Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Sopka cez svište >
Scerlneria sa pomaly a isto menila ako dvaja vlci prechádzali cez územia. Siberia by nebola verila, že za tak krátku dobu toho môžu prejsť tak veľa, no Admin mal skutočne väčšiu výdrž ako čakala. A až teraz asi uvedomila, že na Tom asi niečo bude. Však len pred pár týždňami ju úplne vyčerpal výlet s rodičmi kde nerobili nič iné len sa prechádzali popri jazere a pokúšali sa uloviť tučnú rybu. ,Ja som není ustráchana," nechala sa počuť, aj keď svojim vlastným slovám pomaly ani sama neverila. Nechcela sa nechať pred bratom zahanbiť, samozrejme. Aj keď mala nad čím premýšľať, ak sa im podarí dostať domov. Teda.. keď, sa im podarí dostať domov. Netreba byť negativistický. ,,Len mám realistické očakávania. A ty si úplne bezstarostný a nečakaná nič zlé.. aj to je veľmi nebezpečné Aelemin, okay?" pokračovala ale musela uznať, že vyad z tohoto miesta bol skutočne neskutočný. A bola rada, že sa nakoniec dala stiahnuť na výlet, ktorý sa jej najskôr až tak moc nepáčil. ,,Musíme si ale zapamätať kde to tu je. Je tu fakt krásne a páči sa mi tu. Myslíš, že by sme tu ešte niekedy prišli?" pýtala sa, no jednalo sa skôr o rečnícku otázku ako niečo iné. Nakoniec, Siberia si mohla robiť čo chcela! Keď bude teda dospelá, alebo tak nejako to fungovalo.
Armin pokračoval ale ďalej a ona nechcela zostať. Jej nálada už bola omnoho lepšia a snažila sa dostať z hlavy myšlienky na čierneho vlka ako len dobre mohla. Nakoniec, nebolo treba zostať závislí na minulosti, nie? ,,Myslíš si, že by sme mali mamke a tatkovi priniesť nejaký darček? Možno nejaký pekný kameň, čo by sa hodil ku kožušinám v nore?"
> Západný úkryt cez dlhú rieku

Aina >
Siberia mala chuť na neho znovu zavrčať, ale radšej zostala tichom jeho slová zasiahli presne tak kde mali a boleli o trošku viac ako by si predstavovala. Armin povedal presne to čo si myslela no nebola ochotná priznať ešte osobne. aspoň bude mať nad čím premýšľať pred spanim... Respektíve, čo ju bude držať v noci od spánku. Teraz ale len prekrútili očami a pokračovala za bratom. ,,Háti je teda pekne nepríjemná," zavrčala. Ako dcéra alfy mala mať aspoň nejakú predstavu ako sa starať o svojich vlkov! Siberia sice vedela, že vodcom svorky ste sa nestali len preto, že vaša mamka bola vodcom, ale to nebolo v tomto momente podstatné.,,Mali by sme to na ňu povedať keď sa dostaneme domov..." pokračovala. Siberia bola veľmi dobrá v tom hnevať sa na iných vlkov, ako sa mohlo zdať.
> Ragar cez svište

Ageron >
Siberia počas ich cesty preč z lesa celý čas zazerala na brata. Drzala sa za ním, takže nemal dôvod sa na ňu kuknúť, no v niektorých momentoch mala dojem akoby ho mohla prepáliť pohľadom. Ak by pohľad zapaľoval, Armin by v tomto momente bol len kopček popola. ,,Šibe ti?" spýtala sa ho, keď takmer až jasal nad tým čo si teraz zažili. Akoby obaja súrodenci zažili niečo úplne iné. A v tomto momente si Siberia nebola istá, ktorá z ich dvoch, kompletne rozdielnych reakcií bola tá správna. A či vôbec nejaká. ,,Vieš ako zle to mohlo skončiť? A ty máš ešte odvahu volať ho Lebkoun!" vrčala pomedzi zuby ako svojho nového brata nasledovala ďalej. Ako ho len veľmi chcela uhryznúť v tomto momente! ,,Vieš čo, nie... To nebola odvaha! To bola blbosť!" durdila sa so zamračenou tvárou, ale v tomto okamihu by ju nič neprinútilo aby ho nechala ísť samého. Vôbec nič to nemala spoločne s tým, že ak by ho aj nechala ísť, musela by sa do svorky dostať sama. A to sa jej teraz vôbec nechcelo. A hlavne teraz, keď sa blížila noc. A ako poznala svojho brata, určite by sa zrúbal hneď do prvej dieri a prieisle by domov aj s dvomi nohami zlomenými, nie len s jednou. Alebo si aspoň takto Siberia ospravedlňovala svoj strach. ,,Armiiiin, ty ma vôbec nepočúvaš!"
> Sopka

Siberia chvíľu len ticho stala vedľa brata a a reagovala na všetko čo sa dialo. Len pred pár dňami si aj vravela, že by chcela byť viac ako svoj brat, mať nejaké dobrodružstvá a zažiť niečo na čo by spomínala ešte ďalšie roky. V tomto momente ale, so srdcom búšiacim o hrudnú kosť si uvedomila... Že tie dobrodružstvá asi nebudú nič pre ňu. Tak trochu závidela bratovi, že sa dokázal tváriť akoby toto všetko bolo pre neho nič, keď ona bola na hranici paniky s chvostom vysiacim jej medzi zadnými nohami. Po Tom čo sa vlk znovu zneviditelnil a vyskočil im za chrbtami, odskočila a zadkom vrazila do ramena brata. V cievach jej bubnoval adrenalín a ona mala dojem akoby mala každú chvíľu vyvrátiť obsah svojho žalúdka. Čomu vlastne ani tak moc nerozumela, prečo tak veľmi panikárila, keď sa vlastne nič nedialo. Panika si ale nevyberá a rozhodne sa nespráva logicky - a mladá vlčica si začínala uvedomovať, že svet pre ňu nie je asi taký úplne rovnaký ako je pre Armina. A že možno nakoniec úplne preferuje zostať vo svojej svorke a najbližšie tri mesiace nebude ale že nič vymýšľať a pôjde tak maximálne na lov s rodičmi, keď im to už sľúbila.
,,Armin.." štuchla brata tiež, ktorý takmer s otvorenou tlamou hľadel na neznámeho. Chcela mu povedať aby šli domov, aby sa na to vykašľal. Nakoniec predsa aj v ich svorke budú nejaký zaujímavý vlci, no to už tmavý samec zabral iniciatívu do svojich vlastných lab a daroval Siberii do života strach od Boha. Uši sa jej stiahli ku zátylku a trvalo jej niekoľko sekúnd kým sa pohla za bratom. Ovládnuť niekoho telo a povedať čo chcel počuť? To bolo ako niečo zo zlého sna. ,,P-pre-prepáčte," povedala nakoniec, nejako zo seba vysúkala a ani nevedela ak už cupitala za bratom.
Nie, dobrodružstvá rozhodne nebudú nič pre ňu.
> Za bratom

Keď sa k nej brat posunul, Siberia zostala pevne stáť na mieste. Ich ramená sa dotýkali a ona bola rada - aspoň aká taká psychická podpora, keď jej srdce stále tak trochu silno bilo. Počula ho šušťať až kdesi v ušiach, no už to začínalo byť lepšie. Držala sa omnoho lepšie akoby sa držala ak by tohto vlka stretla sama. Keď sa k nim naklonil a ukázal im kus svojej tváre, bez premýšľania sykla a odtiahla sa. Síce už mala vlčica takmer rok, no ešte sa jej nepodarilo stretnúť niekoho zjazveného. A už určite nie tak zjazveného ako bol on. Ona sama si neuvedomovala, a Armin určite taktiež nie, ako veľmi zastrešený život zatiaľ obaja viedli, že nemuseli riešiť veci podobné ako tmavý samec. A Siberia ani nechcela. Radšej. ,,To muselo veľmi bolieť-" dostala zo seba napokon prvé slová v novej spoločnosti.
Jej brat stále pokračoval v kvákaní a nejako sa nemal k tomu aby pomaly vycúvali preč. Neznámy ich začal tak trochu spovedať, na niekoľko informácií dokázala konečne odpovedať aj ona. Pichla sa kdesi za Arminovu odpoveď aby ho napravila. ,,Baghý je vodca stále, áno," odpovedala. ,,Má krídla," doplnila ticho, nebola si istá či to o nej všetci vedeli, ale ona to teda skutočne vedela. A dokonca ich zažila na vlastnej koži! ,,Armin nevolaj ho tak," precedila pomedzi zuby, keď brat vlka nazval Lebkounem. Nebolo to vôbec zdvorilé, najmä ak sa nachádzali v jeho lese. Ňúfákom ho štuchla do krku za lícom. Správaj sa trochu!

S nadvihnutým obočím sledovala ako veľmi Armina tá jeho boľavá noha vôbec nebolí. Na tvári sa jej objavil úškrn, tak trošku mu to priala, no samozrejme nechcela aby mu niečo bolo. Najmä ak takéto zranenia môžu zostať do dospelosti.. jediné čo jej chýbalo bol chromý brat. Ešte by jej stále skúčal pod ušami! ,,Hej.. to si teda nevšimne," prekrútila očami, no svoje slová zakončila smiechom. No však uvidia či si to všimne alebo nie. Akurát mu šla hovoriť o to ako s rodičmi dohodla lov, a že ak by ho chceli stihnúť mali by sa vrátiť. Potom si uvedomila, že Armin s takou nohou asi na lov nepôjde, tak sa v strede nádychu zháčila a zamračila. Ale... mali by sme ísť domov aj tak.
Skôr ako sa stihli ďalej porozprávať, v lese zaznel hlas dospelého vlka a Siberiina srsť na chrbtici sa krásne naježila. Naplašila sa, nečakala nikoho neznámeho, najmä ak sa objavil z ničoho nič, ako by sa len zhmotnil na zem. O podobnej mágii ešte počula, tak jej niečo podobné ani nenapadlo. Vydala zo seba tlmené zapišťanie, niečo medzi hlasným nádychom a zavrčaním. Uši sa jej stiahli k lebke a mimovoľne sa zasunula za brata, ktorý, ako sa zdalo, nemal vôbec žiadne obavy. Teda, aspoň sa jej to zdalo do okamihu kedy prehovoril. ,,Ano.. zatúlali," pritakala mu a až teraz sa akosi narovnala. Neútočil na nich, tak to bolo fajn. Armin sa ale začal vypytovať, Siberia do neho štuchla a pohľadom naznačila otázku, či by nemali radšej odísť. Keďže les mu evidentne patril? Asi? Chcela sa spýtať čo to tu je za svorku, no držala radšej jazyk za zubami. Otázka bola či jej myšlienkovým pochodom Armin rozumel... o čom pochybovala.

Topole cez Armanské hory >
Až keď sa dostala k Arminovi bližšie, všimla ši, že kríva. Nebola si úplne istá ako sa to stalo a najmä ako bolo možné, že mal pred ňou taký veľký náskok ale v tomto momente ju to moc nezaujímalo. Zastavila nakoniec neďaleko neho a snažila sa predstierať, že vôbec nedychčí - pravda bola ale taká, že vyzerala akoby sa dusila a ešte sa jej aj suchý jazyk lepil na podnebie na čom sa skoro zadrhla druhýkrát. ,,To by som sa mala pýtať ja!" nespokojne na neho zagánila a narovnala sa. Fakt, že sa nachádzali na území svorky jej buď unikol alebo ho statočne ignorovala. ,,A ešte aj zranený. Keď to uvidí mamka, tak ťa natiahne ako kožušinu v nore," kárala ho akoby ona sama bola jeho mamka, od čoho mala veľmi ďaleko. Bála sa ale o neho, to bola pravda, aj keď v tomto momente by to určite nahlas nepriznala. A ak sa zranil on, čo bolo asi s Kezi? O tom nechcela ani pomyslieť. ,,Kde vlastne sme? Vieš kde sme?" pýtala sa, no Armin na ňu hádzal otázky rovnako ako robila ona. Ale áno.. ako ho našla? ,,Nasledovala som ťa z toho lesa s topoľmi, duh!"

Siberiou trhlo keď sa skutočne ozval hlas. Teda, najskôr - trvalo jej len niekoľko sekúnd úplne nepríjemného strachu, kým si uvedomila, že to bol hlas Arminia. ,,ARMIN?!" zvrieskla hlasom, ktorý bol tak trochu nahnevaným. Na druhú stranu bola rada, že sa jednalo práve o Armina. Lepšie ako nejaká príšera, ktorý by ju chcela zožrať. Skôr ako ale stihla za svojim bratom vyštartovať, ten sa vydal do lesa. Jej labky sa zachytávali o popadané konáre a raz si takmer aj narazila čumák, keď sa jej podarilo potknúť. Brat ju, samozrejme, nečakal. No Siberia nebola momentálne v stave keby by ho nechala len tak ísť. Nasledovala ho a on ju mal vždy za chvostom, no nestíhala tak ako by si predstavovala. Zdalo sa, že to sedenie na zadku pri mamke a tatkovi nebol zase tak dobrý nápad ako by si po prvý raz mohla myslieť.
> Ageron cez Armanské hory

Rozkvitnuté lúky >
Siberiu prekvapilo ako veľmi rýchlo na ňu dokázala padnúť tma. Teda, slnko ešte nebolo úplne za horizontom, no pod korunami stromov ho bolo akosi veľmi rýchlo omnoho menej ako na lúkach z ktorých prišla. Srsť na chrbte sa jej takmer ježila a ona si ticho šepkala, že by sa možno mala vrátiť. Srdce jej divoko bubnovalo keď sa rozhliadala naokolo seba, rozmýšľajúc či sa rovno otočiť na labe alebo pokračovať o niečo dopredu. Nakoniec sa jej nezdalo, že by jej niečo hrozilo, no.. mohol si byť niekto niekedy úplne istý? ,,Haló?" ozvala sa nakoniec, keď sa okraj lúky črtal len kdesi ďaleko za hrubými kmeňmi topoľov. Stromy boli vysoké a tenké, tak veľmi iné ako tie ktoré poznala z domu, že sa jej toto miesto tak úplne nezdalo. Ticho stála na mieste a načúvala či sa jej niekto alebo niečo ozve. Popravde si vôbec nebola istá čo by urobila, ak by sa niekto skutočne ozval. To bol ale problém jej budúceho ja, a teraz radšej len držala uši pekne vysoko a otáčala nimi do všetkých strán do ktorých mohla.

Boruvka >
Predierala sa trávou smerom kdesi za nosom. Tráva na lúke bola vysoká, miestami siahala až po jej ramená a Siberia verila, že ak by si ľahla na brucho, nikto by ju tu ani nenašiel. Toto miesto si kde musieť zapamätať nabudúce čo sa budú so súrodencami hrať schovávačku. To im to potom celkom natrie, že sa budú pozerať! Teraz ale pri sebe nikoho nemala a tak stále kráčala dopredu s chvostom vysoko vo vzduchu. Na steblách trávy bolo cítiť pachy vlkov, boli pomerne čerstvé, no nie dostatočne na to aby sa mala báť - toľko aj ako ešte vĺča dokázala povedať. A že na seba bola pomerne hrdá, že jej stopovanie tak dobre išlo! Teda.. momentálne ju nemal kto okontrolovať a potvrdiť alebo vyvrátiť jej tvrdenie, no Siberia si bola svojim úsudkom pomerne pevne istá. Pokračovala ku stromom, aj keď ju tam nič neťahalo. Chcela aspoň vidieť niečo čím by sa mohla pochváliť Arminovi a Kezi, keď sa konečne vrátia domov. A čo bolo lepšie ako nejaký úplne neznámi les?
> Lesík topoľov

Úkryt >
Siberia sa vydrala z nory keď už slnko takmer zapadalo. Fakt ako dlho spala jej známy nebol, no čo dokázala pomerne jednoducho rozpoznať bolo, že už nebola unavená. Spokojne poskakovala k miestu kde naposledy videla svojich rodičov a veľmi rýchlo zistila, že sa príliš nikam nepohli. Pevne nastražovala uši aby sa k nej dostali hlasy. A ona tak mohla zistiť, či je ten lov blízko alebo ani nie. Bohužiaľ ale svoju odpoveď nedokázala dostať úplne sama a tak len mykla ramenami. Však jej potom povedia. Snáď. Kto vie. ,,Čautee!" pozdravila sa rodičom nadšene a spokojne krútila chvostom. Zdalo sa, že sa skutočne ešte nikto neobjavil a oni čakali na info. To bolo okay, Siberia neočakávala, že sa na ich volanie niekto ozve v tej sekunde. A nakoniec, to bolo presne to, čo aj otecko predtým povedal. Nebol žiaden dôvod na to sa báť. Teda, to vlčici ani len nenapadlo. ,,Kým ešte budeme čakať tak idem ešte na prieskum, ale prídem!" uškrnula sa. Aj ona si chcela odhryznúť trochu dobrodružstva podľa vzoru svojich súrodencov. Zamávala rodičom na pozdrav a vybrala sa smerom, ktorým prišli. Napokon presne túto cestu poznala.
> Rozkvitnuté lúky cez Mahtae

Vlčica sa prebudila s trhnutím. Jej srdce silno bilo a dýchala plitko. V hlave sa jej stále odohrával sen, ktorý ju prebudil - drobné štriepky, ktoré zatiaľ ešte dávali zmysel. Siberia však cítila ako sa ich význam vytráca a spomienky na nej len ťažko zostávajú v jej myslí. S povzdychol sa zložila späť do klobúka s hlavou skrytou vlastným chvostom, no už nedokázala späť zaspať. Zostala ležať so stiahnutými ušami a snažila dýchaním spomaliť svoje utekajúce srdce. Našťastie sa však už necítila unavená aani labky jej vôbec nebrneli. Musela spat niekoľko pekných hodín, aj keď vonku to vyzeralo tak že tak isto ako keď sa dostala do nory. Po očku sledovala vchod do úkrytu akoby očakávala, že sa v ňom objaví niekto známi a ona nebude msjeit riešiť čo bude teraz robiť. Nacúvala hlasom z vonku, no nejako extra k nej žiadne nerenikali. Napokon načo by bola taká nora kde počujete všetko čo sa vonku šustne? Nora mala byť na odpočinok.
Počkala ešte niekoľko ďalších minút, len sa vyvaľujúc na svojom spacom mieste. Krásne si ponaťahovala svaly a spokojne zývla. Až potom sa konečne prinútila postaviť na labky a vrátiť sa von, skontrolovať či sa niečo v ich plánoch zmenilo. Ale popravde, kým budú čakať celkom by aj išla niečo preskúmať.
> Boruvka

Svorka >
Siberia išla priamo za nosom. Úkryt svojej svorky poznala veľmi dobre, nakoniec tu predsa len strávila najväčšiu časť svojho detstva. Či už vo vnútri alebo pred úkrytom. Čučoriedkové rastliny sa krčili na zemi a ona prechádzala po vychodenej cestičke. Labky sa jej zachytávala o zem a očkami nespokojne žmurkala. Už sa takmer ťahala, a teraz keď s ňou už nebol ani tatko ani mamka, tak sa jej už ani predstierať nechcelo. Prítmie v nore ju vôbec neprekvapilo, práve že sa naň celkom tešila. Nakoniec už aj vonku sa to pomaly a isto taktiež stmievalo. Siberia si nakoniec veľmi dobre vybrala čas na svoj odpočinok.
Ihneď ako vošla dnu zatvorila spokojne oči a ďalej šla po pamäti, presne na miesto kde sa narodila. Kožušiny tam boli príjemné, uležané a najmä voňali presne tak ako si pamätala. Skrútila sa na miesto, ktoré sa jej najviac páčilo, zhlboka sa nadýchla pachu svojich rodičov a súrodencov a takmer v okamihu zastala. Aspoň sa nemusela báť, že sa bude ďalších pár hodín prehadzovať zo strany na stranu pred spaním.

Smrekový les >
Siberii sa takmer až rozbúchalo srdce, keď sa ich malá skupinka dostala do ich lesa. Samozrejme, nejednalo sa o ich les per se, patril ich svorke a to stačilo. Mladá vlčica vedela, že odpočinok sa blíži, no držala sa hore až do toho momentu - toho momentu na ktorý tak dlho čakala! ,,Dobre," prikývla, no aj napriek tomu, že sa jej už oči zatvárali ešte zostala. Pozorovala mamku a takmer okamžite ako začala zakláňať hlavu, urobila tak aj ona. Zhlboka sa nadýchla a pokúšala sa kopírovať jej hlas, tie výšky a intonácia. Alebo také niečo. Na jej hlase bolo ešte stále počuť, že nebola úplne dospelá, no už od toho nemala príliš ďaleko. Už aj telom sa pomaly veľmi podobala na dospelca. Po vytí zostala stáť s nastraženými očami akoby očakávala, že sa im niekto ozve takmer okamžite. Vlastne, to mohla byť aj pravda, ale kto vie? ,,Hm.. No dobre. Tak ja idem," pousmiala sa na rodičov. ,,Ďakujem za výlet, mami, tati," obtrela sa každému z nich o predné laby a s kývnutím hlavy sa ešte raz rozlúčila. Čas sa skutočne pobrať spať do úkrytu.
> Úkryt

Paseka >
Cucitala ako len mohla a myšlienky jej popri tom stále ubiehali smerom k nore. Snažila sa ale veľmi nepôsobiť unavene, však ako veľmi trápne by to pre ňu mohlo byť! Ona? A unavená? No tak to teda nie. Rýchlo sa narovnala a preskákala dopredu, trvalo jej niekoľko minút kým sa znovu vrátila k ťahaniu labiek za sebou. Prosebne pozerala na stromy a všetko svoje okolie akoby očakávala, že sa ich les pred jej očami čarovne objaví. ,,Oh!! Tak to by sme mohli. Všetci spolu, to by bolo pekné," nadšene sa chytila návrhu, ktorý mal jej otecko. A potom vlastne rovno aj prikývla na jeho návrh so spánkom. ,,Uh-huh, až tak veľmi unavená nie som.." pokračovala akoby fakt, že je unavená bolo niečo zlé. Teda, ona vedela, že rozhodne sa nejedná o nič za čo by sa mala hanbiť ale.. Armin by určite po takej malej prechádzke unavený nebol! Zavrčala si popod nos a prekrútila očami. Mala by prestať takto premýšľať, keď jej brat nimi poriadne s nimi nebol. ,,Asi sa pôjdem najskôr trochu vyspať, mami," povedala nakoniec. ,,Ale to lovenie rýb bola zábava. Tak trochu... viacmenej. Tak aj tie zajace budú super určite."
> Boruvkova svorka cez Rozkvitnuté lúky