Příspěvky uživatele

< návrat zpět

lazy ass
Skyl vôbec nemusíš :D Diky, Jenna už 2 nohy nepojazdné a :D

//Vg

Pacilo sa mi, že sa vlčica aj zasmiala a bola milá. Ja som jej radostne úsmevy opatovala a nasledovala jej chvost. Keď však Wizku zavyla, prudký zvuk mnou trhol a automaticky som sa prikrcila za Zasnežený ker. Myslí to v dobrom, žiadne útoky, nemá červené oči, pripomínala som si pre seba a opatrne sa narovnala. Pokúsila som sa tiež trosku zaklonit hnedú hlavu a zavyť, no môj hlas sa triasol a skôr mi samej pripomenul kvikot diviakov. Prečo jej to tak ide? Kde sa to učí? premýšľala som, no beztak bola jej radosť z návratu domov zdieľaná aj mnou.
Nech som sa však obzerala, pozerala kamkoľvek, tento les mi rozhodne nepripominal domovinu. Takto som sa aj pri jednom pozastavila a mracila sa do koruny, ktorá bola pokrytá snehom. "Prečo im chýbajú pichlave listy?" dožadovala som sa odpovedi Wizku, ktorá chudera si najskôr ani nemyslela, že bude niekedy musieť toľko rozprávať. A najmä vysvetľovať vsetecne otázky malému vlcatu.
Na oplátku sa ma však pýtala aj ona. To keby som vedela. sústredené som zvraštila čelíčko a zamyslela sa. "Dávnejšie, už to bude aj týdeň, neviem koľko má vlk niesol. Chýbajú," dodala som a hrala labkou do snehu, možno v snahe nájsť niečo. No sama som vedela, že rodicia to nebudú. "Mam! Pieť nás bolo, neviem de sú," odvetila som veselšie a pozrela sa jej do modrých oči. "Ty máš rodinu?" pýtala som sa zvedavo. "Tvoj tatik sa objavil?" nadviazala som na predošlú konverzáciu a so zivnutim sa posadila do snehu.

//Rieka Kierb

Zasnežený pľac sme prekonali skoro hneď a ja som sa zatiaľ bavila skackanim ako zajac v stopách vlčice. Ona len zhodnotila, že nám zem a niečo, čo hľadajú diviaci zrejme nechuti. S úsmevom som prikývla a ťapkala ďalej. Na to vyhrkla vlčica, že už tam budeme a v hlase akoby sa jej rozlial nový život. "Všade sa veľa cestuje," poznamenala som a nakrcila nos. Necítila som nikoho široko ďaleko, hoc to mohla byť v kľude len moja predstava.
Wizku mi dala divnu odpoveď, no môjmu malému mozgu to stačilo, takže som si len kychla a pritakala kyvnutim hlavy. "Uvidíš, že sa ti niekto objaví, Wizki," riekla som ešte presvedčivo a hravo jej chnapla po chvoste, keď sme prekročili hranice lesa. Zaostala som trosku v snahe chytiť druhý dych. Vošli sme do sympaticky vyzerajúceho lesa s množstvom hromad snehu, ktoré som sa chystala preskúmať. Ale až neskôr, pretože kým som do jedného dubala tlapkou, moja sprievodkyňa a nová kamarátka už bola skoro v nedohľadne medzi stromami.

//Boruvkovy les

//Machovy lesik

Vyhovovalo mi, že som mohla ukazovať aká som sebestacna, že dokonca idem po svojich. Ona mi na oplátku (aspoň tak som si myslela) vyslapavala tunel. Hopkala som a skákala po jej stopách. Energia vlcata bola nekonečná, preto som nejako silami nesetrila.
Vlčica mi prezradila, že diviaci niečo pod zemou jedia, vraj poklad. "Prečo mi nežerieme poklad," zamyslela som sa nahlas a nejako sa nevypytovala, len to proste moja tlama neudrzala v podobe tichej verzie.
Upozornila ma, že mám určite povedať ak zmením názor na čo som horlivo prikývla. Na otázku jej vlcat mi odpovedala, že sa hľadá otec ci čosi také. "Môj otec Illar proste bol, odkiaľ sa mal objaviť?" divila som sa jej cidnej odpovedi. Pochopila som však, že tam, kam ideme je rodina, na čo som potesene mávala chvostikom. Nevnímala som nejaké zmeny krajiny, len jeden les od druhého delil kus bieleho placu, kde mi ušli labky, no so skrabotom som to ustala a dobehla Wizku. Ta mi spomenula, že majú tiež mladého vlka a dokonca mal meno také, aké som počula v rodnej domovine! "Gavriil, hneď budeš kamarát," spriadala som si bez slova tiché plány a Wizki si jedine mohla všimnúť, že jeho meno som vyslovila pekne s prízvukom.

//vg

Hoci som ešte spomenula les, vlčica len premýšľala a bola ticho. Nepamätám si to dobre? Je to možné? Nebola som si istá a vždy ma vedeli nové informácie zneistit, pretože som si ich málokedy pamätala. Najmä tie podstatne. Teraz som však vedela, že máme len ľahkú a zároveň ťažkú úlohu, a to presunúť sa. Bachyna bola vraj družka toho diviaka, preto som prikývla. "A bachyna žerie...?" nadhodial som zmätene, pretože aj na nej som proste videla krv. Hryzla ju? Udrela? Nebola som zvyknutá na také zvieratá, takže moja zvedavosť len rástla odkedy som sa nachádzala na novom mieste. Zatiaľ totiž moja hlava nepracovala fakt, že by ma vlk vliekol nejako ďaleko.
Rozbehla som sa a napokon ťažko dýchala v snehu, nasledoval ma však Wizkin smiech, takže som jej úsmev opatovala. "Mam nohy," zamracila som sa, keď začala brodit cestu niekam ďalej a poznamenala, že ma vie zobrať. Zavše moja posledná skúsenosť boli jej zuby, ktoré mi prederavili mierne kožu a predposledná skúsenosť bola, že ma niekto vlacil hrozne dlho a nepohodlne.
Hrdo som zdvihla hlavu a nasledovala chvost s náznakom čiernej, ktorému som sa snažila chytiť špičku, no vlčica bola rýchlejšia a vždy mi v papuli ostala len srsť. "Máš deti Wizki?" opýtala som sa po ceste v snahe zistiť co najviac.

//Rieka Kierb

Jej úsmev ma povzbudil, zavrela som jemne chvostom. Napodobila ma a sadla si. Zavrela však na mojule slová hlavou. "'ceán, hovoril," zamracila som sa a hrala labkou. Akonáhle však spomenula slovo na J, rozjasnila sa mi tvar. "To je to! Maý ceán!" zaradovala som sa, pretože sme sa pochopili. Múdra.
"Pri malom' ceáne je les, tam mam ísť," povedala som a snažila sa natiahnuť a niekam do vidieť, že by som jej ukázala smer, no videla som len stromy. Ocenila som však, že mi vysvetlila, že vlastne tie divne tvory nie sú vlci. Odľahlo mi. Pomenovala ich a ja som sustredene prikývla. " A bachyne neje vlkov?" ubezpecovala som a dlubla aj labkou do nohy a kostí, ktorú pri sebe Wizki mala. Nechcela som, aby ma také čosi nahanalao, keď si ja pre zmenu zamyslím, že to bude moja večera.
Svitalo nám pekne ráno a na jej návrh pohybu som zadrkotala zubami a prikývla. Nevedela, kto je bývalá opatrovateľka vo svorke, preto som si len odfrkla. Pýtala sa ma na meno, no moje zlate oči sa dívali na jej labky, ku ktorým som náhle pri skočila a ťapla vlčicu po predkoch tými svojimi.
"Táťi," zavyla som keď som sa náhle rozbehla medzi stromy so zdvihnúť m chvostom. "Máš to. Utikaj, chyť ma," smiala som sa. Na chvíľu zmizla neistota, vlčica rovnaká ako moja opatrovateľka ma chcela vziať k jazeru, kam som mala nakazane ísť.
Ďaleko som však nedobehla, pretože som skončila tak v polmetrovom zaveji snehu a vykotilabsa tam na brucho. "Ufff," zafunela som a kychla, keď môj nos nastal snehové vločky. Musíme ísť do iného lesa? Nedá sa tu hýbať.

Nepotvrdila mi moje slová, povedala však, že je Wizku. "Wizki," zopakovala som po nej, hoci som to nepovedala úplne dokonale ako by sa patrilo. Ako to robia, hovorenie čisto... Kychla som si a posadila sa do snehu. Žalúdok sa mal celkom dobre, lebo mi lovil aj vlk predtým, takže mi stačilo si odgrgnut a počúvať ju.
Navrhla mi s nou cestu do jej svorky. Tomu som celkom rozumela, no zavrela som hlavou. "On mi povedal maý 'ceán, nie toja svorka," povedala som presvedčivo a neunuvala sa k pohybu. Véd kto by aj šiel, keď vlk, ktorý vás chce niekam odviesť ma na sebe krv?
"Mŕtvi? Hnedi vlci?" opýtala som sa so záujmom a poskocenim na mieste sa snažila rozhliadnut. Videla som farebného, že pri takom jednom spal. Kamaráti sa hrajú... S krvou? Moja myseľ bola stále obmedzená len mesiacom života. Veľa som toho nestihla vidieť, veľa vecí mi šlo hlavou, no akurát som sa mracila a potom ma ta hlava bolela, preto som veľa eci rýchlo vypustila a zabudla ich.
Wizki sa ma však pýtala na známych a nejakú Ylanu. Došlo mi, že myslí toho, koho ja a zavrela som hlavou. "Yiuliana je ako ty, máš dve mená? opýtala som sa zvedavo a napokon sa nesmelo usmiala, pretože zatiaľ vlčica poskytla len dobrú odozvu.

Trhala som si svoj uzdibok. Keďže má od malička učili, že proste loviť treba a aj žrať, aby mal vlk silu, nerobilo mi to problémy. K menšej spokojnosti sa však spoza mňa sa ozvalo zakaslanie. Nebola som veľmi ostrazita, takže som poskočila, naježila strakatu srsť (//Tati je taky mix, hnedá, ryšavá, čierna, sivá.. Zihana proste) a dívala sa na krvou polepene laby vlčice, ktorá mi pripomínala jednu zo svorky. Nemohla som si byť však istá. "Yiuliana?" zamumlala som rozpačito a trochu sa narovnala, keď ma pekne pozdravila a pýtala sa na rodinu. Zavesila som hlavu aj chvostik. "'heň, les, s' bír," odvetila som jej lamavo. Písmenko r som vysloviť ako jedna z mála vedela, no zakaždým znelo skôr ako prehltnute než jasne a čisto. Z mojej tváre však mohla vyčítať, že rodičov možno ani nemám. Rozpačito som hrala labkou do snehu a opatrne, s očami na nej som si vzala posledné maličké sústo a zamyslene žula Co chceš?

Tlačila som si labky na uši a čoskoro všetok povyk ustal. Ničomu som nerozumela. Oziabalo ma však brucho, ktoré sa len nedávno začalo zasrsťovať zimnou srsťou, hoci v mojom prípade to bola skôr len taká jemná plyš. než hrubý kožuch, ktorý by skutočne chránil aj pred takýmto mrazom.
Odvážila som sa vykuknúť až po dlhej chvíli, kedy vrčanie ustalo. Vvytiahla som sa labkami z úkrytu a rozhliadla sa po tej spúšti. Labky sa mi automaticky dali do pochodu a zase som si robila vlastné tuneluy snehom, kým som prišla na totálne krvavé miesto. Práve odtiaľ tá béžová ťahala mŕtvolu niekam preč. Myslí iba na seba, odfrkla som si a snažila sa lízať sneh od krvi, no akurát mi to navodilo chute.
O to väčšiu radosť som mala, keď som zbadala kúsok krvavého, hnedého fľaku, ktorým bol útržok mäsa a tuku zo zvieraťa, ktoré si tamtá niesla preč. Večera! zaradovala som sa a žmúriac oči do tmy skočila na svoj malý nález a začala ho ihličkami v podobe zubov intenzívne trhať a žuť. Bbol to skvelý pocit. Teraz som jedla, prečo sa do mňa zmestí viac a mám pocit, že mi je lepšie? Všetkým záležitostiam v živote som sa proste musela ešte učiť. Stratila som prehľad o tých dvoch vlkoch, no keďže ani jeden nemal červené oči, nemala som obavy. Zavše som dúfala, že ma kryje vysoký sneh. Mozog mesačného vlka naozaj nebral v potaz, že máme čuch a vieme sa ním nájsť, že mňa niekto mohol ľahko nájsť.

Ten zvuk toho divného vlka bol strašný. Snažila som sa labkami si prekryť hlavu aj uši, no aj tak ma niečo našlo! Odrazu ma niekto v zuboch chytil, na čo mi v zátylí vybuchla bolesť až som prekvapene sykla. Niesli ma niekam, prerážala som telom sneh, takže mi zostávalo len pevne zavrieť oči a nedívať sa. Toto je trest za to, že niekto nie je dospelý? Čo to je za módu furt ma niekde vláčiť? Trochu citu prosím! posťažovala som si v duchu, kým som žuchla medzi korene stromu do snehu.
Rýchlo som otvorila zlaté oči, zažmurkala a dívala sa do modrých očí. Modré sú dobré, prebleslo mi mysľou, kým mi vlčica nakázala, že tu mám zostať. Už už som zdvíhala zadok v snahe ísť im pomôcť s tými čudnými, hnedými vlkmi divnej stavby tela, no jej prísny pohľad ma posadil naspäť. Mračí sa ako Yiuliana, je to ona? premýšľala som, kým sa priestorom niesol štekot, vrčanie a z jedného hnedého zvieraťa vytryskla krv.
Nemusela som tomu celému rozumieť, no pud sebazáchovy mi našepkával, že sa tu deje niečo nebezpečné.
Zvrtla som sa v mojom malom úkryte a hrabala von sneh, aby som si medzi koreňmi urobila dieru, kam som sa čo najhlbšie zavŕtala. Triasla som sa ani nie tak od zimy ale od toho, čo môže prísť. Až po niekoľkých minútach som sa rozhodla odvážne zdvihnúť hlavu a vykuknúť, čo sa tam deje v tom hurhaji.
Videla som, že trojfarebný vlk bol zavalený tým hnedým, čo mu rebrá trčali. Na to ho začal trhať zubami až som nahlas vypískla. Kópia Yiuliany sa pasovala s tým druhým aj s béžovou vlčicou a ja som len nečinne ležala obalená snehom, z ktorého trčala len farebná hlava. Nechápala som, kto tu je v tej mele dobrý a kto zlý. Nezapájala som sa a prísny pohľad vlčice, ktorý po mne rýchlo hodila ma v tom utvrdil. Plus samozrejme jej strašidelný zjav, pretože bola na papuli celá od krvi.

<- Mimo Gallireu

Najskôr mi nedochádzalo, kto ma sem dovliekol. Preč z rodného lesa, preč od rodiny, od ktorej som sa nechcela vzdialiť napriek požiaru. Mohla som len pátrať v mojej malej pamäti, no čo z toho, keď som bola zábudlivá a nevedela si priradiť ani len pach. Zavše ma opustil takto v zime. Dívala som sa na hromady a hromady snehu všade. Neďaleko bol lesík, no i ten bol pod bielou perinou. Ani neviem, či som videla niekedy u nás toľko snehu... ale na to mám asi malý vek či ako mi to hovorieval opatrovateľ, usúdila som napokon a s ťažkým povzdychom sa pobrala vpred.
Niekoľko hodín som kvílila na jednom mieste, takže aj moje labky boli statočne omrznuté a pohyb som len vítala. Beztak som zostala sama samučičká a nemala iný cieľ ako oceán, ktorý mi poradil vlk, než odišiel... ...než odišiel... Podobal sa na vlka od Yiuliany, mohol to byť on...? premýšľala som a snažila sa môjho záchrancu k niekomu z domova priradiť. Nefungoval mi príliš orientačný zmysel a akonáhle som sa zošmykla z kopcov, bolo po peknom výhľade na malý oceán, ktorý bol mojím cieľom. Razom som netušila kam sa pobrať, na čo mi zo zlatých očiek vyšlo pár sĺz, no s kýchnutím som to uťala a zdvihla hlavu nad snehový závej, pretože som bola prakticky neustále obklopená snežným tunelom a nebolo ma vidno, len moju strakatú, hnedú hlavu.
Za normálnych okolností by som sa snehu tešila, no sužovala ma samota a nevedela som, či skôr plakať nad stratou rodiny alebo seba samej. Aj keď to nebola moja vina, že som tu, on ma niesol! povzbudila som sa a odvážne sa brodila zahalená snehom vpred.
Do malého ňufáku sa mi dostali pachy, museli byť vlčie ako som bola presvedčená. Skúsila som aj povyskočiť nad sneh, no nevidela som aj tak nič. Do ušiek sa mi však dostal hurhaj neďaleko mňa, tak som sa len sústredila a nasledovala zvuk. Sneh mi praskal pod labkami, ktoré začali získavať cit akonáhle som trošku zahriala svaly, hoc som mala celé telo olepené snehom, takže som pripomínala skôr yetiho či snehovú guľu s nohami a chvostom, ako živé a reálne vĺča.
Nemala som odkiaľ tušiť, že sa tu strhol prudký boj medzi hladnými vlkmi a divinou. Nepoznala som pach tej zveri, myslela som si, že je to nejaký vlk.
A preto, keď som narazila zboku do niečoho tuhého a ozvalo sa kvičanie (//malá vrazila do diviačice, ktorá napadla Wizku) zľakla som sa tak, že som sa okamžite telíčkom prilepila k zemi a nebolo vidieť ani vrch mojej hlavy. Kvikot diviaka prehlušilo moje kvílenie, pretože som nerozumela tomu, čo sa deje. Odkedy také zvuky vydáva vlk? Sú tu inakší vlci ako u nás? Veď by som tu mala nájsť rodinu, tvrdil mi to! Len samý zmätok a chaos.