Příspěvky uživatele

< návrat zpět

<- Náhorná plošina

Hmyzie stádo, alebo ako to nazvať, ma nieslo krajinou. Nedovolili mi ani pozerať sa, do ušiek mi sotva zavial vietor posledné slová malej vlčice, Sheyi. Spokojne som si povzdychla, že som sa aspoň jej meno napokon dozvedela a neriešila fakt, že mi ho pošeptal motýľ s prízvukom a nie ona. Nestihla to, pretože aj s mojou časťou pokladu ma teleportovali a premiestnli nad naše úzmie, no očividne sa báli Boba, takže sa rozhodli ma nechať pri lesnom jazierku, ktoré som videla naposledy pod snehom.
Ocitla som sa na zemi, no drahé opály už nemali také šťastie a s čľupnutím padali do jazierka. "Njéééééé môj pokad!" Zapišťala som a zúfalo sa hodila na kraj body na brucho dívajúc sa na lesklé kamienky, ktoré pomaly klesali až na dno, kde sa leskli len vďaka slnečným lúčom. Potichu som potiahla a napokon ponorila hlavu do vody. "Kffffamjenbbl---kyyy," snažila som za kričať pod vodou, no miesto toho mi z tlamy šli len desiatky bublín, cez ktoré som ani nevedela. Vynorila som hlavu a až teraz si uvedomila, aká je studená tá voda. Divoko som s hnedou gebuľou začala triasť a vrtieť, aby som nebola úplne mokrá a nešťastne si sadla na breh, pričom som pazúrom robila na hladine vlnky. Načo to bolo dobré, načo sa snažiť, on ich musí najprv nájsť, my mu pomôžeme a teraz mi ich zahodí, to sa určite nerobí, nemôže to byť fér, zamýšľala som si, a preto totálne odignorovala fakt, že sa tu objavili ďalšie dve vlčice.

Bledá vlčica bola očividne rada, že ma tu videla, takže som jej len povzbudivo mávala chvostom, kým som sa k nej posadila. Prezradila mi, že všetci šli preč a videla som na nej, že je nešťastná. "V Borúvkovom lese hovoriui, že njekto tam vje, ako ísť do hôr, dokonca tuším afa," povedala som múdro a zamýšľala sa nad tým, odkiaľ a z koho tlamy som vlastne niečo také počula. Povedala mi to Ne? Alebo Bob? Kto? Dilema. Ale to už som zastrihala uchom, lebo bledá rozprávala.
"Ušo mi tvoje meno," skočila som jej ešte trošku do reči, pretože ma ani len nebavilo premýšľať nad ňou ako o niekom, bolo to divné. Sedí vedľa mňa tak ju chcem poznať, odfrkla som si a počúvala ju.
"Za magické schopnosti, to nevjem, či verím," zasmiala som sa a fascinovane si prezrela lesklé kamienky. Na tvári sa mi však objavil smútok, keď spomenula to, či bývam pri oceáne. Mlčky som zavrtela hlavou. "Vješ puávať?" Opýtala som sa jej radšej, keďže hoci spoadla do rieky, stále bola tu a mala všetky štyri packy a chvost. Bývala som u oceánu. "Narodia som sa pri 'ceáne," dostala som napokon zo seba a kým ona začala kričať po niekom divné slová, ja som sa s chichotom vzdialila k hejnu kmyzákov, ktorí ma začali obletovať.
Akonáhle som stratila cit zeme pod labkami, začala som sa divoko vrtieť. "H-heeeej" Pustite maaaa, ja musím pomôcť ísť do hôr, ne, neštekliť!" Vrčala som vo vzduchu a stihla ledva zamávať chvostom, kým ma hmyzí kŕdeľ niesol krajom domov.

-> Ovocná t.

<- Lúka vlčích makov

Hmyzí sprievodca nás rýchlo naháňal, aby sme nasledovali smer z kvetinovej básničky a utekali naspäť. Zopár z vĺčat sa vyjadrilo, že škoda toľkej cesty a musela som im s odfrknutím dať za pravdu. Každý krok už som v labkách cítila, utekala som za nimi s vyplazeným jazykom a divila sa, či na nás účinkuje ešte ten prášok, že stále vládzem a mám cit v labkách.
To je super také prášky, musím zistiť, kde sa to dá zohnať, mohla by som potom behať celýýýý deň, zasnila som sa, pretože som mala pocit, že mám na svoj vek silné nohy a vládala by som toľko energie míňať. A určite by som čarovné prášky zúžitkovala.
Dobehla som po boku Lilac na plošinu a predierali sme sa kamením a trávou za volajúcim poletuchom, ktorý sa nás snažil urýchliť. Veď má teleport z jeho rodiny, to mohol použiť rovno, pomyslela som si a nasledovala ostatných na miesto určené, kde sme začali hrabať. Nechcela som sa nechať zahanbiť pred ostatnými, možno trošku staršími vĺčatami, takže som zaberala najviac ako sa dalo, kým sme vyhrabali poklad. "Fííííha, tje sú krááááásne," povzdychla som si, keď moje okále spatrili kopu blyštivých kamienkov. Chcem všetko také čo sa leskne, chcem! Je to krásne, kde také nájdem ešte ? Možno keĎ vyhrabem viac dier, zamyslela som sa a chvostom mávala dvom súrodencom, ktorí nás pozývali na návštevu.
Skoro som však vrazila do bledej vlčice, ktorá napriek tomu, aká bola cestovateľka, zostala smutne sedieť na plošine. Prikotúľala som jej k labám kamienok. "Tebe sa nepáčia?" Opýtala som sa a neodpovedala jej na otázku, kde som s Lilac. "Kde máš tú Thiju? Ja tjež stáe stratím dozor," posadila som sa na kamenistú zem vedľa nej a povzdychla si, sledujúc vychádzajúce slnko. Ani som netušila, ako ďaleko mám les.

Očividne naše pokusy o spev zabrali a kvety sa rozhýbali vo vlastnej piesni, na čo šedá oponovala zrejme jej bratovi, že keď môžu šepkať tak aj básniť ako my. Možno sme im dali inšpiráciu! Potešila som sa a pohupovala sa mimovoľne do rytmu s nimi, kým sme s čiernobielou kamarátkou riešili hviezdy. Ona verila, že ich je tam aspoň desať. Alebo ich je desať, desať, desať,desať,desáááááť, koľko krát ich môže byť desať? Zháčila som sa vo svojich výpočtoch a po očku sa pozerala na bledú vlčku, ktorá vysvetľovala jej dobrodružstvá, že ich alfa ich pustí z lesa.
Sadla som si na zadok, kým som s Lilac rátala hviezdy a počúvala divný prízvuk toho hmyzáka. Aj našich púšťali, ale potom sa veľa krát nevrátili, takže je to vôbec dobré ísť mimo domov? Doma som v bezpečí, naapdlo mi, no na to som sa zamračila a vstala, keď rovesníci začali poskakovať nadšením, že po poklad sa musíme vrátiť. Alebo nemusí byť bezpečný, uvedomila som si s bolestivými spomienkami a vydala sa za nimi naspäť na plošinu.

-> Náhorná plošina

//Poprosím o opály a pardon, že som nenapísala hneď aj posledný príspevok, dopisujem dodatočne. Akcička podarená, rýchla a určite aj pokračovanie uvítam:)
Teleport poprosím do Borúvky alebo na územie hneď vedľa nejaké, ak sa dá. Ak nie, tak to bude musieť cestovať sama a ulovia ju apokalypťáci

<- Zrádcův remízek (cez plošinu)

Nasledovala som veselo vĺčatá a sem tam vyskočila a chňapla vo vzduchu po takých bielych chuchvalcoch, ktoré lietali. Nie sú to vločky, od koho zistím, čo chytám? Nevadí, je to sranda, myslela som si a ohromene vyštekla, keď sme sa ponorili do lúky plnej červeného mora kvetov, ktoré mali proti ich hlavičkám až komicky tenké stonky. S chichotom som do jednej ťapla a červená hlava kvetiny sa bláznivo rozhojdala.
Čo som si však nevšimla bol fakt,že sa medzičasom stačilo zotmieť. Pekný jarný deň skončil a ochladilo sa, hoci odtiaľto bolo vidieť krásne hviezdy. "Fííííha," povzdychla som si zasnene, kým ostatní začali vyštekávať nejaké básničky. Ja som počúvala, že kvety nám niečo nechcú dať a zasnene rátala malé trblietky na oblohe. Počúvala som aj bledú, ktorá nám vysvetlila, že nejaká Thia ju tadiaľto vodila. "A to ti dovolia byť ďaleko od svorky? Ebo ja som moha chodiť en okouo svorky," odfrkla som si a stočila pohľad na bledú vlčicu, ktorá taktiež ochotne vymýšľala básničku. Jediná, ktorá sa vydala cestou trucu a odporu bola práve novopečená kamarátka Lilac. Naduto si sadla a potom len zašomrala dva verše. "Presne tak, čo nás má hmyz váčiť kade tade," odfrkla som si, hoci sa mi lietajúce stvorenie páčilo. "Už nás toľko nenapínaj, poklad nám už aj vydaj!" Skrátila som si dlhšiu verziu na najkrašie dva verše, ktoré mohli byť. Ani som nevedela, ako mám niečo také vytvoriť. On vie všetko a my nič, kde je spravodlivosť, pomyslela som si a prisadla si medzi kvety k čiernobielej vlčke žmúriac do tmy. "Hej, Uiac, ty vješ, koľko je hore hvjezd?" Šepla som jej a očami skúmala tmavé nebo. Mne to ešte nikto nikdy nepovedal.

Zaujímal ma ten hmyzák. Dokonca sa chce so mnou rozprávať, som zaujímavá! Zhodnotila som si v duchu, ked mi na tú zradu odpovedal, že sa tu stalo niečo strašné. Zmätene som sa poobzerala a premýšľala, čo je na tunajších kríkoch a dlhej tráve tak strašné. „Ae dhá tráva je super, vješ sa v nej schovať,“ oponovala som nášmu hmyziemu sprievodcovi a vyjavene mu čumela na krídla, keď sa začal z ničoho nič smiať. Stiahla som trošku uši. „Zrada... je sranda?“ Nadviazala som na rozhovor s mojím obmedzeným slovníkom slovnej zásoby, ktorý mi život zatiaľ poskytol k užívaniu.
Postupne sa nám podarilo uvoľniť kôru a mimovoľne som vrtela chvostom nad správaním vlčíc, že sme sa zhodli a každá vydala svoju znechutenú ódu smerom k chrobákom, zatiaľ čo jediný vlk medzi nami si s nimi chcel hrať. „Šiši ti?“ Zasmiala som sa zvonivým hlasom a opatrne podišla k nemu, aby som mu pazúrom odhodila chrobáka, ktorý sa mu spokojne vŕtal v kožuchu, pričom som vĺčka jemne pohladila tlapkou a usmiala sa. „Chrobáky sa ti nehodja,“ oznámila som mu prosto a odvrátila pozornosť na drevo, kadiaľ šli pred chvíľou hmyzáci a skrývali sa do úkrytov.
Hmyzí sprievodca nám začal dávať rady. „To je tvoja rodina, ten hmyz? Si tjež hmyz?“ Zaujímala som sa už po druhý krát. Nikto mi tu nevedel vysvetliť, o čo ide! Teda okrem pokladu, ale ten je toho hmyza, no nie? Nebudeme si môcť ho nechať... Ale keď to bude niečo pekné, určite mi Lilac pomôže to dostať! Hodila som očkom spiklenecky po čiernobielej vlčici, ktorá bola sotva väčšia odo mňa.
Vedenia našej malej skupiny sa ujala šedá vlčka plus tá bledá povedala, že to tu pozná. „Ako to tu môžeš znať, keď si stará ako my?“ Divila som sa nedôverčivo a veselo poskakujúc sa rozbehla za ostatnými preč z krovísk.

-> Lúka vlčích makov (skrz Náhornú plošinu)

//Pláž

Nasledovala som koniec chvosta malej vlčice z Asgaaru, kým sa k nám napokon pridali aj ostatní. Hmyz nás povzbudil aj slovne aj rozhodením nejakého prášku. Nadšeně som Vyskočila a chniapala po tom tlamou, no zuby mi len hlasno cvakli a na to som napsala prach nosom a začala kontrovat šedej vlcke s kýcháním."Hepčííí!" Ozvalo sa krovinatym územím, na ktoré sme práve došli. Rástla tu dlhá tráva, ktorá bola po daždi stále mokrá, na co som prišla akonáhle sme sa ňou začali predierat za hmyzom. "Kde je ta zrada?" a opýtala som sa sama pre seba, pretože hlava sa mi mohla točiť do všetkých strán, no zradu som nevidela. A najmä tomu ani nerozumela.
Hmyz mi odpovedal, že je z ďaleka. "Aj ja som z daeka, takže sme rodina?" Ozvala som sa zmätene, pretože má konverzácia s tvorom bavila asi viac ako hľadanie pokladu. Prášok však urobil svoje a k partii, ktorá sa vrhla na odkryvanie pokladů, som sa preto vrhla takmer okamžite a za tlačila..
... Následne zahucala do jamy, ktorá sa objavila pod drevom. Drevo povolilo našim spoločným tlakom a uvoľnením sily ma odhodilo do diery, z ktorej som sa chabrala von, lebo na mňa popadali chrobáky. "Eeeww," zhnusila som sa a divoko sa snažila vytriast kožuch. "A nebude to pod kameňom, keď predtým sme hadaui pod drevom?" Obzrela som sa ešte po kameni, ktorý nám spomínal, no boli nad ním pichlave kríky, takže sa mi veru nechcelo skúšať druhu možnosť

Trojfarebný sa so mnou zhodol napokon, že bude pre malú šedú lepšie začať žuť nejakú trávu, aby neutralizovala tú chuť, ktorá jej spaľovala tlamu, pretože jej tvár sa skutočne krivila do takých grimás odkedy ochutnala morskú vodu. To sú mi to ale nápady tak keď raz utekám ako mám po nej aj vyť, že nemá piť tú vodu? Kto vedel, že to bude prvé, čo niekto z nás urobí? Povzdychla som si a vytešovala sa aspoň z toho úspechu, že sme s vlčkom vyhrabali dostatočne širokú jamu, aby sa mohla čiernobiela kamarátka dostať aj s kôrou stromu von.
Akonáhle bola Lilac vonku, začala znechutenepľuť, čomu som sa celkom divila. "Aj v tej jame boa morská voda, že puješ?" Uškrnula som sa a vrtením chvostom jej dala najavo, že sa aj tak cez tú srandu úprimne teším, že som ju nemusela teperiť von za chvostík.
Otočili sme sa všetci ako na povel k hmyzu, ktorý začal recitovať nejakú básničku op zrade. Čo je to zrada? To je nejaká...iná sranda? Čudovala som sa a zvedavo naklonila hlavu nabok. Poobzerala som sa po ostatných, béžová navrhla, že by sme mohli ísť za Smrťou. "Smrť má prísť za tebou, ja nechcem umrjeť," zaprotestovala som a hrdo vytrčila hrudník, že ja tu mienim zostať aj s tým poletuchom. "Odkiau si vastne, hmyz?" Otočila som sa na lietajúceho motýlka, ktorý utešoval akurát šedú vlčku. Popri tom som počúvala logické vysvetlenie od šikovnej Lilac, ktorá sa mi jej bystrosťou začala viac a viac pozdávať. "Divjaci žijú v ese predsa, Wizki ma braua z esa, keď ju napadui divjaci," prisvedčila som na jej slová a doplnila naše chabé vedomosti o tom, že diviakov najskôr nájdeme v nejakom húští či lese, a preto som sa poklusom snažila dobehnúť Lilac a s ostražitým pohľadom vôkol ju nesladovala. "Rýchlo, ebo stratíme sa!" Vyzvala som ostatných rovesníkov, pretože bolo pre nás a náš mladý vek bezpečnejšie držať sa pohromade.

-> Zrádcův remízek

<- Náhorná plošina

Skackala som a utekala za hmyzom, o ktorom mi ešte nik nemienil povedať, čo to dopekla pre Smrť je. No zahájila som krátky rozhovor so šedou vlčkou, ktorá mi prišla viac sympatická, ako tá bledá, ktorá však na pláži prebrala iniciatívu, zatiaľ čo ja som spiklenecky mrkla po Lilac a odbehla si k vlnám a šedej. Ako je to dlho? Zachmúrila som sa, keď mi srsť na tvári prešesal studený vietor a nadýchla som sa slaného pachu mora. Nebolo to ako doma, no piesok a slaná voda s vlnami mi pripomenuli domov natoľko, že som mala chuť sa vykašľať na hmyzáka a chcela som si vykopať svoju jamu, z ktorej už ma nikto nedostane. Dokonca ani Dušan Dunčo nie.
Vrátilo ma však to rwality kuckanie sivej, ktorú napadol ten najprimitívnejší nápad na svete. Horko som si vzdychla a prevrátila oči. "Morská voda sa nepije!" Poučila som ju prísne tým mojím tenkým hláskom a neubránila sa smiechu. "Nenapado mi, že to budeš chcjeť piť," povedala som úprimne a napriek tomu mi na tvári hrala veselosť. "Mama vravea, že na sanú vodu musíš nječo iné zjesť, trávu," zamyslela som sa nahlas a obrátila hlavu na ostatných a poletucha, ktorý sa pýtal, či sme v poriadku. Ako sa to vezme. Len som horlivo prikývla a vlastne sme všetci mohli byč radi, že sme sa striasli toho divného vlka bez oka, ktorý sa prehlasoval za nášho rodiča.
Béžová našla nejakú dieru a moja parťáčka z Asgaaru za ňou utekala, ja v závese jej chvosta. Kkeď však po nás Lilac v jame chcela, aby sme ju ťahali za chvost, pochybovačne som si premerala ostatných. "Odtrhneme ti ho," pípla som neisto a hrabla labkou do piesku. Niekto nejaký lepšéí nápad?

Poslední dny v mém životě byly opravdu vyčerpávající. Vlk z mé rodné smečky mě sem zatáhl a to doslova za můj jemný kožíšek. Sliboval a já si pamatovala každé jedno jeho slovo. Maminka říkala, že sliby se plní. Proč mi něco slíbil, když to nemůže být pravda? Kdyby mě rodina měla ráda, určitě by tu už dávno byly a braly mne ze spárů Boba a jeho magie! Snažila jsem se nějak logicky uvažovat, i když je to téměř nemožné, když jste ještě mládě, které rodiče ani nestihly nějak vychovat nebo přiučit věcem ze života. Maminko mám tě hrozně moc ráda a vím, že kdyby to šlo, byly bychom všichni pořád spolu, v horách, běhala bych s tebou po boku po údolí a hrála si se sourozenci. Hrozně moc tě mám ráda a vždy budu mít, vyslala jsem někam k obzoru mou myšlenku plnou lásky ke své matce, která nejspíše už nebude mezi živými.
Slyšela jsem tu od někoho, že je tu něco jako... Smrt, najezila jsem se nevědomky a privrela zlatava očka. Možná by někdo takový věděl, kde se nachází, protože já ji to asi nikdy nestačila říct a teď už to neuslyší, plakala jsem si pro sebe a procházela les, který měl být mým domovem jen dočasně. Ani za ten měsíc jsem si však nevytvorila k tomuto místu silnější citový vztah, nějakou vazbu, díky které bych zde bydlela i ráda. Taky jsem přemýšlela, jestli někdy mé vzpomínky zmizí a moje malá dušička bude mít svůj klid a láskyplné přátele, které bych považovala i za novou rodinu. Možná, že to bude až vyrostu, povzdechla jsem si a zamířila si to k ovocné tůni,kde byl plán počkat na nějakou že zdejších vlčic. Potřebovala jsem útěchu.

Poprosím odmeny takto, ako som písala za hl. char, ak je to zrátané zle, udeliť randomly. Každopádne ďakujem za odmeny.

10 -> 250 oblázkov
5 -> 175 mušličiek
8 -> 60 kvetín
7 -> 10 kryštáľov
5 -> 40 drahých kameňov

Převedeno ✔

Nikto mi neodpovedal na moju zvedaví otázku, čo za zviera na nás vlastne hovorí a šušle. Zafunelabsom a pre istotu si pozrela ešte každý kožuch tu, či nemá pre mňa vytúženú odpoveď. Ako môžem vedieť, že to nie je zlé? Ja vidím, že plače, ale aj ja viem plakať, keď chcem niečo silou mocou dosiahnuť, zhacila som sa a do reality zazmurkala až po tom, čo sa ku mne natiahla sympatická šedá s bielymi nohami. "'ceán je veuka voda, Wizki mi povedaua, že to je ako jazero, len moc obrovské, chápeš?" Snažila som sa šedej vysvetliť, kým sem nenapochodoval ten sivý vlk s dierou v nohe... A aj hlave. Chýbalo mu oko. "On chce určitě od niekoho zdravé oko, utjekajmeeee!" Zavyla som spolu s troj farebným, ktorý sa tak držal pri sivej. "A voam sa Tati!" Štekla som po malej vlcici, ktorá sa ako jediná zaujímala kto som a co.
Ich pachy boli veľmi podobné, no hoci sa mi v hlave rojili otázky, nebolo času sa vypytovať. Malý hmyz nás totiž hnal tak rýchlo ako sa len dalo niekam k moru, takže som sa len obzrela po Uiac, ktorá hrdinsky zdvihla hlavu a poslala vlka preč a polsuchla následne žiadosť hmyzu, aby sme šli. Nuž, tak som šla, rovno s davom.

//Muslickova pláž okolo lesa

Mojím stredobodom všetkej pozornosti nebol ani tak hmyz, ktorého plač neutíchal, no keď zo seba vylúdil, že sme dobrí, usmiala som sa. Nevyzerá zle, čo sa mu stalo? Pomyslela som si, kým ku mne cez mokrú trávu doskackala Lilac, ktorá mi potvrdila, že vlastne nikto tu z nás piatoch netuší, čo sa tomu hmyzu stalo. "A... čo to je?" Opýtala som sa pomerne nesmelo, pretože som sa hanbila za svoj žalostný nedostatok informácií, nakoľko som si všímala, že ostatné vĺčatá sú aj trošku väčšie ako ja a cítila som sa zrazu malá ako omrvinka, hoci som bola medzi rovesníkmi. Nnebolo odo mňa o moc starší, ale aj tak som sa chvíľu cítila stratená.
Bolo tu však toľko farieb, napriek tmavej pláni! Každé z vĺčat malo inú farbu a prekvapivo bol tu iba jeden samec, mimoriadne vyfarbený. Trikolór, uchichtla som sa v duchu a priateľsky zamávala chvostom, keď sa Lilac pridružila ku mne, keďže ten vĺčik mal pri sebe blízko sivú vlčku s bielymi nohami. Tá je čarovnáááá! Musím sa jej spýtať, odkiaľ sa zoženie taký kožuch, zasnila som sa a zamrkala, keď mi Lilac takpovediac rovno do ucha zajačala, že aký poklad.
Hmyz totiž plakal a žvatlal ako my a ja som mu aj tak perfektne rozumela, takže som hodila škaredý pohľad po bledej vlčici (//Sheya), keď ho obvinila, že mu nie je rozumieť. "Ae je jej rozumjeť! Čo nepočuješ?" Vyhŕkla som zbrklým hlasom, no nemyslela som to nijako zle. Alebo by sa začala prejavovať tá "neláska" k samiciam?
"Ja ti rozumjééém a Uiac vje, kde sa hadajú pokady!" Vypískla som s hmyzu a opatrne sa priblížila a natiahla po ňom tlapku. Nemohla som však očakávať, že by si ochotne sadol a nelietal ako splašený, že. Spomenul nám však nejaké kamene a jedno inteligentnejšie vĺča sa pýtalo, kde to bolo. "Pri 'ceáne!" Zahlásila som sebavedome, pretože kde inde? Len pri oceáne je toľko kameňov a skalísk, tam to muselo byť! Aby nikto poklad neukradol, ukradli ho skaly, myslela som si presvedčivo, no moju pozornosť strhol príchod dospelého vlka.
Bol to sivý vlk... s dierou v hlave. To iba ja mám chuť jačať a utiecť? Pomyslela som si ustrašene, keď sa priblížil. Na stehne mal nechutnú dieru, takže som sa len znechutene otriasla a postavila sa hrdinsky pred kamarátku, ktorá mi šepla, že je na hlavu padnutý, na čo som sa veselo zasmiala. "Vyzeráš snáď ako jeden z nás? Nje! Njesi náš tatík, môj by sa nedau zmátiť!" Prehlásila som hrdo po dedukcii, z čoho má asi dieru v noxe, samé jazvy a najmä... že na nás škúli jedným okom.

//Norox ešte nemá nahodený upgrade vzhľadu, no nemá ľavé oko a má vytrhnutý kus mäsa zo stredu stehna, soo... ak sa s ním chce nejaké vlče kamarátiť, tak to je weird :D :D

//Boruvka

//Absolútne netuším kto je s kým ani co sa deje okrem osuda :D

Bob sa mi už v lese zdal naozaj priatelskejsi, takže keď sa objavilo hejno motýľov, čo som ani len nevedela, čo to vlastne je, bezstarostne som sa s nimi začala hrať a ony ma celú zatopili a steklili krídlami.
Vyskočila som s hravym vrcanim z toho hejna a takmer spadla na držku, pretože som sa nenachádzala viac v lese. Zmizli stromy? Môže zmiznúť len tak celý les? Ale keď môže zmiznúť Wizki, tak asi môže zmiznúť všetko! Ubezpečila som sa sama pre seba a neisto sa vydala po pláni, kde žiaden strom nerastol. Kozusok som mala takmer čiernej farby, ako som bola zmoknuta a vyzeralo, že ešte chvíľu pršať má.
Na pláni som však nebola sama, zahliadla som hneď niekoľko malých chvostov. To sú... Vlcata! Konečně děti a nie samý dospělý, jeeee, rozplyvala som sa a s veselým vrtenim chvosta sa rozklusala blatom a kamením za nimi, bol medzi nimi lietajúci hmyz a väčší, aký má oetoval v lese. "Uiac!" Zavyla som, keď som zbadala čiernobielu slečnu z Asgaaaru. Fascinován som doběhla k nej a smutne sa pozrela na hmyz, ktorý sa zdal, že plakal. "Prečo pače? Ostatní sú tiež z Asgaaaru?" Opýtala som sa potencionalnej kamarátky, kým som skenovala očami rôznofarebné kozusky rovesníkov.