo pomaly po jeho sezóne. Až mi prišli úsmevné, že tu žijem takmer dva roky a ešte som ho neochutnala, u nás doma by ste také čosi hľadali márne - a ak raz okúsite moc ľadu, keď oň pritlačíte jazyk, potom už to nikdy skúšať nebudete, ani keby vám šlo o to dostať potravu, ktorú pod sebou zamzrnutá vrstva ukrýva. Asi to bude druhá zima... tretia? Strácam prehľad, odfrkla som si a zostala chvíľu ešte zamračene civieť do útrob lesa.
Nech som vetrila akokoľvek, necítila som tu dohromady nikoho a zdalo sa, že dlhší čas. To som usúdila až po prejdení niekoľkých metrov, čo som kľučkovala pomedzi stromy na severnej hranici a sem tam sa o nejaký ten obtrela - nech tu mám aj svoju značku predsa. Necítila som sa nijako potrebná ani zaviazaná lesu či alfe, aby som im tu označovala hranice. To by sa ten alfák najprv musel zaujímať, zahľadený sám do seba, zhodnotila som Boba s odstupom času a znova zastala, oblizujúc si tlamu, ktorá bažila po vode - ktorú som svedomito odignorovala, pretože som nenašla pri rieke vhodné miesto, kde by sa dalo piť a neutopiť zároveň pri pokuse.
Zaklonila som mierne hlavu a vytím oznámila pozostalým či mŕtvym v tomto lese, že som sa po týždňoch uráčila dovliecť svoje veľké laby na územie. Nezaoberala som sa však tým, kde sú všetci. Cítila som tu akurát tak Wizku a toho divného, načervenalého vlka, plus alfáka kdesi... ale možno to bol len pach na nejakom kríku čo rok nevytiahol laby z lesa. Rozhodla som sa vojsť viac do vnútrozemia lesa a s ňufákom pri zemi snoriť po nejakej koristi. Stopu som slabú našla, no o to ťažšie bolo nájsť druhú, ktorá by určila smer úkrytu zajaca, lasice, líšky alebo čohokoľvek, čomu to patrilo. Nevenovala som predtým pri lovoch zvláštnu pozornosť pachom jednotlivých zvierat, vždy mi vedel hlad zastrieť mozog.

//Maharské močiare (cez Kaskády)

Trošku ma mrzel môj náhly odchod zo Sarumenského hvozdu, ktorý mi nestačila Pippa ani len poriadne ukázať. Začala som sa týmito úvahami zaoberať až trošku neskôr, po prekonaní močiarov, ktoré pôsobili na prechod nepozorného vlka celkom nebezpečne. A až keď som sa pokochala krásou kaskád a sily rieky, až potom mi došlo, že niečo tu nehrá. Nebol na juhu lejak ako prasa? Vveru bolo tomu tak. Pippa mi predsa nemusela ukazovať les, ktorý sa s bratom aj tak chystali opustiť - aspoň ja som z ich vzťahu pochopila, že sestra by tam len tak nezostala. A nenechala brata s nejakou vlčandou osamote, poznamenala som si pre seba s úškrnom a pomaly postupovala lesom. Nechcelo sa mi.
Ppráve pohľad na rieku, ktorá sa prehadzovala cez skaliská a tvorila malé vodopády ma donútil premýšľať aj spomínať. Bolo to miesto, kde som naposledy bola s Taranom, kedy som ho vôbec naposledy videla. Ani sa nezná, že by to bolo tak dávno, povzdychla som si a radšej neuvažovala, kde na juhu asi tak môže žiť. Pretože hory, ktoré mi predtým opisoval, som zjavne navštívila. A možno som mala len smolu, že som nezavetrila jeho pach? Alebo si ho už nepamätám? Zamyslene som prechádzala lesom takmer až po okraj bezodnej priepasti. Tú som však svedomito s očami stále na tej diere v zemi obišla. Netušila som koho a čo očakávať v lese, ktorý mi vôbec neprirástol k srdcu. Chcela som tomu však dať ešte nejakú šancu. Kde žijú prima vlci ako Pippa a jej brat?

//Borůvkový les

//Sarumen cez Tenebrae

Kým som stačila vôbec dobehnúť k rieke, ktorá ma mala vyviesť von z členitého lesa, mala som kožuch premoknutý takmer do nitky. Čo to má znamenať?! Ako si toto jeseň dovoľuje, hromžila som v duchu na počasie, pretože zhoršenie prišlo skoro z minúty na minútu. Nezávidela som to tým v lese, no oni mali mať predsa nejaký úkryt, kam si určite všetci zalezú. Preto som sa o Pippu nebála. Najväčšia nevýhoda zlého počasia bol aspekt, že som si nestačila ani prezerať krajinu vôkol seba. Stihla som si tak všimnúť, že rieka je totálne tmavá, nevidno ani na dno a nelákala ani k napitiu sa, hoci od odchodu z hôr mi zas vysmädlo.
Mala som však šťastie, pretože som objavila zahatanú časť rieky starými stromami, takže som sa preplazila na druhý breh a pokračovala akýmsi rozvodneným lesom na sever. Ako som mala mokrý kožuch, nezáležalo mi, že mi sem tam npha zahučala v mláke, ktorá sa ukázala ako aspoň pol metra hlboká. Vždy som sa vyhrabala a pokračovala na sever. Začalo ma sprevádzať slnko, ktorého oranžové lúče krásne osvetlili les a svietili mi pod nohy, pretože toto močarisko sa zdalo byť ako dobrá prírodná pasca pre nič netušiacich.

//Stredozemná prepadlina (cez Kaskády)

//Kraj sveta

Pippa zjavne nepatrila medzi závodné typy, nenavigovala ani a nenaviedla ma nijak na mer, ktorým treba ísť. Podľa predošlej konverzácie som však usúdila, že ak to nebude tamten ihličnatý les pod horami, tak fakt neviem kde býva a ako vlastne je veľký juh Gallirei. Jej slovám v ich jazyku som nerozumela, takže som len štekla na protest.
Oona zatiaľ plánovala nájsť vlastného brata. Aj tak som sa však nedozvedela, kto je ten jej Danda, len že je super a určite si ho zmailujem. Tak fajn...? Ani jej narážky na les som však nepochopila, no pridala som sa s pár nadávkam iv rodnom jazyku, kým mi noha zahučala do skrytej priekopy pod rozlámanými konármi padnutého stromu, či sa potkla o náhodný kameň. Začalo sa nám však zhoršovať aj počasie, a preto som bola naozaj šťastná. že sa Pippa zorientovala a doviedla nás ku skupinke troch vlkov. Dvoch vlčíc a vlka, ktorý, ako som pochopila, musel byť jej brat Alfredo. "Privet Al'fredo," zaškerila som sa na vlka bledej srsti, no tá jeho mala nádych do zlatej, možno medenej farby. Nemienila som sa však viac montovať do ich rozhovoru, pretože začali drmoliť v rodnej reči. Zavše zaujímať sa o samca, ktorý je evidentne lapený nádhernou vlčicou by bolo hlúpe. Trochu ma bodol osteň žiarlivosti pri pohľade na pôvabnú Heather pri ňom, no napokon som pohľad otočila na kaamrátku, keď ma predstavila strakatej vlčici s farebnými znakmi v srsti. Ppodľa silného pachu som usúdila, že to bude ich alfa a mierne ma prekvapilo, aký laxný postoj k nej Pippa má. Nemohla som jej však nič také vyčítať.
"Ahoj, som aj tak na odchode," riekla som len vlčici, ktorej na krku visel aj nejaký špekr, ktorý som si dosiaľ nevšimla. "Pippa, vosprinimay menya... mňa," obrátila som sa svojim spevavým hlasom na béžovú, ktorá mala toho kopec na srdci. Opúšťali svorku, ktorá sa ich ujala. Podobne ako Taran kedysi. "Odchádzam, idem zistiť, či ma ešte nevykopli z tej svorky... a ja najdu tebja, keď začne padať sneg... sneh," vydrmolila som zo seba použijúc aj slová zo slovníka mojej domoviny, pretože ako tí dvaja bľabotali a trávila som s Pippou tak dlhý čas, začali sa mi vynárať spomienky a úvahy o tom, prečo som prestala používať svoj rodný jazyk. Prišlo to tak nejak samé.
"Dovi," usmiala som sa na alfu a zaklipkala očami, kým som sa stočila ku skupinke a pobehla pomedzi nich smerom von z lesa, pričom som cestou hravo ťapla veľkou labou kamarátku do pleca. Nabudúce! Netrápila som sa teda moc, či ju vyvediem z rovnováhy alebo nie, pretože som bola od nej predsa len kus mohutnejšia. Rozklusala som sa lespm akurát, keď mi na hlav epristáli prvé guličky ľadu, ktoré neúprosne v búrkjovom mračne začal na hvozd chrliť mrak nad našimi hlavami.

//močiare cez Tenebrae

Predstava ako niekto môže byť totálne paf zo samotného uzretia snehovej prikrývky bola proste úsmevná, takže mi len cukalo kútikmi tlamy, keď mi Pippa rozprávala o jej zážitku. Necítila sa však v novej svorke dobre a popri rozpačitom čerení vody labou si vzdychla, že to proste nie je domov. Venovala som jej len povzbudivý úsmev po tom, čo som po jej slovách na okamih zvesila uši. "Doma je vždy najlepšie, po tom mojom nezostalo asi nič, len spálenisko," odvetila som len, aby nemala pociť, že ju poriadne nepočúvam a ignorujem. Možno tí, čo to nemali úplne ružové sú viac ošľahaní tým životom a schopnejší, ktohovie ako to je...
Nadchla sa však nad vidinou toho, že by sama viedla svorku. "Až objavíš pre teba s Alfredom ideálne územie, určite to skús, určite máš na to schopnosti," usmiala som sa nevinne a mrkla, kým som si začala pomaly naťahovať nohy a teda dožičila si ešte zopár hltov studenej vody, do ktorej som ponorila aj nos, aby som zahnala ten štipľavý smrad, ktorý nás trápil psoledné hodiny.
Aj sme nejako uzavreli tému očí a jej prirovnanie k mesiacu spôsobilo, že som sa ešte asi minútu škerila na svoj odraz vo vode a veselo mávala chvostom. Nedalo mi zakrývať nadšenie nad tým, že s inou farbou očí som sa aj sama sebe zdala omnoho pôvabnejšia.
Napokon sme sa však rozhodli zísť kamsi kúsok do lesa, kde mal byť Danda, ktorý mi povie o mágiách. "A ktože to je? " Začudovala som sa, na čo som následne hravo vyštekla, pretože akonáhle sa béžová vlčica postavila, skokom som preskočila kroviny a berúc so sebou kamienky i polámané konáriky po zemi som upaľovala z kopca.

//Sarumen

Spoločný čas nám začalo kaziť počasie. Vzduch bol akýsi čudný, bolo až prekvapivé, že mi okamžite na základe minulosti nedošlo, čo za nebezpečie sa nesie vzduchom. Každopádne som to pozvyšok noci a rána neriešila, počúvala som ju a strihla k nej smelo ušami, keď sa zaujímala o moje znalosati tun ajších lesov, dalo by sa povedať. Mladá a celkom stále sprostá, heh, pomyslôela som si na svoj účet,m pretože som mohla len zavrtieť hlavou a poprieť, že by mi meno Sarumen niečop hovorilo. "Po pravde som prvý krát na juhu Gallirei," frkla som a namočila si ešte na chjvíšľu nos, pretože ma v ňom začínalo páliť. Z?
Uškrnula som sa, keď sa Pippa divila, že ten jej momentálny les je nevhodný pre vlčiu svorku. "To môžu byť aj ľadové pláne a aj tak ťa tam vie prekvapiť tlupa arktických vlkov," žmurkla som a veselo sa zaškerila, pretože moja domovina nebola i onič lepšia, než béžová oipisovala les. Na svoju krv však bola evidentne veľmi hrdá. Dokonca sa jej v hlave urodilo plán a ja som sa sústredene zamračila. "Plánuješ sa azda stať sama sebe alfou?" Naklonila som hnedú hlavu na stranu a tľapla chvostom po zemi. Jej odpoveď ma zjavne dosť zaujímala-.
To však aj ten pohľad do vody, kedy som si uvedomila zafarbenie očí do farby podobnej mesiacu. Jej jazyku som zas nerozumela, na čo som z krku vylúdila niečo ako hueh? a nechápavo zatriuasla hlavou. Vlčica sa priblížila a mne zasvietili kontrolky ostražitosti, no prinútila som uši, aby zotrvasli narovnané a môj pohľad vyrovnaný a pokojný, hoci moje oči boli rozčaropvané z čerstvého zistenia. "Alfredo má sivé oči? Alebo ako pomenovať tú farbu... Netuším akej mágie. Hej tá Rowena má tuším prehľad v moci mágií, nie?" Otočila som svoju otázku mierenú na jej brata a sústredene sa zamračila ešte raz na svoj odraz vo vode. Svedčí mi tá farba k srsti, nie že nie, hútala som, kým som pravým uchom signalizovala vlčici, že ju stáýle počúpvam a nelietam hlavou úplne v oblakoch.
Ona takjtiež netušila,k čojej oči značia, no na jej slová som vyskočila na nohy a horlivo prikyvovala. "Treba ísť nejakjého chudáka nájsť a možno to v tebe zapne samé," navrhla som so šibalskými iskrami v očiach a vôbec mi nmevbadila predstava, že si vyberiem náhodnú obeť ako figuranta na pokusy s mágiou. Koniec koncov dala mi dop hlavy chrobáka rozprávaním o tej jej amica Rowene a tým, že Smrť je jej kmotra. Trochu som sa ustarostene zamračila nad trýmto vyhlásením, no napúokon opsm sa uvoľnila a natiahla si predné laby. Už ma mrvilo, potrebovala somn pohyb. "Schválne ktop bude prvý dole z kopcov?" Poskočila som do strany a hravo pohodila chvostom. Potrewbovala som nejako vybiť energiu po odpočinku a nedýchalo sa mi tu zavše moc dobre.- Keď však Pippa spomenula červa, len som sa ňu vyplazila jazyk a pohŕdavo si odfrkla. "Červ nie je hodný pobytu v mojom ctenom žalúdku," prehlásila som a čakala, či sa vlôčica rozhýbe alebo sa naše cesty nečakjane rozdelia.

Zasmiala som sa pri jej okamžitom vyhlásení a trošku a zamračila, keď sa spytovala na nejaký dátum či obdobie. Kedy, hm. Bola veľká zima, proste väčšia ako posledná... Dumala som ako jej vôbec odpovedať, kým sme sa dostali po štrkovej cestičke k potoku. Mali sme šťastie, že tadiaľto migrovala zver za vodou, tak sme si nemuseli samé tvoriť tunely cez malinčie obsypané čiernymi plodmi, ktoré rezalo aj cez srsť vďaka tŕňom. "Mám skoro dva roky... takže predminulú, videla som tu len rebratých vlkov, ale bola som moc malá," riekla som napokon a uškrnula sa pri jej opise snehu ako čohosi hnusného. "Neviem sa do teba vcítiť, na to mám moc hrubú srsť a je mi tu hic!" Posťažovala som si s vyplazeným jazykom a následne sa hltavo napila v snahe sa trošku ochladiť. Slnko síce už ustúpilo a nebolo to také hrozné, skôr ako pred letom, na konci jari. Aj tak mi bolo dosť teplo. A začínala som mať znova hlad, na čo sa ozval aj žalúdok, ktorý som však vďaka nášmu dialógu svedomito ignorovala.
Zagúľala som očami, keď len s úškrnom poznamenala, že vzrušenie z tohto leta vlastne spočíva len v novo objavenej láske jej brata. Možno len trošku žiarliš, že sa nevenuje tebe, poznamenala som si v duchu, dávajúc si ozor čo vypustím z tlamy. Nechcela som si potencionálnu kamarátku predsa odplašiť. Počas pobytu tu na juhu som si ani nespomenula na nikoho zo svorky, celkovo ani len na ten les - hoci som vedela, že by som sa mala vrátiť a niekomu oznámiť, že žijem.
"A patríte k nejakej svorke tu? Nepoznám iné ako Borúvkovú a Asgaarskú," ozvala som sa so svedavosťou v očiach, na čo som sa akurát zasekla nad vlastným odrazom vo vode, keĎ sa prestala voda toľko vlniť. ?! Zatriasla som hlavou a znova zažmurkala do vody, priblížila sa k hladine tak, že som vdýchla nejakú vodu a potom prskala. "Odkedy nemám zlaté oči?!" Zjojkla som mierne hystericky a nešťastne sa obzrela za Pippou. "Ty máš nádherné oči, akú máš mágiu? Za život som videla len červené, modré... a moje mala... ako ja mala mama," došlo mi a ubrala som aj na vlastnej hlasitosti, omámene si sadla. Ani som, netušila, či si to pamätám správne. Pár krát som sa nadýchla, labou ťapla po vode v snahe rozostriť svoj odraz a na zadku sa otočila na pieskovú vlčicu.
Trošku som ju asi rozhodila s dotykom, na čo som trošku stiahla uši a hľadala v jej tvári odozvu, odpoveď, či sa snáď hnevá. Či sa to snáď nesmie? Bola som proste odjakživa kontaktná a spoločenská, potrebovala som cítiť blízkosť druhých, ktorých som mala rada - a teda Pippu som si dokázala obľúbiť v dosť krátkom čase, ubehli sotva tri dni či koľko.
Akonáhle však celkom hrozivo zavrčala, trhlo mnou, prehltla som zaskučanie, ktoré sa mi skoro vydralo z hrdla a odtiahla som sa. Si odvážna, nevrčí na teba, hlúpa, povzbudila som sa v duchu a počúvala ju. Cudzokrajné slovo som zas nepoznala, znelo ako nadávka.
"Koho najčudnejšieho poznáš?" Spýtala som sa znovu s iskrou v očiach a veselo rozvírila prach pod zadkom s vrtiacim sa chvostom.
Skôr. než by som stihla viac, sa jej postoj zmenil a pýtala sa ma priamo. "Počula som len reči, že je hnusná a zlá, prečo nikto nepovedal, že má moc?! Akú moc?" Nadchla som sa skoro okamžite a naladila sa do módu, v ktorom sa piesková zrovna nachádzala. Aspoň som si to namýšľala, že sme myšlienkami teraz na podobnej vlne.
Pomstiť sa? A načo? Bbudú ešte žiť? Ozvalo sa moje racionálne "ja", keď mi hovorila o akejsi Rowene, ktorá by mi lepšie vedela povedať, akú môže mať moc. "Prečo by nám tá Smrť pomáhala? Tí, ktorí sú odpad sú proste moc ďaleko, strávim život, než nájdem zas cesrtu na Sibír," povzdychla som si mierne frustrovane, na čo sa mi zas ozval aj žalúdok. "A mám chuť na obed, takže by sme sa mohli vydať kam... za tou Rowenou? Kkto to je? Do tvojej svorky? Alebo sa vrátim domov, nech ťa neotravujem," brblala som piate cez deviate a popri tom mimovoľne preskakovala potok a chodila klečká pomedzi kroviská okolo nás.

Tím medojedov získal 370 bodov, ktoré prosím zmeniť takto:
370
10 bodov = 3 kristaly
360
60b = 50 oblázkov
300
100b = 2x teleport
200
200b = 150x pomnenky

Hádam počítam dobre. VLA ma najprv bavila, potom ma odradilo na dlhšiu dobu plnenie úloh so spoluhráčmi, ktorí, hoc to aj sľubovali, zabúdali akosi na písanie príspevkov, takže som tak veľa úloh nemohla dokončiť a kvôli takým ani tie samostatné - moja chyba, spoliehať sa na druhých To vnímam ako trošku nedostatok, ak ide o tímovú hru a zhoria 5 kvôli 6., nemal by si zlíznuť celý tím nula bodov, pretože sa vec nedala splniť.
Každopádne random tímy sú super nápad, hoci neskôr už bolo jasné, ktoré fretky sú kde, spracovanie na výbornú aj s obrázkami, to je bonus. Tiež ale ubehol ten čas tak rýchlo, že som sa nestačila diviť, že už sú nahádzané posledné úlohy :D SDU je inak dobrá iniciatíva, vsadiť aj realitu trochu do hry.

Videla som na nej, že nechápala celé to naše žitie v zime. "Hladomor bol v tomto kraji, keď ma tu nechal vlk od nás zo svorky. Šli sme snáď celé míle, kým sme dorazili sem!" Vysvetlila som dôležitým hlasom a očami sa stratila niekde v myšlienkach. A pritom všetko by vedelo byť tak iné. Viela som to, prišla jar, rozkvitli stromy, kríky... a zem rozmrla, že by si jeden mohol noru vyhrabať! A aké bolo moje leto? No... Je asi fajn, že som sa rozhodla napokon pre výlet, tobolo teraz v lete skvelé! Môcť vypadnúť z Bborúvkového lesa, kde si aj tak s nikým dobre nerozumiem... je to oslobodzujúci pocit. Taký je pocit keď je vlk tulák? Videla som na cestách toľko kvetov nových miest, obišla rieky, navštívila tunajšie more! Aké prekvapujúce, že za morom ma nečakal nikto z domova a teda ani na pláži, ako mi Grigory nahováral... Prešiel rok, zrazu celé leto a oni nikde! To je fakt zlé, že som nikoho zaujímavého ani známeho nestretla, v lete všetci chodia hore dole cez lúky a nekonečné lesy Gallirei ale ja?!
Keď si Pippa poťapkala labou po čele, prebrala som sa zo zamyslenia a nervózne sa ošila. "Je to kraj ľadu a snehu, no na druhú stranu by ťa mrazilo nie len od zimy, ale aj od krásy tamojšej prírody," pousmiala som sa krotko. "Iste, nie je to dôvod pre život tam, ale narodila som sa tam a vďaka tomu mi zimy tu ani zlé počasie vôbec nerobí problém," žmurkla som a veselo mávla chvostom.
Pre Pippu bolo divné zažiť jej prvý sneh, čo som chápala. Ak tam predsa sneh nemali... "A čo toto leto? Zažila si niečo super? Ja som spoznala stráááášne moc nových miest! Aj vlkov, ale oni nemienili spoznať mňa, babráci," odfrkla som si mierne dotknutým hlasom a pozorovala ju chvíľu pri porcovaní zajaca. A čo som ulovila vlastne toto leto? Boli sme na love diviaka...
Fíha, to bude večnosť! A niekoľko zajacov... prečo stále konzumujem zajace, keď je tu toho toľko na výber? Zamýšľala som sa nad svojou zbytočnou skromnosťou, pretože v lete tu prekvital život a ja som sa stále kŕmila rovnakým músom s typickou pachuťou.
Pippa mi prezradila o jej rodine, že má celkom veľa súrodencov. Venovala som jej súcitný pohľad. "Ja som mala ešte dve sestry a brata, no kde je im koniec... je super, že je tu Alfredo s tebou, mala by si si to vážiť! Aj keď s ním plieskajú hormóny," dodala som so smiechom a odolala nutkaniu sa jej povzbudivo dotknúť. Vydržala som to však minútu, kým som si pri potoku prisadla k nej a povzbudivo do nej štuchla nosom, ktorým som jej prečesala srsť na pleci. Samozrejme úsmev mi nezmizol z tváre, kým chvost rozmetal malé kamienky na brehu vôkol.
Vážila som si, ako sa v nej rozburcoval jej bojovný oheň, keď rovno myslela na to, ako som sa mohla pomstiť. Ja som však len zavrtela hlavou a kývla na zrozumenie, keďže bola dosť empatická a poznala pocit straty. "Mala som asi len dva mesiace, nedokázala som určiť, o koho išlo. Tuláci večne prechádzali našim územím do priesmyku smerom k oceánu, kým to nezašlo ďaleko. A môj Alfa momentálne má pekelné oči ako oni, vieš čo to je sa dívať na toho vlka a tváriť sa, že ho rešpektujem?!" Vyštekla som frustrovane a zdvihla zrak k vychádzajúcemu slniečku oproti nám. "Je to krása... Toto leto som si nenašla ani nikoho, s kým by som zdieľala nadšenie a zážitky! Videla som tu čudnú vlčicu, ktorá mala zelené laby a fľaky po tele, chápeš?! Nebavilo ma vôbec trčať celé teplé týždne v Borúvkovom lese, je tam ovocie a voňavo... ale to je všetko! Stará vlčica, divný alfa, pestúnky, ktoré opatrujú iné vĺčatá... a cítila som sa nepotrebná. Tak som šla na výlet po Gallirei! Najväčší zážitok bola tá pláž, sú tam náááádherné mušle! Máš nejaké odložené niekde v úkryte?" Rozxhovorila som sa, no venovala jej obozretný pohľad. Nemôžeš si odradiť jedinú kamarátku... aj keď všetky uplynulé týždne a videné tváre mohli byť len letné známosti, ktoré zmiznú tak ako leto... tak ako teplo a slnečné lúče, ako možnosť kúpať sa v jazere... prečo som sa nešla vlastne za celéí leto okúpať? Som márna, najlepšia činnosť, ktorú tu opisovali vlci a ja som ju nestihla! Ach, to je naprd. To sa neráta, nie je to fér, že čas letí rýchlo!

Nedalo mi nezdielat s nou nadšenie. Konečne niekto normálny, radoval som sa a o platila jej veselý úsmev. "Hlavne furt v zime riešili, keď tu bol hladomor ci co, prečo mi nie je zima a ci mi je zima. No otrava," odfrkla som si pretacajuc oči. Keď vyhrkla Pippa ďalšie slovo z jej juzanskeho domova, len som nechápavo zazmurkala a radšej to neriešila.
Mala dokonca aj pre mňa pochopenie. " Oddeľuje ich od nás more na západe. Aspoň čosi. Mali ste doma oceán alebo more? Lebo my oceán, z hôr sme sa naňho mohli dívať furt... Je nekonečný," rpzrecnila som sa spokojne a dívala sa, ako si Pippa s jej kontrastnými očkami prezerá raňajky, s ktorými som sa ochotne rozdelila. Nemala som to nikdy v nature, učili nás doma len prežiť a byť sebeckymi. No za ten rok v tomto kraji som pochopila, že je tu nadmerné množstvo loveckých možnosti, a preto nebolo dôležité, že jeden usiak padol dobre obom.
Veselo som pri poďakovaní na ňu len vyplazila jazyk. "Kus ďalej a trochu vyššie som našla potok, krištáľovo čistý, nie ako ten tmavý hnus dole v lesoch," navrhla som a pohodlia hlavou smerom za svoj chrbát. Viedla tam strkova cesta, ktorú vydupali srny ci iné zvieratá pri pravidelnej návšteve vodného zdroja.
Dychtivo som potom počúvala o Cosa Nostre, kde mali nonstop teplo. Ďalšej neznámej reči som zas nechápala, no nedala som to na sebe poznať, že ma s tým mierne vykolajuje. Ja som sa tunajšiemu jazyku naučila pomerne rýchlo. "A už si zažila sneh? A zjazd z kopca po lavíne?" Zisťovala som veselým hlasom, aké pozná moja potencionálne nová kamarátka hry. Keď mali stále teplo, tak tam nemohol byť sneh, no nie?
"Máš ešte niekoho tu okrem Alfreda?" Dodala som mysliac na vlastnú početnú rodinku.
Venovala som jej len pobavený úškrn, keď vykríkla fuj na moje slová. Zjavne na nikoho zálusk nemala. "Ja mam vo svorke samých starých, žiaden pekný, mladý vlk tu asi nebeha," dodala som si s odfrknutim a trochu sa zamracila, keď Pippa pomedzi susta nerozumela, ako mohol môj domov vyhoriet. Po vzdychla som si a dala sa do pochodu nazad do kopca, smerom k zurcaniu vody. Mohli sme sa rozprávať aj po ceste. Počkala som však, kým sa naje. "Na Sibíri je nonstop zima. Nonstop zamrznutá zem na kameň. A občas sa vyskytnú obrovské požiare, ktoré spalia neskutočne tisíce míľ na popol... Nam domov vypálila skupinantulakov s mágiou ohňa... Nemôžem povedať, že budem hrdinka, keby sa niekde objaví oheň, " uzavrela som to rozpačito a rozhliafla sa po okolí. " Rodina mi mohla uhoriet, to sa. Stáva pri požiaroch, že nemáš kam ujsť. Neviem."
Napokon som sa vydala potoku ci už šla alebo nie. Po pár metroch do kopca som s vyplazenym jazykom do kráčala k malej zatocine, kde sa voda točila. Do kruhu a plávali malé ryby. Tie som si teraz nevsimala, ale hltavo pila, snažila sa ochladiť. A to všetko o dovtedy, kým mi moje telo nepovedalo stop a ja som sa necítila zas. Príjemné. V odraze vody som však videla aj svoj úbohý stav, srsť polepená a tá ranan na hlave plná prachu a iného hnusu. Rozhodla som s aponoriť celú tvár a hlavu, poremnúť si ju labami a postupne sa začať čistiť, nech vyzerám zas dobre.

Mohla som len obdivne zažmurkať, keď mi Pippa prezradila, že je to ich reč. Z domoviny. Takže všade je to inak, iní vlci, premýšľala som. "Mne tiež moc nerozumeli ako malej," dodala som len s úsmevom. "Ale netrápi ťa to nejako, ako vidím," podotkla som ešte, kým sme začali riešiť ranu nad mojím okom. Musela som hanbou stiahnuť akurát tak uši. Nestihla som to totiž tomu tvorovi v tej minúte oplatiť, takže som v prvej sekunde ani nemala moc čo povedať. "Nestihla som, letelo ich na nás celé hejno a museli sme sa preplaviť cez more. Ale raz príde aj na pomstu," zasmiala som sa a v očiach mi blyskli malé ohníčky.
"Cosa Nostra," zopakovala som po vlčici, len teda menej dôležitým hlasom. Pre ňu to bol domov , tak to aj vyjadrovala s patričnou hrdosťou. Rozumela som jej, obe sme boli odinakiaľ. Bola zjavne dosť ostrá, pretože keby ju niečo také napadlo, už to nežije a nie je zrejme ani v celku. "Aspoň sa ničoho nebojíš takto, no nie?" Oplatila som jej úškrn a zakmitala trošku koncom hnedého chvosta. Obrátila som sa aj naspäť k raňajkám a pritiahla si ich k sebe. Zajac mal stále celé torzo - hrudník, plecia, chrbát - a to som práve oddelila od nedožutých zvyškov a ponúkla Pippe položením k jej labám. Iba na chvíľku potom som si ju ešte raz prezrela. Boli sme takmer rovnako vysoké, mohutné - u mňa to umocňovala hrubá srsť o čosi viac. Veď mi aj bolo teplo, z predtsavy, že pôjdem z hôr preč do ešte väčšieho dusna sa mi robilo mierne mdlo.
Neodolala som však pobavenému smiechu, keĎ sa vlčica zhrozila nad tým, odkiaľ pochádzam. "Prevažnú časť roka tam boli mínusové teploty v niekoľkých desiatkach stupňov, ani noru si si nemala šancu vyhrabať, nič. Svorka žila neďaleko horského priesmyku k oceánu, hrozné boli nálety tulákov, na zimu si zvykneš," zazubila som sa zvesela a teatrálne si povzdychla s vyplazením jazyka pri pohľade na obedňajšie slnko.
"Eww, fuj," pritakala som a mierne sa zamračila, keď mi onoho Alfreda priradila k svojej rodine. Následne prišlo aj vysvetlenie predošlých monológov. Pippu očividne štvalo, že si jej brat niekoho našiel. "Máš niekoho, kto by sa ti páčil?" Opýtala som sa opatrným hlasom a venovala jej jeden z milióna mojich úsmevov. Posadila som sa a zhltla medzitým svoje zvyšky mäsa. Cítila som sa vďaka tomu fakt o dosť lepšie.
K téme množenia sa len poznamenala, že u nich sa spomínalo ako králici. "Ale tí sa množia vraj rýchlo... vlkov tak nepribúda..." Dumala som nahlas popri jej slovách. Strihla som ušami smerom k béžovej, keď nadhodila filozofickú otázku. Mimovoľne sa mi naježilo zátylie a otriasla som sa. "Vlk ich dá dnu.... Ako?" Otriasla som sa a so zdeseným úškľabkom zavrtela hlavou. "Asi to nechcem vedieť a ani nechcem svoje," doplnila som napokon s uvoľneným smiechom. "Inak mala by si byť rada, že tu niekoho máš z rodiny, mňa tu nechal na pospas cez veľkú zimu pestún z domoviny, vyhorel nám domov totiž," dodala som vážnejším hlasom a mrkla očkom po jej porcii raňajok, nech sa do nich smelo pustí. (// vla 17 :D)

Njerozumjem ti"" povzdychla som si a frustrovane hrabla labou do štrku podo mnou. Akonáhle mi však pochválila meno, opätovala som jej úškrn a pohodila chvostom. Náhle som ítila príval sympatií k vlčici peredo mnou. Neriešila som, že sa poznáme možno tk hjodunu, Vyzvedala vška, čo sa mi stalo. "Išlq som s dvomi zudcími na pláž s mušľami... Zahliadla som obzor, celý les, chápeš?! Za morom celý les! Vydali sme sa tam a napadol ma vták... divný, farebmný, zaútočil vpazúrmi haj*el!" posťažovala som si v skratke vmrámci opisu svojich posledných dní a hľadala som v očiach Pippy nejaké odpovedi. Fascinovala ma stále ich farba.
Nejako sme sa dostali na tému domoviny. Vraj išla z nejakej Cosa Nostra. "Rostra postra, nostra...to je jednol Hlavne, že si svoja a na nič sa nehráš," usmia som sa a mrkla po vlčici pri mne. " Pochádzam zo severu, veľmi z ˇaleka," dodala som na jej nevylovenú otázku a pohodialm chvostom.
Na to, že mal BžPVá pippa povhádzať zjuhu, mi prišlamprílisš mohutná- ňônIe je ti horko na juhu? Nemárada hic," posťažovala som si a odfrkla si niekakm samerom k slnku, ktoré akurátmvtávalo.
"Narodila som sa v sibírskej rusi, nekonečný sneh a ľad, zima,"[ do dala som na jej slováa uškrnula sa. Je mi teplo,"/b] mrkla som a otriasla sa.
Kro je Alfreo? Tvoj parnrwt? Neviem ako to funguje, ale ako malá sm videla dvoch vlkvo na seb no brrrr...."

Rutinnú činnosť som mala za sebou už toľko krát, že som ani nevedela ako a zajac bol stiahnutý z kože, - ktorá ako nevábne vyzerajúca kopa s hejnom múch - zostala pohodená za mnou. Ku kríku som ju totiž šmarila dúfajúc, že by ma mohla tá hnedá vlčica či ten vlk prenasledovať. Tak by schytali oni, uškrnula som sa pre seba. Stačilo ešte jedno mlsné obliznutie, kým som pomaličky zaryla zuby do stehna zajaca. Nebolo to zviera, ktoré by na sebe malo veľa poživne, no ako raňajky som sa s ním uspokojila - zvlášť, keď som vyhrala boj oň s dravým vtákom. Tá diera nad okom ma bude dlho bolieť, pomyslela som si a labou si premnula dieru po vtáčom klovanci, ktorá mi svietila nad ľavým nadočnicovým oblúkom. Stále som tam mala totiž zlepenú srsť od krvi.
Napriek horúcemu počasiu som sa tu však cítila pomerne príjemne, prišlo po horúcich dňoch ochladenie. A nebola som jediná, čo si túto destináciu zvolila tiež na výlet.
Spozornela som, prehltla nepožuté sústo a posadila sa do elegantného posedu, s hrdo zdvihnutou hlavou, ostražitými očami už striebornej farby, o ktorej som netušila. Oči smerovali ku kroviskám, spoza ktorých sa po šramote kamienkov na štrkovej cestičke objavila veľká vlčica. (//chápem správne, že Pippa je mohutná? neviem ako s výškou) Jej srsť mi pripomínala farby piesku a pláží, ktoré som za uplynulé hodiny videla. Do toho kontrastovali prudko farebné očká, farbou mi pripomínali divé klinčeky či bodliaky, ktoré rástli na lúkach. Zahučala na mňa čosi ako pozdrav a po rozpačitom úsmeve jej smerom som sa naladila na svoju aktívnu vlnu. "Ahoj!"
Trošku som nečakala, že sa ma opýta na hromadu rozobratého mäsa a krvi, no kým som žmurkla, spustila na mňa pomerne dlhý monológ. Konečne niekto, kto netrpí poruchou a rozpráva sa s druhými aj nahlas! Radostne sa mi rozkmital chvost, no trošku som to utlmila, ponechávajúc si stále mierny odstup. Premeriavala som si ju, nevedela som, čo od nej možno čakať.
Nebála som sa jej a bola som zároveň zvedavá. "Pjacere di kon... Ako to bolo, Pippa? Nnechcem ti komoliť meno, ja som Tati," Ozvala som sa trošku sa pohrajúc tiež s pôvodným, ruským prízvukom. Zmiatlo ma však to jej nárečie, čo bolo viditeľné na miernom náklone mojej hlavy na stranu. "A to sú raňajky, mala si raňajky? Odkiaľ si?" Dodala som ešte hrdým hlasom na samú seba, že som tu niečo mohla spokojne konzumovať a predpripravovať sa tak na zimu, ktorá mohla byť o pár mesiacov všelijaká.
Pýtala sa ma však na šivú vlčicu s nejakou hadou, na čo sa rozpadol zvyšok mojej ostražitosti a ja som sa uvoľnene zasmiala spevavým hlasom. "Čo je had? A niekoho sivého som videla v diaľke na pláži, vedela si, že je za ňou divný les plný plazivých, hrubých zvierat, vtákov?" Musela som sa informovať a zároveň aj ju konfrontovať so svojím nedávnym dobrodružstvom. Stačilo mi, že mám konečne zhovorčivú spoločnosť, tvrdšieho rázu. Ďalej béžová zháňala nejakého ryšavého vlka s vlčicou a podľa jej slov som usúdila, že sa jednalo o pár. "Mňa tiež zaujíma, ako to funguje, že sú vĺčatá... to len tak? Ako s tým súvisí otec, keď ten nerodí, ty vješ?" Strihla som po nej ušami a natiahla si chrbát, napínajúc predné hnáty pred seba. "Ja teda vĺčatá nemám, som moc mladá, ak nemáš v obľube vĺčatá," dodala som ako na záchranu, keby kvôli takému dôvodu mala Pippa pohnútky od druhých utiecť a potom na nich nadávať.