Gallirea - Příspěvky uživatele

Akonáhle sa jej podarilo vypadnúť z lesa, zamierila si to priamo k jazeru. Aj ona sama bola pomerne prekvapená, že sa jej na tom mieste až tak páčilo. Atmosférické jazero kdesi medzi stromami obohnané vysokými kameňmi, ktoré sa podľa mamky volali menhiry. Ako to už bývalo, nemohla s mamkou nič iné ako len súhlasiť - prečo by ani nemala? Aranell toho vedela veľa, rozhodne viac ako malá Siberia bola ochotná v tomto momente priznať. A hlavne to ani nebolo podstatné, najmä teda v kontexte v ktorom o týchto veciach práve premýšľala. Aspoň teda len mykla plecami, keď už nič viac ani nemohla a radšej sa sústredila na to aby kládla labky poriadne pred seba. Atmosféra jesene na ňu dýchala zo všetkých strán, len čo bola pravda a ona si mohla nechať oči vyočiť. Ah, to je ale slovné spojenie, že oči vyočiť. A že sa na tom aj spokojne zasmiala, a dokonca aj celkom z chuti. Aspoň sa nádherné farby jesene na ňu nalepili v tom lepšom slova zmysel a a nedostala jesennú depresiu, ako to už často býva. Aspoň teda... zatiaľ ju nedostala. Argumentovať mohla svojim vekom, to bola pravda, ale v čom by jej to pomohlo? A popravde, nad depresiami premýšľať neplánovala. Aspoň teda zatiaľ nie.

Trávenie času pri jazere bola v posledných mesiacoch jedna z najobľúbenejších aktivít mladej Siberie. Ešte, že to z pred nory to nemala k jazeru tak veľmi ďaleko a cestu poznala takmer naspamäť. Ťažko by sa jej strácalo v lese v ktorom sa narodila v ktorom prežila takmer všetky mesiace svojho doterajšieho života. Ako to už ale býva, toto vôbec nebolo podstatné a vlčica radšej venovala svoju pozornosť inam. Medzi vysokými kameňmi často nachádzala pokoj - nie žeby jej svorka nebola sama o sebe pokojná, Siberia ale mala rada čas sama pre seba. Aj napriek tomu, že svoju rodinku milovala, nič sa nevyrovnalo času kedy mohla počúvať ako na zem padajú farebné listy a ako vlnky v tôni obmývajú rákos. Stačilo jej málo k rasti, to bola pravda. A vlčica si to aj primerane užívala! Akonáhle mala možnosť, natiahla sa na zem neďaleko jedného z menhirov. Vôňa, ktorá sa jej dostala do nosa bola zemitá, Siberia mohla cítiť rozkladajúce sa listy a vlhkú pôdu. Úplne jej to nevadilo, aj keď si celkom rada zachovávala svoju srsť čistú a peknej bielej farby. Iste, zachovať si bielu srsť bolo náročné, najmä teda počas upršanej jesene, avšak Siberia mala dobrý role-model vsrsti svojej maminky, ktorá bola úplne snehovobiela. Ako to už bývalo, čas od času bolo ale potreba na všetky povinnosti zabudnúť a len tak sa ponoriť do bahna! A, že to Siberia snáď tak skoro neoľutuje. Ešte aby aj áno, všetko bolo okay dokedy nevoňala po starých rybách! Hrozne verila, že vtedy by ju mamka snáď za chvost vyťahala a poslala späť von. No a to si Siberia nechcela dovoliť.

Siberia wasn't sure what to do. So far most of her days were packet full with attention she was getting from her parents - and she was enjoying it very much! Now, that her age got up, she felt the pressure not to spend so much time with them anymore. Not that she was not enjoying her time with both of them, quite the opposite. Problem was, that none of her siblings spend much time in the pack territory anymore and she was getting kinda jealous. There was something exciting about trying new things and maybe even things you were not supposed to; but how were you supposed to do that when you were dragging your parents with you? The turmoil of emotions Siberia was feeling right now was, on the other hand, terrible. She wanted to try something exciting so bad but she also already felt the guilt of making her parents worried.
She let out an angry grunt and shoved her head into a pile of fallen leaves. Why were emotions so damn hard? She knew very well her parent are not gonna hate her, neither are they gonna cast her out of the pack. Why couldn't she just do one thing and feel good about her own decision? Making up her mind was so far one of the hardest task she had been facing - even harder than catching a fish, which was pretty challenging if you were to ask Siberia. Sadly, being unable to make decision was, in fact, a decision on it's own and so Siberia stayed home, curled against a base of a tree, feeling like shi-

Počasie jej celkom prialo popri tom ako sa motala po lese. Pravda bola taká, že mladá vlčica - alebo skôr ešte vĺča, nemala príliš predstavu čo bude robiť. Pozrieť sa niekam na území svorky či radšej nájsť brata a ísť otravovať jeho? Prekrútila očami, myšlienky na Arminia vyvolávali práve tento neúmyselný pohyb. Práve s bratom mala Siberia najviac roztržiek, nič seriózne, ale často si obaja pekne vliezli do srsť. Pazúre zaryté do zeme a zuby pevne stisnuté, aby mu nepovedala kam má radšej ísť, to bola klasická interakcia týchto dvoch súrodencov. Priať si aby brat zmizol bola jej častá aktivita, najmä keď bola omnoho menšia ako teraz. Po rozhovore s rodičmi ale pochopila, že sa ich vzťah zlepší, tak jej to povedali. Predsa len mali rodičia vždy pravdu, nie? Potom, ak by Armin skutočne zmizol, by ale nemala práve v takýchto chvíľach čo robiť. Prechádzky nie vždy fungovali na zahnanie nudy a na zvýšenie krvného tlaku mohla vždy počítať práve s bratom. Pokračovala teda vo svojej chôdzi smerom k nore svorky a ušami pevne načúvala každému pohybu okolo seba. Priestor pred norou ich svorky bol prázdny, až po jej chrbtici prešla zimila. Priateľská vlčica sa často nebála, tento pocit bol pre ňu nový. Práveže sa považovala za celkom odvážneho vlka. Pomerne často už ako malá behala v tme po nore a ani vtedy sa nejako nebála. Primárne však vtedy nevenovala veľa pozornosti svojej bezpečnosti, ktorá teraz už dávala o niečo väčší zmysel. Práve teraz jej otázka ale bola, Kde sú sakra všetci?

Október | 1 | Kiana
Siberia stála neďaleko jazera zatiaľ čo jej pohľad bol pevne fixovaný na hladinu jazera. Oči mala nastražené a svaly pripravené okamžite vyskočiť dopredu, ihneď ako to bude potrebné. čo chcela dosiahnuť? Lovila ryby predsa! Presne tak ako jej to otecko ukázal, dodržiavala všetky pravidlá o ktorých jej povedal. A najmä tie na ktoré si spomínala, samozrejme. Jej myseľ momentálne preskakovala medzi viacerými témami, no stále sa snažila pripomínať si, že sa musí sústrediť. To predsa otecko povedal, že je najdôležitejšia časť a tým pádom jej musela venovať najviac pozornosti. Ale keď jej venovala veľa pozornosti, viac pozornosti venovala aby jej myšlienky neuchádzali na inú stranu. Tým pádom nedávala pozor na hladinu vody a najmä čo sa dialo pod ňou. Ako tomu ale už bolo, žiadne ryby sa k nej nechodili pozrieť a jej sa chcelo tak veľmi kričať, že takmer cítila plamene vychádzajúce z jej ňufáka. Metaforicky, samozrejme. Toto je taká veľká nuda, to snáď nie je pravda! prekrútila očami, no svoje slová stále držala na uzde. Svaly na labách ju začínali páliť, ako neustále stále v jednej polohe, no zatiaľ sa ešte nevzdávala. Ešte tomu dá zopár minút aspoň.

Južný Galtavar >
Siberia poslušne cupkala pomedzi svojimi rodičmi a rozhliadala sa všade naokolo. Vpíjala do seba scenériu, ktorou bola obklopená, najmä kvôli tomu, že vedela, že sa jej táto vedomosť bude niekedy hodiť. Teda, ešte nevedela prečo, ale na druhej strane vedieť kde čo je bolo vždy výhodou. Čo ak bude niekedy usist ísť zachrániť Arminia? Ešte nevedela pred čím, ale to nebolo podstatné! On sa môže dostať do problémov vždy. ,,Aha dobre, tak ja teda počkám," odpovedala ockovi a popri tom si zývla. Bola unavená, aj keby to nahlas nikdy nepriznala, to skúmanie a učenie sa nových vecí bolo pomerne energeticky náročné. Snažila sa držať krok, no pomaly a isto za sebou len labky ťahala a hlávka jej ovýsala. ,,A hneď keď prídeme domov, tak ich zavoláte?" pýtala sa ďalej, okolie ju stále zaujímalo, no musela sa sústrediť aby nezaostávala. Aj keď jej dlhé laby jej momentálne celkom pomáhali. ,,Ja ich môžem zavolať tiež?"
> Smrekový les

Siberia uprela pohľad na otca s jeho jedným uchom úplne snehovo bielym a zostatkom tváre čiernym ako uhoľ. Ani v prítmí skál a tmavnúceho včera ho nebolo ťažké v tme objaviť, jeho biele ucho svietilo veľmi ďaleko! Nakoniec presne tak ako jej predné labky a vlastne celá mamka. Otec sa napokon pridal do ich konverzácie, počas toho s Siberia prezerala labky. Bola popri tom v hlbokom zamyslení aj keď slová jej otecka ju trošku potešili. Takže, on to nerobí preto, že by ma nemal rád, hej? Ušká sa jej natriasali popri tom ako prehodila hlavu na druhú stranu. Premýšľala ako by bolo najlepšie konverzáciu s Arminiom začať, aj keď si vôbec nebola istá, či to chce riešiť. Jednoduché ignorovanie by snáď vyriešilo väčšiu časť problému a keď by sa začal nudiť, tak by jej dal potom pokoj.. Ako na jednu stranu tento plán znel veľmi nepriestrelne a zase na druhú stranu, znel úplne nefungujúco. Vlčica ale nie úplne rozumela prečo sú chalani taký, akých ich práve popísal. Iva sa jej zdala byť úplne v pohode, bolo to prečo, že bola dievča? ,,Tak ja s tým skúsim niečo urobiť a potom sa uvidí," obtrela sa Awarakovi o predné laby a nasledovala mamku smerom, ktorým predpokladala, že by mala byť svorka. Nebola si úplne istá, svoje okolie ešte nemala úplne naštudované, čo by nebolo na škodu urobiť. ,,A kedy bude ten lov teda? Hneď ako prídeme domov? Čakajú na nás?" preskákala dopredu aby bola zarovno mamky. ,,Ak nás čakajú mali by sme pridať do kroku, hm?" pokračovala ďalej stále za nosom, tentoraz ale rýchlejším krokom aby ich ešte predbehla. ,,Stihnem ešte predtým ísť do nory? To by som fakt chcela ale stihnúť."
> Paseka

Siberia poslušne počúvala čo jej mamka hovorí. Nakoniec sa predsa len spýtala a na odpovedi jej záležalo. Pohodlne oddychovala s hlavou na predných labách a pozerala smerom von. Už tak nepršalo a dokonca sa jej do srsti opieral teplý vánok! Skutočne príjemné. ,,Baghý som stretla, samozrejme! To je tá s krídlami," nadšene sa pridala do konverzácie, keď vo vzduchu padlo meno, ktoré poznala. Nie žeby poznala niekoho ďalšieho - možno zopár zo spomenutých v lese videla, no bolo veľmi ťažké priradiť si srsť ku tvári a tvár k menu, ktoré nepoznala. Mykla ramenami, trochu dúfala, že sa jej ešte podarí stretnúť toho vlka s rožkami. Nedávala príliš pozor na to čo im predtým hovoril.. Oh a Iva! Iva sa jej páčila, s tou by sa mohla ešte stretnúť. ,,Mohla by byť na love aj Iva. Stretla som ju predtým keď sme boli pri nore. Vyzerala byť fajn. Možno by sa so mnou chcela potom hrať," usmiala sa smerom na mamku. Počas toho ako bola vonku s rodičmi, úplne Ivu vypustila z hlavy. Kamaráti sú super! A lov sa razom zdal byť omnoho lákavejší! Siberia nemala ako vedieť, že Iva sa ale so svojim životom rozhodla úplne inak.
Potom sa ich konverzácia ale stočila smerom k ďalšej otázke, ktorú položila. Teraz si možno už aj priala aby tak radšej neurobila. ,,Uhm, asi hej," odpovedala, no nebola si úplne istá. Mamka jej tento názor úplne nepredala a ona ho rozhodne nkúpila. ,,Ale je blbý," odfrkla si nespokojne a prevrátila očami. ,,Budem mu to musieť potom vysvetliť asi. To by som... mohla zvládnuť."

VVJ >
Siberia mala uši stiahnuté ku hlave popri tom ako spokojne kráčala za mamkou. Teda... viac menej spokojne, keďže jej okolo láb člapkaľo blato, ktoré sa jej zarývalo pomedzi prsty. Jej biele predné laby už vôbec neboli biele a ona bola celá mokrá. Srsť síce svoju prácu robila, aby sa dažďová voda nedostala úplne až na jej pokožku, no vrchná srsť sa jej pomaly ale isto začínala lepiť k sebe. Poslušne ale nasledovala matku a nesťažovala sa, ich chôdza nebola bez slova. ,,A koľko vlkov je vlastne u nás vo svorke?" pýtala sa ďalej so záujmom. Možno jej maminka už túto informáciu zdelila, no ona si ju nezapamätala. Neklamala by, ak by povedala, že ako vĺča mala na mysli omnoho lepšie veci ako počet členov ich spoločenstva. Teraz podobné informácie začínali byť o dosť viac zaujímavé.
Mamka ich potom odklonila smerom ku skalám, keď sa obloha skutočne naštvala a čas od času začala kričať. Srsť na jej chrbte sa naježila a ona sa pricapila čo najbližšie ku stene, avšak tak aby mohla stále pozorovať padajúci dážď a oblaky na oblohe. Nakoniec si ľahla na zem a preložila laby cez seba. ,,Myslíš, že ma Armin nemá rád?" spýtala sa ďalej, bez nejakej väčšej indikácie. Jej hlas bol pokojný, akoby len niečo konštatovala. Pohľad smerovala von. A u Kezi.. to nebolo až také zlé.

Vlčica sa motala po okolí a po očku sledovala zostatok ryby, ktorý sa jej už nepodarilo zjesť. Nie len že mali na pláne posunúť sa ďalej, ale dokonca bolo pred ňou aj niečo nové! Niečo ďalšie nové. Vzrušujúce! Nad poznámkou mamky ohľadne súrodencov len mykla plecami. Príliš jej nevadilo, že sa k nim nepridajú. Popravde Siberii celkom vyhovovalo, že má rodičov len pre seba, aj keď si možno mala byť práve bližšia so súrodencami. Ale ako bolo povedané, príliš ju to neštvalo. ,,Zapojíme? A kto všetko tam bude? Veľa vlkov?" zaujímala sa vlčica. Zase až tak veľa cudzích vlkov nestretla, Siberia preferovala veci ktoré poznala a skúšať niečo nové pre ňu bolo omnoho jednoduchšia ak mala pri sebe aspoň vlkov, ktorých poznala. Už teraz vedela, že a bude mamky alebo tatka držať ako kliešť. ,,Myslíš, že tam bude aj Baghý? Teraz už asi budem moc veľká na to aby ma zobrala na chrbát, čo?" druhú otázku si zamrmlala popod nos pri pohľade na svoje dlhé špagetkovské laby. Keď bola maličká, snáď tretina z toho čo je teraz, Baghý si ju uložila na chrbát a vzala do vzduchu. Teraz to už asi nebude možné. Koľká škoda, zhodnotila s povzdychom. Rýchlo sa ale narovnala a nasledovala mamku kdesi ďalej.
> Južný Galtavar

Siberia ticho žuvala, snažila sa pomaly, zatiaľ čo počúvala čo jej vravel otec a rovnako aj maminka. Kosti ryby sa jej lepili na zuby a aj na jazyk. Miestami ich vyplúvala na zem, no až tak veľmi jej nevadili. ,,Presne, tak som si to myslela!" uškrnula sa na otca. Najskôr jeho šatku ani tak nebrala, samozrejme, akoby bola jeho úplnou súčasťou. Však nakoniec ho bez nej ani nepoznala. On by jej mohol poradiť ako niečo podobné nájsť! Ak mohol Armin, mohla aj ona. Musí sa ho na to presne spýtať. O rybách sa síce dalo rozprávať dlho, otecko vyzeral byť danou témou celkom nadšený - to sa ale o Siberii až tak povedať nedalo. Dojedla svoj kúsok ryby, aby sa jej bruško cítilo pekne plné a potom sa prišmatlala k mamke. ,,Hej, tomu rozumiem. Niekdy nie je in možnosť ako urobiť niečo čo sa ti nepáči!" pritakala ockovi, ktorý rozprával, že ryby môžu byť dobrým zdrojom jedla ak sa inak nedá. Možno aj mamka o tom niečo vedela. Ale keď nebolo treba tak prečo sa do niečoho nútiť?
Obtrela sa mamke o predné nohy. ,,A kam by sme ešte mohli ísť?" spýtala sa so záujmom. Ich momentálny výlet bol celkom dobrý. Siberia sa naučila zopár nových veci a dosť ich aj prvý raz uvidela! ,,A potom by sme mohli ísť aj domov, nie?" jemné naklonila hlavu na stranu. ,,Možno niekde tam aj ja nájdem nejaký náhrdelník alebo náramok!"

Uši sa jej stiahli ku hlave, toto jej skutočne nevyšlo. Teda, nie žeby niečo malo zákonom vyjsť hneď na prvý krát, to nie. Ale i tak sa necítila príliš dobre. Najmä keď jej ocko, to dokázal takmer okamžite. Fakt, že Awarak v tomto momente nelovil ryby po prvý raz nebol pre mladú Siberiu podstatný. Ešte stále bola vo veku, kedy jej prechody období nič nehovorili a život na planéte sa pre ňu začal jej vlastným narodením. ,,Okay. Nabudúce ulovím nejakú veľkú aj pre teba... Červenú!" usmiala sa na otca a chvost s jej zakmital zo strany na stranu. Ešte stále sa jej nepáčil jej výkon, ktorý predviedla, no v tomto momente s ním nedokázala nič urobiť. Asi si bude musieť zacvičiť - alebo teda, snažiť sa stáť na jednom mieste bez pohybu a najmä bez toho aby jej mozog utekal rôznymi smermi. To zvládne. Však už pomaly zvláda ignorovať Armina, tak to aspoň pôjde ruka v ruke, labka v labke. V tom momente s pomaly ale isto vrátila do reality a kukla na rybu. Samozrejme. Spapať rubu. Siberia sa spokojne nastavila.
,,Prečo nemáš rada ryby mami?" jemne naklonila hlavu na stranu a priňuchla si. Hej, ryba voňala veľmi... rybaco. Napokon sa nahla dopredu a zahryzla. Hmm. Nebola si úplne istá, no nevadilo jej to. ,,Ryby sú fajn," mykla plecami nakoniec. ,,Ale zajace sú troška viac fajn, vieš?" Jemne sa uškrnula a potom sa ponúkla znovu.

Siberia stála po členky vo vode v okamihu ako jej otec vysvetľoval, že jazero a lovenie rýb nejdú príliš dohromady s labkami vo vode. Takmer okamžite sa vyhrnula z jazera sama ako veľká voda - nechcela predsa len prekaziť rodinný lov. (Aj keď v tomto momente bola ,,rodina" len ona s mamkou a tatkom.) ,,Jasné. Laby mimo vody, kapiš," pritakala ocinovi aj keď jej to moc nedávalo zmysel. Predsa len by na ne lepšie dočiahla ak by bola bližšie nie? Nepýtala sa však, v tomto veku ešte stále pokladala všetko čo povedia rodičia takmer za sväté a preto len ticho stála s plne nastraženými ušami za ramenom tmavého vlka. Popravde, príliš ju to nebavilo. Sledovanie takmer nehybných vlniek na jazere nebolo niečo čo i predstavovala pod slovom ,,lov" avšak ako určite bude v budúcnosti vedieť, trpezlivosť je základ.
Zožrala tiché zakňučanie, ktoré sa jej takmer vydralo z hrdla a s veľkými očami pozrela na mamku. V pohľade sa jej dala črtať otázka, či je toto skutočne presne to, čo majú robiť. Potajme dúfala, že ju mamka vyslobodí. Ale! Ale tato niečo chytil akurát v momente keď sa nepozerala! ,,Ono to vždy trvá tak dlllhoo?" pýtala sa s poklepnutými ušami a grimasou na tvári. ,,Ale chápem ako to funguje," povzdychla si napokon. Možno to nebude taká nuda ak sa jej skutočne niečo podarí uloviť - postavila sa teda nad vodu a čakala. A čakala. A čakala. V jej mysli uehlo už niekoľko hodín aj keď z pohľadu pozorovateľa to nebolo určite viac ako niekoľko minút. ,,Tie ryby ma nemajú radi! Tatooo."

Siberia sledovala ako sa pomaly jej súrodenci rozchádzajú - to pre ňu nebol až taký problém. Aspoň nemusela ďalej gániť na Armina, ktorý mal vždy plnú tlamu poznámok. V duchu si odfúkla a napokon vrhla pohľad na maminu a jej modré oči, ktoré tak dôverne poznala. Mamku mala rada, navykla si na ňu viac a omnoho skôr ako na otca a popravde sa jej pozdávalo, že by bola chvíľku s ňou sama. Aj keď len tak.. po očku. Predné labky držala pri sebe zatiaľ čo presunula pohľad na jazero, tak veľmi podobné farbe mamkiných očí. ,,Zvládnem to?" spýtala sa trochu s obavami v hlase. Ale ak mamka vravela, že áno, tak áno! V rýchlosti sa pozrela smerom, ktorým odišiel Armin, či sa odtiaľ predsa len náhodou nevyvalí a zase bude stredobodom pozornosti. ,,Poďme, poďme," nadspokočila napokon spokojne s krútiacim chvostom, keď sa presvedčila, že brat sa skutočne nevracia. Preskákala k brehu jazera upierajúc pohľad do vody, akoby čakala, že jej ryba skočí priamo do úst. Vlhkosť jej nevadila, voda sa jej dostávala medzi prsty predných láb akoby tam patrila - Siberia si bola takmer úplne istá, že jazerá a vodné plochy budú jej nové najobľúbenejšie miesto na svete. A pri tom sa skutočne oplatí vedieť loviť tie ryby. ,,Aké ryby budeme loviť keď žiadne nevidím?" mrnčala. Jednou z predných láb ťapla po vodnej hladine. Nie, trpezlivosť zatiaľ nebola jej silná vlastnosť.

Siberia veľmi ostro zazerala na svojho brata, ako len mohla. Možno ak by v tomto momente jej krv nosila mágiu ohňa tak by mu v srsti navrela tichá iskra. Armin mohol byť ale spokojný a dokonca nemusel spať s jedným otvoreným okom, keďže Siberia mala od ohňa tak ďaleko ako... voda od ohňa? Hah! A dokonca o svojej mágii ešte ani nevedela! Na čom by bolo fajn zapracovať, no v jej veku bolo ešte na všetko dosť času. Viac ako dosť popravde. ,,Mamiiii!" vybrala sa vlčica k poslednej vlne ochrany, ktorú mala. Mamka bola predsa len tá ku ktorej sa dalo utiekať, nie? ,,Mňa už Armin nebaví, nemôžeme ho fakt vrátiť?" kňučala zatiaľ čo stále na brata zazerala. Hej, pravda bola, že s ním bola sranda. Niekedy. To bolo hlavné slovo, že niekedy. Inokedy, čo zase bolo väčšinu času sa okolo neho nedalo vydržať. A v ich veku už ani hryzanie do členku nepomohlo. Najmä ak Siberia vedela, že jej brat nemá žiadnych zábran a nakoniec by ju to aj tak bolelo viac ako ona. ,,Alebo ho vymeníme za niekoho iného? Mami prosiim!!" dožadovala sa. ,,Kezi si môžeme nechať."