Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Využijem času, kým je Aranel preč

Ako sa mi postupne podarilo dožváchať posledné kúsky, nenápadne som sa vytratila od dospelých. Potrebovala som chvíľku kľudu a najmä sa ísť prespať, nakoľko nikto z prítomných v lese azda krom Ne nemal chuť sa so mnou baviť. Tak teda ani ja s nimi, nájdem si spoločnosť, len čo sa vyspím! Zaumienila som si a po dobrej, diviačej bašte sa natiahla v tráve pod krovím, nakoľko mi to moja malá veľkosť stále umožňovala.
Spokojne som sa prespala, hoci sny boli pestré, bolo ich toľko, že som beztak nestíhala ich významy, takže som sa zobudila s dlhokánsky, zívaním na šumenie konárov a lístia kúsok odo mňa. Čo to... kde... to... Rozospato som žmurkla a azahliadla tenký chvost, ktorý zmizol v kroví. Zamračila som sa, pár ráz zažmurkala a labkou sa snažila si pretrieť oči. Asi sa mi len zdalo, alebo to bol koniec sna? Ktovie, odfrkla som si napokon, vztýčila pozadie k nebu a ponaťahovala sa. Následne som sa od hlavy až po bielu špičku chvosta otriasla a krokom sa vydala skrz les. Vo vzduchu bolo tých pachov kopec, no ja som sa predierala krovím a napokon šla za hlasmi, ktoré moje uši zvedavé zachytili.
Boli to pomerne vysoké a prenikavé hlásky, z čoho jeden patril môjmu sotva svorkovému parťákovi Taranovi. Veselo som zavrtela chvostom a rozbehla sa rýchlejšie, keď som zachytila, z ktorej svetovej strany ide rozhovor. "Uuž idééééééééém!" Vyla som v predstihu natešeným hlasom a napokon predviedla entré - skok cez krík, v ktorom sa mi zasekla packa, takže mi pár sekúnd trvalo ju vyprostiť. Zahanbene som stiahla uši, keď som zbadala známeho vlčka a niekoho sivočierneho vedľa neho. "Takto strážiš hranice?" Vytkla som mierne zarazene Taranovi. "Aebo tu je nový?! Nový čen?!" Poskočila som šťastne a bez váhania sa čo najviac elegantným krokom pobrala k nim. "O čom sa bavíte? A ty si kto?" Vrtela som šťastne chvostom a spokojne sa posadila na zem dívajúc sa na Tarana. Vysvetľujte, šup šup.

//Votriem sa vám sem

Nestarala som sa o nič iné, než systematicky zápasiť s kosťou, na ktorej som nasla najviac mäsa. Nebol by ani taký problém to pooberat zubami, no fakt bol, že kosť diviaka bola pomaly väčšia ako ja. Ale no tak! Veď poď dole, nemôžeš tam držať, to zvieratko sa už hýbať predsa nebude, dohovarala som časti mŕtvoly v duchu a sustredene sa mracila.
Z diaľky ku mne doliehal hlas bielej vlcice, ktorá mi znova opisovala jej mágiu. Sama o sebe som možno bola trochu vyššia, natiahli sa mi nohy a tak, no zabudla som v živote všetko okrem vlastného mena a pôvodu. Takže som len zavolala: "Supeeeeer," kým som prehltla posledné sústo a zamyslela sa, kam by ma moje malé nohy mohli dostať. Možno vedľa na návštevu? Alebo nájsť ten ukryt?
Zvažovala som vlastne možnosti a napokon poklusom sa začala vzdalovat od zoskupenia skoro celej svorky, čo sa aj tak každý bavil len s tým, s kým chcel. So mnou nikto... Tak ani ja s nikým! Zaumienila som si a veselo sa vydala lesom v snahe trénovať sa trošku a preskúmať každý zelený ker.

Zostala som viac menej sama. Wizku bola až príliš zaujatá tou novou členkou, ale kým vlastne Lilith mala byť. Nestihla som si toho v mojej malej hlave zatiaľ veľa pospájať. Dospelí, nik sa v nich nevyzná, povzdychla som si a šla teda otravovať Aranel.
Nechcela som ju otravovať zámerne alebo tak, no vlčica bola aj tak akosi duchom neprítomná a proste sa presunula do lesa za alfou, na čo som ju poslušne nasledovala ako jej prívesok číslo dva. Niečo spolu riešili, zachytila som aj slová ako vĺčatá, no neriešila som ich rozhovor. Zodvihla som hnedú hlavu až po tom, čo mi Ne prezradila, že má magickú moc, s ktorou si srsť usuší. "Ako vješ získať tú moc?" Opýtala som sa zvedavo, no to už náš alfa utekal niekam vraj po cudzích pachoch. Zavetrila som a naozaj. Ale čo z toho, že cítim keď neviem koho? Toto je nanič, niekde by tu malo byť to jedlo, uzmyslela som si napokon a začala sa otáčať.
Postupným obzeraním sa, ňuchaním a poskakovaním po okolí som sa vzdialila od hlasov a nasledovala voňavú stopu.
Tá ma doviedla k nedávno ulovenej koristi, z ktorej mi tu teda moc nenechali. Všetci sú hladní aj keď nie je zima, to nás tu je tak moc? Za to určite môže Taran, brucho tlsté, napadlo mi a s odfrknutím som si začala ohlodávať posledné kosti a trhať z nich malé kúsočky. V konečnom dôsledku som zostala spokojná, že sa nemusím s nikým aktuálne baviť a môžem byť sama.

Wizku ma ešte o čomsi presvedčovala, no ja som zo seba vydávala len občasné "uhm, uhm" a vrtela hlavou, pretože som v tme nikde za nami nevidela Lilith. Určite sme boli tri... alebo nie? Zapochybovala som a moja hlava sa v tom začala zamotávať a presviedčať ma, že určite sme len dve. S tým som sa aj uspokojila a nechápavo mrkla po čiernosivej, ktorá mi povedala, že nezostane. "Čooo?! A kam akože 'deš keď neostaneš?" Zháčila som sa a o čosi opatrnejšie dopovedala otázku.
Wizku sa mi však nemienila venovať, preto som si kecla na zadok a snažila sa ju upútať búchaním chvosta o zem, no miesto toho sa mi dostalo rýchlej odpovedi, že si mám ísť hrať tam s bielou... Ne. "Vjem kto je Ne!" Oznámila som pyšným hlasom, postavila sa a zaklonila mierne hlavu v hrdej póze. Teda, aspoň ja som si to myslela. "A povec, že ma už nechceš a je," zahundrala som ešte jej smerom. Ani som nevedela, kde sa to vo mne chytilo.
No bola tu predsa biela, milá vlčica, dokonca s masíčkom na ráno...noc! Tmu! To je jedno!
Natešene som vyskočila na nohy. "Jedooo, Ne má ham!" Tešila som sa s tým svojim zvučným hláskom a popri poskakovaní okolo nôh bielej vlčice som zabudla na predošlú spoločnosť. Ba ani vytie Tarana či nejaký iný, malý hlas mi nevadil. Môj ňufáčik totiž ešte nechytil pach kamarátky. Naplníme bruch, potom môžeme vymýšľať čo ďalej, ale musím byť príkazom s niekým? To musím? Mám? Uvažovala som a hladovo sa zahryzla do čiastočne nahlodaného pleca diviny. Slina mi veselo začala stekať po gambe, no mňa to netrápilo a krvopotne som sa zapierala labkami zápasiac s mäsom. Zhltla som zopár súst, odgrgla si (//is it possible? :D) a vyvalila sa v tráve vedľa zveriny. Až vtedy som zaňuchala povedomú známosť. "Znám ju! To je asgaarská..." Ani som po prvotnom výkriku či skôr vyšteknutí nevedela dostať zo seba viac. Ppostavila som sa a s nastraženými ušami vetrila.
"Je zima," odvetila som na poznámku bielej Ne, ktorá sa chcela ísť kúpať. Úplne prosto a nezaujato, zaujímal ma pach, odkiaľ šiel aj druhý známy po ovocí voňajpci. Od nás.
Roztržito som zažmurkala na Ne a nevinne zavrtela chvostom, lebo som nevedela, že čo.

//Ppo týždni si nespomínam, na čo mám poriadne reagovať, Tati ide za Aranel, nechám to na vás, či sa pridajú
//Ovocná tôň

Nakoniec to bola práve Wizku, ktorá sa rozhodla mi pomôcť a lepšie tak vysvetlila slová druhej členky svorky, tej novopečenej. "Ako ich spoznám, keď sa neukazujú?" Namietla som a hodila po oboch vlčiciach zamračený pohľad. Nikdy mi to poriadne nevysvetlia, firt sa ja na niečo mám pýtať, však jasné, vy viete čo to je, kto by myslel, že ja zostanem takto hlúpa, jedovala som sa a mať tak mágiu ohňa, asi niečo podpálim. Môj malý chvost nervózne švihal, kým som si odfrkla a odkráčala kamsi bokom.
Lilith mala však pre mňa nič. Nič okrem vyhýbavej otázky, ktorá zas ťahal za nos.A ja som to tušila, pretože sa mohla dívať na odutý ksicht. Aj mi ušlo odfrknutie, kým som sa poslušne po pohľadoch Wizku zaradila k jej boku a nasledovala skúsenejšie labky. Nakoľko som dokonca postrehla jej pohľad, neodvážila som sa ani myslieť na nenápadné vytratenie sa. Asi ani nevie, že mi krivdí, keď to ona mne sa dvakrát stratila, smiala som sa pre seba v duchu.
Lilith mala divné otázky a ani po príchode do lesa ma nezaujímal ich rozhovor.
Do nosa mi udrel známy pach, avšak zatiaľ som mala možnosť len vedieť, že je to člen. Začínam si zvykať na to ovocie? Myslela som na vôňu krov, ktoré mali konečne listy. Nesnažila som sa vystrkovať spoza dvoch vlčíc, stále bola čiernočierna tma, ktorej sa nechcelo odísť, a preto aj keby som sa snažila, hoc ako by som nikam nedovidela.

Priala som si predtým trochu hry. Nestalo sa, nejako som sa ocitla pred dosiaľ neškodným krovím a odrazu mi tu vlčice začali rozoberať spôsoby hier a nápad nejako zabaviť sa. Zagúľala som očami. Títo dospelí, nevypočítateľní, ako som niekde počula, uškrnula som sa pre seba a chvíľku len behala očami z jednej vlčice na druhú. Nerozumela som však Wizku, pretože sa zasmiala, keď som spomenula príšeru. Zamračila som sa a zdráhavo sa ozvala: „Liuith tvrdí.“ Zarazeným pohľadom som si teda premerala hnedošedú a vrátila sa očkami k Wizku. „Takže ako? Sú aebo nejsú príšery?“ Vyzvedala som a naježila sa v okamihu, keď čiernošedá spomenula, že ma možno tá krovinatá príšera mienila zjesť. Mohla som hľadať nejakú útechu u novej členky svorky, no tá sa pridala na jej stranu a ja? Ja ako malé vĺča som sa mohla len prispôsobiť nimi vytvorenej verzii, preto som sa čo najnenápadnejšie od krovísk vzdialila.
Moje ušká zaznamenali potom ďalšiu informáciu, že bol ten hnedý Strom na love, na čo som sa mimovoľne olízla, keď mi padla na prednú labku slina z gamby. Jedlooooooo! Tešila som sa a o čosi spokojnejšie sa usmiala, táto zmena témy mi prospela a razom som nemyslela na nejaké strašidlá žijúce v čučoriedkových kríkoch. Ppresne preto som svedomito zavrtela hlavou, keď sa Lilith pýtala, či chcem príšeru vidieť. Zároveň sa mi v očkách blysol vystrašený pohľad, ktorý som zahnala zažmurkaním a nevinne zavrtela hnedým chvostom.
Vlčice sa rozhodovali o odchode za nejakými ostatnými, preto som opätovne šla navštíviť tôň, napiť sa a následne si ísť po svojom označkovať kríky na druhej strane, veď príšera predsa žila na opačnej, že?
Uľavila som si a s ťapkaním sa za nimi vrátila, pričom som sa rozhodla presunúť a odgúľať opály ku skale pri jazierku, kde som si ich pracne zakopala a zasypala tak okolitú trávu a kamene smršťou hliny. Či už doletela aj k mojim dvom spoločníčkam, to som s nosom plným blata nemohla vidieť, koniec koncov, ránu sa nechcelo nejako začať a okolo nás panovala noc.

Konečne niekoho napadlo spísať túto akciu! :) (mne už pred rokom, ale nebaví ma písať články :D)
Aspoň mám možnost sa niečoho zúčastniť z akcií, nahromadim obrázky a pošlem asi naraz alebo do 1 vlákna :)

Ak môžem dva tipy... Tak po prvé Morfeus a po druhé Rez.
Co sa týka príspevkov ak nebudem mat na 10 dní zabrzdene všetky charaktery, tak sem keď tak hodím odkazy na prispevky alebo co :)

Moje rozhorčenie očividne ani jedna z vlčic plne nechápala. Ale veď tam niečo určite bolo, nevymyslam si! Kričala som v duchu a zufalym pohľadom sa snažila Lilith prinútiť k tomu, aby mi prostě uverila.
Medzitým sa k nám však odniekadial z hustin pridala Wizku. Práve vtedy, keď mi sivo hnedá Lilith prezradila, že existujú krovinate príšery a údajne ich je tu veľa. Údivom som sotva zaklapla tlamu. "A pôjdeš so mnou nájsť tu príšeru?" Opýtala som sa jej mračiac sa do kríkov, z ktorých som sa uracila vyliezť. Toto je nejaká zrada alebo co, zafunela som nahlas a s frknutim sa posadila.
Chvost sa mi radostne rozvrtel, keď sivo čierna do mňa ďubla nosom a podotkla, ze to bola ona v tom krovi. "Prečo ma desis? Moha to byť krovinata príšera," podotkla som skoro šeptem a zahľadela sa do tmavého lesa, ktorý v noci privodil strasidelnejsiu atmosféru. Nic viac mi nejako nepovedala a ja som sa začínala nudiť. "Wizki?" Ozvala som sa ešte. "Máme njekde jeduo?" Začala som pociťovať celkom intenzívny hlad. Spala som nedávno no brucho, to bolo niečo iné.
Kým mi teda vlčice odpovedali, šla som sa aspon dosýta nalogat vody z tone, aby ma ten žalúdok až tak netryznil.
"Schovavacka, hadanie pokadu, nevjem, doma sme sa nestaciui hrať, stae nás braui na 'ov, že musíme to vedjet," zabrblala som neurčito a posadila sa do trávy k jazierku tak, aby som dobre videla na stromy, odkiaľ by mohla prísť ta takzvaná príšera.

Snívalo sa mi o najrôznejších dobrodružstvách, ktoré si len moja obmedzená fantázia (a nevyvinutá) dokázala predstaviť. Týkalo sa to všetko stretávky nových kamarátov od vedľa, pokrstili ma na nejakú zeleninu, no nevedela som, čí a aký kapitán som bola. Hľadali sme poklad a pamätám si, že som hrabala a škrabla labkou o záhadný box, kým tu...
...ma ktosi alebo čosi neťaplo labou rovno po zadku! "Áaá," vyštekla som, pričom mi hlas poskočil výrazne vyššie. Ohnala som sa pazúrmi po neviditeľnom útočníkovi, pretože som mala stále zalepené oči po spánku. Začula som volať tmavú moje meno a za zvukom jej hlasu som sa preplazila popod kriaky ako tank, pričom som mnohé konáre polámala. S praskotom som vypadla a urobila kotúľ rovno k nohám sivohnedej vlčice a nevinne sa zaškerila. No čo, ešte sa nepoznáme, nemôže byť na mň§a zlá, vydedukovala som si pomerne dôverčivo a zakmitala chvostom. "Nječo ma tam ťapo, po zadku!" Posťažovala som si a začala sa točiť do kolečka v snahe ukázať labou na príslušné miesto oblasti krížov, kde sa ma niekto dotkol a vulgárne ma vyrušil v spaní. Odkiaľ som ja mohla tušiť, že to bola Wizku, však najprv mi šlo všetko iné, len nie čuch a podstatné bunky v mozgu.

Hned som mala lepšiu náladu, keď boli moje kamienky z pokladu šťastne vylovene z lesného jazierka, plus som mala spoločnosť, ktorá sa chystala tiež zúčastniť naháňačky.
Vbehla som do prvého, väčšieho kriku a za liezla pod spodné konáre, nakoľko mi to moja veľkosť stále dovolovala A ti ma ani nenajdu hned, už nie je sneh, pomyslela som si spokojne AB inak sa pre točila, pretože má medzi rebrá bodal nemilosrdný konár, na ktorom začínalo rast prvé lístie. A potom... Potom ma neodhalia už nikdy a vždy vyhrám, pomyslela som si spokojne, no následkom noci a konečne teplejšie ho počasia som pod tým krovim zaspala.
Spánok som však mala ako medveď v zime, pretože som sa na volanie vlčice jednoducho nezobudila. Snívalo sa mi o stratégiách hier, o ovocno zeleninovom gangu, ako to môj nový kamarát spoza kopca nazýval a všetko, len nie Wizku. Ta sa mi do hlavy moc nedostala.

Wizku ma úspešne dostala z bahna, no ju aspoň umyla voda. Sice som mala hnědý kožuch, no teraz som bola po lakte a kolená zababrana od bahna, takže som to vyriešila proste jednoducho - a to divokým váľaním sa. Snažila som sa pomôcť si s trávou a kameňmi, ale akurát mi to všetko zostávalo v srsti. Aj mne by mohla dat sprsku, napadlo mi, kým sa dve vlčice zhovárali a ja som sa vrtela ako ryba na suchu v tráve, na čo som to ukončila ootrasenimsa a podišla k Wizku. "Vješ urobiť aj tepý dážď?" Opýtala som sa zvedavo a nastrcila jej pred tvar zabahnenu nohu. Začula som však nejaké ich slová a rozhodla sa, že to nezostane bez odozvy.
"Aká Smrť? Kto umrje?" Pýtala som sa zarazene a presunula sa k Lilith, pričom som jej packu položila na tu jej a zadívala sa na Wizku. "Prečo nevysvetuis? Mama vždy povedaua, že nemá zmyseu njeco hovoriť, keď nepoznáme kontext, ae ja netuším, čo to kontext je, takže som na to zabuda. Dá sa to jest?" Zdvihla som pohľad na Lilith a stiahla z jej ľavý ru svoju od blata a posadila sa do trávy. Tlama sa mi otvorila v zivnuti. " Kam mám odozit svoj pokuad? " Pýtala som sa a tikala pohľadom z jednej na druhú. To je dilema, pokald má byť zakopaný, ale ako si zapamatam, že kam som ho dala? Možno bude mať Taran nejakú predstavu, ae nechcem, aby mi ho vzal, po vzdychla som si a dívala sa na opaly do doby, než obě prehlasili, že vedia bežať.
"Máš babu," vystekla som z ničoho nič po Lilith, ktorej som ťapla blatovy odznak na plece a s chichotom sa rozbehla medzi stromy. Nie som rýchlejšia, mam male nohy, chce to úkryt, uvažovala som, kým som sa začala plazit pod ovocné kry.

Myšlienka, ktorá možno mala byť aj múdra od Wizku mi naozaj nič nehovorila. Len som dupla oslobodenou labkou a blato rozprskla na všetky strany. A keď ku mne dopadla aj dospelá vlčica, už bolo bahno naozaj všade. Namrzene som odula tlamu, keď mi potvrdila moju domnienku, že s blatom nič neurobí. Takú mágiu by som chcela, ovládať blato, odstránič blato, vyrobiť blato a len tak, bez všetkého, zasnila som sa trošku a nechala sa vyhodiť na breh, pretože wizku predtým spomenula, že by sme si mohli niečo zahrať.
Dopadla som na breh a začala sa divoko otriasať od blata, pričom som si až po dokončení očisty všimla, že som aj na Lilith nechala blato z jazierka, ktoré mi odletelo zo srsti. "Pardon," šepla som a stiahla trochu uši, pričom som zacúvala ku svojej kope opálov a sadla si k nim. Vy ste krásne a potichu, nesúdite ma, nemusíte nič, zamýšľala som sa, kým sa ozvalo šplechnutie a voda s avrátila na miesto, len čo stihl namočiť čiernosivú.
Na tie magické triky sa jej však pýtala aj Lilith, ku ktorej som sa presunula a postavila k nej. "Presne ako vraví, ako to robíš?" Vyhŕkla som aj ja fascinovane a snažila sa ju povznudzovať mojím chvostom, ktorý sa veselo vrtel. "Behať vješ? Nepoznám ani ja extra hry," odfrkla som si nešťastne a zahľadela sa na mokrú vlčicu, či sa k nám presunie.

Očakávala som, že mi apsoň odpovie, keď už teda ani jedna nenaplnili očakávania, že by ma šli ťahať von z vody, pretože zjavne ani jednej z vlčíc to nedošlo. Keby tam nebol breh, nechali by ma topiť sa, však čo, má už dva mesiace, to vie plávať, zagúľala som očami a zostala zo seba prekvapená, pretože som nechápala, kde sa vo mne brala tá drzosť.
Wizku to však prekryla svojou veselou tvárou, pretože ma zjavne rada videla a nejakými čáry márami sa voda v jazierku ustúpila tak, že bolo vidieť opály zapichnuté v bahne na spodku. "Prečo tam teraz nje je meón, keď Ne ho v zime donjesla? Teda Taran," opravila som sa a venovala obom vlčiciam spýtavý pohľad. Nie že by chudina Lilith vedela, čo je melón, ale možno atu aj ona vtedy bola, pomyslela som si a nedovoľovala si šedohnedú vlčicu osloviť menom, pretože som si na ňom šla dolámať jazyk.
Prikývla som, keď mi dovolila Wizku ísť po opály, no bála som sa liezť do jamy. Napokon som sa tam zošuchla a po lakte zaborila do zeleného bahna na spodku. Nešlo mi sa hýbať. "Nejde toooo," zavolala som z jamy a ustrašene sledovala vodnú stenu, či sa razom neroztrhne a neutopím sa, pretože mi nešli ani laby von a ani kamene. "Bato nevješ dať bokom?" Zavyla som po vlčici na brehu v prehnane veľkých očakávaniach. Podarilo sa mi vyslobodiť aspoň jednu nohu a poťažkať v packe kamienok, ktorý som sa pokúsila vyhodiť hore, no padol s čvachnutím naspäť do blata, ku mne. Tie dve sa tam zabávajú a ja tu môžem sedieť, kým ma nepohltí blato, no super, vzdychla som si, no zároveň veselo pozorovala nejakého morského živočícha, ktorý sa pohyboval vo vode za vodnou tenou.

Diali sa mi samé nehody, samé nešťastie, samé pohromy. Pokúsila som sa ešte tlamou čeriť vodu, ktorá špliechala okolo mňa, no opály mi to nevytiahlo a ani len nepritiahlo bližšie k hladine. Kým som sa zabávala a uvažovala nad vylovením svojho pokladu, dve vlčice sa nenápadne priblížili, takže keď čiernosivá vyštekla, automaticky som skočila stranou... a hodila sa do studenej vody.
"Studíííííííííí," zavyla som a začala plieskať okolo seba s labkami, čo sa mi úplnou náhodou podarilo zadrapiť pazúry do hliny na brehu. Sheya ma nenaučila ešte plávať, musím ju potom nájsť, až vyrastiem, zaumienila som si a keby to bolo možné, bola by som v tvári totálne červená, pretože som sa strápnila pred novou, ktorú mi predstavila Wizku ako Lilith. "Ahoj, odkiaľ si?" Opýtala som sa jej narovinu, kým som zadok vyhodila na breh a yurobila vďaka tomu kotrmelec. Odišla som stranou a divoko sa otriasla, až pred nimi stálo ježaté vĺča. "Boa som na pošine hadať pokad, no a hmyz ma sem donjesou, ae padi mi tam kamjenky!" Vysvetľovala som Wizku horlivo a ukazovala pacičkou na jazierko.