Příspěvky uživatele

< návrat zpět

"Nás učiui od narodenia, čo robí kto v rodine,za to nemôžem," odula som sa na Duncana. Ten vlk mi začal byť maximálne protivny a už len z princípu. Žiaden obdiv, žiadne úsmevy na mňa, no kto to kedy videl. Taktiež bolo čudné, že si tu s nim červený len tak kecal, pritom Wizku ho požiadala, aby šiel preč. V tejto krajine sú buď divne zvyky, alebo som divná ja, zamyslela som sa a zostala niekoľko minút potichu, kým sa na mňa zase neotocila pozornosť, ktorú by som si, za iných okolností, aj užívala.
Bob sa však otočil na mňa. Jeho hlas znel vabne a lákavo, no neverila som mu ani pravosť nosu medzi očami. Zavrela som hlavou a keď dodal, že naozaj ma mágiu ohňa, to bol koniec. "'heň njeeeeeeee," vypiskla som a na sekundu sa prikrcila, no keďže ma tu nikto nechytil za krk a neodvliekol znova do neznámej krajiny, vyrazila som po svojich rovno spod vlčice. Preč od ubezpecenia, že všetko bude v poriadku a on je kamarát. Nje je.
Skákala som snehom, kým som nentrafila na svoj tunel a prchala som naspäť do lesa. Nevyzeralo to, že ten červený si ma prestane všímať ako druhého rovesnika, takže som sa dala proste na ústup.

//Boruvkac

Z môjho pohľadu som tu bola ja v najväčšej nevýhode. Ba dokonca som ani nerátala s čiernobielym vĺčaťom, ktoré by síce mohlo byť potencionálny parťák, pretože jeho si aj tak nikto nevšímal. Ani ten červený (to je jedno, že čiastočne) vlk ho nijako neoslovil odkedy ho pustil do snehu. Hoc som sa aj snažila nadviazať očný kontakt, že by sme tu tým dospelým prote zdrhli, nepomáhalo to, preto som si len urazene odfrkla a túlila sa ďalej k vnútornej strane nohy vlčice.
Veumi siná, to je dobre...či? uvažovala som v tej čo najväčšej tichosti, keď som počúvala rozhovor dospelých. Celkovej téme som nerozumela, ale nabrala som dojem, že proste s tým Duncanom sú asi kamoši, keď sa len tak bavia. Len Wizki bola protivná a ja som proste držala s ňou ako správna vlčica.
Avšak keď červený súhlasil, že tu môžem zostať, slabulinko sa mi zakmital hnedý chvost s bielou špičkou a odhodlala som sa na dvojsekundový pohľad, no oči ma prišpendlili k zemi, takže som sa zas odvrátila. Chtiac nechtiac som teda mohla špicľovať a nastavovať ušká k ich rozhovoru. Rozhovoru dospelých, ktorému som nerozumela. Ten malý to tu pozná? Chápe im?
Pozorovaním rovesníka som tak nejako ohluchla a absolútne nepočúvala, čo sa okolo mňa ďalej deje. Keby mi oznámili, že ma idú utopiť až rozbijú ľad, no prosím, bolo by to proste prekvapenie.
Začula som známy a jediný prívetivý hlas, ktorý patril vlčici, takže som zažmurkala a vzhliadla k jej ňufáku, ktorý sa na mňa otočil. Zostala stáť, aby ma kryla, takže som sa zatrasením hlavou donútila ju trošku registrovať. "Nevjem, čo je Buo.. erry... bubo... Bob!" skríkla som odhodlane mysliac si, že som trafila. "Nje, npôjdem k nemu," zamračila som sa jeho smerom a zaťala sa na mieste.
"'en kame, že je deuta, deuta nechodí na prechádzky do inej rodiny," ozvala som sa opatrne a informáciu viac menej mierila k Wizku, ktorej som zároveň začala štuchať do stehna z vnútornej strany, aby moju dôležitú poznámku určite zachytila. Nezaujímalo ma, čo si mysléí hnedý, zaujímalo ma, či sa červený nehýbe. To mi stačilo plus prítomnosť vlčice, ktorá bude asi moje číslo jedna v novej zemi.

Mohla som dávno zabudnúť na nejaké rozbíjanie ľadu a vodu. Priplietol sa sem totiž ten bez kusu ucha, čo mi prišlo dosť smiešne. Nedovolila som si však zasmiať sa, pretože sa mi nepáčil jeho tón hlasu. Zanračila som sa naňho, keď sa tu opakovalo slovo na M. Z toho celého som však chytila len to, že on je tu ten magor. "Magor Duncan, okej", vyhlásila som s rozkošným úsmevom, pretože ved on sám to o sebe pre hlasoval Aj ja si prosím super prezývku! zmyslela som si a protivne zasycala, keď sa ten magor priblížil ku mne "Ešte chytím svrab, z ktorého nemáš ucho!" obvinila som ho a stiahla sa ešte viac z Wizku, pretože sa mi nepáčil.
Znenazdajky odniekadial prišiel vlk s červenými ušami, no fakt mal ich červené! Síce som stačila s údivom otvoriť tlamu, no jeho farba očí ma zamrazila na mieste a keď sa pozrel aj na mňa, s vydesenym vypisknutim som sa skryla do snehu medzi zadné nohy Wizku tak, aby ma kryl jej chvost. No. Tak tohto vráťte do pekla, to je horšie ako magor Duncan, čo toto je za les! V mysli vypukla čistá panika. Ak by sa totiž ku mne priblížil, bola som rozhodnutá bežať, a to rýchlo. Držal ma však na mieste aspekt, že ten červený sem doniesol vlca. Malého vlka ako ja, kúsoček väčšieho čiernobielej farby. Naňho som sa dokázala usmiať spomedzi nôh vlčice, no nevydala som ani hlášku. Toto mi nespomenul, mala tu byt rodina, nie vlci z pekiel, sťažovala som si. Nakoľko som sa cítila razom vo veľkom ohrození, zostala som ticho.

Labky sa mi šmýkali do strán a ja som sa len smiala napriek tomu, že budem mať zrejme aj pár modrín, ktoré však zostanú bedlivo ukryté pod kožuchom. To je super, prečo my sme takýchto miest nemali viac, zasnila som sa a z myšlienok ma vytrhol až známy hlas. Hlas príchodzej Wizku.
Netrvalo jej to ani tak dlho v konečnom dôsledku ma tu objaviť, pretože pre ňu a jej výšku proste stačilo sledovať tunely v snehu, kadiaľ som sa brodila. Padal postupne súmrak a začal fúkať protivný vietor, na čo som akurát tak kýchla. "Nemôžem za to, že ty spíš," vyplazila som na ňu jazyk a horlivým prikývnutím jej naznačila, že na smäd som veru nezabudla. Sledovala som ju ako sa priblížila, nahrnula mi pod labky sneh a ja som mohla veselo vyskočiť do snehového záveja na brehu. Pobrala som sa zatiaľ ku kopám, po ktorých som sa predtým šmykla, pretože pri nich až tak nefúkalo. "Vješ vyrábať vodu?" nadchla som sa vrtiac chvostom.
Moje hnedé uši však zaznamenali chrupanie snehu pod labami niekho cudzieho, ktorého pach nás taktiež veľmi rýchlo uderil do nosov. Patril tmavému vlkovi s odždibnutým kusom ucha. To je smiešne, vie o tom? pomyslela som si a ešte kým niečo táral vlčici som po ňom skríkla: "Vješ to, že ti chýba kus ucha?" Krátko som sa zasmiala a snažila sa trošku venovať pozornosť ich rozhovoru. Veľmi sa mi tón hlasu vlka nepozdával. Potvrdilo sa mi to, keď prehovoril aj na mňa. Hodila som z neho zmätený pohľad na Wizki a naspäť. ˇKkto si, že sa tu vnucuješ...
Nadýchla som sa a zamračila sa. "Kto si vôbec, že sa mám s tebou baviť?" ozvala som sa. Nebola som priateľská, no zatiaľ som sa ani neježila či nevrčala. Nemohla som vedieť, či sa nepoznajú, lebo z vlkovej tlamy to znelo, že vlastne sú starí známi.
Ten vlk mi však tvrdil škaredé veci o mojej novej kamarátke, na čo som ostro zavrtela hlavou a vycerila ihličnaté zúbky. "Ty si tu príšera, zjavi' si sa ako nič!" Vrátila som mu to s víťazoslávnym pocitom a pre svoju dôležitosť si dupla do snehu hnedou labkou. "On je člen? Tjež?" opýtala som sa náhle dívajúc sa na vlčicu a popri tom som sa trochu stiahla bližšie ku zasneženým kameňom.

Vyskúšame

<- Borůvkový les

Ak aj v lese za mnou chrupol nahlas nejaký konár pod snehom, prudkou mnou trhlo. Nič, len ide za tebou...kto? Nútila som sa neobzerať a hrala som sa popri brodením snehom na neviditeľnú. Neuvedomila som si však aspekt, že som svietila na ďaleko ako tmavá guľa chlpov aj keď som mala miestami sneh vyše hlavy. Ani moc tichá som nebola. Pod labami mi chrupal sneh, do očí a uší mi šli snehové vločky a rezal ich vietor, takže som často popotiahla nosom a aj kýchla.
Nechce sa mi medzi všetkých, budú kýchať, sopliť a len zazerať ako typickí dospelí, odfrkla som si, hoci ma oziabalo z vetra a hundrala som si kvôli tomu popod nos. Odhodlane som však pokračovala snehom vpred, kým som jednoducho nezakopla o nejakú úskrytú nástrahu pod bielou prikrývkou. Moja labka si to nezaslúžila, vyhŕkla mi možno aj slza, keď som sa rozpľacla na kruhovej oblasti, z ktorej netrčali ani kríky len sneh.Bude to ono, trafila som sama? Premýšľala som nad slovami čiernosivej vlčice, ktoré mi nedávno spomínala. No aj tak som nevedela, ako ich v konečnom dôsledku zúžitkovať, takže som sa proste rozhodla hrabať jamu, kým mi nepodkĺzla noha, potom druhá. Najprv to bol síce nabitý nos, no potom som vyskakovala prednými do vzduchu a tešila sa, že sa mi z neznámych príčin obe nohy šmýkajú do rozličných strán.

Dostala som sa do nejakej lesnej oblasti, kde bolo snehu naviateho toľko, že som naozaj musela zastaviť, pretože som vôbec nevidela čo ďalej. Aj som sa pokúsila skočiť do vzduchu, odraziť sa od studenej hmoty pod sebou, no bez výsledku. Samá biela. Dokonca som musela žmúriť, pretože mi zlaté oči neustále napádali malé, snehové vločky. Niektoré som cítila aj na tele. Au! pomyslela som si a s otočkou nadskočila pátrajúc po votrelcovi. No nikde nikoho, len tichý, zamrznutý les.
Wizku som začala hľadať hneď po tom, čo mi konečne došlo, že niektoré z vločiek sú prekvapivo tvrdé a cítim aj nárazy cez srsť. Najviac ma bolelo, keď mi trafilo hlavu, to som sa len prikrčila do tunelu v snehu. Počasie ovláda kto...? Moja vôľa asi nie, vzdychla som si a opätovne sa nadýchla vzduchu, ktorý akoby rezal aj pľúca.
Zastrihala som hnedými ušami a zaznamenala z diaľky zvuk. Ako však začal fúkať vietor, nevedela som, či to bola moja doterajšia spoločnosť alebo niečo iné. Stiahla som chvost aj ušká a brodila sa popri stromoch ďalej a ďalej, pretože som nechápala, či po mne niekto nejde. Taká paranoja spred týždňa; udalosť príliš čerstvá. Bez rozmýšľania či vetrenia som sa vzďaľovala proste od zvuku niekam preč.

-> Ovocná tůň

//Ďakujeme :) Oživ Gavriila radšej!

Spokojne som si odfukovala a vôbec mi neprekážalo, že som sem tam vdýchla nejaký ten sneh, alebo to, že ma sneh zavalil aj v mojej diere pod stromom. Netrýznili mi hlavu ani žiadne nočné mory či iné, otravné sny, takže som si mohla vychutnať zaslúžený odpočinok. No ako rýchlo sa energia vybije (a rovnako náhle), tak aj rýchlo sa dobije, takže som sa zobudila s hlasným hapčí! a dezorientovane som sa rozhliadla.
Všade len sneh a bielo. Nasucho som prehltla a zastonala. Hrdlo som mala usušené a či som chcela alebo nie, začala som opatrne do papuľky naberať bielu hmotu, rozpustila som na vodu a prehltla. Až keď ma hrdlo extrémne studilo a začala som kýchať, usúdila som, že stačí. To by sme mali nejaký ten sneh, ešte sa vyhrabať a nájsť to jazero, či čo to spomínala oná, rozmýšľala som, keď som začala s intenzívnym vyhrabávaním sa spod snehu a stromu.
Vyliezla som na šedý, hnusný deň a prekvapene sa dívala na nebesá, keď sa na nás začali spúšťať snehové vločky. Našla som spiacu vlčicu vedľa stromu. Nebudem ju budiť, potrebuje spať, rozhodla som sa a vydala sa brodiac sa snehom hlbšie do územia napriek nejakým tým hraniciam a podobne v snahe nájsť jazierko, ktoré mi spomínala. Nech som však akokoľvek vetrila, nikoho som nevidela, koho by sa dalo opýtať na cestu .
Chrrrr toto čo je za systém, padajú krásne vločky a oni vnútri! Ťapkala som si to s chrupajúcim snehom pod labkami ďalej a keď som s aobzrela, naše pôvodné miesto som nevidela. Ocitla som sa stratená v lese, no dobrodružnosť ma neopúšťala. Nemala som kedy riešiť aspekt, že tu nemám rodinu. Bola som rozumná a chápala, že im nejaký čas potrvá, kým sa zídeme všetci tu.

Mstiš, mstiš, myš...nie, mstiš! opakovala som si pre seba v duchu a akonáhle som cítila so sebou spokojnosť, uškŕňala som sa len od ucha k uchu. Bola som rada, že sa mi podarilo až tááák ďaleko odbehnúť, pretože hoci vlčic mala dobré nápady a chcela rozbíjať ľad, tak mi navrhla žrať sneh. "Keby sa da žrať snech, oviui by sme len snech," zavyla som po nej spoza stromov presvedčivým hlasom. Napriek tomu mi to však nedalo a skúsila som bielu hmotu pod sebou obliznúť. Pfuuuj, to nemá chuť, prečo to mám jesť?! Neni to voda, pľuvala som okolo seba, kým moja hlava nestihla spracovať fakt, že sa mi niečo zo snehu rozpustilo a v podobe vody som to aj prehĺtala. Čo už.
Tak toto bola sranda... alebo čo? myslela som si pre seba, kým predo mnou niekde za stromo chrupal sneh pod labkami Wizku, ktorá mi následne skočila za chrbát a hodila po mne sneh. Čo... Zažmurkala som a kýchla. Prebehla potom tak päťsekundová analýza v mojom mozgu, či sa uraziť alebo čo, no na to sa mi rozvrtel chvost a vyskočila som na nohy. Skúsila som sa otočiť a hrabnúť zadnou, aby aj ona dostala svoje a na to som zahájila strategický ústup ťažkopádnym brodením sa do najbližšieho záveja pri koreňoch stromov. Proste som jej tam skočila ako do iglu. Nerozumela som veľmi hre, alebo či to bol nejaký prijímací rituál, len som si proste žila a bavila sa. "To si nečakalaaa, čo?!"
Bolo to posledné, na čo mi stačil dych a ja som sa skotúľala v snehu medzi korene stromu, rozpľacla sa a po chvíli zaspala stočená do malej, chlpatej gule.

Z jej slov som pochopila, že je to vlastne uzavreté a uspokojila som sa s tým. No predsa... "A ty sa m-m-mastiš?" opýtala som sa jej na oplátku v snahe vysloviť a vyskloňovať to slovo, no napokon som padla do svojej predošlej, nesprávnej verzie. Len som si bezstarostne odfúkla a zamávala špičkou chvosta. Wizku sa totiž začala strašne smiať, dusila to pod labkami a ja som sa tešila nadmernej pozornosti. Povaha sa začínala formovať. Zabudla som tak na chvíľu na to, ako som sa vlastne ocitla v tejto krajine a celkovo na všetky strasti, ktoré len vĺča v mojom veku môže mať. Takže som sa proste uškŕňala ako slniečko na hnoji a podporila jej smiech.
Postavila som sa a pár skokmi okolo nej obehla kolečko, ktoré som skončila s vyplazeným jazykom. V hlbokom snehu to šlo ťažko, no aspoň som si rozprúdila krv v labkách. "Wizki máš tu vodu, njekde? Pro...sím," spýtala som sa náhle a dodala s anjelským úsmevom mojich zubov - ihličiek. Vysmädlo mi po večeri a behaní a proste si to môj mozoček uvedomil opozdene. Alebo ja som ho počúvla opozdene.
Pýtala sa ma však, či si nespomínam aspoň na nejaké okolnosti. "Dobrí vuci, vraj tu bude rodina," riekla som s vráskou medzi očami od sústredenia. "Ty si rodina?" usmiala som sa, hoci som dobre vedela, že mojich rodičov len tak niečo nenahradí. "Kamarátka!" vypískla som, keď som si uvedomila tento prostý fakt. Začala som kráčať a brodiť sa v snehu, potom skákať smerom hlbšie do lesa.
"Wizki kamarátka, je kamaraaááááááátka, wííííí," začala som vyť na plné hrdlo po lese, čo ma napokon donútilo zastaviť, pretože som sa rozkašľala a napokon pár krát kýchla. Radosť je namáhavá. A stačilo. Obzrela som sa a nevidela vlčicu, ani som nevedela, že som doskákala sotva pár metrov za najbližšie stromy a stratila sa v snehu. Síce mi tvrdila, že voda bola len sranda, no ak áno, aj ja som nejakú srandu chcela. Ako sa to robí?

Zabudla som na okamih zatvoriť pootvorenú tlamu, keď ma jemne opravila a vysvetlila mi pravý význam toho slova. Niekto urobí niečo zlé... ale nám vždy vraveli, že sa nemá robiť zlé... to je frustrujúce, dospelí sú frustrujúci. Môj zmätok bol istotne vidieť aj na mojej malej tvári. "Je to správne, že sa to vráti? Kedy je to dobre?" rozvíjala som diskusiu na absolútne zbytočnú tému ďalej, no predovšetkým som sa vytešovala, že som si našla nejakú dobrú dušu, ktorá bola zatiaľ celkom ochotná konverzovať.
Na boľavé brucho zo smiechu mi poradila, že musím prestať. Nafúkla som tlamu, zadržala dych, no napokon som aj tak vyprskla smiechom. "Aáu, a-u," chichotala som sa a napokon mi napadlo jediné rozumné riešenie, a to ponoriť ňufák do snehu. To vedelo hneď prebrať. "Ťašké, ťašké," zafunela som. "Ja sa vraj smejem stáe!" doplnila som s hrdo zdvihnutou hlavou. Očami som si však musela zaškúliť na nos, kde bola malá hromádka snehu, ktorú som sa pokúsila chytiť obomi labkami naraz, čo zapríčinilo následný pád do snehového záveja. Otriasla som sa ako prekvapená mačka, ktorej nevyjdú výpočty pred skokom a zažmurkala. Nikto to nevidel. Nikto to nevidel. Nemyslím na to.
Jej nasledujúca otázka bola však ťažká na spracovanie. "Opýtaj sa ho," navrhla som jej s nevinným úsmevom. Ako keby chudinka Wizku vedela, kto ju sem doviedol a prečo. "Ukázau mi zhora maý ceán, havu som točila, no on nikde," odfrkla som si a zamračila sa. "Ako sa povje, keď njekto ubehne preč?" pýtala som sa v zápätí a snažila sa v malej hlave nejako skloňovať vety a dávať dokopy súvetia. Je pravda, že som patrila k tým chytrejším vďaka rodine, no predsa len sa vek nedal zaprieť. Vlčica mi však povedala, že ma poleje vodou, na čo som sa podozrievavo zamračila a cúvla. "Ae ja som čistá!" oborila som sa na ňu mierne dotknutým hlasom a úsmev mi klesol. Vôbec mi nešlo do hlavy, že by to mohla myslieť v skutočnosti inak.
Nebola alfa. Smutne som zvesila chvost, no stále ju pozorovala. Keď tu nie je ceán, kde by nabrala vodu? upokojila som sa krátkou úvahou v mysli a pookriala.
"Jázero. Zhora boo bje-e, není nebezpečňe," zhodnotila som si po svojom uprene dívajúc sa na vlčicu.

"Mastí?" pýtala som sa na neznámy výraz, ktorý vlčica vypustila z tlamy. To odkiaľ je toľko slov, ako mám poznať význam všetkých... Je to čas asi
Wizku sa nakoniec rozosmiala a mne papulka išla automaticky tiež. Bolelo ma brucho, takže som sa pokúsila dýchať, aby to prestalo. "Čo robíš, aby brucho neboeo?" pýtala som sa a dubla si packou do brucha "Véd vjéš, smjech," dodala som, aby ma určite pochopila.
Bavili sme sa o možnosti ísť sa skryť, no ona vraj nemala jaskyňu iba celá jej rodina. A to je cudne, že sa tam zmestia. Určite sa nevyspia dobre. Hlúpe, uzavrela som to a zamyslela sa, pretože padla otázka, kto má to vlastne vzal sem. Zhlboka som sa nadýchla. "Horeu mi chvost, pauio to, šade mraky, rodicia nikde, zobrau ma zrazu njekto zo svorky, nepoznám..." Neisto som sa postavila a rozhliadla. Len prázdny les a samota, no ona hovorila o ďalších vlkoch. "Wizki a ty si aufa, šaaaak?" zaradovala som sa, pretože som bola v domnienke, že keď má sem priviedla a nechala ma zuzlat kosť, že musí byť dôležitá. V mojich zlatých ocia h nabrala obraz malého hrdinu, pretože nebyť jej, lomcovala by mnou samota. " A pomošeš mi nájsť potom 'ceán?" hodila som po nej rozkošný úsmev a zavrtela chvostom. Ale určite áno, kto by mi odolal.

Videla som, že smiech dusi v sebe, pretocila som oči. "Udusis sa takto, pusti to do vzduchu!" zasmiala som sa a klepla chvostom dvakrát o zem. Nedošlo mi v prvom momente, že sa smeje na mne a z mojich nedokonalych schopnosti vyt, preto som bola vlastne stále spokojná.
Nespokojne som mlaskla, keď povedala, že tu sú ale iné stromy. " Ale keď nemá listy, padá na teba voda, to nevadí?" diskutoval som ďalej pretože príroda bola pre mňa jedným obrovským tajomstvom z mnohých. Takým som sa snažila rozumieť.
"Borúfky? Kde?!" vypiskla som veselo a strčila hnedú hlavu do kriku v snahe nájsť niečo, čo som vlastne ani nepoznala a nikdy v živote nevidela. Vytiahla som hlavu na tretí pokus, pretože má nepustili konáre na čo má od hodilo do snehu. Prekvapene som zazmurkala a otriasla sa. "Zuý krík," zahundrala som si a vyplatila na ker jazyk, hoci spolocnici som venovala len úsmev.
Povedala, že rodicia ma sledujú a hoci som tomu nerozumela, pochopila som to ako pozitívnu správu a vrtela chvostom. Navrhovala mi však ukryť. "Je zue, ae není zima, u nás je tašie," zhodnotila som. "Máš svoju jaskyňu?" vyhŕkla som a skenovala ju pohľadom.

Neušiel mi jej úškrn. "Nesmej sa," povedala som vážnym hlasom a dupla si hnedozrzavou labkou. "Ja mam aj tak takyyyyyy hlas, že ma nikto neprehliadneeee!" zavyla som, či teda pokúsila sa, no v konečnom dôsledku som sa aj ja rozosmiala. To príde časom.
Wizku mi povedala, že kvôli zime vraj nie sú listy. Protestne som začala vrtiet hlavičkou. "Nije Wizki, pichlave stromy, tmavé zelené konáre. Ú nás bola takáto zima rok a boli." Môj hlas bol pevný a bola som plne presvedčená o svojej pravde. "Prečo dospelí nerozumjeju maým vukom?" zašišlala som.
Nemala som moc co na práci, preto som si začala ohlodavat kus kosti z mäsa, ktoré Wizku vliekla, no mäsa som sa nechytila. Bude pre rodinu. Ona sa ma medzitým pýtala a rozprávala. Tiež tvrdila, že rodicia si po mňa prídu. "Bol tam 'heň, neprídu," povedala som skepticky, no neklesla mi nálada. Môj mozog ešte nepracoval udalosti, ktoré sa tam stáli a keďže ma odvliekli, nemohla som tušiť co s nimi bolo.
S úsmevom som však vrtela špičkou chvosta a počúvala, že ma rodinu aj súrodencov a kamarátov. Zamracila som sa, keď sa na to pýtala mňa. "Sestra Tianna je kamarátka," povedala som opatrne, pretože som netušila, či jej taka odpoveď bude stačiť. Co sa vlastne odo mňa očakáva.
Striaslo ma zimou pri póry e vetra, ktorý sa zjavne len rozbiehal. Prebrodila som sa snehom ku kroviu a skryla sa do zavetria. " Máš tu horšie počasie ako u nás," podotkla som žartom a snažila sa vyhrabať si pod sebou jamku. Na kosť, ktorú som zvachala som aj zabudla.

//píšem pomalšie lebo drbnuti ľudia miesto sedenia doma