Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Október 2
Bola tak veľmi zažratá do svojho života a budúcnosti, že jej úplne vyfučalo z hlavy, že jej mamka bola doma s vĺčatami. Čo bol vlastne dôvod prečo išla sama na tento svoj výlet, ale to bol úplný detail. Krpci už museli byť starší a Siberia verila tomu, že už aj behali a rozprávali. Síce sama o sebe ona nemala najmenšie predstavy o tom ako výchova vĺčat prebieha, snažila sa hádať. Ale pokoj. Ešte im stále môžeš nájsť nejaký darček a nikto nebude ani vedieť, že si na nich tak trochu zabudla. Snažila sa upokojiť svoje vlastné nervózne srdce, ktoré sa začínalo cítiť veľmi zle. Ako len mohla zabudnúť? To bola skutočne tak veľmi zahladená do seba, že proste zabudla? Len tak? Chcela si nafackovať, skutočne že áno. Zhlboka sa nadýchla aby potlačila nervozitu, ktorá jej zase olizovala chvost. Doteraz sa cítila tak dobre a zrazu? Urgh!

Október 1
Siberia sa vracala domov s obrovským nadšením. Nedokázala sa dočkať mamky, ktorej už plánovala všetko povedať - dopodrobna, a čo najdlhšie! Určite si bude myslieť, že jej odpadnú uši potom čo s ňou jej dcéra skončí. A ak sa jej podarí, možno čo-to porozpráva aj oteckovi. Oni dvaja síce nemali medzi sebou až tak silný vzťah ako mala s mamkou, ale to bol len malý detail. Siberia ho aj tak mala stále veľmi rada, čo bolo hlavné. Chvost sa jej spokojne krútil zo strany na stranu, po veľmi dlhom čase mala skvelú náladu a to bolo pre ňu momentálne všetko čo ju zaujímalo.
Teda, až do okamihu keď sa jej na hlavou objavili prvé listy Čučoriedkového lesa, do nosa sa jej dostal pach, ktorý tak dobre poznala. Presne v tomto momente jej do mysle udrela veľmi dôležitá informácia. ,,Sakra!" zanadávala potichu, rýchlo sa obzerajúc, či niekto jej nevhodné slová počul alebo nie.

Siberia mala stále uši stiahnuté k hlave ako sledovala vlka - alebo skôr len jeho parohy, ktoré jej k nemu stále akosi nepasovali. Samozrejme, poznala ho len niekoľko desiatok minút a poznala ho bez parohov.. no proste sa zdalo, že všetci traja z ich malej skupinky sa cítili tak trochu nepríjemne. Mladej vlčici bolo evidentné, že o tom nechce rozprávať, hral sa akoby bol skutočne v poriadku, Siberia tomu ale neverila. Tak či onak, nenachádzala sa v pozícii kedy mu mohla čokoľvek povedať, nepoznali sa ešte ani zďaleka tak dobre aby mala v jeho živote akékoľvek slovo. A možno ani nikdy nebude, to však nebolo podstatné. Bol jej učiteľom a momentálne to bolo jediné na čom záležalo. Trošku sobecké, ale Siberia mala ešte pred sebou celý život kedy za to mohla sama seba nenávidieť.
Vlčica zobrala svoju korisť do tlamy a nasledovala skupinu medzi stromy. Nakoniec boli na ceste do úkrytu kde mala ich prvá skutočná hodina liečiteľstva začať. Teda minimálne Siberiina, keďže Delta toho evidentne vedela o niečo viac ako ona. Čo nebolo vôbec prekvapením. Siberia sa na ňu usmiala a kývla, že ju počúva, snažiac sa zapamätať cestu do úkrytu, aby ho zase nabudúce našla zase.
> Apatyka

Delta mala celkom dobrý nápad, ktorý dával Siberii pomerne veľký zmysel, tak na jej slová len prikývla. Nechala však Regisove parohy len na nej, necítila sa dostatočne komfortne na to aby sa ho ešte dotýkala - aj keď sa jednalo o parohy. Na druhej strane, po pomerne ostrej reakcii hnedého bolo jasné, že to také jednoduché nebude. ,,A čo sa ti ešte stalo?" spýtala sa, pomerne vydesene. Nie že rast parohov bol traumatizujúci len pre Regisa, ale minimálne aj pre jednu vlčicu, ktorá to musela sledovať. A ani jeden z nich evidentne nevedel čo to spôsobilo a to v nej vyvolávalo ešte väčšiu paniku akoby čakala. ,,Alfa našej svorky má krídla. Vždy som si myslela, že sa s nimi narodila ale nikdy som sa na to nepýtala.." preniesla s hlasno tlčúcim srdcom. ,,Možno to je niečo špeciálne v tejto zemi, alebo tak?" zamýšľala sa ďalej, snažiac sa racionalizovať všetko čo sa im stalo. Teda.. Regisovi. A spolu s ním aj im.
Vlk sa ale začal zaujímať o jedlo, na čo Siberia prikývla. Budú mať dosť, aspoň na teraz a potom sa uvidí. Pred odchodom ,,domov" si možno bude musieť ešte niečo uloviť, no popravde to bol problém, ktorý ju v tomto momente ale že vôbec netlačil.

Zdalo sa, že sa situácia v lese celkom upokojila. Delta vyzerala byť zo začiatku zarazená, no napokon sa Siberii ospravedlnila a ona na to s úsmevom kývla. Mladá vlčica tak trochu dúfala, že z ich stretnutia nakoniec bude možno aj niečo viac - Siberia nemala žiadne kamarátky vo svojom veku, ktoré by nebola jej sestra. Aj keď bolo otázne či sa tá vôbec dala pokladať za kamarátku, keď k seba obe nejako nejavili záujem. ,,To je v poriadku, nič sa nedeje. A som Siberia. Z Čučoriedky, ale to už vieš," uškrnula sa, snažiac sa vytvoriť o niečo uvoľnenejšiu atmosféru. Lov na ktorý sa ale prihlásila sa začal skôr ako čakala, ticho vlkovi prikývla po inštrukciách a hrozne moc dúfala, že to nepokazí. Predsa len na love bola ešte len jeden raz a aj to sa viac-menej len pozerala. Na druhú stranu zase, lovili niečo úplne iné ako predtým, čo by mohlo byť fajn? Snáď.
Ticho si našla miesto na opačnej strane čistinky, smerom kam by sa mali vtáky rozletieť akonáhle ich Regis vyplaši - ani on nejako extra nezabíjal čas a Siberia sa ani nestihla poriadne psychicky pripraviť a už musela skákať do vzduchu. Bez rozmyslu sa vrhla na prvé zviera, ktoré jej presvišťalo okolo hlavy a jediné šťastie bolo, že mu zachytila krídlo. Zmietalo sa jej v zuboch až do okamihu kedy ho nepritlačila k zemi až do okamihu kým sa neprestal metať.
V tom momente už však na zemi ležal aj Regis a na hlave mu rástli... ,,Parohy?" pribehla k nemu, nechavajúc korisť na zemi a pohľadom hľadajúc Delty, aby jej neušla jej reakcia. ,,Regis? Si okay? Nevyzerá moc okay," nasucho prehltla, poslednú vetu smerujúc k Delte. ,,Čo budeme robiť?"

Cesta smerom domov sa odkladala a razom Siberia aj zabudla prečo sa k nim najskôr vydala. Teraz sa jej chvost pohyboval zo strany na stranu takou rýchlosťou, že si nebola istá ako hlasno oznamovala ich polohu všetkému živému naokolo aj napriek tomu, že sa snažila držať zadok nízko pri zemi. Drobné pohľady smerom na vlčicu síce jej náladu mierne zadupávali, no snažila sa nevšímať si ju. ,,Myslím, že to je svorka len kúsok od nás," povedala so zamyslením. Počula dospelých o nej hovoriť, no nikdy pri nej ešte sama nebola. ,,Potom sa vyberiem tým smerom teda a už sa nejako nájdem," jemne sa uškrnula, no akonáhle si začali jej dvaja spoločníci vymieňať názory - alebo keď hnedý vlk vyjadril jeho postoj k správaniu Delty, snažila sa správať nenápadne. S ušami stiahnutými pri hlave sa im na pár sekúnd vyhýbala pohľadom snažiac sa pôsobiť zaujate svetlom mesiaca prechádzajúcim cez listy. ,,Hej jasné. Ten lov, to znie dobre," prikývla, v tomto momente by kývla asi snáď na všetko - dokonca aj na pozvanie do úkrytu vlka, ktorého spoznala len pred pár minútami. Musela sa rozhodnúť či nepríjemné chovanie vlčice k jej osobe stálo sa vedomosti po ktorých už niekoľko mesiacov túžila. Našťastie sa však nejednalo o príliš zložité rozhodovanie a preto pritakala. ,,Súhlasím, super! Môže byť," nadšene sa uškrnula, z jej strany nebudú rozhodne žiadne problémy. Teraz si však neodpustila ospravedlňujúci pohľad smerom na Deltu a následné myknutie ramien. Bohužiaľ to vyzeralo, že sa Siberie tak rýchlo nezbaví.

Siberia | 3 | Morgoth
Akonáhle začal vlk hovoriť o miestach za hranicami poznaného kraja - nie nejako konkrétne, no Siberia mala dostatočne silnú predstavivosť na to aby si vybavila aj niečo čo nebolo skutočne vypovedané. Vlčica sa nadšene vyrovnala a počúvala jeho slová, páčilo sa jej ak niekto rozprával o veciach o ktorých nič nepočula, z vlka toho ale zase príliš veľa nedostala ale to nevadilo. Siberii nevadilo ak by bola za hlúpu, minimálne nie v momentoch kedy by sa vďaka tomu mohla naučiť niečo viac. ,,A ste z ďaleka? Ja som ešte nikde poriadne nebola. Videla som síce more, ale to sa mi vôbec nepáčilo - ten piesok je úplne urgh a ani tá voda sa nedá piť," krútila hlavou akoby očakávala, že vidieť more je jeden z najväčších zážitkov jeden môže mať. A popravde? Možno aj bol ak ste celý svoj život doteraz prežili v jednom lese. Čo už síce nebola o Siberii taká veľká pravda, no to bol už len detail. Ešte stále toho bolo dosť čo vlčica nevidela, nepoznala a nezažila.
,,Ale áno, nie príliš ďaleko," pritakala nadšene, v domnienke, že vlkovi nejako svojimi slovami pomáhala. Siberia rada pomáhala, no vo svojom veku ešte niekedy nevedela kedy je dosť dosť. ,,Kúsok smerom na sever a les je plný čučoriedok," uškrnula sa. ,,Nezameniteľný," krútila chvostom. Jej nový známi sa jej celkom páčil - pre mladú vlčicu vyzeral byť dostatočne milý na to aby si získal jej sympatie.

Vlčica však evidentne nepochopila čo Siberia svojimi slovami myslela a aj keď sa jej nepáčilo ako sa k nej hnedá správala, uši držala vzadu. ,,Však to som aj myslela..." odpovedala, snažiac sa neznieť príliš priškrtene, negatívne konverzácie však neboli niečo v čom by Siberia vynechala a z takýchto interakcií sa často najradšej odstránila. Čo ale o dosť milší vlk povedal. ,,Ah to je škoda...Myslela som si, že sme celkom známi, ale to nevadí," pokrútila hlavou avšak sa aj tak zamyslela cez aké miesta vlastne prechádzala. A hlavne čo by mohlo byť niečo známe od čoho by sa mohli odraziť. ,,Prechádzala som cez miesto kde bolo veľa takých malých jazierok, spomínam si," pokračovala ďalej.
Oči sa jej ale rozžiarili akonáhle padlo slovo, ktoré ju v tomto momente snáď zaujalo o niečo viac ako cesta domov, ktorá ju sem priniesla. Úplne pohltilo a rovno aj zabudla na vlčicu, ktorá na ňu doteraz zúrila. ,,Vy ste liečiteľ, skutočne?" radostne poskočila, sústreďujúc sa na vlka. ,,Ja som sa práve teraz začala učiť tiež!" pokračovala. ,,Teda chcela som začať, ale ešte.. no," zastavila sa. ,,Neberiete ešte niekoho na učenie? Sľubujem, že som zodpovedná a naučím sa všetko čo budete hovoriť! Prosím, prosím?"

Siberia | 2 | Morgoth
Siberia bola vždy nervózna keď stretávala niekoho nového. Síce, zatiaľ na to nemala tak úplne dôvod, keďže sa jej podarilo stretnúť vlkov, ktorí boli celkom príjemný. Jej myšlienky sa vždy stáčali smerom k Mrakovi, jej spoločníkovi s ktorými strávili zimu zapadnutí kdesi v lese a tento vlk stojaci pred ňou vyzeral veľmi podobne. Keď sa k nej milo prihovoril, Siberiine svaly sa uvoľnili a kŕčovitý úsmev na tvári razom nebol až taký nútení. ,,Ste v týchto končinách nový?" spýtala sa jednoducho, urobiac zopár krokov dopredu. Chvost jej stále spokojne kmital, až do okamihu kým sa ich situácia nezmení. ,,Ja bývam neďaleko, viac menej," uškrnula sa. Boruvková svorka nebola zase až tak ďaleko od tohto miesta, ale ani úplne najbližšie - minimálne na pomery Siberie, ktorá rada sedela maximálne tak na hraniciach. ,,Som Siberia!"

September | 1 | Morgoth
Siberia mala moentálne voľno a nič extra na práci. V takýchto momentoch si často vyberala prechádzky naokolo svojej svorky, aby spoznala všetko na jej okolí a najmä miesta kde rástli aké rastliny. Ešte ich nedokázala všetky pomenovať a rozhodne nemala tušenia na čo by sa dali mnohé z nich použiť, ak vôbec. Často sa v takýchto momentoch nechávala unášať prítomným momentom a nevedela kde presne si to v ktorý deň namieri. Preto sa dnes dostala k jazero o ktorom existencii ani poriadne netušila. Aspoň teraz už bude vedieť kde si môže ísť eventuálne zaplávať, ak sa jej niekedy bude chcieť. Nebola však pri jazere sama, všimnúť si bieleho vlka nebolo zase až taký veľký problém. Siberia nemala zase až také veľké skúsenosti s cudzincami, preto si držala odstup, no jej chvost sa priateľsky jemne pohyboval zo strany na stranu. ,,Zdravím!"

Nálada medzi vlkmi trochu pochladla a nebolo prekvapením, že si to vlčica všimla. Jej uši ihneď klesli k zátylku s ospravedlňujúcom sa geste. Siberia zostala po slovách vlčice ako obarená, popravde si vôbec nevšimla, že by lovili - aj keď bola pravda, že Siberia si ani nebola istá ako také lovenie čohosi, čo nie je jeleň vyzerá. Alebo možno bola len nahnevaná, že ich vyrušila vo všeobecnosti. Bledá vlčica aj tak prestúpila z nohy na nohu. ,,Tak to sa teda ospravedlňujem, pardón," pozrela na vlčicu a nemohúco mykla ramenami. ,,No, hľadám smer do Boruvkovej svorky, bola som u Života ale rozhodla som sa vrátiť inou cestou a už nenašla ten správny smer," snažila sa vysvetliť čo najpresnejšie, aby nedošlo k žiadnym ďalším nedorozumeniam, no niekedy sa snáď nedalo predísť ani tomu. ,,Ale ak potrebujete pomôcť, tak vám môžem pomôcť. S niečím. Keď už som vám jeden pokus pokazila. Môže byť?" snažila sa dať najavo, že jej je to skutočne ľúto, no popravde nevedela čo tak úplne ponúknuť, keďže reálne nič nemala.
Akonáhle sa ale konverzácia preniesla ku kapsičke, o tú sa zaujímala o niečo viac. A hlavne videla možnosť urobiť si nových kamarátov, čo mladá vlčica často využívala. Snáď. Ak to už príliš nepokazila. ,,A na čo ju používate? Vyzerá šikovne popravde!"

It was quite visible, that Arsen was not really able to place Siberia in his mind. And she was not exactly helping him, some things are better if you figure them out yourself. Of course, she would have told him eventually! Nevertheless Arsen figured it out eventually like a pro. ,,That would be me!" she grinned at him delighted. Kinda sad that she was not able to spend more time with her little siblings yet. ,,And you are Arsen. I was you when you were just this small!" Siberia motioned with her front paws, shrinking the space between them until she got approximately the size she was when her siblings were born.
As Arsen went to the hole she just dug, Siberia's tail wagged from side to side in hopes it's gonna turn into a game. Sadly her brother was not on the same line as she was and her ,,root snake" did not impress him at all. Instead he offered her a question. ,,I was just gathering some resources for my training, you know," she explained simply. ,,I am training to be a herbalist and a healer. So when anyone feels ill, i would be there to help," Arsen could hear the pride in her voice when she said it. Even tho Siberia still was very early in her training, she loved it already.
,, Actually, I was trying to trick you into thinking the root was a snake, but i see you are too clever for jokes like that. My little bro is not a little puppy anymore," Siberie messed with fur on his head while laughing. So far she loved having younger siblings and hopefully they are all gonna grow closer than she did with her own litter.

Trávnatý oceán cez Klimbavý les >
V lese sa cítila takmer okamžite omnoho lepšie a hlavne sa jej podarilo zacítiť pachy vlkov. Pachy, ktoré boli viac ako len čerstvé. Potešila sa, preto sa rovno rozutekala za nimi aby sa dozvedela odpoveď na otázku, ktorá jej hrala na perách. Chvost jej radostne kmital zo strany na stranu, no akonáhle pohliadla na dospelých vlkov, jej odvaha tak trochu zavrávorala. Uši sa jej stiahli k zátylku, vlci vyzerali byť v plnom rozhovore a vlčica nevedela ako sa k nim pridať. Na pár sekúnd len ticho stála kdesi na okraji mýtiny a prestupovala z nohy na nohu - veľmi rýchlo si však uvedomila aké divné to musí byť z pohľadu ostatných, preto sa odhodlala nakoniec začať rozprávať. ,,Uhm.. Haló?" upozornila na seba, no aj to si uvedomila, že asi nebolo úplne najvhodnejšie. ,,Ahojte. Dobrý deň!" vyčarovala úsmev a pricupitala k vlkovi s malou kapsičkou na ramenách. ,,Potrebovala by som pomôcť s nasmerovaním na jedno miesto, ak by ste na mňa mali na chvíľu čas," pozrela na vlka v očakávaní. ,,Pekná kapsička."

Tmavé smrčiny cez Tenebrae >
Tráva sa jej lepila na laby a aj keď Siberia mala rada lúky, tu sa cítila akosi zvláštne. To bol jeden z dôvodov prečo sa nezastavovala aj keby mohla. V tomto momente mala daný presný cieľ a vedela kam má ísť. Otázka však bola ako sa tam má dostať. Chcela sa niekoho po ceste spýtať, na cestu smerom na miesto ktoré nazývala domovom. Ale koho sa mala opýtať ak nikoho na ceste nestretla? A v tomto momente skutočne nevedela ktorým smerom sa vybrať a tak išla teda priamo za nosom. A momentálne ju nos niesol priamo stredom trávnatej lúky, ktorá vyzerala ako oceán a vo vychádzajúcom slnku dostávala nádychy oranžovej a ružovej. Bolo to celkom pekné, v Siberiinych očiach, no stále sa cítila akoby toto miestu tuna nepatrilo a nedokázala povedať prečo. Nakoniec nad tým len mykla plecami a skryla sa do prvého lesa, na ktorý na svojej ceste narazila.
> Meduňková mýtina cez Klimbavý les

Púšť cez Prstové hory >
Siberia už nemohla vidieť nad svojou hlavou hviezdy, no aj napriek tomu vedela, že sa blíži ráno. Popravde netušila kam ide, nakoniec išla úplne iným smerom, než ktorým prišla - to ale bolo dobre, keďže sa plánovala vyhnúť moru tak veľkou okľukou ako to len bolo možné. Ísť cez vnútrozemie teba bola pre ňu tá najlepšia možnosť, aj keď jej možno bude trvať o niečo dlhšie. A možno sa bude musieť spýtať na cestu, ale to bol len a len detail. Jediné pozitívum bolo, že Siberia dobre poznala meno svojej svorky a meno ich lesa. Nakoniec Čučoriedková svorka musela byť na okolí pomerne známa, s tým koľko vlkov v nej bývalo. Vlčica mala rada svoju svorku a nebála sa to povedať ani nahlas, bola však aj rada, že sa vybrala kus von, za jej hranice. Mohla si nájsť síce lepšie aktivity ako bolo topenie sa v mori, ale to sa vsiakne. Doslova.
> Trávnatý oceán cez Tenebrae