Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Skúsim to nejako skrátiť

"Jop, v boji, vo vode, puávať vjem!" vzprsila som sa hrdo, "no nje obranu proti topeniu, chápeš," dokončila som premúdrelo a vyplazila hravo jazyk, ktorý mi visel voľne zboku tlamy, kým som ju zas zaklapla a mľaskla. Jeho ďalšie vysvetľovanie som skoro žrala pohľadom a nadšene znova zamávala chvostom a kývla. Bola som ready kedykoľvek. Aj keď on, chudák, už asi nie.
"Si starý?" Opáčila som na jeho poznámku, skrz ktorú sa škeril, kým sme sa ku korytu rieky dostali a ja som dobehla nazad. "Prečo sa starí farbia do siva a nje do... do čjerna či bjela, to by bouo supééér,": vydýchla som a veselo sa na okamih posadila. Zas ma zopár minút trápili vši, na ktoré som kvôli rozčarovaniu a tone informácií aj zabudla.
"Až vyrastiem, možno ťa budem nosiť, ae možno," upozornila som ho na háčik svojej veľkorysej ponuky. Bola myselná však skôr zo žartu, Storm sa totiž vydal hľadať miesto, kde rieka netečie ako divá smršť. Celkom pokojne som ho nasledovala a snažila sa trochu chytiť dych. Našli sme miesto a zarazene som skúmala Stormovu tvár, keď stuhol po namočení labky. Nna to som sa postupne rozosmiala. "Musíš odvážne!"
Po vyšteknutí dôležitého pravidla som sa natiahla, trochu zatriasla chvostom, kým som našla potencionálne miesto dopadu v malom ramene. To bolo dôležité, vedieť, kam vlk mieri. "Banzaaaai!" Hop. Skočila som rovno do ramena. Ovalil ma chlad. Na pár sekúnd som sa zľakla, no nezabudla som, že nesmiem vypustiť z tlamy vzduch. Začala som zaberať labkami a vydrala sa na hladinu a k brehu, kde som sa zakvačila o nejaký koreň a rozpleskla sa bruchom na brehu, na ktorý som potom vyliezla. "Svieža," zhodnotila som len sarkasticky a otočila sa k vode, aby som si pomocou labiek trochu vydrhla tvár a boky, kde ma najviac hrýzli vši.

//Borúúúúvka

Otočila som pohľad na Storma, či sa zdvíha konečne z tej studenej zeme. Pritakal, že by nás ochránil, na čo som súhlasne a horlivo prikývla, no následne sa zamračila, pretože mu niečo prišli smiešne. "Možno chce njekto utopiť mňa," riekla som so záhadným úškrnom, ktorý ma však zas zabolel. Povzdychla som si. Bolo proste tak ťažké zachovať pokoj, keď ma zvnútra išlo chvíľami roztrhnúť. Nedostatok pohybu si odvádzal svoju daň. "A ako sa brániť? Čo to obnáša?" Ppýtala som sa ďalej, pretože som nutne cítila, že musím zmúdrieť. Slová vlkov, ktorých som dosiaľ na tejto krajine stretla, sa mi niektoré chytili v pamäti, väčšina zas nie, no nedávny rozhovor ma prinútil premýšľať. Plus to, že som sa konečne mohla dozvedieť o nejakom tom životnom cykle každého z nás. "Učiui nás lu-uoviť len, myseľ boua zakázaná," ozvala som sa ešte potichu, aby som mu trochu objasnila svoje nekonečné vypytovanie sa.
Túto jeseň som nevyzerala konečne ako vyziabnutá vyžla, nakoľko som sa začala ťahať do výšky a kde komu mohlo dôjsť, že nebudem patriť medzi krehké stvorenia, až dospejem.
Akonáhle hnedý spomenul slanú vodu, znechutene a nahlas som vyprskla, že popri mojich nohách prebehla myš, na čo som si neodpustila ešte jedno šteknutie. Zostala som prekvapená. "Jasné, to každý," odvetila som však frajersky na jeho otázku a hrdo zdvihla hlavu. Akonáhle stromov ubúdalo, pridala som zvesela do poklusu.
"Je sranda, nechať druhých z oceánu piť, hehe," zasmiala som sa popri niektorých šťastných spomienkach, ktoré som si ešte vybavila. Nemusí mu byť ľúto tej mojej rany, nemôže za to... Zabránil škodám. Tak ho možno ukecám k spánku takto, och, pomyslela som si pre seba a spokojne mľaskla, keď ma starší vlk nasledoval. Rozprávanie o starnutí bolo naozaj fascinujúce, zrovnala som so Stormom krok, hoci akonáhle sa pred nami zjavilo voľné priestranstvo neďaleko koryta rieky, hravo som ňufákom hrabla do Stormovej srsti na krku a pobehla, vyzývajúc ho trochu sa natiahnuť. "Ako sa cítiš ty?" Opýtala som sa ho keď mi oznámil, že som veľmi mladá. Dala som do odpovede prekvapivo veľa taktu a ohľaduplnosti na tak malé mláďa, ale to už si moja hlava moc neuvedomila, bolo to automatické.
Chcela som si pobehnúť, takže som naňho napokon nečakala a poriadne zabrala a na pár skokov zrýchlila. Storm sa mi však rýchlo vzdialil a potom mi cvaklo, že je tma, takže napokon som prudko zabrzdila a klusom s polostiahnutým chvostom dobehla za hnedým. "Ehe... pardon?" Sladko som sa usmiala a nevinne zavrtela chvostom, že som mu skoro prchla do noci.

Zaujato som počúvala, keď mi oznámil neprítomnosť alfy. "Ae ty máš kopec mágijí! A-a-a-aa-," zakoktala som sa, "ochrániš nás ty, načo je Bob," schladila som na záver vety svoje rozhorčenie mierne posmešným odfrknutím. Netajila som svoju "neobľubu" tunajšieho červeno labkáča, alfy. Nemala som odkiaľ vedieť, že za Stormovou nevôľou cestovať "von" môžu byť aj iné okolnosti či povinnosti.
Akonáhle zmienil Styx, zaškrípala som zubami. Mala som pritom pocit, že jeden sa mi akosi pohol, dokonca som cítila trochu krvi v tlame. Hm? Neobťažovala som sa tým viac, pretože krv hneď prestala, tak som sa len zazubila na vlka pri sebe. "Otužovanie je fajn... ako utopiť vlka?" Zmenila som tému náhle a nevinne zažmurkala. Nemala som sklony nikoho zabíjať či pokúšať sa o to, no v hlave sa mi rodili postupne plány ďalekého budúcna.
"Inak, mne studená voda nevadí," zavrtela som chvostom, keď sme sa vrátili k téme kúpania sa a topenia hmyzákov. "A vješ, že som pávaua aj v oceáne?!" Vyprsila som sa a zvesela vyskočila na nôžky, na čo som sa musela následne otriasť a poriadne poškrabať a boku.
Verila som mu, že sa mágia raz prejaví, preto som s odosť pokojnejšou tvárou kývla. Začala som sa pri tom rozhliadať po lese, ktorý sa naozaj snažil pred zimou obnoviť. Teraz bolo naopak všade lístie, že vlk mohol dovidieť aj na tmavé miesta, kde sa zeleň nepozbierala k životu. "Neviditeľnosť znie fantasticky," odvetila som zasnene, kým som sa ponaťahovala a pripravovala sa k odchodu. Je tu naozaj dlho, bude asi vedieť, prečo k rieke. zauvažovala som spätne nad našim rozhovorom a vďačne sa usmiala, keď ma oboznámil s vtáčím životom v tomto lese. "Vtáky vedja ukazovať smer," podotkla som zasnene a zadívala sa do tmavých korún, na čo som sa aj tak obrátila naspäť na Storma, ktorý tam ležal. Zvesela som priskočila a ťapla ho labou po chrbte. "Vstááááávať," natiahla som veselý povel, na čop som sa následne strhla a zamračila. "Au, sakra," sykla som a opatrne zažmurkala, pretože akonáhle som napla svalstvo na tvári, otvorilo sa mi nedávne zranenie. Možno sa aj sama utopí alebo príde o druhé ucho, premýšľala som o bezuchej a snažila sa svoj skrat zamaskovať elegantnou otočkou a úškrnom. "Dokedy starneme?" Nadhodila som zvedavo, keď mi zmienil, že... nejakých deväť rokov. Moc som to nepobrala, ale bolo to dlho. "Ja mám kouľko?" Pýtala som sa viac menej samej seba, pretože som následne ešte hravo štekla a pobrala sa skrz tmavý les k rieke.

//Mmahtae sever

Podľa jeho zamysleného škrabkania sa za uchom som usúdila, že nie len mne vŕta hlavou to, ao sa tej hávede zbaviť. Ako na povel som sa poškriabala labou po rebrách, pretože sem tam ma nejaký ten hmyz aj uhryzol a nútilo ma to v kuse sa ošívať a otriasať hlavu. Ešte by mi vliezli do očí, no fúúúj! "A čo tak maý... teda jazero?" Opravila som sa, keďže už ma dávnejšie poučili, že oceán je len veľký, nemôže byť aj nejaký malý. Predstava studenej vody nebola vôbec vábna, no na druhú stranu som sa spoliehala na Storma a mágie.
Týmto smerom sa uberala aj ďalšia debata. Odtrhla som si ešte zopár malých súst, zhltla a zadívala sa do lesa. Nikde v podstate nikoho len my a háveď v kožuchoch. "Nepoznám mágie," vzdychla som si a zavrtela hlavou. Miesto toho som zaujato počúvala o mágiách. "Njekto nám tak obnoviu aj 'es?" Narážala som na mágiu zeme, pretože stromčeky tu boli mladšie, než som si ich pred "potulkami" vôbec oamätala. Samozrejme už mi bolo dávno oznámené, čo sa tu stalo a bola som úprimne rada, že som sa toho chaosu nemusela zúčastniť. Zvedavo som naklonila hlavu, keď hovoril o mágii, ktorú použil pri rieke na sivú. "To akože môžeš hocičo rozkázať?!" Vydýchla som ohromene a zavrtela chvostom v snahe povzbudiť staršieho vlka k rozprávaniu. Bavilo ma hi počúvať. Neviditeľnosť, myšlienky... to musí byť super kombinácia! Niekoho tak prenasledovať a strašiť, zachichotala som sa aj nahlas a nahodila následne nevinný úsmev -akoževôbeconičomnekalomnerozmýšľam. "A ty vješ byť neviditeuný?" Dožadovala som sa odpovede, na čo mi chvost zase pár krát klepol radostne o zem.
Dala som mu aj možnosť výberu, no vraj nikam ísť nepotrebuje. Masíčko máme, všetko máme, usmiala som sa teda do nočnej tmy a následne sa prudko strhla, pretože húkali sovy. "Je tu veua vtákov...?" Zháčila som sa, pretože som si z minulosti pamätala, že tiež vedia útočiť trusom, ako okúsili niektorí moji súrodenci. Jja som mala vždy šťastie, a preto som sa obávala štatistiky.
"Sú v úkryte, ši k jazeru ten žíhaný a tá jeho mrňavá... A ani nevjem kto sem patrí,"
vzdychla som si a našla Stormove oči. Poškriabala som sa na krku a následne sa priplazila bližšie k nemu, hoci mi nebola zima, len ma bavilo jeho pútavé rozprávanie. "Koľko tu už si?" Spýtala som sa a ohol si to vyložiť ako chcel. Koľko rokov žije, koľko je v tejto svorke...

//Vyhodnotenie minihier budeš zverejňovať? :)

Hnedý vlk nemal na moje otázky odpoveď. On na sebe údajne žiadne jazvy nemal, na čo som smutne zvesila uši. "A kam sa pôjdeme zbaviť vší?" Nadhodila som aktuálne téma, pretože ma svrbel doslova celý vlk.
A tak, kým sa starší vlk ponúkol, že mi pomôže srnu potiahnuť ďalej od úkrytu, zanikli postupne aj slová Wizku a Gavriila, ktorý bol už fakt veľký, a zostali sme skrytí za krovím aj so zvyškami úlovku. Hodila som sa do mokrej trávy a začala sa váľať a všelijako mrviť, no rýchlo mi došlo, že toto rozhodne nebude cesta, ktorou sa ich zbavím. Potvory! A potvora Styx! Bodaj by... Ale to nemá cenu, vzdychla som si, vstala a otriasla sa. Až potom som sa pustila do zvyškov končatiny zvieraťa, ktoré mi bolo neskorou večerou, pretože padla noc. Tentokrát bola pomerne jasná, a tak pomedzi tých pár korún mladých stromov som mohla zízať na hviezdy, avšak táto činnosť ma nikdy nejako dvakrát nebrala. "Ktoré mágie sú ešte tak fajn ako vzduch?" Začala som z trošku inej strany a zamyslene sa dívala na Storma, ktorý mi prišiel myšlienkami tiež niekde inde. "Ak ťa zdržujem tak choď, nemám kam ísť," zabrblala som a odtrhla si ďalší kus, ktorý sim si mohla spokojne prežúvať.

//Rieka Mahtae - sever

Môj výlet proste nemohol skončiť horšie. Nie len, že som zostala bez vlastnej ryby, ešte som skončila s poranenou tvárou, ktorá zanechá minimálne jazvu pod tým pravým okom, pretože tá rana ma štípala azda najviac. A vadilo mi, že som v odraze vody postrehla, že mi pod viečkom vidí natrhnutý kus kože, na čo som sa otočila aj na Storma, ktorý aktuálne riešil blchy. "Čo mám robiť s tou kožou pod okom? Odpadne sama?" Opýtala som sa staršieho vlka zúfalým hláskom a zvesila uši. "A Ne nás osuší? Keď je zima na vodu..." Zamumlala som mu ešte ako odpoveď na jeho plán s parazitmi, ktoré sa nám hmýrili v kožuchu. Musela som sa viac ráz zastaviť a poškriabať na bruchu, otriasť sa, pretože hrýzli fakt nepríjemne. Určite ale menej ako bezuchá, poznamenala som si ešte pre seba.
Jjeho ďalší návrh znel rozumne. "Ona tu boua už, bezuchá, njekto od nás už má vši tjež," podala som Stormovi jemu neznámu situáciu, pretože pred opustením územia som tu ten jej pach cítila. Priame stretnutie sa so sivou vlčicou ma utvrdilo v tom, že som ten pach naozaj poznala a už ho určite budem vedieť vždy priradiť správnemu nositeľovi.
Povzbudil ma, že ešte nejaké krmivo je, kým sme sa preplietali lesom a pomedzi čo to málo kríčkov, čo tu zostalo. Pri úkryte oddychovala zlatá, zjazvená vlčica, o ktorej som vedela, že je nová členka. Váhavo som zastavila a obrátila hlavu na Storma. "Bude mať vši," poukazovala som na srnu, ktorá ležala vlastne blízko vlčice a nechcela som si ísť brať blízko k nej. No žalúdok mi hladom zaprotestoval, tak som sa hrdinsky pokúsila zahrzynúť do nohy zvieraťa a potiahnuť ho kus ďalej. Zvládla som sotva pätnásť centimetrov, kým som sa rozvalila na bok a rezignovane si zafunela do láb. Aspoň som mala v hlave iné problémy ako vlastné zranenia, ktoré by ma inak fakt moc rozčuľovali, pretože to furt štípalo.

Sivá sa taktiež triasla, no najskôr nie strachom. Dostala výprask mágiou, čím si šedivý vlk získal u mňa uznanie, ktoré zatiaľ nemal v tejto krajine nikto. Nie že by to bolo čosi dôležité, ke´d vás uznáva jeden nedorastenec, ale podstata sa počíta. Porozprávame sa o tom predsa neskôr, pripomenula som si a zamračila sa na sivú. "Ty sa tiež motáš všetkým pod nohy, prečo by nemohou iný," oplatila som jej reči a odpustila si škodoradostný úsmev, keď sa na nej okrem bĺch ukazovali ďalšie príznaky respiračných problémov. S týmto som sa totiž stretla doma u viacerých vlkov, a preto som vedela, že viac túlenia sa k nej by neprinieslo dobrotu.
Nna ostatné kecy ako ma varovlaa naposledy som len pretočila očami. "Aby si vôbec prežiua zimu a nebolo to tvoje naposedy," odfrkla som si jej smerom a zadívala sa na dvojfarebného, ktorý sa radšej moju otázku rozhodol svedomito ignorovať. "Hádam ti nevypichne aj druhé oko," podotkla som ešte k nemu, pretože som sa nemienila motať do rozxhovoru medzi Stormom a sivou. Prikývla som len, keď mi vysvetlil to, prečo sa ma odhodlala bezuchá pustiť. Však aj ja tie mágie raz budem mať, pomyslela som si pre seba a otriasla si ešte raz krk od vody z rieky. Rany na tvári ma štípali v chladnom vzduchu, no snažila som sa ich ignorovať.
Storm sa bral k odchodu. "Ahoj bezoký... a bezuchá, ak prežiješ," pozdravila som slušne vlka a pri zmienke vlčice zmenila tón na mierne sarkastický. Nnemala som dôvod byť k nej priateľská,
Storm sa ma spýtal, či som vlastne jedla a jeho oči mi vraveli, že nemôžem namietať nič proti návratu do lesa. Nnespokojne som sa ošila a poškrabala na krku zadnou nohou. "A čo tje vši?" Posťažovala som si nešťastne a keď sme sa dali k odchodu, hodila som poza rameno ešte jeden zamračený pohľad na sivú. Možno ju zožerú zvnútra, tie vši, možno vyskáču samé, ak... Ale čo si budeme hovoriť, utopíme to alebo niečo, nestresovala som sa viac a na Stormovu otázku zavrtela hlavou. "Iba trochu, dávno," riekla som a opustila tak s ním koryto rieky, pričom zachvíľu nás obklopili koruny stromov nášho lesa.

//Boruvkovy les

Ani od jedného z nich sa mi nedostalo normálnej odpovede. A čo viac, svrbel ma teraz celý vlk! Vlkovi som len kývla, že je jeho odpoveď dostačujúca, nechceli sme predsa, aby sa zadrhol nejakou kosťou popri rozhovore so mnou, že. Styx bola však nejaká divná, prehliadla som si ju lepšie, kým som si všimla jej nos. "Tečú ti sople, vješ to?" Zasmiala som sa, pretože z jednej nosnej diery jej vyliezol prúžok slizu, ktorý každý nachladnutý isto pozná.
Bolo to však asi posledné, na čom by som sa naivne mohla smiať, pretože tá sivá zmija mi skočila rovno po tvári. Stihla som aspoň sebou šklbnúť, čo som bola o čosi rýchlejšia, aby mi jej najdlhšie tesáky neskončili v oku, hoci som cítila pod pravým viečkom krv. Ty jedna...!
Mala som strach, no miesila sa s ním aj zášť voči sivej vlčici bez ucha. Ohnala som sa rovnako ostrými zubmi po jej líci pod ľavým okom tak a zahryzla, akonáhle som ucítila v tlame jej krv. Do toho som vrčala a zároveň skuvíňala, pretože sa mi to sivé monštrum pokúsilo zohyzdiť tvár. Moje ego teraz krvácalo rozhodne viac ako ja.
Vložil sa do toho čierny, ktorý jej čosi prikázal. Ja som sa jej snažila vymaniť a odtlačiť, ju, škrabnúť aspoň labami, ale teda kožuch mala dosť hrubší ako ja. Čo z toho, že som bola rovnako vysoká ako ona, kým ja som bola stále mladý, nedorastený a útly vlk.
Moja spása prišla v podobe deda Storma. Jeho pach som poznala, takže sa mi nevedomky rozvrtel chvost, keď z neznámych príčin sivá prestala. "Ty špina," vyštekla som po nej mierne hysterickým hlasom, ktorý mi o tón preskočil. Triasla som sa hnevom, strachom, ktovie čím všetkým, tiekla mi vlastná krv po tvári do mojej tlamy. Musela som sa však usmiať krvavým úsmevom na bezuchú, pretože som jej naozaj natrhla kúštik kože na ľavom líci.
Pristúpila som opatrne k Stormovmu plecu a obtrela sa oňho. "Ďakujem," šepla som a rýchlo zažmurkala, aby som vyhnala slzy z očí. "Urob si sama muadé a zožer ich, potvora," utrúsila som na jej účet. Nevyzerala dobre a ja som nemala moc odvahy ísť zistiť, ako zle budem vyzerať ja, až sa rany zahoja. S prilepeným pohľadom na zúčastnených som sa presunula k malej zátočine v koryte rieky, kde som ponorila hlavu. Skoro sa saozrejme utopila, pretože to štípalo ako ďas a ja som pod hladinou "vykríkla". Vynorila som sa kašľajúc a sledovala, ako voda sfarbená krvou krúži po zátočine a pomaly odteká do hlavného prúdu. Stále som sa mierne chvela a triaška zosilnela, akonáhle som videla rozpáranú kožu na tvári, ktoré mi pod okom divne visela. Zaťala som pazúry do hliny a vydriapala sa k nim.
Sto chutí ju utopiť, rozšklbať, ak ju Storm znehybní... Ale nemá to zmysel, aj tak som len vĺča a prd sa mi niekto venuje, vrátila som sa v duchu k myšlienkam, od ktorých som chcela utiecť práve z lesa, len aby som si vyčistila hlavu. Čo ma však prekvapilo bol fakt, že ma všetko svrbí. "Storm preč od nej, má vši!" Napadlo mi ohlásiť. A potom mi to došlo. "Hm, vastne už aj ja a čjérny," podotkla som ešte a stiahla uši. Ppráve na dvojfarebného som sa otočila. "Posúcha poveuy od teba?" Opýtala som sa ho a narážala na jeho hlas, ktorý som v tej spleti zubov a všetkého zachytila.

"Čo čo? Si hluchý?" Zasmiala som sa na jeho účet, pretože jeho krátku otázku som fakt nepochopila. Dokonca som vyslovila všetky slová, výnimočne, správne. Zapíšem si neviditeľný puntík, nepríjemný dvojfarebný, má stavy bolesti alebo čo, zamyslela som sa a zvedavo si ho obzrela. Až teraz mi došlo, že nemá jedno oko, až som prekvapene zažmurkala... tými svojimi očami. Našťastie, že mám dve, oddýchla som si a prestala naňho civieť.
Videla som ako si lakomo rybu k sebe stiahol, na čo som sa zamračila. "Nechcem osintanú rybu, čo si jak," zhodnotila som toto gesto pochybovačným hlasom. "Ako si sem prišieu? Odrazu?" Pokúsila som sa znova mu to hovoriť pomaly, slovo po slove. Asi má chudák problém aj s ušami, keď nemá ani oko, chudák, pomyslela som si, kým som sa prudko strhla do strany, de fakto ešte bližšie k vlkovi. Priblížila sa k nám ohyzdná, zjavená vlčica bez ucha. "Bezuchá," pozdravila som ju pomerne vyrovnaným hlasom na to, že ona ma tu začala hneď obviňovať. "Tak sa nauč schovávať žrádo viac," odfrkla som si a pohodila hlavou.
Či už to bolo týmto pohybom alebo niečím iným, začalo ma svrbieť na boku, kde som sa zadnou pohotovo poškriabala, no zatiaľ som to ignorovala.
Chrbát sa mi takmer celý naježil. "Máš osobné probuémy či čo ty škrata," zahundrala som a prižmúrila oči. Bolo mi jasné, že je určite silnejšia a ten druhý sa ma nezastane, no nemienila som zdrhať ani keby ma tu fakt trhá na kúsky. Zas som sa však musela poškriabať, na čo som sa pokúsila divoko sa otriasť, a to rovno vedľa dvojfarebného. Čo to sem doniesla tá hnusoba?! "Ešte si aj puná hávede, fuj," vyprskla som už aj ja podráždenejšie a opätoven sa poškriabala, tentoraz za uchom.

//Ovocná tôň

Ani neviem čo mi to napadlo proste sa zodvihnúť a ísť preč z územia. Je to vôbec dobrý nápad? Bezpečný? Kládla som si v duchu otázky, kým som sa ešte raz obzrela na okolie polozhoretého lesa a vydala sa za šumom rieky. Isteže, mohla som zamieriť aj na východ k tej obrovskej jame, no šiel z nej strach a ja som pred nikým nechcela vyzerať ako nejaká pose*ri*ka, ktorá by sa bála nejakej čiernej diery.
Vybrala som sa preto radšej za vodou, proti ktorej som ako živlu vo všeobecnosti nikdy nič nemala. Ako som šla pomalým poklusom popri koryte, div že som nezletela priamo do prúdu, pretože predo mnou sa zjavil, ÁNO ZJAVIL SA LEN TAK, čiernobiely vlk. Zašvihala som chvostom a prudko zabrzdila niekoľko metrov od jeho miesta zjavenia sa. Donútila som sa v duchu zaklapnúť tlamu, pretože toto bolo fakt niečo, čo vedelo odštartovať vo vlku adrenalín. A to som sem šla len po rybu, poznamenala som si pre seba, pretože ako na zavolanie sa na hladine nejaká lesklá mrskla, až mi slina vybehla. Tú som si náležito oblizla z tlamy a rozhodla sa elegantným krokom vydať k neznámemu, ktorému srsť rástla akosi divne, vzhľadom na to, že ho farby rozpolili na dve samostatné časti.
Za mojím náhlym naivným krokom a priblížením sa bol fakt, že tomu neznámemu sa v tlame zalesklo torzo tučnej ryby, ktorú som však chcela tiež. "Jak ju vyberieš z vody?" Ozvala som sa svojim hlasom, ktorý bol našťastie melodický, takže občasné šušlanie neznelo tak hrozne. Zvedavo som naklonila hnedú hlavu. "A odkiau si sa tu... no... odkiau si?" Snažila som sa pripomenúť to, že sa tu len objavil z ničoho nič, no nenachádzala som ešte toľko slov. Aspoň nie po tom šoku, ktorý mi len tak z rána tento tu doprial.

//Boruvkový les

Ocenila som chvíľu samoty. Až som samú seba nespoznávala. Čo som ako motýľ predtým doma za každým lietala, každého otravovala rečami, tak tu to potlačili úplne. Má Taran pravdu? Zamyslela som sa, keď som smutne sklopila oči, prechádzajúc okolo zhoreného stromu, teda iba hnijúcich zvyškov či ako tú hromadu dreva nazvať. Vlastne dokopy sa tu nik so mnou nebaví. Jedine Ne, predtým Wizku, ale ani ju netrápi, kde toľko som, nedošla nič, rozčarovane som kopla do kameňa, ktorý sa mi postavil do cesty a zanadávala, pretože jeden prst na labe to schytal. A alfa len z povinnosti, tomu rozumiem aj z domu, ten bol tiež nanič, odfrkla som si a snažila sa uvoľniť zo seba napätie, no neprestávalo to.
Kto tu mal Tarana rád? Ani som ho moc nevidela, ani ho nešli hľadať. Aj na mňa sa vyprdnú? Gavriilovi to aspoň nevadí, keď v kuse chrápe, spomenula som si ešte na jedného odrastenca, pretože mi do nosa vletel závan jeho pachu. Najskôr tu niekde pri jazierku odpočíval celé leto. No leto, aj to už je fuč, zagúľala som očkami a napokon došla ku kameňom, ktoré lemovali vodnú hladinu.
Hodnú chvíľu som sa na seba dívala v odraze vody. Už som rozhodne nepripomínala maličké vĺča, ponášala som sa na dospelú vlčicu, len krehkejšiu, hoci som sa začala ťahať primárne do výšky. Hrabla som labkou do vody a rozčerila hladinu. Následne som si ponorila tvár, otriasla a postupne poumývala aj zvyšky blata z hnedej srsti, ktorá sa mohla pekne schnúť a následne lesknúť na slnku. Ak by teda bolo z čoho, tej kvalitnej potravy som si moc neužila.
Popošla som zopár krokov a premýšľala, či tiež proste nezdrhnúť. Juhu a slnku som teda vôbec nefandila ako môj kamarát, no vedela som ,že na severe sú hory. Nebolo mi klimaticky v tomto lese zle, no túžila som prehnať sa zas po snehu... Alebo to bol len náhly poryv nostalgie za reálnym domovom. Neexistuje, njet, pamätaj si to, pripomenula som si a našla kus trávy, v ktorej som sa schuti vyváľala a následne vstala, aby som sa mohla otriasť, nech sa zas kožuch uhladí do peknej podoby. Napadlo mi dokonca vrátiť sa do lesa a ísť si po kus mäsa, no napokon som sa zaťala, že tam nejdem, lebo je tam niekto čudný a mne povedomý. Poznám ten pach? Nepoznám? Je to divné, od divného preč, usúdila som napokon a uvažovala, na ktorý svetový smer sa vybrať.

//Mahtae - sever

Ako som sa aj zvalila, tak napriek dažďu mi padli viečka a zadriemala som tam, kde som bola. Že by o mňa niekto zakopol? Ale kdeže, boli sme predsa v divnom lese.
Rozospato som zívla a prevalila sa, no akurát som vychytala mláku plnú blata. Dokonale ma to prebralo, začalo ma okamžite studiť brucho, takže som ešte so zalepenými očami vyskočila na nohy a otriasala sa. Toto mi je teda počasie, dnu sa nedá ísť, lebo sa tam jeden nezmestí a oni bľabotajú na hory, ide vlk von , tu sa zas vyspí akurát vm mláke, ešte to tu aj horelo, sťažovala som si a dopriala si tak plnú nálož negativity hneď na ráno, ktoré sa zdalo o čosi jasnejšie ako včera. Hádam nebude pršať, pôjdem sa kamsi umyť, rozhodla som sa a snažila sa labkou si nejako pretrieť zalepené oči. Pponaťahovala som si nohy a zavetrila. V lese bolo množstvo pachov, no našťastie som nevedela ešte rozlíšiť, kto sem patrí a kto nie. Bolo to proste príliš chaotické.
Vydala som sa okľukou mimo všetky pachy s pridruženému jazierku, od ktorého som bola na skok, keďže som tam predtým mala i namierené.

//Ovocná tôň

//úkryt

Vytiahla som sa von z jaskyne, pretože tam na mňa bol prost eprílišný hluk. Zažmurkala som do svetla, pretože nastal nový deň. Ak sa aj noc javila pozitívne, dnešok bol zas zamračený, hrozný, okamžite sa do mňa oprel vietor, ktorý však čiastočne tlmili stromy. To je deň, ako stvorený pre pobyt pod holou oblohou, pomyslela som si a znudene sa chvíľu premávala popri jaskyniach svorky, kým napokon padlo rozhodnutie, že by som si mohla ísť niečo uchmatnúť z toho žrádla v lese. Bob je niekde vnútri, se*ie na to, nuž ja si idem po raňajky, zaumienila som si, poriadne sa ponaťahovala poklusom za nosom sa prpeletala krovím a lesom, kým som nedošla na miesto.
Nachádzal sa tu ešte ten žíhaný a vĺča (//ak nie, tak ignorujte), no mňa zaujímalo len mŕtve a mokré zviera nazemi. S hrdo vztýčenou hlavou som si odklusala k mŕtvole a chvíľu si tie zvyšky premeriavala, kým som začala zápasiť s tuhým mäsom. Odtrhla som si zopár kúskov, oblizla si papuľu a odtiahla si kusy pod najbližšie krovie, kde som trochu polámala pár vetví, kým som sa nasáčkovala do závetria. Spokojne som začala žuť prvý kus a nezaujato sa dívala medzi stromy, teda tých pár, ktoré tu zostali rásť a padalo z nich lístie.

//Les

Nepremýšľala som, ťapkala som po blate ako zmoknuté kura smerom k jazierku, no labky ma aj tak doviedli ku skaliskám, v ktorých boli vstupy, Cítila som tu ostatných členov na čele s alfou o čosi viac ako v mokrom lese. Našťastie s príchodom noci prestalo liať, a tak som si zaumienila trochu sa skryť pred vetrm a preschnúť vnútri.
Akurát ma všetci nechajte, prosila som si v duchu pre seba, ignorovala aj to najmenšie, čo by sa v jaskyni hýbala a šuchla som sa do malej jamy pri vchode do jaskyne. Takmer okamžite sa mi zachveli viečka s prichádzajúcim spánkom, na čo som si teda pomerne spokojne zdriemla. Pobyt v jaskyni v závetrí bol nateraz určite rozumnejšou voľbou.
Nebol to však spánok dlhý, skôr nepokojný, zo tri razy som sa pretočila z chrbta na bok a brucho, kým som s povzdychom otvorila oči. V úkryte bolo proste moc povyku na moje citlivé uši, nuž som si s rozmrzelým hundraním ponaťahovala končatiny, otriasla už len polovične mokrý kožuch a vytrepala sa zas von.

//Les