Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Keď už sa aj Storm ozval, zívla som si, na hulváta na dvakrát, odgrgla a len sa prevalila smerom k žíhaným, ktorý tu so mnou zostal. "Čáu," zavolala som ešte za hnedým vlkom, ktorého som si celkom obľúbila, keď sa jeho chvost naposledy mihol v šere. To mu tam nebude zima? Akože fakt nikto nie je v úkryte? Prišlo mi to čudné. Začali pomerne treskúce mrazy, ktoré sa ako chápadlá vplížili aj k nám do jaskyne, zatiaľ čo celá svorka bola neznámo kde. (//a všade na galli zas tá istá rozprávka, -20 a všetci vonku a všade... )
Obrátila som svoje zlaté očká na nového člena. Cítila som sa vnútorne dôležito, že som bola staršia členka ako on, hoci nás delil veľký vekový rozdiel. "Celkom dobre, kde sú akože šeci?" Odvetila som jednoducho na jeho otázku a zmätene sa rozhliadla. Vo vnútri úkrytu som nikoho nevidela, nikoho okrem nás ani necítila. Dokonca som mala pocit, že aj nejaké blchy možno utiekli, no beztak som sa musela zúrivo poškriabať po bruchu. "Ako sa toho zbaviť," zašomrala som si pre seba a pozrela sa do zlatých zrakov vlka, ktorý sa mi rovno aj predstavil. A osobne, no sláva.
"Tati," zapriadla som hrdo s prízvukom z domoviny a spokojne klepla chvostom o zem. Chlad ma netrápil, hoci som vyzerala ako vypelichané kura, keďže som sa presrsťovala už do podoby dospelého na zimu. Rana na tvári ma mierne štípala, ale prisudzovala som to skôr chladu ako tomu, že mi sa mi líce pod okom zas otvorilo. "Kde máš rodinu?" Obrátila som naňho nazad pozornosť. Veruže sa mi nechcelo dvakrát odísť z pohodlia mojej priehlbiny.

// Pardon, nie je nutné rátať s Tati vo vašom poradí, napíšem ako budem môcť,, takže môžu si tí dvaja kecať ďalej

Priehlbina bola pre mňa tak nejak akurát. Storm nám to tu trochu oteplil čo sa vzduchu týkalo, a tak bolo jednoduché vďaka týmto aspektom aj rýchlo zaspať. V hlave sa mi počas spánku zjavovali všemopžné obrazy, spomienky, mihali sa tam tváre vlkov na vlčéíc, ktorých by som si mala pamätať. Nezastavovala som sa v snení, proste som si odfukovala a sem tam sa zo spánku poškriabala na bruchu, pretože ma hrýzli blchy a háveď.
Neprebrala som sa po celých dvoch dňoch ani tak kvôli hlasom. Bola to zima, tuhý mráz. Dostal sa totiž aj k nám do úkrytu a mňa striaslo, takže som lenivo pootvorila jedno oko. V šere som objavila v jaskyni aj Ďalšieho vlka, ktorého meno mi nešlo na rozum. Obzxvlášť keď som sotva vnímala. "Zima bola krutá..." Zagúľala som očami. Začala som vnímať význam slov, no aj tak som sa pretočila na druhý bok, poškriabala a oči zas zavrela. "Zima bola odjakživa krutá a pre všetkých, trdlá," venovala som obom vlkom kúsok zo svojho ľúbezného hlásku podfarbeného slabým nádychom sarkazmu. Zívla som si a ešte na chvíľu sa rozhodla pre driemoty. Ak to nepôjde, budem sa len tváriť, že tu spím, možno sa dozviem ako sa ten druhý volá a nebude žiaden trapas, uvažovala som a sústredila sa radšej na vlastnmé dýchanie. Stiahla som k sebe bližšiue labky, pretože mi bolo jasné, že vonku bude riadna kosa, keby teraz vyleziem.

//Spracovanie kalendára, resp stránka je super! Posielať kalendárt sem do komentárov alebo tebe do sz?

//Les

Vydali sme sa spolu na južnú hranicu nášho lesa ku skalám. Už som tu raz bola, no vyhnal ma preplnený stav, na čo som hodila po Stormovi mierne úzkostlivý pohľad, akonáhle sme vstúpili do širokej chodby. Nebudú tu všetci natlačení? Nemám rada stiesnené priestory, za to ani jaskyňa a teplo nestojí, odfrkla som si a pre istotu zavetrila, no na naše šťastie sme boli prvými. Pred úkrytom nás totiž už chytila noc a riadny mráz, mohla som si pozorovať paru, ktorá šla od tlamy.
Storm sa zatiaľ dal do vysvetľovania, poriadne som nastražila uši. "Ako nebol pravý?!" Skočila som mu takmer okamžite do reči a následne nahodila nevinný kukuč, ktorý v tme mohol sotva vidieť a našla si nejakú malú priehlbinu pri stene na zemi, do ktorej som sa uvelebila. Zamračila som sa nad jeho slovami. Stále som mu poriadne nerozumela. "Vlk môže mať dvoch otcov? Či ako?" Odfrkla som si frustrovane a najmä zmäteným hlasom, pretože mi to proste nedávalo logiku.
Pri predstave, že by niekto hýbal mŕtvymi som sa ošila. Naozaj to bola divná predstava, možno aj strašidelná. Storm však pozornosť obrátil aj na mňa. Smutne som sa pousmiala, nemohol to vidieť. "Sibír sa bolala tá zem... Niektorí ju prezývali sibírskou pustinou, zmiešané lesy, sem tam len ihličnaté, kamenie, zamrznutá pôda, do ktorej si nevedel ani v lete zahrabnúť," začala som s opisom prostredia. "Bývali sme v horách pri priesmyku k oceánu, našu svorku napádali tuláci, často, chceli tam prejsť," vysvetlila som mu a len si povzdychla. "Sotva sme so súrodencami otvorili oči, už náš učili základy o prežití a loviť, museli sme po dvoch mesiacoch samostatne zvcládať uloviť malé zvieratá," opísala som mu menšiu diktatúru a nechala viac na ňom, či to trochu rozvedoieme alebo nie v ďalšom dialógu.
"Krtince?" Divila som sa následne, ke´d opisoval, ako nejaký tvor vyhrabe poklady na povrch. Zasmiala som sa však na tom. Zem mi bude vypľúvať poklady, hehe. "Načo mi budú poklady? Teda, náramok chcem ale..." Nedokončila som sa, zamyslela som sa a upravila si púolohu akonáhle oteplel vzduch v jaskyni. Nahlas a bez hanby som si zívla. Na čase pomaly ísť na oddych... a spánok... a spať...
Oči sa mi privierali a Storma som počúvala na pol ucha. "Dokončíme to ráno...?" Hodila som rečnícku otázku do vetra, stočila sa do klbka a zaspala tvrdým spánkom skoro okamžite.

//Plánujem písať až vc Gallirejské ráno, nech spí celú noc, nechávam na tebe, či zostaneš alebo sa odpojíš :)

1x zamrznuté ucho hádže po Blueberrym a zasahuje stred čela!
2x zamrznuté ucho hádže po Wizku (lebo ju stratila) a zasahuje bok a zadok!
1x zamrznuté uško líšky letí aj na hlavu Taenarana, od ktorej sa odrazí na Gavriila!
1x sobí paroh poletí po Stormovi, (aby v ňom nakoplo mladosť) a zasahuje ho do chvosta!
1x sobí paroh hádžem aj po Aranel, ktorej s ním úspešne strhávam prívesok!
1x sobí paroh zasiahne aj Sunstorm, ktorú triafa rovno medzi oči!
2x vlčí bobek hádžem na Styx, (pretože si zaslúži dvojnásobnú dávku!) a triafam na krk a brucho!
1x pozlátený divočák moc neletel, lebo bol ťažký... ale zasiahol klami Meinera rovno do zadnej nohy!

Chvíľu mi neodpovedal, teda aspoň čo sa týkalo menovanej vlčice s potkanom. Prekvapene som zažmurkala a vstrebávala informácie, keď tvrdil, že tá dotyčná vlčica bola v skutočnosti jeho dcéra. Ako môže byť nevlastná? Chvíľu som sa na to pokúšala prísť sama, ale aj tak mi to nedalo. "Ako môže byť vlastná a nevlastná?" Bolo to jednoducho niečo, s čím som sa disaľ nestretla. "Nevidela som ju, preto sa pýtam," zagúľala som očami a zasmiala sa na účet chudáka starého vlka.
Naježili sa mi azda všetky chlpy, keĎ mi následne potvrdil, že aj s mŕtvymi dokáže niekto manipulovať. "No fuj, načo by komu bola mrtvola?!" Zhrozila som sa a nechápoavo zavrtela hlavou, pričom som hravo popri chôdzi vyskočila a chytila zopár snehových vločiek. "Som tu skoro rok a aj tak nepoznám okrem teba a dvoch ďalších... skoro nikoho tu, u nás to takto nefungovalo," rozhovorila som si plne si neuvedomujúc, že mi niečo v mozgu aktivovalo správnu výslovnosť slov. (//nebudem čakať večne kým sa niekto uráči ju naučiť hovoriť :D)
Jeho ozdoba bola náramok a vraj čosi podobné, ako alfákove handry na nohách a ne a jej blyštivá vec. "A kde také žoženiem aj ja?!" Nadchýnala som sa okamžite.
Postupne sme prešli smerom k jaskyniam a bola som šťastná, že Storm súhlasil s návrhom ísť sa skryť.

//Jaskyne

//Ovocná tôň

"Kto je Naomi?" Opýtala som sa okamžite na jeho slová o tom, že nejaká takáto vlčica vedela mať pomocou mágie u seba potkana. Aj ja chcem svoje zviera! Takého orla, čo by všetkým driapal oči! Zasnila som sa na chvíľu aj ja, pretože takmer okamžite nasledoval náraz nohou o neústupnú skalku a následne môj hlas obsahujúci nadávky, ktoré sa mi podarilo naučiť. Aspoň zopár.
Hlúpe kamene, kto ich dáva do cesty, odfrkla som si a nevinne sa na starého vlka uškrnula. On mi ešte rozprával, žer inak nikoho takto nepozná, že je to teda mágia, pomocou ktorej môžu iní vyvolať zvieratá. "Dajú sa vyvolať aj mŕtvi?" Zase trochu netradičná otázka.
Storm ma medzitým dobehol a ja som sa rozhliadala po lese, ktorý sa len snažil obnovovať, no po ráne stromy obaľoval akurát tak mráz. Dokonca sa sem tam ukázali aj prvé vločky. Zacnelo sa mi za domovom, a keď Storm zastal a zvalil sa na zem usilovne sa škriabajúc, posadila som sa a chvíľu pozerala do blba. V lese som cítila pomerne dosť vlkov, ale zas na mňa išla akási depresívna nálada, takže som ani vlastne netúžila po širšej spoločnosti ako bol jeden vlk.
Obrátila som hlavu na hnedého vlka a usmiala sa. Až teraz mi došlo, že má vysoko na nohe nejakú... vec. Zvedavo som sa priblížila s nastražťenými ušami a ťapla po tom, ako keby z onoho predmetu šľahali biele plamene. "A to je čo?" Zažmurkala som a nevinne zavrtela chvostom. Moja hlava potrebovala stále viac a viac informácii. A čo viac, padal súmrak a čoskoro by tu bola noc. Storm mi však dal dole pijavice, takže som mohla konečne uvažovať o nerušenom spánku, čo som sa mu aj chystala navrhnúť. "Na noc by som sa asi šla skryť do úkrytu, bude mrznúť, zdá sa," poznamenala som pokojnejším hlasom a následnme sa zamračila, pretože ma zas hrýzol celý bok.

Hoci som trvala na tom, že zo mňa okamžite dajú tie veci dole, nikto sa k tomu nijako nemal. Hodila som zúfalý pohľad aj po Stormovi, no ´ten sa tiež netváril ako spasiteľ, zrazu. No jasné, pomôž si sama, tak najprv vši, potom toto, čo ešte sa mi usadí v srsti?! Bedákala som v duchu a nervózne sa ošívala.
Na okamih som s tým prestala, keď prehovoril na mňa ten sivohnedý a poukazoval na svoje predné nohy. Prizrela som sa a a videla vyliečené zranenia, no nebola to pre mňa dostatočná záruka. (//za to blchy pre Zakara a Litai určite ) Len som si odfrkla. Vlčica sa ma taktiež snažila upokojiť a ukecať na milý úsmev, no ja som sa len nervózne poškriabala na uchu, pretože ma za ním hrýzlo a venovala som jedenm úsmev aj im. "Mimochodom, Styx roznáša vši, už ich máte z nás asi aj vy," podotkla som a pokúsila sa o čo najmenej škodoradostný tón hlasu. Keď musím trpieť ja, môžu všetci!
Storm ich ešte upozornil, že tu majú byť čo najkratšie a pobral sa smerom do lesa s otázkou, kde sme skončili v našom rozhovore. To sľuboval, že sa ku všetkému vrátime potom, zamrkala som a spokojne zamávala chvostom. Bolo mi čudné, že tu dvoch neznámych len tak nechávame, keď alfák sa flákal ktovier kde a ským, no na druhú stranu som dúfala, že sa spomínané pijavice vrátia k majiteľke a ja budem mať pokoj na duši. Skutočne ma tvár prestala toľko bolieť, no divný pocit zo slizkých tvorom bez očí mnou stále prechádzal a ježil mi srsť na zátylí. "Aj iní vlci majú po tlapke magické tvory ako ona?" Opýtala som sa a zároveň kývla na jeho otázku., Trochu som pobehla okolo ovocných kríkov a čakala na staršieho, kam pôjdeme teraz.

//Boruvkovy les

Cudzinci sa nejako neobťažovali s predstavovaním sa, tak som presunula pohľad na utekajúcu zlatú, ktorá bežala za malým vĺčaťom a odišiel odtiaľto aj čiernobiely vlk, ktorého som dosiaľ nevidela. Začala som sa celkovo strácať v hierarchii a potrebovala som si u niekoho zúfalo posťažovať a vyventilovať frustráciu.
Červenosivá vlčica sa však vydala ku mne. Zaujala veľmi opatrný postoj, ja som sa len hrdo narovnala, no čosi sa na mne objavilo a vlčica vysvetlila, že mi čudné slizké veci nič neurobia. Potlačila som zdesený výkrik a nervózne sa ošívala. "Daj. To. Dole," precedila som skrz zuby a naježil sa mi kompletne celý kožuch, aké zimomriavky som mala z tvorov, ktorí mi boli totálne odporní. To, že sa mi začalo hojiť poranenie na tvári som predsa nemohla vidieť.
A keď Storm upozornil dvojicu, nech tu zostanú a navrhol, že môžeme naspäť do lesa, horlivo som prikývla. Nezmohla som sa na slová, ježila sa mi srsť z pijavíc, ktoré boli síce účelné, no v mojich očiach čosi nepoznané a zároveň hnusné. Vlčici som však venovala nevinný úsmev, pretože mi chcela pomôcť.

//Poprosila by som o 10 d.kameňov + 10 oblázkov, ďakujem

Přidáno

//Řeka Mahtaë

Mala som toľko zvedavých otázok! No Storma akosi priveľmi zaujali cudzinci, ktorí liezli popod naše stromy. Nebrala som to až tak vážne, koniec koncov stále som bola len vĺča, ktoré nemuselo vôbec nič, len otravovať druhých a žrať.
Rieka sa nám postupne vzdialila a pri hranici lesa mi hnedý vlk oznámil, že sa stretneme pri tôni, pretože ide rýchlo obísť hranice. A ja ako prečo nemôžem ísť? Toto je diskriminácia, tse, odfrkla som si a pohodila hlavou, keď som sa poklusom vydala k jazierku. Spomalila som akonáhle som prešla okolo prvých stromov a po ceste si čupla ešte ku kríku a obtrela sa o náhodný strom. Predsa som aj ja vedela, ako označkovať územie!
Pred očami som zbadala rysy skaliek pri vode a zároveň zavetrila aj vlčie pachy, ku ktorým som sa približovala. Napriek škaredej tržnej rane na pravom líci som nahodila sladký úsmev a elegantne vbehla "na scénu". Bola tu prekvapivo naježená zlatá, o ktorej sme sa predtým bavili. Môj pohľad sa však otočil na cudzincov. Vvlčica mala nádhernú srsť a ja som len omámene vydýchla a zastavila sa v strede pohybu k nej, lebo som ju nechcela nakaziť hmyzom. Cúvla som a venovala jej úsmev. "Máš krásny, jesenný kožuch," mrkla som po nej a nereagovala na rozhovor Storma s nimi. Beztak som nerozumela konverzácii ani menám vlkov, ktorých Storm spomínal. Hrýzli ma otázky, a preto som sa rozhodla obísť celé zoskupenie na druhú stranu jazierka, kde som sa posadila ku skalám a len prizerala.

"Život je vlk, néé, to fakt?" Prekvapene som zažmurkala a pohľadom priam vyžadovala, aby sa starší vlk rozhovoril trošku viac. Som s ním mala asi tráviť viac času, je s ním sranda a všetko sa dozviem, pomyslela som si a spokojne sa na Storma usmiala, ako by len ten úsmev mal donútiť dedka rozprávať a všetko mi povedať. "Čo všetko dokáže?" Vypískla som zvedavo, pretože som sa toho chcela strašne moc dozvedieť.
Pre mňa však bolo podstatné, že sa blížilo ráno a nepríjemná tma mizla. Napodobila som Storma a tiež sa poškriabala za sivohnedým uchom, keď mi potvrdil, že by sa rád striebornej srsti zbavil. "Pamätám si ťa ako strieborňáka, keď som prišla, to je super prezývka ae," namietla som na druhú stranu. "Ako sa ich zbavíš?" Opýtala som sa však okamžite na to. Má návod aspoň na šediny? Hmyze vieme, že zo seba tak ľahko nedostaneme, pomyslela som si msutne a len mierne zvesila hlavu, keď mi aj on potvrdil to, čo som už dávno vedela. Sedeli sme pri rieke a mágia nám sušila srsť. Pár krát som sa otriasla a niekde si srsť aj svojpomocne uhladila tak, aby som zas vyzerala neodolateľne.
Koniec koncov bolo to nevyhnutné, lebo sme naplánovali návrat do lesa. Pochybovala som, že by som vlka s bolesťami zo staroby dostala niekam ďalej. Na jeho návrh som preto prikývla. "Ak nebudú infik... ifikova... všivaví aj oni," doplnila som napokon, pretože som sa naučila nové slovo, ktoré mi nešlo tak ľahko vysloviť. Na nohách som už bola, len som sa šťastne na svojho spoločníka usmiala a nasledovala ho smerom k nášmu jazierku. (//kde sa nezasekneme na roky hádam).

//Ovocná tôň

Storm sa mi snažil lepšie vysvetliť, ako to s tou srsťou vlastne chodí, no rozprával strašne rýchlo. "Spomal, nestíham," zasmiala som sa a presunula sa k nemu, kde som sa automaticky posadila a švacla mokrým chvostom o zem. "Ae tá nová," začala som vetu a snažila sa usilovne spomenúť si na meno zmienenej vlčice, "je zuatá ako... jasná... no, vješ, tá Welin," skrátila som jej meno a horko ťažko sa potrápila s nepodarenou hláskou. "Nje je čierna, hnedá a tak no, prečo?" Pýtala som sa a zatriasla mokrou hlavou, pretože ma svrbelo aj na čele. Podarilo sa mi niečo zo seba striasť a prudko som rozhrabávala hlinu pod sebou, kde som mala dojem, že to padlo. Dajú sa pochovať pod zem? Zabije ich to?
Myšlienky som vypustila, boj s parazitmi bol zbytočný, zdalo sa. Keď ma upokojil, že ja šediny mať nebudem tak skoro, spokojne som sa usmiala. "A ty sa ich nechceš zbaviť?" Nadhodila som dívajúc sa na jeho striebornú srsť najmä v okolí očí a papule.
Obaja sme boli nešťastní z hmyzu, no náladu vylepšil Storm so sľubovanu mágiou. Ráno bolo razom teplé a ja som blažene mľaskla a privrela oči, keď mi vánok sušil srsť, ktorá sa zas menila na lesklú a suchú, plyšovú. Blížila sa zima, na otázky ohľadom tohto aspektu života som ešte nemala kapacitu a brala ako prirodzené, že na zimu behali po svete viac huňatí.
S príchodom rána sa však aj lepšila viditeľnosť a ja som v diaľke zahliadla siluety, ktoré šli smerom na naše územie. Zamračila som sa a stočila oči na Storma. "Niekto šieu k nám, k jazierku," riekla som pohodovo a ponaťahovala sa.

Od rieky som sa plánovala nenápadne vytratiť. Bol za tým samozrejme aj zámer striasť sa dozoru v podobe šedivého, starého vlka. Okrem hmyzákov ma trápil fakt, že už som po druhý raz cítila v papuli krv. Čo do pekla... Zakopávala som úmyselne do každej palice či náhodného kamienka, ktorý sa mi dostal pod nohy. Mala som divnú pachuť v tlame, hýbal sa mi jeden zub a ja som nevedela čo s tým, nuž som sa rozhodla stočiť sa pod ker na zem a skúsiť zaspať.
Ocitla som sa na svetlej lúke, kde som sotva videla ponad vysokú trávu. Snažila som sa všelijak skákať ako blbá, len aby som dovidela, no zahliadla som akurát tak pár uší. "Hej!" Vyštekla som, pretože hopkajúci tvor s oblými ušami podľa všetkého bežal niekam preč, počula som lámanie stebiel a upaľovanie po štrkovitej zemi, čo utíchlo, akonáhle sa to doyčné dostalo asi na mäkší povrch. Odhodlane som sa predierala s privretými očami trsmi dlhej trávy, keď ma to odrazu vypľulo do priestoru. Ležala som na kamenistej pláni, uprostred ktorej rástol strom. No nemohla som bežať k nemu, to hopkajúce bol totiž zajac, ktorý ťahal uši až po zemi, no neverili by ste! Kam beží?! Kam ide? Nič tu nie je! Divila som sa v duchu, kým som so zdivhnutou labou skúmala pláň. Po lúke s trávou až do nebies nebolo stopy, svet mi prišiel naraz ak obrovský a ja tak malá.
"Stoj!" Zajac bol jediné pojítko s normálnym životom, hoci tie uši po každom jeho skoku viali tak, až som dúfala, že mi neodletí. Rozbehla som sa teda za ním, viedol ma poza opustený strom, za ktorým sa záhadne objavil celý les. No keď som sa vrátila, videla som len pláň a strom. Naježila sa mi srsť a s menšou odvahou som nasledovala ušiaka. "Nezízaj toľko, bež, kým ti krv z tlamy neprestane tiecť!" Zakvičalo to zvieratko a ja som nechápavo otvorila papuľu, ktorú som na jeho povel zaklapla a vypľula spomínanú krv. Kam mám bežať?
Nebolo to pre mňa asi dostatočne jednoznačné, pretože len čo som vykročila, zem sa mi zatriasla pod labami a odrazu som sa rútila vpred, kotúľala sa, celý svet sa naklonil tak, aby som padala do tmy! Zavrela som pevne oči, ignorovala miliardu kotrmelcov, ktoré si moje telo absolvovalo a odvážila sa pozrieť, až keď som sa udrela chrbtom o niečo tvrdé.
Bol to kmeň stromu, padali z neho obrie listy, ktoré som dosiaľ nevidela. Omámene som sa posadila. "Už som dobehla...?" Otázka znela do tmy a odpoveďou mi bol len chichot. "Zuba máš? Ten mi dáš!" Ozvalo sa zo stromu a ja som sa znova naježila. Podvedome som si prebehla po ďasnách od krvi a nahmatala jazykom zub, ktorý sa naozaj kýval.
"A čo zaň?!" Ozvala som sa sebavedomejšie akonáhle som v hlave narýchlo vymyslela plán... ktorý neexistoval. Strom sa zatriasol a o malý okamih na to z diery v ňom vyletel pestrofarebný motýľ. Ohromene som naňho zízala, no motýľ bol rýchlejší. V sekunde nabral rýchlosť a hoci som cúvala, nevyšiel mi ani pokus o útek. Zakopla som o trčiaci koreň a škaredo si udrela hlavu, na čo s tichým cinknutím vypadol na kamenistú zem malý, biely zub. Zapatlaný od krvi, ale čo motýľovi očividne nerobilo oštaru, vzal mi ho a letel k stromu. Tak to nie! Pomyslela som si a vyskočiac na nohy trielila za ním, no nedobehla som ho, zmizol v strome. "Jja mám zub a ty máš? Dieru v hube, hehehehe," vysmiala ma dutina stromu, do ktorej som sa snažila po kôre vyškriabať, no dočiahla som sotva labkou, kým som skĺzla na zadok pod strom. Urazene som si odfrkla a nešťastne si hmatala bok papule prednou, pretože ma diera po zube bolela. Zmierila som sa na chvíľu s tým, že tu budem len tak strážiť, a tak nebolo potrebné zostať hore, proste som sa stočila do klbka a zaspala.
Prebudila sa s prudkým nádychom. Čo ? Nebol to ten istý motýľ? Ale ten mal poklad, tento len vzal niečo mne, zamýšľala som sa a rozospato žmúrila smerom k rieke, či ma ten starý nájde, alebo som tu sama.

//Absolútne nemám na toto fantáziu, všetky zuby ani nestihnem zameniť najskôr :D a hádam to malo byť takto nejako.

Každý poryv vetra, hoc slabého, u mňa vyvolalo drkotanie zubov. Voda bola fakt studená a voľky nevoľky som do nej musela vlizeť ešte raz, pretože sa mi nepodarilo zmyť všetky nečistoty. Storm bol optimista, čo sa týkalo spôsobu obrany vo vode, no nakoľko bola tak studená, nemala som na to moc náladu. Vyštverala som sa na breh a preč z koryta ramena, na čo som sa riadne otriasla a počúvala poučné reči staršieho vlka. "Čo je pigment? Kam sa stratí?" Vyzvedala som okamžite a nedočkavo zízala po hnedom, či mi to bude vedieť zodpovedať.
Ppopri tom som sa mimovoľne išla poškriabať na bruchu, čo ma priviedlo k hroznému zisteniu. "Neutopiui sa!" Skríkla som rozhorčene a hodila sebou o zem do trávy, kde som sa pokúšala miniatúrne hmyzie telíčka drviť o kamienky na zemi, prípadne ich vytriasť. Nešlo mi to, venovala som svojmu spoločníkovi len nešťastný pohľad. Razom ma netrápil ani chlad. Znovu som vstala, oklepala sa, až som musela pripomínať nahnevaného bobra formou kožuchu a podišla bližšie Stormovým smerom, ktorý sa taktiež škriabal. "Ako dlho žijú vši?" Ďalšia nezodpovedateľná otázka podaná s naliehavosťou v hlase. Musím to vedieť ako dlho budeme trpieť! Veď mi do jari nezostane srsť, mám chuť si ju vytrhať, fňukla som si pre seba a snažila sa rezákmi si vyhrýzť miesto na prednej nohe, kde ma svrbelo najviac.