Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Siberia si to sedela v snehu a pokukovala po okolí, jej tmavý zadok bol hlboko zakopaný v snehu a ona možno z diaľky vyzerala ako akýsi kopček snehovej nádielky. Nebyť jej tmavých fľakov pri žltých očiach, možno by ju skutočne nebolo možné rozoznať od prostredia v ktorom sedela. Akonáhle počula, že sa k nej niekto blíži, uši sa jej dotkli zátylku a ona sa sklonila do svojej vyhĺbenej diery. Popravde ani nevedela prečo, ešte nepoznala nebezpečenstvá sveta do ktorého sa narodila, tak možno len chcela vtipne vystrašiť vlka, ktorý by okolo nej prechádzal. V jej mysli to dávalo zmysel, samozrejme, v šteňacej mysli dáva zmysel takmer všetko. Nestihla však na vlčicu ani zavrčať a tá si ju už aj všimla. Siberia nespokojne zavrčala svojim šteňacím hlasom a narovnala sa. Očká jej prešli po vlčici - jej hnedej srsti a bielych labkách, ktoré vyzerali takmer ako tie jej!
,,Ahooj! Mne sa ten sneh páči, len keby nebol taká studený!" odpovedala smutne, no chvost jej spokojne kmital zo strany na stranu, posielajúc do vzduchu kúdolky vločiek. Vlčica bola jedna z prvých, ktorú stretla mimo svojej rodiny. Teda samozrejme ... okrem toho jedného, ktorý trávil čas s Arminiom. Ten sa ale nepočítal! To bol predsa vlk! ,,Áno, moja maminka a ocinko to bývajú tiež. A aj moja sestrička a braček! Ty tu bývaš tiež?"

Úkryt >
Siberia si uvedomila že opustenie nory nebol dobrý nápad takmer okamžite ako sa do nej zahryzol chladný vzduchu. Do jej srsti sa opieral chladný vietor, aj keď bol lámaný vysokými stromami. Ich konáre o seba hlasno búchali a mladej vlčici trvalo niekoľko chvíľ zvyknúť si a nestrhávať sa pri každom nepríjemnom zapraskaní. Chvost sa jej pnel medzi zadnými labami a ona si odprisahala, že sa príliš ďaleko od rodičov nevyberie. Poobzerá sa po okolí a vráti sa možno ešte skôr ako si vôbec všimnú, že sa jej podarilo odísť. Spustila sa teda dolu po svahu, ktorý obklopoval ich noru a nie príliš príjemné sa zabárala do hlbokého snehu. Aj keď jej nohy už dávno neboli také krátke ako keď po prvý raz vkročila do závejou, aj tak jej v určitých miestach sneh takmer siahal až ku hrudi. ,,Humpfh," zamrnčala si popod nos a pokračovala ďalej dolu kopcekom až kým sa nedostala na rovinaté miesto. Tuná mala priamy výhľad na vchod do nory a mohla si byt na sto percent istá, že sa nestratí. Alebo v to aspoň mohla dúfať.

Pravda bola taká, že ju rozruch v úkryte ale vôbec netrápil. Siberia mala vo svojom vlčacom veku ešte stále pomerne hlboký spánok a zdalo by sa, že by na nej mohli súrodenci tancovať a ona by si to ani nevšimla! Až po niekoľkých hodinách sa jej podarilo rozlepiť žlté očká a začať sledovať prítmie v úkryte. Doľahúvali k nej slová a hlasy a všetky možné zvuky, ktoré si myslela, že ani nevie poriadne zaradiť. Spokojne sa natiahla, bola taká dlhá že snáď vyplnila celú kožušinu na ktorej spala! Svoje viečka držala jemne privreté, kým sa jej myseľ ešte pohybovala kdesi medzi zemou a ríšou snov v ktorej bola doteraz parádne skrytá. Až potom sa jej podarilo postaviť na labky, ušká držala stiahnuté pri hlave a na tvári šibalský úsmev. Nie, niekto ju nemôže vidieť, podarí sa jej dostať von bez toho aby ju niekto objavil! Prečo? Pretože preto! Možno hlavne aby si dokázala, že niečo podobné dokáže? Však čo bolo lepšie ako sa motať pri nore úplne potajomky?
> Boruvkovy les

Lotéria 2
Boruvkový les >
Siberia sa strčila do jednej z jaskýň, o ktorej vedela, že patrí im. Alebo také niečo. Možno príliš nerozumela prečo by nemohli byť všetci spolu, no napokon jej to bolo jedno. Presne vedela kam smeruje a čo chce robiť. A to niečo bolo - spať! Netrvalo ani niekoľko sekúnd kým sa jej podarilo zahrabať do kožušín, ktoré si pre nich pripravili ich rodičia. Alebo ktokoľvek iní, napokon Siberia nemala najmenšieho tušenia ako to ešte vo svorke funguje. Teda mala predstavu, samozrejme. Vedela ako funguje svorka, do určitej miery. Teraz na tom ale vôbec nezáležalo. Jediné čo malá vlčica chcela bolo zakrútiť sa do klbka v nore a spokojne spinkať až do okamihu kedy by ju nezobudili súrodenci alebo rodičia. A v tomto okamihu by im určite rada kusla do nohy. Čo napokon robila pomerne rada, len čo bola pravda. Spokojne si povzdychla a v klbku do ktorého sa skrútila si chvostom zakryla tmavý nos. Už jej chýbalo len pohodlné povzdychnutie a čoskoro sa nachádzala v zemi snov z ktorej si napokon aj tak nebude nič pamätať.

Lotéria 1
Najskôr sa k nim pridala mamka, čo bolo super. Aj keď slová, ktoré im venovala zase až tak super neboli, ale to nevadilo. Mladý vlci si zo slov mamky aj tak nič nerobili, takže si mohla napokon hovoriť čo chcela, Siberia i tak na brata vyplazila jazyk akoby o nič iné nešlo. A viete čo, už jej aj tak na tom zajdovi nezáležalo. Síce sa jej nepodarilo ho ochutnať, a do tlamičky sa jej stále tlačili sliny, to bolo asi všetko pri čom ich ostrá hra skončila. S nespokojným ,,Hmph," sa Sibin zadok spojil so zemou zatiaľ čo sledovala ako záujem jej súrodencov - alebo teda hlavne jedného, prešiel na niečo úplne iné. Vlčica sa napokon zase priplichtila k mamke aby jej mala možnosť oznámiť svoje ďalšie plány. Ako by to napokon bolo ak by tak neurobila? Mamka by predsa mala vedieť o všetkom! ,,Mami, ja som už unavená," posťažovala sa v rýchlosti a oprela si hlavu o jej rameno, presne tak ako to robievala vždy. ,,Môžem sa ísť schovať?" zazrela na ňu, no príliš dlho na odpoveď nečakala. Vedela že do úkrytu sa dostane aj sama! Napokon v tomto veku pre ňu nebolo vôbec nič nemožné.
> Úkryt

Lotéria 4/5
Zdalo sa, že sa obaja veľmi pekne urazili a len na seba zopár chvíľ ticho civeli. Armin pretínal pohľadom ju, ona pretínala jantárovými očami zase jeho. Nie žeby aj to nebola sranda, vrhať vražedné pohľady jeden na druhého, no bol to iný typ zábavy a v tejto chvíli nie príliš žiadajúci. Možno keď sa budú znovu váľať v nore! Možno potom ich bude baviť plaziť na seba jazyky omnoho viac. Alebo spať. A nakoniec to bolo aj jedno. ,,Humph, môžeme sa ešte hrať," pritakala na otázku napokon, predsa len aj ona sa chcela hrať s ním a aj napriek tomu ako sa obaja škádlili ho mala rada. Tuna nebola ani možnosť, že by existoval iný výsledok než tento, samozrejme. ,,No tak to teda nezožerieš!!" pískla za ním po tom čo sa jej podarilo vyhnúť sa jeho útoku na jej nos. Takmer až na ňufáku zacítila jeho sliny, čo možno bola aj jej bujná predstavivosť, laby do ohňa by za to nedala. Rovno sa vrhla za ním a cvakla mu zubami niekde neďaleko chvosta - dostatočne ďaleko na to ale aby jej v pohode zdrhol a ona utekala za ním.

Lotéria 3/5
Armin mohol byť rád, že mu miesto na chrbte nebubnovala Siberia na zadku, lebo aj to by sa pekne ozývalo medzi stromami ich pekného lesa. To, že jej bola hrozná zima ešte zatiaľ neriešila, v zápale hry si to poriadne ani nestihla všimnúť - ak by však mala čas dávať pozor na svoje telo, všimla by si, že špičky uší si už poriadne ani necíti a vankúšiky ju mrazivo bodali. To ale momentálne nebol problém! Problém bol Arminius a jeho nepríjemné žalovanie. No pfuj je to. ,,Ale však si sa zosypal úplne sám! Na to si pomoc nepotreboval. Si bol dosť šikovný!" smiala sa mu, no na tlamičku sa jej začínala naťahovať únava. Viečka sa jej počas hlbokého zívnutia pevne prilepili k sebe a ona ukázala Arminov zuby tentoraz celkom nedobrovoľne.
Brat pod labami sa jej vrtel ako nejaký červík, zatiaľ čo sa mu ona snažila z hlavy sfúknuť všetko čo tam mal - samozrejme sa ale príliš nesnažila, raz mu dokonca miesto na hlavu fúkla rovno do ucha alebo kdesi do oka. A že ju to bavilo! ,,No to teda nie, ma tým svojim veľkým chrbtom primadžgneš a už sa nezodvihnem!" protestovala.

Lotéria 2/5
Brat sa rozbehol takmer okamžite ako sa na neho hodila - samozrejme, že to čakala. Veď napokon to bol predsa len celý princíp naháňačky. AJ keď v ich mysliach sa mohlo jednať o niečo omnoho dôležitejšie. Toto bol napokon predsa len boj na život a na smrť! Na život a na smrť do okamihu keď ich mamka nezavolá papať, spať alebo budú taký unavení, že si nebudú cítiť ani vlastné labky. Momentálne ale jej labky pekne kĺzali po snehu a často ju od bratovho chvostu delili len malé centimetre predtým ako sa jej labky pošmykli a ona skončila natiahnutá na zemi len aby sa znovu šplhala na nohy - až do okamihu keď na zemi skončil Arminius a rovno aj začal mrnčať. Siberia sa uchechtla a spokojne poklusom prešla ku svojmu bratovi. Chvost sa jej pekne kmital zo strany na stranu, jednu z predných labiek položila na jeho chrbát a zadkom sa zosunula na zem. ,,A som ťa chytila," spokojne povzdychla a zabubnovala bratovi na chrbát. ,,Mamka sa bude smiať keď jej poviem ako si sa natiahol na zemi! HaHA!"

Lotéria 1/5
Siberia sa jeho nohy držala ako malá pijavica pripravená sa ho nepustiť ani keby to malo byť to posledné čo urobí. Vlčica už aj pomaly zabudla prečo sa vlastne začali biť, no samotná bitka bola dosť zábavná na to, aby na tento problém vôbec nemyslela. Armin ju kopal do brucha a to bolo jediné na čom v tomto momente záležalo. Bolelo to - samozrejme, že ju to bolelo, no trvalo jej niekoľko sekúnd kým ju akcia jeho brata donútila povoliť a on sa jej vyšmykol. ,,Si hnusnýý!" vrčala po ňom čo sa snažila dostať na packy. Zem pod jej, ešte stále, nestabilnými labkami bola pokrytá snehom a nepríjemne sa šmýkala. To dalo bratovi zopár sekúnd aby sa od nej dostal preč čo aj využil. Hnusák jeden. ,,To nie je vôbec milé!" ohrnula nosom a labkou udrela o zem aby bolo vidno, že svoje slová myslí vážne. Ani jedno ale vôbec nepomohlo a hnedý vlk sa jej stále posmechoval akoby nemal nič lepšie na práci. ,,RRR-AArgh!" rozbehla sa k nemu s rozďavnou papuľou. Ak neplánoval sklapnúť, však ho ona sklapne.

Lotéria 1/5
Armin urobil presne to čo chcela najskôr urobiť ona - pritiahnuť pozornosť mamky a nažalovať na brata. Prekvapene zalapala po dychu snažiac sa ho zhodiť do snehu nech ho v ňom môže poriadne vykúpať. ,,HEEEJ!" vreskla mu do ucha a rovno ho do neho aj uhryzla a poriadne vyťahala. Nakoniec ho mala priamo v dosahu zatiaľ čo prednými labami objímala jeho krk a snažila sa vtrepať ho do snehu. ,,Mamii, to nie je pravda!" uši sa jej stiahli k zátylku, keď jej jantárové oči spočinuli na mamke. Nebolo úplne jasné, či im vlčica venovala úplnú pozornosť, pred sa len mala pri sebe svojho partnera, ktorý sa len pred časom vrátil. To však bolo pre malú vlčicu absolútne nepodstatné a predpokladala, že by obaja mali mať jej neutíchajúcu pozornosť! Veď napokon bola Siberia momentálne vo veku v ktorom si myslela, že sa všetko nakoniec aj tak točí okolo nej. ,,On..on- klame," zavrčala a potlačila Armina ešte hlbšie k snehu až do okamihu kým sa aj ona sama nezosunula na zem hneď vedľa neho. Ale fajn. Akurát v tej najlepšej pozícii uhryznúť ho hravo do prsta.

Lotéria 3/4
Armin jej položil otázku ktorú popravde skutočne nečakala. Nielen že ju vyviedol z rovnováhy a sústredenia, musela sa dokonca sa nad odpoveďou musela na kúsok zamyslieť. Na naklonenie jeho hnedej hlavy reagovala tak že sa otočila k zajacovi a prehlaidla si ho. ,,Nie," odpoveď bola jednoduchá, samozrejme. Páčiť sa jej nepáčil, zlepená srsť nie príliš peknej farby a divné dlhé uši. Nič oku príliš priliehavé.. ale na druhú stranu. Tá vôňa! A najmä čo jej vyvolávala na jazyku bolo niečo druhé. To sa jej už pozdávalo omnoho viac. Prestúpila z nohy na nohu a pohľad vrátila k Arminovi. Skôr ako ale štíhla na neho vrhnúť ešte nejaké ďalšie nevinne urážky, brat jej narval plnú tvár snehu, ktorý sa jej dostal snáď až do očí. ,,Nieeaa-rhhht!" zaplakala dostatočne nahlas aby ju počuli snáď všetci v ich domovskom lese! ,,To nebolo vôbec fér," odtierala si hlavu o predné ľavý a zmurkala aby dostala sneh preč z mihalníc. ,,Armin-Barmin nehrá fér!" skrivila nos a skočila po bratovi, nôžky mu zabárajúc do srsti na krku bijúc sa spotrebou zavolať na mamku a vyžadovať jej čo urobil.

Lotéria 2/5
Netrvalo dlho aby jej brat venoval pozornosť - klamala by ak by povedala, že jeho okamžitá výzva na hru ju nepotešila. Ona však pevné stala laby na zemi a uši tlačila k hlave. Špička chvosta však prezrádzala, že sa jej hra pozdávala avšak práve teraz nebol ten najlepší čas na zmenenie plánu. ,,To ani ten tvoj!" vrátila mu a pokračovala vo svojom vrčaní snažiac sa ukázať aké veľké zuby len ma. Každému však určité bolo jasné, že niečo podobné na vlcata nepôsobí. Ani na ňu by nepôsobilo! ,,A ten zajo je môj, s tým nič neurobíš!" nechávala sa počuť s jemným úškrnom, no jej slová boli vážne. Viacmenej. ,,Si vtipný," vyplatila na neho svoj ružový jazyk. Zatiaľ sa pekne bavili, no vlcica bola skutočne odhodlaná ho k zvieraťu nepustiť. Akonáhle sa pohol doľava, ona sa pohla tak aby mu zamedzila cestu. Ak by sa chcel k nemu dostať musel by cez ňu preskočiť. Alebo také niečo.

Lotéria 1 z 5
Siberia nedávala príliš pozor, však ako by aj mohla, keď sa jej v nose roliehala prenikavá vôňa krvi. Doteraz nevedela, že by mhlo byť niečo chutné ak to nie je od mamky - no klamala by ak by povedala, že oteckova prác vyšla navnivoč. Tlamičku jej naplnili sliny, no odvaha ešte stále chýbala. Dávala si na nač, najmä teda preto, že jej miesto pri ejdle zatiaľ nikto neohrozoval. Čo sa veľmi rýchlo zmenilo ihneď ako započula hlas brata za chrbtom. Srsť na šiji sa jej naježila a spomedzi zubov jej vyšlo jemné vrčanie, ktoré ale Armin zatial nemal šancu počuť. Na labke sa otočila a pzrela smerom na brata, preťala ho pohǎom svojich jantárových očí a vycerila zúbky. ,,Moje," nechala sa počuť jednoducho a svojim šteňacím hlasomna hnedého vlka spokojne vrčala. Predsa len, bola hrozivá a on to určite musel vidieť! Čo tam po tom, že ešte ani poriadne nevedela čo vastne ochraňuje a či byto nakoniec aj stálo za to - v tomto momente záležalo len na tom aby mala niečo čo jej brat nemal.

Lotéria 1
Mamka jej venovala pozornosť, čo bolo rozhodne veľmi dobré rozhodnutie a mladej vlčici sa pozdávalo. Zatiaľ čo súrodenci pobehovali ešte stále v snehu, ona dostávala pusinky od mamky, ktoré jej právoplatne patrili. Mohlo to byť ešte o niečo lepšie? A bolo! Dokonca dvakrát. Čierno biely vlk bol evidentne ich ocko - hneď po tom ako ich mamka predstavila to dávalo zmysel! Siberia najskôr síce neveriacky natočila hlavu na stranu, no farba srsti jej logiku nepustila. On bol čiernobiely a aj ona bola čiernobiela! To muselo niečo predsa len znamenať! Fakt, že jeden z jej súrodencov bol hnedý jej v tomto momente vôbec nepripadal zvláštny a fakt ako funguje svet ju vôbec nezaujímal. Ak by jej mamka oznámila, že jej otec je fialový vlk, možno by dokonca prijala i tento výrok ako pravdu.
Siberia sa posunula o čosi bližšie, jej oči stále prilepené na tmavom kožuchu vlka, chvostom bubnujúc o zem. ,,Ahoj tato," vysúkala zo seba napokon, tiché nadšenie jej hralo v hlase, aj keď v hlave vyzerala omnoho nadšenejšie. Jej ušká boli hanblivo pritiahnuté k hlave a rozhodne nepôsobila tak veľmi spoločensky a otvorene ako jej súrodenci. Možno ani z polovice. ,,To si ulovil sám?" nadýchla sa prekvapene. Ona sama samozrejme ešte nič neulovila, preto bolo jej prekvapenie očkovateľné. ,,Sám-sám?" potvrdzovala si, no to už sa labami blížil k zajacovi, ktorý im bol podstrčený. Voňal... chutne? Asi? Doteraz nakoniec jedla len mlieko a všetko nové bolo akési podozrivé.

Siberia sa zaoberala svojimi vecami, aj keď možno mala tráviť čas so svojimi súrodencami, v tomto momente bolo všetko omnoho viac zaujímavejšie ako vlci s ktorými doteraz strávila skoro všetky svoje dni. Žlté oči jej prebiehali po zasnežených kopčekoch, tie v momentálnom čase dňa chytali červené nádychy. To vĺča veľmi priťahovalo a jej pozornosť teda zostávala a červenej kope snehu - ticho na ňu cenila zuby a poskakovala okolo ako okolo akéhosi nepriateľa. A akonáhle ju to prestalo baviť, po matkinom príklade spred niekoľkých minút si červeného snehu nabrala do úst. Poprevaľovala ho na jazyku a podnebí len aby zistila, že chutí úplne rovnako ako chutil ten obyčajný biely. ,,Blergh," vypľula obsah svojich úst späť na zem, kde to aj patrilo. Ako mohlo niečo tak íné chutiť úplne rovnako? Jej oči odhaľovali sklamanie, ktoré ale netrvalo príliš dlho. Záujem sa jej presunul na mamku, ktorá mala v prítomnosti okrem svojich vlčiat aj ďalších dvoch vlkov. A že vlci boli odrazu zase zaujímavý, ak sa nejednalo o jej súrodencov! Spokojne preskackala k mamke a obtrela sa jej o predné laby lícom vo výške do ktorej v tomto momente dočiahla. ,,Ahoj," pozdravila sa milo, nevediac ešte čo znamená byť formálna a v akých príležitostiach by to mala využívať. Očká jej preskočili z jedného vlka na druhého, zatiaľ čo tvár držala pri srsti maminky.