Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Našťastie musí byť raz všetkému koniec. Platilo to aj v prípade stretnutia s Adiramom, ktorého slová a básničky ma unavovali. Za normálnych okolností či v iný deň by som možno spoločnosť vítala – dokonca i tú jeho – no zrejme som z nás dvoch bola jediná, ktorej nedávne brodenie sa závejmi vyššími ako hlava dali zabrať.
Avšak mala som aj iné starosti ako jeho. Ten prefíkanec zjavne začal vetriť, pretože zachytil pach našej alfy, za ktorou sa zvesela vydal. Nie aby si sa šiel flákať po lese alebo niekam inam, pomyslela som si len a vyprevádzala ho prísnym pohľadom. Začínali na mňa ísť mdloby, a tak som sa pristihla, že sa zmenila denná doba a ja som najskôr zadriemala po sediačky na mieste.
Prebrala som sa však na zemi, v snehu, ktorý bol pomerne mokrý. Najhoršie mrazy najskôr začali ustupovať. K vedomiu ma prebrali takisto hlasy, ktoré sa šírili lesom a ja som na zopár odpovedala. Zrazu je tu návštevný deň... To mala Baghý v pláne, že mi dá funkciu zrovna ako sem napochoduje polovica kraja? Posťažovala som si pre seba v duchu, poriadne sa ponaťahovala a rozhodla sa teda vydať smerom na západ, odkiaľ som cítila viacero neznámych pachov.
Po ceste som sem a tam zachytila Adirama, takže som sa v duchu zmierovala s tým, že naša veľkorysá alfa si tu nechala ďalší hladný krk. Zahnala som však myšlienky na potravu, krútilo by mi žalúdok ešte viac než dosiaľ.
Mala som na výber, vybrala som si pach sladší, ktorý mi napovedal, že sa možno jedná o vlčicu. Po pár prejdených metroch som na ňu (//Cashmere) napokon aj narazila. Bola zvláštne sfarbená a podľa jej stavu kožiuchu som nedokázala určiť, či je tak strakatá normáklne alebo má v srsti zmes všetkých hnusov sveta, v ktorých sa váľala predošlé dni.
Došla som k nej pomlaým krokom, s hnedou hlavou hrdo vztýčenou. Snažila som sa pôsobiť elegantne a dôležito – hoci tento dojem zo mňa obvykle vlci stratili, ako som sa vedela pustiť do uvoľneného hovoru. „Ahoj, kto si a čo tu postávaš? Si na hraniciach územia Borúvkovej svorky,“ pozdravila som vlčicu jasným a zreteľným hlasom, na čo som zvedavo naklonila hlavu, či mi snáď nepovie, že ju nedávno alfa začlenila už do našej hierarchie.

Napokon uznal, že nemá moje meno pretvárať na všemožné prezývky. "Nezaujíma ma, či to je rovnaké," odfrkla som si však a pochybovačne si ho premerala, keď mi tvrdil, ako môžu pesničky zahnať trápenie."Mmožno zaženú, ale len tomu, kto o to stojí. Nie každý ťa potrebuje do ďaleka počuť," odvetila som len a odmlčala sa. Nemuseli sme to viac rozvíjať.
Miesto toho som naklonila hlavu, počúvajúc teda jednu z jeho spústy vtipných príhod. Mám sa smiať? Asi nemám zmysel pre humor, neurčito som prehrabla pod sebou sneh a venovala mu len úsmev, nič viac. Nebola som prítomná na tom mieste, ktoré on opisoval, takže hoci sa Adiram smial, mne celkom ušla pointa.
Musela som si len nahlas povzdychnúť a nechápavo vrtieť hlavou, keď sa zas pokúšal votrieť mi do priazne, takže som mu venovala akurát tak kyslý úškrn. "Čo keby si sa radšej zavďačil tým, že vypadneš na pláň a ja po teba prídem, ak bude mať alfa záujem, hm?" Prezrela som si ho a prikročila kus bližšie. "No tak, šup za hranice," vyzvala som ho, pričom mi hral na tvári úsmev, no v strieborných očiach čnelo varovanie. Vôbec sa mi nepozdávalo, ako trápne ma napodoboval a poučoval o niečom. "Nie si môj rodič, aby ťa trápilo, ako sa správam. To, že budem ako dáma mi prdel neochráni," odfrkla som si a potichu zavrčala, pristupujúc o ďalší krok bližšie. Keby som chcela, jedným skokom by som mu bola zavesená na krku.
Lesom sa roznieslo vytie, ktoré si aj on samozrejme všimol a komentoval. "Nie. Na takých ako ty nemá čas," vrátila som mu úsmev a nervózne švihla chvostom zo strany na stranu.

Jeho ústup so si vyložila tak, že ho moje slová urazili. "Ak nemáš nič okrem tých pesničiek, tak beriem späť, pre teba asi budú..." Zháčila som sa a mierne sa zamračila. Mne to nič nevravelo, spomínala som si na vlkov a vlčice, ktorí v noci spievali, ja občas s nimi, no v tých dobách mi to ani nešlo. A odvtedy som to moc neskúšala. "Moje meno je Tati," opravila som ho s tľosknutím jazyka a narovnala sa. Nebral ma absolútne vážne, neprišlo mi to tak. "Dôležité je pre niekoho žiť a pomáhať druhým. Tým, že im zajačíš do ucha im nepomáhaš," dodala som s úškrnom a počúvala ďalej. Bol to živý rozhovor, hoci on bol stále ako slniečko na hnoji a nejako ani nemenil gestá na tvári. Prišlo mi to divné, ja som bola väčšinu času ako otvorená kniha, kým som si na to vyložene nedávala pozor pri úmysloch klamať v určitých situáciách. "To ti neberiem, povedz mi teda nejaký vtip," vyzvala som ho prižmúriac oči, ale len na sekundu. Aspoň rozoženieš tú divnú atmosféru, ktorá tu s tvojou prítomnosťou utkvela, doplnila som svoje slová v duchu dívajúc sa pozorne na vlka.
Spozornela som a natočila jeho smerom obe uši, keď urobil polkrok ku mne. Uskočila som, ako keby tie blchy naozaj prskal a napoko nsa len tlmene zasmiala. "Len som ťa skúšala, keby si chytrý tak ako výrečný, tak ti dôjde, že by asi zmrzli," riekla som a strážila si svoj osobný priestor. Zmrzli by, však?
Adiramov náhly záujem o znalosť mojich dobrodružstiev ma odradila. Nenechala som sa nachytať. "Aby si mohol o mne šíriť drby cez svoje spievanky, cha, to tak určite. Bola som v Snežných horách," riekla som len neurčito po tom, čo som ho v podstate vysmiala hrdá na to, že som prekukla jeho úmysly. Aspoň som si to namýšľala ja teda.
Podľa jeho slov toho mal precestovaného dosť, na čo som len sem tam prikývla hlavou, že to beriem. Pri zmienke Sibíra som v duchu vstala do pozoru, so zdvihnutým hcvostom, no navonok som len labou pod sebou prehrabla sneh a zas ju položila na miesto. "Svorka na juhu má tiež meno. Prečo s niekým nezostaneš teda a neusadíš sa, keď sa musíš vnucovať do spoločnosti? Mal by si spoločnosť, komu rozprávať tvoje táraniny a spievať pesničky," rozhovorila som sa po chvíli mlčania, kedy som premýšľala, ako vlastne reagovať. Ani jedno meno lesov či území svoriek mi nebolo žiaľ známe. Uvedomila som si, ako málo z tejto krajiny mám sama preskúmaného.
Musela som naňho však neveriacky zízať, keď začal splietať veci s postavením. "Sedíš si na vedení?" Zavrtela som hlavu. "Sám si sa zadúšal, že máš dojem, ako som vysoko postavená a teraz trepeš úplný opak, škoda, že takí celkom šarmantní vlci sú klamárski kre*éni," venovala som mu len sladký úsmev, nenechala som sa viac rozhodiť, nesvedčalo mi to. "Bavili sme sa o vzťahu s aflou, nie o hierarchii," pripomenula som mu ešte.

Ako mu to vysvetliť... Len som zagúľala striebornými očami a uškrnula sa, keď sebavedome o sebe prehlasoval, že je tá najlepšia možná spoločnosť. Aspoň tak mi jeho slová vyznievali. "Nepoznáš ma, tak ako to môžeš vedieť, čo som zažila?" Oponovala som mu a skúmavo si ho premerala, od labiek až po nos. "Piesne nie sú dôležité," riekla som len a prešľapla na mieste, nemienila som si zatiaľ sadať. "Je viacero takých, ktorí mi splnili hocičo," upovedomila som ho len so žmurknutím a nenechala sa rozhádzať z vlastnej rovnováhy ani po tom, čo začal vymenovávať fakty ako nejaký detektív, ktorý odhaľuje záhady.
Nasledovala som pohľad jeho modrých očí po lese, tam, kam sa díval aj on a naspäť napokon naňho. "Každý má svoje povinnosti, iní sú zas na výlete či love, nie sme závislí od násilného tuláka, ktorému trčia aspoň tri rebrá a tvári sa ako geroj, vďaka ktorému neskolíme sami ani losa." Len som sa uškrnula. Slová som nemyslela nejako zle, nehnevala som sa naňho, no z môjho pohľadu to boli číre fakty. Neviem, vlastne presne viem, kto z nás dvoch má krásny, lesklý kožuch a netrčia mu kosti, pomyslela som si a ovládla sa, keď ma zas počastoval tou blbou prezývkou. Ani som netušila, čo to vlastne znamená. Rastliny daného typu som začala spoznávať až v tejto krajine.
Navrhoval mi, nech učiním , ako som chcela, keď mi on tak bránil. Otočil sa zrazu na spoločníka na túlenie sa a zohrievamnie, na čo som sa len krátko zasmiala. "Vyzerám snáď, že sa potrebujem zohriať? Fuj, čo ak máš blchy," kyslo som sa zaškerila. Toľko na mňa čumí, až si nevšimol tem parádny, zimný kožuch. Llepší ako majú medvede, pche, tie lenivé hebedá si váľajú šunky celé zimné dni, len aby ich neofúklo, zaspomínala som si na mohutné tvory, ktoré často brázdili moju domovinu. Na lovoch som ich zahliadla počas prvých mesiacov života hneď niekoľko.
Adiram však nadobudol dojmu, že som ja tá chudina, čo je tu väznená. Len som si povzdychla a zavrtela halvou. "Náhodou z jedného dobrodružstva som práve došla! A ako tak počúvam, tyu si tiež nejaký typ dobrodružstva," nadhodila som švihnúc chvostom, na čo som popošla trošku stranou a prezerala si ho z boku. Nechcelo sa mi s ním hádať, keď si naivne myslel, že nutná prítomnosť viacerých členov svorky znamená, že si vás tunajší vážia. Boli to veľmi mylné predstavy a ako sa zdalo, Adiram sa nechcel nechať vyviesť zo svojich mylných rečí a predstáv.
"Aké svorky si nesťažovali a prijali tvoju ponuku? Konkrétne názvy lesov si prosím," oponovala som mu náhlym skočením do jeho mierne rozohneného monológu, ktorý vyvolala moja zmena nálady. Začínam byť frustrovaná, ako nechápe, že ho tu nechcem, blyslo mi v rýchlosti mysľou, kým som rázne zavrtela hlavou a prikročila k nemu. "Len chceš byť všade v obľube zrejme. My ťa nepotrebujeme, nepotrebujeme vypelichaného tuláka, ktorý žerie celoročne potkany - alebo nežerie, keďže sa nenápadne pod zámienkou votrie k niekomu na lov," odvetila som chladne a zabodla mu pohľad do očí. "Ak ti to nestačí povedať milo, tak ja už neviem," vzdychla som napokon rezignovane a v krátkosti si jazykom upravila srsť na lbe nad prstami, kde sa mi zdala nejaká zachumlená a polepená snehom.
"Talent si už ukázal. Alfa je mi blízka a tiež by ti potvrdila, že zásoby máme. Nie sme nútení ísť sa brodiť metrovými závejmi len preto, aby sme sa vysilili za lovom vysokej, ktorú máme už ulovenú. Keby si člen, vtedy by mali tvoje návrhy opodstatnenie," znova a znova som sa opakovala. Nemala som nič proti jeho spevu či smiechu, ktorý bol celkom príťažlivý, no jeho dôvody mi prišli natoľko absurdné, že ma prechádzala nálada sa baviť.

Kým sa rozhýbal k ďalším rečiam, skúmala som jeho výraz v tvári. Venoval mi možno až príliš vrelý úsmev, na čo som sa rozpačito ošila prehrabujúc prednou labou sneh pod sebou. Udupávala som ho na mieste do tuhej masy, pretože som netušila, čo si o ňom myslieť. Zvlášť, keď otvoril tlamu. Jeden skoro až naivný extrovert, druhý príliš... úlisný? Hodnotila som svoju spoločnosť uplynulých hodín. Alfa kde sa flákaš s tým medvedom, povzdychla som si len a zľahka pohupovala chvostom, aby som sa tvárila duševne prítomná.
Musela som sa však rozosmiať, keď mi tvrdil, žer patrí tam, kde ho druhí chcú. Zdrobneninu ako moje oslovenie som radšej ignorovala. "Kvôli čomu ťa tu chcieť? Nik iný krom mňa tu nie je a ja nemám nejako dôvod, mám tu dosť vlkov, s ktorými sa môžem baviť a zabávať," zhodnotila som a šibalsky žmurkla, pretože moje slová mohli mať dvojaký význam. Samozrejme v skutočnosti nemali, len som to kedysi odkukala od iných vlčíc a vlkov, ktorých som stretla alebo mala možnosť pozorovať pri rozhovore. Avšak pri tvrdení, že neprináša starosti som sa trošku zamračila a pristúpila o krok bližšie jeho smerom. "Si starosť, ktorá mi nedovolí ísť napríklad spať drahý," dodala som v rýchlosti, skáčuc mu do reči. Nebola som však protivná, proste som mu niektoré veci oznamovala len ako jednoduché fakty a oznamovacie vety.
Takže vlk, ktorý je samotár ale neznáša byť samotár. Naklonila som hlavu na stranu. "Rád dopraješ svojmu egu, vidím," uškrnula som sa len a striasla si z chrbta sneh, ktorý sa mi naň zošuchol zo stromu nad nami. "Dobrodružstvá sú super, bez nich žiješ celkom nudný život," pridala som svoj pohľad na vec a uzavrela to.
Počúvala som pozorne jeho návrh a po očku pozorovala okolie za ním a okolo mňa. Keby sa tu náhodou ktosi ďalší prikrádal v snahe byť nepozorovaný. Nos mi však nič nenapovedal a ja som musela rozdýchať jeho netradičný návrh. "Takže len príživník, čo dúfa, že sa v priateľskom duchu pohostí vo svorke, aby otom mohol ísť o tomto tárať do sveta?!" Naježila som sa a natiahla k nemu krk. Oodhalila som na okamih chrup a napokon si len prebehla zuby a tlamu jazykom, na čo som sa stiahla a narovnala sa. Otriasla som si srsť, v snahe upraviť sa a hovorila zas vyrovnaným tónom. Môj popud agresie bolo len drobné varovanie. Takýchto by u nás doma trhali, pomyslela som si a uvedomila si tak, že k nepriateľskejšiemu správaniu s a k tulákom som bola vedená od narodenia - a s novou pozíciou ochrancu sa mi to vštepované vrátilo.
"Na základe toho, ako sa ty dobre nažerieš a zoznámiš si ťa tu má alfa nechať? Žiadaš teda o miesto alebo ako to chápať?" Opýtala som sa zrazu krotko, pričom som urobila otočku čelom vzad a absolútnenienaschvál ho švihla špičkou chvostu cez nos. Ja tu mám navrch, som doma. Posilnila som si v duchu napokon i svoje ego a zadívala sa mu do očí, keď som stála zas kus ďalej od jeho a tých modrých očí.
Ako sa ma však začal vypytovať, či som odtiaľto, pobavene som sa zachichotala a nakoniec sa začala smiať. "Nie, vôbec, len tak tu s tebou stojím a zabíjam čas, obdivujem tvoje svalnaté pozadie a absolútne by som radšej nešla riešiť niečo iné," vychŕlila som zo seba ironicky pomedzi smiech a napokon sa upokojila, zotrela si ošuchom laby slzy, ktoré mi vyhŕkli z očí, pretože mi jeho otázka prišla proste komická. Komické bolo, že sa vlastne pýta.

Vďaka za organizáciu eventu, nemám čo viac tu napísať, nakoľko všetky výhry spadajú pod dané, ktoré prevedieš automaticky. Za jeden charakter ti napíšem vzkaz, to je celé.
Blahoželám šťastlivým, ktorým sa podarilo vôbec aj nazhromaždiť toľké lístky :)

"Ja? Zdržanlivá? Nič o mne nevieš," vyprskla som náhle a o dosť jedovatejším hlasom po Kasiusovi, pretože tie jeho reči sa snažili zaliezať druhému pod kožu. Prišiel mi tne jeho výstup viac úlisný ako milý, čo bol možno jeho pôvodný zámer. Avšak vypočula som si ho s pokojom, rovnako pokojným výrazom aj na tvári. Zrejme mal veľmi zlú orientáciu. U nás by neprežil, takýmto štýlom. Ako sa dokázal vrátiť z dobrodružstva? Premýšľala som a mierne sa zamračila. Niečo sa mi proste na ňom nepozdávalo. Prekvapene som tak zažmurkala a zatriasla zmätene hlavou, keď mi tu b ez okolkov začal rozprávať o tom, čo je tá jeho hmla, ktorú predtým spomenul. Okej, sú aj takí, čo nemajú tajomstvá, usmiala som sa naňho napokon a len prikývla, na tú salvu jeho slov.
Trochu ma dostal do rozpakov, pretože som obvykle bola ja tá, ktorá veľa rozprávala a on ma prosto zatienil, hoci na nás svietilo slnko po dlhých, zamračených dňoch. "Ahoj, nestrať sa," rozlúčila som sa napokon s čisto hnedým vlkom, ktorý mizol za hranice. Aspoň to mi napovedal nos.
Otočila som sa na Adirama. Mal pravdu, hoci ja som svoje otázky naňho nemierila zle. Polichotene som sa zavrtela a venovala mu žiarivý úsmev. "No dobre, ešte že ja nie som tá, čo byť ťa mala zubami hnať," uškrnula som sa načúvajúc jeho ďalším slovám. Bolo jednoduché sa zrazu sústrediť len na jedného, ako na dvojicu, oboch cudzích, čo ten jeden celú scénu pred chvíľou sprevádzal svojim spevom. "Tu ale," zdôraznila som labou pôdu pod nohami, "nie je tvoje všade. Tuláci nepatria do svoriek, kým sa nechcú trvalo pridať," dopovedala som s výzvou v očiach, čo od neho teda príde. "Si tiež dobrodruh ako tamto Kasius? Alebo máš lepší orientačný zmysel a tým pádom sa slovo dobrodruh na teba nevzťahuje," doplnila som sa s úšknom, švihnúc chvostom. Necítila som zatiaľ nikde blízko nás prítomnosť Baghý, či snáď jej novej zástupkyne, tak nebol dôvod okamžite ho s vrčaním vyháňať. Beztak som tú ponuku ešte asi neprijala, pomyslela som si a utkvela striebornými očami v tých jeho.

//LOTÉRIA 6(1.)

Odpoveď na seba nedala dlho čakať a ja som len rýchlo zažmurkala, keď vlk začal predvádzať svoje laby na znak toho, že sú v najlepšom poriadku. Ookej...? Trošku som sa zamračila a narovnala sa, stojac pevne na nohách. Nnetušila som, čo od neho môžem čakať.
Nič nebezpečné sa však ani nemalo konať, pretože ako Kasius, ako sa predstavil, otvorilk tlamu, spustil siahodlhý monológ. Mám prikyvovať? Strihať ušami? Len som naňho nemo hľadela, pričom pri lichotke sa mi mimovoľne zakýval chvost, keďže takéto veci na mňa rozhodne platili. Pán dobrodruh sa vrátil z ciest, no nerozumela som, ako sa mohol stratiť. "Toto nie je zrovna veľký ani starý les," poznamenala som pripomínajúc si nedávne požiare, po ktorých tu rástli prevažne mladé stromy a len na úpätí hôr bol les ešte pôvodný. Bola som možno trochu strohá, no nestretla som tu zatiaľ vlka s podobnou náturou a spoločenskou povahou. Imponovali mi také typy, no zdráhala som sa tak uvoľnenej debaty, pretože som myslela na slová alfy. A možnosť pridelenia nejakej funkcie. Sústreď sa.
"Ocitol si sa v Borúvkovom lese, moje meno je Tati," zanôtila som svojim spevavým hlasom a meno vyslovila so severanským prízvukom. "Neviem ako môžeš manipulovať hmlou, to bude nejaká mágia, náš les má svoje tajomstvá," záhadne som sa usmiala a rozhliadla sa lesom. Zdalo sa mi, že mi vietor zavial do nozdier nový pach, ktorý sa tu niekde pohyboval. No zatiaľ bol v nedohľadne, a preto som obrátila hlavu naspäť na hnedého. Ukázalo sa, že hľadal cestu tam, kam patril, kde žil. Prekvapivo, daný les som poznala. Švihla som chvostom a usmiala sa. "Je zvláštne, že nevieš, kam ísť, keď je Sarumenský hvozd na juhu," ozvala som sa po chvíľke odmlky, pretože v priebehu ďalších minút už moje uši zachytili kroky a občasné obtrenie sa vlčieho tela o kry v lese. Blížil sa k nám niekto ďalší.
"Vydaj sa po prúde rieky Midiam, je viac na východ, ako vidíš tie skaliská," obrátila som sa žmúriac kamsi za seba, ukazujúc labou na malé pohorie za nami, (//kaskady) "nasleduj tok až na juh, stále mier na juh, veď tvoj les je na hranici tejto zeme skoro," zasmiala som sa stále udivená, že si nepamätá, kde ten les zhruba ležal. Nemala som ako vedieť, že je tak mladý, aby si pamätal takéto veci, že tam vyrástol.
To už sa k nám ale blížil niekoho spevavý hlas, ktorý si nôtil pesničku. Čo je toto za deň? Zaúpela som, no zároveň sa otriasla a elegantne narovnala tak, aby som stále budila svoju pozornosť. "Adiram, zdravím. A prečo sa prechádzaš po lese a s vytím nečakáš na mieste?" Opýtala som sa priateľsky, no zároveň mu trošku vytkla to jeho roztopašné prechádzanie sa pozdĺž polovice hranice, ako som odhadovala. "Si tulákom Adiram? Som Tati, mimochodom," predstavila som sa aj jemu a po očku sledovala oboch samcov. Alfa kde si, stále výletuješ...?

Príspevky:
24.01. - 1x na Západnom g., 2x v Borúvkovom lese

SPOLU: 6 lístkov

//LOTÉRIA 5
//ZG (cez rieku)

Cesta nikam neviedla, pach sa stratil a napokon aj ja zo svojej stopy, ktorá ma mala lepšie navigovať. Pomohla mi však rieka, pri ktorej rástli už aj nejaké kry a stromy, takže sa sneh nedržal toľko na rovine. Veselo som vyhupla z posledného, obrovského záveja, na čo som sa divoko otriasala v snahe zbaviť sa hoc aj poslednej vločky. Nebolo ťažké prejsť, musela som si len dávať pozor na náľadie, a tak som sa čoskoro ocitla v našom lese. Žiaden hustý les, žiadne nepriechodné kroviská či rokliny. Keď som si spomenula na moje rodisko, bolo až úsmevné, aké jednoduché a pohodlné bolo žitie práve v tomto lese.
Po pomerne dlhom čase, čo som tu akurát tak hodila rýchleho šlofíka, som bola celkom vymrznutá, no nijak zvlášť som netrpela. Osamela som, nikto sa o mňa nezaujímal, takže som sa proste rozhodla zbaaviť sa obľúbenou činnosťou. Beh by jeden považoval za nezmysel v snehových závejoch s hrozbou skrytých kameňov pod prikrývkou vločiek, no ja som sa tak vedela skvelo upokojiť, pretože ma prechádzala rýchlo dobrá nálada. Rozbehla som sa teda lesom, najprv poklusom, širšie úseky bez stromov som využila na nabratie rýchlosti, na čo som o chvíľu zas brzdila alebo zmenila smer.
Ani som sa nenazdala, ocitla som sa na východnej hranici. Zachytila som v rýchlosti iný vlčí pach, mne neznámy, no preletela som ho. Zvedavo, s ušami nastraženými a chvostom viac dohora ako nadol som sa rozklusala lesom po svojich stopách nazad.
Cudzáka nebolo veru ťažké nájsť cez jeho tmavohnedý kožuch. Jednoduchý, tmavý, na snehu výrazný. Ako ja, pomyslela som si a pokúsila sa nahodiť si na tvár vážny výraz, nie zrovna pobláznený úsmev od predošlej aktivity. "Ahoj!" Zvolala som naňho už z diaľky a elegantným krokom sa k nemu dopravila, svedomito a jemne pokladajúc labu za labou do snehu. "Čo hľadáš na hraniciach, primrzli ti snáĎ labky?" Položila som mu bezprostrednú, zvedavú otázku a mierne naklonila hlavu.

//Cédrový háj
//LOTÉRIA 4

Sneh a nič iné. Asi žiadna novinka.
Metre ubiehali, krajina sa nijak zvlášť nemenila. Nepočula som za sebou hlasy, že by sa snáď alfa rozhodla vrátiť sa z jej predĺženého výletu a ani ma to vlastne netrápilo. Nech sa zabaví a oddýchne si toľko, koľko potrebuje. Aj doma alfáci nikdy nemali voľno, je to dosť nevďačný flek, premýšľala som a popri tom uvažovala, kadiaľ skrz pláň sa vydať. Moc vysokej zveri sa sem teda ešte nestihlo vrátiť, a tak som nemala ani veľmi na výber z rozoraného snehu od ich dlhých nôh. Našla som len jeden takýto tunel, nakoľko prikrývka vločiek tu bola enormná a vyše mojej hlavy, tak som sa bezmyšlienkovito vydala tadiaľ. Po niekoľkých sto metroch môj nos dokonca zachytil stopu.
Dosiaľ som sa trápila s kryštálikmi ľadu, ktoré mi upchávali nosné dierky a sťažovali dýchanie - nehovoriac na občasný poryv vetra, ktorý bral dych z pľúc. Náhly poryv vetra a následné zaňuchanie niekoho nového ma však prebralo. Prišlo mi, že dotyčný môže byť asi príjemný, keď mi celkom voňal, teda zdalo sa mi, že tam možno budú nejaké sympatie. Nedokázala som si však vysvetliť, na základe čoho vlci utvárajú partnerské dvojice, keď napríklad Baghý je alfa a bez vlka. Domýšľala som si teda, že ak mi niekto príjemne voní, budeme spolu vedieť vychádzať.
A tak s touto vlastnou filozofiou som sa rozhodla rpeskákať pár závejov v snahe dovidieť hranice lesa. Za neznámym, čoskoro po zaviatych jamkách, ktoré mohli byť ešte včera vlčími stopami.

//Borúvka (cez mahtae)

//LOTÉRIA 3

Ako sa ukázalo, nevybrala som si ako svoj prvý úkryt čosi skvelé. Vietor sa otočil a naháňal snehové vločky priamo na mňa pod previs. Skúšala som tak spať, mrvila som sa, točila, no napokon som to vzdala. Striasla som zo seba snehovú prikrývku a vydala sa popri skalnej stene hľadať vhodnejšiu dutinu. Pošťastilo sa mi však nájsť vchod úplne pri zemi, kde som sa sotva napchala. Ako sa však ukázalo, bola to nora vyhĺbená pod skalou. Obrúsila som si značnú časť pazúrov, kým som vyhrabala väčší vchod a nechala sa spustiť do jamy, kde bol kľud. Nejaké tie čudné pachy, no momentálneho obyvateľa som tu nenašla. Konečne som si mohla dožičiť dobrého spánku.
Ako hvízdanie vetra utíchlo spolu s praskaním a vŕzganím konárov stromov, otvorila som oči a rozospalo si zívla. Nevidela som ani nepočula nikde blízko Baghý s Ljósom, takže som sa presvedčila, že asi sa pokúsili zdolať dvojmetrové záveje snehu a dostať sa do borúvkového lesa po svojej osi.
Po krátkom strečingu som sa vydriapala z nory von a teda aj vyhrabala, keďže vchod zavial sneh a pri skalnatej stene sa tvorili záveje. Otriasla som si srsť od vločiek a užívala si chvíľu nádheru zasneženého lesa v kombinácií s ozrutnými stromami. Ticho bolo úžasné, nepočula som uvrešťané vĺčatá a ani veselú alfu - ktorej som to nemala za zlé, očaroval nás Vlčíšek a užili sme si koniec koncov kopu srandy.
Brodiac sa snehom v snahe ísť po pôvodnom tuneli po mne, som zachytila ich pachy. Nneodhodlali sa našťastie na tú púť, no mne sa tak úplne nechcelo miešať im do rozhovoru. Si ty blbá, ako by sa asi bavili, keď je on nemý? Pomyslela som si a napokon len zavyla na znamenie, že sa hodlám zas tunelovať cestu na pláne a dostať sa domov. Nijako ma to tam zvlášť neťahalo, veď tu v inom lese som si šikovne našla ešte lepší úkryt, než som mala tam. Domov ma však ťahala vidina nedávno ulovenej zveri, takže som sa začala postupne preplietať lesom, opatrne, hľadajúc najmenšie záveje a ďakujúc Životovi, že som bola dostatočne vysoká a nie všade mi netrčali ani špičky uší.

//ZG

Príspevky:
11.01.2022 - 1x u VVJ, 2x v Cédrovom háji

Spolu: 3x lístok

//LOTÉRIA 2
//Veľké vlčie jazero

Postup bol náročný, dokonca sa mi zdalo, že je to každým krokom horšie a horšie. Ubúdali sily. Napriek zime mi svaly horeli, ako som sa brodila a hrabal snehom, hĺbila si v závejoch tunely, len aby som postupovala k mohutným stromom, ktoré boli vidinou bezpečia a úkrytu pred búrkou. Zavše započali také mrazy, že mi doslova mrzol dych v podobe pary na fúzoch a tlame, na ňufáku to bolo extrémne nepríjemné. Je možné, že sa Sibír posúva viac na juh? Preblesla mi hlavou absurdná myšlienka, kým som sa rozkýchala a rozmetávala tak okolo seba snehové vločky. Ako keby nestačilo, že mi sústavne aj tak padali z nebies na hlavu a zakrývali zrak. Že sme sa už dávno nevrátili do lesa! A čo sa stane s Jerrym a mladou v takejto fujavici? Prečo ja sa o nich zaujímam viac než alfa alebo Ljós, ktorý mal byť s nimi?
Hlavou mi šlo množstvo úvah a myšlienok, prehrávali sa mi jdalosti najbližších dní. Teda už tých minulých. Omrzliny mi skutočne prekážali, a akonáhle bol prvý, mohutný kmeň ihličnanu na dohľad, s vypätím síl som začala skákať zo záveja do záveja, len aby som sa o ten strom mohla oprieť a vydýchla si. Tak sa aj po pár minútach stalo, ani som sa neodvažovala chladiť jazykom, aby mi nezľadovatel snáď. Takéto som si pamätala mierne zimy na Sibíri. Nemala som teda pocit, že umrznem k smrti, skôr som bola otrávená týmito neduhmi. Mohlo za to striedanie ročných období, úretože ak ste v takejto kose žili neustále, nemohlo váš nič iritovať či naštvať na zimnom období či nejakej snehovej búrke.
Rozišla som sa lesom, brodiac sa v snehu tak po brucho. Z krajov to bolo stále na výrobu tunelu a priechodov, no ako som sa ponorila hlbšie medzi kmene, snehovej prikrývky ubudlo. Kým bola po brucho a sem tam po plecia, išlo sa ešte celkom dobre. Stratila som však značnú časť energie, kým som našla skalnatý kopec - či skôr useknutú časť kopca obklopenú skaliskami. Zaliezla som si tak pod malý previs a vyhrabala spod neho sneh, v snahe nájsť si ihličie, ktoré si nahrabem pod seba. Až potom som si dovolila ľahnúť si, schovať laby a tvár a skúsiť načerpať silu.

//LOTÉRIA 1

Čas plynul. Prešla napokon aj noc a vlci ako keby zamrzli na mieste - čo aj bolo reálne, nakoľko snehová búrka vôbec neprestávala a vôkol nás len padal sneh. Hodila som pár úzkostlivých pohľadov na tých dvoch zabraných do debát. "Nedostaneme sa domov čoskoro cez sneh," nadhodila som s príchodom rána a darmo hľadala v diaľke líniu stromov, ktorá značila náš les. Bol neďaleko, no delila nás od neho pláň zaviata snehom. Ani vysokú zver nebolo vidieť, len tuto dvaja sa museli vykecávať pri jazierku za toho najhoršieho počasia.
Sú blázni, čo tu ešte robíme?! Nie, nebola mi zima. Oziabali ma trochu labky, pravidelne som sa otriasala od snehu, ktorý však stále padal. V rýchlosti som sa rozhliadla po okolí a spomenula si na návršie nad jazerom, kde bol les. Dokonca som začula vetrom niesť sa niečí krik, čo ma vytrhlo z tranzu. "Neviem ako vy, no ja sa nenechám pochovať snehom zaživa," snažila som sa prehlušiť vietor, keď som posledný krát venovala pohľad modrým očiam Ljósa a svetlejším malej alfy. Ttá mala aspoň krídla, kdežto ja nie ani jej synovec - čo som pochybovala, že takého mohutného samca by Baghý zvládla odniesť na chrbte vo vzduchu len tak.
Kývla som im, prajúc im v duchu šťastie a začala sa brodiť závejmi do kopca, smerom k lesu. Nnebudem klamať, že som pár krát nezahučala tak, že som mala snehovú pokrývku vyše hlavy. Chcelo to veľa odhodlania a hrabania, aby som sa hýbala nejako vpred.

//Cédrový háj