Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Strach vo veľkej miere zahnala tá druhá, ktorá sa ku mne prirútila štýlom, že som so znechuteným výrazom zo seba otriasala hlinu, ktorú rozmetala tlapami. Hneď sa predstavila ako Sunstorm. Sunstrrrrrm... Sunstom, stom, strom... Strom, uspokojila som sa s výslovnosťou jej mena vo svojej hlave a cúvla odvrátiac hlavu, lebo ešte aj sliny to po mne pľulo. "Ja som sa nestratia!" Zaprotestovala som. "Strati sa ten, čo šjéu za mnou," zašušlala som a prezrela si tmavé okolie stromov, či toho dotyčného neuvidím. Ale niekde tam bol.
Odrazu tu boli sliny. Zase. Na mojej hlave. Z hrdla sa mi vydralo vrčanie, hoci s tým detským hlasom to bolo asi skôr komické. Naježila som sa a ohnala sa po Strome s mojimi ihličkovými zúbkami a na to odskočila. Zapol sa mi v mozgu automat, ktorý nám vštepovali do hláv doma. "Oizuj si zem, humusáčka," štekla som a zazerala po nej strašne nafučanými očkami.
A čo bolo horšie, tá bezuchá ma urážala a podobné reči. "Pošla by si tam ty," precedila som skrz zuby. Bolo to prostoduché a nemúdre, napriek odvahe sa stavať dvom dospelým vlčiciam. Sivá má však pravdu a stratená som, odkedy ma objavila Wizki, povzdychla som si, zvesila uši a začala sa motať úplne iným smerom.

//Kaskády

//Sunstorm treba čítať alebo si aspoň očami prebehnúť aj príspevky ostatných, pretože sa k vám pripojilo vĺča a tvoja vlčica nevníma :D

Tá jedna ma nevidela. Začala mlieť strašne moc otázok. Aj ja chcem počuť odpovede! Pomyslela som si a nakukla popod krovie, o čom sa asi tak bavia. Mala som však hlad, preto som časť rohatej kozy zahrabala a značnú časť pleca som už aj do seba napratala, no tak, aby mi nebolo nejako zle, že by som sa teda prepchala.
Zabudla som však úplne na to, že nejaký člen svorky šiel so mnou a nechal ma tu napospas. O pár minút som aj zistila, komu napospas.
V kroví ma neobjavil nik iný, ako tá zjazvená bezuchá. Stiahla som chvost aj uši a zamračila sa na ňu, keď sa priblížila. Nebola som však zjavne dostatočne strašidelná, pretože ma hulvátsky chmatla do zubov a vytiahla. Zapišťala som a následne sa zubami ohnala po jej líci, ktoré som šrajchla tesákom. "Ja som si nič neznačkovaua, nemáš čuch?!" Ohradila som a vzdorovito sa zdvihla na nohy, pričom som vďaka pudu sebazáchovy donútila telo cúvnuť od tých dvoch preč. Moc únikových ciest tu však nebolo, nakoľko tento les sa zdal byť prekliate hustý. čo si o sebe akože myslí? Zamračila som sa. Pud sebazáchovy a hlások v hlave mi našepkával, že tá sivá je nebezpečná. "Som sibírsky vlk," odsekla som jej stroho a gúľala zlatými zrakmi z jednej na druhú. Bola som veľmi mladá, no napriek tomu bolo zjavné, že zo mňa rastie pomerne dosť vysoká vlčica, pretože som sa takmer rovnala tej menšej. (//random :D) "Kto si ty? A prečo mi ryješ s tým špinavým zubom do kožuchu?" Opýtala som sa jej dotknutým hláskom princezničky, pretože som bola na boku oslintaná od sivej, bezuchej. "Očividne počuješ, aj keď nemáš ucho," zhodnotila som si pre seba a ešte zo dva kroky cúvla.

Nemohla som nič. Akurát tak zostať sedieť a fňukať nad nespravodlivosťou osudu, ktorý ma zaviedol do hustého lesa, že som čochvíľa nevidela ani len jeho hranice a presvitajúce svetlo z plání vedľa. Vlastne ma sem zaviedli moje nôžky a tvrdohlavá, horká hlava, ktorej nestačil ani ten Ujzki zo svorky, ktorý pôvodne bežal za mnou. De je vlastne? Nešjel za mnou? Zamyslela som sa a so stiahnutým chvostom sa prešla kúsok lesom v snahe vykúkať ponad kríky a hľadať ho.
Ako vĺča som nepatrila medzi tie najhlúpejšie a najprimitívnejšie, a preto mi ani len nenapadlo čo i len ceknúť slovka či snáď pokúšať sa privolať pomoc. Niekto, kto trafí so mnou domov? Ideálne na Sibír? Jje tu teplo, vzdychla som si a vďaka dusnejšiemu počasiu aj ránu medzi mokrými stromami z rosy som si trošku zaspomínala na moje rodisko, v ktorom by som mohla byť spokojná a nepariť sa vo vlastnom kožuchu. Na tak mladé vĺča som bola huňatá s pomerne dlhou srsťou a robustnejšej kostry. Len tie dlhé nohy, ako keby ma ťahali do všetkých strán za ne... Sa spraví, napadla ma šikovná veta do praxe a začala som sa predieračť hustým porastom, keď odrazu...
Zastala som, zavetrila. Zachvel sa mi ňufák ešte možno zo dvakrát, kým som doň lapila vábivú vôňu koristi niekde kúsok pri mne. Hlad ma premohol, takže som sa prikrčila s nosom k zemi a šla krížom krážom halúzky nehalúzky, prepadliny neprepadliny za pachom, ktorýž ma doviedol k dvojici vlkov. Videla som svoju korisť, ktorú som sa chzstala do seba naládovať. Po pravde nejakej etike, úcte k druhým ma moc neučili. Ani také, že sa nekradne. Ja som si však spokojne zaliezla pod kroviská a po bruchu sa prepracovala k zvieracej nohe, ktorú som začala ťahať do svojho úkrytu, v ktorom somsa pustila do hodovania na tenkom predlaktí tej rohatej... veci.

//Pardon, že píšem cez vĺča, ale tulák NEuloví sám kamzíka, pravidlá versus realita aj trochu...

Počet bodov: 2

2 body => 30 mušličiek

Ďakujem a celkovo poprosím: 30 mušličiek

//Prepadlina

Neboli pre mňa zaujímaví, aj keď to boli členovia Borúvky. Utekala som čo najrýchlejšie za nosom, no ani som sa nenazdala, ocitla som sa azda v najhustejšom lese, aký som za svoj krátky život videla. Všade bola tma, čo sa s príchodom večera len a len zhoršovalo. Nikoho nemám, zafňukala som si nahlas. Bbol to taký kvílivý zvuk, ktorý sa rozniesol lesom, no aj tak som nikoho nepočula. Predtým som aj vedela, že za mnou bežia nejaké laby z tej skupinky, no nik sa neukazoval.
Začala som byť zavše smädná, hladná, brucho mi kvílilo viac ako húkali sovy, ktoré sa chystali na lov. Rezignovane som si ľahla vedľa starého, spadnutého kmeňa stromu na mach, kde som sa uvelebila do klbka. Nnikoho nemám a nik ma asi ani nechce, takl načo sa namáhať? Prečo byť v tom lese s tým čudákom červenookým? Myslela som si. Beztak som si omaličky začínala uvedomovať, že nie všetci sú na mňa práve rovnako milí. Akurát mi tak ukazovali to, čo by som sa asi takto za mladi nemala učiť. Brána sarkazmu otvorená, stačí len načúvať a opakovať.
Prevalila som sa na druhý bok v snahe splynúť s drevom, pri ktorom som bola a do minúty som zaspala.

Nechápavo som musela nakloniť hlavinku, pretože sivočierna vlčica sa začala pomaly hrdúsiť smiechom. "Čo je vtipné?" Zamračila som sa. Kolečká mi pracovali pomalšie a našťastie vzťahovačnosť u mňa nezačala ešte prevládať, preto som sa nemohla uraziť. Llen sa smejte vy podivíni, odfrkla som si. "Mysea som, že to vje len rozísť vodu," zamumlala som potom a pozrela na druhého člena, ktorý tomu však evidentne rozumel. A ja som mala len milión otázok, na ktoré mi nik nechcel odpovedať.
"Umrjeme, keď nejsú zásoby," namietla som odrazu na slová Wizku, ktorá riešila s Ujzkim lov. Mala som pocit, že som súčasťou debaty, a práve preto som sa i zapájala. Potom však vlk pomenoval aj konkrétnu možnosť obeda. "Ako to vytjahneš z vody?" Divila som sa, kým sa k nám vrátila sivohrdzavá Evelyn, ktorá so sebou niesla hrmenie z nebies. Stiahla som ušká a prikrčila sa, nedôverčivo gúľajúc očkami na oblohu, kde sa kopili sivé mračná. Nebolo to tým, že šiel večer a blížil sa súmrak, toľko som zas o prírode z domova vedela.
Dážď na seba nedal čakať a spustil sa v plnej sile aj s bleskom, ktorý ožiaril oblohu. Ožiaril však aj moju zdesenú tvár, pretože v rodnej domovine takéto búrky prinášali aj požiare stromov, ktoré som však veľmi nevídavala, lebo v tom čase som bola kdesi na Sibíri v nore. A to vtedy nevedeli, že ich počujem, ako rozprávali... čo všetko bolo v ohni, lebo počasie, musíme sa skryť!
Ako som si to pomyslela, tak aj Ujzki riekol podobný návrh, no ja už som premočená na kosť ťapkala v blate a tráve niekam do neznáma, pretože voda zmyla pachy a moja oriantácia, žiaľ, bola žalostná. Žeby to bolo tou pamäťou...?

//V. hvozd

Skôr ,než by som stihla reagovať na moju spoločnosť, sa k nám dovalila sivá vlčica s inak farebnými ušami. Nemala som totiž pre tú farbu ešte svoje pomenovanie, či skôr sa mi o tom nechcelo veľmi premýšľať. Moc ma nové tváre nezaujímali, ak to neboli mne známe tváre, takže som len zavrtela chvostom a vykríkla "Tati!", keď sa nám príchodzia aj predstavila. Rozprávala však na moju hlavu príliš rýchlo, takže som sa napokon len zamračila a skryla sa do polovičného zákrytu k Wizku, ktorá bola najbližšie. Ešte je to jedovaté tá... tie uši, pomyslela som si a presvedčená vlastným úsudkom sa posadila do hliny pod sebou.
Moju pozornosť si okamžite získali divné, malé kvety, pretože čosi na Ujzkiho prskli. "Ujzki, prdíš vodu?!" Divila som sa a zmätene sa pozerala po trojici vlkov. To ma musí naučiť! To chcem, ja to cheeeeeeem vedieť, rozohňovala som sa v duchu a môj chvost sa neposedne vrtel. To bol jediný náznak nejakého toho vnútorného nepokoja, ktorý sa vo mne práve odohrával.
Prikývla som aspoň na nové poznatky, že kúpať sa dá všade. "Býva nječo vo vode?" Hodila som ďalšiu otázku do priestoru a očakávala tak nejak odpoveď od všetkých. Každopádne netrvalo mi to dlho, pretože Wizkina hláška o love a zime ma pobavila, že som len hystericky vyprskla, až mi vystrelili do kútikov očí slzičky. "Ae zima je ďalekooooo," dovolila som si poučiť vlčicu veselo. "Kedy ideme teda na ov?" Nadchla som sa následne a už som bola vyskočená na štyroch. Všetko, len nie sa vrátiť do toho hnusného lesa... Aj keď ten krík bol dobrý, ja si nejaký vyhrabem a odnesiem, až im zdrhnem, prepočítavala som si popri nadšení z vidiny lovu svoje možné, budúce plány.
Sivá Evelyn sa napokon rozlúčila a zložila mi kompliment, na čo som sa potešene zavrtela. Nnásledkom komplimentu som vystrčila hruď a sebavedomo sa narovnala, čo bolo vlastne komické vzhľadom na moje proporcie sotva polročného vĺčaťa. "Ten najkrajší, aby si vedea, šéééééci to vedja, že?!" Obrátila som sa pzšne na dvoch členov svorky a odprevadila sivú pohľadom.

Utvrdila ma v mojom kráľovskom titule, na čo som jej oplatila úsmev a dôležito sa vyprsila, keď nám spoločnosť prišiel robiť Ujzki z lesa. Dlho sme ho nevideli, kde sú vlci, keď ich dlho nevidíš? Zahlbila som sa do svojich úvah, a tak mi ušla pointa, ktorú sa mi Wizku snažila ukázať. "Šak ty pôjdeš za mnou, tak de je problém," vyplatila som veselo jazyk a zavrela chvostom. To už som sa naučila, že byt rozkošná sa občas vyplatí. Ak nemáš červené oči.
Wizku ma za moje slová upozornila. Skoro okamžite, ako som na spinaveho vlka vybafla, že smrdí. Zmätene som zažmurkala a prebehla pohľadom z vlka na čierno sivu,Ktorej modré oči sa leskli aj v tme a daždi, ktorý nás cez deň sprevádzal. "Ja nekamem! On smrdí tak co je na tom?" Divila som sa a príliš si nedávala do kopy súvislosti. Akcia a reakcia mi nič Nehovorili, teda aspoň zatiaľ. "A musí to vedjeť, ako by si sa šie umyť, keď nevješ, že smrdis?" Podala som aktuálne len hnedemu vlkovi filozofickú otázku.
Spokojne som však na jeho slová prikývla, pretože mi sľúbil, že sa pôjde umyť. "Kde sa najepšie kúpe? V oceáne?" Nadhodila som zvesela a tikla pohľadom na Wizki. Dokonca som si sama neuvedomila, že už to slovo vyslovujem celé a občas sa trafím aj do slabík, ktoré boli pre mňa nemožné vysloviť. Ha! Taka som kráľovná, všetci sa mi budu klaňať aká som šikovná, zaumienila som si a nevinnesa usmiala na oboch vlkov. Dokonca už som im lepšie mohla študovať tváre, pretože sa začalo rozvidnievat.

// Nevhodně se vyjádřit o druhém vlkovi - VLA
//Borúvkáč

Začala som si to ťapkať lesom a po prvej zátačke poza dub som sa rozbehla rezkejšie, koľko mi len obmedzené videnie v noci umožnilo. Beztak som o chvíľu počula hlas vlčice, ktorá šla ako môj sprievod za mnou. Samozrejme, ako inak, teraz som jej dobrá, keď je jej kamoška fuč, zagúľala som si pre seba očkami. Beztak to Wizku nemohla vidieť. Nahrabala si však nové plusové= body, pretože ma nazvala kráľovnou. "Takže som kráľovná?!" Veselo sa mi rozvrtel chvostík do strán a očká mi žiarili. Ba dokonca som vyčkala na sivočiernu, kým ma dobehne. To som ešte nemala možnosť vidieť klikyháky na jej tvári, vďaka tme.
Natešene som vyskočila, už ma netrápili úvahy, ako ma Wizku vlastne vymenila za kohosi iného. Rada som opustila les, pretože sa tam začalo odrazu naberať nejako veľa vlkov, všade behal každý, strácala som sa v tom deji a chcela som svoj pokoj. "Kráovná môže ísť na prechádzku kedy chce," riekla som Wizku sebavedomo a intuícia ma zastavila dostatočne ďaleko tmavej diery. Celkovo tu atmosféra trošku zhustla. Strašidlá sú doma v kríkpoch, takže logicky, nemôžu byť tu a inde, nie? Zamyslela som sa. "De si nechaua kamošku?" Opýtala som sa, hoci ma to priveľmi nezaujímalo.
Zastrihala som uškami k príchodziemu, ktorý mi najprv vôbec neprišiel známy. Začal bľabotať o tom, že ak ho tu nechceme, tak zas pôjde a... "...bla, bla bla! Však už si tu, nie?" Zasmiala som sa zvonivým hláskom, na čo som si ho prehliadla a nakrčila znechutene nos. "Ujzki smrdíííííš, de máš bjeue brucho?" Zhodnotila som jeho stav, keď som zavetrila a hľadala tú bielu srsť, ktorú som si pamätala, že mal na brcuhu - teda aspoň tam minimálne. Aj mňa učili čo je rieka, prečo sa nejde umyť, pfffff, odfrkla som si, otriasla sa a následne si dávala do poriadku srsť, aby som nikde nemala zachytené konáriky a podobne.
Všimla som si ten, ktorý so sebou ťahala Wizku. "Jedo?!" Zhíkla som natešene a zavrtela chvostom, na čo som sa s výskokom pokúsila vetvičku s čučoriedkami uchmatnúť.

//Stratila som sa tu v tom tak pardon

Neveriacky som zaťžmurkala, keď mi Wizki tvrdila, že mi Blue len pomôže ak už. On bol taktiež presvedčený o tom, že nie je každý rovnaký. Nedôverčivo som stiahla uši aj chvost. "Červené oči," šepla som na všetky jeho otázky a odvrátila sa. Nezaujímali ma reči o tom ako tu je jeden v bezpečí. Všetko samé reči, že je jedlo, no ts, nebolo jedlo, iba kosti a Taran s tlstým pupkom, odfrkla som si a vzdorovito sa posadila, hoci sa lesom nieslo odrazu množstvo cudzích pachov.
"Ani oni nerobiui probémy," riekla som presvedčivým hlasom alfe. "A potom... horí les," odvrkla som proste, hoci mi z hrdla vyšiel aj tichý vzlyk. Rozptýlením mi bola len vlčica, ktorá mi navrhla, že by sme mohli ísť plávať. Nastala síce akurt noc, no bol to celkom pekný plán na ráno, na čo som o čosi veselšie prikývla a ušká zas narovnala do normálnej polohy. "Do jazera?" Opýtala som sa a skúšala si svoju novú znalosť, že nie je všetko len oceán, ktorý sa delí na malý a veľký.
Pridalo sa k nám však znenazdajky z lesa vĺča, čiernobiele. Prezrela som si ho, mal dlhé nohy, malú hlavu a celý bol asymetrický. Začal sa lísať k červenookému. Amatér, musí sa vodiť za chvostík, odfrkla som si a vybavila si meno Gavriil, ktoré bolo aspoň niečím podobným a známym z domova. Neriešila som ich, postavila som sa, otriasla sa a elegantne sa rozišla preč do lesa, v podstate som ťapkala tak dlho, že stromy začali rednúť. Nnetrápilo ma, či ma sleduje nejaký dospelý, začínala som ich mať decentne po krk.

//Prepadlina

Odvážila som sa v kroví aspoň pootočiť natoľko, že som videla Wizku, ktorá sa obrátila aj na mňa. "Ako sa mám mať?" Divila som sa a nechápavo naklonila hlavu. Nebola to pre mňa podstatná otázka. To podstatné bolo, že tu bol on. Wizki odnes to...ho! Preč... Preč proste, načo tu je, myslela som si svoje a po alfovi sa dívala len kútikom oka periférne.
Pýtal sa ma síce, či je všetko v pohode. Odfrkla som si. "Prefarbi si očí," vzlykla som potichu a odvrátila sa úplne na Wizku, ktorá sa tak všeobecne však dívala na všetkých tu.
Asta s Raysterom nás napokon opustili, pretože sa ukázalo, že žiaľ patria do inej svorky. Zapísala som si to ako užitočný poznatok, že toto nie je jediná svorka tu.
Počas tohoto rozjímania som alfu ignorovala, no napokon, hoci bez pohľadu naňho, som sa donútila rozrečniť sa. "Sú hodní, ae som sama, ebo Wizki chodí s Uit... Uuuliu... Jjudith," vykoktala som napokon zo seba prezývku, podľa ktorej ju Taran premenoval.
"Aké veci? Aj ja cem veci!" Vyskočila som zrazu na labky, dobre že som si nedupla. Zachytila som totiž ešte nejaké čriepky viet od Blueberryho.

Chvost sa mi rozvrtel do všetkých strán, keď sa nás s Taranom pokúcil čiernosivý vĺčik predstaviť. Schoval sa vlčici medzi predné a pozoroval ma, venovala som mu veselý úsmev a zamávala chvostom. Je milý, prebehla mi myšlienka hlavou, kým sa mi b=žová predstavila ako Asta. Sotva tak učinila, už sa Taran zberal kamsi sa napiť, či čo. Vvšak je jak sud, mal by prestať do seba ládovať, zagúľala som zlatavými očičkami a presmerovala ich na moju aktuálnu spoločnosť.
Kam idú? A prečo nemôžem ísť aj ja? Všetci na mňa pečú, pomyslela som si, pretože hoci mi Asta milo vysvetlila, že zrejme má rovnakú mágiu ako Wizku, zberali sa na odchod. "Ae kam ideš? Šak mi Rayster povedau, že je čen!" Vyhŕkla som znenazdajky na Astu a prechádzala zmätenými očkami z nej na Raystera, ktorý sa jej krčil pri labkách.
Zarazene sm si sadla a civela na nich do tmy. "Aj ja chcem mágju," vzdychla som si a so zvesenou hlavou sa odšuchtala kroviu. "Tak ahoj zas njekedy," zabrblala som a slabo sa na vĺča usmiala, kým som sa proste položila pod nízke konáre kru a zízala do noci. (//Edit 12:30 som zabudla na alfu...)
A dobre, že som sa skryla teda! Nie, nie, nie nie, choď preeeeeč! Zavyla som si pre seba nešťastne v duchu, keď sa k nám pridal červenotlapkový Blueberry. Nezozbierala som toľko odvahy, aby som sa mu pozrela do očí, a preto som svoje telíčko prevalením sa otočila a dívala sa na Raystera. Prečo sa túli k nej? Poď. Už. Aj. Sem! Ja som tu! Prikazovala som mu v duchu, ako keby ma mohol počuť. Asta sa mi za to prestávala páčiť, nepáčila som sa jej totiž ja a preberala mi môjho nového obdivovateľa.

Očakávala som všeličo, no typ odpovedi, ktorý sa mi dostal od čierneho bol viac ako nedostacujuci. Natiahol bleskovou rýchlosťou tlapu do random smeru. Podľa Taranovho výrazu som usúdila, že bol tiež zvedavý na odpoveď. "Njé, ja ich nechcem navštíviť, hupacik," zasmiala som sa a mala preňho toľko pochopenia. Ako to vravieval Antoly? Ze je niekto jednoduchý? Aj ja chcem byť jednoduchá a mat nejaký titul, odfrkla som si a pozrela sa na vlca. "Ae kde žijú? Sú tu s nami vo svorke?" Naliehala som na vlcika.
Bola som však spokojná, že moje meno vyslovil skoro perfektne, preto som po ňom zopakovala "Rayster?" a pýtala sa s otázkou v očiach, či to je správne. Stále ma trochu trápilo, že som nevedela poriadne rozprávať, ale bolo to samozrejme aj tým, že to by najprv hlava musela chcieť, že.
Následne sa ozvalo lesom vytie a jedine túto milý Rayster našiel dosť odvahy, aby odpovedal, hoci sme sa obaja s čiernobielym tvárili kyslo a rozpačito. "Nechápem prečo si myslí, že je samica ak je samec, mne doma vraveui, že sme dve pohavia a basta," zavrela som hlavou a v rozpakoch hrabla labkou do trávy, lebo Taran ma síce počúval, no vďaka môjmu problému s jedným písmenom som nebohu vlcicu premenovala na Judith. No tak bude mať prezývku, aj to je super! Jej to poviem, aby náhodou nebol Taran prvý, aby si zvykla, zaumienil som si a nadšene kyvla, keď sme sa vydali za neznámym hlasom na kraj lesa. Oboch vlkov som drcla do pliec a rozutekala sa lesom, takže keď sme dobehli k bledsej dospelej, Taran sa sotva opýtal, ci jej vieme pomôcť. Prišlo mi to komické, tak som sa začala smiať podobne ako Rayster predtým. Pri tom množstve energie co som mala mi to prišlo normálne, že sa nepricetne smial a pozeral do hlúpa. Bol mojej veľkosti, kamarát trosku vyšší a najmä širší, ale bola som spokojná.
Zadivala som sa vlcici do modrých očí. "Prečo máš rovnaké oči jak Wizki?" Opýtala som sa na rovinu nevediac, či sa poznajú. Aj keby nie, každý určite pozná Wizku, je super, napadlo mi, kým som začala s obchadzanim vlcice a prezeraním si jej kozuska.

//Neskopiroval a zmazal sa mi post, tak len narýchlo z mobilu, nie som už doma

Kým sa mi aspoň jeden z nich uracil odpovedať, stihla som si obzrieť toho cudzieho, ktorý tvrdil, že patrí do svorky. Aši tu trávim mali času... Ale zas nie som tu dlho, no on vyzerá byt možno mladší ako ja? Divila som sa, a preto som neváhala sivého zasiahnuť otazkou: "Kde máš rodinu?"
Áno, celkom bolestivé téma a zvlášť aj pre mňa. Ale empatie som očividne ešte moc nepobrala zo sveta, tak sa mi to nedalo ani vyčítať, všakže.
Vlk mi však tvrdil, že chytali sisku, na čo som sa okamžite rozosmiala. "Šišky lovia veverice, ty si šiška," zasmiala som sa a bez ostychu drcla do nového nosom. Beztak ma Tatran pozdravil a následne my vysvetlil, že sa pokúša komunikovať. Pre točila som oči. "Ani ty si nevedeu rozprávať," napomenuka som ho a následne šťastne vrtela chvostom na jeho otázku ako sa mi darí vôbec. "Mame novu cenku Jiuith!" Pochválila som sa mu novinkou z domáceho prostredia a v duchu na seba bola pyšná, že som to meno skoro vôbec neskomolila. Tak jazyk trenuj, pomyslela som si spokojne a natočila hlavu smerom, odkiaľ sa ozvalo vytie. Hlas som nepoznala, no zostali sme stále v trojici. Nebola to však moja starosť, preto som si spokojne hopkala okolo oboch malých vlkov. "A vy sa ako mate? Ja sa mam super, maua som kosť z divjaka!" Zaskerila som sa, ako keby to bola správa roka a tikala očkami z jedného na druhého, kým zastavili aj tak na čiernom neznámom. "Hej fuakaty, ja som Tati, ako ti hovorja?"