Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Stále cítila ako ju ťahá ku brehu aj keď more naokolo nich sa hojdalo z jednej strany do druhej. Ona sama by sa rozhodne nedokázala dostať preč z mora, už teraz bola viac ako len zmätená a slaná voda jej drásala vnútro ňufáka. Jediné šťastie bolo, že v slanej vode nedokázala cítiť svoje slané slzy, ktoré sa jej rozhodne valili po lícach. Akonáhle sa jej laby dotkli pevného podkladu, chcela sama začať chodiť, aby vlkovi nerobila až také veľké starosti svojou váhou. Laby však nespolupracovali a tak sa nechala odtiahnuť až na plytčinu, kde cítila ako jej povolila srsť na krku a ona žuchla na zem. Jeho slová sa k nej dostávali, počula ich však ako keby za hmlou - trvalo jej niekoľko sekúnd kým si uvedomila, že počuje svoje vlastné vzlyky. ,,Ja- mne. Je to veľmi-ľ-ľú-to," nechala sa počuť popri lapaniu po dychu. Až teraz sa dostala k faktu, že je vedľa nej Mrak a nie nejaký obyčajný vlk. Z hrdla sa jej vydral ešte posledný hlasný vzlyk a ostatné potom zožrala ešte skôr ako sa jej dostali z krku. ,,On tam vo vlnách bol vlk, pod vodou. A niečo rozprával a potom tam už nebol a ja som bola pod vodou a potom bola všade voda a ja neviem kde bolo hore a proste-" snažila sa vysvetliť čo sa dialo, no ak by sama seba počula, snáď by tie nevedela o čom to vlastne blaboce. S hlavou blízko pri zemi sa konečne začala kĺzať na nohách smerom k Mrakovi, len aby sa mu zložila do guličky pri zadných nohách. ,,Nemám rada túto vodu čo hry-yzie."

Siberia sa nedokázala vynadívať na to divadlo pred sebou a jediné čo chcela bolo ponoriť sa hlbšie a hlbšie. V stave v akom bola si vôbec neuvedomovala, že už sa nenadýchla nejaký čas. Príliš dlhý čas. Jeden by mohol namietať, že veci, ktoré sa jej mihali pod labami skutočne boli skutočné, čo bolo ale jasné, bol nedostatočný prístup kyslíka, najmä pod hladinou vody. Siberia si uvedomila čo sa s ňou deje až v okamihu kedy zacítila ťah na krku a razom sa znovu ocitla v realite. V bolesti a najmä v prekvapení vyjakla, čím sa jej do tlamy dostalo ešte o niečo viac vody. O niekoľko ďalších sekúnd sa však po dlhých minútach znovu nadýchla a razom cítila všetku bolesť, ktorá ju predtým opustila. Pľúca ju pálili, a do očí sa jej tlačili slzy, nemala dostatočne síl na to aby sa vlkovmu stisku bránila a preto sa jednoducho nechala ťahať. Ku brehu, predpokladala. Aj keď v tomto momente aj jej myšlienky boli akési spomalené, akoby sa jej prelievali cez hustý med. ,,Mrak?" podarí sa jej dostať zo seba napokon, akonáhle sa jej do obehu dostane viac kyslíka. Už aj jej pokusy o pomoc s plávaním sú akési precíznejšie, nie len kopanie vody na jednom mieste. ,,Hej, už som uhm- v pohode," mykne jemne hlavou, no nie dostatočne aby sa dostala z jeho zovretia, ak ju pustiť nechcel.

F1: V3 - 2. Popiš, jak se cítíš pod hladinou. (Vlož do postu slovo „neklid“ dvakrát – pokaždé jinak)

Laby jej máchali vodu naokolo nej, zatiaľ čo sa pokúšala držať na jednom mieste. Nepokoj, ktorý doteraz cítila sa jej už nedotýkal tak veľmi ako len pred niekoľkými minútami. Práve naopak, záujem o zvláštneho vlka pred jej labami jej zabral pozornosť a razom bolo všetko o niečo jednoduchšie. Fakt, že dokázala dýchať pod vodou si uvedomila až po niekoľkých ďalších minútach, kedy sa očkovateľné pálenie pľúc ku nej nedostavilo. Chcela takmer vyhŕknuť, spýtať sa vlka ako je to možné, no ešte nedostala odpoveď na svoju prvú otázku a ani si nebola istá či sa k nemu dostala. Nepokojné vlnenia morskej hladiny pod ktorou sa nachádzala bolo v tomto ponorení celkom príjemné a ona mohla cítiť ako sa jej s vlnami vlní aj srsť. Bolo to popravde celkom príjemné a akonáhle ju opustila tá najväčšia úzkosť, Siberia dokázala omnoho lepšie oceniť všetok svet naokolo nej. Ako bolo možné, že o tomto mieste ešte nikto nevedel? Možno to bolo tým, že ich svorka žila tak hlboko vo vnútrozemí, že samotnej vlčici trvalo niekoľko rokov, kým vôbec po prvý raz uvidela more. ,,A-ahoj vlastne," usmiala sa napokon na vlka, uvedomujúc si, že takto sa ani konverzácie úplne nezačínajú. ,,Ja som Siberia. Z vnútrozemia."

F1: V3 - 1. Popiš město, které vidíš pod sebou. (Napiš post bez jakékoli přímé emoce)

Aj napriek tomu, že sa všetko dialo tak veľmi rýchlo, vlčica mala dojem akoby všetko trvalo roky. Odkedy sa odlepila od piesku pláže až po okamih ako jej magické kamene začali miznúť po labami, prešlo maximálne niekoľko minúť. Siberiine oči boli plné sĺz, čoskoro však už nedokázala poznať či sa jednalo len o jej slzy alebo aj slanú vodu, ktorá bola všade okolo nej. Vznášala sa niekoľko desiatok centimetrov pod hladinou mora, dostatočne blízko aby stále videla na slnko na oblohe, no dostatočne ďaleko na to aby jej to pripadalo ako kilometre. Tak blízko, ale zároveň tak veľmi ďaleko. Oči jej padli pred seba, no jediné čo dokázala bolo nechať si otvorenú tlamu. Smialo sa na ňu akési miesto, mesto - niečo čo vo svojom živote ešte nikdy predtým nevidela. Vyrazilo jej dych a trvalo jej niekoľko minút kým si všimla, že ju neičo pozoruje. Pod labami videla vlka, ktorý vyzeral ako ona, možno tak nejako z polovice. Oči sa jej privrela a za zopár sekúnd aj zabudla, že pod vodou nedokáže dýchať. Pálenie na pľúcach sa ale neobjavilo a jej nezostalo nič iné len so záujmom sledovať vlka pred sebou. ,,Čo som ja? Čo si ty?" vydrala nejako zo seba, nevediac, či sa k jej spoločníkovi jej slová dostanú. Ale ak sa dostali tie jeho k nej, tak sa dostanú aj k nemu, nie? Muselo to nejako tak fungovať, aj keď si Siberia nebola vôbec istá.

F1: V2 - 2. Zkus se neutopit. (V každém odstavci musí být alespoň jeden smyslový vjem)

Pod nohami sa jej razom stratila zem a celé jej telo sa ponorilo pod vodu. Čo bolo veľmi prekvapivé a Siberia to nečakala. Prvé čo urobila bolo zhíknutie, vďaka čomu sa jej do hrdla dostalo snáď za liter vody. Cítila ako sa jej voda nahrnula aj do nosa a dráždila ju v krku. Mladá vlčica okolo seba máchala labami, až do okamihu kedy sa jej hlava nedostala nad hladinu a ona začal kašľať ako bláznivá. Pod vodou skutočne dýchať nedokázala, to si aspoň v tomto momente overila na svojej vlastnej koži. Mala dojem akoby jej srdca snažilo sa dostať von z hrudníka, pri každom ďalšom údere stále bližšie a bližšie k prerazeniu jej hrudnej kosti. Úzkosť sa jej lepila na srsť tak ako slaná voda, ktorá ju ťahala smerom ku dnu. Nebola si úplne istá prečo, ale toto nebol zrovna moment na rozjímanie.
,,Pomoc!" dostala napokon zo seba medzi záchvatmi kašľa. Do očí sa jej tlačili slzy a cítila ako jej panika olizuje srdce. Vo svojej panike ani poriadne nevidela kadiaľ sa má vydať aby sa dostala späť na pevninu a aby sa vybrala rovno domov a pekne zabudla, že sa toto všetko vôbec stalo. Už sa nikdy nepohne zo svorky, to si v tomto momente prisahala. Asi mala dobrý dôvod prečo to doteraz neurobila a možno nebolo vhodné to teraz meniť.

F1: V2 - 1. Popiš, co slyšíš a co si myslíš, že to znamená - a jak tě to ovlivňuje. (Každá věta se musí týkat části těla)

Vlčici trvalo niekoľko sekúnd, kým si uvedomila, že sa zvuky okolo jej uší úplne zmenili. V hlave, vo svojich myšlienkach bola stále kdesi pri bratovi, keď ju omráčilo úplné ticho. Úplne ticho, ktoré sa veľmi rýchlo zmenilo na hlasný gong prinútilo jej srsť v okolí chrbtice aby sa postavila do pozoru. Z láb jej takmer gulička vypadla, v celom prekvapení a nevedela čo robiť. Bála sa pozrieť za svoj chrbát, očakávajúc nejakú príšeru, ktorá ju zhltne v jednom kuse. Oči sa jej však lepili na guličku, ktorej povrch sa razom prelieval podobne ako piesok v presýpacích hodinách. Siberia ju napokon predsa len s odporom pustila z láb a postavila sa. Chcela odísť, presunúť svoje telo späť domov kde patrila - niečo ju ale ťahalo k moru, k podozrivým kameňom, ktoré tam ešte pred pár minútami určite neboli. Niečo ju k nim ťahalo, akoby jej vlastná hlava nevedela čo urobiť. Uši jej cvakali za strany na stranu, no vlčica nedokázala povedať odkiaľ danú zvuk prichádza. Akoby ona sama sledovala svoje laby v pohybe avšak nedokázala ich nijako ovplyvniť. Cítila sa bezmocne a takmer dokázala cítiť ako sa jej z očí za pár sekúnd začnú valiť slzy. Nie, skutočne si nechcela namočiť ani kúsok svojej srsti, no zdalo sa, že sa tomu nakoniec predsa len nevyhne.

F1: V1 - 2. Prozkoumej artefakt, který jsi našel v písku a zkus přijít na to k čemu by mohl sloužit. (Použij alespoň jednu metaforu související s mořem – ale neříkej, že jde o moře)

Siberia sa rozhliadla naokolo seba, aby sa uistila, že je sama. Nie preto, že by sa bála, že robí niečo, čo by nemala. Skôr sa chcela uistiť, že sa na pláži nenachádza nikto, kto by vec pod jej labami stratil. Bola ale sama, čo znamenalo, že mala zelenú robiť si čo chcela. Viacmenej. Mladá vlčica mala pocit, akoby nikdy nemohla robiť čo len chcela, aj keď ju nič nespútavalo. Ticho zodvihla guličku do láb a obzerala si ju, akoby nič také ešte predtým nevidela - a bola to pravda. Jeden by si bol myslel, že sa jednalo o nejakú cetku, niečo čo vlkovi vypadlo z náhrdelníka alebo zo šatky. Nad čím sa musela Siberia zasmiať, keď si predstavila vlka ako ho ťažký kameň ťahá k zemi. Chichot jej trošku zlepšil náladu, čo bolo fajn. Zdalo sa však, že vlnenie sa nekonečnej vodnej hladiny akoby žralo všetky zvuky naokolo. Siberia sa ale sústredila na vec sediacu v jej labách, po ktorej teraz prechádzala pazúrmi. Nedokázala si predstaviť na čo by niekomu bola. Možno ako ťažítko v nore na zaťaženie jeleních koží? Alebo predvádzanie sa pred cudzincami, čo to doma máš? Siberia si dokázala veľmi dobre predstaviť ako sa vyťahuje pred bratom, že má niečo čo on nie. Možno ak by sa jej podarilo guličku preniesť domov, aj to by sa to stalo skutočnosťou.

F1: V1 - 1. Uplácej hrad / nebo něco jiného z písku, abys zahnal to nepříjemné ticho. (Vlož do příspěvku alespoň 3 přívlastky popisující něco živého – ale vztahuj je na věci)

Laby sa jej zabárali do vlhkého piesku a pohľad prechádzal po piesku. Dnes bolo prvý krát čo Siberia videla piesok - bol úplne iný ako kamienky po okrajoch riek a brehoch jazier, pri ktorých vo svojom živote zatiaľ bola. Čo si všimla po tom ako prestala obdivovať tmavý piesok, bolo ticho, ktoré ju zahaľovalo ako deka. Takmer jej po chrbte prebehli zimomriavky, zatiaľ čo mala pocit, akoby ju kamene naokolo nej sledovali. Čo bolo dosť smiešne, keďže kamene nemali oči a nemohli sledovať. Teda... snáď. Siberia nasucho prehltla, snažiac sa nájsť niečo vo svojom okolí, čím by sa mohla zabaviť. Napokon sa rozhodla začať hrabať v piesku, s chrbtom otočením k moru. S tým ako sa hýbalo, more akoby dýchalo. Siberii to nebolo dvakrát najpríjemnejšie. Uši mala teda vyvrátené dozadu, akoby čakala, že bude potrebovať dávať pozor aj na svoj vlastný chrbát. Scénka piesku, ktorá sa jej rozrastala pod labami sa síce nedala úplne nazvať hradom, ale pri dostatočnej predstavivosti ste mohli vidieť vežičky trčiace kde-tu. Hrad sa rozrastal pod jej labami, no až do okamihu kedy v piesku Siberia neobjavila niečo desivo zaujímavé. Sklonila sa k piesku, prihliadajúc sa avšak v rovnakom čase sa snažila aj zachovať si odstup. Jeden nikdy nemohol byť príliš opatrný.

Ježší plácek cez Eukalyptový les >
Bol to tento moment kedy si Siberia skutočne uvedomila ako ďaleko prešla. Kdesi ďaleko pod horami videla obrovské jazero - tak obrovské, že za svoj život nevidela ani z polovice také veľké. Kradlo jej pohľady vždy keď sa jej podarilo dostať na miesto kde vrcholky ustúpili s otvorili jej nekonečný výhľad. Siberia prichádzala o dych, nie len vďaka výhľadom, ale aj riedkemu vzduchu, čo neskúsenej vlčici nič nehovorilo. Uvedomovala si ale, že jej cesta pomaly končila. Už sa nebolo kde ďalej dostať. Alebo? Z výšky mohla vidieť tmavé miesto, ktoré priťahovalo jej pozornosť rovnako ako more, ktoré ešte nedokázala pomenovať. Rozhodla sa, že toto bude jej posledné miesto na ktoré sa pozrie a potom sa otočí a vráti sa rovno domov. A možno dovtedy bude doma už aj Armin spoločne s Keziah.
> Popelavá pláž

Stredozemka cez červenú rieku >
Prechod cez červenú rieku bol trochu desivý, ak by Siberia povedala niečo iné, rozhodne by klamala. Najskôr sa celkom bála, že je nejedná o len tak obyčajnú vodu, čo bolo asi celkom jednoduché predpokladať. Predsa len vyzerala úplne inak ako obyčajná voda! Mladá vlčica sa nikdy z ničím podobným nestretla, čo nebolo nič skutočne prekvapujúce. Po prechodu ju však čakala krásna malá lúčka kde sa to zvieratami len tak hemžilo. Ak by Siberii netrvalo ak dlho sa sem dostať, možno by dokonca bola viac ako len vhodná na to aby ich svorka tuna chodila na lovy. Možno by mohla toto miesto popísať otcovi a on by sa sem mohol aspoň prísť pozrieť? To pre Siberiu znelo ako dostatočne dobrý nápad a rozhodne sa rozhodla nechať sa o tomto mieste počuť. Nakoniec, ak sa aj rozhodne sem neisť, bude o ňom aspoň vedieť.
> Koniec sveta cez Eucalyptový les

Mahtae juh cez jazierka >
Planina na ktorej sa našla po prechode okolo jazierkach bola nádherná. Siberiine žlté oči po nej prechádzali s takmer hviezdičkami v očiach. Tak obrovské otvorené miesto ešte vo svojom živote nevidela - na severe, kde žila jej svorka boli lúky, samozrejme. No ani jedna z nich nebola tak obrovská aby jeden pomaly nedokázal vidieť stromy na jej konci. Nedôverčivo mala nastražené uši, aby sa uistila, že je všetko v poriadku a predsa len by sa nemala vrátiť. Zdalo sa však, že je zatiaľ osud praje a nič by nemohlo byť lepšie. Mladá vlčica sa už v tejto chvíli tešila ako mamke porozpráva čo nové videla. Po toľkých rokoch už asi bolo načase aby aj ona zažila niečo zaujímavé o čom by mohla hrdo hovoriť pri rozhovoroch nad jedlom.
> Ježčí plácek cez červenú rieku

Boruvka cez Mahtae sever >
Miesto ku ktorému sa dostala nevyzeralo ako miesto kde by vlci chodili na lov. Celkom ju to rozrušilo, najmä preto, že tento jej výlet mal jasný cieľ a ona sa musela niekde zle rozhodnúť a zabočiť tam kde nemala. Na tvári sa jej rozprestieral nespokojný výraz a vráska na čele prezrádzala, že mala starosti. Ako inak. Siberia mala starosti stále, no to si odmietala priznať. Predsa len ak žijete s nejakým problémom celý svoj život a nikdy ste nič iné nepoznali, razom ho pokladáte za niečo normálne s čím jednoducho musíte žiť. Vlčica vedela, že najlepšie rozhodnutie v tomto momente by bolo ak by sa otočila na päte a vrátila sa po svojich krokoch pekne späť, tak trochu sa jej chcelo ďalej preskúmavať. Zatiaľ sa nestalo nič desivé, čo by ju posunulo späť ku svorke. Otázka bola, či toto svoje rozhodnutie bude ešte ľutovať alebo nie, to sa však Siberia mohla dozvedieť až na konci výpravy, ktorá nemala presne určený cieľ.
> Stredozemka cez jazierka

Vonku sa to pomaly rozpustilo a Siberia si nebola úplne istá, či už niekoho ešte počuje. Samozrejme ju popravde nezaujímal len tak hocikto aj keď ju ostatní vlci vo svorke zaujímali. Teraz mala svoju pozornosť ale otočenú smerom k sestre a bratovi, minimálne tých, ktorý sa narodili vo vrhu s ňou. Ešte sa zo svojho lovu nevrátili a Siberia mala dojem, že sa možno ani nevrátia. Prekrútila očami, z Armina by to vystalo, že by sa hneď po skončení lovu vyparil a išiel si po svojom - nechávajúc ulovenú korisť na svojich spolulovcov. A Kezi? Popravde o Kezi si Siberia nič moc nemyslela. Niekedy mala dojem, že sa ani poriadne neznali, čo je smutné, ale bola to pravda. S hlbokým nádychom sa odhodlala, pôjde sa po nich pozrieť a keď po ceste stretne aspoň Varju, tak jej to bude stačiť. On jej nakoniec bude vedieť povedať kde a či sa niekam vybrali.
> Mahtae juh cez sever

Úkryt >
Akonáhle sa dostala von z úkrytu, pozorne načúvala čo sa v lese deje. Kdesi v lese sa mal nachádzať jej starší brat, no nebola si úplne istá kde a ani čo robil. Rodičia jej síce povedali, že šiel niečo vybaviť, no pri pohľade na úplne najmenšie mláďatká si zobrali všetku jej pozornosť. Ich slová prešli z jedného ucha do druhého a rovno von. Momentálnu ju však o niečo viac zaujímal Armin a sestra z jej vlastného vrhu, Keziah. Ešte sa nevrátili z lovu a ona bola minimálne tak nervózna ako to bolo u jej rodičov. V rýchlosti sa snažila spomenúť si ktorým smerom sa vybrali jej súrodenci ale musela si vynadať. Bola tak veľmi nadšená svojim prvým lovom a tým aby nič nepokazila, že vôbec nedávala pozor na to čo sa dialo mimo ich skupiny. Vedela jedine, že šli s druhým lovcom zo svorky a Kayou. Jediné čo jej zostalo bolo čakať v lese kedy sa vrátia len aby upokojila svoju nervozitu.

Rodičia sa rozprávali ohľadne druhej skupiny vlkov, ktorý vyšli na lov asi v ten istý čas ako oni. A kým sa ich malá rodinná skupina plus Cynthia už dávno vrátila - a pomaly si už ani nepamätali čo lovili, tak tí druhí boli ešte stále kdesi v ťahu. Nejako extra by to ani Siberia neriešila, nakoniec ešte stále o lovoch zase až tak nevedela, aby vedela ako dlho môžu také náročnejšie trvať. Ale keďže medzi lovcami boli aj jej dvaja súrodenci, Siberia sa vôbec nečudovala, že rodičia boli trochu nervózny. Aj ona začala byť a preto sa rovno ponúkla, že sa po nich pôjde pozrieť. Napokon aj tak už nemala tuna moc čo robiť, so súrodencami sa zoznámila a ešte to bude nejaký čas, kým sa budú môcť spolu rozbehnúť dakam na výlet. ,,Asi sa za nimi pôjdem pozrieť, nech zistím čo robia Armin aj Kezi," ponúkla sa spokojne, aj keď jej oči ešte stále sedeli na malej sestričke, ktoré sa hrabala kdesi v maminej srsti. Bezpečné miesto, ktoré mala veľmi rada aj ona, najmä v podobnom veku ako bola teraz Einor. ,,Oh, hej. Arsen znie fakt lepšie," pritakala, aj keď sa jej jej návrh páčil. Nevadilo to, s úškrnom bola rada, že sa ujalo aspoň niečo trochu podobné tomu čo navrhla. Siberia sa zodvihla a bola pripravená na odchod. ,,Vidíme sa," nechala sa počuť rýchlym dotknutím sa čiel s mamkou aj s otcom sa s nimi rozlúčila a zmizla kdesi v útrobách nory a potom kdesi von.
> Les