Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Lotéria 3/5
Armin mohol byť rád, že mu miesto na chrbte nebubnovala Siberia na zadku, lebo aj to by sa pekne ozývalo medzi stromami ich pekného lesa. To, že jej bola hrozná zima ešte zatiaľ neriešila, v zápale hry si to poriadne ani nestihla všimnúť - ak by však mala čas dávať pozor na svoje telo, všimla by si, že špičky uší si už poriadne ani necíti a vankúšiky ju mrazivo bodali. To ale momentálne nebol problém! Problém bol Arminius a jeho nepríjemné žalovanie. No pfuj je to. ,,Ale však si sa zosypal úplne sám! Na to si pomoc nepotreboval. Si bol dosť šikovný!" smiala sa mu, no na tlamičku sa jej začínala naťahovať únava. Viečka sa jej počas hlbokého zívnutia pevne prilepili k sebe a ona ukázala Arminov zuby tentoraz celkom nedobrovoľne.
Brat pod labami sa jej vrtel ako nejaký červík, zatiaľ čo sa mu ona snažila z hlavy sfúknuť všetko čo tam mal - samozrejme sa ale príliš nesnažila, raz mu dokonca miesto na hlavu fúkla rovno do ucha alebo kdesi do oka. A že ju to bavilo! ,,No to teda nie, ma tým svojim veľkým chrbtom primadžgneš a už sa nezodvihnem!" protestovala.

Lotéria 2/5
Brat sa rozbehol takmer okamžite ako sa na neho hodila - samozrejme, že to čakala. Veď napokon to bol predsa len celý princíp naháňačky. AJ keď v ich mysliach sa mohlo jednať o niečo omnoho dôležitejšie. Toto bol napokon predsa len boj na život a na smrť! Na život a na smrť do okamihu keď ich mamka nezavolá papať, spať alebo budú taký unavení, že si nebudú cítiť ani vlastné labky. Momentálne ale jej labky pekne kĺzali po snehu a často ju od bratovho chvostu delili len malé centimetre predtým ako sa jej labky pošmykli a ona skončila natiahnutá na zemi len aby sa znovu šplhala na nohy - až do okamihu keď na zemi skončil Arminius a rovno aj začal mrnčať. Siberia sa uchechtla a spokojne poklusom prešla ku svojmu bratovi. Chvost sa jej pekne kmital zo strany na stranu, jednu z predných labiek položila na jeho chrbát a zadkom sa zosunula na zem. ,,A som ťa chytila," spokojne povzdychla a zabubnovala bratovi na chrbát. ,,Mamka sa bude smiať keď jej poviem ako si sa natiahol na zemi! HaHA!"

Lotéria 1/5
Siberia sa jeho nohy držala ako malá pijavica pripravená sa ho nepustiť ani keby to malo byť to posledné čo urobí. Vlčica už aj pomaly zabudla prečo sa vlastne začali biť, no samotná bitka bola dosť zábavná na to, aby na tento problém vôbec nemyslela. Armin ju kopal do brucha a to bolo jediné na čom v tomto momente záležalo. Bolelo to - samozrejme, že ju to bolelo, no trvalo jej niekoľko sekúnd kým ju akcia jeho brata donútila povoliť a on sa jej vyšmykol. ,,Si hnusnýý!" vrčala po ňom čo sa snažila dostať na packy. Zem pod jej, ešte stále, nestabilnými labkami bola pokrytá snehom a nepríjemne sa šmýkala. To dalo bratovi zopár sekúnd aby sa od nej dostal preč čo aj využil. Hnusák jeden. ,,To nie je vôbec milé!" ohrnula nosom a labkou udrela o zem aby bolo vidno, že svoje slová myslí vážne. Ani jedno ale vôbec nepomohlo a hnedý vlk sa jej stále posmechoval akoby nemal nič lepšie na práci. ,,RRR-AArgh!" rozbehla sa k nemu s rozďavnou papuľou. Ak neplánoval sklapnúť, však ho ona sklapne.

Lotéria 1/5
Armin urobil presne to čo chcela najskôr urobiť ona - pritiahnuť pozornosť mamky a nažalovať na brata. Prekvapene zalapala po dychu snažiac sa ho zhodiť do snehu nech ho v ňom môže poriadne vykúpať. ,,HEEEJ!" vreskla mu do ucha a rovno ho do neho aj uhryzla a poriadne vyťahala. Nakoniec ho mala priamo v dosahu zatiaľ čo prednými labami objímala jeho krk a snažila sa vtrepať ho do snehu. ,,Mamii, to nie je pravda!" uši sa jej stiahli k zátylku, keď jej jantárové oči spočinuli na mamke. Nebolo úplne jasné, či im vlčica venovala úplnú pozornosť, pred sa len mala pri sebe svojho partnera, ktorý sa len pred časom vrátil. To však bolo pre malú vlčicu absolútne nepodstatné a predpokladala, že by obaja mali mať jej neutíchajúcu pozornosť! Veď napokon bola Siberia momentálne vo veku v ktorom si myslela, že sa všetko nakoniec aj tak točí okolo nej. ,,On..on- klame," zavrčala a potlačila Armina ešte hlbšie k snehu až do okamihu kým sa aj ona sama nezosunula na zem hneď vedľa neho. Ale fajn. Akurát v tej najlepšej pozícii uhryznúť ho hravo do prsta.

Lotéria 3/4
Armin jej položil otázku ktorú popravde skutočne nečakala. Nielen že ju vyviedol z rovnováhy a sústredenia, musela sa dokonca sa nad odpoveďou musela na kúsok zamyslieť. Na naklonenie jeho hnedej hlavy reagovala tak že sa otočila k zajacovi a prehlaidla si ho. ,,Nie," odpoveď bola jednoduchá, samozrejme. Páčiť sa jej nepáčil, zlepená srsť nie príliš peknej farby a divné dlhé uši. Nič oku príliš priliehavé.. ale na druhú stranu. Tá vôňa! A najmä čo jej vyvolávala na jazyku bolo niečo druhé. To sa jej už pozdávalo omnoho viac. Prestúpila z nohy na nohu a pohľad vrátila k Arminovi. Skôr ako ale štíhla na neho vrhnúť ešte nejaké ďalšie nevinne urážky, brat jej narval plnú tvár snehu, ktorý sa jej dostal snáď až do očí. ,,Nieeaa-rhhht!" zaplakala dostatočne nahlas aby ju počuli snáď všetci v ich domovskom lese! ,,To nebolo vôbec fér," odtierala si hlavu o predné ľavý a zmurkala aby dostala sneh preč z mihalníc. ,,Armin-Barmin nehrá fér!" skrivila nos a skočila po bratovi, nôžky mu zabárajúc do srsti na krku bijúc sa spotrebou zavolať na mamku a vyžadovať jej čo urobil.

Lotéria 2/5
Netrvalo dlho aby jej brat venoval pozornosť - klamala by ak by povedala, že jeho okamžitá výzva na hru ju nepotešila. Ona však pevné stala laby na zemi a uši tlačila k hlave. Špička chvosta však prezrádzala, že sa jej hra pozdávala avšak práve teraz nebol ten najlepší čas na zmenenie plánu. ,,To ani ten tvoj!" vrátila mu a pokračovala vo svojom vrčaní snažiac sa ukázať aké veľké zuby len ma. Každému však určité bolo jasné, že niečo podobné na vlcata nepôsobí. Ani na ňu by nepôsobilo! ,,A ten zajo je môj, s tým nič neurobíš!" nechávala sa počuť s jemným úškrnom, no jej slová boli vážne. Viacmenej. ,,Si vtipný," vyplatila na neho svoj ružový jazyk. Zatiaľ sa pekne bavili, no vlcica bola skutočne odhodlaná ho k zvieraťu nepustiť. Akonáhle sa pohol doľava, ona sa pohla tak aby mu zamedzila cestu. Ak by sa chcel k nemu dostať musel by cez ňu preskočiť. Alebo také niečo.

Lotéria 1 z 5
Siberia nedávala príliš pozor, však ako by aj mohla, keď sa jej v nose roliehala prenikavá vôňa krvi. Doteraz nevedela, že by mhlo byť niečo chutné ak to nie je od mamky - no klamala by ak by povedala, že oteckova prác vyšla navnivoč. Tlamičku jej naplnili sliny, no odvaha ešte stále chýbala. Dávala si na nač, najmä teda preto, že jej miesto pri ejdle zatiaľ nikto neohrozoval. Čo sa veľmi rýchlo zmenilo ihneď ako započula hlas brata za chrbtom. Srsť na šiji sa jej naježila a spomedzi zubov jej vyšlo jemné vrčanie, ktoré ale Armin zatial nemal šancu počuť. Na labke sa otočila a pzrela smerom na brata, preťala ho pohǎom svojich jantárových očí a vycerila zúbky. ,,Moje," nechala sa počuť jednoducho a svojim šteňacím hlasomna hnedého vlka spokojne vrčala. Predsa len, bola hrozivá a on to určite musel vidieť! Čo tam po tom, že ešte ani poriadne nevedela čo vastne ochraňuje a či byto nakoniec aj stálo za to - v tomto momente záležalo len na tom aby mala niečo čo jej brat nemal.

Lotéria 1
Mamka jej venovala pozornosť, čo bolo rozhodne veľmi dobré rozhodnutie a mladej vlčici sa pozdávalo. Zatiaľ čo súrodenci pobehovali ešte stále v snehu, ona dostávala pusinky od mamky, ktoré jej právoplatne patrili. Mohlo to byť ešte o niečo lepšie? A bolo! Dokonca dvakrát. Čierno biely vlk bol evidentne ich ocko - hneď po tom ako ich mamka predstavila to dávalo zmysel! Siberia najskôr síce neveriacky natočila hlavu na stranu, no farba srsti jej logiku nepustila. On bol čiernobiely a aj ona bola čiernobiela! To muselo niečo predsa len znamenať! Fakt, že jeden z jej súrodencov bol hnedý jej v tomto momente vôbec nepripadal zvláštny a fakt ako funguje svet ju vôbec nezaujímal. Ak by jej mamka oznámila, že jej otec je fialový vlk, možno by dokonca prijala i tento výrok ako pravdu.
Siberia sa posunula o čosi bližšie, jej oči stále prilepené na tmavom kožuchu vlka, chvostom bubnujúc o zem. ,,Ahoj tato," vysúkala zo seba napokon, tiché nadšenie jej hralo v hlase, aj keď v hlave vyzerala omnoho nadšenejšie. Jej ušká boli hanblivo pritiahnuté k hlave a rozhodne nepôsobila tak veľmi spoločensky a otvorene ako jej súrodenci. Možno ani z polovice. ,,To si ulovil sám?" nadýchla sa prekvapene. Ona sama samozrejme ešte nič neulovila, preto bolo jej prekvapenie očkovateľné. ,,Sám-sám?" potvrdzovala si, no to už sa labami blížil k zajacovi, ktorý im bol podstrčený. Voňal... chutne? Asi? Doteraz nakoniec jedla len mlieko a všetko nové bolo akési podozrivé.

Siberia sa zaoberala svojimi vecami, aj keď možno mala tráviť čas so svojimi súrodencami, v tomto momente bolo všetko omnoho viac zaujímavejšie ako vlci s ktorými doteraz strávila skoro všetky svoje dni. Žlté oči jej prebiehali po zasnežených kopčekoch, tie v momentálnom čase dňa chytali červené nádychy. To vĺča veľmi priťahovalo a jej pozornosť teda zostávala a červenej kope snehu - ticho na ňu cenila zuby a poskakovala okolo ako okolo akéhosi nepriateľa. A akonáhle ju to prestalo baviť, po matkinom príklade spred niekoľkých minút si červeného snehu nabrala do úst. Poprevaľovala ho na jazyku a podnebí len aby zistila, že chutí úplne rovnako ako chutil ten obyčajný biely. ,,Blergh," vypľula obsah svojich úst späť na zem, kde to aj patrilo. Ako mohlo niečo tak íné chutiť úplne rovnako? Jej oči odhaľovali sklamanie, ktoré ale netrvalo príliš dlho. Záujem sa jej presunul na mamku, ktorá mala v prítomnosti okrem svojich vlčiat aj ďalších dvoch vlkov. A že vlci boli odrazu zase zaujímavý, ak sa nejednalo o jej súrodencov! Spokojne preskackala k mamke a obtrela sa jej o predné laby lícom vo výške do ktorej v tomto momente dočiahla. ,,Ahoj," pozdravila sa milo, nevediac ešte čo znamená byť formálna a v akých príležitostiach by to mala využívať. Očká jej preskočili z jedného vlka na druhého, zatiaľ čo tvár držala pri srsti maminky.

Siberia mala natiahnuté packy do všetkých svetových strán, zatiaľ čo sa jej nos zabáral ho snehu. Ten síce nebol hlboký, no vločky sa jej nalepili na tmavý ňufák, nútiac ju kýchnuť. ,,Pšíík!" v rýchlosti poslala do vzduchu všetky snehové vločky vo svojom okolí. Zažmurkala a v jantárových očiach sa jej objavili iskričky. ,,Jeej!" Zatiaľ čo sa vĺča máchalo na zemi, netrvalo dlho dokedy sa k nej pripojila i sestra - a v tomto momente mohla skutočná hra skutočne začať. Siberia spokojne kmitala chvostom, najskôr si ani nestihla všimnúť, že ju tmavá sestra začala zahrabávať. Až do okamihu keď jej kus snehu dopadol na hlavu. ,,Heeej," zavrčala nespokojne na druhé vĺča a vykopla sneh zadnými nohami všade naokolo seba. Nech už sa jednalo o náhodu alebo zámer, napokon to bolo jedno. Siberia sa na svojich rozheganých nohách vrhla smerom ku Kezi, aby ju stiahla späť ku sebe.
Mamka však upriamila jej pozornsoť na niečo úplne iné, takže po dvoch či troch chňapnutiach k sestrinmu kožuchu sa radšej vrátila k mamke. Hej, mamka bola v tomto prípade omnoho zaujímavejšia ako nejaká sestra. Aj keď po Kezi ale pokukovala očkom, ešte ju v tom snehu určite vymácha! Raz. Teraz mala ale plnú myseľ snehu na jazyku, ako im ukazovala maminka. Akonáhle sa Aranel posadila, Siberia už stála pri nej, prednými labami sa opierajúc o jej rameno a jazykom vystaveným na pospas osudu - našťastie ju ale nenapadlo napchať jazyk kdesi mamke do tváre, aj keď aj to bolo rozhodne mocnosť. ,,Uhhhgh prečo sú také maličké? Ja chcem chytiť tie maličké, nie tie velké!" sťažovala sa, neuvedomujúc si, že aj sneh na zemi bol tvorený presne tými malými vločkami, ktoré padali z oblohy. Bohužiaľ na zemi to všetko vyzeralo ako jedna veľká masa.

Úkryt >
Tmoliť sa po úkryte, kde ste mali väčšinu času naokolo seba štyri steny bolo niečo úplne iné ako keď sa vám podarilo dostať sa von. Von. Skutočne von, kde vám chladný vzduch zachádzal až kdesi pomedzi srsť. Siberia ticho nasledovala mamu, spokojne nadskakovala a vyjavenými očami hľadela na tie hŕby snehu, ktoré robili všetok pohyb o čosi zložitejší. Pre dospelého vlka snáď výška snehu nebola žiadnym problémom, no labkám, ktoré naň neboli zvyknuté nebol príliš dobrým priateľom. Vankúšiky na labkách nespokojne protestovali vždy keď sa dotkli chladnej zeme, no prítomnosť súrodencov jej pomáhala si to nevšímať - dokonca aj pomerne rýchlo na problém, ktorý sa nachádzal doslova pod jej labami, zabudnúť. Prezerala si labky, akoby sa bála, že sa jej razom zmenia, no pozornosť jej pritiahla tmavá sestra, ktorá sa po zopár sekundách vybrala rovno hrať. A aké by to bolo vĺča ak by sa k nej nepridala? Najskôr nesmelo, so stiahnutými ušami, pohľad jej prebleskol zo sestry na mamku, no nestalo sa nič, čo by Siberiu viac vyviedlo z rovnováhy. Úspech!
Zabralo jej to niekoľko skokov do výšky, kým sa úplne uvoľnila a okrem obyčajného poskakovania urobila i zopár piruet. Fakt, či sa jej medzi klepkajúce zuby skutočne podarilo niečo chytiť razom nebol taký podstatný ako pískavý smiech vychádzajúci z jej hrdla. ,,Aha!" nechala sa počuť, aj keď jej slová rozhodne ešte nepatrili k tým najpresvedčivejším. Miesto toho ale aby pokračovala vo svojej lámanej rozprave, pošmykla sa jej labka a vykotila sa rovno kdesi pod nohami Kezi.

Precitnutie nebolo niečo čo by ste si uvedomili ihneď. Tichá nevedomosť, ktorá mohla predstavovať čistú tmu sa pomaly rozjasňovala a Siberia si začala uvedomovať svet naokolo seba. Najskôr jemné dotyky, matkin jazyk na jej huňatom kožúšku, následne hlasy - tiché kňučanie a slová, ktoré zo začiatku nedávali zmysel. A že ešte stále úplne nedávajú! Svet vo farbách prišiel posledný. Najskôr ju jantárové očká nepríjemne boleli, čo dávala aj najavo kňučaním. Čo z jej vokalizácie pochopila matka nevedela, no v tomto momente sa jednalo o dosť veľký problém, minimálne pre rozrečnené vĺča.
Avšak až v čase keď sa začala nielen ona tmoliť, až v tom okamihu jej skutočne začal život! Najskôr labky úplne slabé, nedokázali udržať jej váhu, no to netrvalo dlho a čoskoro dokázala vyťahať za chvost nie len svojich súrodencov ale aj maminku, ktorá bola pri nich vždy keď si Sib povedala! Alebo sa tak minimálne zdalo. Preto keď sa biela srsť pred jej nosom pohla, pre Siberiu bolo len prirodzené, že sa pohla spolu s ňou. A koľko to bolo radosti, keď ju jej nožky aj skutočne niesli!
> Les