Příspěvky uživatele

< návrat zpět

,,Démona?" zalapala po dychu Siberia a takmer sa jej naježila srsť na chrbte. Už ničomu nerozumela - čestné skautské, že nie! Zdalo sa, že o svete naokolo nej ešte fakt veľmi veľa nevedela. Avšak pravda bola taká, že o démonov skutočne nemala záujem. Znelo to desivo. Siberia nemala rada desivé veci. Zatiaľ čo niektorých vlkov by slová Noriho popchli k skúmaniu sveta naokolo a možno aj k boji s týmito démonmi, Siberia taký plán nemala. Nie, ona zostane doma až dokým nebude dosť veľká - lebo predsa len veľkým sa nikdy nič nestane, nie? Jednu z predných labiek držala vo vzduchu. ,,To je uhm... um," počúvala Noriho rozprávanie, no pohľadom jantárových očí hľadala mamku alebo otca. Tak trochu dúfala, že by sa objavili kdesi medzi stromami a zachránili ju. Pred čím by ju ale zachránili? To nevedela. Ticho prehltla a položila labku na zem. ,,On vám ušiel?!" vydesene zajasala a na čele sa jej objavila vráska. ,,Keď ušiel to znamená, že to môže robiť znovu?!" pýtala sa vlkov, ktorý s ňou momentálne zdieľali priestor. ,,Mali by sme to niekomu povedať. Mali.. áno. Aby vedeli čo potom urobiť ak by sa to náhodou stalo znovu!" vĺča bolo kdesi na pokraji paniky, aj keď to na nej možno ešte nebolo úplne vidieť. Chvostík jej visel pomedzi zadných nôh a uši mala stiahnuté k hlave. Mali by o tom povedať Baki. Ona by určite vedela čo robiť!

Siberia mala dnes svoj deň. Akonáhle sa jej podarilo zodvihnúť očká ešte kdesi vyššie, pozerala sa miesto na vlka s krídlami na vlka s parôžkami! Doteraz si ho nevšimla, aj keď sa možno okolo nich motal už skôr - nebola to jej chyba! Okay, tak možno bola, avšak neskorší čas objavenia vôbec neznamenal, že jej nadšene bolo nižšie ako by bolo inak. Ústa sa jej ticho otvorili a špička chvosta zakmitala sem a tam, možno trochu nervózne, to však bolo u Siberie normálne. Na tlamičke sa jej skvela jedna otázkam, ktorú však nahlas nevyslovila: Bolelo to? Miesto toho jej slová zneli inak. ,,Môžeš sa aj ty s nami hrať! Žiaden problém," priskákala k tmavému vlkovi, alternujúc pohľad medzi jeho rohmi a fľakmi, ktoré mal na srsti. Vyzerali dobre! Viac ako len dobre, čo bola pravda. ,,Hovoriace zajace? Neklameš? Však to by bolo hrozne divné-" naklonila hlavu na stranu a pohľad jej preskočil na Ivu, akoby v nej hľadala oporu v tomto nonsense čo určite nebola pravda. ,,Ivy je to pravda?"
Aj keď .. už videla vlka s krídlami a vlka s rohmi. Ako veľký nonsens by boli hovoriace zajace? A skôr väčšia otázka bola... Plakali tie zajace aj ste sa im zahryzli do nohy?

Netrvalo dlho aby sa okolo nich objavilo ešte omnoho viac vlkov. Vlkov, ktorých vlčica nepoznala - klamala by ak by povedala, že jej situácia bola príjemná. Siberia nebola príliš zvyknutá na cudzincov, a aj tým, ktorých už predtým stretla nevenovala príliš veľa pozornosti. Staršie vĺča, ktoré prišli s Baki riešiť bolo ale v niečom iné. Bolo menšie, a nie príliš ďaleko vekom od Siberie. Ten vlk sa jej páčil omnoho viac ako desivý dospelci. Otázne bolo či by sa začala rozprávať aj s Baki, ak by to nebolo kvôli krídlam na jej tele. Vĺča ticho zazeralo pred seba a držalo sa zadnej nohy svojej alfy. Prestupovala z labky na labku a počúvala čo vlci hovorili. Aj keď ich slová prechádzali do jedného ucha a z druhého hneď von. Čo ju ale zaujímalo viac a viac bola Ivka. ,,Um, nechcela by si sa potom ísť hrať?" pýtala sa. Priblížila sa k nej so stiahnutými ušami, problémy dospelákov ho až tak veľmi nezaujímali. Aspoň zatiaľ nie, možno o par rokov bude hovoriť niečo úplne iné. ,,Ja sa asi budem hrať s Ivu," pozrela na Baki, ktorá sa chcela ísť pozrieť za svojimi.

Vlčica jej rozprávala pomerne smutný príbeh - teda, na jej tvári rozhodne smútok vidieť nebol, no aké iné slová mohli byť o fakte, že jej rodičia sú tak ďaleko? Siberia stiahla uši k hlave a zamračila sa, nie, to vážne nebolo okay. ,,Neboj sa, ak ti bude za nimi smutno, tak sa môžeme vždy spolu pohrať!" navrhla jej hrdo. Áno, to bude určite fungovať. Prečo by aj nie? V tomto momente Siberia ešte vôbec netušila akým smerom sa uberie jej život, no niekto už mohol mať akú-takú predstavu. Aj keď budúcnosť bola ešte ďaleko. ,,Tancujú? Svetlový vlci?" zalapala po dychu. Samozrejme že nevedela, že niečo podobné neexistuje, no v jej hlave vlci vytvorený zo svetla dávali veľmi veľký zmysel. ,,Vaau, tých by som chcela tiež niekdy vidieť," Siberia si bola takmer istá, že by mohli byť spolu kamaráti. Ona mohla byť nakoniec kamarátka skoro s úplne každým.
Skôr ako sa jej stihlo vysvetliť, že polárna žiara v skutočnosti vlci urobení zo svetla nie sú Baghy jej navrhla niečo čo sa skutočne odmietnuť nedá. ,,Vážne môžem?!?" zalapala po dychu a bez dlhého premýšľania sa vrhla k chrbtu vlčice. Nevediac ako veľa sily môže použiť, kde tu snáď zaborila labky príliš hlboko do srsti vlčice, to však bolo z jej pohľadu ťažko povedať. Až sa napokon usadila, zadné labky jej trčali smerom dolu, kdesi za rebrami dospelej vlčice a tie predné zaborali do srsti na krku ako jej to len šlo. Srdce jej tĺklo radosťou z nového zážitku o ktorom bude môcť rozprávať nie len súrodencom ale aj rodičom. V tomto momente bola špeciálna. ,,Myslíš, že nám prišiel povedať ahoj?" pýtala sa, no odpoveďou jej bola až reakcia hnedej vlčice, ktorá bola kompletne neutrálna.
Siberia skĺzla z chrbta Baghy a zostala stáť neďaleko jej predných láb. ,,Áno, to by bolo mile," pridala sa Siberia s kmitajúcim chvostom. Po očku sledovala Baghý, či to robí dobre.

Jantárové oči jej žiarili všetkými hviezdičkami keď jej vlcica venovala pozornosť. Tlamičlu stále držala otvorenú počas toho ako jej predvádzala, že krídla po jej bokoch nie sú len obyčajnou ozdobou ale aj reálne fungujú. Siberia natáčala hlavu aby sa mohla poriadne neobyčajnému zjavu poriadne prezrieť a hltala každé jedno pierko ktoré jej bolo prezentované. ,,Waaa," vypúšťala pritom zo seba a len na pol uška počúvala čo jej vlastne k otázke, ktorú jej položila hovorí. Nie že by ju to nezaujímalo, to by nebola pravda! Sústrediť sa avšak na niečo iné pri pohľade aký bol tento bolo takmer nemožné. ,,Uh, aha," zacvakala ušami nakoniec. Nevedela že sa niečo podobné dá darovať a už vôbec netušila kto alebo čo je to Život. Vlastne si ani nebola príliš istá či je to skutočné meno - no v tomto veku brala slová ešte pomerne jednoznačne. Čiže ak to bol Život alebo život, nakoniec zistí ako tomu je! ,,Áno! To sú moji rodičia! A ja som Siberia. Ešte mám brata a sestru, sú tam kdesi medzi stromami!" upozornila ju so šteňacou pravduvravnosťou a kmitala pri tom chvostom. Ako dôležitá mohla byť, keď niekto cudzí vedel kto sú jej rodičia? Dnes samé dobré správy. ,,A kto sú tvoji maminka a ocinko?"

Siberiu hrozne bolelo bruško. V jednu sekundu sa rozprávala s príjemnou hnedou vlčicou a v druhej už ju tlačilo bruško a vydávalo vážne nepríjemné zvuky. Ušká jej klesli k zátylku a labkou si prešla po vypuklom bruchu. Na dotyk necítil nič vážne, či už na vankúšikoch packy alebo po dotyku na bruchu. Ticho zastonala a schúlila sa do klbka - alebo niečo podobné. Netrvalo dlho kým sa jej urobilo lepšie, čím to ale bolo nie je niečo nad čím by sa ktokoľvek chcel na príliš dlhú dobu zastavovať. ,,Ewww," dostala napokon zo seba okrem niečoho ďalšieho a radšej sa ani nepozrela čo po nej na malej kôpke zostalo.
V rýchlosti sa otriasla a prebehla po mýtinke na ktorej sa doteraz hrala. Mohla počuť, a ak by sa lepšie pozrela, i vidieť takmer všetkých zo svojej rodinky. To však pre mladého vlka, ktorý chce objavovať nie je niečo za čím by sa práve rozbehol. Skôr ju zaujala ďalšia hnedá vlčica - Boli tu snáď takmer všetci hnedý? - no oči jej takmer vyskočili z dierok akonáhle sa lepšie prizrela. Tlamičku ťahala takmer až po zemi počas toho ako sa k nej blížila. Tak toto ne-e! ,,Teta vy máte krídla!! To ako? Waaauuu," nadšene sa jej prihovorila, poriadne si neuvedomujúc s kým sa práve dala do reči.

Březen | 3 | Isma
Siberia si mohla všimnúť akú peknú hnedú srsť mala vlčica, ihneď ako jej vôbec nejakú pozornosť venovala. Jej tmavý chvost sa spokojne pohyboval zo strany na stranu. Možno si práve našla kamošku čo nebude jej sestra alebo brat! Neznelo to podľa vás úplne skvelo? ,,Ja som Siberia! Z Boruvky! Dcéra Aranell a Awaraka," odrecitovala čo sa naučila a hrdo vystrčila hrudník. Hej, to sa jej podarilo naučiť pomerne rýchlo - veď nakoniec, takto sa snáď bude predstavovať celý život! Bolo dôležité aby sa poznala, kto ona sama je a najmä na to mala byť hrdá. Ale nebola na také myšlienky ešte tak trochu malá? ,,Vy tam fakt máte sopku? Ako too? už si bola pri nej?"
Vlčica navrhla aby sa presunuli o kúsok ďalej - toto bol momente, kedy Siberii v hlave naskočila červená kontrolka, že to čo robí možno nie je úplne super? Ako to ale u malých býva, nie každá myšlienka si zaslúži príliš dlhú pozornosť a nakoniec... stavanie v bahne znelo hrozne super!! Príliš super na to aby tento nápad zavrhla aj ke´d jej v mysli niečo škrabkalo. Napokon aj tak preskákala smerom k Isme a kdesi ďalej od jej smradľavej skrýše. ,,Ja urobím sošku teba, určite sa na teba úplne podobať, pozri!" nadšene vrtela zadkom. Hneď sa ponorila do práce, naschvál sa stavajúc medzi Ismu a svoju sošku, akoby vlčica nedokázala pozerať cez jej nízke ramená. ,,Čo postavíš ty?"

Březen | 2 | Isma
Siberia sa čľapkala po bahne a možno si tak trošku aj klamala, že sa jej to nepáči. Samozrejme, všetky myšlienky, ktoré doteraz jej myseľ prezentovala boli správne a nič sa na nich nemenilo! Avšak na tom zvuku, ktorý sa vytvoril, keď jej labka člaplado bahna... niečo na tom skutočne bolo a ona sa napokon musela zachichotať. Popri čom zadržiavala dych čo najviac čo mohla aby sa jej náhodou nepodarilo vdýchnuť niečo čo by sa jej nepáčilo. Preto si ani nevšimla nejakého cudzieho vlka, ktorý sa k nej blížil, až do momentu čo k nej vlk prehovoril. Ona nadvihla hlavu a zažmurkala.. Vo veku v ktorom sa ona práve nachádzala mala snáď ešte stále dojem, že je nesmrteľná. ,Jee, ahoj!" pozvdravila sa milo, presne tak ako by mala. Predsa len sa k starším mala správať úctivo! Alebo také niečo. Alebo.. žeby jej mamka vravela, že sa s cudzími nemá rozprávať? ,,Hej je," pritakala a demonštratívne nadvihla packu z ktorej jej kvapkalo bahno. ,A keď fakt nemáš šťastie tak ešte aj pekne smrdí, blee," ohrnula nosom a vyplazila jazyk. ,,Ktovie či tu niečo zomrelo, alebo také niečo."

Marec | 1 | Isma
Labky sa jej lepili na zem a ona ohŕňala nosom. Nikdy by o sebe nepovedala, že by bola nejaký horenoska, no s bahnom sa zatiaľ nejako nepohodla. Zahádzalo jej pod pazúry a farbilo biele laby do nevhodnej hnedej. Ihneď ako nadvihla labku, slizká tekutina sa jej ťahala od prstov cez zápästia možno až kdesi do polovice predlaktí. Nespokojne si odfrkla, snažiac sa nedýchať príliš hlboko. A ešte aj nepríjemne na určitých miestach zapácha. No ďakujem pekne! Zanadávala si ticho, keď sa jej podarilo naraziť na bublinu niečoho hnijúceho. Radšej sa ani nesnažila hádať o čo by sa mohlo jednať, pre svoje vlastné osobné dobro a dobrý spánok. K vode sa ani neodvážila priblížiť, stála kdesi úplne na okraji zaplavenej časti a na miesto s hlbokou vodou sa len pozerala. Nie žeby sa bála, teda... možno by sa aj bála, ale rozhodne by to nikdy nahlas nepriznala. Aspoň teda zatiaľ nie.

Siberia si to sedela v snehu a pokukovala po okolí, jej tmavý zadok bol hlboko zakopaný v snehu a ona možno z diaľky vyzerala ako akýsi kopček snehovej nádielky. Nebyť jej tmavých fľakov pri žltých očiach, možno by ju skutočne nebolo možné rozoznať od prostredia v ktorom sedela. Akonáhle počula, že sa k nej niekto blíži, uši sa jej dotkli zátylku a ona sa sklonila do svojej vyhĺbenej diery. Popravde ani nevedela prečo, ešte nepoznala nebezpečenstvá sveta do ktorého sa narodila, tak možno len chcela vtipne vystrašiť vlka, ktorý by okolo nej prechádzal. V jej mysli to dávalo zmysel, samozrejme, v šteňacej mysli dáva zmysel takmer všetko. Nestihla však na vlčicu ani zavrčať a tá si ju už aj všimla. Siberia nespokojne zavrčala svojim šteňacím hlasom a narovnala sa. Očká jej prešli po vlčici - jej hnedej srsti a bielych labkách, ktoré vyzerali takmer ako tie jej!
,,Ahooj! Mne sa ten sneh páči, len keby nebol taká studený!" odpovedala smutne, no chvost jej spokojne kmital zo strany na stranu, posielajúc do vzduchu kúdolky vločiek. Vlčica bola jedna z prvých, ktorú stretla mimo svojej rodiny. Teda samozrejme ... okrem toho jedného, ktorý trávil čas s Arminiom. Ten sa ale nepočítal! To bol predsa vlk! ,,Áno, moja maminka a ocinko to bývajú tiež. A aj moja sestrička a braček! Ty tu bývaš tiež?"

Úkryt >
Siberia si uvedomila že opustenie nory nebol dobrý nápad takmer okamžite ako sa do nej zahryzol chladný vzduchu. Do jej srsti sa opieral chladný vietor, aj keď bol lámaný vysokými stromami. Ich konáre o seba hlasno búchali a mladej vlčici trvalo niekoľko chvíľ zvyknúť si a nestrhávať sa pri každom nepríjemnom zapraskaní. Chvost sa jej pnel medzi zadnými labami a ona si odprisahala, že sa príliš ďaleko od rodičov nevyberie. Poobzerá sa po okolí a vráti sa možno ešte skôr ako si vôbec všimnú, že sa jej podarilo odísť. Spustila sa teda dolu po svahu, ktorý obklopoval ich noru a nie príliš príjemné sa zabárala do hlbokého snehu. Aj keď jej nohy už dávno neboli také krátke ako keď po prvý raz vkročila do závejou, aj tak jej v určitých miestach sneh takmer siahal až ku hrudi. ,,Humpfh," zamrnčala si popod nos a pokračovala ďalej dolu kopcekom až kým sa nedostala na rovinaté miesto. Tuná mala priamy výhľad na vchod do nory a mohla si byt na sto percent istá, že sa nestratí. Alebo v to aspoň mohla dúfať.

Pravda bola taká, že ju rozruch v úkryte ale vôbec netrápil. Siberia mala vo svojom vlčacom veku ešte stále pomerne hlboký spánok a zdalo by sa, že by na nej mohli súrodenci tancovať a ona by si to ani nevšimla! Až po niekoľkých hodinách sa jej podarilo rozlepiť žlté očká a začať sledovať prítmie v úkryte. Doľahúvali k nej slová a hlasy a všetky možné zvuky, ktoré si myslela, že ani nevie poriadne zaradiť. Spokojne sa natiahla, bola taká dlhá že snáď vyplnila celú kožušinu na ktorej spala! Svoje viečka držala jemne privreté, kým sa jej myseľ ešte pohybovala kdesi medzi zemou a ríšou snov v ktorej bola doteraz parádne skrytá. Až potom sa jej podarilo postaviť na labky, ušká držala stiahnuté pri hlave a na tvári šibalský úsmev. Nie, niekto ju nemôže vidieť, podarí sa jej dostať von bez toho aby ju niekto objavil! Prečo? Pretože preto! Možno hlavne aby si dokázala, že niečo podobné dokáže? Však čo bolo lepšie ako sa motať pri nore úplne potajomky?
> Boruvkovy les

Lotéria 2
Boruvkový les >
Siberia sa strčila do jednej z jaskýň, o ktorej vedela, že patrí im. Alebo také niečo. Možno príliš nerozumela prečo by nemohli byť všetci spolu, no napokon jej to bolo jedno. Presne vedela kam smeruje a čo chce robiť. A to niečo bolo - spať! Netrvalo ani niekoľko sekúnd kým sa jej podarilo zahrabať do kožušín, ktoré si pre nich pripravili ich rodičia. Alebo ktokoľvek iní, napokon Siberia nemala najmenšieho tušenia ako to ešte vo svorke funguje. Teda mala predstavu, samozrejme. Vedela ako funguje svorka, do určitej miery. Teraz na tom ale vôbec nezáležalo. Jediné čo malá vlčica chcela bolo zakrútiť sa do klbka v nore a spokojne spinkať až do okamihu kedy by ju nezobudili súrodenci alebo rodičia. A v tomto okamihu by im určite rada kusla do nohy. Čo napokon robila pomerne rada, len čo bola pravda. Spokojne si povzdychla a v klbku do ktorého sa skrútila si chvostom zakryla tmavý nos. Už jej chýbalo len pohodlné povzdychnutie a čoskoro sa nachádzala v zemi snov z ktorej si napokon aj tak nebude nič pamätať.

Lotéria 1
Najskôr sa k nim pridala mamka, čo bolo super. Aj keď slová, ktoré im venovala zase až tak super neboli, ale to nevadilo. Mladý vlci si zo slov mamky aj tak nič nerobili, takže si mohla napokon hovoriť čo chcela, Siberia i tak na brata vyplazila jazyk akoby o nič iné nešlo. A viete čo, už jej aj tak na tom zajdovi nezáležalo. Síce sa jej nepodarilo ho ochutnať, a do tlamičky sa jej stále tlačili sliny, to bolo asi všetko pri čom ich ostrá hra skončila. S nespokojným ,,Hmph," sa Sibin zadok spojil so zemou zatiaľ čo sledovala ako záujem jej súrodencov - alebo teda hlavne jedného, prešiel na niečo úplne iné. Vlčica sa napokon zase priplichtila k mamke aby jej mala možnosť oznámiť svoje ďalšie plány. Ako by to napokon bolo ak by tak neurobila? Mamka by predsa mala vedieť o všetkom! ,,Mami, ja som už unavená," posťažovala sa v rýchlosti a oprela si hlavu o jej rameno, presne tak ako to robievala vždy. ,,Môžem sa ísť schovať?" zazrela na ňu, no príliš dlho na odpoveď nečakala. Vedela že do úkrytu sa dostane aj sama! Napokon v tomto veku pre ňu nebolo vôbec nič nemožné.
> Úkryt

Lotéria 4/5
Zdalo sa, že sa obaja veľmi pekne urazili a len na seba zopár chvíľ ticho civeli. Armin pretínal pohľadom ju, ona pretínala jantárovými očami zase jeho. Nie žeby aj to nebola sranda, vrhať vražedné pohľady jeden na druhého, no bol to iný typ zábavy a v tejto chvíli nie príliš žiadajúci. Možno keď sa budú znovu váľať v nore! Možno potom ich bude baviť plaziť na seba jazyky omnoho viac. Alebo spať. A nakoniec to bolo aj jedno. ,,Humph, môžeme sa ešte hrať," pritakala na otázku napokon, predsa len aj ona sa chcela hrať s ním a aj napriek tomu ako sa obaja škádlili ho mala rada. Tuna nebola ani možnosť, že by existoval iný výsledok než tento, samozrejme. ,,No tak to teda nezožerieš!!" pískla za ním po tom čo sa jej podarilo vyhnúť sa jeho útoku na jej nos. Takmer až na ňufáku zacítila jeho sliny, čo možno bola aj jej bujná predstavivosť, laby do ohňa by za to nedala. Rovno sa vrhla za ním a cvakla mu zubami niekde neďaleko chvosta - dostatočne ďaleko na to ale aby jej v pohode zdrhol a ona utekala za ním.