Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Les >
Uši mala pevne napnuté zatiaľ čo ticho kráčala smerom k nore bét. Tam sa musela jej mamka aj spoločne s otcom nachádzať - a teraz sa dalo predpokladať, že aj niekto ďalší. Už len táto myšlienka jej na tvári vyvolávalo úsmev. Bude veľká sestra! Bude mať pri sebe malých hríbikov, ktorý ju budú mať radi! Nadšene pridala do kroku, aby zastavila rovno pred vchodom do jaskyne. Niekoľko sekúnd ticho načúvala a akonáhle nepočula nič čo by ju vyrušovalo, hlavou nakukla dnu. ,,Ahojte," pozdravila ich s úškrnom na tvári a kmitajúcim chvostom. V prítmí jaskyne nebolo jednoduché vidieť úplné detaily a ona si nebola ani tak istá čo skutočne videla. ,,Už je po?" pýtala sa so záujmom len aby urobila zopár ďalších krokov dopredu, no tak trochu skutočne čakala na pozvanie aby sa mohla pozrieť na svojich nových súrodencov. Nadšenie sa dalo krájať!

,,Akcia" sa zbehla omnoho rýchlejšie akoby očakávala. V jeden moment s spolu rozprávali a v ten ďalší sa mamka už hnala do úkrytu v kŕčoch. Siberiu to prekvapilo, bola ešte dostatočne mladá na to aby ešte príliš nevedela ako všetko funguje. Prekvapene zostala stáť na mieste s labou vo vzduchu akoby očakávala pozvanie. Akonáhle ale obaja jej vlci zmizli v nore, nesmelo sa pomalými krokmi začala blížiť aj ona. Pomaly, najskôr - akonáhle sa ale okolo nej prehnal aj otec, pridala do kroku. Asi sa skutočne nejednalo o niečo ,,ľahké", jednoduché. Mala takmer pred labami zázrak života a on si to vôbec neuvedomovala. Možno ak by bola vo svojom tréningu liečiteľa ďalej ako len na začiatku, tak by niekde medzi prvými spoločne s mamkou.
Srdce jej nadšene ale aj nervózne bilo počas toho ako vchádzala do nory svorky zatiaľ čo Aithér vychádzal späť von.
> Úkryt

Jún 6
Narovnala sa. Popravde ju už nič nehovoriace pozorovanie rastlín nebavilo. Možno ak by mala spoločnosť, tak by ju to bavilo viac. Nedostávať za svoje aktivity ale žiadnu spätnú väzbu nebolo ideálne a ani sa nedalo úplne pokladať za progress. Možno by si mal nájsť nejakú inú aktivitu, ktorá by bola o niečo lepšia ako to čo robila práve teraz. Možno by mohla niečo malé uloviť mamke? Teraz keď bola biela vlčia tak trochu úplne previazaná s norou. Minimálne na niekoľko ďalších týždňov, počas ktorých by mala odpočívať a celú svoju pozornosť venovať maličkým. Porozhliadala sa naokolo seba, no nič zaujímavé nevidela. Bolo dosť možné, že svojou prítomnosťou vyrušila čokoľvek čo by sa v jej okolí normálne nachádzalo. To bolo nakoniec úplne normálne, keďže aj keď bola ešte stále tak trochu prerastené vĺča, aj tak bola už takmer dospelým predátorom.

Jún 5
Jediné čo jej zostávalo, bolo veriť v osud alebo nejaký vyššiu silu, ktorá sa postará o to aby bolo všetko tak ako malo byť. Siberia si nebola úplne istá, či na niečo podobné verila, no nechať sa unášať prúdom poznala až príliš dobre. Ako sa vravelo, kadiaľ vietor, tadial plášť. Alebo také niečo. Vlčica si ani nebola istá, či danej vete rozumela tak ako by mala, no aj to bolo už jedno. Posledný krát svoje oči zafixovala na rastlinku a jej biele listy kvetov, ktoré ju zaujali. Chcela si presne zapamätať jej tvary a vlastne všetko čo mohla - ak sa jej podarí nájsť nejakého učiteľa, možno by s mohli vrátiť aj k tejto rastlinke. Alebo možno aj nie, Siberia zatiaľ nedokázala predpovedať budúcnosť, aj keby veľmi chcela. Popravde, Siberia momentálne nedokázala takmer nič, čo bolo celkom smutné.

Jún 4
So smutným povzdychom si položila hlavu na zem a jednu z predným láb si zložila pod hrudník. Prečo nemôžu byť veci proste jednoduché? Teraz jej už žlté oči neležali priamo na bielej kvetine pred nosom, ale zameriavali sa niekde do diaľku, do tieňov les kde sa Siberia pred nejakým časom vybrala. Nepozerala na nič konkrétne, skôr sa len utápala vo svojich vlastných pocitoch, ktoré neboli zase až tak veľmi príjemné a mladá vlčica si odmietala priznať, že si za to môže asi sama. Siberia mala rada jednoduché veci, ktorá sa nekomplikovali vždy ako ste urobili ďalší krok. Bohužiaľ však také niečo v reálnom svete neexistovalo a jediný výsledok bol len jej zranené city a očakávania. Klasická Siberia, že áno. Musela nad sebou jedine prekrútiť očami, nič iné jej ani asi nezostávalo. Hlavou port múru sa nikdy neoplatilo ísť.

Jún 3
Aj napriek tomu, že sa snažila, mala dojem akoby úplne strácala čas a mala by sa pokúsiť o niečo iné. Rastliny k nej nerozprávali, ani keď sa na nich sústredila a snažila sa s nimi rozprávať. Trochu si pripadala akoby stratila hlavu, no nebolo to presne tak ako všetky mágie fungovali? Aj keď si nebola vôbec istá, aká je práve jej rodná mágia.. Tie ktoré vládle mamke a otcovi dávali Siberii veľmi veľa možností. Vedela, že Aranel ovláda vodu, to jej povedala, že podľa farby očí sa dá poznať niekoho mágia - otec bol ale úplne iný problém. Jeho oči zostali úplne šteňacie, nič neprezrádzajúce žltej farbe, akú mala aj ona. No, asi jej nakoniec predsa len nič iné nezostávalo, len aby si šla pokecať s niekým, komu toto všetko dáva zmysel.

Jún 2
Siberia bola sklonená k zemi s bradou takmer dotýkajúcou sa prachu. Spokojne sledovala kvetinu pred svojim nosom, takmer vôbec nežmurkala - akoby očakávala, že akonáhle sa jej padarí zatvoriť oči, tak jej niečo utečie. Čo ale bolo to nie, tak tým si Siberia nebola úplne istá. O rastlinách sa učilo ťažko, keď oni sami nedokázali rozprávať a nikto z dospelých, ktorých poznala jej nedokázal pomôcť. Aspoň teda pokiaľ ona a mamka vedeli, a Siberia si bola takmer úplne istá, že ak Aranel nikoho nepoznala, ona už vôbec nie. Síce sa dohodli, že pôjdu spoločne na výlet k Životu ale jej mamka bola momentálne indisponovaná a mladá vlčica sa úplne necítila na to aby len sedela na zadku a čakala. Samozrejme chápala, prečo sa preč nemôžu vydať hneď, ale to neznamenalo, že sa nemôže niečo naučiť aj tak.

Brat vysvetľoval zmenu svojej srsti, čo popravde Siberiu nejako veľmi netrápilo. Stále to bol jej brat a stále ho dokázala v skupine vlkov rozpoznať - aj keď bola pravda, že to bol nezvyk, ale Siberia počas svojho života už videla zopár vlkov, ktorý nemali obyčajnú srsť. Alebo mali rohy a krídla, skutočne, pre Siberiu to zase až také veľké prekvapenie nebolo, klamala by ak by povedala áno. ,,Hej, vyzerala byť milá," usmiala sa na brata milo. Nad jeho slovami o raste sa musela zasmiať, nakoniec čo iné jej zostávalo, keď čas jeden nedokázal nikdy ovplyvniť? ,,Ty zase vyzeráš stále rovnako braček. Teda, až na tú srsť, ale to je detail," šťuchla mu labou do ramena. Popravde si nebola tak úplne istá o koľko starší jej brat bol. Ďalšia informácie o ktorú sa doteraz nezaujímala, najmä preto, že nebola tak úplne vitálna k jej životu a nič by neovplyvnila. Teda, asi... Siberia bola ešte príliš mladá na to aby si uvedomovala aké veľké problémy dokáže spôsobiť vek a ako veľmi rýchlo ubieha čas. Bola ešte dostatočne mladá na to, aby pre ňu čas vlastne vôbec neexistoval.
Akonáhle mamka pomenie slovo březí, Siberie prestúpi z nohy na nohu. Hej, všimla si. Hej, nepripisovala tomu takú veľkú váhu. Avšak teraz, keď sa to povedalo nahlas - Ja budem staršia sestra?? nadšene zajasala a na tvári jej mohlo vidieť široký úsmev. Hej, posledných pár týždňov myslela tak trochu len na seba a nie na vlkov na ktorých jej záležalo. ,,Um, no," prehltla nahlas. Bolo by vážne nefér teraz ťahať mamku cez pol krajiny na miesto, ktoré ani nemusí byť tak úplne bezpečné. ,,Ja sa zase až tak veľmi neponáhľam," uškrnula sa, dúfajúc, že jej jemné klamanie nebolo počuť v hlase. ,,Nejaký čas hore dole."

Siberia síce postávala trochu stranou, no vlkov pred sebou pozorne pozorovala. Uši mala nastražené a hlavu jemne naklonenú, aby jej nič neušlo. Pravda bola ale taká, že zase tak veľmi zaujímavé veci nepreberali a ona tak trochu svoj záujem aj hrala - zatiaľ čo jej v myslí behali otázky, ktoré by rada položila svojmu otcovi. Najmä teda o mágii, ktorú preberali s mamou len niekoľko desiatok sekúnd dozadu. Akonáhle sa ale neznáma (aspoň teda pre ňu) vlčica ospravedlnila, Siberia sa pridala bližšie k staršiemu bratovi a mame. ,,Kto to bol?" pošepkala potichu, so sklonenou hlavou, dávajú si pozor na silu svojho hlasu. Akoby nemohla prezradiť svoj záujem, alebo také niečo. Napokon sa ale narovnala a usmiala na Aithera. ,,Rozhodla som sa, že budem liečiteľka. Alebo teda, že to aspoň skúsim a uvidíme ako mi to pôjde," povedala hrdo, ak by mohla tak by tak išla skúšať už teraz. Avšak ešte mala pred sebou množstvo krokov, ktoré sa museli udiať aby jej bolo umožnené čo i len o takej dôležitej funkcií uvažovať. Nevzdávala sa však, ešte na niečo také bolo veľmi skoro. ,,Chcem sa spýtať Života či nemám mágiu zeme, to by mi dosť pomohlo."

Siberia sa musí pridržiavať aby sa rovno nerozbehla za otcom, čokoľvek teraz robil v nore. Napokon ale len prikývla. ,,A moje oči sa zmenili?" spýtala sa, nebola si úplne istá kedy sa naposledy pozerala na svoj odraz v hladine vody. Jej oči boli ešte stále žlté, tak isto ako oči jej otca. Najvyšší Boh mágie, nech to bol ktokoľvek, sa na ňu ešte stále neusmial v šťastí a jej snaha musela teda byť o niečo zložitejšia ako by bola ak by jej vlastnú mágiu rovno prezradili. Akonáhle však mamka navrhne výlet, Siberia rovno pritaká. Výlet? S mamkou? To znie ako niečo čo by Siba veľmi ocenila a nostalgicky sa mohla vrátiť späť do časov keď bola ešte šteňa a po prvý raz sa ako rodina vybrali von z nory. ,,Hej to by bolo super! Taký výlet. A ešte som tak ďaleko nikdy nebola, tak by to mohlo byť fajn," spokojne zabúchala chvostom o zem a pozametala napadané listy z minulého roka. ,,Je treba niečo pripraviť, alebo?" skôr ale ako sa môže vybrať na prípravu, v lese sa objaví Aithér. Čo by si ona osobne tak rýchlo ako Aranel nevšimla. ,,Oh, jasne," pritaká a napokon nasleduje bielu vlčicu o niečo hlbšie do lesa. ,,Ahojte," pozdravila sa milo, no zostala stáť opodiaľ, poškulujúc na svoju rodinku.

Pozorne počúvala svoju mamku a robila si mentálne záznamy kde všade by sa mala vybrať a najmä smery, ktorými by sa mala vybrať ak by sa tam reálne chcela dostať. A že chcela! ,,A ocino má akú mágiu?" pýtala sa na doplnenie, na čele sa jej objavila vráska. Jeho oči boli žlté, to bola aká mágia? Nevedela. Ale biela vlčica mal omnoho viac informácií, ktoré jej chcela predať a ona si to užívala. Mala rada informácie a ešte radšej mala keď jej vlci dôverovali dostatočne na to aby jej ich predali. Aj keď sa možno nejednalo pre niekoho o niečo dôležité, Siberia vedela oceniť takmer čokoľvek. ,,Teraz keď je už lepšie to počasie, tak by som sa asi šla k Životu pozrieť," priznala sa mamke. ,,On znie tak príjemnejšie, aj keď je ďalej, ale ak by mi to mahlo pomôcť do budúcnosti, asi to stojí za to, nie?" pýtala sa ďalej s naklonenou hlavou a premýšľala ako prežije cestu tak ďaleko. Najmä keď doteraz bola najďalej snáď len o dva lesy ďaleko, že vždy keď niekde vykukla, tak mala svoj rodný les nadhľad. Mohla by to byť jej skúška dospelosti? Zhlboka sa nadýchla a vypla hruď, ona to zvládne. Nejako. Ale zvládne, to bolo najdôležitejšie, samozrejme.

Jún | 1 | Elisabetta
Zdalo sa, že vĺča ju vyhodnotilo ako správnu spoločnosť a momentálne sa dožadovalo niečoho čo by mohli robiť spolu. Siberii to nevadilo, myslela si o sebe, že vĺčatá má celkom rada, aj keď so žiadnými ešte poriadne netrávila čas. Bolo by fajn si to konečne oskúšať aj na vlastnej koži. ,,Hmm, a čo taak-" zamyslela sa nahlas, pohľadom prechádzajúc po okolí, čo jej prvé napadne, že by mohli vyskúšať. ,,Loviť rybičky? Už si to niekedy skúšala?" spýta sa. Hej to by mohlo byť okay. Ona sama ako šteňa celkom mala rada a nezdalo sa jej to príliš nebezpečné, aby po nej potom šli jej rodičia. Dvojitá výhra, len čo je pravda. ,,To je síce pravda, ale ja som už velkáč a ty si ešte malkáč," odpovedala jej jednoducho. Pravda bola taká, že Siberia sa cítila o dosť lepšie, teraz keď už sama seba pokladala za dospeláka, aj keď možno ešte nebola tak úplne úplne dospelá. ,,Svet môže byť desivý, vieš?"

Siberia zostala zamrsnutá na mieste. Na tento fakt tak trochu úplne zabudla a v celej tejto konverzácii, ktorá bola pre ňu ako horská dráha tak trochu zabudla že sa o svoju vlastnú mágiu ani tak moc doteraz nezaujímala. Bola spokojná s faktom, že by bola obyčajný vlk, teda až do momentu kedy si uvedomila, že by možno bolo lepšie ako by nebola. ,,To je vlastne- Tak trochu úplná pravda," uškrnula sa na mamku s ospravedlnením v očiach a mykla ramenami. ,,Smrť? To je trochu desivé meno," uškrnula sa na mamku, na pár sekúnd mala dojem, že si z nej len robí srandu. Zdalo sa ale, že vraví pravdu, čo bolo celkom prekvapivé. Kto by sa dobrovoľne nechal nazývať tak? ,,Myslíš, že by mi jeden z nich vedel nejako pomôcť odraziť sa?" pýtala sa ďalej so záujmom. ,,Bývajú ďaleko?" pokračovala vo svojom krížovom výsluchu a všetky potrebné informácie si ukladala niekde na poličku aby sa k nim mohla kedykoľvek vrátiť. ,,A tvoje mágie sú vlastne aké, ešte raz?" zaujímala sa. Bola si istá, že túto otázku už bielej vlčici raz položila, odpoveď si ale nepamätala. Ako malá mala určite veľmi veľa otázok, či už dávala pozor aká bola odpoveď bola úplne iná vec.

Máj 10
Preskákať cez kamene na druhú stranu rieky asi nebolo úplne najlepší nápad. Avšak rozmyslieť sa hneď pár krokov predtým ako sa na kamene vydalo nebolo práve najlepšie. Siberia sa už takmer odrážala od brehu keď si povedala, že by bolo lepšie ísť asi domov. V tomto momente sa už nemohla zastaviť a na päte sa otočiť aby sa mohla vrátiť kadiaľ prišla. Uši sa jej razom stiahli k temenu hlavy a ani si poriadne neuvedomila ako sa jej laby dotýkali kameňov. Srdce mala pomaly až v krku, no jej cesta sa podarilo. Ani raz sa jej nepodšmyklo - aj napriek tomu však skončila na zemi, ako sa jej triasli laby po tom čo prekonala rieku. Možno ani nebola tak veľmi rozbúrená, na to aby sa musel nejako extra báť. To jej bolo ale jedno! Vyzerala dostatočne nebezpečne na to aby z nej bola Siberia nervózna!

Máj 9
Aj napriek tomu, že sa sa nachádzala pomerne ďaleko od vodopádov, no i tak sa jej vlhkosť lepila na srsť. Odletujúce kvapky sa jej dostávali k ňufáku takmer okamžite ako sa jej podarilo vystrčiť hlavu pomedzi posledné kríky oddeľujúce les od padajúcej vody. Pohľad to bol ale, slnko opierajúce sa o vyprskávajúcu vodu tvorilo dúhu pred Siberiinými očami, zatiaľ čo sa snažila zhltnúť celý obraz, ktorý mala pred sebou. Ako len túžila aby v tomto momente bol niekto s ňou - no len veľmi ťažko sa jej určovalo, koho by mala po svojom boku najradšej. Miesto toho aby stála na mieste sa radšej presunula ďalej. O niečo bližšie k vode, ani nevedela prečo. Možno preto aby nemusela ďalej premýšľať nad vecami nad ktorými sa jej koniec koncov ani premýšľať nechcelo.