Příspěvky uživatele

< návrat zpět

August | 5 | Wizku
Siberia sa pri vlčici cítila príjemne, čo sa jej zase tak často pri cudzincoch nestávalo. Keď jej však rovno ukázala aj niečo zo svojej mágie, steny, ktoré okolo seba Siberia ešte mala razom opadli a urobila bez premýšľania niekoľko ďalších krokov smerom k vlčici. Tlamu mala otvorenú v nemom úžase a v očiach jej hrali hviezdičky. ,,Neskutočné!" vyhŕkla nadšene a pozrela na vlčicu, ako keby videla ducha. V dobrom samozrejme. ,,Moja mamka tiež ovláda mágiu vody, ale takéto veci mi nikdy neukazovala. Som nevedela, že sa to dá," povzdychla si s tichom uznaní a naberala odvahu k tomu aby sa jej spýtala ako to urobila. Siberiu to k vode vždy nejako ťahalo, teda ak si odmyslí jej najnovšiu obscesiu rastlinami - ona sama však svoju mágiu ešte neobjavila. ,,Ako ste zistili, že dokážete ovládať vodu?" pýtala sa so záujmom s hlavou mierne naklonenou na stranu. ,,Ja som svoju mágiu ešte nenašla a trochu sa bojím kedy to príde."

August | 4 | Wizku
Siberia držala uši pevne napnuté, akoby sa snažila počuť do budúcnosti. Každý pohyb mohol byť vodítkom toho čo sa chystalo a u cudzincov jeden nikdy nevedel. Jeden by dokonca mohol Siberiu pokladať za tak trochu šialenú - s tým ako predpokladala, že jej chce niekto ublížiť v tom momente ako sa po prvý raz stretli. To sa ale nestalo a vlčica k nej prehovorila, pomerne milým hlasom, čo sa vlčici pozdávalo. ,,Ahoj!" pozdravila sa, možno o dosť viac entuziasticky ako by bolo na cudzincov vhodné, Siberia však zúfalo hľadala akékoľvek vzťahy medzi vlkmi a nakoniec.. všetci začínajú ako cudzinci, nie? ,,Po tak teplom dni, tá voda celkom dobre padne nie?" uškrnula sa a narovnala s ešte stále mokrou bradou. ,,Vy ale máte mágiu vody? Podľa očí?" pýtala sa so záujmom, toto ju mama naučila. Aj keď ona sama mala ešte stále šteňaciu žltú, už chcela vedieť čo aj ona dokázala!

Popelavá pláž >
Kráčali spoločne smerom do vnútrozemia a Siberia sa snažila nejako zlepšiť svoju náladu. Už sa cítila lepšie, s každým metrom ako sa zlaďovali od mora, tlak ktorý cítila na prsiach sa zmenšoval. Hory jej síce na teplote nepridávali, no už sa ani tak netriasla. A smerom, ktorým smerovali sa zdalo byť omnoho teplejšie ako na mieste kde sa nachádzali teraz. ,,Oh. Tak tomu rozumiem veľmi dobre," pritakala zamyslene. Ona sama sa často nedokázala rozhodnúť čo by bolo pre ňu najlepšie a tým pádom zostala zaseknutá na jednom mieste. Lebo nerozhodnúť sa bolo nakoniec taktiež rozhodnutie no pre niečo čo nebola možnosť. ,,Ale ak teda nevieš presne čo je tvoj cieľ, tak asi nevadí ak by si si zobral nejaký čas na utriedenie myšlienok," pokračovala, akoby mala nejaké skúsenosti, čo Mrak nemal. ,,Možno na ďalšiu jar ti bude lepšie. Nakoniec vieš aké sú tu zimy," uškrnula sa, možno trochu smutne, lebo ich posledná zima skutočne nebola niečo na čo by mohli s radosťou spomínať.
,,Noo.. ja už som si našla zameranie, ale ešte som moc netrénovala. Ale chcela by som byť bylinkár-liečiteľ," odpovedala mu hrdo. Toto rozhodnutie jej zabralo veľmi dlhú dobu a preto naň bola hrdá. Mať vo svojom živote cieľ bolo podľa Siberie to najlepšie aby mohla viesť zmysluplný život. ,,Ale s mamkou som sa mala ísť pozrieť k nejakému Bohu, čo by mi povedal akú mám mágiu a ako by som s ňou dokázala pracovať a tak.. Ale skôr ako sme sa tam dostali, tak mala vĺčatá a už so mnou ísť nemohla," pokračovala, neuvedomujúc si, že možno by niečo podobné cudzincovi rozprávať nemala. Siberia však nemala veľa vlkov s ktorými sa mohla rozprávať. ,,A to bol aj dôvod prečo som prišla sem. Mal by byť tu niekde v okolí, ale v tom mori teda nebol," zasmiala sa, snažiac sa otočiť ich situáciu na vtip.
> Púšť

August | 3 | Wizku
Siberia si to šinula lesom, ani sama poriadne nevedela kde. Odkedy sa jej podarilo urobiť prvý samostatný krok za územie svorky, razom každý ďalší bol omnoho jednoduchší. Užívala si to, pravda bola taká, že sa jej voľnosť, ktorá jej bola ponúkaná menšou úzkosťou, viac ako len vyhovovala. Najbližšie miesta okolo lesa svorky poznala už takmer naspamäť a aj keď sa príliš nesnažila, každým pokusom sa dostávala ďalej a ďalej. Aj keď nepríjemného pocitu z toho čo sa stalo na pláži sa ešte tiež úplne nezbavila. Preto, keď si všimla vlčicu stojacu v najbližšom jazere, chvost jej spokojne vyskočil hore a vyslúžila si jej pozornosť. Siberia si nebola ešte stále príliš istá ako pristupovať k cudzincom, aj keď mala stále akýsi vyšší rešpekt, nenechala sa ním úplne odradiť. Taktiež pricupkala k vode, niekoľko metrov od vlčice a vošla do nej asi po členky. Vodu začala chlipkať popri tom ako sledovala reakciu neznámej. Ešte zatiaľ sa osloviť neodhodlala.

Dappled light shines of Siberia's fur while she was trying to wiggle one of the roots free from the ground. It was a hard job, mainly when you did not wanted damage the goods. Young she-wolf was not really sure what she is gonna do with it, but she is gonan figure it out! Somehow, anyway.. Her brow furrowed, the root was twisted in the ground and she was losing her everpresent patience here. Sometimes, just sometimes, she felt like she was just inches from blowing up - thankfully Siberia was always able to subdue this feeling and eat up whatever emotion was bubbling inside her. She wore it as a badge, because its was hard to be so calm, and hard things deserved to be celebrated, right? As she breathed in to calm herself down a little more, her ear twitched. She heard something in the forest but was not sure what. Siberia wasn't doing anything illegal, even though her body sudenly felt like that. Maybe it was someone from her family to spend some time with her? ,,Hello?" Siberia's voice sounded thin and weak, as if she wasn't really sure if she wanted anyone to join her. Maybe on different day she would be thrilled, but today she was nto really in the mood to explain to anyone why is she playing in the dirt as an almost-adult wolf.

August 2
Miesto toho aby sa trápila ďalej sa zvalila na zem a premýšľala kedy sa jej asi podarí ísť na tú výpravu, ktorú jej mamka sľúbila. Nie žeby sa nejako ponáhľala, ale zase by klamala, ak by povedala, že jej to bolo jedno kedy sa dostane k Životu. Nad touto myšlienkou sa musela zasmiať, aké zvláštne meno to bolo! ,,Kto by len mohol svoje vĺča pomenovať Život?" smiala sa ďalej, tak trochu jej utekajúc pointa, že sa možno predsa len nejedná len tak o obyčajného vlka. Ale tešila sa, že sa je podarí tráviť nejaký väčší čas s mamou, najmä teraz, keď všetku jej pozornosť zaberali nové vĺčatá. Možno by Siberia mohla stráviť nejaký čas aj s nimi! Urobiť si nových kamarátov, alebo také niečo. Už ju celkom zaujímalo, čo nové do rodiny priniesli a aké boli ich povahy, keď už sa rozhodne pomaly začali vykresľovať.

August 1
Siberia sa pozorne pozerala na kvetinu, ktorá jej rástla pod nohami, akoby očakávala, že sa len obyčajným pohľadom dozvie všetko čo by od nej chcela. Možno tak trochu očakávala jemný hlas, ktorý by jej zaznel v ušku a razom by bola zase o niečo múdrejšia. Bohužiaľ si veľmi dobre uvedomovala, že reálny život takto skutočne nefunguje, aj keby si to možno veľmi priala. Siberia bola často hlavou v oblakoch, najmä ak sa jednalo o jej predstavách sveta naokolo nej. Najradšej by sa na všetko pozerala cez ružové okuliare a v jej predstavách bolo všetko jednoduché. Ticho sa pousmiala, kvietok pri nej sa spokojne hýbal vo vánku. ,,Ak by bolo všetko dokonalé, asi to bola nuda, nie?" ticho sa rastlinke prihovorila a sklonila sa k nej. Odpoveď samozrejme neprichádzala, Siberia bola v tejto časti lesa snáď úplne sama.

Ich konverzácia tiekla pomerne pomaly, čomu sa nedalo príliš čudovať. Najmä teda preto, čo sa stalo len pred pár desiatkami minút. Predsa len takmer utopenie bolo traumatizujúce nie len pre toho kto sa topil ale aj pred tých naokolo neho. Siberia sa cítila zle, aj keď už možno necítila slanú vodu v nose tak ako doteraz, no nepríjemný pocit, že sa kvôli nej Mrak musel hádzať do rozbúrené ho mora sa jej lepil na srsť ako čierna smola. ,,Hej, to bude fajn," prikývla mu. Bola pravda, že sa jej na more nedialo úplne najlepšie, preto využila príležitosť ihneď ako sa jej podarilo, aby obaja zmenili lokáciu kde sa nachádzali. Najskôr sa rozhodla, no zdalo sa že sa z tohoto miesta zase až na tak veľa lokácií ísť nedá. Na výber skutočne moc nemali. ,,Čo tadiaľ?" spýtala sa, ukazujúc na vysoké hory.
Akonáhle odpovedal na jej otázku, uši sa jej stiahli k zátylku. Sebecky bola celkom rada, že zostal. Páčilo sa jej mať kamaráta mimo svorky, ktoré by nebol jej brat alebo sestra. Ematicky však mal vedieť, že chcel byť preč a toto zastavenie asi nebolo vôbec v jeho plánoch. Ale... Aspoň vďaka tomu žila, takže- Yaay? ,,To je mi ľúto. Ale pred zimou sa dá ešte čo-to stihnúť."
> Púšt cez Koniec sveta

Mrak k nej rozprával veľmi milo, až mala mladá vlčica dojem, že si to nezaslúži. V tomto momente by sa asi cítila lepšie, ak by na ňu nakričal a ona sa nemusela obviňovať sama. Klamala by ale ak by povedala, že sa jej to nepáčilo. Páčilo sa jej keď sa o ňu niekto staral minimálne tak ako by sa starala o niekoho iného ona, ak by sa ich role vymenili. Špička chvosta jej ticho zaklopala o vlhký piesok a jej strnula poloha sa mierne uvoľnila. ,,Ja viem, ale aj tak," nechala sa počuť, jej hlas už o niečo silnejší a pokojnejší. Bola rada, že sa tu objavil, lebo ak nie... Nebola si úplne istá ako by skončila. Jedno vedela ale určite - rozhodne by sa jej to nepáčilo. Ako však nasledovala jeho slová o dýchaní, urobilo sa jej ešte o niečo lepšie. Na jedna nádych, na tri výdych, alebo také niečo. Napokon sa narovnala a dala sa do akéhosi polosedu, pohľadom prechádzajúc sa po hladine mora. Teraz, keď už vedela čo dokáže, zdalo sa byť akési iné. Zlovestnejšie a o dosť viac kruté. ,,Myslím, že sa mi páči o dosť viac vo vnútrozemí," ušknula sa aj ona, akonáhle sa Mrak pokúsil zmeniť tému. To oceňovala a vyhovovalo jej to. ,,A-asi raz a stačilo," smiala sa trochu trhane s ušami sklonenými k zátylku. ,A ty už si sa dostal kam si mieril?" pozrela sa k Mrakovi, ktorému sa zatiaľ pohľadom vyhýbala, dufajúc, že mu na tvári neuvidí žiadne emócie, ktoré necítila v jeho hlase.

Stále cítila ako ju ťahá ku brehu aj keď more naokolo nich sa hojdalo z jednej strany do druhej. Ona sama by sa rozhodne nedokázala dostať preč z mora, už teraz bola viac ako len zmätená a slaná voda jej drásala vnútro ňufáka. Jediné šťastie bolo, že v slanej vode nedokázala cítiť svoje slané slzy, ktoré sa jej rozhodne valili po lícach. Akonáhle sa jej laby dotkli pevného podkladu, chcela sama začať chodiť, aby vlkovi nerobila až také veľké starosti svojou váhou. Laby však nespolupracovali a tak sa nechala odtiahnuť až na plytčinu, kde cítila ako jej povolila srsť na krku a ona žuchla na zem. Jeho slová sa k nej dostávali, počula ich však ako keby za hmlou - trvalo jej niekoľko sekúnd kým si uvedomila, že počuje svoje vlastné vzlyky. ,,Ja- mne. Je to veľmi-ľ-ľú-to," nechala sa počuť popri lapaniu po dychu. Až teraz sa dostala k faktu, že je vedľa nej Mrak a nie nejaký obyčajný vlk. Z hrdla sa jej vydral ešte posledný hlasný vzlyk a ostatné potom zožrala ešte skôr ako sa jej dostali z krku. ,,On tam vo vlnách bol vlk, pod vodou. A niečo rozprával a potom tam už nebol a ja som bola pod vodou a potom bola všade voda a ja neviem kde bolo hore a proste-" snažila sa vysvetliť čo sa dialo, no ak by sama seba počula, snáď by tie nevedela o čom to vlastne blaboce. S hlavou blízko pri zemi sa konečne začala kĺzať na nohách smerom k Mrakovi, len aby sa mu zložila do guličky pri zadných nohách. ,,Nemám rada túto vodu čo hry-yzie."

Siberia sa nedokázala vynadívať na to divadlo pred sebou a jediné čo chcela bolo ponoriť sa hlbšie a hlbšie. V stave v akom bola si vôbec neuvedomovala, že už sa nenadýchla nejaký čas. Príliš dlhý čas. Jeden by mohol namietať, že veci, ktoré sa jej mihali pod labami skutočne boli skutočné, čo bolo ale jasné, bol nedostatočný prístup kyslíka, najmä pod hladinou vody. Siberia si uvedomila čo sa s ňou deje až v okamihu kedy zacítila ťah na krku a razom sa znovu ocitla v realite. V bolesti a najmä v prekvapení vyjakla, čím sa jej do tlamy dostalo ešte o niečo viac vody. O niekoľko ďalších sekúnd sa však po dlhých minútach znovu nadýchla a razom cítila všetku bolesť, ktorá ju predtým opustila. Pľúca ju pálili, a do očí sa jej tlačili slzy, nemala dostatočne síl na to aby sa vlkovmu stisku bránila a preto sa jednoducho nechala ťahať. Ku brehu, predpokladala. Aj keď v tomto momente aj jej myšlienky boli akési spomalené, akoby sa jej prelievali cez hustý med. ,,Mrak?" podarí sa jej dostať zo seba napokon, akonáhle sa jej do obehu dostane viac kyslíka. Už aj jej pokusy o pomoc s plávaním sú akési precíznejšie, nie len kopanie vody na jednom mieste. ,,Hej, už som uhm- v pohode," mykne jemne hlavou, no nie dostatočne aby sa dostala z jeho zovretia, ak ju pustiť nechcel.

F1: V3 - 2. Popiš, jak se cítíš pod hladinou. (Vlož do postu slovo „neklid“ dvakrát – pokaždé jinak)

Laby jej máchali vodu naokolo nej, zatiaľ čo sa pokúšala držať na jednom mieste. Nepokoj, ktorý doteraz cítila sa jej už nedotýkal tak veľmi ako len pred niekoľkými minútami. Práve naopak, záujem o zvláštneho vlka pred jej labami jej zabral pozornosť a razom bolo všetko o niečo jednoduchšie. Fakt, že dokázala dýchať pod vodou si uvedomila až po niekoľkých ďalších minútach, kedy sa očkovateľné pálenie pľúc ku nej nedostavilo. Chcela takmer vyhŕknuť, spýtať sa vlka ako je to možné, no ešte nedostala odpoveď na svoju prvú otázku a ani si nebola istá či sa k nemu dostala. Nepokojné vlnenia morskej hladiny pod ktorou sa nachádzala bolo v tomto ponorení celkom príjemné a ona mohla cítiť ako sa jej s vlnami vlní aj srsť. Bolo to popravde celkom príjemné a akonáhle ju opustila tá najväčšia úzkosť, Siberia dokázala omnoho lepšie oceniť všetok svet naokolo nej. Ako bolo možné, že o tomto mieste ešte nikto nevedel? Možno to bolo tým, že ich svorka žila tak hlboko vo vnútrozemí, že samotnej vlčici trvalo niekoľko rokov, kým vôbec po prvý raz uvidela more. ,,A-ahoj vlastne," usmiala sa napokon na vlka, uvedomujúc si, že takto sa ani konverzácie úplne nezačínajú. ,,Ja som Siberia. Z vnútrozemia."

F1: V3 - 1. Popiš město, které vidíš pod sebou. (Napiš post bez jakékoli přímé emoce)

Aj napriek tomu, že sa všetko dialo tak veľmi rýchlo, vlčica mala dojem akoby všetko trvalo roky. Odkedy sa odlepila od piesku pláže až po okamih ako jej magické kamene začali miznúť po labami, prešlo maximálne niekoľko minúť. Siberiine oči boli plné sĺz, čoskoro však už nedokázala poznať či sa jednalo len o jej slzy alebo aj slanú vodu, ktorá bola všade okolo nej. Vznášala sa niekoľko desiatok centimetrov pod hladinou mora, dostatočne blízko aby stále videla na slnko na oblohe, no dostatočne ďaleko na to aby jej to pripadalo ako kilometre. Tak blízko, ale zároveň tak veľmi ďaleko. Oči jej padli pred seba, no jediné čo dokázala bolo nechať si otvorenú tlamu. Smialo sa na ňu akési miesto, mesto - niečo čo vo svojom živote ešte nikdy predtým nevidela. Vyrazilo jej dych a trvalo jej niekoľko minút kým si všimla, že ju neičo pozoruje. Pod labami videla vlka, ktorý vyzeral ako ona, možno tak nejako z polovice. Oči sa jej privrela a za zopár sekúnd aj zabudla, že pod vodou nedokáže dýchať. Pálenie na pľúcach sa ale neobjavilo a jej nezostalo nič iné len so záujmom sledovať vlka pred sebou. ,,Čo som ja? Čo si ty?" vydrala nejako zo seba, nevediac, či sa k jej spoločníkovi jej slová dostanú. Ale ak sa dostali tie jeho k nej, tak sa dostanú aj k nemu, nie? Muselo to nejako tak fungovať, aj keď si Siberia nebola vôbec istá.

F1: V2 - 2. Zkus se neutopit. (V každém odstavci musí být alespoň jeden smyslový vjem)

Pod nohami sa jej razom stratila zem a celé jej telo sa ponorilo pod vodu. Čo bolo veľmi prekvapivé a Siberia to nečakala. Prvé čo urobila bolo zhíknutie, vďaka čomu sa jej do hrdla dostalo snáď za liter vody. Cítila ako sa jej voda nahrnula aj do nosa a dráždila ju v krku. Mladá vlčica okolo seba máchala labami, až do okamihu kedy sa jej hlava nedostala nad hladinu a ona začal kašľať ako bláznivá. Pod vodou skutočne dýchať nedokázala, to si aspoň v tomto momente overila na svojej vlastnej koži. Mala dojem akoby jej srdca snažilo sa dostať von z hrudníka, pri každom ďalšom údere stále bližšie a bližšie k prerazeniu jej hrudnej kosti. Úzkosť sa jej lepila na srsť tak ako slaná voda, ktorá ju ťahala smerom ku dnu. Nebola si úplne istá prečo, ale toto nebol zrovna moment na rozjímanie.
,,Pomoc!" dostala napokon zo seba medzi záchvatmi kašľa. Do očí sa jej tlačili slzy a cítila ako jej panika olizuje srdce. Vo svojej panike ani poriadne nevidela kadiaľ sa má vydať aby sa dostala späť na pevninu a aby sa vybrala rovno domov a pekne zabudla, že sa toto všetko vôbec stalo. Už sa nikdy nepohne zo svorky, to si v tomto momente prisahala. Asi mala dobrý dôvod prečo to doteraz neurobila a možno nebolo vhodné to teraz meniť.

F1: V2 - 1. Popiš, co slyšíš a co si myslíš, že to znamená - a jak tě to ovlivňuje. (Každá věta se musí týkat části těla)

Vlčici trvalo niekoľko sekúnd, kým si uvedomila, že sa zvuky okolo jej uší úplne zmenili. V hlave, vo svojich myšlienkach bola stále kdesi pri bratovi, keď ju omráčilo úplné ticho. Úplne ticho, ktoré sa veľmi rýchlo zmenilo na hlasný gong prinútilo jej srsť v okolí chrbtice aby sa postavila do pozoru. Z láb jej takmer gulička vypadla, v celom prekvapení a nevedela čo robiť. Bála sa pozrieť za svoj chrbát, očakávajúc nejakú príšeru, ktorá ju zhltne v jednom kuse. Oči sa jej však lepili na guličku, ktorej povrch sa razom prelieval podobne ako piesok v presýpacích hodinách. Siberia ju napokon predsa len s odporom pustila z láb a postavila sa. Chcela odísť, presunúť svoje telo späť domov kde patrila - niečo ju ale ťahalo k moru, k podozrivým kameňom, ktoré tam ešte pred pár minútami určite neboli. Niečo ju k nim ťahalo, akoby jej vlastná hlava nevedela čo urobiť. Uši jej cvakali za strany na stranu, no vlčica nedokázala povedať odkiaľ danú zvuk prichádza. Akoby ona sama sledovala svoje laby v pohybe avšak nedokázala ich nijako ovplyvniť. Cítila sa bezmocne a takmer dokázala cítiť ako sa jej z očí za pár sekúnd začnú valiť slzy. Nie, skutočne si nechcela namočiť ani kúsok svojej srsti, no zdalo sa, že sa tomu nakoniec predsa len nevyhne.