Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Dobre ma odhadol, takže som len s úškrnom potvrdila. Nepotrebovala som sa skrývať, kým som sa necítila bezprostredne ohrozená. Možno som ja naivná alebo on paranoidný, tak ako tak, je to fuk, uzavrela som si to pre seba a ponaťahovala si predné laby, pretože mi začínali tŕpnuť z postávania. Napriek teda mojej údajnej naivite som si nedovolila sa za celý večer aj noc posadiť. A už zas začínalo svitať...
Očakávala by som okolo seba chladný vzduch, no akurát mi začínalo byť horko, takže som sem tam bola aj duchom neprítomná, čo sa týkalo nejakých reakcií na vlka. Predstavenie sa však ma vytrhlo z tranzu a aj pobavilo. Musela som si teatrálne povzdychnúť a zagúšať očami, pretože Artyom nepočul, že už som sa mu predstavovala. Ako prvá, pch, pomyslela som si, otriasla sa a nechala si na tvár len úsmev, nič iné. "Už som ti moje meno vravela, som Tati." Odmlčala som sa a na chvíľu pohľadom pozorovala sovu, ktorá sa zrejme vracala z lovu a hľadala si miesto na odpočinok.
"Mená tvojich rodičov sú mi známe, spomínali sa. Bola som však príliš malá," dokončila som a s výdychom zahnala vrásku chmár, ktorá sa mi objavila na tvári vždy, keď som bola nútená si spomenúť na minulosť a domov. On tu žil skoro tak dlho ako ja, no dosiaľ sme sa nestretli. Údajne osamote. "Tak si zvyknutý na hlad ale žalúdok by prebudil medveďa," podpichla som ho, vstala a spravila okolo neho kolečko, pričom som potom poodišla smerom na východ. "Chcela som ísť vlastne k vode, bude strašné horko," zafňukala som s pohľadom na nebesá medzi korunami smrekov a vydala sa pomalým krokom k jazeru. "Vješ tam chytiť rybu" Keď im dáš jesť, prídu za tebou," prezradila som mu moju stratégiu, ktorá bola kedysi len obyčajnou zábavkou medzi vĺčatami. Boli sme pri malom oceáne a len lovili rybky, ktoré k nám prišli... Čo im to vtedy Baghý sypala? Alebo to bola Wizku? Dumala som, kým som sa náhle neobrátila.
Kým rozprával, koho hľadá a ako vyzerá, nešiel so mnou. Zamračila som sa, narovnala a obrátila čelom k vlkovi, ktorý sa mi vzdialil. "Tak ideš? Nebudem po tebe vyť, nechcem loviť v horku," namietla som zároveň s výzvou, nech ma nasleduje. "Voda ťa schladí a niečo aj nájdeš na raňajky," dodala som, keby sme si ešte nerozumeli, nakoľko akonáhle mi na hlavu chvíľu svietilo slnko, varil sa mi mozog.

//VVJ (cez Južný G.)

Zostala som trpezlivo čakať, pretože som sa nemienila predsa baviť s tieňom. Úctivo som však ešte pol kroka odstúpila, keď sa odhodlal vyjsť - a to až s príchodom noci. Ako keby čakal, až bude môcť byť naozaj aj na voľnom priestranstve skrytý.
Odvracal tvár, no ja už som si predtým všimla, že je svetlejšia, nepotrebovala som ho však viac študovať. Len na sebe mohol cítiť pohľad strieborných očí, zakiaľ som zhodnotila, že po dlhšom čase stretávam niekoho rovnako vysokého ako ja, možno vyššieho. Zrejme, pomyslela som si akoby mimochodom a skúsila mu venovať povzbudivý úsmev. Nemala som dôvod nevystupovať priateľsky. On mi vlastne vzápätí objasnil, takže som len na moje pomery stroho, a bez zbytočných pohybov naviac, kývla. "Mne by vadilo žiť vo tme," riekla som len a s mierne naklonenou hlavou počúvala jeho výklad. On nepochopil mňa, asi mu kombinácia jazykov už vôbec nerobí dobre, uškrnula som sa len v duchu pre seba a s pokyvkávaním hlavou ho nechala dohovoriť. "Sú tu nástrahy." Snažila som sa pôsobiť o čosi viac vážne. Chápala som, na čo vlk narážal. "Tvoje meno?" Nadhodila som pomedzi to, pretože aj v myšlienkach mi bolo čudné ho oslovovať vlk či hej ty. Rada som si spájala spomienky s tvárami a opačne.
Súdiac z jeho slov som uhádla, že bol skeptický voči nádherným javom v kraji, keď sa mu tu stalo už aj ťčosi nemilé. Len som si vzdychla a zavrtela hlavou na otázku, či som tu chvíľu. "Roky, od mala, vládol tu vtedy strašný hladomor," rozhovorila som sa neuvedomujúc si, že už naňho neberiem ohľad (//sry, nemám čas ani kapacitu sa teraz sustredit na dva jazyky :D) skrz reč. Však sa môže aspoň zlepšiť, napadlo mi. Však dodal, že sa mu nepodarilo tunajšiu reč nikdy dobre naučiť. "Tak aspoň, že sa dorozumieš. Flákaš sa len tak hore dole?" Zavlnila som chvostom uškrnúc sa naňho. Snažila som sa asi len pochopiť zmyselo žitia v tme.
...Avšak po dozvedení sa, že je dotyčný vlastne členom mojej rodnej svorky, som zabudla na nejaké nezmysly o tom, kto je ten vlk a prečo žije ako žije momentálne.
Nemo som naňho zízala a upínala pohľad na to jedno hnedé oko, ktoré som videla. "Som asi o tri roky, možno viac mladšia od teba... dovliekol ma sem niekto odtiaľ a nechal ma napospas," ozvala som sa po chvíli zadumane ako v tranze. Stále si hlava spracovávala informácie.

Z tieňa stromu, za ktorým sa skrýval sa na mňa leskli len jeho oči. Tmavé, sýte, pohľad som mu opätovala a aj v danom momente prvý raz v živote ľutovala, že nedokážem ešte tak dobre ovládať svoju mágiu. "Podojdi ku mne! Bojíš sa?" Vyzvala som ho energicky a ustúpila sama zopár krokov. Neznáma tvár. Nemienila som sa predsa zhovárať so stromom, no nie? Náhodou pôjde niekto okolo a kto tu bude za blázna, no?! Však ja, lebo mi trčí zadok z krovia a kecám si tu do stromu, za ktorým jeho nevidno, odfrkla som si po prívale myšlienok a nenápadne sa poobzerala, či už k danému trapasu vlastne nedošlo a ja som si to len neuvedomila.
Snažil sa mi s kľudom objasniť, že toto je iná zem ako Sibír.
"Ja vse tak ze prekrásna," vyprsila som sa s veselým úsmevom a podala to ako námietku na jeho upozornenia. Však som vyšla z tých lúčov úúúúplne pohode. Možno som si ich mala viac vziať k srdcu a boli by mi do života raz isto platné. "Stalo sa ti zlé v tejto zemi?" Opýtala som sa teda na margo jeho slov už v tunajšej reči a skúmala, či sa ju zvládol tiež naučiť, alebo tu budeme hatlať a predstierať, že sme stále kdesi na Sibíri.
Potvrdil mi vlk však aj moju domnienku, že je z rovnakého kraja a zrovna sa mu nestáva, že by niekto tomu jazyku rozumel. "Mne prišhlo vjučiť drugoj jazyk... A preto ma prijali do svorky, kde som žila," dokončila som zas gallirejsky a pousmiala sa. úškrn som hodila kamsi do krovín a snažila sa pôsobiť pokojnejšie, nakoľko ma život naučil, že mnohých vlkov to vie vystrašiť.
Preto som na jeho otázku len prikývla. A zavetrila. Zvláštny pach, nejaká zmes... Pripomínal mi domov a zároveň skazu, ktorá tam vtedy nastala. "Tati, moja mať bola Taisiya," predstavila som sa po chvíľke ticha, neobvyklého z mojej strany. Ale možno mu tie mená niečo napovedia... Každý tam bol nejak unikátny, vlci sa poznali, premýšľala som a ešte krok cúvla, vyzývajúc ho k rozhovoru zoči voči, nepáčilo sa mi, že to bol vlastne krajan a ani som si ho nemohla obzrieť. Jjeho srsť bola skôr hnedá, než čierna a podobná typovo mojej. No to je skoro všetko, čo som vedela a videla.

Vytešovala som sa z lesku a predstavovala si, ako asi pôsobím sama v tom svetle a môj nádherne vyfarbený kožuch k tomu. Ako som sa chichúňala, ani som si nevšimla, že mám spoločnosť. Zvykla som si za roky v tejto zemi, že je tu pomerne bezpečno a nehrozia tu útoky každý týždeň ako u nás doma.
Upozornil ma však na seba svojím hlasom a čo viac - prízvuk, ktorý mi zarezonoval v ušiach ma donútil okamžite sa zvrtnúť a vyskočiť na rovné nohy, rovno von z lúčov farebnej nádhery. "Ogni v nebe Sibiri vlkov tozhe ne jedjať!" Namietla som ráznym hlasom neuvedomujúc si hneď, že môj mozog automaticky prepol do rodnej reči. Bbeztak ma jeho príchod vyrušil, že som sa pohla na okraj čistiny a hrdo sa narovnala dívajúc sa do tieňov, kde stál tmavý vlk s kusom svetlej tváre. Nnedošlo mi hneď, že je to stará rana. "Otkuda ty, pochemu ty govorish na mojom jazyke?" Ozvala som sa pevným hlasom, no ťažko docieliť nejaký dôraz a vážnosť, keď ste mali hlas melodický, sladký a príjemný na počúvanie. Asi preto ma nikdy nikto nebral vážne, kým som neukázala zuby. Odkiaľ sa tu vzal? A to len tak? Zadumane som sa chvíľu mračila, kým som uvoľnila svaly na tvári a s elegantným krokom bez obáv podišla rovno k nemu, asi tak na meter, fyzická blízkosť mi nikdy nevadila.

//Paseka

Stále som zostala mierne vykoľajená z toho, že sa tento les zmenšil. Prechádzala som okolo kameňov a v jeden moment sa dokonca pristihla, ako cez ne skáčem a hopsám a zabávam sa. Vrátilo sa do mňa moje detské ja, keďže som sa nemala nikdy možnosť vybujačiť dostatočne - s rovesníkmi najmä.
Skúsila som privoňať k nejakým kvetom, na čo mi to podráždilo nos a kým som sa dostala do lesa, kýchala som na všetky svetové smery. Len som počula ako utekajú veverice a zvieratá schované v krovinách, ktoré mi mohli doplniť obed. Ryba ma akurát tak nachutila a žalúdok začal škemrať o viac. Teraz daj pokoj! Musím zistiť, kde končí to svetlo! Tie lúče, varovala som vlastný orgán v bruchu a so zasnenými očami sa dívala do korún, nech vidím ktorým smerom ide *dúha* a kde by mohla asi končiť.
S novo nadobudnutou energiou som sa svižnejšie pustila lesom, kým som sa ocitla na malej čistine a priamo v tej farebnej nádhere. Prezerala som si packy, zbesilo som sa obracala a vrtela v snahe vidieť, či sa mi zafarbila srsť. A ono nič!
Zamračene som si sadla na zadok a s naklonenou hlavou sa dívala zhora nadol, pozdĺž farebných pásov. Dosiaľ som si ani nevšimla spevu vtákov, ktorý som tu predtým nezaznamenala. Akoby sa snažili niečo povedať... Sledovala som tak kvapôčky, ktoré mi padali na hlavu pomedzi ihličie a zastavila sa zrakom na tom konci. *Dúha* žiarila, ba viac ako tam hore.
V očach sa mi zalesklo, vždy sa mi predsa páčili krásne kamienky!
Vyhupla som sa na nohy, odrazila sa ako mačka a skočila rovno do toho konca dúhy, ktorý ma prebleskovaním oslepoval. Dúfala som, že budem taká blyštivá a krajšia aj ja potom, no na moje sklamanie mi laby dopadli na hŕbu čohosi... kamienkov? guličiek? čoho? Kopa sa leskla a odtiaľ sa to odrážalo z tej farebnej veci. Možno, že keď tu zotrvám, budem sa lesknúť viac aj ja! Zaumienila som si a chňapnúc po prvom červenom kvete, ktorý tu len tak ležal som sa spokojne zavrtela a pokúšala sa kvetinu dostať do huňatej hrivy na na krku. Možno to pritiahne lesk aj na mňa, nahlas som sa zachichotala a labkami prehrabávala lúče kúzelného javu, na ktorého konci som si hovela.

//Boruvka cez rieku

Dumala som ešte chvíľu nad tým, či ma moja alfa - azda už bývalá alfa - mohla v mysli počuť. Potom mi došlo, že nemusí mať ani mágiu na takej úrovni a len som sa pre seba hlúpo zasmiala. Plánovala som ísť k vode, ochladiť sa, pretože hrubý kožuch mi napriek čiastočnému vylínaniu pred letom ostal a chytiť si niečo pod zub. Aké bolo však moje prekvapenie, keď som na druhom brehu nevidela les. Teda... on tam bol, ale... Stromy boli pri koryte, smreky... prečo sú tak ďaleko? Kto ich posunul?
Neveriacky som zostala stáť na okraji plytčiny a menej rázneho úseku vody, kadiaľ som chcela plávať. Zízala som na planinu s miniatúrnymi ihličnanmi, kopami hnilého, starého dreva a všetko to lemovala kvetinová nádhera. Príroda, možno tu horelo? Uvažovala som, kým som sa blažene napila a ponorila do vody, ľahnúc si na okraj, kde ma nemohol strhnúť prúd. Pocit úľavy sa dostavil okamžite a mne začali fungovať aj kolečká v mozgu. vďaka tomu som si až teraz všimla farebné záblesky, ktoré sa ťahali nebom. Netušila som, čo to môže byť ani prečo a ako to vzniklo. Kým som zízala hore, na nos mi dopadlo zopár kvapiek, nuž som sa ponorila do prúdu a usilovne zabrala. Vedela som, že ma to vypľuje niekde južnejšie, no nedbala som.
Kým som vyliezla z vody, mala som buď ja také šťastie alebo ryba takú smolu, že mi skončila v tlame. Stískala som čeľusťami jej chvost aby sa mi nevyšmykla a akonáhle som bola na planine, zahodila som ju čo najdalej od brehu, kde sa mrskala v tráve medzi kameňmi.
Rýchlo som sa po nej rozbehla, keby tu niekto ný číhal na včasný obed a takmer bez požutia ju zhltla. Preskúmam to!

//Erynij

Prevaľovala som sa z boka na bok, dusila sa horkom a trpela. Sem tam sa prebrala myseľ z mdlôb a laby ma odviedli kus hlbšie do lesa, v snahe nájsť väčší chládok a tieň, než na poslednom ležovisku. Lesom sa drali vlci a ich pachy a ja som nevnímala a očividne nikto mňa. Veď o mňa ani náhodná laba nezakopla! Aspoň by ma také nemehlo donútilo ísť na lov, len čo som požierala hlodavčiu háveď, aby ma netrýznil žalúdok.
Avšak na ďalšie ráno stačilo. Slnko prerazilo nejakým zázrakom aj skrz listy stormu. pod ktorým som sa vyvaľovala a donútilo ma otvoriť strieborné oči do horúceho dňa. A to sa blížil len obed.
Asi mi prospeje sa ísť ochladiť a možno niečo čapím cesotu, napadlo mi, keď som sa s bolestivým povykom pozviechala na skrehnuté nohy a následne hneď padla na zadok. Musela som sa postrečovať niekoľko krát, kým som verila labám, že ma snáď udržia a zvládnu doviesť k rieke. Neriešila som spočiatku vôbec kde kto je, čo je nové.
Za normálnych okolností by som chcela vedieť predsa všetko! Ale teraz nie. Zrejme som mohla ďakovať životu, že ma nechal hibernovať a neodviedla ma jeho sestra kamsi... Baghý, opustila som sa a nebola som schopná fungovať. Odpusť, prídem, sústredila som sa na láskavú tvár poloslepej drobunkej vlčice s krídlami, ktoré boli azda väčšie ako ona sama. Nnevedela som, či sa alfa nachádza na území, no niečo mi našepkávalo, že už ma tu možno nechcú.

//Paseka (cez rieku sever)

Vlčicu, ktorej meno som medzičasom aj pozabudla, som napokon vypustila z hlavy. Ako štebotala do mojich uší, sem tam si stačilo len pobehnúť a stratiť sa so svojim hnedým kožuchom v krovinách lesa.
Spočiatku som mala naponáhlo, nemienila som tráviť s tou bielou viac, pretože zo mňa trošku vysala energiu. Nezmyselne som sa prepletala lesom. Míňala jeden strom za druhým a obchádzala či prerážala menej zdatné kry. Nepoužívala som ani moc nos, však načo. Ak sa chcete len niekam presunúť bez účelu, stačí proste ísť.
Laby ma doviedli do skalnatejšej časti, pod horami. S hlavou plnou hlúpostí z posledných dní a nejakou začínajúcou horúčkou, som sa uchýlila do dutiny pod dvomi prevrátenými stromami. Ležali takto skrížené a zlomené azda veky, páchla tu hniloba dreva. Len som si ľahostajne prezreôla svoj úkryt, čiastočne si vyhrabala miesto a bachla sa na zem. Dívala som sa chvíľu s hlavou položenou na zemi medzi stromy, no krížili sa mi oči, mlžil sa mi pohľad. Prestávalo mi byť dobre a našťastie ma zachránil až hlboký spánok.

// ...I'll try

//smečkování 16 2/2

Čoskoro so mnou strakatá vlčica zladila krok. Mohla som si ju obzrieť, bola taká... štandardná. Až na odznaky, samozrejme. Hneď sa opravila, že sa asi pomýlila, keď nadobudla dojem, ako sa my dve poznáme. Čím viac minút v jej spoločnosti prešlo, tým viac sa mi vynárali staré spomienky na dobu, keď som ako pomerne mladé vĺča našla zahrabanú korisť tejto vlčice. Alebo to bola tá sivá Styx?
Poprela som však túto skutočnosť a po uvedomení si vecí túto tému ani znova nevytiahla. Ucítila som závan akéhosi puchu, no prvotne som nevedela, čomu to prisúdiť. "Dlho sa zdržiavaš už na Gallirei?" Nadhodila som len, aby nebolo medzi nami príliš dlho ticho.
Nevidela som však ani živáčka - či už vlka alebo mnou hľadanú korisť do brucha. Neočakávala som však tak rozsiahly opis pôvodu Sunstorm, ktorá mi rovno opísala aj zloženie jej najužšej rodiny. Len som zažmurkala a snažila sa nájsť jej pohľad, no hlavu divne vykrúcala do boku. Asi nejaká porucha, pomyslela som si len a strihnutím uší jej dala vedieť, že ju počúvam. "Ja pochádzam ešte z ďalekejšieho severu," dodala som skôr, než by prišli od nej zvedavé otázky. "Bola si dcéra beta páru a nechala si sa šikanovať? Ts," zavrtela som hlavou, pretože som toto nedokázala moc dobre pochopiť. Keď doma bolo tak bežné, že vždy niekto trpel... a nebol čas na rozbroje vnútri svorky, dodala som si pre seba.
Ako vlčica potom potvrdila, divný puch, ktorý nás prenasledoval, išiel z jej tlamy. Nakrčila som nos a zamračila sa, keď spomenula chorobu. "Nemala by si byť v karanténe? čo keď ten puch otrávi pľúca?!" Zhrozila som sa a pobehla viac dopredu, aby som sa jej vzdialila. Stále som však bola na dosluch. Aj vzduh bol odrazu čistejší. "A čo alebo kto ťa doviedol sem do lesa? Chceš tu zostať či len prečkať zvyšok zimy?" Zaujímala som sa v snahe rozptýliť sa od puchu z jej tlamy.

//smečkování 16 1/2

Odchádzala som z pomerne veselej skupiny. Cashmere sa satala novou členkou, na čo som jej pred odchodom venovala úsmev. Odmietla možnosť ísť so mnou, chcela si sama, v tichosti užiť les. Aspoň niekomu je táto možnosť umožnená, uškrnula som sa kyslo pre seba, keď som odvrátila hlavu smerom do útrob lesa. Bola som v časti, kde ešte zostali staršie stromy. Nemala som už v dohľade dokonca ani okrídlenú alkfu a jej nohatého spoločníka. Zaujímalo by ma, kde takí dlhonohí žijú, pomyslela somsi veselo a s celkom dobrou náladou kľučkovala pomedzi stromy svižným krokom.
Zastrihala som ušami, keď som zachytila hlas spoza môjho chrbta. Spravila som polotočkua bokom sa dívala na svetlý kožuch, ktorý už nesplývbal s okolitým prostredím - sneh postupne zmizol. Jej strakaté odznaky mi hneď prišli povedomé a v duichu aj úsmevné. Nechcela by som byť tak... neharmonická, vdumala som v duchu chvíľu nad správnym opisom vlčice, ktorá sda mi rýchlo predstavila. "Moje meno si už počula," dodala som len a kývla hnedou hlavou. "Odkiaľs prišla?" Opýtala som sa vyzývajúc ju k pochodu lesom. Zároveň som vetrila, či neucítim nejakú večeru. Prekvapivo sa zdalo, že niekde smerom k jaskyniam niečo bude. Ale mám chuť sa deliť s ďalšími a žrať ohlodané? Pch, zamračila som sa a kráčala iným smerom, okľukou vyhýbajúc sa úkrytu.
Sunstormma prebrala z dumania, na čo som len v rýchlosti púo nej mrkla. Si menšia ako ja, rozhodne nie, uzmyslela som si a len rázne zavrtela hlavbou. "Taký mix fľakov by som si pamätala," usmiala som sa nevinne odpovedajúc a venovala jej slabý úsmev. Koniec koncov bolo možné jej teraz dať druhú šancu, keby ma o nej presvedčila.

//Smečkování U3

Na moje volanie prišla čoskoro aj odozva. Ani nie priamo odpoveď, ako to, že sa alfa rozhodla ísť práve za nami. Postávala som tu s Cashmere už pomerne dlho, takže som uvítala príchod Baghý. Jej som venovala hrdý úsmev, že plním svoje novo nadobudnuté povinnosti. Konečne život tu môže dávať zmysel, ako to tuláci môžu vydržať? Len sa povaľovať celé dni, ozvala sa moja pracovitá nátura v duchu, pričom som pohľadom automaticky skĺzla aj na nohatého vlka po jej boku. Moju alfu značne prevyšoval, bol to taký ten typ, čo isto celé dni len behá a silovú prácu zrejme necháva na druhých. Do očí som sa mu pozrela až vtedy, keď som ucítila jeho pohľad. Pomaly som sklonila hlavu do malej úklony a mávla zopár krát chvostom na pozdrav. Môj postoj bol priateľský, hoci ako ochranca, nemala som dôvod mu zazlievať pobyt v lese, keďže prišiel s okrídlenou šéfovou.
Netušila som v danej chvíli čo si myslí, no jeho oči riešili niečo viac ako taký Adiram, ktorý tu bol tiež prvotne len na návšteve. Mrkla som z neho na Baghý a znova naňho. A na Bbaghý. To si si niekoho nabrnkla? Čudovala som sa a s potmehúdskym úsmevom sa trošku stiahla. "Chcela som len počkať na teba, idem si nájsť niečo pod zub... jedine že by sa šiel niekto pridať ku mne?" Oznámila som alfe a zvedavo si premerala najpr Cashmere, potom neznámeho hnedého pohľadom. Obom som venovala žiarivý úsmev a pohodiac chvostom sa rozišla topiacim sa snehom viac do lesa, k južnej hranici.

//Ospravedlňujem sa za zdržanie. Tento mesiac budem mať pokojnejší, pri kopaní na fb/discorde som schopná odpísať 1 post za deň-dva. keby sa chcel niekto k Tati pridať

To je dlhé obdobie, tak dlho byť sama... Zamýšľala som sa pri jej slovách nad tým, aký by bol asi teraz môj život, nebyť jednej sivočiernej vlčice, ktorá ma našla v snehu. Pálili ma na jazyku ďalšie zvedavé otázky, no v duchu som sa upokojila, že musím byť trpezlivá. Vždy sa môžte baviť až by bola právoplatnou členkou, nie? Napadlo mi a kým vlčica doložila podstatnú vec, že kolektív musí vychádzať, vytím som dala znamenie práve Baghý, že je tu urgentne potrebná, pretože táto duša čaká práve na ňu.
"Dosť členov pribudlo, takže nepoviem ti, či spolu všetci vychádzajú. Sú tu aj veľmi milé typy a aj menej milé," zhrnula som to napokon a slabo zakmitala špičkou chvosta. Jej dovetok ohľadom domoviny však niesol pachuť horkosti. Mierne som sa zamračila a napokon súcitne stiahla uši. "My sme mnali toľko problémov s útokmi tulákov, že sme boli vychovávaní skôr ako armáda, než rodina. Tu sme k sebe valná väčšina priateľskí a naozaj si pomáhame, kým o to iný člen samozrejme stojí," objasnila som trošku situáciu z iného uhlu. "Bola som na spoločných lovoch a fungujeme dosť dobre, žrádlo je tu stále, čo ja viem," zazubila som sa zvesela a hoci boli moje slová možno zbrklé, len tak tuláčke prezrádzať takéto info, bola som stále bezprostredná a mladá, neriešila som nejaké komplikácie zapeklitejšieho rázu.
"Cashmere... aké vznešené meno!" Odskúšala som na jazyku oslovenie, keď sa mi na oplátku predstavila aj ona. Obdivne som si ju prezrela. Musí byť celkom elegantná a pekná, keby bola obalená viac tukom a svalmi, pomyslela som si, no zatiaľ som mala dôvod žiarliť akurát tak na jasné, modré oči, ktoré isto upútajú nejedného vlka či vlčicu. "Dala som vedieť inak alfe, je to vlčica, rovnako aj na Beta pozícií je veľmi milá vlčica," dodala som ešte, keby ju napadlo sa pýtať, kam som pred chvíľou tak vyla.
Zjavne ju však potešila informácia o prevahe samíc v tomto lese, nakoľko som postrehla pohyb jej polepeného chvosta. Zisťovala dôvody, na čo som sa len trošku zamračila a mykla chvostom. "Asi je to skôr o náhode. Viem o bývalom alfákovi, má jasne červené laby, bez srandy! Ale ten je večne fuč ani ho necítim na území. Potom jeden veľmi starý vlk, ale ten je tak deň pred smrťou podľa mňa," začala som menovať a zamyslela sa. "A vlastne jeden mladík, Jerry, nemá ani rok. Ale inak som sa dosiaľ stretala len s vlčicami, zvláštne," doplnila som s úsmevom a znovu sa rozhliadla, či k nám Baghý náhodou nezamierila a neuvidím ju medzi stromami.
Pozornosť m však ušla úplne iným smerom, takže som si nevšimla topiaceho snehu v korune stromu nado mnou. S rýchlym ššššuuuch som len zdvihla hlavu, na čo mi snehová lavína z konárov pristála rovno na hlave! So smiechom som sa začala otriasať, na čo som dostala ďalšiu várku, po ktorej som už chytro uskočila a posadila sa do voľného priestranstva ku krom, z ktorých nehrozil útok snehu.

Zrejme nebola nadšená mojim vypichnutím očividného, na čo som len kývla hlavou, keďže mi to aj potvrdila. Čo iné jej teda zostávalo. "Dlho sa flákaš takto sama?" Zaujímala som sa a s úškrnom si vypočula ďalšie vety. "Myslím, že je asi lepšie byť pod niečou ochranou, až sa ti niečo stane, postarajú sa o teba ostatní," dodala som ďalšiu výhodu. Nemala som zatiaľ dôvod ju hnať preč - koniec koncov nepokračovala do vnútrozemia a bola pomerne slušná. Zavše ak okrídlená alfa vlkov horlivo prijímala, možno sa jej bude pozdávať aj nová vlčica ako posila. Asi nie je mojou úlohou sa jej vypytovať na vlastnosti, usúdila som a napokon sa pomalým pohybom presunula do sedu. Nech už len pôsobím uvoľnenejšie, nakoľko som sa zrejme nemusela stresovať a stáť urputne ako socha na nohách.
Jej dôvod, prečo vyhľadať svorku sa mi pozdával. Nepatrne som zakmitala chvostom. "Tu je celkom dosť rpiateľských duší, ak si spoločenský typ," podotkla som a v rýchlosti sa porozhliadala, či k nám nejaký ten kus spoločnosti aj neputuje práve. "A čo že si odišla z rodnej svorky? Mne a mojim súrodencom v detstve vždy starší vraveli,. že svorka je rodina na celý život, kým ju nezruší niečo tragické," riekla som a trošku sa zamračila ku koncu. Nechcela som rýpať do minulosti nejak. "Mimochodom, som Tati," dodala som ešte s úsmevom, pretože tu sa povinnosti končili a kým by chcela neznáma, mohli sme si tu tliachať o hlúpostiach a zabíjať tak čas. "Je tu mnoho vlčíc, takže Ďalšie tlapy prídu vhod," prikývla som na jej otázku. Nemala som dôvod jej to nepovedať či prekrúcať nejako realitu.

Stála som pevne na nohách bez nejakého mrvenia sa či prešľapovania, ako tomu bolo pri stretnutí s Adiramom. Vlčica ma zatiaľ nerozhodila natoľko, aby som to na sebe dala znať. Uuvidíme čo sa stane, ked otvorí tlamu... Úplne postačí, ak nebue spievať, zaúpela som v duchu no navonok bola oja tvár ľadová doska. Možno aj studenšia ako prostredie okolo nás, pretože zo stromov sa tu a tam zošuchli kopy snehu, ktorý sa intenzívne začal topiť.
Našla som pohľad jasno modrých očí, ktoré mi trošku pripoméínali farbu, akú mala Baghý. Chvíľu som premýšľala, či sa držala, aby nebola jedovatá, no napokon som to nechala radšej tak. "To je tak pekné, keď si to raz tuláci aj všimnú," usmiala som sa mávnuc chvostom a počúvala ju ďalej. "Potrebuješ nažrať a zrejme by sa ti hodilo aj vyspať sa v závetrí a suchu, ako tak na teba pozerám," skúsila som hádať, keď som prešla po jej tele skúmavým pohľadom. Mohla mať zimnú srsť, no vykasané brucho nemala ako zakryť. Ja som mala v živote viac šťastia ako ona, a preto som takýto zúbožený stav na sebe nikdy nemohla zažiť. Jediná moja vad akrásy bola jazva na líci, ktorú som však získala až po príchode do tohto kraja.
Trošku, noskoro nepatrne, mnou trhlo pri vyslovení myšlienky, že sa nechystá vypáliť nám les. Nebolo by to prvý raz, pomyslela som si s povzdychom a venovala jej malý úsmev, nesmelý. Nevedela som, čo si o nej myslieť. "A čo by si v tom lese chcela robiť teda?" Zaujímala som sa a trochu poodišla stranou, dívajúc sa jej na bok.