Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Akonáhle som si vôbec uvedomila, že s príchodom noci ešte prší, ja som vlastne úplne mokrá a takmer čierna ako tuto Kaya, zmätene som sa poobzerala a od vlčíc stiahla. Nepočula som veľkú časť rozhovoru, čo možno bola aj škoda, pretože moja biela pestúnka opisovala samé zaujímavosti. Spomeniem si... možno... A budem sa pýtať! Odhodlane som sa v duchu povzbudila a elegantným krokom zmoknutého vlka prišla naspäť k nim, na scénu. "Dámy, či ako teda, čo takto ísť njekam, kde neprší?!" Skočila som obom do reči a nechápavo si obe premeriavala. Im to akože nevadí? Ttie pramienky vody medzi očami, do očí tečú, do nosa, pch, nadávala som na dažďové kvapky, ktoré si naozaj stekali v srsti ako len chceli.
Kayi sa moje následné ironické poznámky moc nepáčili, na čo som na ňu zaklipkala očami a sladko sa usmiala. Čo riešiš, pomyslela som si a len mávla mokrým chvostom. Ostriasla som sa a mrzuto stiahla uši, pričom som prešľapovala na mieste. "Kaya ma nezaujíma, kým tu nebýva, dovi," kývla som hlavou s neutrálnym pohľadom na čierohnedú a Aranel venovala len letmý úsmev. "Neujdem," uškrnula som sa a pomaly sa rozbehla skrz les, snažiac sa v lejaku stopovať slabé pachy, no okrem iných dobrodruhov v daždi, ktorým som začula, tu nebolo nikoho.
Kým som takmer nevpálila do diery v skale...

//Jaskyne Buruberi

Kým sme sa dostali ku Kayi, moja spoločníčka mi vysvetlila záhady počasia. Bola to téma celkom aj vhodná, nakoľko les už dávno nebol košatý, takže nás momentálne pred dažďom nechránilo nič. Mrzuto som zaškrípala zubami. "To budem vedieť, nebaví ma mať premočenú srsť," posťažovala som si pohodiac chvostom a venovala tmavému nebu jeden pohoršený pohľad. To mi to vrátilo v podobe kvapky rovno do oka, s ktorou som chvíľu súperila, čiže náš príchod k čiernohnedej bol mimoriadne hlučný.
Po pravde ma tie dve vytesnili z rozhovoru. Prvú sekundu som niesla na tvári nasupený výraz, no pripomenula som si, že nemôžem robiť zo seba strašidlo. A preto som sa posadila kúsok od nich hrdo vystretá. "Nevyzeráš dobre," podotkla som, keď sa Ne dostala k téme zimy. No, čo budeš robiť, hm? Skapeš, tak ako som skoro ja skapala. Svoje myšlienky som však nevyslovovala. Premietala som si v hlave radšej vysvetlenie pestúnky o tom, aký výraz je vhodný použiť u starých vlčíc. "Aj ona je dáma?" vložila som sa bielej do reči a zaškúlila na Kayu. Moje myšlienkové pochody si totiž blúdili svojou cestou, a preto ma nezaujímalo o čom sa bavili a či bolo alebo nebolo na mieste vyžadovať informáciu pre seba.

"Škoda," hlesla som len, pretože vlčica bvola dlhšie zahĺbená do svojich myšlienok, kým vyjadrila ľútosť nad stratou Tarana. "Možno príde naspäť," nadéjala som sa slabo, na čo som sa ošila, pretože mi na hlave pristála spŕška lístia zo stromu nad nami.
Zostala som však dosť nesvoja, pretože som kvôli jej prehláseniu počúvala ďalšie slová sotva na po lucha. Prišlo mi to nemožné, aby vyhorelo aj druhé miesto, kde som, bola. Nie, niekto by si možno myslel, že si to budem dávať za vinu, pretože na náhody som jednoducho neverila. Bolo by to však hlúpe, a preto som sa donútila prehltnúť a dívať sa vlčici do prenikavých, modrých očí. Pôsobili upokojujúco. "Kto ováda počasie? Prečo besk?" Zašepkala som zvedavé otázky, pretopže som si z jej slov aj tak nedokázala vyvodiť, čo by mohlo za to, že i tento les nedávno horel. Teda podľa tvrdení ostatných v okolí.
Na poučovanie o tom, čo je a čo nie je hanlivé som si len povzdychla. "A keď je stArá? To musí byť stará... baba," odporovala som mierne s "vráskou medzi očami" a napokon sa zodvihla. Bielu vyrušil niečí pach, nuž som len neochotne vstala a nasledovala ju za pachom, ktorý patril čiernohnedej vlčici. Jej zjav ma celkom zaujal a aj fakt, že som bola možno aj väčšia ako ona, no nemienila som sa tu zapájať. "Kaya je naša, že idete en tak kecať?" vytkla som mierne túto skutočnosť, pretože mi to beztak pálilo jazyk. Spýtavo som sa pozrela na Aranel, kým som pohľad otočila na cudzinku.

Pohodlne som sa zamrvila, keď sa biela vlčica usadila vedľa mňa. Aspoň niekto o mňa stojí, ha! Má plusový bod, uškrnula som sa pre seba a veselo sa na ňu usmiala. Avšak akonáhle zmienila, že som ako neriadená strela, len som si odfrkla a pretočila oči. "Neutjekala som," začala som námietkou. "To Uzki na mňa zabudo a Wizku ša sem nazad," vysvetlila som jej tvrdohlavo svoju pravdu, za ktorou som si, samozrejme, aj stála.
I ona sa ma spytovala na čiernobieleho tlsťocha. "Nnecíti sa tu dobre, šjeu na juh," odvetila som jej v jednoduchosti a pozrela sa zvedavo, či to bude chcieť rozvíjať. Jej som dôverovala rozhodne viac ako alfe, takže pri nej som nemala problém sa trošičku rozrečniť. Bbeztak ma jazyk pálil z toho kvanta informácií.
Akonáhle mi však došlo, že zmienila požiar, v mojej hnedej gebuli sa začali spájať súvislosti s terajším vzhľadom lesa. Chvost som si pritiahla k sebe a stiahla uši, pričom som hodila rýchly pohľšad za nás do lesa. "Požár?" Preglgla som a zvesila hlavu. "To sa stane s každým územím? Zhorí?" Opýtala som sa jej smutne a zas hodila pohľad ponad plece, či náhodou za nami nevyšľahli k nebesám ohnivé jazyky.
Aspoň že predstavovanie nových členov ma trochu rozptýlilo, dozvedela som sa, že tí dvaja malí sú Bobom spomínaní. Slabo som sa usmiala. Dívala som sa na zlatavú vlčicu, ktorá mala okrem krásnej ozdoby na nohe aj množstvo jaziev. "Pôsobí nebezpečne," zhodnotila som zjav matky tých dvoch malých, ktorých zaujímala len ona. Teda, toho Flynna som nikde nevidela. "Nepoznám, Taran tvrdiu, že nejaká stará baba," riekla som, keď mi vymenovala ostatných nových členov. "Aj tak sa so mnou nik nebaví," odfrkla som si v snahe tváriť sa ľahostajne, čo sa týkalo rorastania sa našej ovocnej svorky.

Ani som sa nenazdala a po súmraku prišla tmavá noc. Kým nás však pohltila tma, stačila som si všimnúť, že tento les nie je v najlepšom poriadku, ako som si ho pamätala. Dokonca aj počas tuhej zimy tie stromy vyzerali lepšie. Je to divné, vedia sa stromy samé zmenšiť? Uvažovala som sa premeriavala si vlkov tu. Bol tu aj nejaký hnedobiely, ktorého som nepoznala, no ten šiel kamsi preč. Nedbala som, nevšimli sme sa vzájomne. A asi aj tak nemá záujem sa zoznamovať, odfrkla som si a prevalila sa z boka na bok, potom na chrbát a naspäť na brucho.
Vyrušili ma až biele labky, ktoré sa mi dostali do zorného poľa, ako som bola vyvalená v lístí. Vlčica ma hneď oslovila. "Ne!" Oslovila som ju skráteninou jej mena, ktoré som zvykla používať predtým. Občas mi aj v hlavinke zaplo, prečo neviem poriadne používať tú jednu protivnú hlásku, keď občas sa to podarí. Tak som nad výslovnosťou moc nikdy nepremýšľala. A bolo jedno, že som bola takmer vysoká ako ostatné vlčice.
Ocenila som však, že sa biela vlčica nevypytovala, takže kým som sa prevalila na brucho, len som jej ťapla labou po prívesku, ktorý sa potom ešte chvíľu mierne pohupoval. Posadila som sa a otriasla zo seba listy, ktoré sa mi stihli zachytiť v kožuchu, kým som vyhľadala lesk v jej očiach. Bolo pozitívne, že sa nevypytovala vtieravým spôsobom, nakoľko už som celú svoju cestu zhrnula Bbobovi. "Tak nejak," prikývla som na jej slová. "Vždy sa opatrovník stratiu odo mňa," pohodila som chvostom a slabo sa na vlčicu usmiala. "Kto sú tí noví?" Vyzvedala som ešte a kývla hlavou na žíhaného a zlatú, zároveň som premýšľala aj nad hnedým vlkom.
Pozornosť mi však upútali nové hlasy, pretože sa pridali ešte dve siluety, no nemala som odkiaľ vidieť zo svojho stanoviska, či sa jedná o dospelých alebo alfou zmieňované vĺčatá.

Pozorne som načúvala alfovým slovám, pretože mi oznámil tú dôležitú vec, že tu máme nových členov, ktorí sú však veľmi maličkí. Akurát čo by ma priradili, nech sa o nich starám, no to tak, keď môj dozor od malička mizne alebo uteká, odfrkla som si, dokonca nahlas, no tok svojich myšlienok nekomentovala. Až po nejakej minútke mi došlo, že by bolo asi vhodné zareagovať, preto som sa priateľsky usmiala alfovým smerom, vyhýbajúc sa očnému kontaktu. "Každopádne som na nich zvedavá! Gavriil je kus lenivého tustého brucha, zachvíju bude širší ako Taran, " zasmiala som sa nad touto skutočnosťou a pohodila chvostom.
Bob sa čoskoro odo mňa vzdialil, pretože napriek tomu, že ho netešil Taran a jeho zmiznutie, zaregistroval nejakého votrelca. "Bež, kým sa ti chce," zamumla som si už viac menej pre seba a s ublíženým pohľadom sa vydala k vlkom a mäsu. Nebola som predsa sprostá, aby som netrafila sama, preto sa ma Bobove ukázanie smeru dotklo ega.
Dostala som sa do skupinky, v ktorej sa nachádzal Storm, ktorému som šťastne a zvesela opätovala úsmev, no keďže tiež mal pri labách nejaké žrádlo, pokračovala som. Zastavila som až so zarazeným pohľadom, ktorý som upierala na vlčicu... zlatej srsti. Odtieň jej kožuchu konkuroval jantárovým očiam vlkov a ja som nemo len vzdychla. "Máš krásny kožúšok," pochválila som neznámu vlčicu."Mimochodom, som Tati," usmiala som sa na vlčicu a následne aj na pásikavého žíhaného, ktorý bol kúsok od Storma.
Mňa však zaujímalo len mladé zviera, ktoré dovliekla asi vlčica, usudzujúc podľa krvi na jej tlame, labách a tak. "Bob už žrau?" obrátila som sa na vlkov v okolí a rozpačito sa nad potravou zastavila. Napokon som si len povzdychla a odšuchtala sa kus ďalej od ostatných. Videla som na skupinu, no nešla na mňa nejako moja zhovorčivá nálada. Bachla som sa do kopy lístia, pričom závetrie mi tvorili čučoriedkové kríky a zízala do blba, kým sa tu zjavia tie červené laby a ponúknu zvyšok.

Nasledovala som jeho príklad a posadila sa, upustila trochu vnútorného napätia. Nepáčil sa mi, od kedy som ho videla po prvý raz a nepáčil sa mi doteraz. Akoby nestačilo, že má červené oči, on musí mať červené aj laby, ako je to možné? Dumala som a prezerala si ho bez hanby. Nejaká autorita ma predsa nemohla zastrašiť.
Tvrdil mi, že mi Wizku určite jej útek vysvetlí. "Je mi to fuk," odfrkla som si a zamračila sa. Taká vlčica ma vôbec nemusela zaujímať, keď očividne o moju spoločnosť nestála. Kto je so mnou vlastne nerád, ešte aj Taran sa ukázal, poznamenala som si pre seba a len teda zagúľala očami. Každopádne zmienka o tom, že medzi novými členmi pribudli aj vĺčatá mi rozjasnila tvár. Pprekvapene som zaklipkala zlatými očami a usmiala sa, pričom mi aj hnedý chvost buchol pár krát o zem. "To je super! Ako sú starí?" Vyzvedala som omnoho veselším hlasom a skúsila sa rozhliadnuť pomedzi stromy, či niekde náhodne nezahliadnem mini chvost, ktorý by sa mihol v čučoriedkovom kroví. Nna Bobovu pohvalu som sa len hrdo a sama so sebou spokojná vyprsila. "Nechcea som ísť preč," priznala som, pretože to bola pravda. Celé to boli len zhody okolností a dve vlčice, čo ma chceli poslintať a roztrhať.
Kým však nespomenul potravu, ani som si neuvedomila, ž e som naozaj hladná. Stiahlo mi žalúdok v kŕči a len som prikývla. Koniec koncov cítila som v lese aj krv, ktorá, ako sa ukázalo, aspoň nepatrila žiadnemu z tunajších vlkov. Nabaštíme sa a pôjdeme spať, niekam, kde je pokoj. Alebo si zotročíme tie dve nové vĺčatá, premýšľala som zatiaľ nad strategickým plánom, kým som si ponaťahovala chrbát, krk a labky. Elegantne som zišla z kopčeka a kopy lístia, v korej som sa doteraz váľala a alfu bez mrknutia oka obišla, pričom som sa zadívala do lesa. Spomenul, že Taran tu vlastne nebol tak dlho, ako ja. "Necíti sa tu dobre," odvetila som mu len časť pravdy, ktorú som vedela. Napriek tomu, že ak mal alfa mágiu myšlienok, v pohode by mi z hlavy vedel vyťahať aj ostatné informácie, tým pádom by s čiernobielym vlkom už nepočítal.
Zavetrila som a v šere sa pobrala pomaly smerom, z ktorého sa ku mne dostali pachy ostatných a azda i úlovku. To, či ma alfa bude nasledovať som neriešila. Bol to tu jeho les, mohol si robiť čo chcel.

Akonáhle som zatvorila oči, rozpačité myšlienky sa vytratili. Spokojne som si mľaskla a stiahla chvost k telu, nech mi predsa nefúka na brucho. Síce nám končil celkom pekný deň, ale stačila som si po ceste sem všimnúť hŕstku mračien, ktoré sa prihnali na oblohu.
Driemalo by sa mi aj celkom dobre, keby nebolo otravných listov, ktoré sa snažili padať na kopu, na ktorej som si trónila poležiačky. Práve jeden hnedooranžový poletuch mi takto pristál na tvári, keď moje uši zaznamenali slabý šramot. Kto zas? Všetci sa dnes len prechádzajú, pomyslela som si mierne otrávene a so zívnutím striasla z hlavy malé listy.
Prebrala som sa sotva pár minút predtým, než môj okupovaný kopček pri skalách navštívil červenooký. Prvé dve sekundy som stŕpla, pripomínala som skôr meravú sochu ako živého vlka. Napokon som si hryzla do jazyka. Ovládaj sa, zatiaľ ťa tu nechal, pripomenula som si a posadila sa, hrdo vztýčiac hlavu, ktorá bola stále jemnejšieho rázu, hoci som verila, že už možno dorastám na výšku vlčíc vo svorke. Teda aspoň tých troch, ktoré som vôbec stihla spoznať.
Pozrela som na Blueberryho, keď začal rozprávať. Znel starostlivo. Hoc som sa dívala naňho, očnému kontaktu som sa možno aj trochu vzdorovito vyhla.
"Vidím, kto prišiel," poznamenala som len ľahostajne a švihla chvostom, ktorý som si následne zas stiahla k stehnu. "Ujzki je pri jame, teda asi," zneistela som a mykla plecami. "Wizku zrazu fuč a zostala som sama," podotkla som o čosi rozmrzelejšie, pretože to, že sa stratil farebný vlk ma až tak netrápilo ako to, že zmizla vlčica, ktorá ma sem v zime dovliekla.
Zastrihala som len ušami ,keď sa ma pýtal,m kde som vlastne bola, pretože už to nejaký čas bol. Mala som chuť sa sarkasticky zasmiať, ale hryzla som si do vnútra líca, aby som posmešok vynechala. "Popri lese, najprv v tom hustom hvozde tam," začala som a naznačila hlavou smer na východ. "Tam boui dve bosorky, Styks a Sunsto- tak nejak," pretočila som očami. "Napokon ma nohy zaviedli k vodopádom, objavi sa Taran, ževraj juh je super," vymenovala som mu svoje potulky v skratke, pretože som sa musela snažiť, aby som vyslovovala určité slovíčka správne. Všetky tie, s ktorými som sa trápila ešte v lete. Pluis som nemala chuť sa s ním baviť, zrovna s ním nie, hoci bolo pochopiteľné, že sa ako Alfa zaujíma o svojich členov, hoci ja som tu bola od zimy skôr ako taký príživník.
Napokon som sa otriasla, aby som sa zbavila ježatej srsti, v ktoprej sa mi zachytili listy a postavila sa, pričom som spravila kolečko okolo svojej osi, smejúc sa jeho otázke. "V poriadku, stále výnimočná," uškrnula som sa, hoci som aj reálne bola so sebou spokojná aj sop svojim výzorom. Netušila som, čo by mohlo byť v neporiadku. Možno preto, že som ešte nevedela o tej ulepenej srsti od blata na chvoste a zadných nohách.

//Vyhliadka (okolo prepadliny)

Keď už nebol nikto na dosluch, prestala som sa zakrádať ako duch a pustila sa dole kopcom. Každý zdravý vlk pri prepadline by ma isto počul, pretože okrem kamienkov, ktoré sa skotúľali samé, som do väčších skaliek frustrovane kopala a spúšťala ich z kopca. Aj sa mi to vymstilo v podobe boľavého kĺbu na ľavej labe. Niečo veselé na tom je, aspoň si môžem na niečo sťažovať, druhí ma poľutujú a ešte sa aj môžem vyhovoriť, prečo nie som akože doma, uškrnula som sa pre seba a zadýchane zoskočila posledný kopček pri obrovskej praskline v zemi.
Z tej diery šiel podľa mňa totálny chlad, takže sa mi mimovoľne zježila srsť na chrbte. Veru nečakala som a pridala do kroku, následne do poklusu. Nedbala som ani na to, že niektoré kríky majú ostne, ktoré mi trošku "zkrášlia" kožuch.
Vydýchla som si až po ucítení známej vône ovocia a čo viac - zahliadla som medzi stromami odchádzajúceho vlka. Teda skôr len jeho hnedý chvost. (//Storm) Podľa pachu som sa vydala tým smerom vnútorne šťastná, že mi nenapadlo ísť opačnou stranou kopca, keďže som naozaj žila len tu ako v bublinke a veci, ktoré mi vravel Taran, mi prišli neuveriteľné. Zážitky a dobré.
Rozhodla som sa však ísť inou cestou než za hnedým chvostom, pretože som cítila tým smerom zrejme asi aj početnú skupinu tunajších. Zvolila som pre tentokrát samotu, v domnienke, že ak niekto o moju spoločnosť stojí, mal by si ma rozhodne nájsť sám.
Prešla som niekoľko desiatok metrov, zamierila k južným hraniciam a vydriapala sa trošku do kopčeka, kým som sa rozvalila na kopu opadaného lístia. So zívnutím som si hlavu zložila medzi predné laby a zadriemala, len čo som si občas kýchla, ako ma šteklilo steblo trávy na ňufáku.

Zasnene som zízala na obzor a sledovala slnko na jeho pomalej púti po oblohe, keď tu odrazu som začula akési plačlivé zvuky. Hlások to bol slabý, takže som usúdila, že to bude nejaké vĺča. Ale čie? Kde? Pýtala som sa samej seba a potichu sa postavila. Predsa len som už nevážila toľko čo pierko a popri pohybe saom teda aj narobila viac hluku.
Kým som sa však stačila presunúť ku kroviu, odkiaľ hlások vychádzal, ozval sa nejaký rozčarovaný hlas vlka a následne i nejakej vlčice. V hlave mi zrazu zostala len ozvena hlasu z minulosti, ktorá mi kázala bežať, možno to bol hlas pudu sebazáchovy,. ktorý sa u mňa však vyskytol len zriedkavo. Múdrosť prichádzala s postupným dospievaním, teda tak to vravia dospelí, či?
Chytro som sa bachla na brucho a vplazila svoje - nie-už-tak-moc-nenápadné telo pod akýsi pichľavý ker, na ktorom boli červené plody. Sakra! Zanadávala som si pre seba a s chvostom pritiahnutým k sebe som sa dívala na časť vlčích láb, ktoré šli postupne aj s rozhovorm niekam inam, dole z kopca.
Vyhliadkou sa začalo s príchodom večera rozliehať vlčie vytie, takže som bez muknutia vstala, otriasla si kožuch a zamierila si to s nevôľou k tej čiernej jame, o ktorej som dosiaľ sotva vedela, s cieľom cesty do pseudodomova. V hlave sa mi pritom prehrávali stále slová Tarana, ktorého asi dlhšie neuvidím.

//Boruvkový les (popri prepdadline)

//Kaskády

Nikto nevie prečo, no začala som so strečingom láb - a to rovno do kopca. Obdivovala som kvety v okolí, pretože som predtým dole v lese také nevidela. Možno aj preto som sa dva či tri krát odklonila od pôvodného smeru, takže som vôbec nešla rovno domov, čo bolo v pláne predtým. Pomerne spokojne som si to ťapkala po klzkých cestičkách pomedzi kroviny mieriac na horu. Nemusel ma to nikto učiť nejako extra, ale intuitívne som zavetrila a nasledovala pachy vlkov, ktorí tadiaľto prešli nedávno.
Aj vďaka tomu som sa vyškriabala na hrebeň a následne na vrchol, kde som sa vyvalila do dlhej, mokrej trávy. Vlhkosť všade =o výdatných lejakoch mi nijak zvlášť nevadila, beztak som mala kožúšok totálne premočený, a preto váľanie sa v tráve bolo vlastne príjemné. Svietilo na mňa slnko, začalo sa trochu otepľovať, takže som sa rozhodla, že chvíľu pobudnem na mieste, budem si užívať výhľad a sušiť srsť.

Rozhodne mi pripadal vlk vedľa mňa odhodlaný. Už som naňho nemohla pozerať ako na vĺča - jednak bol veľký a špekatý, no a za druhé starší odo mňa. Ten čas letí. Rázne mi riekol, že ani trochu to ako domov neberie, na čo som odvrátila pohľad a smutne zvesila uši. si ťažko niečo nazvať domovom, keď ani jeden z nás odtiaľto nepochádza... Mne tiež chýbajú rozľahlé lesy a asi aj sneh, aj keď bola zima, zaspomínala som si a len chápavo prikývla.
Zaujato som však zastrihala ušami, keď začal rozprávať o členoch, ktorí sú v ôese noví. Pre mňa cudzí, no chcela som vedieť čo najviac informácii. Z jeho rozprávania som pochopila, že sa pridala nejaká stará vlčica a vlk, ktorý za ňou lozil. Tomuto som moc nechápala. "Aj ty budeš raz starý," zamumlala som len tak a odtiahla sa od neho na okraj skaly, pretože sa z neho začalo stupňovať napätie. Vlastne len s úškrnom poznamenal, že som rebelka, na čo som sa veselo zaškerila a následne len nechápavo kývala hlavou. Chvcel na horký juh. Aj zima aj teplo vie ničiť vrj, spomenula som si na slová pestúnov a skôr, než by som cekla, narazila do Tarana sivá vlčica s obrím chvostom, za ktoru následne zdrhol.
Maj sa...? Zvolala som v mysli váhavo a dívala sa, ako mi, možno navždy, mizne čiernobiely chvost pred tvárou.
Ponaťahovala som si laby ktoré sa za posledné týždne dosť predĺžili a zoskočila zo skaly. Bol čas napiť sa a vydať sa za nosom.

//Vyhlídka

Jje prekliaty, aj tak všade vraj robí problémy, pomyslela som si pre seba pri pohľade na ten jeho čertovský pohľad, oči plné nezbednosti. A to mi stačilo, hoc to moc nesedelo k tomu, že z neho bol už kus veľkého, faklt veľkého vlka. Ako to myslieť slušne.
Mentálne som však bola ešte trošku pozadu, takže kým rozprával, len som sa sústredene mračila. "Ako to cítiš? Že to nie je to...pravé... domov?" Zamotala som sa sama vo vete a len si nespokojne zafunela do predných láb, ktoré som mala pred sebou. "Akí noví?!" Obrátila som naňho hlavu s absolútne zhrozeným pohľadom. "Ja tam tiež nikoho nemám, len sľuby, že tá moja rodina žije a príde," zahundrala som si mimovoľne a zadívala sa na vodopády tak, aby som mohla na okamih od Taenarana odvrátiť hlavu. Boli to azda prisilné úvahy na vĺčatá, no zistila som, že nniektoré myšlienky a nápady sa nedajú posúvať donekonečna.
Zarazene som sa však musela obrátiť nazad na spoločníka, pretože s pevným hlasom prehlásil, že už sa do lesa vlastne vrátiť nechce. Mlčky som sa mu dívala do zlatých očiek a premýšľala. čo mu dá odchod? Na to by som sa mohla spýtať aj priamo jeho, že, zagúľala som nad sebou samou očkami. "Nič ti to miesto nedalo?" Opýtala som sa ho, stále si neuvedomujúc, že v rámci dlhšej konverzácie som sa konečne chytila a začala vyslovovať to prekliate jedno písmenko. (//niekde tu majú byť čiarky ale... kašlem na to )
Následne som sa však musela chytitť jehorozprávania o svete mimo svorku a les. "De všade?" Pýtala som sa zvedavo, pretože keď to takto spomínal, muselo byť toľko nepreskúmaného sveta a území, čo sa dalo spoznať. Kým sa Taenaran stačil diviť, čo robím ďalej od lesa, ukázal mi na hory v diaľke na juhu. Už tak som mala pocit, že zhorím, pretože toto leto bolo proste strašné a ja som sa hrdila celkom exkluzívne plyšovou srsťou, no zvedavosť to prebila. "Utjekla som, za mnou Wizku a Ujzki, ten sa stratiu, na to ma skoro chňapla bezuchá, potom ma oslintaua taká...hnedouchá a zdrhla som," zhrnula som mu v rýchlosti svoj príbeh a zaškerila sa. "Juh ... územje horka," vyjadrila som svoj nezáujem o tamtie končiny.

Z rozjímania sa nad žlbnkajúcou vodou ma vyrušil zvuk praskajúceho dreva, či skôr nejakej vetvičky. S podozrievavým pohľadom som sa strhla, či to náhodfou nebudú tie dve nádhery. Mala by som si nájsť nejakú vodu a zmyť zo seba tie toxické sliny... Ale to sa budem musieť vrátiť k tomu čudákovi v lese, vzychla som si. Keďže starosti bežného života mi naplnili hlavinku, zabudla som celkom aj na podozrivé zvuky.
Až vrčanie ma prebralo z tranzu, pretože šlo rovno spoza môjho chrbta! Naježila som sa a automaticky sa zvrtla, no to už mi skoro na hlave stálo vĺča - teda už skoro dospelý Taenaran, ako som po minúte stihla vstrebať. "Si ty chuj!" Zapišťala som po ňom a naoko ho tľapla packou po hrudníku, kým sa uvelebil na mojom kameni. Môj hnedý chvost sa však pár krát zakmital radosťou, pretože to bol jeden z mála členov toho lesa, ktorého som videla aj celkom rada.
A ako som si ho tak po očku prezerala, dokonca mi prišlo, že nie je ani tak guľatý ako predtým. "Duho si nebo' vo svorke," skonštatovala som stále bez známky používania tej protivnej spoluhlásky, ktorá mi nešla vysloviť a s prízvukom sa často i strácala, hoc som sa aj trafila.
"De si ten čas? Od jari?" Skomolila som ďalšiu zvedavú otázku a trochu sa poposunula, kým som si ľahla na brucho. Možno schudol, no aj tak bol nejako objemný a priestor zapratávajúci, hoci ja som na svoj malý vek tiež nebola práve najmenšia vlčica. (//do budúcna bude patriť medzi vyššie a lepšie stavané vlčice)

//V. hvozd

Ani som sa neponáhľala, hoci aj keby ma tie dve príšerné vlčice dostihli. Teraz neviem či je horšie, aby ma jedna zabila, alebo tá druhá uslintala, bleh, zavrtela som nad tým hlavou a znechutene sa otriasla. Ani tá priateľská Sunstorm mi práve nevyhovovala, nebolo mi také správanie príjemné. Vlastne som sa momentálne cítila tak nejako stratená, že som aj zabudla, odkiaľ som prišla.
Zodvihla som hlavinku k nebu, odkiaľ vychádzalo slnko a chvíľu uvažovala, kým som si vydedukovala, že sa predsa len budem vedieť do Borúvkového lesa vrátiť, pretože zhruba viem, ktorým smerom treba ísť, aby ho vlk našiel. Za posledné mesiace som však dosť podrástla a vytiahla sa do výšky, takže som sa nebála, že by mi nestačili sily. Len mi zostalo smutno.
Moju pozornosť však upútal hukot vody. Poznala som vodopády a také veci, no akonáhle som sa dostala na dohľad kaskád, užasnuto som si vzdychla a posadila sa na oblú skalu porastenú lišajníkom, z ktorej som vodný výjav pozorovala. Zavadzali mi síce aj stromy, ale to nevadilo. Spravila som si len malú zastávku, aby som sa riadne nahltala ľadovej vody a na to som sa vrátila na svoj kameň pozorujúc vlnky, ktoré sa rozbíjali o sklay.