Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Nerozumela som polovičnej komunikácii medzi nimi. "Ty mu čítaš myšlienky či táraš do vetra len sama pre seba a tak?" Pochybovačne som si Baghý premerala a venovala bielemu len letmý úsmev. Bola som rada, že aspoň niekto tu má rodinu - obzvlášť moja alfa, ktorá by mala byť silná a šťastná, nie?
Ako prebiehala ich divná debata, iskrilo vo vzduchu nadšenie, obaja vlci boli skoro až v hravom móde. Nezapadala som sem, môj výlet s malou, staršou vlčicou proste skončil našou poslednou hrou. "Kam sa podeli tí haranti vôbec?" Rozhliadla som sa, či náhodou Jerryho a Night Sea neuvidím na druhom brehu jazera, no nebolo po nich ani stopy. Doslova, sneh ich zakryl. Mám pocit, že začne v noci odporný mráz a zima, nebolo by vhodné ich nájsť? Trafia domov a včas? Dumala som, zatiaľš čo sa na moju stranu nikto neobracal a bavili sa medzi sebou.
eObrátila som však pohľad na Baghý a vyhľadala jej svetlé oči, keď som začula z jej tlamy svoje meno. Vvstrebávala som informáciu o akomsi povýšení, o pridelení funkcie len so zmäteným žmurkaním. Sem tam sa mi kmitol chvost, no stále som mala v hlave zmätok. A je to dobrý nápad? Ozvalo sa racio, ktoré som však nikdy nejako moc neriešila. "Nemám ešte toľko sily, aby som ubránila les," podotkla som napokon krotko a dusila nadšenie nad takou možnosťou, ktorú mi alfa predostrela. "Výlet bol fakt prima, rada som ťa spoznala takto lepšie," dopovedala som napokon len, pretože mi šrotovalo v hlave a nediokázala som sa dobre sústrediť.

V bláznivej hre napokon zvíťazila prevaha vlčíc - veď ako inak. Zdieľala som nadšenie s vĺčatami, rovnako ako s našou alfou a Ljósom. V snahe nenabiť si ešte viac nos som sa dokĺzala až k brehu, kde som sa s chuťou bachla do snehu a vyváľala sa. Laby potrebovali oddych. Bolo dosť možné, že som tam aj zadriemala ako som bola obalená v snehovej perine, pretože som prestala vnímať čas.
Až keď som sa znova prebrala, nastal mierny zmätok. Poobzerala som sa vôkol a po vĺčatách nebolo ani stopy, no za to veľký bieločierny tu bol - a to on ich mal mať na starosť. Díval sa uprene na Baghý, ako keby medzi nimi prebiehala tichá komunikácia. "Čo si mi to chcela? Alebo vieš čo, pôjdem domov, vieme sa rozprávať aj potom," zavolala som v krátkosti na Baghý a začala si naťhovať stuhnuté a trošku aj omrznuté končatiny. Pri pohľade na jazero mi zacukalo kútikmi tlamy smerom nahor. Bola tam spúšť a s príchodom rána sa odhrnutá časť snehu na vodnej ploche ligotala.

Atmosféra na jazere iskrila nadšením z azda všetkých tu prítomných. Ako som si stihla povšimnúť, všetci sme patrili do rovnakej svorky. Malá Isma bola fuč. To bude zaujímavé v tomto počte, myslela som si, keˇ%d už som siz pocíke brankára mohla obzrieť zloženie hráíčov na ľadoverj ploche, od ktorej sa poimaly začínali odrážať nejaké tie malé, slnečné lúče. Nie mnoho, kto by na tomto období čakal jasné a pekné dni predsa.
Hra sa veľmi rýchlo započala, pred jej odštartovaním som si styačila všimnúť akurát tak Ljósove modré oči naproti mne. Baghý rozohrala v maximálnom m,ožnom štýke, ktorý zavŕšila driftom a pádom, na čo sa jej podarilo celkom úspešne kooperopvať s Night Sea. To šmýkanie sa nám asi všetrkým prospelo, dali sme si tréning, usúdila siom, podľa dosť šikovne pohybujúcich sa vlkoch na ľade. Natiahla som sa v rámci pár sekundovej nepozornosti, pretože šiška bola na dobrej ceste kk prvému úspechu vlčíc. Ten malý Jerry bol však natoľkomrštný, že im ju vzal!
Spozornela som, naježila hrubú srsť. Pohľad som mala prilepený na tom mladom a perfiérne sledovala aj šišku. Nemal predsa komu prihrať, takže šišku musel dopraviť vlastnými labami k našej bráne. Smola pre Jerryho, že som bola telom vo väčšine plochy brány a nič ma nerozptyľovalo. "Baghý!" Stihla som len zavyť na kolegyňu v akčnom, hravom boji, pretože som proste predpokladala, že by mala väčšiu šancxu sa rýchlo dopraviť pred odhodlaného Jerryho. Skôr, než mi ten krpec podšmykne šišku kdesi popri labe.

"Tú kozu mi ulovíš raz na obed," uškrnula som sa na hnedú vlčicu a vyplazxila na ňu jazyk. Mohla ma tak nazvať, no mohla?! Ako si toto môže... Ale nič, ona je tiež potom koza, vyfúkôla som zadržiavaný vzduch, pretože keby to bolo možné, bola by som nafúknutá do červena - teda aspoň moje ego.
O to tu včšak nešl., chceli sme sa predsa ďalej zabávať a užívať si zimu.
Zrovna tí najkmenšía najmladší dostali za úlohu rozdeliť týmy. Mali byť niečo ako hlavy, alfy, kapitáni. Postavila som sa za Night Sea, ktoprá čosi polem,izovala, kým som si prezeralôa kopy, ktoré mnali značiť bránky. Alebo terče. Pravidlá boli primitívne a radšejsom si nepredstavovala,. koško krát si nabijem nos, kým sa poksúim v čo najväčšej rýchlosti dostať sa k šiške a odkopnúť ju. Našťastrie na mňa vyšla pozícia ochrancu brány, takže som zubatým a spokojným úsm,evom som sa došmýkala po ľade k našej "hromade" a pomocou pazúrov sa šikovne otošila, prikrčila a čakala na štart. Keby si ľahnem tak cezo mňa nič neprejde, pomyslela som si, no pri predsatave, že mi šiška trafí citlivý nos som si to rýchlo rozmyslela. Proste bvlbosť.
Na hlavách tímov sa aj zavelil štart. Ja som sa len prizerala Ljósovi, či bude druhý medvedí bránkatr a zaujme pozíciu, alebo naopak si tí dvaja - v nevýhode počtuhráčov - nechajú bránkovisko opustené a risknú to na vlastnú šikovnosť, že budúp práve oni tí, ktoprí zasiahnu ako prvíá. Night Sea s Jerrym tedfa neváhali a začali sa kĺzať... Okrem vĺčat sa dala do pohybu aj šiška, ktorú moje striewborné opči sledovali ako poslednú večeru pre dobdobvím hladu.

//pardon za rýchlosť, preklepyu, nezmyselnosť, nemám čas a ostatné príspevky čítam lajdácky

Začali sme sa rozdeľovať do skupiniek. Jerry, ako som začula jeho meno predtým z tlamy Baghý, si vybral svojho bieleho medveďa. Naopak druhé vĺča, malá slečna, stavila na hnedú medvedicu. Musela som sa uškŕňať v duchu nad tými prirovnaniami, pretože sme boli z pätice s Ljósom najmohutnejší. Ako brancovia, cez nás neprejde ani tá šiška! Pomyslela som si a venovala Ljósovi s Jerrym úsmev. Biley vlk nebol teda moc výrečný, takže som si musela vystačiuť zrejme s komunikáciu gestami, čo už. Možno ho nikto nenaučil rozpreávač alebo čo,m napadlo mi, kým som sa obzerala, kde vblasdtne skončila Isma, ktorása s nami pred chvíľou korčuľovala. Zahliadla som ju na brehu baviť sa s nejakou vlčicou. Mne boli v podstate všetci vlci neznámi, kým som nevytiahla za rok laby z lesa svorky, nemala som šancu nikhoo ďalšieho spoznmať. A dopkonca opodiaľ, na druhom brehu som zahliadla iné vlčie postavičky, ktorésa šmýkali na ľad.e Ttoo veľké jazero bolo zrejme veľmi obľúbenou destináciou vlkov na zimné hry. Koniec koncov za celžý ten čas som nezxahliadla medvede či čosi iné, čo by násn mohlo ohroiziť.
Ľadová pokrývka jazera tiež držala pevne a odhrnutá plocha po Baghý šmýkala azda viac, než miesta, kde sme vystrájali pred pár minúptami. "Cˇo budú bránky? Vyryjem čiary do ľadu?" Zamumlala som a púrekvapivo nmebola tak výrečnáako dotera.z Asi si aj mozog už potreboval trošičku oddýchnuť. Beztak bolo potrebvné dobre počúvať Baghý,m ktorá vysvetľovala narýcghlo nejaké tie pravidlá. Mali sme prísne zakázané podhrozbou trestu snehom chytať šišku doi tlamy. "Kde by bola sranda, v tlame ju nosiť je moc jednoduché," uškrnula som sa veselo vrtiac chvostom a šmnykom sa dostalka k Night Sea, pri ktorejsom zaujala svoje miesto. Nermala som dôvod namietať či nejako nerešpektovať tie pravidlá, nepotrebovala som scxhytať snehgovou guľou do tváre, hoci by mi to až tak nevadilo., Okrem nosa by som azda cez srsť ani necítila, žre niekto po mne ten sneh hodil .

// ospravedlňujem sa za ostrasné preklepy v príspevkoch, ale píšem fakt exctrémne rýchlo poprti chystraní sa do práce

Očakávala som, že sa zaseknem v nejakom rozhovore s Night Sea po tyom, čo do mňa narazila, no nestalo sda tak. Každý sa bavil po svojom ako vedel, hoci cenu za najvtipnejšieho jedinca by zrejme vyhrala práve Baghý a jej krídla. Mala som čo robiť, keď sa mi podkĺzla laba, aby som sa im vyhla a nedostala tak zásah, či neskončila s vypichnutým okom. Isma prijala možnosť sa zabávať a čoskoro sa šmýkala na ľade s nami. Ja som sa nemotorne poodrážala ďalej od brehu a ostatných, pretože seriózne hrozilo, že do mňa ďalší vlk napáli. Ešte to tak a skončíme s narazenými nosmi viacerí, pomžslela som si a následne víťazoslávne zvýskla, keď sa mi podarilo dobre odraziť a roztočiť sa, takže som sa prešmýkala pár metrov ďalej ako točiace sa čosi, ktorému sa motali laby. Sem tam mi skĺzla predná niekam do preč a ja som mala čoprobiť,aby z toho nevznikol narazený ňufák. Potom zas zadná a následná strata rovnováhy. Nechcelo sa mi veriť, že by sa nejakému z vlkov tento druh zábavy nepáčil, že by nemal radosť. My s Baghý sme po návšteve hôr zostali obalené aurtou skvelej nálady, tak u násb to bolo jasné.
Práve alfa našla spôsob., ako využije svoju šišku ktorú sempracnme ťahal z hôr,. Trošku som jej závidela, že si osvojila tak dobre pohyb na ľšade a začala prudkým mávaním krídel odhŕňať sneh z ľadovejplochy. Vyčiusatila pomerne veľkú plochy a vyzývala nás k hre. Ja som sa však musela baviuť na bierlom JLjósovi, ktorý skúsil strategicky po bruchu dôjsť až k alfe, pričom sa odrážťal zadnými. Hneď na to ho napodobovala aj Night SAea, ktorá,m na moje prekvapenie,si vybrala do spoločného tímu mňa. Pamätala som si podobnmú hru z domova, takže som nedávala veľmi pozor pri vysvetľovaní pravidiel. "Bude to dva na tri nakoniec?" Pýtala som sda hnedej, keď som dopkorčuľovlaa bližšľie.

Aj cez počiatočný pád to bola stále neuveriteľná sranda, svišťať si po ľade, ktorý bol vlastne rovinou. Keď si predstavím, že na snehu sme museli vyliezť do hôr a ísť dole kopcom... Toto je dosť jednoduchšie, pomyslela som si, keď som sa odrazila o čosi ďalej od brehu. Nové vĺča sa predstavilo ako Isma, no jej svorku som nepoznala. Venovala som jej z vodnej plochy len úsmev, pretože ma Baghý predbehla, pričom predstavila aj mne dosiaľ neznámych vlkov - Ljósa a Jerryho. Nestačila som však ani nijako viac reagovať. Ucítila som totiž náraz tesne po výkriku názvu nášho lesa.
Bola to Night Sea, ktorá najprv riešila, či je ľad k jedlu, kým sa naň pustila. A zjavne plnou silopu a odrazom, utrúsila som si pre seba v mysli, pretože mladá ma zrazila z nôh a môj zadok dopadol na vodnú plochu, pričom som urobila malé polovičné kolečko. Zasmiala som sa však, nemienila som ju karhať za to, čo sa mohlo stať hocikomu - a aj stalo, opodiaľ narazil Ljós do malej Ismy. Aj ju nerozpučil ten medveď, tak má kožuch z vaty, napadlo mi, kým som stočila pohľad strieborných očí na Night. "Ľad je zamrznutá voda. Ne boj, nijako sa do vody nedostaneme, pretože je veľká zima. Môžeš ľad považovať za šmykľavú zem!" Dodala som a následne zdvihla opatrne zadok zo studeného podkladu, ktorý rozhodne studil viac ako snehový závej. "Rozhodne neskúšať ale ľad oblízať!" Varovala som ju ešte a s pomocou pazúrov sa pokúsila rozbehnúť tak, aby som urobila aspoň zo dve tri kolečká po ľade. Všetko sprevádzal môj veselý smiech a o to viac som sa musela škeriť, keď som zbadala našu - nie tak dôstojnú alfu ako máva besne krídlami a pomáha si.
Odrazila som sa znova, len sa mi nejako zasekol pazúr v ľade, takže po mieste rozbehu zostala na vodnej ploche vyrytá čiara. Niečo ma na nej zaujalo a vnuklo mi nápad... Ale moja hlava ho nevedela dotiahnuť do konca. (//bránka!)

V presune k zamrznutej, vodnej hladine ma zastavilo až krídlo a perie. Znenazdajky som dostala sprchu snehu, pretože Baghý - dôstojná alfa - začala rozmetávať snehové vločky všade a po všetkých. Všimla som si aj jej rýhleho zvítania sa s bielo (//čierny je erlend?) vlkom, ktorý mi bol však neznámy. Predpokladala som, že budúp rodina, usudzujúc podľa hustých a huňatých kožúškov, hoci tenm vlk bol dvakrát tak mohutný ako hnedá. A kto nie, pomyslela som si, keď som na protest po vlčici štekla, za tú snehovú salvu. Ja mám iné plány!
"Všetci na ľad!" Zavelila som veselým hlasom a s vrtiacim sa chvostom som pobehla, aby som bola čo najbližšie vodnej ploche. Skôr, než som dala aj druhú labu na vodnú plochu, otočila som sa za nevýrazným pozdravom. "Ahooj!" Zavyla som naspäť odpoveď skôr, než moje strieborné oči našli zdroj. Bola to mladučká vlčica, azda tento rok narodená. Kde má rodičov? To všetkým zmizli domovy? Alebo rodičia? Divila som sa v duchu, no cez veselý vyškerený ksicht neboli moje chmáry vidieť. "Pridaj sa, ideme sa šmýkať na ľad," navrhla som jej povzbudivo a ešte raz rozvrtela chvost, ktorým som okolo seba rozmetala snehové vločky.
Nič mi nemohlo pokaziť náladu. Bola som v spoločnosti vlkov, ktorí mali zmysel pre humor a vedeli sa baviť. A bolo ich tu veľa!
Práve preto ma ani moc netrápilo, že po stúpení s prednými na ľad ma začali zospodu tie labky šialene oziabať. Pokúsila som sa teda nad tým moc nepremýšľať a zadnými som sa prudko odrazila od brehu. Prvých pár metrov som dokonca zvládla zostať na štyroch, no pri snahe sa pohnúť sa mi predná podkĺzla a ja som skončila rozpľacnutá so smiechom na zamrznom jazere. Teraz už len vymyslieť, ako sa odrazím... a čo so šiškou! No, môžeme ju presúvať... V hlave sa mi rodil ďalší plán počas toho, ako som sa vyškriabala napokon na nohy a veľmi opatrne sa začala kĺzať pozdĺž brehu, hľadajúc vlastnú rovnováhu.

Dostala som však po chvíli nápad. Len z popudu sa hýbať a magickej vlčíškovej nálady som sa rozhodla priblížiť. Moje oči tak zbystrili ďalšieho vlka, ktorého som predtým okato prehliadla kvôli svetlému kožúšku, nevnímajúc tých pár tmavších znakov. Aby nebolo málo, pri ňom stála menšia postava. Zavetrila som a aké bolo moje prekvapenie, že to budú zrejme našinci z Boruvkového lesa. Tá menšia podľa pachu bola práve Night Sea, ktorú stihla Baghý pred našim odchodom narýchlo prijať do svorky. Aspoň tak som vtedy chápala jej pohnútky, keď jej navrhla, nech zalezie do úkrytu. Očividne to šlo druhým uchom von, napadlo mi, pričom som ich pomaly obehla.
Napadlo mi labou si nagúľať trochu snehu, prevalovala som hrudu bielej hmoty, doťapkávala k nej ešte nejaký sneh, pretože sa mi to rozpadalo. Nebola som v tomto veľmi šikovná, vždy som mala za to, že jedinci s drobnými labkami budú zručnejší na takéto neprirodzené úkony.
Keď som bola spokojná, vzala som guľu snehu do tlamy, postavila sa bokom a zahnala sa, v snahe dohodiť tú guľu po zadku malej, sivobielej vlčice. (//Hodené po NS - ak to má byť čierna tak sorry xD) Víťazoslávne som sa uškrnula, keď sa časť rozpadnutej guli po mojom hode dostala na svoje miesto a posypala chvost mladej vlčice vločkami. "Takto ty poslúchaš Baghý, že nie si v úkryte?" Zvolala som po nej so smiechom a napokon sa so zdvihnutým chvostom uráčila vrátiť sa poklusom k Baghý. Sem tam mi zapadla noha do hlbšieho záveja, na čo som vyskočila a napokon po boku alfy sa mohla obzrieť, či si vlčica ten sneh z môjho hodu vôbec všimla. Beztak som už bola pripravená na zahájenie novej zábavnej aktivity.

//len plnenie úlohy, zásah dostala Night Sea

//Západný g.

Ešte stále mi žilami prúdil adrenalín, keď sme sa ocitli za polovicou veľkej pláne a mierili kamsi k východu. Spokojne som si hopkala po stopách vlkov, ktorí sa aj stratili v diaľke. Bolo to len chvíľkové, odbočili kamsi na juh a tak mi nezostávalo nič iné, len sa zas brodiť snehom. Bolo ho tu naviateho o dosť viac ako v lese, no v podstate mi to nijak neprekážalo. Ohliadla som sa na Baghý za mnou, ktorá urputne niesla šišku a na moje vďačné slová len čosi zamumlala skrz ten kus dreva. Zasmiala som sa a obrátila hlavu zas pred seba, aby som mohla bezpečne pokračovať v chôdzi.
Keď tu ma odrazu Baghý predbehla, pustila šišku a nevonala mi dôležitý pohľad. Ja som sa na okamih zamračila, kým sa ma snažila naháňať, že musíme ísť k jazeru. Veľké jazero, môj veľký oceán, uškrnula som sa pri nostalgickej spomienke a ani sa nenazdala, hnedá hopsala ako zajac skrz sneh rovno tam, kam mala namierené. Skoro zabudla šišku, ktorú som jej len prikopla labou, aby si ju rýchlejšie mohla vziať.
Míňali sme vysoké stromy na kuse skaly, ktoré mohli byť lesom. Venovala som im akurát tak nevzrušený pohľad, pretože uši mi postrehli hlasy v diaľke. "Počuješ?" Zamumlala som len a zladila tempo so staršou vlčicou.
Pred nami sa totiž čochvíľa objavila veľká, vodná plocha.
Zamrznutá možno tak z časti... alebo aj nie? To sa mi nezdá, že by bola až taká zima. Teda tak dlho mráz, aby pokryl ľad celú takúto plochu. Haha, naozaj je to ako oceán, malý, pomyslela som si pobavene a rozhliadala sa z menšieho návršia, po ktorom by sme sa možno dostali do toho lesa naľavo. Rozhodli sme sa však ísť k vode, nad ktorou som dumala, či bude bezpečná pre hru. Či by nás udržal ten ľad? U nás doma povrávali, že existuje jazero veľké, že jeden nevidí brehy a zamrzne. Bude toto podobné? Ani som minulú zimu nemala čas k nemu ísť, pretože som furt niekomu visela na krku. Zadumaná vo svojich myšlienkach som sa potichu zasmiala. Aké je to detstvo naivné, vlk nie je vôbec slobodný. Takto tu môžem byť a premýšľať, či zamŕza. "Hej Baghý," vyhľadala som pohľadom svetlo modré očko a to druhé, zakalené. "Ak nezamrzne stred tohto jazera, nepreborí sa potom ľad pod nami aj na krajoch? Nezdá sa mi, alebo nedovidím, či je ľad aj v strede, je tam tá voda tmavá..." Mlela som svoje blbosti ako teórie a rozhodla sa k jazeru napokon viac priblížiť. Ako mám zistiť, či zamrzne, keď k nemu ani neprídem? Ppôjdem k brehu a šťuchnem doň labou.... Ale prd, ani tenká vsrtva ľadu by sa nepohla či nepukla. A tuším sa mi zdá, že tm niečo... nieoho vidím, zastavila som asi päťdesiat metrov od brehu a zamerala sa na tmavý, čierny bod, možno sivý? Mal štyri laby, takže sa mi rozkmitala špička chvostu. "Ak tam pochoduje tamten, musí toto jazero zamŕzať! Ideálne na hru!" Zvýskla som zvesela a s úsmevom a pohupovaním chvosta sa obrátila na alfu, či sa teda rozbehneme tam a ideme sa skúsiť šmýkať alebo nie.

//Armanské hory (cez Ageron)

Ešte stále mi žilami prúdil adrenalín z extrémne zábavného, nebezpečného, no i rýchleho zostupu z nízkeho pohoria. Sneh je strašná sranda! Ako ho niekto nemôže mať rád? Veď každý má predsa svoj kožuch! Nemusí sa v ňom predsa každý váľať, dá sa niekde si sadnúť a pozorovať ako padajú vločky, dá sa ich naháňať predsa! Milujem na zime tieto všelijaké hry a táto šmykľavka z kopcov bola super, škoda, že nám to doma nikdy nenapadlo, zamýšľala som sa, kým som sa zbavila zvyškov nalepeného snehu a šťastne sa smiala na Bbaghýinom vyvádzaní a poskakovaní. V podstate moja chôdza vyzerala veľmi obdobne, pretože som si zimné obdobie nadovšetko užívala. Vôbec som nemyslela na pár negatív, ktoré so sebou topto ročné obdobie nieslo. Ale tie nemohli prísť na myseľ. Veď aj Baghý z toho bola nadšená, či nie? Vôbec mi nevadilo brodiť sa snehom, bolo to vždy dobrodružstvo a vlk nikdy nevedel, kedy zahučí niekam do tmy pod náhodný závej. Alebo vás kamarát zasypal snehom ako v prípade okrídlenej vlčice, ktorá mávala krídlami ako zbesilá a tvorila okolo seba tornádo vločiek. Bolo super ich chytať, no akonáhle som zahliadla letku, ktorá ma skoro bodla do oka, s chichotom som mávla labou, že to nič nie je. "A ty si tak elegantne a rýchlo začala! To moje drevo tupé nepochopilo, že má ísť dole kopcom spočiatku," rozprávala som rozjareným hlasom, kým sme si to cupkali lesom, ktorý sa postupne strácal. Strom po strome. To je nádhera, keď sú tie stromy biele! A je skvelé, že sneh vie obaliť aj neihličnaté stromy, takže má vlk v zime vždy strechu nad hlavou! V hlave mi hrali samé pozitíva zimy. Bbaghý sa po ceste k pláni dokonca podarilo uchmatnúť šišku, ktorú si s veselým výrazom v tvári nosila a mne sa v hlave rojili nápady na ďalšie hry. Strašne rada som sa váľala v snehu a rozmetávala okolo seba sneh a s týnm súviselo aj kopec hier, na ktoré vlk mohol v zime prísť. Zavše stopy v snehu boli vždy až príliš jednoduchou nápovedou, ako si vystopovať dobrý kus žrádla. Takto som na pláni zbadala jeden z podobných tunelov, a hoci som zahučala do metrového záveja smerom k cestičke, nevzdala som sa. Vvetriac nosom pri zemi som pochopila, že tadiaľto nedávno išli nejakí vlci a boli dvaja. Aj sa mi marilo, že vidím v diaľke tmavý a svetlý kožuch. Ďalšia výhoda zimy, vždy je svetlo! Aj v noci! A katždého vidno, uškrnula som sa a štekla po spoločníčke, že nám niekto urobil koridor, hoci nesmeroval priamo k jazeru, ku ktorému naše laby zamierili. "A ďakujem, že si zastavila, inak by som telom asi prelomila strom," dodala som a trošku zvesila uši. Mohla som sa aj skôr zobudiť, že by bolo vhodné Baghý za šikovnú záchranu po zošmyku z kopcov poďakovať.

//VVJ

Vločky som vdychovala, otriasala z hlavy, snažila sa rozžmurkať v očiach. Nešlo to. Okrem počasia tomu nepomáhal rozvírený sneh v koridore, ktorým sa spúšťala moja alfa predo mnou. Kto by to bol povedal, že s ňou bude taká sranda. Toto je skvelá alfa, pripísala som Baghý ďalšie plusové bodíky a s vreskom - občas radostným a občas z paniky - som svišťala dolu z kopcov. Minula som zopár zakrsnutých smrečkov a mladých, v lete asi listnatých stromčekov, ktoré vyzerali len ako ježatá kopa snehu. Mala som proste sakramentské šťastie, že som sa im vyhla, hoci pri jednej borovici som musela použiť úhybný manéver.
Pproste som sa skúsila nakloniť a hodiť na jednu stranu, pričom som zaťažila pravú polovicu mojich sánok. Fungovalo to! Prikrčenie sa však malo aj vedľajší efekt, a to zrýchlenie. Nemyslela som si, že je to možné, keďže ako mi slzili oči, tak mi aj mokrá srsť na tvári obmŕzala ľadovými kryštálikmi. A ono to fakt šlo rýchlejšie!
Ako zastavím?! Zdesila som sa v jednom momente a skúsila dozadu natiahnuť zadnú labu, že to bude núdzová brzda. Zaborila sa mi len do snehu a fičala som ďalej. Schovaj ten hnát, prídeš oň, varoval ma na to vnútorný hlások a ja som sa poľakane stočila na dreve. Zábava to bola však tak ohromná, že prebila môj pud sebazáchovy.
A nebyť Baghý, asi by som na to doplatila. Všimla som si ako niekde dole roztiahla krídla a už sa neviezla. "Uhni mi pro... prrrr... ymmm!" Ppokúsila som sa zo seba dostať slová a varovanie, no oprel sa proti mne vetrisko, ktorý mi trhal slová z úst a pokúšal sa ma zadusiť. Nno keď som sa priblížila k vlčici, začula som príkaz, ktorý som bez váhania poslúchla. Mmôj kmeň sa zošmýkal do útrob lesa, kde som čoskoro počula tupý náraz, ako si našiel svoj terč. Ešte že bezo mňa, napadlo mi, kým som urobila zo päť kotúľov a celá obalená v snehu zastavila. Vyrehotaná s jazykom naboku z tlamy. "To - bola - paráda!" Jasala som a začala sa prudko otriasať. Adrenalín však určite čochvíľa vyprchá, a preto bolo múdrejšie, že sme sa dali do pohybu lesom.

//Západný gal. cez Ageronský les

Zaskočilo ma to. Kmeň sa sunul už dole z kopca, no zotrvávala na ňom sotva jedna lba. Poskočila som a dopadla napokon na drevo, ktoré sa vybralo na svoju púť dole z kopcov. Môžem byť asi rada, už len z pudu sebazáchovy, že tie hory nie sú vyššie a tak strmé ako na severe... To by bol iný let aj bez krídel, prebleslo mi v mysli, kým ma začal prúd vzduchu štípať v tvári, ako som sa rútila dole. Vločky začali odletovať na všetky strany, poza mňa vo víroch.
Presne tak vlastne aj za okrídlenou alfou niekde predo mnou. Videla som len mrak rozvíreného snehu a sem tam po vetre začula jej hlas. Nedokázlaa som si však vydedukovať, čo to tak môže kričať. A vyje vlastne po mne? Alebo pre seba? Dumala som a postupne ma opúšťal popud chrániť sa pred samovraždou - či nepekným zranením. "Wííííí!" Zvýskla som radostne, na čo som sa zapotácala a skorospadla. Kmeň urobil výhybkuia rovno na strom neĎaleko! Pozbierala som zvyšok duchaprítomnosti, pretože v polovici trasdy som si to nemohla pokaziť. Prikrčila som sa k drevu a v mysli sa tvárila, že som prilepená.To bola rýchlosť!
Do očí mi vhŕkli slzy, ktoré následne zamŕzali na tvári a lepili miu srsť kryštálikmi ľadu. Nevládala som sa ani smiať, bolo totiž dosť nepríjemné, keď vám vietor vzal všetok dych z pľúc - akurát by som sa rozkašľala a pomotala. Skončila by som takýmto štýlom v strome.
Príjemným zistením však zostalo, že akonáhle som telo pričapila ku kmeňu, rýchlosť sa zmenila. aspoň ja som si to domýšľšala. Už mi nenapadlo pozastaviť sa nad telesnou hmotnosťu, ktorú by ťahala gravitácia asi rýchlejšie. Ťažší horšie dopadne. Týmto tempom som však dobehla hnedú vlčicu. Nadfskočila som totiuž na nejakom kameni a to ma úplne presmerovalo bokom.

V rámci možností mi bolo na chvíľu fakt príjemne. Nedokázala som si ani predstaviť tulákov, ktorí boli doslova odkázaní na to, či nájdu alebo nenájdu podobný úkryt, v akom sme ležali my. Príjemne sme sa zohrievali, plus nám srsť usušila Baghýina mágia, než sme stačili dvakrát žmurknúť. "Tiež by som chcela nejakú užitočnú mágiu... Mám len strieborné oči a to je všetko," povzdychla som si pozorne sledujúc obláčik pary, ktorý sa mi vyvalil z tlamy a postupne zmizol. V diaľke sa za to ozval tresk, ktorý značil, že si búrka vybrala svoju obeť na stromoch. Jeden by nepovedal, že som mala pravdu s tými padajúcimi stromami, pomyslela som si, no nepochybovala som o svojich domnienkach, pretože na takéto nečasy som vedela spomínať z domoviny.
Vlčica ma prikryla krídlom, na čo som sa poľakane strhla, no okamžite sa upokojila. Z vďaku som sa jej obtrela hlavou o bok, kým sme sa konečne rozhodli, že poputujeme ďalej. Padal súmrak a víchor pomaly ustával. Nasledovala som Bbaghý, keď vstala. Ponaťahovala som si laby a vydala sa za ňou úbočím, kým sa mi snažila priblížiť, čo je to ten med. "Včela bude nejaký bzučiaci hmyz, hm?" Zamumlala som si zahanbene, pretože som si z raného detstva moc nepamätala. Zavše na Sibíri nevidíte včely práve často. Môže to byč dobré? Packy sa dajú predsa umyť v rieke, zadumane som šla v jej stopách, kým odrazu zastavila pod vrcholom. Obišli sme jeden kopec a Ďalej sa nedlao ísť, zavetrila som, no zver nikde. Bodaj by tu potom boli stopy, napadlo mi a zamyslene som si užívala výhľad nad les, ktorý sme opustili, kým alfa zrazu zvýskla.
S trhnutím som sa obrátila a dívala sa, ako lezie na kus dreva, s ktorým sa odrazila z kopca. "To je šialené!" Môj smiech sa rozliehal ako ozvena a bez váhania som priskočila k padnutému kmeňu, v snahe vyhrabať si čo najrýchlejšie vhodné vozítko na sklz dole, aby som ju stihla dohnať. Na tomto ju musím predbehnúť, napadlo mi, kým som našla vhodný kus a usadila sa doň. Myksľovala som zadkom sem a tam, no nechcelo sa to pohnúť. Naštvane som si dupla až sa rozleteli vločky a vytúpila. Ooprela som len predné labky o kmeň, odrazila sa zadnými a skoro mi moje vozítko ušlo!

//Jazero Nä'hi

Nebola som si istá, či sa ešte chcem. Napriek zosilňujúcej snehovej búrke som sa musela stále usmievať, čo bol zrejme dôsledok tej Vlčíškovej návštevy. V duchu som si to však nepripúšťala. A Baghý medzitým dumala, že asi nie je dobré, aby bola alfa slabá. S úsmevom som si prezrela drobnú vlčicu, ktorú som stihla prerásť - plus kožuch naviac urobil svoje. "Načo ti je sila, vyvoláš uragán a všetkých to odnesie až tam dole na juh, do piesku!" Prehlásila som a pobehla zas kus dopredu, na čo som aj znovu spomalila. Len aby som dostala do labiek krv. Baghý sa však rozhovorila o podmienkach na juhu. Na piesočnatom území, ktoré nazvala púšťou. "ôA nemali ste potom vydrané labky alebo spálené?" Komentovala som ešte to jej putovanie s Norim, čo som v danej chvíli ani netušila, kto by to tak asi mal byť. Nenapadla ma žiadna tvár, farba srsti, nič.
Uzavreli sme aj tému domoviny, nakoľko mi alfa len potvrdila, že odišla. Asi to bol teda tvoj zámer, pomyslela som si, žmúriac oči proti vetru. Čím sme sa však jazierku vzďaľovali, tým pribúdalo stromov. Nanešťastie listnatých, takže holé koruny nás pred snehom moc nechránili. Divoko vŕzgajúc sa ohýbali a v diaľke bolo počuť praskanie dreva. "Pohnime si skôr, než na jednu z nás padne pol stromu," snažila som sa prehlušiť vietor a trochu zabrať do kroku. Ako mi však bol braný vzduch z pľúc, nedokázala som ani poriadne zrýchliť. Na pár metrov - pár skokov v snehu a potom zas krok, brodenie sa, snaha schovať si tvár do huňatej srsti na krku.
Baghý však bola šikovná. Terén začal stúpať a my sme sa ocitli v srdci nejakých menších hôr. Ona nám našla skalný previs, ktorý bol aj príhodne otočený tak, aby doň nefúkalo. Šťastne som zavrtela chvostom a tesne pred skalou sa niekoľkokrát otriasla od snehu, aby sme nemali pod sebou potopu. Vidina studeného kameňa možno nebola pre niekoho lákavá, no mne to nevadilo, a preto som sa prikrčená dostala až k alfe a bez ostychu si ľahla tesnek jej boku. Takto si predáme aspoň nejaké to teplo vzájomne, usúdila som a striasla sa, nie však ani tak zimou ako pri pohľade na tú fujavicu vonku a vrcholy, ktoré boli tiež pokryté snehom. Mám pocit, že teraz nezmizne sneh nikdy a nikde. A ani tu, aj keď sú nižšie, dumala som strihnúc uchom k vlčici, že ju počúvam. Tiež uvažovala nad tým istým ako ja.
"Myslíš? Mne príde, že je teraz pod snehom mŕtve všetko, a že to tak aj zostane," uškrnula som sa a nahlas kýchla, pretože som vdýchla poletujúcu vločku, ktorá nám zablúdila pod previs. Ale teraz vážne, roztopí sa sneh až na tých končekoch hôr? Nemôže tam zostať, keď tam ponad stromy fučí vetrisko? Asi sa sem pôjdem pozrieť v leter, nech to zistím, zaumienila som si a prekvapene zažmurkala, keDˇsa okolo násn ohrial vzduch. Natiahla som predné laby do vzduchu v snahe si ich zohriať a potom sa zazubila na alfu. "Toto je lepšie ako sila," riekla som vďačne a tiež pár krát klepla chvostom o zem. "Nenapadlo ti inak sa ísť vyššie rozhliadnuť? Cez ten sneh nie je vôbec vidno, nevidím ani les, len pár stromov," pýtala som sa nahlas, aby ma počula, pretože búrka asi vrcholila."Med?" Divila som sa nad slovonm, ktoré som si ako jediné vzala z jej vysvetľovania paradoxu.