Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Siberia uprela pohľad na otca s jeho jedným uchom úplne snehovo bielym a zostatkom tváre čiernym ako uhoľ. Ani v prítmí skál a tmavnúceho včera ho nebolo ťažké v tme objaviť, jeho biele ucho svietilo veľmi ďaleko! Nakoniec presne tak ako jej predné labky a vlastne celá mamka. Otec sa napokon pridal do ich konverzácie, počas toho s Siberia prezerala labky. Bola popri tom v hlbokom zamyslení aj keď slová jej otecka ju trošku potešili. Takže, on to nerobí preto, že by ma nemal rád, hej? Ušká sa jej natriasali popri tom ako prehodila hlavu na druhú stranu. Premýšľala ako by bolo najlepšie konverzáciu s Arminiom začať, aj keď si vôbec nebola istá, či to chce riešiť. Jednoduché ignorovanie by snáď vyriešilo väčšiu časť problému a keď by sa začal nudiť, tak by jej dal potom pokoj.. Ako na jednu stranu tento plán znel veľmi nepriestrelne a zase na druhú stranu, znel úplne nefungujúco. Vlčica ale nie úplne rozumela prečo sú chalani taký, akých ich práve popísal. Iva sa jej zdala byť úplne v pohode, bolo to prečo, že bola dievča? ,,Tak ja s tým skúsim niečo urobiť a potom sa uvidí," obtrela sa Awarakovi o predné laby a nasledovala mamku smerom, ktorým predpokladala, že by mala byť svorka. Nebola si úplne istá, svoje okolie ešte nemala úplne naštudované, čo by nebolo na škodu urobiť. ,,A kedy bude ten lov teda? Hneď ako prídeme domov? Čakajú na nás?" preskákala dopredu aby bola zarovno mamky. ,,Ak nás čakajú mali by sme pridať do kroku, hm?" pokračovala ďalej stále za nosom, tentoraz ale rýchlejším krokom aby ich ešte predbehla. ,,Stihnem ešte predtým ísť do nory? To by som fakt chcela ale stihnúť."
> Paseka

Siberia poslušne počúvala čo jej mamka hovorí. Nakoniec sa predsa len spýtala a na odpovedi jej záležalo. Pohodlne oddychovala s hlavou na predných labách a pozerala smerom von. Už tak nepršalo a dokonca sa jej do srsti opieral teplý vánok! Skutočne príjemné. ,,Baghý som stretla, samozrejme! To je tá s krídlami," nadšene sa pridala do konverzácie, keď vo vzduchu padlo meno, ktoré poznala. Nie žeby poznala niekoho ďalšieho - možno zopár zo spomenutých v lese videla, no bolo veľmi ťažké priradiť si srsť ku tvári a tvár k menu, ktoré nepoznala. Mykla ramenami, trochu dúfala, že sa jej ešte podarí stretnúť toho vlka s rožkami. Nedávala príliš pozor na to čo im predtým hovoril.. Oh a Iva! Iva sa jej páčila, s tou by sa mohla ešte stretnúť. ,,Mohla by byť na love aj Iva. Stretla som ju predtým keď sme boli pri nore. Vyzerala byť fajn. Možno by sa so mnou chcela potom hrať," usmiala sa smerom na mamku. Počas toho ako bola vonku s rodičmi, úplne Ivu vypustila z hlavy. Kamaráti sú super! A lov sa razom zdal byť omnoho lákavejší! Siberia nemala ako vedieť, že Iva sa ale so svojim životom rozhodla úplne inak.
Potom sa ich konverzácia ale stočila smerom k ďalšej otázke, ktorú položila. Teraz si možno už aj priala aby tak radšej neurobila. ,,Uhm, asi hej," odpovedala, no nebola si úplne istá. Mamka jej tento názor úplne nepredala a ona ho rozhodne nkúpila. ,,Ale je blbý," odfrkla si nespokojne a prevrátila očami. ,,Budem mu to musieť potom vysvetliť asi. To by som... mohla zvládnuť."

VVJ >
Siberia mala uši stiahnuté ku hlave popri tom ako spokojne kráčala za mamkou. Teda... viac menej spokojne, keďže jej okolo láb člapkaľo blato, ktoré sa jej zarývalo pomedzi prsty. Jej biele predné laby už vôbec neboli biele a ona bola celá mokrá. Srsť síce svoju prácu robila, aby sa dažďová voda nedostala úplne až na jej pokožku, no vrchná srsť sa jej pomaly ale isto začínala lepiť k sebe. Poslušne ale nasledovala matku a nesťažovala sa, ich chôdza nebola bez slova. ,,A koľko vlkov je vlastne u nás vo svorke?" pýtala sa ďalej so záujmom. Možno jej maminka už túto informáciu zdelila, no ona si ju nezapamätala. Neklamala by, ak by povedala, že ako vĺča mala na mysli omnoho lepšie veci ako počet členov ich spoločenstva. Teraz podobné informácie začínali byť o dosť viac zaujímavé.
Mamka ich potom odklonila smerom ku skalám, keď sa obloha skutočne naštvala a čas od času začala kričať. Srsť na jej chrbte sa naježila a ona sa pricapila čo najbližšie ku stene, avšak tak aby mohla stále pozorovať padajúci dážď a oblaky na oblohe. Nakoniec si ľahla na zem a preložila laby cez seba. ,,Myslíš, že ma Armin nemá rád?" spýtala sa ďalej, bez nejakej väčšej indikácie. Jej hlas bol pokojný, akoby len niečo konštatovala. Pohľad smerovala von. A u Kezi.. to nebolo až také zlé.

Vlčica sa motala po okolí a po očku sledovala zostatok ryby, ktorý sa jej už nepodarilo zjesť. Nie len že mali na pláne posunúť sa ďalej, ale dokonca bolo pred ňou aj niečo nové! Niečo ďalšie nové. Vzrušujúce! Nad poznámkou mamky ohľadne súrodencov len mykla plecami. Príliš jej nevadilo, že sa k nim nepridajú. Popravde Siberii celkom vyhovovalo, že má rodičov len pre seba, aj keď si možno mala byť práve bližšia so súrodencami. Ale ako bolo povedané, príliš ju to neštvalo. ,,Zapojíme? A kto všetko tam bude? Veľa vlkov?" zaujímala sa vlčica. Zase až tak veľa cudzích vlkov nestretla, Siberia preferovala veci ktoré poznala a skúšať niečo nové pre ňu bolo omnoho jednoduchšia ak mala pri sebe aspoň vlkov, ktorých poznala. Už teraz vedela, že a bude mamky alebo tatka držať ako kliešť. ,,Myslíš, že tam bude aj Baghý? Teraz už asi budem moc veľká na to aby ma zobrala na chrbát, čo?" druhú otázku si zamrmlala popod nos pri pohľade na svoje dlhé špagetkovské laby. Keď bola maličká, snáď tretina z toho čo je teraz, Baghý si ju uložila na chrbát a vzala do vzduchu. Teraz to už asi nebude možné. Koľká škoda, zhodnotila s povzdychom. Rýchlo sa ale narovnala a nasledovala mamku kdesi ďalej.
> Južný Galtavar

Siberia ticho žuvala, snažila sa pomaly, zatiaľ čo počúvala čo jej vravel otec a rovnako aj maminka. Kosti ryby sa jej lepili na zuby a aj na jazyk. Miestami ich vyplúvala na zem, no až tak veľmi jej nevadili. ,,Presne, tak som si to myslela!" uškrnula sa na otca. Najskôr jeho šatku ani tak nebrala, samozrejme, akoby bola jeho úplnou súčasťou. Však nakoniec ho bez nej ani nepoznala. On by jej mohol poradiť ako niečo podobné nájsť! Ak mohol Armin, mohla aj ona. Musí sa ho na to presne spýtať. O rybách sa síce dalo rozprávať dlho, otecko vyzeral byť danou témou celkom nadšený - to sa ale o Siberii až tak povedať nedalo. Dojedla svoj kúsok ryby, aby sa jej bruško cítilo pekne plné a potom sa prišmatlala k mamke. ,,Hej, tomu rozumiem. Niekdy nie je in možnosť ako urobiť niečo čo sa ti nepáči!" pritakala ockovi, ktorý rozprával, že ryby môžu byť dobrým zdrojom jedla ak sa inak nedá. Možno aj mamka o tom niečo vedela. Ale keď nebolo treba tak prečo sa do niečoho nútiť?
Obtrela sa mamke o predné nohy. ,,A kam by sme ešte mohli ísť?" spýtala sa so záujmom. Ich momentálny výlet bol celkom dobrý. Siberia sa naučila zopár nových veci a dosť ich aj prvý raz uvidela! ,,A potom by sme mohli ísť aj domov, nie?" jemné naklonila hlavu na stranu. ,,Možno niekde tam aj ja nájdem nejaký náhrdelník alebo náramok!"

Uši sa jej stiahli ku hlave, toto jej skutočne nevyšlo. Teda, nie žeby niečo malo zákonom vyjsť hneď na prvý krát, to nie. Ale i tak sa necítila príliš dobre. Najmä keď jej ocko, to dokázal takmer okamžite. Fakt, že Awarak v tomto momente nelovil ryby po prvý raz nebol pre mladú Siberiu podstatný. Ešte stále bola vo veku, kedy jej prechody období nič nehovorili a život na planéte sa pre ňu začal jej vlastným narodením. ,,Okay. Nabudúce ulovím nejakú veľkú aj pre teba... Červenú!" usmiala sa na otca a chvost s jej zakmital zo strany na stranu. Ešte stále sa jej nepáčil jej výkon, ktorý predviedla, no v tomto momente s ním nedokázala nič urobiť. Asi si bude musieť zacvičiť - alebo teda, snažiť sa stáť na jednom mieste bez pohybu a najmä bez toho aby jej mozog utekal rôznymi smermi. To zvládne. Však už pomaly zvláda ignorovať Armina, tak to aspoň pôjde ruka v ruke, labka v labke. V tom momente s pomaly ale isto vrátila do reality a kukla na rybu. Samozrejme. Spapať rubu. Siberia sa spokojne nastavila.
,,Prečo nemáš rada ryby mami?" jemne naklonila hlavu na stranu a priňuchla si. Hej, ryba voňala veľmi... rybaco. Napokon sa nahla dopredu a zahryzla. Hmm. Nebola si úplne istá, no nevadilo jej to. ,,Ryby sú fajn," mykla plecami nakoniec. ,,Ale zajace sú troška viac fajn, vieš?" Jemne sa uškrnula a potom sa ponúkla znovu.

Siberia stála po členky vo vode v okamihu ako jej otec vysvetľoval, že jazero a lovenie rýb nejdú príliš dohromady s labkami vo vode. Takmer okamžite sa vyhrnula z jazera sama ako veľká voda - nechcela predsa len prekaziť rodinný lov. (Aj keď v tomto momente bola ,,rodina" len ona s mamkou a tatkom.) ,,Jasné. Laby mimo vody, kapiš," pritakala ocinovi aj keď jej to moc nedávalo zmysel. Predsa len by na ne lepšie dočiahla ak by bola bližšie nie? Nepýtala sa však, v tomto veku ešte stále pokladala všetko čo povedia rodičia takmer za sväté a preto len ticho stála s plne nastraženými ušami za ramenom tmavého vlka. Popravde, príliš ju to nebavilo. Sledovanie takmer nehybných vlniek na jazere nebolo niečo čo i predstavovala pod slovom ,,lov" avšak ako určite bude v budúcnosti vedieť, trpezlivosť je základ.
Zožrala tiché zakňučanie, ktoré sa jej takmer vydralo z hrdla a s veľkými očami pozrela na mamku. V pohľade sa jej dala črtať otázka, či je toto skutočne presne to, čo majú robiť. Potajme dúfala, že ju mamka vyslobodí. Ale! Ale tato niečo chytil akurát v momente keď sa nepozerala! ,,Ono to vždy trvá tak dlllhoo?" pýtala sa s poklepnutými ušami a grimasou na tvári. ,,Ale chápem ako to funguje," povzdychla si napokon. Možno to nebude taká nuda ak sa jej skutočne niečo podarí uloviť - postavila sa teda nad vodu a čakala. A čakala. A čakala. V jej mysli uehlo už niekoľko hodín aj keď z pohľadu pozorovateľa to nebolo určite viac ako niekoľko minút. ,,Tie ryby ma nemajú radi! Tatooo."

Siberia sledovala ako sa pomaly jej súrodenci rozchádzajú - to pre ňu nebol až taký problém. Aspoň nemusela ďalej gániť na Armina, ktorý mal vždy plnú tlamu poznámok. V duchu si odfúkla a napokon vrhla pohľad na maminu a jej modré oči, ktoré tak dôverne poznala. Mamku mala rada, navykla si na ňu viac a omnoho skôr ako na otca a popravde sa jej pozdávalo, že by bola chvíľku s ňou sama. Aj keď len tak.. po očku. Predné labky držala pri sebe zatiaľ čo presunula pohľad na jazero, tak veľmi podobné farbe mamkiných očí. ,,Zvládnem to?" spýtala sa trochu s obavami v hlase. Ale ak mamka vravela, že áno, tak áno! V rýchlosti sa pozrela smerom, ktorým odišiel Armin, či sa odtiaľ predsa len náhodou nevyvalí a zase bude stredobodom pozornosti. ,,Poďme, poďme," nadspokočila napokon spokojne s krútiacim chvostom, keď sa presvedčila, že brat sa skutočne nevracia. Preskákala k brehu jazera upierajúc pohľad do vody, akoby čakala, že jej ryba skočí priamo do úst. Vlhkosť jej nevadila, voda sa jej dostávala medzi prsty predných láb akoby tam patrila - Siberia si bola takmer úplne istá, že jazerá a vodné plochy budú jej nové najobľúbenejšie miesto na svete. A pri tom sa skutočne oplatí vedieť loviť tie ryby. ,,Aké ryby budeme loviť keď žiadne nevidím?" mrnčala. Jednou z predných láb ťapla po vodnej hladine. Nie, trpezlivosť zatiaľ nebola jej silná vlastnosť.

Siberia veľmi ostro zazerala na svojho brata, ako len mohla. Možno ak by v tomto momente jej krv nosila mágiu ohňa tak by mu v srsti navrela tichá iskra. Armin mohol byť ale spokojný a dokonca nemusel spať s jedným otvoreným okom, keďže Siberia mala od ohňa tak ďaleko ako... voda od ohňa? Hah! A dokonca o svojej mágii ešte ani nevedela! Na čom by bolo fajn zapracovať, no v jej veku bolo ešte na všetko dosť času. Viac ako dosť popravde. ,,Mamiiii!" vybrala sa vlčica k poslednej vlne ochrany, ktorú mala. Mamka bola predsa len tá ku ktorej sa dalo utiekať, nie? ,,Mňa už Armin nebaví, nemôžeme ho fakt vrátiť?" kňučala zatiaľ čo stále na brata zazerala. Hej, pravda bola, že s ním bola sranda. Niekedy. To bolo hlavné slovo, že niekedy. Inokedy, čo zase bolo väčšinu času sa okolo neho nedalo vydržať. A v ich veku už ani hryzanie do členku nepomohlo. Najmä ak Siberia vedela, že jej brat nemá žiadnych zábran a nakoniec by ju to aj tak bolelo viac ako ona. ,,Alebo ho vymeníme za niekoho iného? Mami prosiim!!" dožadovala sa. ,,Kezi si môžeme nechať."

Siberia sa držala v ústraní, nebolo možné pochybovať o fakte, že jej samota zase až tak nevadí. Aj napriek tomu sa však stále držala nadhľad svojich rodičov - nie ako na území svorky, kde jej známy pach dovolil odtrajdať sa aj kdesi ďalej. Na pol ucha počúvala o čom sa rozprávali, aj keď pravda bola taká, že viac ju zaujímala problematika jej odmeny za návštevu Bohov. Bola to skutočne odmena len za návštevu? Siberia si nebola istá a jej počúvanie čo mamka vravela sa vyplo asi niekde v polovici konverzácie. Možno kdesi keď s k nim pridal Armin Barmin, ktorý bol pre ňu v tomto momente ten najviac otravný vlk. Ale aj keby to ona v tomto momente rozhodne nahlas nepriznala, bol zatiaľ aj celkom cool. Samozrejme až po Baki a Kezinych krídlach.
Priplietla sa napokon k nim aj tak, pridávajúc sa do konverzácie ako duch- vtedy keď to potrebovala ona. Potrebovala alebo chcela, to bola otázka na ďalší deň. ,,A tam by sme sa nemohli ísť pozrieť?" spýtala sa keď sa jej podarilo dotiahnuť k mamke a bratovi.

Siberia sa snažila svoju pozornosť trhať medzi tromi vecami, čo jej nešlo zase až tak moc dobre. Prvým bol Armin, ktorý dokázal jej slová kontrovať možno až príliš rýchlo. Klamala by ak by povedala, že jej to nevadilo. Svoju nespokojnosť dávala najavo zmršteným nosom, no nepokračovala ďalej. Nevedela ako sa mu dostať pod kožu, ale on to dokázal takmer v každom posmešku. A teraz mal ešte aj cetku na krku! Toľká okázalosť! ,,Špinavé veci sa ale nezbierajú," zabrdla do neho, aj keď bolo úplne jasné, že jej slová nemajú žiaden zmysel. Ona by bola prvá, kto by zberal veci zo zeme, ak by to znamenalo, že by sa mohla od svojich súrodencov nejako odlíšiť. Bola pravda, že ten náhrdelník keď ťa našiel na zemi alebo si z nej robí len srandu? Je fakt, že niečo podobné mala už na dosah ale upleb to prehliadla? Siberia nevedela, no nejako nej to ukradlo náladu, ktorú mala doteraz pomerne dobrú. Musím mať oči otvorené! zaprisahala sa sama sebe. Možno skutočne niečo nájde omnoho skôr ako čakala! A ak nie, pôjde si niečo vypýtať. Cupkala ďalej pri mamke a sledovala ako sa hory pomaly menia na les a ako sa za lesom črtá veľké jazero ku ktorému evidentne smerovali. ,,Môžeme si zaplávať?" otočila sa k mamke s nádejou.
> VVJ

Vĺča sledovalo ako jej mamka vysvetlovala ako by mohla dostať tiež krídelká. Nos sa jej ohrnul, čakala že jej asi len tak nenarastú, ale nejaké blbé kamienky a neviem čo ešte? To znelo omnoho jednoduchšie ako by sa mohlo zdať. Minimálne v jej obmedzenom pohľade na svet. Prikývla. ,,To znie jednoducho!" zazubila sa na mamku, n chrobák, ktorý sa jej dostal do hlavy bol omnoho väčší. ,,A čo také iné by som mohla mať?" pýtala sa zvedavo. Zaujímalo ju to viac ako brat, ktorý si ju momentálne doberal. ,,Keď už aj rohy niekto má! To nie je fér, oni mali viac času si niečo vymyslieť!" blabotala ďalej zatiaľ čo sa jej v hlave prevaľovali myšlienky a nápady, čo by asi tak mohlo byť originálne. Co keby mala parohy soba? Alebo priľnavé packy jašteríc? To by bolo určite veľmi cool! ,,Tak ja si to premyslím a potom ti poviem, okay?" obtrela sa mamke o predné laby a výhľad z vyhliadky hltala len okrajovo. Krídla sa zdali byť omnoho dôležitejšie. ,,Potom by sme tam mohli ísť spolu, len my dve," krútila chvostom. Bolo ťažké mať neubúdajúcu pozornosť jedného z rodičov, najmä ak ste mali tak veľkú rodinu - alebo sa minimalne Siberii zdala byť dosť veľká, najmä keď si ju brat doberal. Prečo by Životu či Smrti či komu nemohla miesto kameňov predať Armina? Zamračila sa na neho.
,,Armus bambus blee," vyplazila na neho jazyk a pokrčila nosom.. Ak by v tomto momente nedolovala informácie z mamky, rozhodne by po ňom skočila aby mu hryzla do chvosta. Alebo aj nie, hryzenie do chvosta ju už tak veľmi nezaujímalo, dalo by sa povedať, že z neho už vyrástla. Napokon k nemu ale aj tak priskákala a nosom ho štuchla za rebrrá. ,,A ty odkiaľ hento máš?" pýtala sa. ,,Kde si to našiel priznaj sa!"
> Východný hvozd cez Zrkadlovky

Siberia mala doteraz oči len na bielej srsti svojej mamky. Pekne kontrastovala s tmavým prostredím tôňky v nočnom čase a až po jej slováh jej jantárové oči skočili ku Kezi. Oči sa jej roztiahli ešte váčšmi ako predtým a hlasno zalapala po dychu. ,,KEZI?!" preskočila ku sestrinmu boku a rozhodla sa ju poctiť svojou prítomnosťou. Tmavá srsť sestri v temnote pôsobila ešte tmavším dojmom, no to nebolo v tomto momente žiadnym problémom. ,,To ako??" dožadovala sa s rozhodnutím, že sestru nenechá odpočinúť do okamihu kým jej všetko nerozpovie. Siberia do tohoto momentu počítala s faktom, že takéto veci sa týkajú len dospelých vlkov - však nakoniec sa jej zatiaľ skutočne podarilo stretnúť len Baki a Noriho, ktorí boli obaja už pekne za vekom vĺčat. ,,Mami, budeme mať všetci také?" otočila sa na Aranel s iskričkami v očiach. Keďže akosi počítala, že keď jeden súrodenec, tak všetci. Dávalo to smysel, nie? ,,Budem mať aj ja také? Mamiii, aj ja chcem také!!" priskákala k mamke, po očku aj ušku sledujúc Kezi, keby jej chcela m problematike niečo porozprávať, aby jej nič neušlo.
> Vyhliadka cez Les

Svorka >
Bolo ťažké držať krok s vlkmi s ktorými sa Siberia zaoberala. Nie žeby na ňu nečakali, dokonca aj jej labky boli o dostatočne dlhé aby s kýmkoľvek dokázala udržať krok. Nie, to skutočne nebol problém. Skôr všetky nové veci ktoré sa jej dostávali do očí a úší a najmä do nosa ju privádzali k veľkej nadšenosti. Najskôr sa rozhliadala, chcela si poriadne zapamätať kde sa jazierko nachádza aby sa sem mohla napokon kedykoľvek dostať sama. Jediné čo ale bolo úplne jasné bol fakt, že jazierko nie je ďaleko od ich nory. Správna cesta jej ešte utekala, ale to bol len malý detail ku ktorého objasneniu sa rozhodne dostane čoskoro. Chvostík sa jej krútil zo strany na stranu keď po niekoľkých minútach pricapkala k rodine - voda vyzerala veľmi lákavo, no popravde sa do nej ešte neodvážila vstúpiť. Možno neskôr. ,,Už chceme ísť preč?" spýtala sa s naklonenou hlavou. Očká jej preskočili ku Kezi a napokon mykla ramenami. Jej bolo jedno či tu ostanú alebo sa poberú ďalej. Siberia bola momentálne v období, kedy každý výlet bol dobrodružstvom a verila, že ak nemôže niečo preskúmať teraz, má celý život na to aby ich preskúmala. V tomto momente ešte nemyslela tak ďaleko do budúcnosti. ,,Vedeli ste, že vlci majú krídla a rohy?" nadhodila napokon nadšene skôr ako dokázala mamka odpovedať sestre.

Siberia by v tomto momente už mala problém spočítať všetkých svojich priateľov na prstoch oboch svojich predných láb! Samozrejme však záležalo na definícií slovaka kamarát - to však nebolo podstatné! Spokojne zabubnovala labkami o zem vo svojom oslavnom tanci a krútila chvostom. Vlk s krídlami! Vlk s rožkami! A Iva! Ktorá nebola vekom tak veľmi ďaleko od veku Siberie. Skupinka priateľov, alebo skôr známych, od ktorej sa mohla vlčica teraz odraziť. No teraz, ako sa zdalo, že každý mal akúsi svoju prácu, ona zostala sama medzi stromami. Nie eby jej to vadilo, to nie. Ona sa dokázala zabaviť aj sama! Všetko bolo ale akosi lepšie keď ste mali niekoho po svojom boku, kohokoľvek.
Poobzerala sa. Kam sa vyparili jej súrodenci? Mala by mamke povedať koho sa jej podarilo stretnúť, áno to bol veľmi dobrý plán. Siberia sa rozbehla smerom kde si myslela, že by sa mohli nachádzať. Trvalo jej niekoľko minút kým ich našla, možno až príliš dlho pre jej osobné dobro. Možno by sa nemala od nich až tak moc vzďaľovať. To však bola len chvíľková myšlienka a mnohým bolo určite jasné, že až také jednoduché to nebude. ,,Počkajte maaa," bežala za nimi smerom kde ešte nebola. Srdce jej bilo rýchlo v očakávaní nového dobrodružsta.
> Tôňka