Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//LOTÉRIA - 6

Kým som sa prestala točiť, zadívala som sa na Kayu. Zostala zarazená a v očiach som jej mohla skoro až vidieť, ako sa jej mihajú myšlienky.Prežijem ako mi to nevie, no jémine, zagúľala som očkami a následne zvedavo nastražila uši. Vraj bola dokonca v inej svorke. "Vážne?! A to je tu svoriek viac?" Vyskočila som - teda pardon - snažila som sa vyskočiť na nohy po tej skvelej informácii. Znamenalo to, že mal vlk vždy voľbu. V duchu som sa spokojne usmiala a trošku sa zamračila, keď hovorila o nejakej paródii. "Ako paródia? Čo je to?" Musela som sa opýtať, môj mladý mozog toho vedel málo a zistil na Gallirei tiež len skromne. Nemala som ju s kým preskúmať.
Dozvedela som sa aj ako vraj zachraňovala svet, na čo som prekvapene zažmurkala, že ju sem priviedla biela Aranel. Tú som poznala, tak som len prikývla a vďačne pohodila chvostom. "Pred čím si ho zachránila?" Spýtala som sa čiernohnedej zvedavo, pretože logicky muselo každému dopnúť, že svet zachrnálila, lebo sme tu dnes stáli. Obe.
Kritika môjho výkonu zabolela asi viac, než ten ľad. Trucovito som cvakla zubami a postavila sa. Nestihla som však nabrať potrebnú rovnováhu a Kaya si zmyslela sa odraziť a prepáliť to cez moje telo. Nahlas som kýchla, keď ma jej prívesok pošteklil po nose a následne sa o ňu hrubou silou zaprela, odstrkujúc ju zadnými nohami. Odkopla som aj seba a šmykla sa po tôni o meter ďalej. Sledovala som jej pohľad na nebo, ktoré bolo tmavé, pršal z neho sneh s ľadom a prituhlo. "Asi aj pomaly čas obsadiť najlepší flek v jaskyni,"

//LOTERIA - 5

Kaya mi miestami prišla rovnako mrazivá, ako momentálne počasie, či možno jej mágia. Bude to tou mágiou, dodala som si pre seba akonáhle len odvrkla, že mi to môže byť celé jedno. A niečo o tom, že mám ja ísť za alfou. "Ani ma nehne, jeho naháňať," odfrkla som si a snažila sa pôsobiť pohŕdavo, no pozorné oči by si všimli stiahnutého chvosta, keď som prehovorila. Každopádne moja náladová povaha mi hrala do karát, pretože som sa na to vykašľala, otriasla sa od nánosov snehu a malých ľadových vločiek, ktoré začali padať.
"Prečo tento les? Teda... že si sa pridala?" Otočila som svoju pozornosť po minúte ticha zas na ňu. Zamýšľala som sa, kao sa opýtať, pretože ma zaujímalo čo iných vlkov priťahuje k tunajšiemu červenodivnému alfovi.
Jej vysvetlenie mágie bolo chabé. Zamračený výraz tváre jej mohol napovedať, že jej odpoveď bola značne nedostačujúca. Moja hlava hlodala po informáciách. Nakoľko sa Kaya rozhodla, že mi to objasní stručne, nateraz som sa s tým zmierila. Bude čas, kedy ťa vyspovedám, pomyslela som si plánujúc si ďalšie dni a mesiace, pretože som vnímala, že už zďaleka nie som malé nesymetrické mláďa. A zvládla som to do počiatku dospelosti sama, podotkla som si pre seba hrdo a veselo sa rozbehla, pretože Kaya už stihla úpristáť na ľade. Dvojica vlkov odišla, takže som mohla zavrtieť pozadím a skokmi cez sneh sa prirútiť na ľad. Dopadlo to akurát tak, že som skončila na bruchu, urobila dve otočky a silou vôle a náhodou som zvládla vyskočiť na nohy. "Šmyk aj s otočkou, cha!" Zahlásila som a pomaly uvoľnila svaly v labách, pretože som nabrala stabilitu natoľko, že som nemusela ďalej do zmrznutej vody ryť pazúry.

Prihlasujem sa.

//Les
//LOTERIA - 4

Ako sme sa blížili po snehu k jazierku, do uší sa mi dostali hlasy. Zháčila som sa, kým som sa odhodlala ísť ďalej, pretože nejako zo mňa vyprchala chuť byť vo veľkej spoločnosti. Kaya však tiež spomínanú pestúnku vlčicu dlho nevidela, takže keď mi položila otázku zamerajúcu sa na presné časové obdobie, pohodila spom najprv len chvostom a neodpovedala. Je to už celkom dlho, povzdychla som si, avšak za čiernosivou vlčicou som už nemienila trúchliť. Spadla v mojich očiach pomerne hlboko, zatiaľ čo ju zatieňovala Kaya, ktorá sa so mnou celkom ochotne bavila. "Presne tak, videla som ju začiatkom leta, keď šla so mnou a Ujzkim do hvozdu," dopovedala som a ohliadla sa za rameno na svetovú stranu, ktorou sa nachádzal východný hvozd. "Zmizla niekam, tak som šla ďalej, no natrafila som na uslintanú vlčicu a potom Styx," pokračovala som vo vysvetľovaní. "Styx ma chcela zožrať, tak som bežala po rieke a dostala sa k tkým malým vodopádom, kde som stretla Tarana, ktorý ušiel zo svorky a nejako som sa vrátila domov, to je celé." Otočila som na ňu svoj neoblomný pohľad, pretože som toto opakovala už po niekoľký raz, akurát som to teraz trochu lepšie rozviedla. Vlčice vraj nezaujíma nič iné, len sa flákať, asi by som mala ísť príkladom, pomyslela som si ešte a pokúsila sa zdvihnúť si nálady chytaním snehových vločiek, ktoré však padali poväčšinou už len zo stromov.
Ráno bolo jasné rovnako ako celý deň, ktorý sme zabili pri jazierku. Váľali sa tu totiž aj dvaja iní, ktorí obsadili ľad, takže som sa len rezignovane posadila ku skalám na okraji. "Nel sa snažila, ale nešla so mnou nikdy mimo les, je tu nuda," dokončila som, pretože mi oneskorene došlo, že sa ma pýtala čosi viac. Reši o svorke som prešla len odfrknutím a rozhrabaním snehu podo mnou. Také veci ma nezaujímali, nikdy tu zo svorky nikoho nebolo, keď mal jeden problém. "Príde mi, že alfa by sa mal viac zaujímať o vlkov tu, ale to je jedno," utrúsila som ešte rozmrzelo a následne otočila hlavu na spoločníčku, pretože mi len tajuplne oznámila, že má mrazivú mágiu. Skúsila som ešte hrabnúť po nej sneh, len tak. "A čo robí?" Zvedavosť mi proste nedala, prestala som sa mračiť a na chvíľu som sa zas zaujímala o čiernohnedú vlčicu a jej čarovnú vločku na krku.
Na jej otázku som však zavrtela hlavou. Nevedela som o žiadnych magických schopnostiach, ktoré by som mohla vlastne mať. "Mágiu nevieš získať inak ako od... no... Smrti?" Oopáčila som a len porikývla, keď skontrolovala vodu, po ktorej sa šmýkala hnedá vlčica s čiernosivým vlkom. Boli bizarný párik a ani v mojich očiach sa k sebe moc nehodili.

//LOTÉRIA - 3

Dosiaľ som bola so sebou pomerne spokojná tušiac, že viem toho celkom veľa. Jasné, na reč som musela prísť sama - ostatne ako na všetko v tejto krajine - no Kaya sa dala do vysvetľovania. Mmlčky som ocenila jej trpezlivosť, no nemienila som sa nikomu podlizovať, tak som len očami hltala jej slová. "Ale ja som schopná, keď to vidím, že neni čo do brucha a druhí vlci nie," namietla som, pretože som predsa len nepochopila úplne pointu toho, prečo vlci neznesú pravdu.
Kaya ma obišla a išla cez sneh lesom, na čo som veselo skokmi dobehla jej chvost sledujúc jej stopu a odolala vlčiatkovskému nutkaniu ju zo žartu poťahať za špičku.
Spokojne som poskakovala okolo nej, čulá, plná energie a dúfala, že ma zas neodkopne ako ostatní. "Kde je vôbec Wizku? Odkedy mi zmizla na jeseň, nevidela som ju," zamýšľala som sa nahlas, kým ma vyzvala, že ideme teda preskúmať možnosti ľadovej hry. Kým si nenabijeme ňufák, poznamenala som si dôležitý fakt a trošku zvesila uši, keď nazvala vlka z mojej minulosti nezodpovedne divným - teda tak som si to vyložila ja. "Odviedol ma po tom, čo našu svorku napadli tuláci s mágiami... Ale tvrdil, že tu pri jazere na mňa bude čakať rodina," posmutnela som a otriasla zo seba nános snehových vločiek, za ktoré mohol vlastne len vetrisko, ktorý bol dosť nepríjemný akonáhle vlk vystrčil tvár spoza stromu. "Asi mal pravdu, je tu rodina, iná," uškrnula som sa napokon. Koniec koncov nebola som viac mesačný tvor stratený v snehovom záveji, bola som mladá, plná energie a ako som tak cupkala popri Kayi, nemohla som si nevšimnúť, že mi chýba málo, aby som bola vysoká ako ona.
"A akú máš mágiu? Akú by si chcela mágiu?" Vyzvedala som, pretože táto téma ma vždy predsa toľko zaujímala.

//Ovocná tôň

//LOTÉRIA - 2

Dozvedela som sa, čo také by sa našlo nájsť v horách. Len som hodila posledný, zasnený pohľad tým smerom, kým som sa obrátila na niekoho, kto ma konečne nesúdil vrčaním. Teda, nie že by tých vlkov bolo viac ako len jeden, ale počet nebol predsa vôbec podstatný!
Radikálny. Som radikálna? Uvažovala som popri počúvaní vlčice nad svojou rozšírenou slovnou zásobou a zvedavo naklonila hlavu. "Na Sibíri by sme pomreli, keby nemáme zásoby aspoň na dva týždne vopred," utrúsila som potvrdenie, že tento poznatok o love v zime mám práve z domoviny. "Prečo neunesú pravdu? Pravda sa dá niesť?" Pýtala som sa Ďalej zmätene a mimovoľne sa obzrela na chrbát, či tam nejaká ta pravda nesedí, keď už som ju vyslovila. Prišlo však zistenie, že táto svorka lovcov nemá. Neodpustila som si pohoršené zhíknutie, na čo som dupla labou. "Takže alfa je pako a ten žíhaný mi môže prd!" Zvolala som víťazoslávne. A že ja mu to poviem, oznámim a nakráčam tam, najprv poučím o tomto Flynna, aby som mala podporu...
Snovala som si v duchu svoj plán, zatiaľ čo Kaya sa vyškriabala na nohy a na moje spomienky s hrami len zaútočila. Nafúkla som líca, keď prehlásila, či som bola ja ten úbožoiak v strede zamrznutého jazera. "Iba raz, musíš byť vynaliezavá, aby si sa odtiaľ dostala," dodala som ešte a na jej návrh zastrihala ušami. "Myslíš, že tam bude dosť ľadu?" Spýtala som sa neuvedomujúc si všetky zákony prírody a počasia.
Už už som bola na odchode, keď tu ju napadlo vŕtať sa mi do súkromia. Zostala som chvíľu ticho a len si ju prezerala. "Doviedol ma sem pestún, po požiari, utiekol mi a sneženie zasypalo stopy, nevedela som kam sa vrátiť," zhrnula som to, pretože spomienky som mala akoby za hmlou. Možno to bolo aj tým, že som si to nechcela pamätať. "Ty si sa tu ako ocitla?"

//LOTÉRIA - 1

Kaya to zhrnula celkom jednoducho a výstižne. Len som sa uškrnula a prikývla. Bavili sme sa o horách a Kayi nejak preskočil hlas, na čo som zvedavo zastrihala ušami, no ujala sa hneď toho, čo mi chcela sprvu povedať. Jej otázka bola vypočítavá ako začínala byť aj moja hlava, preto som mierne naklonila hlavu. „No jasné, prečo asi?“ Riekla som len a počúvala jej upozornenie, že je výstup na hory dosť náročný. „Čo sa dá loviť v gallirejských horách? Či ten výstup stojí za namáhanie si svalov,“ spýtala som sa dodávajúc vlastnú pointu. Vlčica sa snažila o svoje dobré meno, na čo som sa musela len smiať. „Pokrytec, tak vraveli tým, ktorí sa kryli za niečo iné alebo niekoho. Ale nechce sa mi v snehovej búrke do hôr,“ ubezpečila som ju veselým hlasom. Aspoň keby som vedela, či to tej Wizku stojí za to, chytiť ma. Keby, tak sa tam možno vytrepem.
Naduto som sa nafúkla, keď vysvitlo, že si robí zo mňa len dobrý deň. Pprešlo ma to však takmer okamžite. „Alfa je blb, pokiaľ nezabezpečí zásoby na zimu, či tu sa vám premávajú stáda žrádla každý deň, len tak?“ Poškuľovala som po vlčici spoza svojho stromu. „Za názor je každý bitý...“ Odfrkla som si a nervózne zašvihala hnedým chvostom.
Oo to viac som sa radovala, keď zo seba otriasala sneh a ešte dodala, že poznám dobré hry. Hrdo som sa narovnala a blažene privrela oči. Živenie ega bolo vrcholne dôležité. „Na sibíri je sneh stále,“ podotkla som udiveným hlasom, ako že sa ma takú hlúpu otázky vôbec môže pýtať. „A ty si skade?“ Dodala som ešte,, kým mi začala rozprávať o jej mladších rokoch a tunelovaní v snehu. „Aký najdlhší tunel vješ vykopať?!“ Nadchla som sa a chvíľu zasneným pohľadom pozerala do korún stromov, pričom ma pár krát prefackal fakticky studený vietor. Bolo to nepríjemné a začala ma štípať rana na líci, ako mi na tvár zaútočil vzdušný živel.
Keď však Kaya poznamenala, že mať tmavú srsť na snehu je naprd, súhlasne som zavrčala. „Bolo ťažké loviť, aj zajac ťa hneď vidí,“ dodala som ukazujúc, že podobnú skúsenosť už mám za sebou a viem sa do nej vžiť.
Síce som si všimla Kayin výskok, no už bolo počuť len trojsekunmdový výskot z môho hrdla, lebo ma konáre nado mnou obdarovali snehom. Vvybehla som ako malá guľa a divoko sa otriasala. Kaya si zaslúžila len ublížený pohľad. „Šmýkať po vode sa vješ? Vždy sme nechali najväčšieho blba v strede samého!“ Zasmiala som sa a pobavene zažmurkala.

Jej varovný signál mi neunikol, no tvárila som sa tak. Nezaujato som chňapla po snehovej vločke, ktorá sa mi usilovne pokúšala sadnúť na nos. Avšak Kayina poznámka o trčaní v pelechu bola celkom presná. "Dobre sa mi spí, v zime," podotkla som krotko a hodila po nej pohľad či jej to akože prekáža. "Otravné boli hlasy, niekto musí furt kecať, keď spíš," riekla som ešte s krátkym zívnutím, pretože som konečne začala preberať aj mozog. Labkám stačil veru mráz a studený sneh. Otriasla som sa od nánosu vločiek a zamrkala na vlčicu, ktorej srsť začal presvetľovať denný svit. Už by tam jeden aj našiel hnedú...
Počúvala som však pozorne a zaujato, keď mi opisovala odkiaľ hľadať hory. Boli tu. V duchu som sa pre seba pousmiala a zapísala si to, že ten smer chcem rozhodne preskúmať. "Bola si tam niekedy?" Nadhodila som ešte k téme a chvíľu pozorovala svetlo medzi stromami. Práve spomínaným smerom, ako keby som skrz konmáre mohla dovidieť.
Samozrejme aj zmienku o vrčaní žíhaného musela komentovať štýlom, že za to môžem ja. Postavila som sa na nohy a odmietavo zavrtela hlavou. "Vyjadrila som svoj úprimný názor na to, ako by to malo byť, keď je takáto zima a my nemáme žrádla nazvyš," riekla som pevným hlasom snažiac sa byť trochu vážna. Je pravda, že občasný chumáč jemnej srsti vĺčaťa medzi spleťou novej, na dôležitosti nepridávalo. Sotva som dorástla na jej výšku. "Ty vyzeráš, že si sa klepala," poznamenala som pri pozornejšom pohľade na jej zježenú srsť.
Prekvapila ma však, že sa chcela so mnou rozprávať ďalej, začala témou snehu, ktorý bol všade vôkol. Veselo som rozmetala chvostom nejaké tie snmehové vločky na kôre stromu pri mne, pretože Kaya ešte asi netušila, aký viewm byť spoločenský vlk. "Tie najvšemožnejšie!" Prehlásila som, zvrtla sa okolo svojej osi a zadnou nohou hrabla po Kayi snehovej nádielky. "Obvykle začali za mnou súrodenci bežať, bola z toho snehová naháňačka, je to faaakt ťažké, keď je moc snehu, chápeš?" Spomenula som nostalgicky mierne si posťažujúc na horšie podmienky pre naháňačku v zime. Pre prípad opätovaného útoku som odskákala po dva skoky za blízky dub, odkiaľ som sa na vlčicu pobavene uškrnula. "Aj šmýkanie sa na ľade je sranda, ale keď niekoho necháš napospas samého v strede,m to je ešte väčšia prča!" Zasmiala som sa a hoc to bolo možno trošku škodoradostné, pamätala som si na dni, kedy som tak opustená zostala sama na jazerách. A nevedela som sa došmýkať na breh. "A ešte sme sa zvykli spúšťať hlavou napred z kopca, ale musíš poznať terén a výšku snehu," uškrnula som sa a so zvedavými očami čakala, či ma čiernohnedá nenaučí niečo nové, čo nepoznám.

Neunikol mi jej nevrlý tón. Len som sa nevinne usmiala a zamávala chvostom. Za to málo v tejto krajine sa jedno vĺča stihlo naučiť, čo chcú všetci vidieť, čo je tak obľúbené. Mala som asi smolu na málo čestných okolo mňa. Ale to je teraz jedno, ani ju neštve, že je hore, heh, uškrnula som sa pre seba v duchu. "Zatiaľ, na tej zime a vetre," dovolila som si ešte podotknúť a otriasla sa od snehových vločiek, ktoré mi na seba láskyplne zhodil strom nado mnou po prudšom poryve spomínaného, veterného živlu.
Ucítila som však na sebe Kayin pohľad. Nevrlosť z hlasu sa jej celkom vytratila, takže som uvoľnila napätie a už tak zo zvyku sa poškrabala. Prekvapivé však bolo, že som necítila ďalšie nutkanie, ktoré bolo pred pár hodinami tak naliehavé. Skapali zimou?! No paráda! Zaradovala som sa a nevedomky sa pre seba pousmiala. "Bola som tam asi tri dni," so smiechom som vyvrátila to, prečo sa neutekám aj ja skryť. Na jej poznámku o mojom kožuchu som sa len pyšne usmiala a prikývla. "Je to veľká výhoda. Sú tu nejaké hory zasnežené aj v lete?". Skomolila som trošku otázku a zvedavo strihla ušami pozorujúc čiernohnedú vlčicu. Momentálne mi pripomínala skôr chlpatý uhlík ako stmavla, kým som ju neohdrabala vlastným kotúľom zo snehu. "A v jaskyni je Sigy a jeho syn, Sigy po mne vrčal a nechcelo sa mi tam s nimi byť," povzdychla som si teatrálne a na to zagúľala zlatými očkami. Čo ma po nich, tu je väčší pokoj, odfrkla som si ešte.

//Úkryt

Ako som sa predierala skrz jaskyňu a sem tam pri východe skoro padla na tlamu, kvôli náraze na zemi, dostali sa za mnou posledné slová z rozhovoru otca a syna, novších členov svorky. Predsa len som mala tak nejak pocit, že sem nepatrím. Bola som tu dlhšie ako polovica novej populácie - teda všetka - a bolo mi to tu cudzie. To je výhra, takže ak nemáš rodinu, nikam nejdeš, všetci sa boja, aj keď ideš len k rieke tak ťa nejaký starý oný zažemie nazad... Frustrovane som rozkopla labou sneh, pretože som sa nevedomky rozbehla do poklusu a zaborila sa skoro po lakte do snehovej prikrývky.
Prekvapene som zažmurkala na nebo a s hlavou smerom hore som pokračovala, nedbajúc na nejaké kríky, bez snahy hľadať cestičky. Práve preto som sa sotva vzdialila do úkrytu, keď som po tvári schytala od suchého konára kra a stúpila som labou na čosi mäkké, huňaté...
"Áááá...!" Zhíkla som prekvapeným, až mierne vydeseným hlasom, pretože som hodila kotrmelec cez niečí provizórny pelech pri úkryte. Šľapla som totiž omylom na čiernohnedú vlčicu, s ktorou sme si vymieňali pri hraniciach nedávno pár slovných výstrelkov. Bola takmer pod snehom, stále padali vločky. Nenápadne som sa priblížila a nosom ju štuchla do stehna. "Žiješ?" Znela prvá otázka, stále mierne šokovaným hlasom. Mala som čo chvíľu predýchavať. "Vieš, úkryt je sotva pár krokov, čo tu mrzneš," podotkla som odhodlanejšie a odhrabala si kus políčka vedľa vlčice. Neverila som, že sa otočí v tej kose na druhý bok, zvlášť po tom, čo jej niekto zakopol o hrudný kôš.

Viacmenej sa ku mne už Sigy neotáčal, pretože napomínal syna, že mu zabudol odpovedať čosi o jeho sestre. Po pravde som sa strácala, takže som si znudene začala čistiť prednú labu, kým som si ňou skúsila prehmatať nedávne zranenie na tvári. Ako sa zdalo, zázračné pijavice fungovali a rana sa uzavrela.
Flynn mi však skleslo oznámil, že plávať nevie. "Niektorým to ide samo, musíme počkať do jari, až zmizne sneh a ľad - ten pokrýva jazerá a tie zamŕzajú," snažila som sa ho uchlácholiť a povzbudivo sa na malého vlka usmiala. Zas sa začal baviť s otcom o nejakej Elore, ktorou ma aj pomenoval. Asi si to zle vyvodil. "Volám sa Tati, neviem kto je Elora," odvetila som so zavrtením hlavy. Pripadala som si tu však bezcenná, preto som sa napokon ohliadla po tých dvoch a postavila sa, otriasajúc si kožuch. "Idem si nájsť niečo pod zub, nech si tu vyriešite svoje rodinné..." Nedopovedala som, s úsmevom obom kývla a vydala sa proti chladu sálajúcemu zvonka.

//Les

Zmohla som sa akurát tak na nevinné zažmurkanie, keď som postrehla Sigyho vrčanie. No jasné, aj tak nemám nikoho, čo môžem stratiť ak ma vyženiete či zmrzačíte, pousmiala som sa v tme jaskyne nad vlastnou úvahou a slabo strihla uchom, že mu teda venujem aspoň minimálnu pozornosť. "Ja som povedala, že je pako ak nenaskladní nič na zimu, zatiaľ sa tak nedeje, aj tak tu polovica vlkov prečíta všetko z mysle," riekla som a tému alfa-hňup som uzavrela. Nad jeho ďalšou chytrou poznámkou som sa však musela zasmiať. "Tak rýchlo si nájdeš záver? Ani nevieš okolnosti," odfrkla som si a znova sa natiahla. "Wizku šla so mnou do hvozdu, no po pár metroch zmizla v lese a niekam zdrhla, neušla som jej ja, chytrý," odvetila som ešte na svoju obranu, no pomerne pokojným tónom hlasu. Nepotrebovala som sa tu s niekým škriepiť a zavše, jeho syn ma zaujal o čosi viac.
Bol rozkošný, nevedel ešte poriadne vyslovovať niektoré slová a veľa sa zaujímal. Počúvala som jeho rozprávanie a prekvapene zhíkla, keď rozprával, ako padol do vody. "Už vieš plávať, Flynn? A ja viem, ty sa len podobáš na otca, pozri na vašu srsť," usmiala som sa na mladého vĺčika, ktorý mi však v zápätí tvrdil, že ani nevie čo je sneh. Neodpustiula som si úškrn smerom k jeho otcovi. Uhm, no jasné, prvý snmeh a ani netuší, čo to je! Tak a sme späť u výchovy, smiala som sa pre seba v duchu a odvážila sa podísť zo dva kroky bližšie k malému. "To biele vonku, čo padá z neba, teraz je všade sneh, chodíš po ňom, zabárajú sa doň labky a studí," snažila som sa mu s veselým hlasom vysvetliť neznámy pojem.

//rychlopost, pardon, paradoxne som bez práce momentálne a mám menej času ako s ňou

Jeho úsmev pri zdelení, že žrádlo došlo, nebol vôbec presvedčivý. Opätovala som mu ho s kyslým úškrnom. "Pekné, žiadne zásoby, alfa je pako, ak nič nebude naviac," usmiala som sa oznamujúc mu to vecným tónom. Nemala som dôvod viac sa báť o svoj život. Síce ma sem dovliekla vlčica, vďaka ktorej sa mi podarilo zvládnuť zimu, no aj tak sa na mňa ona - i ostatní - v konečnom dôsledku vykašľali. A keď zvládne Taran prežiť, tak to musí každý, dodala som si pre seba. "Nikoho prosiť nebudem, alfa tu ani nebol, takže sotva tam, bude srna," odvetila som pokojne. Možno som mu prišla chytrá, no... ale veď som bola! Teda... na svoj vek. Aspoň som si to mohla myslieť.
Sigy len riekol, že jeho potomkovia sa asi jašia v snehu. Sa im smeje, proste dojde Bob a vyčaruje si tu oheň, napadlo mi, takže som len prikývla. Na svoju obranu predniesol kratší monológ, že prečo by sa mal starať keď majú svorku. Pobavene som sa zasmiala a zašvihala chvostom. "Pestúnku, ktorá sa bojí aj vlastného tieňa, nie to druhých vlkov, no super, presne tú, ktoprá ma stratila mimo les," zagúľala som očami. Nechala som sa trošku uniesť krivdou, ktorú som voči čiernosivej vlčici cítila.
ňVyrušilo ma však ťapkanie malých labiek po kameni a zlatavo-hnedo-krémové vĺča. Spočiatku si to namieril priamo za Sigym. Bez pochýb jeho syn, je ako cez... neviem vhodné slovo, vzdychla som si a trošku sa mi začalo cnieť po vlastnej rodine. Ale len trochu. Budem silná a nezávislá... ako tá tuláčka, vyzerala o dosť viac super ako Wizku, podotkla som si pre seba a nadšene zavrtela chvostom, búchasjúc o zem, keď sa Flynn rozhodol venovať svoju pozornosť mne. "Ja viem, vyzeráš rovnako," priateľsky som sa usmiala, keď mi oznámil, kto je Sigy. A o to viac sa môj úškrn roztiahol, keď sa obtrel o otca a prehlásil, že vonku je nuda. Našla soim zlaté oči Sigyho. Ha! Vedela som to! Nepotrebovala som to komentovať, jeho otázke som dokonca rozumela. "Nepáčil sa ti sneh? Si... Flynn? Že?" Opýtala som sa svojim zvonivým hlasom a klepla ešte pár krát po zemi chvostom, kým som sa rozhodla natiahnuť sa do plnej dĺžky a posadiť sa.

Vlk sa len vrtel na svojom mieste zrejme v snahe nájsť nejakú lepšiu polohu. Mal si si to tu omrknúť a vopchať sa do najlepšej priehlbiny, poradila som mu v duchu a natiahla si predné labky, pričom som sa rovno poškriabala zadnou po rebrách, kde ma hrýzli nejaké tie vši a blchy a iná háveď, ktorú som bližšie nechcela skúmať.
Na jeho poznámku som sa však zasmiala. "Nie je mi zima, ale nie som hlúpa, keď nemusím, prečo by som sa brodila v snehu," žmurkla som po ňom a zvesela sa usmiala. "Jedlo nechávajú akože vonku mrznúť a prikryť snehom? Kde je, hm?" Bola som trošičku vypočítavá, no vôbec som neviedla rozhovor do hádky či hašterenia sa. Proste som vnímala realitu a nešlo mi do hlavy, prečo sa jeho pomerne malé vĺčatá poflakujú v snehu, keď on sa tu vrtí na mieste v jaskyni. "Flynn a Heather majú radi sneh?" Začala som trošku veselšie s iskrou v očiach novú tému. Zaujímala ma jeho rodinka odkedy došli, no zároveň som si pri čase strávenom so Stormom uvedomila, že sa viac hodím do skupiny dospelých ako malých, chlpatých gulí s dlhými nožkami.
Nechcela som si tok času moc pripúšťať, preto som nad tým viac nepremýšľala, len si čakala na jeho odpoveď. Na tému smrti rodičov len podotkol tú typickú formulku, ktorú omieľajú dookola všetci, rad radom. Vlk, vlčica, vlci aj vlčice... všetci. "Pretĺkam sa sama, tak to aj vyzerá, tvoje mladé nie sú samostatné snáď?" Otočila som trošku smer konverzácie a z nudy si začala čistiť konce predných láb.

Chvíľu som naňho len nechápavoi zízala, pretože komentoval odchod Storma. "Ae ja som sa nepýtala," namietla som a zamračila sa. "Viem náhodou, prečo sa obchádzajú hranice," odfrkla som si ešte a neveriacky zagúľala po vlkovi očami. Veď musel vedieť, že nie som nejaké tupelo!
"Háveď sa nedá ani utopiť," prezradila som mu moju doterajšiu skúsenosť., pretože hoc som naňho nebola nalepená, zjavne ho malí paraziti trápili tiež. A teda súdiac podľa jeho laby, ktorou sa usilovne škriabal pri uchu.
"A čo njéčo? Veď mrzne!" Namietla som, pretože pobyt iných a ešte aj vĺčat vonku mi prišiel absurdný. "Čo ste všetci zo Sibíra ako ja, že chytáte omrzliny na laby," zahundrala som si viac menej svojke myšlienky nahlas do predných láb, na ktoré som si položila hlavu. Po dlhšej dobe som usúdila, že bude lepšie sa pretočiť. Mať Sigyho na očiach, predsa len, bavila som sa s ním asi tak po prvý raz. A to les nie je ani tak veľký, že by sme sa obchádzali, hm.
Len som kývla hlavou, keď padli obvyklé zdvorilosti a vysvetlil mi pomerne ochotne, kde je kto a s kým. "Netuším, kto je Nori," riekla som len a pohodila chvostom, ktorý s tlmeným buchnutím zostal nevládny na studenej zemi. Jeho otázka mi však spôsobila vrásku medzi očami, no napokon som len otriasla krk a našla jeho pohľad. "Zhoreli." Krutá pravda? Niečo také. Pokúšala som sa však čelioť zlým spomienkam a ako ma život menil k dospelosti, nepotrebovala som viac všelijakými okľukami opísať svoje myšlienky. Načo, keď jedno slovo vedelo byť tak jednoduché.