Příspěvky uživatele

Siberia mala natiahnuté packy do všetkých svetových strán, zatiaľ čo sa jej nos zabáral ho snehu. Ten síce nebol hlboký, no vločky sa jej nalepili na tmavý ňufák, nútiac ju kýchnuť. ,,Pšíík!" v rýchlosti poslala do vzduchu všetky snehové vločky vo svojom okolí. Zažmurkala a v jantárových očiach sa jej objavili iskričky. ,,Jeej!" Zatiaľ čo sa vĺča máchalo na zemi, netrvalo dlho dokedy sa k nej pripojila i sestra - a v tomto momente mohla skutočná hra skutočne začať. Siberia spokojne kmitala chvostom, najskôr si ani nestihla všimnúť, že ju tmavá sestra začala zahrabávať. Až do okamihu keď jej kus snehu dopadol na hlavu. ,,Heeej," zavrčala nespokojne na druhé vĺča a vykopla sneh zadnými nohami všade naokolo seba. Nech už sa jednalo o náhodu alebo zámer, napokon to bolo jedno. Siberia sa na svojich rozheganých nohách vrhla smerom ku Kezi, aby ju stiahla späť ku sebe.
Mamka však upriamila jej pozornsoť na niečo úplne iné, takže po dvoch či troch chňapnutiach k sestrinmu kožuchu sa radšej vrátila k mamke. Hej, mamka bola v tomto prípade omnoho zaujímavejšia ako nejaká sestra. Aj keď po Kezi ale pokukovala očkom, ešte ju v tom snehu určite vymácha! Raz. Teraz mala ale plnú myseľ snehu na jazyku, ako im ukazovala maminka. Akonáhle sa Aranel posadila, Siberia už stála pri nej, prednými labami sa opierajúc o jej rameno a jazykom vystaveným na pospas osudu - našťastie ju ale nenapadlo napchať jazyk kdesi mamke do tváre, aj keď aj to bolo rozhodne mocnosť. ,,Uhhhgh prečo sú také maličké? Ja chcem chytiť tie maličké, nie tie velké!" sťažovala sa, neuvedomujúc si, že aj sneh na zemi bol tvorený presne tými malými vločkami, ktoré padali z oblohy. Bohužiaľ na zemi to všetko vyzeralo ako jedna veľká masa.

Úkryt >
Tmoliť sa po úkryte, kde ste mali väčšinu času naokolo seba štyri steny bolo niečo úplne iné ako keď sa vám podarilo dostať sa von. Von. Skutočne von, kde vám chladný vzduch zachádzal až kdesi pomedzi srsť. Siberia ticho nasledovala mamu, spokojne nadskakovala a vyjavenými očami hľadela na tie hŕby snehu, ktoré robili všetok pohyb o čosi zložitejší. Pre dospelého vlka snáď výška snehu nebola žiadnym problémom, no labkám, ktoré naň neboli zvyknuté nebol príliš dobrým priateľom. Vankúšiky na labkách nespokojne protestovali vždy keď sa dotkli chladnej zeme, no prítomnosť súrodencov jej pomáhala si to nevšímať - dokonca aj pomerne rýchlo na problém, ktorý sa nachádzal doslova pod jej labami, zabudnúť. Prezerala si labky, akoby sa bála, že sa jej razom zmenia, no pozornosť jej pritiahla tmavá sestra, ktorá sa po zopár sekundách vybrala rovno hrať. A aké by to bolo vĺča ak by sa k nej nepridala? Najskôr nesmelo, so stiahnutými ušami, pohľad jej prebleskol zo sestry na mamku, no nestalo sa nič, čo by Siberiu viac vyviedlo z rovnováhy. Úspech!
Zabralo jej to niekoľko skokov do výšky, kým sa úplne uvoľnila a okrem obyčajného poskakovania urobila i zopár piruet. Fakt, či sa jej medzi klepkajúce zuby skutočne podarilo niečo chytiť razom nebol taký podstatný ako pískavý smiech vychádzajúci z jej hrdla. ,,Aha!" nechala sa počuť, aj keď jej slová rozhodne ešte nepatrili k tým najpresvedčivejším. Miesto toho ale aby pokračovala vo svojej lámanej rozprave, pošmykla sa jej labka a vykotila sa rovno kdesi pod nohami Kezi.

Precitnutie nebolo niečo čo by ste si uvedomili ihneď. Tichá nevedomosť, ktorá mohla predstavovať čistú tmu sa pomaly rozjasňovala a Siberia si začala uvedomovať svet naokolo seba. Najskôr jemné dotyky, matkin jazyk na jej huňatom kožúšku, následne hlasy - tiché kňučanie a slová, ktoré zo začiatku nedávali zmysel. A že ešte stále úplne nedávajú! Svet vo farbách prišiel posledný. Najskôr ju jantárové očká nepríjemne boleli, čo dávala aj najavo kňučaním. Čo z jej vokalizácie pochopila matka nevedela, no v tomto momente sa jednalo o dosť veľký problém, minimálne pre rozrečnené vĺča.
Avšak až v čase keď sa začala nielen ona tmoliť, až v tom okamihu jej skutočne začal život! Najskôr labky úplne slabé, nedokázali udržať jej váhu, no to netrvalo dlho a čoskoro dokázala vyťahať za chvost nie len svojich súrodencov ale aj maminku, ktorá bola pri nich vždy keď si Sib povedala! Alebo sa tak minimálne zdalo. Preto keď sa biela srsť pred jej nosom pohla, pre Siberiu bolo len prirodzené, že sa pohla spolu s ňou. A koľko to bolo radosti, keď ju jej nožky aj skutočne niesli!
> Les