Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Osud úloha č. 3

<- Mahtae

Keď sa Wizku spomalila, ani som ti toho najprv nevšimla a veselo si poskakujúc po blate na pláni som šla vpred. Až po chvíľke som sa zastavila a zmätene sa obzerala do strán, no nenapadlo mi otočiť hlavu ponad rameno, čo by bolo v danej situácií logické. Kde sa akože podela? Sneh tu nie je, nemohla som ju stratiť, odfrkla som si a následne vyštekla, pretože ma naľakal jej hlas, ktorý sa mi ozval tesne nad hlavou. Nadurdene som dupla labkou o blato. "Nesmješ ma desiť," zahundrala som si a snažila sa pochopiť jej vysvetlenie, ako rozoznať žarty od pravdy. "Takže tí, čo si robja srandu sú zí?" Snažila som sa ju pochopiť a zvedavo som naklonila hlavu, no na to kýchla, lebo mi voda stiekla rovno do nozdier.
"Ae zub boí, sovo iba povješ," odvetila som jej neveriacky na jej vyhlásenie a zamračene pochodovala ďalej. Však keď ma sestra štípala zubami, bolelo to skoro až, ale aj sranda je vtipná... ach, to je komplikované, povzdychla som si a krútila hlavou nad tým, prečo je život dospelých vlkov tak zložítý. A najmä ich spôsob premýšľania.
Od rieky sme sa blížili niekam, kde malo byť jazero. Dostala som sa zas naspäť trošku do reality, mimo hier a dobrodružstiev. Mimo nových známostí. Ja som predsa chcela tie moje, tie, ktoré som nevidela. Rodinu, ktorú som tu mala nájsť. "Mysíš, že tam budú...?" Pípla som potichu a nastražila uši, no okrem skuvíňania vetriska som nepočula nič iné, nech som sa akokoľvek snažila natáčať uši. Viac ako satelity. Beztak som ich mala tak premočené, že som vodu cítila azda aj vo vnútru hlavy.
Wizku mi vysvetlila, že zvery pri rieke boli bobry. Zapamätala som si to a s kývnutím ju počúvala, pretože očividne sme boli na konci našej túry, Boleli ma labky a akonáhle som zbadala lesklú, obrovskú plochu vody, obdivne som zastavila. "To je... krááááááásme," skoro som až fňukla. "Maý 'ceán," šepla som si pre seba a ohromene zízal aj na materiál, ktorý sa mi meisto bahna objavil pod labkami. Bol to piesok. Piesok, aký som poznala. Vadil mi však dážď. "Mohi by sme sa skryť," navrhla som prosto a chvíľu sa obzerala, no nenapadlo mi nič lepšie, ako vyskúšať náhly nápad, ktorý sa mi objavil v malej hlave.
Sústredene som vyplazila špičku jazyka a začala hrabať do piesku o sto šesť, vedľa zopár kameňov pri okraji vody. Hrabala som hlbokú jamu a piesok lietal do všetkých smerov, hádam až po vlčicu, no ja som bola spokojná až po tom, čo som skočila do svojho zákopu a začala sa zahrabávať. "Špeciálna maskovacia schopnosť, aha!" Zahlásila som hrdo do dažďa a neskoro si uvedomila, že mi kvape stále na hlavu. Bolo to však pre mňa netypické, úkon pre nejaké vtáky či hraboše, no ja som sa proste pokúsila zahrabať.
Až keď ma začali kúsať zrnká piesku som sa začala ako had hmýriť a postupne sa vygúľala z piesku von. Stále mierne zadýchane z hrabania. Posadila som sa a zahľadela sa na vodu. Necítim tu nidke nikoho. "Nepáči sa ti nikto?" Zavolala som za vlčicou, keď mi prezradila, že nikoho nemá. Nerozumela som, prečo sa na to pýtala mňa, no v jej dospelom veku to bolo skoro až logické.

Osud úloha č. 1 - 5/5

<- Východný galtavar

Bežala som - či teda skôr skákala - bahnom poslušne za vlčicou. Kvôli dažďu som sotva videla pred seba a už som márne dúfala, že by môj kožúšok nebol celý splihnutý a z brucha mi cícerkom netiekla voda.
Z dumania ma vytrhol smiech vlčice. Zmätene som na ňu zažmurkala. Veď som nepovedala absolútne nič, čo by bolo smiešne... alebo áno? Nepamätám si to? Ale houby, musím si všetko pamätať, však mám mladú hlavu... či ako mi to kedyi vraveli, pomyslela som si a počúvala, že si robila len srandu. Srandu... "Ae ako mám vedjeť, čo je pravda a čo nje?"
čudovala som sa zmäteným hlasom a zagúľala zlatými očkami. Títo dospelí, ich život je komplikovanýýýýýýýý, povzdychla som si a pokúsila sa po stý raz otriasť, neúspešne.
Potešila som sa a šťastne nadskočila, keď Wizku povedala že pôjdeme k jazeru. Došli sme teraz totiž k rieke a ja som mala nutkanie piť. no pomyslenie na jazero ma lákalo viac. Zavše...
Rieka bola akosi dosť vyliata z koryta a moje labky zrazu čľupli do splete mokrej trávy a blata. Bola to voda. "Rjeka tečeeeeee, rjeka teče Wizki, Aha!" Musela som predsa vlčicu rýchlo informovať, keby si asi tak nevšimla, že má laby ponorené viac vo vode, ako by ich mala na súši. A v tme som zahliadla na vode niečo ako veľkú stenu kríkov... nie, bola to stena z dreva. Ohromene som vyštekla a vrtela chvostom. "Nječo sa tam hýbe, kto to postavi-?" Opýtala som sa omámene zízajúc na drevenú, bobriu hrádzu. Bola viac menej rozsypaná, zdalo sa, že ju borbí robotníci dávajú zas dokopy, no dažde im to neuľahčovali. Videla som ich prvý krát. Nič také som u nás nevidela.
Vysvetľovala mi však ešte o nejakých motýloch v bruchu. Odfrkla som si. "Motýe ietajú vonku, nje v bruchu," uškrnula som sa vševedúco a pobehla pred ňu, hoc som nemala poňatia, kam ideme. A teda prečo nenájdeme nejakú stromovú strechu nad hlavu, lebo som už nevládala žmurkať, keďže mi voda stekala po čele stále do očiek. "A ty máš lásku?" Opýtala som sa jej, hoci som jej výkladu predsa vôbec nerozumela, veď som mala sotva dva mesiace. Odkiaľ by som tomu mala chápať? Veď sme sa so Sjonnom zoznámili, nič o ňom neviem. Teda niečo! Pozná strašne moc hier, nabudúce sa ho proste musím opýtať, kde na tie nápady došiel. Niekto mu ich musel určite povedať. A v tomto daždi, to by sa hralo! Na bahnité príšery, to je super, vyskúšala som si s Wizku bahnitú naháňačku, to je prvá hra, Sionnovi ukážem, hlboko som premýšľala a niekoľko stoviek metrov asi najskôr na podnety zo strany vlčice ani len nereagovala. Mohla mi teda rozprávať, čo len chcela.

-> VVJ

Osud úloha č. 1 - 4/5

<- Stredozemná prepadlina

Ako sme nechávali postupne za chrbtom hory, les a skaly, prešla mi pár krát zima po chrbte. Z tej tmy tam som nemala dobrý pocit, a to že vôbec. Vyvolávala stavy paranoje. Bez ohľadu na nejaké otrasné počsie, ako keby leto zmizlo a šla zas jeseň. Povzdychla som si a horlivo sa snažila držať veľkou vlčicou krok. No kým Wizki spravila dva kroky, ja tak trikrát toľko, takže som miestami skákala ako skokan za ňou ťahajúc jazyk skoro po zemi. Keď spomalila, pokúsila som sa zastaviť, otvoriť tlamu, vyplaziť jazyk a zachytávať dažďovú vodu. Zaklonila som hlavu a krútila sa okolo svojej osi, na čo som sa začala smiať a bolo po hltaní vody. "Nájdeme aj to jazero?" Opýtala som sa viac nadšene, než by vlk mohol byť v takom otrasnom počasí, pretože vietor sa nám oprel do bokov dvakrát toľko, len čo sme zišli na pláň. Zmätene som sa obzerala poza plece. Ale ako sme sa sem dostali tak rýchlo? Teraz som šla z kopca... to asi to blato, urýchľuje, divila som sa a obišla Wizki tak, aby som mala závetrie s ospravedlňujúcim sa úsmevom. "Cezo mňa na teba bude fukať, vješ," podotkla som opatrne.
"Ty nevidíš?!!! Jéééémine ako to, musíš vidjeť veď! Ako prídeme domov? Prídeme domov? A trafíme vôbec? A kam ideme? A ako tam trafím, keď ty nevidíš," spustila som na ňu ohromeným až zdeseným hlasom. Tak, teraz musíš analyzovať dobre terén Tati. Odkiaľ si prišla? Lámala som si hlavičku. Bol to sever, bol tam sneh.. ale tu už nie je sneh... kadiaľš sme sem šli, zafunela som si pre seba frustrovane, pretože hoc som si pár krát pobehla vopred a snažila sa žmúriť do dažďa, nerozoznávala som krajinu pred sebou. Zostalo mi len zvesiť chvost medzi stehná, pretože bol ulízaný vodou ako had a ešte aj ťažký na vrtenie. Uši som zvesila. "Netrafíme," skonštatovala som prosto. Ani som nereagovala na nejakú príšeru.
Wizki sa ma beztak veselo spýtala, či mám čosi so Sjonnom. Prikývla som. "Je perfketný, pozná toľko hjer, to keby si vedela," mudrovala som. "Čo to je záusk?" Divila som sa však poctivo hopkajúc za vlčicou. Úmyselne som odbáčala priamo skrz mláky bahna, cez ktoré som s divoko skákala a zaháňala tak chmáry nad tým, že netuším, kam idem.

-> Mahtae sever

Osud úloha č. 1 - 3/5

<- Vyhliadka

Išli sme spoločne a prevažne v tichu. Zahájili sme náš neistý postup smerom dole, no aspoň ja som mala silný pocit, že moje tlapičky si samé volili rýchlosť, ktorú zaradia. A radi podraďovali, na čo som s blatom pod sebou pridávala plyn. Držala som sa chvíľku chvosta čiernosivej, no očividne sa jej šlo dosť zle, tak som sa pustila. Nanešťastie pre Wizku spôsobom, že sa mi pošmyklli nohy, capla som bruchom na zem a vytrhla jej chumáčik srsti. Mojou nasledovnou úlohou bolo usilovne pľuť a vyplazovať jazyk na dážď dúfajúc, že mi to voda zmyje. Tá voda chutí hnusne, prečo keď plní jazero, nie je jazero hnusné? Vmietli sa mi do hlavy až príliš inteligentné otázky, no musela som sa vyhrabať na labky, tak to šlo stranou.
Ako prišlo, tak aj zišlo z mysle.
Wizki mi v tom počasio hurhaji spomenula, že si určite môžem vyhrabať dieru. Nadšene som sa pokúsila rozvrtieť chvost, avšak pripadal mi akosi hrozne ťažký. Toto prichádza s dospelosťou? Priberiete do chvosta? Byť dospelým je na nič, kýchla som, aby som sa zbavila vody v nose. Ako sme však schádzali dolu, bolo tam tma napriek dňu. Trošku ustrašene som stiahla uši, no pripomenula si, že s dospelým som v pohode. "Je tu tma, vidiš?" Zašepkala som úplne nepochopiteľne a cítila som, ako ma mrazí na chrbte, keď som vedľa seba doslova cítila jamu a priestor, ktorý ako keby ma ťahal k sebe. Pobehla som a nacapila sa bokom na Wizki (//beriem že na boľavé rebro a reagujem trochu vopred), ktorá mi však uhla a ticho sykla ako had. Zasmiala som sa. "Wizki, Wizki prečo syčíš? Si haaaaaaad?" Zvonil okolo nás môj zvedavý a veselý hlások. Ani tie výkyvy poičasia a nepriazeň pôdy ma nevyvádzala na dlho z rovnováhy, Beztak som čoskoro na to zabudla a nerobila si ťažkú hlavu, len sa dívala pred seba.
Musela som sa dôležito vyprsiť a nadýchnuť, kým som sa chystala na siahodlhý opis môjho dobrodružstva. "Sjonn je mäučký, bavnkový, som zetea zo skauy a na nehooooo!" Začala som s opisom svojho dobrodružstva a prudko labkami gestikulovala a hrala scény, ktoré sa už odohrali.
"Sjonn ma pri sebe totáneho obra!No veria by si? On bol medveď, obrovský, čjérny. Ae dovoi mi si hrať so Sjonnom, a to boo supe! A-a-a-a," prestávala som stačiť s dychom, no pokračovala ďalej: "Potom bola iac tam, taká malá a Ne ma naša, no nehaa ma v ese, keď sme prišli späť. No a úúúúúúža les, také prekážky ,skrýše, super," dokončila som veselo si poskakujúc a s vyplazeným jhazykom, pretože som mala dosť. Ešte že som nemohla vidieť nebezpečenstvo, ktoré číhalo pri mne.

->VG

Osud úloha č. 1 - 2/5

Wizki ma správne poučila, že sú to nory iných zvierat. „A-ae, ale prečo ja takú nemám ? Môžem si jednu zabrať pre seba? Ppodelím sa!“ Vyhŕkla som na Wizku, ktorá očividne nebola nadšená, že som padla niekde do bahna a nenasledovala ju jej tempom. Trošku som bola v duchu nakrknutá, že predsa nemám také predĺžené končatiny ako ona, no nebolo to podstatné. Mala som zážitok, o ktorý sa dalo predsa podeliť. Preto som vlčicu dobehla a s vyplazeným jazykom jej klusala po boku stále kamsi do kopca. „Pada som do diery... ae boi tam –en kosti,“ zamračila som sa a nato nahodila bezstarostný výraz, pretože to bolo za mnou. „Wizki nemajú nejaké zvieratá srsť?“ Pýtala som sa jej ešte zvedavo a obzerala si miesto, kam sa to asi tak dostali.
Dostali sme sa postupne vysoko na kopec, kde mi vietor podlomil labky. Toto vetu nevybavila najideálnejšie počasíčko na výlet a dobrodružstvo... jo dobrodružstvo! To jej musím spomenúť, pomyslela som si a jemne jej ďubla do stehna. Pošteklilo ma tam cimprlátko, ktoré som si všimla predtým. „Boa som v asgaare so Sjonnom a –i-ac!“ Prehlásila som sebavedome a pozerala sa na skaly, cez ktoré sme postupne prechádzali. Našľapovala som labkami na zožltnutú a pokrútenú trávu ,keďže akonáhle sa mi nohy zaborili, tak som sa cez veľmi malú vsrstvu bielej posýpky prepadla nižšie. Wizki síce zaujímalo, kde som sa to prepadla, no to už som jej predsa samovoľne oznámila skôr dole. Prekvapene som však zhíkla, keď jej dlhé nohy zamierili dole z kopca a pohľad mi padol na obriu dieru. Zháčila som sa a zaflekovala na mieste, zatriasla hlavou v snahe vytriasť všetku tú vodu z ušiek. „Tam ma nedostaneš, to nemôžeš mysieť vážne, Wizki, šak tam je jama!“ Zhíkla som a ustarostene sa zamračila. Nevidela som tam viac menej nič. Vietor mi šľahal do tváre vodu a zmýval s dažďom zo mňa blato, rovnako aj z Wizki. Viditeľnosť bola minimálna, labky sa mi šmýkali a nakoľko pokaždé, čo som sa len pokúsila otvoriť papuľu, mi vietor zobral slová z úst, po chvíľke som len papuľku zaklapla a poslušne sa držala vlčice. Vlastne doslova, pretože keĎ sa mi nohy zadné začali sunúť k predným, chňapla som jej čierny koniec chvosta a nechala sa ňou navigovať. Najkrajšie však, čo som tu objavila, bol neskutočný výhľad. Donútil ma na minútu zastaviť, kžým na nevyhnala voda.

-> Prepadlina

<- Zelené nory

Z ničoho nič mi zrazu padla labka do diery a zasiahlo to veľmi do mojej viery. Viery, že táto krajina je bezpečná, keď mágia a sila vlkov sa tu zdala byť nekonečná. Brala ma Wizku schválne do dier? Vedela, či to tu nebude azda plné monštier?
Nu, už keď som sa teda kamsi prepadla, do úzkeho tunelu, mohla by tu byť v tme zábava, nuž som pokračovala priamo dnu. Zabudla som na chvíľu na Wizku, však beztak bola niekde hore na blízku. Preplazila som sa trošku nižšie, kde priestory sa môjmu telíčku zdali zrazu o čosi užšie. Dúfala som, že sa tam prepchám, tak som sa rozhodla, že si vnútorne trošku odhodlania pridám. Moje malé ja sa vždy dostalo všade, takže nemalo sa stať nič neobvyklé.
Ocitla som sa však v nore, v ktorej bolo tak nejako všetko skromné. Oňuchala som tu zopár kostičiek, ktoré mi praskli spod labiek. Zvuk to bol náhly, prudký, až som sa strhla udrúc sa a vyvolať v sebe stres panický. Čo to znamená, keď je to tu? Malo tu nejaké zviera snáď dobrotu?
Zaujímala som sa veľmi, no bola som tu sama, Wizki sa mohla prepadnúť, kiežby. Nekonalo sa tak, čas bežal, začala som sa štverať zas na dážď. Lialo veru usilovne, tieklo mi veľa vody po tvári, čo vôbec nebolo dobré. Postup nahor norou trval chvíľu, kvôli lezeckému štýlu. Bol to štýl šmýku, často tvárou rovno dole, to aby vlk nevyšiel z cviku.

-> Vyhliadka (skrz Zelené nory)

Osud úloha č. 1 - 1/5

<- Borúvkový les

Akonáhle sa terén trošičku vyrovnal, podarilo sa mi dohnať vlčicu aspoň natoľko, aby som videla pred sebou jej čiernu špičku chvosta, hoci vlčica pôsobila akosi tmavším dojmom, keď bola mokrá. Pršalo naozaj neúnavne a ako trochu zredli stromy, prekvapene som zhíkla, keď sa mi do rebier oprel silný vietor. Zaťala som pazúriky do zeme a sotva prehltla, pretože vetrisko mi bralo slová, kyslík, všetko. Aj teplo z tela, našťastie som zatiaľ necítila, že by som mala aj kožu mokrú. Aspoň, že sa oteplilo, preto asi prší, polemizovala som krátko vo svojej nedokonalej mysli mláďaťa, ktoré sa ochotne teperilo cez kopec a územie, kde boli samé diery!
No čo som to objavila?! Prekvapene som otvorila tlamu, keď som neďaleko miesta, kde Wizki spadla zbadala dieru v zemi. Tiekla do nej voda z kopca. „To sú diery na vodu, Wizki?“ Opýtala som sa čiernosivej vlčice pochybovačne a opatrne sa prikradla bližšie. Aj som sa vlastne zabudla smiať, keď sa rozpľasla v blate. Na nej to rozhodne bolo vidieť, ja som sa mohla len uškŕňať, hoci som cítila tú špinu na sebe a nerobilo mi to radosť. V konečnom dôsledku bol aj dážď potom super, lebo sme mali sprchu bez nutnosti skákať do jazera.
Ako som sa priblížila k tmavej diere, ktorej okraje lemovalo blato a voda, ktorá tiekla dnu, započula som vlčicu, ktorá ma jemne opravila, že by som jazyk nemala vyplazovať na vlkov. Na okamih to odpútalo moju pozornosť, preto som na ňu mračiac sa obrátila hlavu. „Ae aj keď beháš máš vonku jazyk, čo to je za pavido,“ zafunela som a vrtiac chvostom sa vo veľkom očakávaní skoro až priplazila k diere.
Bude tam poklad? Tajomstvo? Vlk? Vták? Načotu je diera? Tento pľac si robí vlastné diery na vodu? Jazierka? V mojej jednoduchej mysli bolo toľko otázok, ostatne ako od poklonku môjho života som bola prílišne zvedavá a možno až všetečná.
Nakukla som opatrne do diery a prekvapene zjojkla. To... nemá srsť? Zostala som zarazene civieť do diery, kde boli malé telíčka niečoho, čo nemalo srsť. Tá moja by sa však prudko zježila, ak by ju neulízala voda, ktorá mi po bruchu stekala na zem. Zmätene som pozrela na vlčicu a radšej pobehla, aby som jej chvost mohla v prípade núdze chňapnúť.

-> Nora zrzavej líšky

Bolo mi povedané, že niekto musel zistiť, či naozaj nejakú háveď v kožúšku nemám. Mierne oduto som nakrčila papuľu a vyplazila na vlčicu jazyk. "Ja nemám pesnivú srsť!" Ohradila som sa hrdým hláskom a prestala sa na okamih driapať na mokrú kôru. Beztak už to prestávalo mať cenu, hoci som začula aj vlčicu, že na to naráža a ako sa smeje. Je ráno, mala som plno energie a ono mi to začalo kaziť počasie. Spustil sa ťažký lejak a akonáhle na mňa padla kryha mokrého snehu z konára, besne som sa rozkýchala a snažila sa labkami si ten magľajs dať dole, ideálne zotrieť.
Musí to nejako ísť, ako sa tam dostanú iné zvieratá? Usilovne som premýšľala, keď spm rozžmurkala vodu v očiach a obišla mokrý strom v snahe ho zas objať a liezť po ňom, no zakaždým som sa skĺzla zadkom do blata. "A ako to ide? Ty to vješ?" Opýtala som sa Wizki mierne sklamaným hlasom, pretože som začínala byť zronená z malého neúspechu.
Pripomenula som si však na to, že ma chce vziať von. Možno nájdeme rodinu! Radovala som sa v duchu. A dokonca o to viac sa moja radosť vrátila, keď vlčica predo mňa dala labku a vyzvala ma na naháňačku. "Jupí, jupí, ideme bežaťť!" Výskala som na plné hrdlo, kým mi stačila čiernosivá utiecť.
Ako som sa za ňou hopkavo rozbehla, všimla som si nejaké cimprlátko na jej zadnej nohe, pri stehne. Huh? To oidkiaľ vzala, aj ja si prosím také... určite mi ide ukázať nejakú dieru, odkiaľ si také vyberiem, pomyslela som si a s veselým vlčacím štekotom a výskaním som pomaly doháňala vlčicu, no klzká zem mi znemožňovala pohyb. "Wizkiiii nevidím ťa cez vodu!" Skúsila som po nej ešte zavyť, pretože keď sme začali stúpať do kopca, mala predsa len viac sily ako ja, lebo som bola príliš mrňavá.

-> Zelené nory

Mala som nenormálne veľa energie. Bola som odpocinuta, vyspata a aktuálne aj šťastná. Véd pri takých dobrodružstvách, ktoré som tu stihla zažiť, musel byť vlk nabitý ako po Redbulle, no nie?
Behala som, cvachala sa v ľadovej vode a ate, no nevadilo mi to. O to väčšia haluz to bola, že Wizki je mojou zásluhou celá zapatlaná na tvári. Pobavene som sa smiala, no odrazu zmizla.
Samozrejme, že moje rysavohnede tlapky si trielili o sto šest, kým na mna nevyskocil vlk spoza stromů. "Aaaaaaaaaaaaa!" zapišťala som, kým som pochopila, že to je naozaj modrooka, ktorá má zavše prilepila labkou o zem. Mne to až tak nevadilo až na to, že ma studila zem a mokro. Na mne aj tak špina nebola vidno.
Smiech ma na sekundu prešiel, keď sa mi začala nufakom hrabať v srsti. Co mam blsky? "Ae Wizki, na nemám bušky!" prehlásil som zmätene a začala sa rehorat na čele kolo, pretože brucho bolo proste extrém. Ťapla som ju pár raz po špinavej tvári a bola rada za spoločnosť.
Nemienila som sa však vzdať, hoci mi to prikazala. Začala som ju steklit kde som dociahla na bruchu a ako had sa vysukala popod vlčicu a jej chvost von. Hravo som ju chnapla po chvoste, keď mi navrhla výlet a nedočkavo vrtela chvostom. Pokúsila som sa aj utiecť a liezť na strom, no keďže začalo pršať, kôra bola mojim nepriateľom. Sakra.

Môj nečakaný útok mal očividne aj svoju odozvu. Začula som za sebou hlas vlcic a následne aj člupnutie niecej labky do mokrého bahna, Ktora sa rutila za mnou. Nechytis, Nechytis, chichi chichi, myslela som si a využila roztopené miesta na snehu, aby som skákala radšej blatom. To bola sranda!
Ukázalo sa, že ma svedomito nasleduje Wizku. Vyhrážala sa mi, že ma začne steklit, no keďže som netušila, čo to je, skákala som po všetkých mlakach z blata o sto šest. Ani som si neuvedomila, že som vlastne behala do kruhu a obdaruvala všetko po okolí blatovou sprchou.
"Chichichi, že ma nechytis," smiala som sa ďalej až sa mi začalo čkať. V nose som však mala vôňu mäsa, ktoré som pri toľkej roztopasnosti za hodila kamsi do mláky. To dostane Bob, aby mu bolo zle a už ku mne nešiel, zaumienila som si a na okamih zastala, kým som chytila dych. Potom som si začala s druhým koleckom skackajuceho tanca v blate.

//Napíše dnes Aranel alebo sa môžem odpojiť? Snažím sa plniť si ciele... :))

Vlastná úloha č.3 ...2 in 1!

To, že Aranel potichu odišla a niečo mi hovorila, sa mi sotva dostalo do tej malej hlavy. Veď za posledné hodiny toľko dobrodružstiev, že by mi jeden hneď neveril. Po nepodarenom pokuse bielu vlčicu nasledovať niekam k hraniciam Borúvkového lesa, som sa ocitla vlastne tiež na hraniciach. Nanešťastie na úplne opačných a dokonca to moje vytrvalé laby dotiahli až do druhého lesa! Z príjemnej hry s tamojšími vĺčatami som mala naozaj dosť. Zavše som sa s Aranel musela dostať zas cez kopec a ja som si ho dala ako závod, div že som sa nekotúľala kotrmelcami zbesilého tempa až dole, do lesa medzi ovocné kry. Uľahla som v snehu a stočila sa do nenápadnej gule.
Medzitým, kým som si spokojne odfukovala na svojej hromádke snehu, Aranel sa b´vybrala preč. To keby som v tú chvíľu ja tušila, že mám zrazu neobmedzenú voľnosť!
Každopádne - netušila. A práve preto, po zapraskaní konáru nado mnou a snehovej nádielke od neho na moju hlavu som sa prebudila. V tej istej sekunde vytriezvela. To studíííííí! Jačala moja myseľ, kým som si v panike hrabkala prednými po čele a dávala dole sneh, ktorý sa však až príliš prekvapivo topil, takže mi čoskoro po tvári stekali v srsti pramienky vody.
Otrepala som sa a asi mi vytiekol aj roztopený sneh z ušiek, pretože som začula známy hlas. Bola to Wizki, ktorú som už táááák strašne dlho nevidela! Skúsila som použiť ňufák, keď už teda v ňom nebol sneh a nasať pachy. Nebolo veľmi veľa svetla, pretože išiel večer, no ucítil.a som aj Ne, takže s nadšením som vyskočila na tlapy a divoko sa otriasla, zatiaľ čo chvost sa mi točil ostošesť. No paráááda a obidve, zoznámim ich! Rozhodla som sa, nevediac, že vlastne sú členky rovnakej svorky. Čo najviac potichu a vyhýbajúc sa mláčkám z bahna som sa zakrádala pomedzi kríky ako taký nindža, kým som nemala obe vlčice v dohľade, a čo viac! Večera, večera, jedlo, ona mi ulovila jedlo...! Radovala som sa v mysli,m pretože u Wizki bol kus mäsa. ...nie nie nie!Prečo to žerie, to malo byť moje, nie?
Odrazu som sa zháčila a zamračila sa. Bruško mi trpelo hladom po toľkých výletoch a dobrodružstvách, po tom množstve informácií, ktoré musela moja hlava vstrebať. Rozhodla som sa však, že je to skvelá príležitosť si ponaťahovať kosti.
Odrátala som si v duchu do päť a rozbehla sa bahno-nebahno rovno k nohám Wizki, odkiaľ som s veselým smiechom chňapla kus mäsa, ktorým sa kŕmila a ešte k tomu som sa pokúsila čapnúť aj večeru Ne. Našťastie, že čiernosivá už mala iba sústo pod zub, takže som to vlastne ako jeden kus ťahala preč. "Chfte ma! Chfte ma, nfbude ečefhma!" Bbľabotala som s totálne plnou tlamou a pokúsila sa rozbehnúť sa pomedzi roztopené záveje snehu preč do lesa, smerom k tôni, kde som predtým bola s Wizki. Určite tam bude voda!

<- Asgaar

Nebola som šťastná z toho, že je nutné odísť. Nik ma síce nevyháňal a aj čierny obor tvrdil, že tam môžem byť, u nich v lese na kopci. Aj sa hrať so Sjonnom, no pocítila som čriepok viny, keď dobehla zadýchaná Ne, ktorá mala určite o mňa starosti. Vadilo mi, že v jej hlave vznikli nejaké obavy, pretože odchod som neplánovala a bolo to naozaj omylom. Chvíľku sme pelášili naspäť v rovnakých stopách aj snehových tuneloch - v mojom prípade, pretože som bola stále totálne mini výškou a miestami moja hlava nevyčnievala nad sneh, do ktorého som sa zaborila, keď mi sem tam niekde zahučala labka. "Ja som neša preč z 'esa schváune," šepla som smerom k bielej po ceste a vzhliadla k jej hlave. V úrovni očí som mala akurát tak jej okúzľujúci prívesok, na ktorý som však mala čas neskôr. Skúmať.
"Som ša za tebou, no nikto mi nepovedau, že sú tu dva 'esy v jednom!" čudovala som sa vrtiac hlavičkou. "Ae si úúúúúúžasná, ako si ma rýchlo našla!" Neodpustila som si pochvali bielej vlčice, pretože mi to prišlo ako superschopnosť, že sa tak objavila v tom ich lese a vyhľadala ma. Asi jej na mne záleží, pomyslela som si, keď sa kopec zase začal zvažovať smerom dolu. No, aspoň už chápem, čo to ten Sjonn táral. On má aspoň kaamrátku. Povzdychla som si a natiahla povzdych do dlhého zívnutia. Labky sa mi zastavili až na pomernej rovine, takže som dúfala, že sme už na našom území. "Prečo ja nemám kamarátku, ae Tarana a Gavriila, ktorý neje živý?" opýtala som sa sklamane a zvesila uši. Nie že by bol Taran zlý, ale odišiel preč, proste preč! rozhorčila som sa mierne a uprene sa zadívala na Aranel. "Máš deti? Aebo lepšje!" zajasala som pri mojom skvelom nápade, "urobíš mi kamarátky?" usmiala som sa absolútne netušiac súvislosti. Proste som sa chcela len s niekým baviť, naháňať alebo sa naťahovať o kus ovocia ako predtým. Zároveň ma však skoro položila únava, lebo s dlhým zívnutím, kým si biela urovnávala myšlienky som sa zvalila na brucho a o chvíľu zachrápala. (//ak Aranel chcel, povoľujem manipuláciu - presun malej do úkrytu/kamkoľvek)

Sjonn sa mi snažil veľmi detailne vysvetliť situáciu, že vlastne už na kopci či kde začína ich les. "Ae prečo to potom njee jeden les?" čudovala som sa tikajúc očkami z čierneho obra na jeho... bol to jeho syn? Nezachytila som to už nejako. Avšak na slová mladého a nového kamaráta som len horlivo prikyvovala. Vvymenoval mi kopec hier, z ktorých mi skoro spadla sánka, no ja som ho proste obehla a hrabla po ňom trošku snehu, ktorý sa mi podarilo kopnúť za seba a s chichotom som sa skryla za najbližší strom.
Prerušila to však biela Ne, ktorá prirodzene ako dospelý vlk šla za mnou. Bola skúsená, tak ma mocn neprekvapilo, že ma našla. "Ja som ša za tebou," odpovedala som Ne výžnym hlasom a najmä stopercentne presvedčeným o toku predošlých udalostí.
Beztak som ju nepočúvala, lebo som sa zabávala so Sjonnom, ktorý mi o sebe povedal tony vecí! "Aííííí!" vypískla som samým nadšením, keď sa tu znenazdajky objavilo čierno biele vĺča, malá vlčica. Môj chvost sa mi točil ako vrtuľa a po pár týždňoch som sa cítila šťastne, no pri pohľade na bielu vlčicu som sa cítila mierne cítila previnilo, preto som sa otočila na Sjonna a vďačne sa mu obtrela lícom o plece, pričom som mu uštedrila pár hravých plesknutí chvostom, ktorý bol mokrý od snehu. "Keď sme susedja, prídem ešte, máš to tu super a je tu aj obor!" pochválila som ho úprimne a žmurkla po ňom.Na to som hrdo zdvihla hlavu, uštedrila sivobielemu spršku snehu a zaradila sa ako vojak vedľa Ne. "A to vajco je úúúúža," dodala som ešte k Sjonnovi, lebo sa mu na krku hompáľala fantastická vecička, hoc po jeho priznaní o hadovi som sa ho celkom bála. "Ideme na kopec!" zavelila som a podliezla Ne popod brucho, aby som zahájila svoj postup, pričom som každou stranou štekla pozdrav a nesmelý úsmev na malú čiernobielu, ktorá akurát prišla so zajacom. Chcelo by to niečoako piknik.

-> Boruvkac (//zdrhám z dôvodu, že mi sem ide druhý char)

Síce som sa usmievala ako slniečko na bieleho vlčka, ten dospelý, obrovský medveď sa ma pýtal na veci. Uistil ma, že to ja som vlastne na omyle. Prekvapene som zažmurkala, moja tvár bola načisto úprimná. "No, a to sa spojiu dva 'esy aebo ako?" skomolila som mu svoju otázku a nenápadne sa pozrela po mladom, či on nepozná odpoveď. Mala som dojem, že nie ja som na omyle, pretože som rozumela jeho slovám, no utekal mi význam. Kde rastú takéto čierne medvede? Je veľký... aj ja budem tak veľká? Myšlienky mi napriek rozhovoru utekali všemožnými smermi, akoby boli na tisícoch kolečiek. Musela som však robiť dobrý dojem, aby ma nezožrali, takže som sa aj snažila o sústredený výraz, hoci moje oči tancovali všade možne a najmä po všetkom túžiac po odpovediach. Zvedavosť ma totiž naozaj vedela zožierať.
Obor sa mi predstavil ako Arcanus. Menu som rozumela a veľmi sa mi k jeho postave hodilo. To by chcelo rozprávať príbeh a šíriť ho, to budem robiť, vytvárať príbehy, zamýšľala som sa, kým som sa nadýchla k odpovedi. "Nje, bývam tam len chvíu. Ja som Tati," riekla som veselým hláskom. Zamračila som sa však, keď sa ma aj on pýtal tú istú otázku, čo od začiatku všetci. Musia sa pýtať, je to nevyhnutné? Toľko nezodpovedaných otázok a nikdy nezmiznú, lebo nedostávam odpoveď.
Zvesila som ušká. "Njekde... A tvoji?" Odpovedala om mu neurčito a následne to otočila naňho. Nebojácne som sa mu dívala do strieborných očí. Strjeborné sú proste mega ultra super, aj ja chcem také, ako si to vybavím, pokračovali mi kolieska v hlave o sto šesť, kým si moju plnú pozornosť strhol na seba mladý vĺčik. Opatrne som sa k nemu natiahla. "Máš určite tvrdú hlavu!" ozvala som sa presvedčivo a na dôraz svojich slov kývla. "Ae máš príjemný kožuch, keď som ťa chytja," zasmiala som sa a úprimne zavrtela chvostom, napodobňojúc jeho rozháňanie snehových vločiek.
úsmev mi však klesol, keď mi oznámil, že sa nachádzam v Asgaare a nie v mojom lese. "A-aha," vysúkala som zo seba neisto a zaklapla papuľku. Sionn, ako mi predstavil hovoril celkom pekne na to, že to bol môj skoro rovesník a trošku som mu to závidela. Akonáhle sa mu však roztárala papuľa, pobavene som sa zasmiala a šťastne povyskočila smerom k nemu, capnúc hrudník do snehu. "Nemáte tu vučatá? Ae už som tu jáááá," nadhodila som optimisticky a rozvírila chvostom sneh. "Tati," riekla som mu svoje meno unaveným hlasom, pretože ma to nútili všetci okolo mňa posledné dni opakovať. Však nie som hlúpa, že by som si nevedela zapamätať vlastné meno, babráci... "Sjonn aké znáš hry?" opýtala som sa zvedavo a kvôli horlivému chceniu dozvedieť sa niečo nové, som prehliadla príchod vlčice, ktorú som sledovala pôvodne - teda tak som si myslela.
Zvesila som uši a odvrátila sa od milého vlčka. Do nosa mi vietor navial známy pach, vetrila som, kým som si nebola istá."Ne! Ae ja vjem, že som šla za tebou, ty si zmiza zo stopy," fňukla som ospravedlňujúco, čo najviac do priestoru. Po dlhej chvíli som sa necítila komfornte medzi vlkmi. Stiahla som sa k veľkej hromade snehu a zízala z jedného na piateho.