Gallirea - Příspěvky uživatele

Síce sa dali moje laby do pochodu, že by sme šli kúsok nižšie, no skoro hneď som sa zastavila, obracajúc hlavu na Baghý. V mojich očiach bola otázka, no alfa sa nechystala ešte k odchodu. Obrátila som sa teda k zasneženým, malým stromom opodiaľ. Kútikom oka sa mi zdalo, že sa vlčica zahľadela do vody malého, studeného jazierka, no nechcela som juy otravovať, ak sa ešte necítila ísť. To je vlastne skvelé, že jejnevadí zima. A ani mne! Neviem, či by sa mi inokedy podarilo nájsť niekoho, komu by sa chcelo na takýto výlet. Brodiť sa zasneženoiu krajinou až po bruichá, vydriapať sa azda na najvyšší vrchol počas sneženia, potom objavenie plies a vôbec. Zima je skvelá.
Na tlame mi ihral spokojný úsmev napriek veternej metelici. Ani nesnežilo, skôr metalo státisíce vločiek jedným, ostrým smerom.
Rozhodla som sa preto prejsť k stromom neďaleko. Tiež to bolo čosi malé, zakrsnuté - ihličnaté. Tým pádom sa na ihliciach a konároch mohol držať sneh a stromy tvorili striešku. Došla som teda k nim, capla sa do snehu na brucho a podplazila najnižšie konáre, ktoré boli najviac oťažkané snehom. Našla som si tak priestor, kde som sa mohla skryť a trochu si vydýchnuť, kým sa Baghý rozhodne napredovať v našom spoločnom výlete, na ceste ktovie kam.
Schúlila som sa do klbka a pritiahla si k sebe chvost, nado mnou sa čneli konáre, takže ma čiastočne míňal aj ten vietor. Aj tak je to krásne. Celá krajina sa trbliece, padajú malé vločky... Milujem na zime túto atmosféru. A konečne mi nie je horko, v snehu sa dá predsa hrať toľko hier! Aj bežať závod, takže aj najrýchlejší vlk môže byť znevýhodnený. A asi je dobre, že som na ňu aklimatizovaná, dumala som postupne zívajúc, pretože som potrebovala oddych. Ani nie tak ja ako moje svaly. Takže kým som si užila pár minútové driemanie, mohla som sipredstavovať čo všetko je skvelé na tomto studenom ročnom období.

//Armany

//Ragar

Postupovali sme už o čosi pomalšie, než počas závodu. Snehu bolo stále moc a počasie sa začínalo rapídne zhoršovať. "Si strašne rýchla, to tie mini laby dokážu tak rýchlo bežať?" Vrátila som sa ešte k tomu, ako mi okrídlená vlčica šikovne zdrhla v horách. Asi čím menší vlk, tým rýchlejší?Neviem, premýšľala som, kým som hľadala miesto, kam stúpiť. Nechcelo sa mi brodiť po bedrá zaborená v snehu, no prekvapivo sme nenachádzali ani žiadne cestičky od zvierat - teda skôr tunely.
Baghý mi medzitým začala opisovať piesočnatú krajinu niekde na juhu. Striaslo ma - nie zimou, ale predstavou, že by som tam mala žiť. "To znie absolútne hrozne. A na čo je také miesto? Kto tam žije?" Nechápavo som krútila hlavou a na udržanie si skvelej nálady občas povyskočila, v snahe chytiť snehovú vločku. Jeden takýto výskok mi vzal dych z otvorenej tlamy, pretože s príchodom obeda sa rozfúkal taký vietor, že aj Vlčíška muselo sundať z tej hory. Ešte že sme dole. "Prečo si sa vlastne túlala tam na juhu v piesku? Ako po tom chodíš, keď sa to sype pod nohami?" Zaujímala som sa ešte a popri kráčaní si vytvárala predstavu vo svojej mysli, ako také územie asi vyzerá. Zvedavosť ma síce žrala, no nemala som chuť sa tam niekedy vydať - odpadla by som od tepla, ako aj Baghý poznamenala.
Rozhovorili sme sa postupne o vzájomnej minulosti a domovine. Všimla som si, že ma hnedá zaujato počúva, čo mi lichotilo. Najmä som jej pripísala ďalší plusový bodík do friend listu. "Odišla si?" Nadviazala som a ani nepokračovala v rozvíjaná zvedavej otázky ako to bolo u mňa obvýklé, pretože sa krajina trochu zmenila a pre dočami sa mi ligotala zem... nie jazero! Na dosah labky. Teda aspoň tie zasnežené nepravidelné kopce, ktoré som považovala za skryté skaly, ktoré jazierko obkolepujú. Bolo rozhodne menšie ako to, čo sme našli vyššie v horách.
Toto určite zamŕza! Istotne! A ako by nie, keĎ je menšie. Ale čo ak s tým súvisí jeho hĺbka? Plytké by malo zamrnúť hneď, ako voda v odtlačku laby v blate v lese aleboo.... nejaká tôň v malom lese. Zadumane som podišla k okraju.
"Čo to je paradox?" Opýtala som sa dodatočne, keď som sa na chvíľu zastavila v prmeýžšľaní o schopnosti vodných plôch zamŕzať. Ppriblížila som sa však v snehu zvedavo k vode. Videla som ľadové malé kryhy, ktoré si plávajú na hlasine... ktorá rozhodne nebola vhodná na kĺzanie sa. Nebola totiž zamrznutá ani len na okrajoch. "Je to možné? Prečo to hore je zamrznuté a tejto mláke sa nechce?!" Vyfúkla som zo seba frustrovane a nešťastne sa pozrela na alfu. Vietor mi však na to nahnal vločky do očí, čo extrémne rezalo, takže som si začala tvár mnúť labou polepenou od snehu a otriasať sa. "Mali by sme rýchlo niekam zdrhnúť do lesov," nadhodila som skoro až krikom, pretože mi víchor bral slová od úst.

//Armanské hory (cez Ageronský les)

//Zafírové jazero (cez Snežné hory)

Hlavu som mala plnú myšlienok. Za posledné dva dni sa toho toľko udialo! Až som bola prekvapená, akú má Baghý výdrž, pretože som mala za to, že je to staršia vlčia dáma a nie len taká mladica. (//nemá šajnu, že ju život omladil). Jazero bolo ľadové a krásne, no ak sme stihli pred rapídnym zhoršením počasia niečo ešte vidieť, museli sme pohnúť zadkami.
Potešilo ma, že s ňou vediem plynule rozhovor, obe máme skvelú - ba priam fantastickú - náladu a Baghý zaujíma, čo hovorím. "Videla som tie vĺčatá vtedy prvý raz a pamätám si len mená - Lilac z Asgaaru, Saturnus, Bianca a ešte ktosi? Neviem. Mali sme hľadať poklad a nakoniec to nič také extra nebolo, no videla som pláž! A tí ťapáci sa napili z mora, verila by si tomu?" Zachechtala som sa pri tej spomienke na ich znechutené tváre, keď si logli slanej vody. No bolo to už dávno, mala som labky vtedy väčšie ako hlavu pomaly a zostala mi len spomienka.
Počúvala som, keď mi rozprávala o jej objavoch ako pláni z piesku - čo bolo pre mňa absolútne nepochopiteľné. "Ako z piesku? To tam nie je tráva? A sú tam stromy a lesy?" Divila som sa, kým malá vlčica zhodnotila, že sa prevažne pohybuje len tu na severnejšej polovici krajiny. "Dole je nechutné horko, šla som tam skapať na jeseň," nadhodila som ešte múdro pokyvujúc hnedou hlavou.
Kým sme sa dali do pochodu a uvažovali, či pleso zamrzne - čo Bbaghý tvrdila, že isto áno - zaujalo staršiu vlčicu niečo z mojich slov. A čo som to vlastne... áno, zamrznutá biela zem, spomenula som si v krátkosti na vlastné slová, na ktoré mi teda moja alfa teraz reagovala. Horlivo som prikývla a zavrtela chvostom, pretože až do dňa D som mala na domov skvelé spomienky. "Oblasť sa volala Sibír. Nebolo tam nikdy leto, nikdy teplo, nikdy zelená tráva. Svorka mi susedila s priesmykom hôr, pod ktorými sme žili. Priesmykom sa dalo dostať rýchlejšie k oceánu a často nám na územie lovili tuláci... ktorí aj všetko zničili. A všetkých," prehltla som na prázno a mierne sa zamračila. Vlčíškova moc však intenzívne bránila tomu, aby sa mi chmáry dostali na myseľ. "Rástli tam borovice, tie boli vždy zelené, chýba mi ich vôňa," dodala som napokon zasneným hlasom. "A asi máš pravdu, horské jazero by malo zamrnúť. Asi v takom nič nežije, že?" Dumala som, kým sa odrazu Baghý rozbehla a závod bol tu"!
Dokonca odštartovaný. Ja som síce vlčicu dobehla pár mohutnými skokmi, keďže som mala dlhšie nohy, no malá okrídlená alfa sa mi na rovine pod úbočím menšieho pohoria začala strácať z dohľadu. Tá je sakramenstský rýchla! Ako je to možné, keď jen to taký trpaslík?! Lapala som po dychu, no skôr zo snahy zrýchliť nad vlastné, fyzické možnosti. Baghý bola fakt rýchla až som ju upodozrievala, či nepopchla vietor, aby ju tlačil od zadku vpred.
Ani som si vlastne nevšimla, kedy sme sa dostali ďalej. Po ľavici sa klenulo menšie pohorie, ktoré na západe nadväzovalo na zasnežené hory, kde sme stretli Vlčíška. Baghý som videla len ako malú bodku, no čochvíľa sa mi zdalo, že trochu spomalila. Vzala som to skratkou pomedzi malé borovice, ktorých ihličie som cez hrubú srsť sotva cítila a vybehla som pár metrov za hnedým chvostom, v ktorom som zbadala pramienok modrej, podobnej farby akou disponovali jazero, odkiaľ sme odišli. "Až sa v týchto horách roztopí sneh, možno ťa dobehnem," zavyla som po vlčici s humorom a vyhovárala sa na hlboké záveje, ktorými som skákala miestami ako žaba. Telom mi prúdil adrenalín, no potrebovala som sa napriek tomu vydáýchať, takže som spomalila do poklusu. Schválne či ten sneh tu rozmŕza, keď susedia s tamtými vysokými? Môže sa to vôbec stať, že by sneh zmizol? Aj tie končiare mi prídu vysoké, na nich musí byť spúúústa snehu! Asi sa sem pôjdem pozrieť v lete a overím si svoje teórie, usúdila som a na moment zastala, otriasajúc z chrbta sneh. "Ak sa tu roztopí sneh, keď susedia tieto hory s tamtými vysokými, tak je svet čudný. A teraz kam?" Opýtala som sa vlčice dúfajúc, že aj cez horský víchor ma je počuť. Ani som si neuvedomila, že ma prestáva štípať nos z divného dymu.

//Jazero Nä'hi

//Snežné hory

Zdalo sa, že sa staršia vlčica teší. Radosť pramenila zo zážitku z prvého lietania a ja som jej len mohla úsmevy šťastne opätovať. "Ja som bola na juhu pri mori, raz. Naháňali smes bandou vĺčat motýľa," skonštatovala som len. Vedela som teda, že musela mať okrídlená alfa výhľad naozaj na skoro celé územie tejto magickej krajiny. To by ma zaujímalo, čo znamenajú tie mesačné oči, spomenula som si na Pippu a jej prirovnanie a následne sa duchom, vrátila do reality.
Snehovú sochu sme dávno nechali za sebou a vo veselej nálade od stretnutia s Vlčíškom sa brodili snehovými závejmi kamsi viac na západ. "Máš prelezenú vlastne celú Gallireu?" Spýtala som sa a na to sa pobavene uškrnula, keď Baghý predniesla návrh, ako by mohla tĺcť krídlami cudzincov. "Skôr by si im vypichla oči s koncami," poznamenala som a rozhliadala sa po krajine. Hory sme si držali po pravici a ak by sa nám chcelo a počasie by sa zhoršilo, mohli sme vždy zaliezť nižšie do lesov. Hlavne treba liezťč pod borovicu, ktorá je menšia ako ty, dodala som si pre seba na základe predošlého zážitku z lovu ušiaka a trošku zrýchlila, aby som zahriala mokré labky, na ktorých mi srsť zároveň obaľovali kryštáliky ľadu.
Baghý si bola istá, že čochvíľa by sme mohli dôjsť k nejakému horskému plesu. Momentálne ma aj tak tešilo skoro všetko, no popri putovaní som si zapisovala nevedomky nové poznatky do pamäti. Hovor šiel pohodovo skoro ako cesta, vraj sme mali svorku zabezpečenú a teda alfa mi prezradila, že taktiež pochádza z hôr, kde nikdy sneh nerozmŕza. "Ja som do príchodu sem nevidela nikdy nič farebné, aj zem bola večne biela ako tu všade," len som ju doplnila, kým sa pred nami začali črtať sivé kamene, väčšina pokrytých a pochovaných pod snehom.
Došla som opatrne a nakukla cez zamrznutý okraj. Kraje jazera boli pokryté aj na dotyk hrubou vrstvou ľadu. No nezdalo sa mi, že by bolo celé zamrznuté. "Tak toto rozhodne nechce mrznúť ani v zime, tipujem," riekla som a prechádzala sa po brehu, vyhliadajúc, či niekde v strewde ten ľad mizne. No priveľmi sa mi tu nechcelo zostávať. Kým som filozofovala, či to pleso pokryje ľad a zamrzne, začali ma odrazu oziabať laby. "Chcelo by to trochu behu a zohriať sa," zamumlala som a oblizla si tlamu, na ktorej bola stále zalepená krv.

//Ragar (cez Snežné hory) ???

Až som sa čudovala, aký progres sme na snežnej soche urobili vo dvojici. Išla to rýchlejšie a každá z nás mala iné nápady. Baghy vyhrabala kdesi v snehu kamienky a medzitým mi vysvetlila, že tak nejak sa stihla v Tom záveji aj vyvalat. Pobavene som sa zasmiala a sledovala, ako sa otriasa a prehlasuje, že to bolo super. To muselo byť, podotkla som v duchu a len chvostom rozvírila sneh pod sebou. Sedela som pri našom vytvore a dívala sa na vrcholky hôr, ktoré som však ani nemohla vidieť. Prihnalo sa viac mrakov a ako bola noc pomerne pokojná, tak ráno prišlo zhoršenie počasia. Vďaka dobrej nálade od jedného magickej vlka som so však starosti na nemohla robiť."Kam až si zhora dovidela?" Opýtala som sa vlcice a otočila na ňu aj pohľad. Na krku sa jej ligotal drobný kamienok, farebný. Samej sa mi páčili takéto maličkosti a drobné alfe táto svedčala. Nechcela s však zbytočne zožať na jej krk, takže som sa proste rozohnala po veľkej, snehovej vločke v snahe ju chytiť.
Baghý mi zatiaľ rozprávala čosi viac zážitkov z jej prvého letu a vyskúšania krídel, ktoré mala teraz zložené na chrbte. Len som sa uškrnula, keď zhodnotila, že musí asi posilňovať. "Budeš behať po lese a mávať krídlami ako besna snáď?" Uchechtla som sa a dorazila zvyšok mojej polovice usiaka, ktorý začal zamrzat. Teplota sa s ranom vôbec nezlepšila, ba naopak - ešte viac klesla.
Zahľadela som sa znova vôkol seba na hory. "Myslíš, že tu niekde zmizne sneh? Že sa.roztopi aj z vrcholov?" Opýtala som sa spoločníčky a otriasla sa od napadaneho snehu. "Asi by sme.mali postupovať, niekam, nech sa nevrátime s omrzlinami domov na labach," navrhla som s úsmevom a potešila svoje oči ešte pohľadom na nás vytvor, ktorý tu bude stáť kým ho to neomrzí. Alebo kým sa ten sneh naozaj neroztopí.

//Kam že to?

2.

Podarilo sa mi napokon nahrabať dostatočné množstvo snehu, aby som dokázala vyrobiť najväčší kus - torzo akože snehového vlka. Zabávala som sa a popri tom aj zabudla, že som si ulovila večeru, ktorá bezvládne ležala a tuhla na odhrabanom mieste - no stále na zamrznutej zemi.
Začala som najprv s utlapkanou kopu, ktorú som postavila na prvé dva malé kopce predstavujúce nohy. Postupne som prihrabávala sneh, a tak som ani nepostrehla, že niekoľko metrov za mnou ktosi žuchol do snehu.
Baghý sa odrazu objavila pri mne, no zachytila som chrupanie snehu pod jej labkami asi minútku pred jej príchodom až ku mne a snehovej postave, ktorú som tvorila. Pozrela som sa s úsmevom na vlčicu a pobavene očami prešla z jej očí na snehovú čapičku, ktorá jej zostala medzi ušami. "Vváľala si sa, alebo padla do snehu?" Vyzvala som ju so smiechom k priznaniu a zvedavo ju počúvala, keď opisovala jej prvé lietanie. Bola som v duchu vlastne aj tak nejak spokojná, že som pri takomto dôležitom zážitku u nej ako prvá a môže sa mi zdôveriť. Okrem iného som skoro vybuchla pýchou, keď ma chválila. Vv duchu som sa mohla len teteliť blahom. Moja nová alfa si tak u mňa získala cenné plusové body, o ktorých ani nemusela tušiť.
"A koľo trval let? Nebola ti pri ňom zima? Cítila si, že by si bola ťažká vo vzduchu? Veď vieš, v ovode si ako pierko," zapojila som sa veselo do hovoru, kým staršia vlčica priložila labky k dielu a spoločne sme dokončovali hlavu, kedy som zadnými nahrabal bližšie sneh zo širokého okolia, nech nemusíme poň ďaleko. "Čo vymyslíme ako oči?" Opýtala som sa, keď sa postava približovala podobe vlka. Kým som čakala na odpoveď, na boky najväčšieho valca som labami uťapkala ďalší sneh v snahe urobiť krídla. Pobavene som sa uškrnula a po očku porovnala svoj zámer s reálnou modelkou, preotžťe vytvoriť snehuliaka v podobe vlka s krídlami nevie len tak hocikto!
Na to mi však pripomenula zajaca a ja som zmätene zažmurkala. "No aha, jasné!" Vrhla som sa k bielej mŕtvole a začala s piplavou prácou sťahovania kože a následného otvorenia králika zubami. S pohľadom upreným na slizké, rôznotvaré a rôznofarebné orgány som sa zamyslela, či by nemala prvá jesť ona. Spýtavo som naklonila hlavu k Baghý. "Prosí si alfa niečo dobré zvnútra?" Zazubila som sa na ňu a huňatým chvostom rozmetala okolo seba zopár vločiek.

//Zubatá hora
//snehuliak je na 2 posty po 15 riadkov

1.
Ani sťažené podmienky na chôdzu mi nezhoršili náladu. Veselo som si ťapkala snehom, niekde sa prepadla do záveja až po brucho a inokedy labami a chvostom rozmetala nakopené vločky vôkol seba. Nemať ušiaka v tlame, asi by som naháňala i tie padajúce z nebies. Mrazivá teplota mi taktiež vôbec neprekážala, takže som si zimu vedela vychutnávať naplno. Ak to porovnám s domovom, toto je pre mňa skvelé leto, pomyslela som si a pre seba sa cez plnú tlamu na tom chechtala.
Baghý som nemusela riešiť, zdalo sa, že na hore vedie s Vlčíškom dlhší rozhovor. A ja som zas nedokázala uveriť, že som ho mala možnosť vidieť.
Ocitla som sa pod úpätím zasnežených hôr. Prostredie sa mi síce náramne páčilo, no zároveň som mala trochu obavy, či sa s mojou novopečenou alfou zase stretneme a nájdeme na takom priestranstve. Žmúrila som dokonca aj niekam do nebies, či tam neuvidím vtáka so štyrmi labami a ozdobou na krku... ale hnedá vlčica bola v nedohľadne. Podelím sa, nebudem nenažraná, keď ona bola na love so všetkými prednedávnom, rozhodla som sa, keď som zakrvaveného, predtým snehobieleho ušiaka pokládla na zem, kde som odhrabala sneh – aby sa mi predsa nestratil.
Zostala som pod pásom malých, zasnežených borovíc a rozhodla sa si krátiť čas, kým ma alfa nájde. Začala som s labkami zhrabávať sneh z okolia na jednu kopu/hrudu a chvíľu som posediačky premýšľala, čo z toho vymodelujem.
Rozhodla som sa pre pútač v podobe Baghý, takže som smelo začala rozdeľovať a tvarovať sneh. Najprv štyri podstavce zo snehu ako nohy, na ktoré som začala lepiť súdkovité telo. Sneh sa mi rozpadával, inokedy som zas masu pretlačila vlastnou veľkou labou a mohla som začať znova. Nohy boli oblé ako dva šutráky pri rieke, no zároveň som verila, že pri tej šírke kopiek nebude problém usadiť valcovité telo zo snehu na ne.

//baghs snehuliak xD

Všetko, čo ma zaujímalo, mi bolo zodpovedané. Baghý sa rozrečnila o jej krídlach, mne snáď splní Vlčíšek prianie. Nebyť dymu v ovzduší, svet by bol zrazu krásny. Aj tak som si s tým však nerobila nervy, držala sa ma ešte pozitívnejšia nálada než predtým, čo som vôbec neprisudzovala Vlčíškovi. Z hory bol krásny výhľad aj ponad dym, hoci sme nedovideli ďaleko, nebolo ideálne počasie.
Posadila som sa do snehu, kým k nám došla aj drobná alfa, ktorá sa rozprávala s bielym vlkom pomerne dlho. Ako som sa mu prizerala, podľa odleskov zo snehu mi raz prišiel starší a o chvíľu zas ako mladík. Mágie, pf, povzdychla som si a s chuťou sa vyváľala a obalila do snehu, kým sa dorozprávali. Zachytila som akurát tak čosi o tom, že je Elora zranená. Moc som si danú vlčicu nepamätala, no vedela som, že je to členka a to stačí. Vvšak až ju uvidím, poznám ju.
Ako som sa tak dívala dole z kopca, napadlo mi, že by bola sranda sa z neho pustiť. No na druhú stranu hora vyzerala byť strmá a veľmi nebezpečná. To už radšej preskúmam blízke hory, aj tam dole v lesoch je niečo! Zahľadela som sa na menšie kopce v diaľke, viac smerom k našemu domovu. Bolo by zaujímavé ich preskúmať. No zároveň som si spomenula na jedlo, ktoré predtým v lese alfa ponúkala mladej, takže mi bolestivo skrútilo žalúdok. Že som na ten lov nešla s nimi, pomyslela som si a odrazu vystrelila zadkom zo snehu. Či sa mi to zdalo alebo nie, v malom údolí pod nami si to hopkalo v snehu čosi biele. "Večera!" Skoro som zvýskla, no hryzla som si do líca zvnútra. Ozvena by ho mohla vyplašiť alebo prinajhoršom zavaliť lavínou snehu.
Ppo pár minútach som si bola istá, že to je malý, snežný zajac. Potichu som štekla po Baghý a nosom naznačila môj cieľ. "Preleť sa, ja ho chytím," šepla som s úškrnom na tvári a rozhodla sa skočiť na stenu kopca.
Laby sa mi začali ukrutne šmýkať, nabrala som si do tlamy tak kilo snehu, no nevadilo mi to. Zajac na hurhaj zdvihol hlavu, no zatiaľ ma nespozoroval, keďže ma obalil sneh ako yettiho. S nastraženými ušami si to cik cak hopkal mimo trasu po našich stopách, ktoré sme v snehu urobili pri výstupe na vrchol. Do očí mi odletovali snehové vločky a celé chuchvalce bielej hmoty, lepili sa mi na laby, takže som bez pudu sebazáchopvy pár skokmi doskákala a došmýkala sa do údolia, odkiaľ ušiak vyrazil. Musela som chvíľu vetriť a hľadať stopy, kým som narazila na jeho trasu, po ktorej som sa prikrčená až po okraje závejov rozbehla. Pľúca aj svaly mi horeli, no túžba po teplej večeri zatienili diskomfort.
Ušiaka som našla až niekde pod úbočím, pod malou borovicou. Hrdinsky a hlúpo som sa vrhla pod pichľavé konáre a uväznila zviera vo svojich labách, pričom som ho pritlačila o kmeň malého stromu, ktorý mi dobre došľahal tvár aj ňufák. Posunula som sa lepšie zadkom a po bruchu sa vplazila pod konáre, kde som dočiahla už zubami, takže čochvíľa sneh i bielu srsť ušiaka postriekala tmavá krv. Síce ešte chvíľu jačal, podľa toho mohla Baghý nájsť našu polohu a pripojiť sa, no akonáhle som sa vyplazila celá mokrá a polepená od snehu spod stromu, ukončila som jeho trápenie sa. Šťastne som si ho pohodila do vzduchu a zas zdvihla zo snehu, ako som sa začala brodiť k menším, zasneženým horám dúfajúc, že ma Baghý nájde ako tmavý bod z výšin.

//Snežné hory

Putovali sme spoločne po ihličí na zemi do kopcov. Vzduch sa začal postupne ochladzovať, no nedalo sa tomu moc venovať pozornosť, nakoľko sme obe boli zabrané do debaty. Od vlčice som odtrhla pohľad akurát tak vtedy, keď mi kvôli mojej nedostatočnej pozornosti pleskol nejaký konár jedle po tvári. A že to teda nebolo príjemné! Zakaždým sa však stačilo otriasť od snehu, ktorý tieto stromy rozhodne pokrýval na rozdiel od tých listnatých dole u nás v lese. A potom ísť ďalej.
Baghý mi dokonca prezradila, odkiaľ získala krídla. Vraj jej ich nejakým bolestivým a isto úmorným spôsobom vyčarovala Smrť so Životom. Vydala som zo seba čosi ako obdivný hvizd a prezrela si pierka ešte raz. Už som ho tomto mocnom kombe súrodencov a takzvane božských vlkov počula, no ani vo sne (zrejme) by som si nedkázala predstaviť, že tí dvaja majú až takéto schopnosti. Magické áno, nadvlčie? Nad-magicko-vlčie? To veru nie, bolo to ťažko uveriteľné, no vlčici pri mne som dôverovala, keďže som ju už nejaký ten čas poznala. „A aký je to pocit ich mať, že ti rastú z chrbta? Vždy ma zaujímalo, ako sa cítia vtáci! Nie sú ťažké? Ako sa s nimi spí – to si len ľaháš na pupok alebo vieš spať aj na chrbte? A čo plávanie? Síce v takejto zime to asi nedáva zmysel, pýtať sa. No ty sa vieš usušiť mágiou a kúpať sa tak predsa celoročne!“ Zahltila som ju novou salvou otázok, komolila slová, pretkávala jednotlivé otázky mojimi domnienkami a postrehmi, ktoré vôbec nebmuseli byť pre rozhovor podstatné. Takže som sa po tom všetkom len nevinne sa usmiala. Bolo by fantastické letieť ako vták, s vetrom, proti vetru, od vetra, no všade a všetkými smermi!. Vlk by bol všade hneď a všetko by videl Nemusela by som zdolávať rieky a namáčať si srsť, bŕŕŕ ako neznášam tie ľadové kryštále, ktoré mi vždy po takomto brodení sa polepia kožuch! Určite bude vďaka tomu veľmi múdra tá Baghý. Ale čo si, už teraz je múdra, musí byť, keĎ je nová alfa, nie? Bbaghý a Alfa... dovolila som si upustiť fantázii v duchu a s pobaveným smiechom, ktorý vyplýval z príjemne trávených cvíľ a super výletu, som skočila do nahromadenej kopy ihličia pod jedným náhodným stromom, ktorý sa rozhodol tento rok svoje zelené ošatenie zhodiť vo väčšej miere, no napokon po skoku, na moje zdesenie aj prekvapenie, vyletelo rýchlym behom divoko pištiac akési chlpaté zvieratko, ktoré zmizlo v podraste. Vzrastom bolo malé a ja som len nechápavo zízala. Zastala som so zdvihnutou labou a po chvíli ticha sa začala smiať. „Dobre ti tak, načo tam chrápeš, kde ťa nevidno!“ Odkázala som tvorovi, ktorý už bol ak iste na druhom konci sveta po tom šoku a pokračovala som ďalej. Svaly sa mi začali zohrievať a mne bolo príjemne teplo. Verila som, že aj mojej spoločníčke pri pohľade na fluffy krk a srsť, takže sme si mohli dať studený výlet bez obáv aj takto na začiatku novej zimy.
Zarazene som však zízala po tom, čo sa vlčica smiala a objasňovala mi situáciu. Pridal sa do svorky jej synovec, takže to bude asi nejaký hnedý, ktorého tam stretnem, na to šok, že Bbob dobrovoľne dal Baghý do labiek svoj post. A nejaký dodatpok, že povýšila bielu vlčicu na post bety, na čo sa mi zakmital chvost. Ju som predsa vždy mala v obľube.
Napokon som si len vzdychla a venovala vlčici úsmev. „ Je skvelé, že Bob šiel preč!“ Rozradostnila som sa a veselo pobehla, pričom som sa potom vrátila nazad, lebo som Baghý nechala za sebou. A čo viac, ak to bola moja nová alfa, bolo vhodné sa slušnej správať.
Len poznamenala, že to bol asi osud, že som neskončila tu. Svorka, ktorú spomínala, neexistovala. Podľa pachov, podľa mŕtvolného ticha, ktoré občas prerušil vtáčí škrek. Takže som len váhavo prikývla a následne znova, keď Tasu menovala divnou. „Smrdela viac ako tá zdochnutá laba,“ dodala som ešte raz znechuteným hlasom a otriasla sa, lebo sa mi mimovoľn naježila srsť pri spomienke na ten odpudivý zápach.
„Pôjdeme tam hore?“ Zaujímala som sa, akonáhle naše laby začali ťapkať po snehu a zanechávať za sebou čím ďalej tým hlbšie stopy. Zatiaľ som nadšenie zo snehu držala pod pokrývkou, keď tu zrazu pri obzeraní sa vôkol moje oči zaznamenali pohyb. „Nevidela si tam niekoho?“ Pýtala som sa o dva stupne tichším hlasom a sústredene sa mračila smerom k velikánskej hore nad nami.
Než by som taktne na moju novopečenú alfu počkala, rozhodla som sa vytrvalým klusom pustiť sa do hôr. S nosom nalepeným na zemi, čo som každú chvíľu kýchala ako sa mi naň lepili vločky. Pustila som sa do výstupu a sem tam sa obzrela, či vlčica ide. Ale určite ide, má krídla na rozdiel od teba, retard, napomenula som sa a prudko zodvihla hlavu, keď sa objavil prízrak. Bol na hrebeni, kus vyššie. Jeden by si ho ani nevšimol, čo splýval s okolím vďaka jeho belostnej srsti, ktorá sa mi zdala belšia ako samotný sneh. Že by to bol...?
Myšlienkami som zablúdila do minulosti, keď mi ako malej mama rozprávala príbehy. Že s príchodom zimy si môžeme do nebies poslať naše želania, ktoré nám splní Vlčíšek, tak ho volala. Ani ako malej sa mi nechcelo veriť, že by to bolo možné. No vlk sa mi objavil zrazu nižšie tak, že som videla na jeho zubatý úsmev a mávanie chvosta, ktorým ma vyzýval, nech k nemu idem.
Ako som sa približovala s jazykom vyplazeným až po zem od námahy z výstupu. Obrysy vlka sa začali zaostrovať. Videla som mladého, silného vlka. Celkom pekná predstava, nájsť si niekoho takého k svojmu boku na celý život, no zahnala som predstavy za hlavu a zahanbene stiahla uši. Ako by mi čítal myšlienky, začal sa smiať. A mal veru na čom, stála pred ním len mladá, stále trochu naivná vlčica, ktorá ani poriadne nevedela, čo chce.
„No čo moja milá? Máš nejaké prianie, že si ma našla a tak rýchlo sem so svojou kamarátkou dobehla? Ozval sa jemným hlasom a ja som v šoku zabudla zavrieť tlamu, ktorú som dodatočne zaklapla. Zodvihla som labu naznačujúc, že mi musí dať moment, kedy budem sama so sebou v myšlienkach. Ale nič rozumné zo mňa napokon aj tak nevypadlo.
„Chcem byť silná! A nebezpečná, lepšia lovkyňa! To všetko súvisí a je aj pre dobro druhých,“ dodala som mudrujúc a zahľadela sa na ten úžasný výhľad, kam smeroval aj jeho pobavený pohľad. „ A najmä... je nejaká dobrá mágia na svete? Užitočná? Kedy len viem zmiasť protivníka? Nechce sa mi biť a škarediť sa jazvami, aj tá na líci je hrozná! To by bol sen ju odstrániť,“ povzdychla som si žalostnejšie, než by sa k danému problému patrilo a napokon šťastne zavrtela chvostom, rozmetávajúc sneh všade okolo seba. Vlčíšek po mne dokonca hodil aj snehovú guľu, ktorú ani neviem kedy stihol upatlať! „Asi by som si mala želať zdravie všetkých dole v lese... dali mi domov, tak nech ním aj ten les zostane, no nie?“ Vyslovila som tichým hlasom aj svoje domnienky a nechala ušká hanblivo stiahnuté. Necítila som hanbu voči tomu, že som si želala niečo aj pre ostatných. Skôr len pre moju malichernosť, ktorá musela vyletieť z mojej hnedej tlamy ako prvá. Hold mladá a nerozvážna, rozvaha sa pridá hádam časom. Alebo že by to bolo to, čo si prajem?
„Prajem si, nech sme všetci zdraví a šťastní, k tomu uľpie isto aj všetko drobné, čo si vlk praje,“ doriekla som odhodlaným hlasom.

//Západný galtavar (cez Jedlák)

Na pláni sa postupne začínali tvoriť maličké kopce snehu, ktoré privial na jednu kopu vietor. Bola zima, no stále to nebolo drastické a ešte ma ani laby neoziabali, nie to tvár, ktorú vedel dobre poštípať mráz. Pýtala som sa vlčice na zmeny, hneď ako sme opustili mladú a náš les. Len mi s úsmevom vyvrátila moju domnienku, na čo dodala, že sa červený Bob aka Blueberry vzdal svojej funkcie. „Akože vzdal? S kým prehral súboj? Kto ho vyhnal?“ Nasledovala okamžitá salva otázok a mohla si za to Baghý sama – s tou jej záhadnosťou. Takto ma naťahovať a napínať!
Ťapkala som po zamrznutej zemi Ďalej, kamsi na sever, kde mi predtým aj Kaya ukazovala hory. Inak by som bola asi seriózne stratená a musela by ma staršia vlčica nasmerovávať každých pár metrov. Takto sme sa miesto toho mohli normálne baviť. Hneď vyslovila svoju myšlienku, že v tých horách by sa mal sneh udržovať aj v lete. „Prečo som tam ja sprostá nebola, ale trepala som sa v lete na juh,“ zahundrala som si popod fúzy, pretože vyslovené myšlienky nemuseli byť tak úplne pre uši druhej vlčice. Horlivo som však na jej nápad na výlet prikývla, na čo Baghý dodala, že tam žila svorka. „Na jednu stranu škoda, že som sa kedysi nezatúlala tam... Ale aj v našom lese nebýva taký hic,“ dodala som s úškrnom na rýchlu záchranu situácie a zahnala tak v hlave negatívne emócie.
Baghý sa mi zdôverila, keď sme sa približovali k ihličnatým stromom, že nie je úplne stotožnená s tým, že Night Sea nechala len tak na jej vlastný osud v lese. Rozpačito som rozhrabla minimum snehových vločiek na kope, ktorú som práve obišla a len prikývla na otázku. „ Ver, že by si ju cítila. Ani tchor nevydá zo seba taký puch, čo šiel z nej. A na krku mala zoschnutú labku nejakého vĺčaťa,“ dodala som a v očiach sa mi mihlo zdesenie pri spomienke na ten výjav. „Tiež by som ako malá vletela hoc komu do tlamy,“ dodala som ešte vysvetľujúc moje pohnútky zaoberať sa vôbec s vĺčaťom a zaujato pobehla medzi prvé jedle, ktoré mi evokovali domov. Už len tou vôňou ihličia, ako sme sa pomedzi ne začali driapať do kopca.

//Zubatá hora (cez Snežné hory)

//Boruvkový les (cez rieku Mahtae – sever)

Cítila som na sebe jej pohľad toho zdravého oka, hoci sa otočila na Night Sea a rozhodla, že tu môže zostať. Akože zostane? O tom už nerozhoduje Bob? Premerala som si hnedú okrídlenú vlčicu skúmavým pohľadom, no nemienila som zasahovať do ich rozhovoru. Mladá mala svoju tlamu a vedela predsa rozprávať. „Odkedy je z teba Beta? Alebo prijímač nováčikov?“ Opýtala som sa zvesela, no stále prekvapeným hlasom. Toľko prekvapení, že by jeden odrazu neveril. Aspoň tu nie je taká nuda ako predtým, dodala som si v duchu pre seba a pozorne som strihla ušami, keď Baghý oznámila, že máme v jaskyniach nejaké žrádlo. A Aranel teda.
Nápad staršej vlčice sa mi pozdával, na čo som zdvihla natešene chvost a urobila okolo nej jedno šťastné kolečko. „Ale to je super nápad! Tu aj tak nebývali metre snehu, na pár centimetroch sa ani nezabavíš,“ zagúľala som striebornými (//zafarbené má už) očkami a pri odchode stočila pohľad na mladú. „Night Sea ak tu chceš teda zostať a vyháňať smraďochov, poslúchaj tetu Baghý a bež do jaskýň. Ahoj!“ S rozlúčkou som poskočila a pobehla dopredu. Neboli sme ďaleko od hraníc, takže čoskoro stromov začalo ubúdať a my sme po zamrznutej tráve vyšli na otvorenú pláň, pričom nás sprevádzal šum búrlivej rieky neďaleko. Na pochvalu od Baghý som sa spokojne uškrnula. „Rozbehla sa za nejakou smradľavou Tasou ju prudko vyháňať, tak čo som mala robiť?“ Frustrovane som si vzdychla, no bolo to skôr teatrálne gesto.

//Ragarské pohorie (cez Jedľový pás)

Trošku som sa sama pozastavila nad tým, čo som sa jej vlastne pýtala. A nehovorila mi už o tom? Že došla s nimi? Nejaký skrat pamäti alebo čo, odfrkla som si pre seba a nakoniec len zavrtela hlavou a mávla labou len tak pred seba do vzduchu, že to vlastne ani nestojí za reč. Keď som si to mala zobrať spätne, bola som fakt rada, že som kedysi nebola v rovnakej pozícii ako ona. Krčiac sa na hraniciach svorky, ktorá ju vôbec nemusí prijať. Odvrhnutá od rodiny a pokojne ju mohli odvrhnúť aj tunajší vlci. Ale to už nebolo na mne.
Čoskoro sa však pach mladej dostal asi aj do nozdier niekoho iného, pretože som začula kroky, sem tam prasknutie nejakého suchého konára na zemi v mokrom lístí, ktoré zo stromov opadlo - momentálne aj namrzlo. So zadumaným výrazom v tvári a pozdravom sa k nám pridala Baghý a mne dobre že oči nevypadli. Prekvpaený výraz som neskrývala, s údivom som otvorila tlamu, keď som zbadala pár dlhých krídel na chrbte drobnej vlčice s poraneným jedným okom. Na love ich ešte nemala! TO AKO?! Kričal nejaký vnútorný hlas v mojej hlave a ja som len zarazene zízala, na čo som zamumlala pozdrav. Riešila hneď mladú pri mne, pretože sa domnievala, že sa zreme poznáme. Zavrtela som hlavou. "Odhodila ju tu vraj Styx a mala ju mať Wizku na starosť, ale Wizku sa zrejme viac darí strácať vĺčatá ako ich udržať pri sebe," poznamenala som mierne pobaveným hlasom, pretože som to sivočiernej milej vlčici nechcela moc vyčítať.
Bghý ju aj tak požiadala na odchod a pre mňa mala tiež pár slov, na čo som len zvedavo zastrihala ušami. "Hovor a preháňaj!" Zvonivo som sa zasmiala a pohupovaním chvosta dávala najavo, že sa z prítomnosti staršej malej vlčice teším. Bolo celkom komické prihliadať na to, že som ju prerástla o niekoľko centimetrov, keď som brala do úvahy samotný kožuch.

//ZG (cez Mahtae sever)

//nachádzame sa s NS niekde zhruba tu... píšem len za to, že máme les plný vlkov

Spoza Kayinho chvosta sem doťapkala ďalšia nedorastená slečna. Hnedá, s jednou labou inou než ostatné. Prekvapene som zamrkala a nechala na sebe znať, že ma jej prítomnosť celkom rozhodila. Bola som až tak dlho na juhu, že sa sem stihli na zimu popridávať nové tváre? Tápala som v pamäti a s kyslým úsmevom odprevadila Kayino mračenie sa do húštin. "Aj tak o tom nerozhodujeme, ale ak sa chce pridať, mali by sme ju strážiť, nech nelezie do útrob lesa," dplnila som slová čiernohnedej, kým sa začala Night Sea zaujímať o novú kamarátku.
Do nosa mi však udrel pa ch zdochliny - evidentne živej. Za tým puchom nasledovalo aj vytie, na čo sa malá sivá rozhodla hrdinsky ísť chrániť les, ktorý jej ešte len ani nebol domovom a v budúcnu by to tak aj vôbec nemuselo byť. Kaya sa o to rozhodla postarať, na čo som stočila pohľad na druhú mladú vlčicu, ktorú tu so mnou nechala. "Choď nájsť Wizku alebo tak, nech sa o teba postará, prípadne môžeš zabaviť tamto Night Sea, aby nevydávala krk cudzincom," navrhla som jej, zašvihala chvostom a rozbehla sa po pachu vlčíc a po stope zápachu.
Vrátila som sa v podstate na hranice, odkiaľ som prišla aj ja nedávno domov. Epicentrom zápachu bola sivá, špinavá vlčica s čímsi ohyzdným na krku... čo som zámerne prehliadala, aby som to radšej neidentifikovala. "Aj smraďoška je nová členka alebo sa chce pridať?" Hodila som pohľadom po Kayi a zamračená sa priblížila k Night Sea, ktorá beztak vyzerala byť dosť vyľakaná. "Uvedom si, že nepatríš medzi členov svorky. Ak nemáš pud sebazáchovy a hodíš sa bezbranná tulákom do huby, tak prosím. A teraz vypadneš mimo les, kým príde alfa," predhodila som mladej návrh, ktorý bol skôr požiadavkou. Iišla by som mimo les s ňou alebo aspoň mimo ten smrad k jazierku, takže som jej len naznačila nosom smer. Ak nepôjde, nechám ju tu. Načo sa starám, povzdychla som si všeobecne nešťastná z pobytu v tejto svorke a venovala len nepríjemný pohľad sivej smradľavej.

Podarilo sa mi z nej dostať slová, no čochvíľa sa mladá vlčica začala chvieť ako mesačné, stratené vĺčatko a musela som veru dávať pozor, aby som jej cez to zajakávanie sa rozumela. Night Sea mi ďalej rozprávala svoj príbeh - o páde do vody, o tom, ako naivne uverila prvej vlčici, čo jej sľúbila asi zrejme žrať... pretože o akých krídlach iných hovorila, že? "Kde ťa bolí?" Ozvala som sa, keď spomínala jej krátku amnéziu spojenú s bolesťou na tele. Alebo možno len na duši.
Premerala som si ju skúmavým pohľadom, no zostávala inak stále v stoji a mierne naježená. "Nepatríš sem ale, ak sa nechceš pridať do svorky, mala by som ťa vykopnúť za hranice," prerušila som následne jej trasľavý hlas, ktorý jej zdelil, že Wizku znova stratila nejakého nedorastenca a ten skončil skoro po smrti. Ale to nemohla mladá predsa vedieť.
Bolo milé, že mala starosť aj o mňa, no nereagovala som hneď. Počúvala som zvuky lesa a následnú odpoveď od vlčice, ktorú som si tu celkom obľúbila. (//musím jej prepísať povahu, vlčice everywhere mi neuľahčujú hate k vlčiciam

) Čochvíľa sa spoza krovín za nami ozval aj jej hlas, ktorý prenikavo zavolal moje meno. Chvost sa mi rozvrtel, no strieborné oči som upínala na Night Sea. "Nebola kamarátka. Ja som zvládla rozlíšiť dobrého vlka od haj*la," žmurkla som po nej hodnotiac svoje skúsenosti pobaveným hlasom. "Nemôžeš veriť úplne každému, ja ti tiež môžem sľúbiť diviaka a miesto toho ťa utopím v tôni," dodala som pokojne, no nemyslela som vyslovenú hrozbu ani trochu vážne. Nemala som odkiaľ mať skúsenosti v komunikácii s takmer rovesníkmi, výchovné veci išli mimo mňa a nemuselo ma teda zaujímať, ako si to vĺča prevezme a či ho to pozmení do budúcna alebo nie.
Kaya sa vynorila s kúsavou poznámkou, na čo som hravo po nej cvakla zubami, keď sa prepchala okolo a zízala na Night Sea, či si to akože ideme nechať. "Dala som jej na výber, ak sa nechce pridať k nám tak musí vypadnúť," zhodnotila som situáciu a mladej venovala len chlácholivý úsmev. Nemyslím to zle, taký je život.
"Bola som na južnej hranici krajiny... Ale o tom potom," mrkla som a rozhliadla sa okolo seba. "Kde je alfa vlastne?" Spýtala som sa, pretože sa mi marilo, že sa Bobov pach vytrácal z územia lesa.