Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Keď hrám a neplním práve žiadnu konkrétnu úlohu, musí mať post aj tak 370 slov minimálne? Či to pravidlo je na celé hranie počas osudovky alebo len na úlohy O:) @Đík

// EDIT: Platné pouze pro úlohy

Dopad nebol veľmi tvrdý, nakoľko ho na päťdesiat percent stlmilo telo vlk a na ďalších päťdesiat to bol asi aj sneh, ktorý som si teraz horlivo striasala z ňufáku v snahe vyzerať proste uhladene bez ohľadu na to, že som skočila z kopca akurát na bielu Ne.
Aspoň som si pôvodne myslela, že to bola Ne, lenže akonáhle sa vlk otočil, bol to... no vlk. Samec, žiadna Ne. Dokonca bol o dosť nižší ako vlčica, za ktorou som pôvodne išla. Z,ätene som zažmurkala a váhavo cúvla zo dva kroky. Tiež som si predtým vôbec neuvedomila, že to nemôže byť predsa vlčica z Borúvkového lesa, pretože tá šla sama. Bielosivý vĺčik, sotva dospelý stál vedľa obrovského čierneho vlka, ktorý mal kade tade po tele aj bielu srsť v divných špirálach. Premeriavala som si ho pohľadom a okato naňho zízala, kým a moje zlaté oči zastavili na niečom, čo mu viselo z ucha. Údivom som skoro zabudla zavrieť papuľku. To je perfektné, aj ja chcem také! Ako to môžem získať? Aj NE má trblietku, aj on má... snívala som užasnuto a trošku sa spamätala, keď a vlk oslovil.
Hrdo som sa narovnala. „Čo ty tu robíš, si borúvková rodina?“ opýtala som sa dôležitým hlasom, pretože takúto zmenu situácie som naozaj nečakala. čo sa to deje, nie som azda už v lese? Arane sa mi skryla a ja som ju nevidela, alebo bola len niekde v snehu? Musím si nabudúce počítať zákruty, vzdychla som si pre seba a osmelila sa na slabý úsmev.
Oobrátila som hnedú hlavu na mladého vlka, ktorý na ma v šoku iba vyštekol, čo tu robím. „Šak už som poveda-a,“ odfrkla som si. „A ty kto si?“ usmiala som ako sa ako slniečko na potencionálneho, nového kamaráta a kumpána na zločiny. Tie nevinné, samozrejme. Dospelí sú tak vážni, najprv ma strážil jeden, potom druhý, ešte aj Taran proste odišiel, čo má vlk celý deň robiť? Nikto mi nepomáha ani nájsť ostatných, tak musím sama, premýšľala som zatiaľ nad svojim strategickým plánom na život. Teda aspoň sa to malo týkať najbližších dní. Bola som vyspatá až až, biely spodok tlamy som mala stále mierne do ružova od žrania melónu, takže mi zostávalo proste neúrekom ďalšej energie na vypytovanie sa. Musela som však pohľadom tikať z jedného na druhého vlka, pretože sa mohlo stať, že sa zase zoberú tak ako všetci a niekam pôjdu. Preukázala som už snahu dospelých sledovať a ako to dopadlo, nemala som poňatia, čo sa stalo a kde som. A na bielosivého som vlastne skočila celkom neprávom, no verila som, že môj šťastný ksichtík a vrtiaci chvost to ako ospravdlnenie vyrieši. Vvšak to bola sranda, ako by Wizki povedala, uškrnula som sa pre seba a čakala na vysvetlenia.

Osud úloha č. 2 / 2.

<- Borúvkáč

Nevedomky som si ťapkala ďalej. Bola som veselá, aktuálne natešená z toho, že som pre niekoho tak veľkoryso vyrobila úkryt. A ešte k tomu vlastnými silami a mini labkami! O to pyšnejšie som niesla ňufák zdvihnutý k nebu a ponad záveje cudzinec mohol zahliadnuť sem tam špičky uší alebo koniec nosa s ryšavým nádychom. Stále som bola veľmi malá a nevidela pred seba, akonáhle sa mi labky kamsi prepadli a ja som zahučala do nejakého snehu, čo sa stávalo dosť často, odkedy som sa tu nachádzala. Mala som však hľadať oceán či jazero, ako to Wizki nazvala, preto som aj zvažovala, že len čo nájdem Ne, tak proste ju dotiahnem na dobrodružstvo, na ktoré nikdy nezabudne.
Chvíľu mi aj prišli čudné, prečo ma bolia labky a svaly, prečo je tu zrazu kopec, keď dosiaľ sme sa váľali všetci na rovine. Bola to záhada a ja som verila, že za to určite môže niekoho mágia, ktorá sa ma snaží zmiasť. Nikto neni taký dobrodruh ako ja! myslela som si trošičku egoisticky a s funením a vyplazeným jazykom zrazu kopec zmizol.
Odrazu ma gravitácia a sily zeme ťahali rýchlo dole. Spočiatku som z kopca kráčala, no tu ma začali divoko predbiehať zadné nôžky a ja som sa začala šmýkať. Prvý moment som sa zamračilôa a zháčila, či nezháknuť od strachu, no nakoľko šmýkanie sa začínalo vyzerať srandovne, s veselým výskaním som sa rozbehla a skákala, nechala sa kĺzať a kotúľať po snehu. Dostala som počas toho zjazdu aj pár rán, pretože ako som sa šmýkala, som sa zrazu zasekla, ale ani to ma neodradilo.
Našla som si nejaký nový tunel v záveji, kadiaľ predtým niekto šiel a dokonca aj vlčie stopy. Nadšene som vrtela chvostom a stále v presvedčení, že sa nachádzam na území novej a dočasnej svorky som si to ťapkala lesom, ktorý mal akosi viac kopcov. Čo už.
A o niekoľko minút na to v diaľke biely kožuch! Alebo sa mi to len zdalo? Nemohol to byť sneh? Nnebola som si v prvej sekunde istá, pretože padalo na les šero a všetko bolo koniec koncov biele až na mňa. Po priblížení sa som sa však prikrčila v snahe napodobiť kedysi lovecké skupiny a v rámci možností sa skokmi sťa skokan zelený rozbehla na bielu postavu.
„Ne! Ne, no tak tu si sa schovala!“ zavyla som nadšene, odrazila sa z kopčeka a v letku roztiahla všetky štyri laby, akože letím.
No, nevydalo. Tvrdo som si nabila držku, pretože som pristála Ne (//Sionn) na chrbte, na čo mi papuľa so zubmi scvakli pri náraze o hlavu. Skotúľala som sa do snehu azda aj s Ne, ak to ustála a masírovala som si labkami hlavu. „Máš tvrdú havu, Ne,“ posťažovala som si s miernym fňuknutím a stále držala zavreté oči v snahe chladiť si budúci hrb na čele.

Osud úloha č. 2 / 1.

Opustili ma, takto ma tu nechali. Rozhliadla som sa, pretože som naozaj na svojom mieste s ružovým snehom od melónu nenašla nikoho, kto by tu zostal, ak som teda nerátala hnedého vlka so striebornou srsťou. Ne sa vydala za vytím, ktoré sa odrazu rozľahlo lesom. „Ne! Ne! Nemôžeš ma tu nehať!“ vykrikovala som za ňou, keď sa proste uráčila ísť na tie hranice a riešiť cudzích. Môj nos ešte nebol natoľko dokonalý, aby som rozpoznala pachy. O koho že to vôbec ide. Nie to ešte, že som mala hneď za rohom ďalšieho mladého vlka, s ktorým by sa dalo hrať, to je škoda, že som to nemohla tušiť, však?
Ne mi však venovala mimoriadne prísny pohľad, ktorý mi pripomenul zopár členov z môjho domova, pretože všetci tam boli proste na vĺčatá nejakí prísni. A furt po nás čosi chceli a my sme boli priorita, ale keď som bola priorita, prečo ma tu tamten nechal? Mala som tu nájsť rodinu, našla som ale cudziu, som neschopná? uvažovala som a začínala sa seriózne vážne nudiť.
Dotlačila som zvyšok sladkého melónu a mlsne sa oblizovala. Ba dokonca som pooblizovala aj šupky od ostatných, pretože mi to proste nedalo. Nemala som ešte takú skvelú dobrotu, ktorá mi zavše čiastočne zahnala aj smäd, hoci tento aspekt si moja hlava nedala dohromady. Stále som si mohla tvrdiť, že negatívne pocity a emócie odchádzajú preto, lebo by neboli v tak peknej vlčici, akou som bola ja.
Začala som sa rozhliadať. Ne stále nechodila, pozerala som sa aj za najbližšie stromy a tak, no jej nikde. Mohla som len namrzene zafŕkať, kým tá nuda v mojej hnedej hlave neprebudila plán. Záhadne som sa zachichotala a prikrčená sa priblížila k strieborňákovi. Spal, dokonca som mu zblízka skúmala aj oči a šteklila ho fúzmi po tvári, pretože on si dovolil prvý mi štekliť tvár! „Keď spíš, musíš mať úkryt! Vvyrobím ti ho,“ prehlásila som veľkodušne a preskákala za jeho chrbát a zadok, ktorý som následne pomocou zadných láb začala intenzívne zahrabávať snehom. Funela som s vyplazeným jazykom, hrabala a ešte potom aj prednými labkami dokončila dielo. Dokonca sa mi podarilo aj dostať sa po zmrznutú zem.
Viac sa však tešilo, že hnedý (//Storm – 1.) je zasypaný až po uši snehom a trčí mu len hlava. Pobavene som sa zasmiala a napokon spustila rehot, z ktorého sa mi začalo čkať. Počas toho rehotania sa som si však skákala a liezla skrz snehový tunel po stope Ne, pretože som verila, že tu proste nemôže byť iný snehový tunel ako ten jeden.
No, asi som sa splietla, pretože som sa napojila na nejakú inú vetvu a opustila nevedomky les.

-> Asgaar

"A bo-o to tu?!" vykríkla som nadšene a zdvihla hlavu, keď biela spomenula, že tiež videla niekedy dávno soba. Mohli by sme ich nájsť! A potom, a potom, a potom... možno by tu boli ostatní, fantazírovala som si pre seba v svojej bublinke, na čo som sa proste posadila ku zvyškom melónu od Tanara a oblizovala zvnútra šupku. Ne sa zatiaľ pustila do záživného rozprávania hneď na ráno, ktoré bolo citeľne teplejšie.
Počúvala som Ne so zatajeným dychom. Síce som sa kdesi už po druhej vete zamotala v procese, no beztak som mala mimoriadne zaujatý výraz, keď rozprávala. Dokonca (našťastie som sa nemohla vidieť) mi z kútika papule začala tiecť dlhočizná slina, pretože som aj zabudla prehĺtať.
Monológ o mágiách a ich použití ma fascinoval. Biela vlčica bola zaujímavá a ja som tak postupne prestala vnímať realitu či strieborňáka, ktorý ležal opodiaľ. "Aha, takže srna je ne-chutna," dala som si dva a dva dokopy, keď mi riekla, že tunajšie zvieratá nie sú tak tučné.
Keď mi však pripomenula, že aj ja mám čiastočne bielu tlamu, pokúšala som sa očami všemožne škúliť, no skončilo to len mračením sa. "Nič nevidím, nemám," povedala som sebavedomým hlasom a pozrela sa jej do modrých očí, ktoré mi opisovala. Vraj sa narodila s mágiou vody. "A ovuádaš aj 'ceán?"/b] snažila som sa diskutovať a bola som mimoriadne horlivá dozvedieť sa čím skôr všetky odpovede. Ideálne čo najskôr.
Nasledujúcej dlhej pasáži som veľmi nerozumela, len čo i tom, že vlci majú rlzne mágie. "Ako vjem, že mám magju?" opýtala som sa a so sŕknutím natiahla do tlamy slinu a oblizla si nos. Vôbec mi neprekážalo, ako nedôstojne som vyzerala. Bola som stále bezstarostné a hlúpučké mláďa.
Do reality ma vrátilo s oteplením však aj vlčie vytie. Hlas rozliehajúci sa lesom. "Uuuuurčite chcú nas!" zahlásila som presvedčivo a postavila sa, zároveň zo seba odklepajúc vločky. Chcela som tak nejako automaticky do bielej šťuchnúť, že nech ide, no zháčila som sa. Nevjem, kto je.

Dostalo sa mi odpovedi, že žiadne z mojich obľúbených a azda jediných, videných zvierat, v lese nie je. Smutne som zvesila uši. "Ae sob je tak kráááááásny, to musíš vidieť!" povedala som rozhodne, hoci farebný vlk sa odrazu otočil a mieril si to za mojím rovesníkom, ktorý prehlásil, že ide na hranice. Ale veď mladí nemajú ísť nikdy na hranice, šiši vlk, myslela som si svoje.
Ako sme s Ne osameli, cítila som sa o čosi komfortnejšie napriek noci a divným tieňom v lese. Nepriznala som to nahlas a na moje pomery som zostala až príliš potichu, pretože keď a zotmelo, prišuchla som sa v snehu nenápadne k bielej vlčici aj so svojou časťou ovocia. Ne to očividne extrémne chutilo, lebo čochvíľa mala celú červenkastú tlamu a mokrú od šťavy, koľko toho pojedla. Potichu som sa zachichotala. "Máš červenú tamu," zasmiala som sa vrtiac hnedým chvostom. Na to som sa však pustila do svojej porcie.
Div že sa mi očká nepretočili a neleskli od blaha, pretože chuť top malo skvelú a ja som banovala, prečo som to skôr neobjavila. "Ne?" ozvala som sa s čiastočne plnou papuľkou a prehltla. "Sú na Sibiri jazerka s meónom?" opýtala som sa jej zvedavo a natočila na ňu hlavu. Až sa vrátim konečne domov, musím nejaké nájsť. Pomenujem ho po sebe a bude patriť len mne a pustím k nemu len vybraných vlkov, plánovala som si spiknutie v rodnej zemi, do ktorej som sa chystala vrátiť. Môj malý mozoček to ešte nepochopil, čo sa vlastne stalo, ale to príde časom ako rýchly blesk. A potom len rana.
Ne mi prezradila, že tu žijú srny. "Srni?" skomolila som slovo prekvapeným hlasom, požula ešte zopár súst a posadila sa, mlsne sa oblizujúc. "Sob je tučni, je srna tučná?" pýtala som sa zvedavo ďalej, pretože som si z domoviny pamätala, že dospelí často hovorili, že je to a to tučné a viac výživné alebo tak niečo. Kto si to mal pamätať. Musím zistiť všetky možnosti a nájsť niekoho, kto ma naučí loviť tu, kým sa vrátim alebo po mňa prídu, rozhodla som sa a zároveň uvažovala aj nad nejakým dobrodružstvom a prieskumom širšieho okolia, ako lesa, v ktorom som mala dočasne zotrvať.
Začula som však informácie o tom, že to bola mágia vzduchu, na čo mi ušlo nemiestne "čó-oo?!" a nadšene som musela vyskočiť a sledovať ju, každé jej slovíčko, ktoré mi prezradila. Uuž som ani nepostrehla, že tí dvaja našu spoločnosť opustili a šli niekam preč. "Nám hovoriu o mágii, ae nje, že my máme!" ozvala som sa mierne zaskočene, pretože toto bola novinka. "Ty si vzduch?" znela ďalšia otázka, tiež trošku nedomyslená, ale môj úprimný úsmev každému hovoril, že nemám ani potuchy ako to správne vysvetliť. Zároveň§ som však o sebe bola presvedčená, že mi to ide a kypela som malým, vlčacím sebavedomím.
"A kedy bude mágja..." posťažovala som si trošku a zase kecla zadkom do snehu oblizujúc zvyšok šupky ovocia, zároveň aj so snehom, na ktoré padlo pár sladkých kvapiek. Ochutený je lepší.

//Storm písala na discorde, že ju mame preskakovat alebo sa odpojiť, niečo ma.

Hlavným záujmom našej početnej skupinky bol elipsovitý objekt na jedenie, teda ako to nazvali dospelí. Stále mi nešlo do hlavy ako rozbiť ten tvrdý obal, tú škrupinu, ktorú zjavne nič neprerazí. Medzitým mi však strieborňák začal vysvetľovať princípy ich jaskyne, že tu všetci spia na kope. No super a čo ak niekto proste smrdí, lebo sa v niečom vyváľal? ohŕňala som nos nad tou predtsavou, no na jeho poznámku, že je tam veľa skulín len pre mňa som zavrtela chvostom. „Potrebujem súkromje, vuci chrápu,“ riekla som dôležitým hlasom a premerala si všetkých tu prítomných v snehu, či mi teda dobre rozumeli. Keď už musím byť samostatná, tak budem, no nie?
Zachytila som časť ich rozhovoru, keď som proste stála v priestore a premýšľala, či ísť za melónom a rovesníkom, alebo postávať pri dospelých. Keď všetci mali tak nesmierne veľa informácií! Všetko ma zaujímalo, no nezvládala som byť všade naraz. Každopádne informáciu o nejakej tôni, ktorá pľuve ovocie som si zapamätala, hoc som nevedela, čo je ovocie. Údajný melón som podľa hnedého mala jesť, keďže tu nemali mäso. „To tu njeni žjadna lasička? Ani sob?“ ozvala som sa celkom zúfalým hlasom a venovala každému z dospelých vlkov neveriacky pohľad. Napokon, asi mi ani nič iné nezostávalo, preto som sa presunula k melónu a ťapkala po ňom labkami, kým mi teda spod nich nezmizol. Za dôsledok tohto javu bol Taran, ktorý nabúral hlavou. Pobavene som sa zasmiala a veselo chvostom rozháňala snehové vločky pod zadkom.
Ujzki mi medzitým spomenul, že v lete im tu rastú modré guličky. Začudovane som naklonila hlavu. „A oni sa objavja ako ten... melon?“ divila som sa a podozrievavo si premeriavala najbližšie krovie, na ktorej jeho časti asi tak môže niečo také rásť. Zapájala som si proste predstavivosť.
A tak mi ušlo, že niekto stihol melón zdvihnúť do vzduchu a hodiť o tvrdý podklad, kde sa mierne rozprskol. V sekunde som skríkla a naježená sťa dikobraz stála zoči voči odrazu červenej hmote na snehu. Odula som tvár na chvíľu na protest, pretože ma ten prásk a šťava na mojom lícy vydesili, no keď mi Ne posunula kúsok, zvedavo som nastražila uši a capla si na brucho skúmajúc špičkou jazyka, čo to asi tak bude. Po očku som škúlila po ostatných, prečo sa nepridajú aj oni. „Naučí ma tu njekto hádzať veci do vzduchu?!“ nadchla som sa pre vec a nadšene vrtela chvostom s jazykom nalepeným na dužine, skúmajúc tváre dospelých.

Vysvetlili mi, že na striebornú srsť musím ešte počkať. Len čakať a čakať, kto to má vydržať, pomyslela som si a ofučane vydýchla. Dospelí však navrhovali, že by sme ho mohli zjesť. Pozrela som sa na Tarana, ktorý položil jednoduchú, no zato logickú otázku. To, čo je tvrdé, sa predsa jesť nedá. Preto nejeme kameň, potvrdila som si to pre seba a podozrievavo ťapla po melóne labkou. Tvrdé. Toľko k zhodnoteniu.
Tanarovi sa páčil môj nápad s udržovaním rovnováhy, preto som hravo priskočila a šťuchnutím ho do pleca ho vyzvala. "Teraz ty ideš!" vybafla som naňho vrtiac chvostom a obrátila hnedú hlavu s mierne dezorientovaným pohľadom na Ujzkiho. Chvíľu som ho nemohla nájsť, pretože sa mi do očí dostali snehové vločky, no kýchanie to zažehnalo. Ujzki mi vysvetľoval, že musíme strážiť stromy. "Tuáci sa strážia," riekla som si tvrdohlavo po svojom moju teóriu a dala najavo jasný nesúhlas s jeho teóriou. Netušila som, ako to funguje v tejto krajine, no ja som poznala len pravidlá, ktoré mi vštepili do malej hlavy doma.
Zdalo sa, že s nami hnedý strieborný a biela zostanú, ja som mohla len šťastne vrtieť chvostom, kým som zas zabehla k rovesníkovi a hlavou strčila k nemu melón.
Ujzki však strhol zas moju pozornosť, takže som sa dvomi skokmi presunula bližšie k nemu a bielej. "Ae ja chcem svoju jaskyňu," riekla som na protest a smutne zvesila uši. Nepozdávalo sa mi zmýšľanie, akým smerom sa uberala táto tlupa vlkov, preto som si na sekundu zaspomínala na vlčicu, s ktorou som sem došla. S tou som si rozumela, no dala som im ešte šancu a počúvala krútiac hlavou na všetkých, prakticky na všetky strany. Zastavila som sa až na bielej, ktorá sa mi milo predstavila, na čo som začala vrtieť chvostom, rozkošne som naklonila hlavu a pretty kukuč patril predsa k tomu, ako urobiť dobrý dojem! "Arane...Ne!" vypískla som nadšene, že zvládam vysloviť aj meno bielej vlčice, dokonca aj prezývku. To je proste super! Oči mi na sekundu spadli zas na jej ligotavú vecičku, kým zas prehovorila.
Pýtala sa na vlčka, ktorého mi predtým spomínala aj Wizki. "Kto je Gavriil?" opýtala som sa a pohľadom tikala z troch dospelých na Tarana a naspäť. Na otázke by nič zvláštne nebolo až na fakt, že hoc som mala špecifický spôsob reči a žvatlania, meno spomínaného vlka som vyslovila dokonale aj s prízvukom. Vôbec mi nedošlo, že jedna hláska mi šla povedať len v jeho mene, za to pri bežnom rozhovore a živote som z pohodlnosti a neuvedomelosti písmeno "l" nepoužívala.
Ne nám však vysvetlila, že vnútri tvrdého kolosu je sladké vnútro. Mimovoľne mi po gambe stiekla do snehu slina, ako som sa dívala na predmet pri rovesníkovi. "Toto tu jete?" opýtala som sa zvedavo. "Mäso sa teda neje?" ozvala som sa na to zhrozene s vlastnou, nepodarenou dedukciou a nešťastne sa posadila a zhrbila. To mi akože celý život klamali?

Odrazu tu okolo mňa bolo toľko vzruchu, že som sa až nestačila čudovať. Tanar si proste zmyslel, že ide čúrať a nás tu proste nechá. Sa hanbí alebo čo, keď ho konár pichne do zadku, ho prejde to čúranie pod krovím, pomyslela som si a sadla si do snehu, lebo som tak nejako zostala stratená medzi dospelým Ujzkim, ktorý navrhol, že môžem ísť tiež na hranice. "A čo tam budeme?" pýtala som sa celkom nedôverčivo, pretože to neznelo ako zábava. Hlavne som mala v hlave z domu vsugerované, že tam vĺčatá proste chodiť nemajú, lebo ich tam napadne tulák. Takže som len razantne zavrtela hlavou a odfrkla si.
Moju pozornosť však upútal hnedobéžový vlk, ktorý sa tu objavil. Bbol priateľský a usmieval sa na mňa, takže som sa zvedavo obrátila a usmievala sa na neho ako slniečko, ktoré sme si azda všetci už ani nevedeli vybaviť, keď som nepočítala zubaté slnko. Všimla som si, že má na tvári striebornú srsť. Zvedavo som sa k nemu natiahla. "Tati," oznámila som mu dôležitým hlasom na jeho otázku. "Odkia' maš striebornú ssť? Aj ja chcem také," posťažovala som si obdivným hlasom a pozrela sa na Ujzkiho, ktorý sa ma pýtal, ako som sa vyspala. Naklonila som nechápavo hlavu a zastrihala ušami. (//reagujem na mäkkú výslovnosť slova "tati", keďže jej meno by malo byť na počutie "táťi" :)) "Ty si spau, ja som spaua v kríku, čo si šišiši," zachichotala som sa a hrabla labkou v snahe po trojfarebnom hodiť sneh. Veselá kopa toto tu, no kde je rodina?
Z úvah ma prerušil hlas Tarana, ktorý odniekadiaľ vyšiel a s..."To čo si vyčúrau!" vyštekla som prekvapene a totálne zabudla na hnedého strieborného či Ujzkiho, ktorého nápad sa mi až tak nepáčil.
Za to Tanarov áno. Šťastne som snehom preskákala ako srnka k rovesníkovi a položila skúmavo ťapku na melón. Odkiaľ to má? Ako sa to dá vyčúrať? Chvost sa mi zvedavo vrtel, keď som k tomu pričuchla a nato zoskočila do snehu. Navrhol hru, na čo som sa capla na predok a provokatívne vycerila zuby. Skúsila som povyskočiť a dopadnúť na melón tak, aby som ho labkami podsunula Tanarovi pod nohy. Čo tam po svete... hlavné, že ja som sa bavila. A aspoň na chvíľu zamestnala nejako inak hlavu.
V pohybe som sa však takpovediac s labou vo vzduchu zasekla, keď som začula nový hlas. Vlčica? Obrátila som hlavinku a pohľad mi spočinul na vlčici, ktorú som sotva v okolí rozoznala. Bola čisto biela a na krku jej viselo niečo krásne, niečo lesklé, to je božské! Musela som to preskúmať. Zabudla som zatiaľ na čiernobieleho rovesníka, ktorý mi mohol oplatiť útok melónom počas nepozornosti.

Dlho mi tá radosť so znovu zvítania sa s vlčicou teda nevydržala. Wizku ma dobre že nie nepostrčila k mladému so slovami, že si máme proste niečo zahrať. "Ale najlepšje hry sú viacerí!" oponovala som sivočiernej, keď na mňa žmurkla tými kukadlami farby vody a pobrala sa preč s výhovorkou, že ide uloviť nejaké jedlo. Tak dobre, teším sa na jedlo. Bruško už zase pýta, povzdychla som si a sledovala ju, kým nezmizol jej chvost medzi stromami.
Bolo načase sa postaviť zoči voči novej, pánskej spoločnosti. Ujzki ma pasoval, pároval, alebo čo to vlastne robil na vlčicu, čo sa schováva. Nerozumela som svojmu postaveniu, preto som len nahlonila hlavu a vyčarila na bielej (či skôr od krvi zaprasenej) papuľke. "Hjerarchja to je? Kto je vyšši?" dožadovala som sa odpovedi a vyvetlenia k našim titulom. "A ty si prečo nešjel po jedlo?" opýtala som sa ešte Ujzkiho a prešla pohľadom na rovesníka. Aspoň s ním si budeme rozumiť, dospelí sú čudní, napadlo mi.
Mladý mi rozprával, že aj jeho našli, na čo som zavrtela hlavou. "Ja som našla ich, 'oviui hnedých vukov, z ktorých boli divjaci," začala som dôležitým hlasom, no nepokúšala som sa nijako naparovať. Keď sa však dospelého pýtal, prečo on nie je tiež, to čo ja, postavila som sa čiernobielemu vlkovi k boku a venovala Ujzkimu rovnaký pohľad ako kolega s naklonenou hlavou. No prečo?
Toľko otázok som mala. No vĺčik len skonštatoval, že moja sprivodkyňa je divná, na čo som síce odula papuľku, no to bolo aj rýchlo preč. Malý sa mi predstavil pod jazykolamným menom, takže som sústredene zvraštila hnedé čelíčko. "Wizki vravea, že voda je sranda," podotkla som na jeho vysvetlenie, odkiaľ že to prišiel. "A ja som Tati!" prehlásila som hrdo a so sibírskym prízvukom svoje meno a zdvihla hlavu sťa princezná. Tanan, ako som sa rozhodla si skrátiť jeho meno, sa čosi ešte dospelého pýtal, čo sa ma i týkalo, no moju pozornosť zatiaľ upútala veľká snehová vločka, ktorú som sa s výskokmi pokúšala ísť chytiť. Budeš mojaaaaaaa.

Ako sa ukázalo, čiernobiely vĺčik zostal chvíľu primrznutý ako ja. To som však začula dopadanie láb na sneh napriek vetru, čo sa sem prirútila vlčica. Nemala som pocit viny ani nebolo počuť žiadne svedomie. Proste som mala na svoj útek do neznáma dôvody. "Wizkiiiiiiiii!" skríkla som potešene a rozvrtela chvost už naplno, samozrejme už s menej plachým úsmevom. "Bob je preč?" opýtala som sa nádejne a prepichovala ju zlatými očkami.
Napokon sa k nám pripojil aj zvláštne farebný vlk. Neviem či to vieš, ale ubúda ti farba smerom k labkám, čudovala som sa a mračiac sa si ho obzerala. Predstavili sa medzi sebou a ja som sa oneskorene snažila nahlas zapamätať si mená a tváre, keďže tento bol (asi) zo svorky. "Ujzki!"
Nebol však dôležitý. Tu sme sa privítali, tu sme sa zoznámili, všetko vybavené, pomyslela som si a hopla jeden skok bližšie k čiernobielemu rovesníkovi, ktorý mi chvostopotvrdil, ž eje proste kamoš. "Nevjem, či hľadajú, teba našli?" absolútne som nepochopila otázke mladého vlčka a s úsmevom som mu odpovedala otázkou. Venoval sa však odfarbenému vlkovi, ktorý ho pasoval. "Aj mňa napasuj," požiadala som ho bez najmenšieho tušenia, o čom sa tí dvaja bavili. Bol to tu pre mňa totálne neznámy kraj a zo všetkého som mala zmätok. Nás proste učili strážiť územie a prežiť, hm, odfúkla som si a kecla zadkom do snehu, až sa okolo mňa zdvihol vír snehových vločiek. Dívala som sa však na vĺča, lebo sa pýtalo, či tu Wizki býva. Odcupkala som si k nej.
"Musí tu bývať, lebo sem sme došli od divjaka!" Dodala som za ňu presvedčivým hlasom a pozerala na dvoch vlkov. "Vy tu bývate? Odkjal ste?" pýtala som sa už normálne bez vyšetrovacieho nádychu v hlase a so spokojným úsmevom si sadla. Ani jeden nemal červené oči, takže pre mňa nebol nebezpečný. Nemala som chrániť už aké hranice, všetky moje starosti tu zmizli.

Nechápem, prečo mi o tom nepovedala. Kamaráti medzi sebou hovoria, je to tak? So sestričkou sme sa stááále rozprávali, ale Wizki asi nie je taký ťip, ako to hovorili opatrovníci, zamýšľala som sa a váhala, či to mám brať ako náhodu alebo zradu. Ležala som si vo svojej jamke, ryšavohnedé laby pod sebou a z krovia mi možno trčala tak bledá špička chvosta, ktorá však bola aj tak v snehu.
Netušila som, že ma Wizku vymenila za dvojicu vlkov, ktorí sa začali predierať zasneženým lesom. O to viac aspoň vytvoria cestičiek. Ako sa však otočil vietor, doniesli sa ku mne aj hlasy. Nejaký vlčí, očividne dospelého vlka, no posledne to s vlkom nedopadlo dobre a ja som si nebola istá, či to nie je červený. Nemala som takú schopnosť odlíšiť tón hlasu, keď oba počujem len jeden krát. Inak som počula hvízdanie vetra, do kríkov sem tam vleteli nejaké ti vločky, keď tu odrazu spoza chrbta...
..."Hepčíííí!"
Trhla som sebou až zatriaslo krovím a na hlavu sa mi spustila pekná nádielka. "Studí!" vytlačila som zo seba a driapala sa s labkami usilovne von z krytu, pretože v ňom prakticky nebolo miesto a možnosť otriasť sa. Dostala som sa na ranné svetlo do sneženia, kde som sa horlivo otriasala a kontrolovala si žíhanú, miestami sivo bielou prekvitnutú srsť. To čo alebo kto bol? Naschvál či sranda? horlivo som uvažovala a rozhliadala sa, kým môj pohľad doslova zamrzol na vĺčati. Normálne na mojom rovesníkovi a nie dospelom.
Prvé čo mi napadlo, bolo váhavo pridvihnúť chvost a zamávať s ním na pozdrav. "Kychaš nahlas," skonštatovala som len a zamračila sa. To bola úvaha hodná medaily, proste mi stačilo, že prvá duša, ktorú vidím po úteku je niekto, kto má zlaté oči a je rovnako malý ako ja. Sotva ho bolo vidieť, (//aký je? ja ho mám sivobieleho a iní tvria, že je Taenaran čiernobiely) len tú jeho hlavu so zvlýštnym spôsobom prelínania farieb, alebo ako to nazvať. Jednoducho bol pre mňa zaujímavý, no zostala som ostražito stáť na mieste tak, ako náš to učili.

//Wizku, Whiskey, Taenaran, Tati - poradie

Aj som sa pokúsila vyliezť, pretože mimo konáre bola len predsa vyššia pravdepodobnosť, že by som niečo mohla aj začuť. Pri prvom pokuse mi však vetrisko odtrhol od papule slová aj dych, snehové vločky mi napadli oči, čiže z toho nič nebolo. Bola som nútená cúvnuť a po bruchu sa odplaziť trošku ďalej od miesta, kde som bola doteraz. Na moje šťastie som si našla vyvýšenejší ker, pod ktorým bola jama, keďže bol zasypaný snehovým závejom. Aspoň tu nefúka, mám tu perfektný úkryt. Nemusel by byť tak studený, ale to nevadí, nefučí tu.
Spokojne som sa uvelebila a žmúrila pomedzi malé konáre kríku do lesa. "Wizki?" ozvala som sa potichu ešte plačlivo a na to sa stočila do klbka. Neprišla, odfúkla som si smutne, no aktuálne ma viac trápilo nedávne a nedobrovoľné zoznámenie sa s červeným, ten ma predsa zaujímal viac. Nechcelo sa mi vôbec kvôli nemu na denné svetlo, pretože postupne začalo svitať. Ešte náhodou by ma uvidel a vyhodil, napadlo mi a potichu som zápolila s vlastnými emóciami.

Začínala mi byť zima. Nemyslela som na to, nechcela som, aby niekto prišiel s ďalším skvelým nápadom, a to zakladaním ohňa. Naozaj to posledné, čo chcem. Posunula som sa trošku lepšie, no neustále ma do rebier pichali konáre, takže som s la radom kríkov proste plazila popod konáriky niekam ďalej, len aby som vyvinula nejaký pohyb. Nepozdával sa mi ani nápad vlčice s ukrytom, pretože mi neprišlo ako bezpečný nápad tm byť viacerí naraz. Bolo to proste pre mn niečo cudzie a nové.
Zastavila som sa blízko hlasov z lesa. Onedlho sa mi aj zazdalo po vetre, že om začula svoje meno. "Wizki?" skúsila som nahlas, no viac som svoje meno nepočula. Zostala som pod kríkmi a vyhrabala si provizórne jamu s minimom snehu. Vietor bral všetok Pach aj zvuk mimo mojich uší, tak som sa proste rozhodla zostať tam, kde som. To, že nejaký vlk pár metrov odo mňa sa volal TK, ako som ja volala vlčicu, to už som nemala odkiaľ tušiť.

//Ovocná tun

Mala som naozaj dosť. Vybehla mi aj slza ci možno dve, no nestaral som sa o to ako vyzerám. Nemohla som byť na mieste, kde je červený. Toto je zrada, to mi mala povedať, pomyslela som si bez ohľadu na to, že to chudák vlčica nemala moc odkiaľ vedieť.
Chvíľu sa mi darilo klusat, skákať, bežať po starej stope, no na to som sa zaborila až po uši. Ocitla som sa niekde v lese, všade biele, nikde nikoho, no začula som hlasy. Aj som sa bála ísť medzi nich, takže som proste zaliezla do krovia, kde ma pod snehom bolo sotva vidieť. Aj som v to verila, keby hnedého pustili na prechádzku do lesa, keďže som nevedela pochopiť, prečo červený v tom lese môže byť tiež. Moje normálny zmsly však zastrel totálne strach. Stiahla som aj chvost pod telo, aby nebolo vidno ani jeden hnedý chlp.