Gallirea - Příspěvky uživatele

VlAstna úloha neviem netuším koľko, opravím potom

Osud úloha 4?

Skôr, než by som stihla čosi povedať, vyrusil nás další hlas, ktorý som už raz počula. Nebude to on, nebude to on, bude to iný člen... opakovala som si usilovne v mysli, kým sa však naozaj z lesa vynoril vlk, ktorého červené špičky uši kričali na kilometre. Laby mal zablatene, no aj tak tam bola červená a vo mne to vyvolalo ešte väčší pocit úzkosti. Stiahla som uši a takmer okamžite skočila pod brucho hnedého Dunca, ktorého som považovala momentálne za mojj živý štít proti Bobovi, ktorého děsivé, červené oči pozerali ako po mne, tak po ostatných. Hneď dá pýtal, kde je Wizku, na čo som smutne sklopila oči, no jemu som sa nedovazila ani len nahlas odpovedať, preto som len sepla: "Stratia som sa v daždi, neviem, kde je." Nebola to prostě Čína čierno sivej, že som sa tu ocitla sama. A hrdina Dunčo sa hneď ozval, že on pozná čierno hnedú vlčicu, že on ma sem doniesol, hral sa na hrdinu a aby nebolo málo, zapálil v daždi oheň. Akonáhle plamienky vyslahli vedľa neho, teda aj mňa, keďže som bola pod jeho bruchom, zapistala som a z reflexu mu zaborila svoje ihličkové zúbky rovno do prednej laby v oblasti šliach. Na to som sa spod neho vychabrila, udrela ho chrbtom do brucha a v panike z tých dvoch si ako svojho záchrancu vybrala protivnu vlčicu, ktorá nepoprela, že ma sem vlastně doniesli. "'heň nje je dobrý na nič!" zašepkala som si pre seba rozvasnene a nedokázala odtrhnúť vydesene oči od plameňov a ďalej Boba, ktorý bol od krvi (//mala nevie nič o odznakoch a ma panicku hrůzu z ohňa :D tak vás niekoho poprosím vysvetliť jej, že sa to dá použiť na táborák :D). On a vravel, že Wizki kopol, takže nevadí, že som ho hryzla, že? pohľadom som sklzla na Duncovu nohu, z ktorej bol odchlipnuty kus koze a tiekla odtiaľ krv, hoc len pramienok. Ale on klame! A a a to sa nemá.... Myslím... Takže to je dobře, že som mu to vrátila?
Nakoľko mi tu nemal kto odpovedať a po ohnivych kuzlach som zostala v šoku paralyzpvana pod chvostom vlčice, nemohla som sa na viac, než vystrašená zizat a napokon nevedomky chytať koniec chvosta čiernej. Chvost bola aspoň mala, hunata útecha.

//V. Galtavar

Cesta bola nepohodlna aj bez daždivého počasia. Vlčica ma nesetrne pustila až na hraniciach lesa, kde ešte bolo vidieť na otvorené plane a v diaľke lesklé jazero. Toto mi je zaobchádzanie, dúfam, že ona nepatrí do lesa, lebo je hrozne naduta, myslela som si svoje a odpustila si vyplatený jazyk, lebo som mala na pamäti radu môjho dozoru, ktorý sa mi stratil. Keď som zavetrila, ani som ju tu necítila.
To mi však vlčica vytkla, že sa mám naučiť rozprávať "Prepáč, že mi zhoreu es a nemajú ma to kto učiť!" Vystekla som po nej nešťastným hlasom a zmurkanim zahŕňala slzy, ktoré sa mi tlačili do kutikov očí.
Otočila som sa jej chrbtom a razom ma nezaujímala ani jej vločka. Proběhla som ďalej a takmer vrazila do hnedého vlka.
Prekvapene som zizala, pretože tohto som už poznala. "Dunčo," vypipla som len zo seba a so stiahnutymi ušami cuvla. Nemala som tu dozor, iba jedného, ktorý bol schopný ma tiež drapit za tylo a odvliect alebo nepríjemnú a podráždenú, ktorá by mu asi pomohla ma hodit do rieky. "Ak nevješ nic užitočné v tomto počasí, tak chod preč," řekla som už sebavedomejsie a otočila sa chrbtom k stromu tak, aby som videla oboch. Čierna vyla, takže s tým už som sa neobtazovala.

Na scénu sa namiesto môjho sivočierneho dozoru dovalila Uiac. Nadšene som zavrtela chvostom a odtrhla zasnený pohľad od ľadovej vločky na krku vlčice. "To je vááááááážne z 'adu?!" Vypískla som k dospelej ešte a s pobaveným chichotom do nej ťuklad pazúrom, kým sa čiernohnedá vlčica vzdialila. Bola otrávená. Ale čo m§a to zaujíma? Mám tu asgaarskú partu!
Deň sa mi hneď zdal krajší, hoci na nás na pláni stále pršalo, dokonca som mala pocit, že som aj reálne zahliadla nejakú snehovú vločku.
Keďže čiernohnedá sa nezdala byť priveľmi kamarátska napriek tomu, že ma " vraj " poznala, otočila som sa na čiernobielú Uiac, ktorá mi pochválila srsť. Potešene som vycerila zúbky v úsmeve. "Pamätám! Musím k vám cez kopec častejšje," dodala som s pokusom o seriózny pohľad, ale kde by to takému dvojmesačnému vĺčaťu šlo, však. To je tak super, že sú len cez ten kopec, musím zistiť od Ne, ako budem viac vládať chodiť do kopca, uzmyslela som si svoje nasledujúce plány a tikala očkami od Uiac cez Sjonna až po dospelú. V diaľke som zahliadla malý, svetlý fľak. Keď tu pribúda toľko vĺčat, možno tu budú aj moji súrodenci, potešila som sa neuvedomujúc si krutú realitu, o ktorej som však ešte netušila.
Všetci traja sme boli blatoví a pobavene som sa na Sjonna usmiala, keď zhodnotil, že sme všetci rovnakí. Až teraz som si ho nohla prezerať poriadne a nie v zhone. Rozhodne už nebol tak malý a krátkotlapkatý ako ja s Uiac. Bude si s nami potom chcieť ešte zahrať hru? Uuž má dlhé nohy a bude dospelý, uveodmila som si smutne, no nemienila som si kaziť náladu. Jjemu sa totiž zdalo, že to ja som utiekla. Odmietavo som zavrtela hnedou hlavou. "Wizki ma ša brať domov, no stratia som sa, zase," zafunela som a kecla si zadkom do bahna, na čo schytala aj dospelá nádhera.
Bola som natoľko zaujatá aj príchodom ďalšej, béžovej vlčice, že som nevnímala otrávené slová čiernohnedej, ktorá ma zrazu zdrapla za srsť so slovami, že ma ide hodiť domov. "Njéééééé, njééééé," začala som vyť a hmýriť sa jej v zuboch ako besná, kým ma nepustila. "Aj Anatoy ma en njesou a zahodiu tu, mimo domov," odfrkla som si v snahe nahodiť podráždený face a ešte som z diaľky zavyla ovocno bahenné,u gangu na pláni.

-> Broúvka

Nenechala som si pokaziť náladu, hoc som bola stále vnútorne smutná, že ma môj dozor stratil. Alebo ja jeho? Nech už to bolo akokoľvek, trčala som na rozbahnenej lúke plnej žltých kvetov s jednou protivnou vlčicou, ktorá si o sebe myslela ktovie čo. Aj som podozrievavo prižmúrila oči, keď mi tvrdila, že som spala, keĎ ma videla. "Ne by ma nenechaua njekde vedľa protivných vukov," odvetila som a zamračila sa. No napokon som len pohodila chvostom a s úsmevom na to aj zabudla. Nemohla som si s tým hlavu zaťažovať moc, to by boli predsa neskôr vrásky.
"Ae prečo hadáš ovocje, keď tvrdíš, že nje je nikde?" Začudovala som sa na čiernohnedej slová, ktoré adresovala môjmu novému, sivobielemu známemu. Ten sa smial, že aj ja som od blata a vlastne nie som. Nepochopila som jeho narážku, preto som len prekvapene zažmurkala a posadila sa. Rovno do blata, akoby to predpovedal. "Už máš pravdu," uškrnula som sa a zavrtela chvostom, ktorým som to bahníčko začala rozmetávať do strán na zmoknutú spoločnosť. Kým prší, tak nás umyje! Ani nepotrebujeme na to oceán... a tu majú asi len to jazero, vzdychla som si pre seba a sotva stačilo vnímať ich rozhovor.
Tak nejako obaja sa do mňa obuli, čo tu robím, no ja som mala oči na tej obrovskej vločke, ktorú som si ani nevšimla, že má vlčica na krku. Aj Sionn ju začal obdivovať, na čo som zvedavo nastražila uši a opatrne sa ptiblížila. Napokon mi to nedalo a musela som do prívesku ťapnúť v snahe zistiť, či sa rozbije alebo roztopí. Môj ohromený a zároveň obdivný výraz musel vlčicu stopnúť v akejkoľvek snahe ublížiť mi, hoci mi v prvom momente vôbec nedošlo, že to môže byť aj naopak aa sama som sa vystavila nebezpečiu. A ona stále tvrdil,a že musím ísť domov, dokonca aj Sionn. Odfrkla som si. "Aj Wizki ma maua strážiť a neni tu," zafunela som a na to mierne oduto podišla ďalej, sadla som si na kameň a prehrabovala labkou púpavy.

//

//Ak osud vymyslí, ako Tati teleportuje bez dozoru, tak sa hlásim :)

Čierna vlčica sa k nám postupne priblížila a tvrdila mi, že zbierajú ovocie, no bedlivo som sledovala jej laby, ktorá rozhŕňala kvety. Ohrnula som nos a zasmiala sa. "To je smutné, že to nevješ, ebo to sú kvety, nje ovocjé," zachichotala som sa a zavrtela mokrým chvostom, z ktorého do všetkých strán odlietala voda zmiešaná s blatom. To je normálne, že dospelý vlk nepozná kvety? Asi áno, je to iná krajina, pripomenula som si v duchu a zarazila sa, keď mi vlčica tvrdila, že ma pozná. "Asi ťažko, nepamätám si, že by som poznaua njekoho, kto sa váuau v bate," odpovedala som jej pochybovačným hlasom a premerala si ju. Bola zospodu hnedá ako Sionn, ktorý dostal odo mňa spršku po tom mojom bláznivom behu po pláni. Určite ležala v bahne.
"Zmiza," povzdychla som si nešťastne, keď sa ma pýtala na nejakého dospelého vlka, s ktorým by som sa, akože logicky ako vĺča, mala pohybovať po voľnom svete a mimo svorku.
Biely vĺčik mi však stihol medzitým prezradiť, že prezradil Lilac v závode. Na sekundu som mala urazený výraz, nafučaný, no potom som sa rozžiarila. "Aj ja chcem závod! Vjem dobre behať!" Presvedčovala som ho a zaklipkala očami. "Kde je Iuac?" Skomolila som totálne meno malej vlčice a vôbec si ešte nerobila nejaké starosti s tým, že neviem poriadne rozprávať.
Aj ona sa ma pýtal na snehovobielu vlčicu z Borúvkového lesa. Zavrtela som hlavou. "Ne sa nedá nájsť, keď som ju hadaua naposedy, doša som do asgaaru a naša teba!" Zazubila som sa veselo a odolala nutkaniu sa k nemu priblížil a dotknúť sa bielosivej srsti, či je naozaj tak príjemná na dotyk, ako som si myslela. Uužívala som si spoločnosti, hoci mi niekde v hlavičke stále vŕtalo, kde sa asi naozaj ten môj doprovod stratil. V daždi ešte k tomu.
"Meóny máme v ese, také sadké, červené," zamudrovala som, keď sa riešilo, aké ovocie rastie. Na samotnú otázku som nepoznala odpoveď, nemala som ani tušenia.

<- Cédrový háj

Bola som krvopotne presvedčená, že pôjde sivočierna vlčica za mnou. Veď ma nechce znova stratiť, či? A bola som vôbec niekedy stratená? Pomyslela som si s úsmevom a len si ju premerala vyčítavým pohľadom, keď mi len neurčito a krátko, najmä úsečne odpovedala. Rozhodne tým Wizku ani trošku neukojila moju neskrotnú zvedavosť, takže som napokon šla porazenecky za ňou, zvesila hlavu k zemi a vliekla sa lejakom za ňou. Tak najprv je na mňa tak milá a super, berie ma na výlet, nakoniec sa nechce rozprávať, pfff, zafunela som nahlas.
Než som sa však stačila diviť, akonáhle som prebehla okolo posledných stromov, Wizku nikde. Mohla som akokoľvek žmúriť do sivého dňa, nech som sa snažila, nech som chvíľu aj nariekala, sivočierna vlčica nikde. Zmätene som sa rozhliadla po pláni, na ktorej som sa ocitla. Dokonca som aj jazero mala viac za sebou ako pred sebou či vedľa svojej osoby. Svojej sotva trojmesačnej osoby, ktorá sa ocitla na zabahnenej lúke, kde sem tam vykukoval nejaký ten žltý kvet.
Roztriasla som sa a keby mi beztak nestekala voda po tvári, asi by sa mi ronili vodopády sĺz po tvári. Ona ma tu nechala. Presne ako Anatoly, alebo ako sa ten hnusák volal. Áno, odteraz bude hnusák, lebo to on ma tu nechal, pomyslela som si smutne a so zvesenými ušami si to ťapkala blatom, ktoré na mojom pestrom kožúšku bolo sotva vidieť. A ona urobila to isté! To isté! Mám asi šťastie, že ma tam v lese chce Bob nechať, pôjdem sa posťažovať Ne, pomyslela som si a s prívalom malého svetielka nádeje v podobe odhodlania som zodvihla hlavu v pravý včas.
Oči mi padli na biely kožuch. Šťastne som zamrkala a zrýchlila, dupala a skákala blatom priamo k nemu. Spoznala som vo vlku Sjonna, ktorého som tak dáááávno nevidela. "Sjoooooooon! Sjoooooon!" Snažila som sa svojím tenučkým hláskom vyť, kým som sa k nemu a akejsi čiernohnedej nádhere (//ak nie sú spolu sry, nemám čas čítať posty :D) dostala obrovským šmykom v blate, z ktorého som bahnovú vlnu poslala rovno na vlčkov pomerne čistý kožúšok. Najprv som zízala len zarazene, potom sa opatrne začala chichotať, pretože to bola sranda. "Čo tu robí...te?" Opýtala som sa zarazene a potešene zavrtela chvostom, pretože tí dvaja mi isto pomôžu zahnať pocit zrady a sklamania, ktorý sa mi usadil v hrudníku, kde ma náhle nejako tlačilo a pichalo.

Ahoj, mrzí ma, že je ti smutno, no základ aktívnej svorky je alfa. Stačí sa zamyslieť, prečo je asi tak Sarumen a Asgaar plný aktivních vlkov, a prečo Borůvka s Maharom upadá, hoc sa teda už začínate asi snažiť.
Chápem realitu práveže až moc dobre, viac ráz za uplynulé roky som nemala čo do úst, bola bezdomovec, nemám rodinu ani kamarátov ako podporu. Ale 10 minút na post ti stačí aj to, čo sa prevezies hromadnou dopravou niekam. Vždy sa dá. A adakta pýtala som sa s dôrazom, či budeš zvládať byť alfa, lebo už len tento záväzok by ta tu mal držať.
Ja dúfam, že sa ti veci polepšila, prajem ti to, no ak sa o rok situácia nezmení, Tati odíde.

Starostlivo som si vlčicu premerala za podišla k nej, keď mi konečne prezradila, že má niečo s rebrom. "Jak akože nječo s rebrom? Máš zomené?!" Zhíkla som zhrozene a odolala pokušeniu jej prehrabnúť srsť, pretože som netušila, kde ju to bolí. To som nemala odkiaľ vedieť, keď už od toho výhľadu nechce nič povedať, len syčí od bolesti, pomyslela som si, no nemala som toľko drzosti a ešte ani odvahy, aby somjej oponovala aj slovne. "Kto ti to urobiu?" Opýtala som sa opatrne a pre istotu si nosom skontrolovala vlastnú rebrovú časť tela, pekne z jednej aj druhej strany.
Ako sa začalo rovidnievať, vylúdila som zo seba zívnutia a možno aj na zopár minút zadriemala, pretože mi až toľko nepršalo na hlavu. No keď som otvorila oči, dážď trocchu poľavil. "Mysím, že môžeme ísť späť, neprší toľko... či ty vješ aj ako vunu odohnať aj dážď?!" Zvolala som nadšene a zažmúrila jej do tých sýtomodrých očí, ako keby mi mali dať okamžitú odpoveď. "A ja kedy zistím, či mám mágju?" Dodala som so zvedavým pohľadom a postupne si začala naťahovať labky, kým som bola na nohách a nachystaná k odchodu.
Pokojne som skúsila čakať, kým sa zodvihne aj vlčica a bude pre zmenu teda ona navigovať. Trúfala som si ísť aj sama, čo mi navrhla, no nebola som si ešte tak stopercentne istá, či dôverujem vlastnej orientácií. Az za Sjonnom som trafila náhodne, vzdychla som si a netrpezlivo spravila kolečko okolo obrieho stromu. "Ty Wizki... Ako narastú takéto stromy? Prečo aj iné njesú tak veuké?" Zamračila som sa na ozrutný kmeň a skúsila ho škrabnúť, no sotva som v kôre nechala ryhu. Bola som však rada, že som jej zlepšila náladu, a preto som sa postupne rozišla lesom naspäť tadiaľ, kadiaľ sme prišli. Teda minimálne som si to aspoň myslela, pretože stromy boli tak velké, že som sa podľa nich nemohla orientovať takže sa nejako stretli náhody, Wizku sa za mnou vliekla, že som zas išla prvá. A ako by som mohla navigovat, keď som to tu nepoznala a skrz dážď aj behom dna nevidela.

-> VG

Rozhodne som sa nenudila. Teda aspoň ja, no Wizku, tá mala očividne s niečím iným problém, o čom som ja predtým ani len netušila.
Vrtela som besne chvostom, kým sa ku mne čierny chrbát priblížil a ja som mohla s výskotom naň skočiť. To bol skok! Moju hrdosť a pýchu však čoskoro prehlušilo vlčicino stonanie od bolesti. Ako som sa po mokrej srsti zošuchla nižšie, vlčica ma nemilosrdne striasla do mokrého lístia a trávy. Zmätene som zažmurkala a zvesila uši. Veď mi nikdy nespomenula, že by nezažila alebo nemala rada stromové útoky, premýšľala som a zarazene zaklapla dosiaľ otvorenú papuľu.
Očakávala som nejaký ten výbuch emócií, akýchgkoľvek. Bola som naučená z domova, že vždy po nejakom incidentne, ktorý čisto náhodou začal niektorý z jej súrodencov, sa diali veci. Väčšinou peklo na zemi a ja som spomínala na mamu, ktorá mi pripadala, že vedela metať blesky, keď s nami prílišne šilo.
No nič také sa nestalo tu. Len sa ma opýtala a skrivila tvár do grimasy, niečo ako úsmev, keď je vlk ubolený. Poznala som túto emóciu veľmi dobre z videnia. no nezažila som ju ešte. "Čo ťa boí?" Vybafla som na ňu priamo, skôr ustarosteným hlasom. "Sjon je v ese," namietla som s vrtením hlavy a schovala sa pod skrútený konár cédra, pod ktorým toľko nepršalo. Zavrtením chvostom a úsmevmi som sem ku mne lanárila aj vlčicu,. Aspoň do rána. "Ráááno, je tam nuda," skonštatovala som a usmaial sa na ňu. "S tebou je to fajn!" Dodala som ešte presvedčivo a nadšene sa zavrtela.

Osud úloha č. 2 - 3/3

<- Veľké vlčie j.

Tma pribúdala. Nemala som z nej však taký strach ako tam v lese, akonáhle sme zišli dole zo šmykľavého kopca. Toto je iná tma, pomyslela som si a zažmúrila v daždi na vlčicu. "Hej!" Štekla som po nej, nech ma cez vietor na pláni pri jazere aj počuje. "Aký je rozdjel medzi tmou a zou tmou? Ebo ja to nevjem," povzdychla som si zničene, hoc to bolo len také teatrálne gesto.
Počkala som však, kým sa ešte na poslednom ohybe jazera vlčica napila. Zostala podozrivo ticho, no ja som si z toho nič nerobila, pretože za svoj krátky živôtik som sa stretla v rodnej svorke s rôznymi charaktermi a napríklad moja pestúnka bola skutočne tichá. S Wizki sa aspoň dá rozprávať, chich, pomyslela som si veselo a napriek lejaku jej venovala šťastný, zablatený úsmev s nejakou riasou z jazera na zube. Tú som, samozrejme, hneď zaregistrovala a začala divoko pľuť okolo seba. "Tak ak toto žerje žaba, tak už ju uoviť nemusíš," vystrúhala som na tvári kyslú grimasu a pochytala jazykom pár kvapiek vody, pričom som sa na okamih vychýlila z kurzu.
Prekvapivo ma však vlčica nasledovala a nepokúsila sa viesť, len sa pýtala, čo by som chcela robiť. Zmätene som zažmurkala. "A veď... robíme stáe nječo! Či...?" zháčila som sa s labkou vo vzduchu a poobzerala sa, silno sa otriasajúc od vody, ktorá aj tak len pribúdala. Nerozumiem, veď sme šli na výlet, ukázala mi výhľad, šli sme okolo zlej tmy, ukázala mi jazero, ktoré spomínal oný... ako sa volal? Ach, zabúdam ich mená, napadlo mi trošku smutne, no táto náhla zmena nálady ma donútila sa sústrediť a rozhliadnuť sa.
Nakoľko sme sa vychýlili zo smeru k veľkým stromom, obzrela som sa, či ide Wizki za mnou a rozbehla som sa smerom k lesu, len nech už máme závetrie a trochu ochrany pred dažďom.
Prekročili sme hranicu lesa a... ja som si spojila obrí strom s obrom, takže som prestala myslieť na svoj dozor a kľučkujúc pomedzi stromy a kry som sa rozbehla lesom, kým som nezastavila dobrých sto metrov inde. Verila som naivne, že ma nájde hneď, keď prší, no potom mi začala fungovať hlava a ja som si z krytu za hrubým kmeňom stíhala uvedomovať, že som stále len v lese. Síce trojnásobne obrovskom, aspoň tak mi to pripadalo. Tie stromy sú tak mohutné... ako je možné, že majú taký kmeň? Uurčite sa nejako spojili a rástli spolu a vznikol obor, fíha, fantazírovala som si a popri prezeraní si stromu som si všimla dieru, do ktorej som sa kamžite začala zadnými chabrať a tlačiť, nakoniec som padla dnu a schovala sa v tmavej dutine, z ktorej ma vďaka splývajúcej srsti nebolo vidieť. Až príde, ukážem jej, že sú tu stromové príšery! Smiala som sa v duchu, pretože toto som považovala za tú takzvane "správnu srandu".
(//mierna manipulácia, hádam nevadí, keď tak prepíšem) Počula som odrazu vlčie labky, rýchle, zem bola premočená, a preto sa nedalo chodiť veľmi potichu. Ja som mala tú výhodu, že som, vbehla do lesa a lietala krížom krážom, kým voda zmyla môj pach. Iba na kríkoch sa mi možno zachytila nejaká tá srsť. Pprižmúrila som oči, aby nesvietili v tme a počkala som, kým Wizku spomalí a prejde popod môj strom. Raz... Dva... A hop!
Odrátala som si v duchu a s hlukom škriabajúcich pazúrov o kôru som vyskočila z diery rovno Wizki na chrbát. "Stromové prepadnutje! Stromový útoooooook!" Zavyla som svojím tenkým hlasom a pokúsila sa vlčicu objať okolo krku, no zadok sa mi zúfalo šmýkal po nej smerom dole.

Styx. (//drby everywhere) Meno som si pre istotu zopakovala ešte raz v duchu, pretože jediný, komu som tu zatiaľ ako tak verila bola práve vlčica predo mnou. A tá práíve tvrdila, že niekto s týmto menom jej ublížil, hoci mala na tvári všelijaké kyslé grimasy. Nemohla som s istotou určiť, či na to spomína s úsmevom, lebo sa ubránila alebo nie."Ako vyzerá? Keď vlezje do uesa, pohryzjem ju!" Povedala som odhodlane a postavila sa aspoň na labky, aby mi moja poloha rozpľacnutého a premočeného vĺčaťa nebrala na dôležitosti. Ako dlho dokáže pršať?
Obzrela som sa za večerným kvákaním z polámaných šašín,. kde som vtrhla útokom a s vlnkou, ktorú privolala Wizki. "Tak mi ju ukáž, však ja vjém, že žaba, to si povedaua ty," zasmiala som sa a nechápavo pretočila očičká, pričom som sa otriasla a ťapkala si to bližšie k nej. "Akože mágjou? To mi kamaui doma? Ebo mi hovoriui, že príuiv vje privolať len mesjac," pochybovačne som si sivočiernu premerala. Možno som ju aj celkom slušne doplietla, pretože som bola stále jedna veľká záhada, Zatiaľ čo som mala miliardy otázok a nepoznala ani len žaby, vedela som, čo je to príliv. Žeby nápoveda pre borúvkových vlkov, odkiaľ som sa asi vzala? Možnože.
Dala mi neľahkú úlohu nájsť úkryt. Neveriacky som vypúlila oči, pretože mi nechcela ani ukázať tú žabu. "Fajn, ae nabudúce mi uovíš žabu!" Zasmiala som sa a poobzerala sa. Tam sú obrovské stromy, možno tam bude pre obe nejaká diera, napadlo mi pri pohľade na stromiská na skalisku pri jazere. Otriasla som sa nezmyselne a začala si to ťapkať radšej ďalej od malého oceánu po hranici rovno k lesu.

-> Cédrový háj

Vlastná úloha č. 2

Strnulosť čiernosivej vlčice ma donútila sa od zaujímavých zvukov otočiť. Spočiatku som si nebola istá, či som ju v daždi len nepočula, no napokon som sa presvedčila, že naozaj zostala potichu. "Jak jak sa to vezme? Kto to bou? Chcem vedieť, na koho si dať pozor predsa," zafunela som značne nespokojná s jej strohou odpoveďou, ktorá nenapĺňala dostatočne moju predstavivosť mláďaťa. Ako si potom ten druhý zapamätá, že na toho a toho sa nemá obracať ani útpočiť, ani sa navážať? Stretnú sa dobrovoľne po konflikte? Frustrovane som labou rozhrabla piesok. Boli to hordy otázok,. ktoré mi iste ani Wizki nevedela zodpovedať, preto s týmto presvedčením som sa viac nerozkecávala, hoci ma svrbela tlama.
Aktuálnou témou večera však boli divné zvuky, ktoré sa ozývali šašinou. Obrátila som hlavu na vlčicu, keď uneseným hlasom len vydýchla, že žaby. Čo prosím? Že žaby? Smiala som sa tomu slovu v duchu a napokon vybuchla aj napriek hnusnému počasiu. "To čo je že žaby? Žaby sa rada hrá?" Pýtala som si vôbec soi neuvedomujúc fakt, že by mi to mohla hovoriť v množnom čísle. Veď som to počula prvý raz, nikdy som to nevidela a nemohla som preto tušiť, čo tým Wizki vlastne chcela povedať. "Kde sú?" Vylúdila som zo seba natešene a po stý raz sa pokúsila vrtieť premočeným chvostíkom, ktorý bol proste na to teraz ťažký ako bol nasiaknutý, tak som s ním mohla akurát tak ťapkať si o vlastné stehná.
Obrátila som sa k jazeru, na ktorom sa začali tvoriť vlny. Nevzrušovala som sa nad tým, pretože som bola v tom ,že za to môže vietor. Napriek tomu, že čochvíľu zaznela otázka, či viem plávať lebo príde príliv. Príliv? Takže to je oceán! Pprečo mi tvrdila niečo iné? Zamyslela som sa a len sa neisto uškrnula, pretože než som jej stihla niečo povedať, stiahla ma voda. Prekvapením a chladom som sa pokúsila skočiť späť, no odvialo ma to smerom za Kvák! do šašín a ja som besne labkami mlátina vetché rastliny okolo seba. Kopala som nohami, ponorila sa tak tri razy a lapala po dychu. A kde sa vzala, tam sa vzal tvor s dlhými nohami, plazatý, ktorý plával vo vode a odrážal sa od nej. Fascinovane a spolovice topiac sa som skúsila zadnými napodobiť pohyb žaby, no skoro som sa utopila. Začala som pľuť vodu a skúsila začať zaberať inak s labkami. Stačilo to na to, aby som sa každý tretí záber ponorila aj s hlavou a ako delfín sa zas vynorila. Čoskoro som dosiahla breh a rozpľacla sa v piesku kašľajúc. "Si mi kamaua, že to nje je 'ceán! Iba 'ceán má príuiv!" Povedala som jej uvedomelo moju pravdu a zaprskala ešte vodu. "A prosím si suchý peuech, nájdeme nejaké mjesto...njekde?" Vylúdila som zo seba a zahľadela sa na pohyblivú vodu, kde po hladine plávali dvaja takí tvorovia.
"Som chceua poda nich pávať, ae nemajú dobrú techniku," zamračila som si a vyplazila na žaby jazyk.

Bolo mi odporučené si strážiť okolie seba, a preto som sa začala divoko obzerať, no keďže oči mi zas a znova spočinuli len na vlčici, vykúzlila som len zubatý úsmev. To by sme mali, to je ľahké, pomyslela som si sebavedome a otriasala zo seba aj tie posledné zrnká piesku. Veru, moc to nešlo, pretože som mala srsť zmáčanú, ale však dážď zmyje.
"Ae keď ja povjem, že je njekto húpy, tak so mysím vážne," zamračila som sa zmätene na jej pokus mi vysvetliť viac to pravidlo, kedy hovoriť srandu a kedy vlastne nie. Nerozumela som tomu celkom. Tak ale ja viem kto je hlúpy? Keď je a nevidí to, musí to počuť... Prečo by to bola sranda? To je komplikovanéééé Wizki, pomyslela som si a hodila po nej nechápavý pohľad. Prišlo mi, že to ja tu viac veci rozumiem ako ona, no jej slová ma donútili sa zamýšľať.
Keď sa však prestala usmievať, nerozumela som, či hovorí vážne alebo čo sa deje. "A keď ťa uraziui, bránia si sa? Pohrýza si ho?!" Zvolala som možno až príliš nadšene, pretože som to tak proste videla doma - niekto vliezol na územie a dospelí ho pohrýzli. Donekonečna a jeden veľký kolobeh, vždy tadiaľ vlci prechádzali.
Precitla som so zažmurkaním a kýchla si. Nno nozdier mi zas natiekol pramienok vody, ktorý putoval ešte z môjho čela. Wizku ma ubezpečila, že podľa pachu si ma keď tak moja rodina nájde. Zamyslene som pokročila až na okraj jazera a nevnímala chvíľu ani nové super pomenovanie, ktoré mi vlčica udelila ako prezývku. Posadila som sa do piesku a hľadela na vodnú hladinu, keď tu sa zrazu ozvalo Kváák! Kvak! Šokom som vyskočila na labky, potkla sa a pretočila na chrbát. "Počua si toooooo?" snažila som sa "nahlas zašepkať" a podozrievavo po bruchu a so zadkom k nebu sa blížila k šašinám opodiaľ.