Gallirea - Příspěvky uživatele

Boruvka cez Mahtae sever >
Zatiaľ čo sa predierala pomedzi stromy, ktoré patrili jej svorke, netušila, že vonku tak veľmi sneží. Dávala pozor na to či medzi nimi objaví niekde skrytého Armina, snažila sa ísť späť po svojej vlastnej stope, no nový sneh veľmi rýchlo prekryl jej pach a evidentne aj pach brata. Netrvalo príliš dlho aby si uvedomila, že toto bol veľmi blbý nápad na to aby ho dokázala nájsť. Mohla dobre vedieť, že Armin nebude tak blbý aby sa nechal tak jednoducho vystopovať. Možno ho skutočne podceňovala - a to bol aj jeden z dôvodov prečo sa práve dostala do tejto kaše.
Bola jej zima, triasla sa a obrovské snehové vločky jej vrážali do tela. Siberia cítila ako jej sadali na srsť a razom zase odlietali a všetko bolo tak biele, že už ani nevedela kde sa nachádza jej tmavý zadok. Mihalnice na jej jantárových očiach boli taktiež plné snehu, čo robilo žmurkanie ešte o niečo ťažšie. Sakra. Sakra, sakra! Stratila svoj smer a jediné čo mohla urobiť bolo kráčať vpred. Teda, samozrejme mohla zostať sedieť na mieste, no to by jej taktiež príliš nepomohlo. Nechcela zamrznúť a pohyb jej v tom veľmi pomáhal. Aj keď mala dojem, že každým krokom sa dostávala ďalej a ďalej od miesta kam sa chcela dostať. Bolo vtipné uvedomiť si, že sa vybrala na záchrannú misiu a nakoniec skončila sama totálne stratená. Srdce jej silne búšilo, nevedela čo má robiť a bola len niekoľko minút ďaleko od toho aby začala plakať. Už takmer cítila pálenie v očiach ako sa jej slzy tlačili von. Toto teda úplne posrala.

Jej pozornosť nebola v tomto momente úplne najlepšia čo bolo aj dôvodom prečo ju prestalo aj stavanie svojej snehovej sošky baviť takmer okamžite ako ju dokončila. Zhlboka vydýchla počas toho ako pohľadom skĺzavala po vlkoch v ich malej skupinke. Bola tu mamka, otecko.. to ale zďaleka nebol vôbec plný počet vlkov, ktorý by tu čakala. Chýbala ešte sestra (ktorú Siberia nevidela už ani poriadne nepamätala) a brat. V rýchlosti sa zamračila a začala obzerať všade naokolo. Však bol hneď za ňou! Kam ten zase zmizol? Sakriš Armin, čo zase vyvádzaš? Vlčica dúfala, že brat využil fakt, že mamka mala dosť starostí s týmto neznámym a vliezol teda priamo do nory. To bolo fajn, aspoň získal o niečo viac času k tomu aby sa mu zahojila noha a ani jeden z ich rodičov si nič nevšimli. Niekde v hĺbke duši ale tušila, že zase zdrhol a ono ho mala takú silnú chuť uhryznúť, že to ani nebolo snáď možné. Stiahla uši a nenápadne prešla pohľadom po rodičoch. Keď si bola istá, že na ňu nepozerajú, vytratila sa medzi stromy.
> VVj cez Mahtae sever

Advent 23. - Úloha 20. Zkus v sobě najít/použij Vlčíškovu magii
Počas toho ako sa prechádzala po lese sledovala ako sa jej tvorili obláčiky akonáhle vydychovala. Páčilo sa jej ako sa vyparili po pár sekundách toho ako sa vznášali vo vzduchu. Bolo by zaujímavé ak by niečo také dokázala vytvoriť. Zdalo sa jej, že kedysi počula, že existoval vlk, ktorý dokázal ovládať sneh. V tomto momente si nebola úplne istá od koho to počula, ale to bolo viac menej jedno. V rýchlosti sa snažila vyhľadať v mysli čo všetko vedela o mágiách - vedela, že sa o tom rozprávali s mamkou alebo otecko, no momentálne sa jej len ťažko spomínalo na to ako funguje. Ona sama sa nikdy o mágiu nezaujímala, a preto mala veľmi obmedzené znalosti. Nakoniec sa proste posadila a vydýchla. Zavrela oči zatiaľ čo teatrálne preniesla: ,,Prosím, prosím, začni snežiť."
Trvalo jej niekoľko sekúnd kým sa odvážila otvoriť oči, akoby sa nevedela rozhodnúť či chce vidieť výsledok svojho snaženia. Napokon sa ale prinútila a .. nič. Odfrkla si. Možno to bolo preto, že čakala príliš dlho na to aby otvorila oči? Hej, to by mohlo byť ono. Rozhodla sa to nakoniec skúsiť ešte raz, alebo možno ešte raz raz. ,,Prosím, prosím, začni snežiť," povedala a tentoraz rozďavila oči ihneď ako mohla. Nebola si istá či mágia funguje lepšie keď má zatvorené oči alebo práve naopak. Bude sa musieť spýtať mamky. Rozhliadanie sa na všetky strany jej ale vôbec nepomohlo - výsledok bol úplne rovnaký ako pred pár chvíľami. Snežiť rozhodne nezačalo a aj keď jej to neurobilo radosť, čo mohla robiť? Možno je jej mágia nejaká iná!

Advent 22. - Úloha 21. Zkus postavit Iglú
Sedela v lese, ktorý patril jej svorke, zatiaľ čo sledovala ako všade padal sneh. Nebola si úplne istá ako bolo možné, že snehové vločky padali aj medzi stromami. Ako bolo možné, že sa nezachytia na konároch, keď ona len ťažko videla oblohu? Nevedela a v tomto momente sa ani nechala nikoho spýtať. Ona by mala byť tá múdra, tak si nemohla dovoliť mať blbé otázky. A ako vedela, že táto otázka je zrovna blbá? V tom si nikdy nemohla byť plne istá. Pohľad jej ale padol do hŕby snehu, ktorá tam akosi nepatrila. Mladá vlčica sa rýchlo vyhupla na nohy a prešla k nej a začal ju ostražito oňuchávať. Ako bolo možné, že až tak veľká kopa sa našla kdesi pod stromami? Mykla ramenami, nič zvláštne na nej nebolo, len čo bola pravda.
Možno by to bolo dobré miesto na skrýšu? Uškrnula sa, hej to by sa jej páčilo. Možno potom by jej závidel aj Armin a všetko by bolo perfektné! Nečakala príliš dlho a rovno sa pustila do kopania. Najskôr jej to šlo dobre, sneh na vonkajšku bol jemnučký a Siberia si bola istá, že by jej kopanie išlo super aj bez pazúrikov. O pár desiatok centimetrov hlbšie to už ale bolo o niečom inom. Napadaný sneh sa vlastnou váhou premenil na niečo o dosť tvrdšie ako niečo čo by si predstavovala. Odfrkla si, zase až tak veľmi ju to nebavilo! Kobka, ktorá sa jej podarila vykopať nakoniec bola dostatočne veľká aby sa tam narvala sama stočená do akéhosi klíčka. Nohy si síce skoro narvala do vlastnej tlamy, ale podarilo sa jej si tam ľahnúť! Armin z toho nakoniec asi nebude taký nadšený ak by si myslela.

December || 2 || Karoe
Siberia cítila prítomnosť ďalšieho vlka, no na to si už zvykla. Dobre vedela, že všade kde sa pohne, je vysoko pravdepodobné, že sa ocitne s nejakým neznámym vlkom. Stále ju trochu cukalo pri tejto predstave, no snažila sa s tým niečo robiť - či jej to aj vychádzalo bola otázka do iných dní. Uši mala nastražené, no snažila sa tváriť, že si robí svoje a na neznámu sa pozrela až v okamihu, keď na ňu prehovorila. ,,Oh, dobrý!" pozdravila sa zatiaľ čo jej chvost trošku nervózne zabubnoval o snehový podklad. Nebola si úplne istá čo sa jej vlčica pýta a preto zmraštila nos. Nebodaj si myslela, že jej labky cítili sneh inak len preto, že boli inej farby? Celkom .. zaujímavá teória. ,,Um, no.. áno?" pozrela na svoje predné laby, akoby ich predtým nevidela. Popravde ju ani moc nenapadlo niekedy skúmať, či skutočne cíti podklad rovnako na všetkých štyroch labách. A teraz... ju to pomerne zaujímalo. ,,Vy máte vankúšiky na labkách všetky rovnakej farby?" pýtala sa. Keď už sa pýtali, bude sa pýtať aj ona. ,,Vraj, že sú vlci, ktorý majú na vankúšikoch farebné fľaky, ale žiadny taký som ešte popravde nevidela."

Advent 21. - Úloha 5. Postav vlkuláka
Siberia sa došmatlala ku svojej skupinke vlkov, ale nedialo sa príliš veľa. Vlčica síce v porovnaní so svojim bratom patrila k tým pokojnejším, no ani ju nebavilo pozerať ako sa nejaký dospeláci rozprávajú o niečom čo jej vlastne ani tak moc nedávalo zmysel. Zdalo sa, že jej chýbala nejaká podstatná informácia, ktorá by jej dala veci nejako dohromady - zatiaľ sa však k nej niš extra nedostalo a tak jej pozornosť utekala ku snehu na ktorom stála. Posadila sa a prehrabávala sa v ňou prednými labami. Uši jej stále poskakovali na hlave ako sa pokúšala zaznamenať všetko čo jej prišlo v rozhovore nejakým spôsobom dôležité. Nepokúšala sa vytvoriť nič veľké, popravde sa zo začiatku ani nepokúšala vytvoriť nič konkrétne. Jej neohrabané labky najskôr umacali sneh do akejsi podlhovastej elipsy, akonáhle ju ale pricapila na zem, vznikol ležatý cylinder, ktorý sa veľmi podobal na ležiaceho vlka. Siberia naklonila hlavu jemne na stranu a musela sa úškrnúť. Áno! Vyzerá skutočne ako vlk! Vlčica vystrčila špičku jazyka von zo svojej tlamy počas toho ako sa čo najviac sústredene snažila vytvarovať hlavu. Nedarilo sa jej príliš, klamala by a by povedala, že áno. To čo mala byť guľka s ušami bola len akási splacnutá placka a všade boli vidieť otlačky jej láb! Možno ak by skúsila urobiť niečo väčšie, tak by to bolo jednoduchšie? Prekrútila očami, už sa jej nechcelo začínať nič nové a tak len nejako dokončila vlkovi chvost a pridala stebielka trávy ako ňufák. Ale hej, nevyzeralo to až tak zle ako sa na prvý pohľad zdalo.. Ale mohlo to byť určite lepšie.

Siberia did not mind ice and snow - she actually liked it pretty much. She liked how the snowflakes looked on her black fur. Almost like little stars on the sky! If she cared to look hard enough, she would be able to see some made-up constelations, she was sure of it. Her dark tail stood up against white snow as she swirled it around. All around her wisps of fallen snow danced and she giggled like a little puppy when it landed on her black nose. Yeah, she actually loved snow pretty much. There was like only one thing that would make her day better and it was, if someone from her family was there with her. Like, maybe Armin would be fun to have around? Her brother sure is a chaaracter and Siberia like to pretend she hates him. Thats actually not true and she choose to spend time with him almost always she can.
But he wasnt here and he also wasnt anywhere near - as long as she was able to tell at least, so wvwerything she had was her own company. ,,Hm, what now?" she wondered as her eyes travelled all around. Nothing exactly interesting, what would catch her attention, so everything that was left for her was jumping aroud. And that was exactl what she did. Jumped around in the snow, tryng to kick the snow clumbs as up in the air as she could.
And she hoped nobody was able to see her now.

18.12. 16. Dováděj ve sněhu (December || 1 || Karoe)
Siberia a zas a znovu motala okolo jazera. Mala jazerá rada, aj keď sa tak na prvý pohľad zdať nemuselo. Nie žeby bola úplne vyvedená z miery, keď videla vodnú plochu, to nie, ale na druhej strane, vždy sa tešila, keď sa jej k nejakému podarilo dostať. Spokojne si krútila chvostom a poskakovala po napadnutom snehu. Vo svojom veku bola dostatočne ľahká na to aby sa jej laby nezabárali do čerstvo napadnutého snehu príliš hlboko. To jej vyhovovalo, lebo sa jej páčilo skákať a vyskakovať dostatočne vysoko, aby sa jej predné laby zahrabali do snehu tak hlboko ako len mohli. Hlavu sa snažila držať vyššie, aby si nenarazila aj nos, avšak aj keby tak čo? Sneh bol mäkučký ako kožušiny v ich nore vo svorke, a to sa jej taktiež veľmi páčilo. Popravde, keď nad tým Siberia trošku uvažovala, vlastne si uvedomila, že zimu tak trochu miluje. Zima bola sranda a sneh tak isto. Aj keď - kúpania v jazere bolo omnoho lepšie v lete ako teraz.
Vlčica sa spokojne zvalila do snehu, prevalila sa cez kopu snehu a zostala ležať na kameňoch neďaleko jazera, chichotajúc sa ako malé šteňa. Nie, skutočne to bola zábava a jediné čo by v tomto momente urobilo jej náladu ešte o niečo lepšiu bolo, ak by sa tu razom objavil jej brat. Sib sa veľmi rada hrala na paničku, ktorá svojho brata nemala rada, avšak pravda bola úplne iná. Ak mohla, preferovala svoj čas s Arminom, najmä ak na neho mohla potom hodiť všetko blbé čo sa im na ich dobrodružstve stalo.
So spokojným úsmevom na tvári sa vyrovnala a natiahla krk aby sa porozhliadla. Akoby očakávala, že sa Armin objaví presne vo chvíli keď si na neho spomenula.

Advent 17. - Úloha 25. Ochutnej padající sněhové vločky
Siberii poskočili takmer okamžite ako sa k nim do lesa dostali hlasy. Ona sama ich poriadne nedokázala identifikovať, no bolo počuť, že sa niekto objavil. Nie žeby jej na tom nejako extra záležalo, najmä keď mala pri sebe svojich rodičov. Možno by sa mala skutočne viac socializovať, ako jej to naznačil brat, ale nejako ju to k ostatným neťahalo. Zatiaľ. Niekto si mohol povedať, že z toho vyrastie, no vo veku v akom sa momentálne nachádzala si ona svoje problémy ešte poriadne neuvedomovala. Konverzácia naokolo nej tiekla veľmi pomaly a ona nemohla povedať, že ju príliš bavila. Popravde sa v tomto momente ani moc Arminovi nečudovala, že ju napokon zase úplne zradil a zdrhol ešte skôr ako sa vôbec dostavil domov. V rýchlosti prekrútila očami, to bol čistý Armin, čo na to iné mohla povedať.
Miesto toho aby sa k nim normálne do konverzácie pridala, radšej zostala sledovať svoje okolie. Páčilo sa jej ako snehové vločky poskakovali po stromoch a to jej vyvolávalo úsmev na tvári. Nie len že bolo všetko krásne trblietavé, ešte sa to aj hmýrilo a vyzeralo hrozne chutne. Vlčici sa na tvári objavila vráska. Bolo by moc divné ak by sa teraz odpojila na chvíľu a šla si chytiť jednu vločku? Hodila očkom po otcovi rovnako ako po mamke a na pár krokov sa vzdialila. Nie príliš ďaleko, ale zato dostatočne na to aby jej nikto nepozeral do hrdla keď sa pokúšala jednu (alebo možno aj viac) padajúcich vločiek zachytiť na špičku jazyka. Predtým ako sa jej skutočne podarilo jednu chytiť, zopár ich dostala aj do nosa - čo nebol taký veľký problém ako by si mohla myslieť.

Siberia stála na prázdnej lúke a popravde netušila ako sa sem dostala. Akože, v poslednej dobe sa poriadne nepohla preč z územia ich svorky. I keď to nebol najlepší nápad, zostať na jednom mieste kde ťa nič nové nečakalo. O tom ale mladá vlčica nemohla nič nevedieť, ale strach z toho že niečo zmešká bol veľmi reálna možnosť. Ťažko sa jej pozeralo na brata, ktorý robil veci, ktoré by sa ona nikdy neodhodlala. A ešte k tomu všetkému boh vie kde bola Keziah! Hrču z hrdle rýchlo prehltla a pretočila očami, nemala dôvod prečo by sa mala cítiť zle! Ešte, že mala svoj vnútorný hlas, ktorý jej vždy hovoril čo má urobiť. To vždy veľmi pomohlo. Okolo toho všetkého, Siberia si až v tomto momente všimla, že lúka nebola až tak prázdna ako si myslela. A naokolo nej pobehovali malé svište, ktoré sa najskôr zdali byť hanblivé, no teraz sa jej už ani jeden z nich nebál. Ľahko sa zasmiala počas toho ako sledovala ich behanie. Ešte sa jej podarilo zaznamenať, že mali v sebe akúsi organizáciu, aj keď ona sama tomu nerozumela.
Akonáhle zistila, že je súčasťou čohokoľvek čo sa tu dialo, skočila aj ona do hry. I keď nevedela o akú hru sa jedná, rozhodla sa ihneď pridať. Tak ako bola teraz, nemala čo iné na práci a preto sa rozbehla za prvým svišťom, ktorý sa pri nej objavil. Letela vzduchom za svišťami bez toho aby sledovala čo sa deje okolo nej - najskôr za jedným, potom za druhým akonáhle ten prvý vliezol do jednej z dier. Radšej sa ani nepokúšala strčiť si hlavu dolu k nim, lebo dobre vedela akoby to dopadlo.

Přidáno.

Advent 13. - Úloha 17. Obdivuj krásu zimy z útulného místečka
Siberia sa stále opierala ramenom o rameno matky a so záujmom sledovala neznámeho vlka. Teda, neznámeho najmä pre ňu, keďže sa zdalo, že jej mamka bola s ním pomerne familiárna. Sociálne interakcie neboli na vrchole povinností mladej vlčice a tak si v nich ešte nebola úplne istá. Ale ak sa teda nachádzal vo svorke, asi bol v pohode. Nie ako ten tmavý vlk, ktorý na nich gánil akoby mu zjedli večeru - a to ani žiadnu večeru v tom lese nemal... Možno to bol práve dôvod prečo bol taký nevrlí? To jej vtedy nenapadlo.
Neznámy na ňu nakoniec prehovoril a ona sa usmiala. ,,Ďakujem! Ja som Siberia," uškrnula sa pri predstavení a už bola o kus spokojnejšiea. Aj keď sa rozprávali o niečom čomu moc nerozumela. Vlk hľadal otca, to bolo niečo čomu chápala! Chudáčik. Asi sa cíti úplne stratený... Siberia na neho súcitne pozerala, s vráskou na čele a popri tom po očku sledovala aj reakciu mamky. Jej reakcia bola pre ňu najdôležitejšia. Pritiahla sa ešte o niečo bližšie k mame, ak by sa pred cudzím vlkom nehanbila, možno by si aj nos zachumlala do jej hustej srsti na krku. Hej, toto bolo viac ako len príjemné. Ona svoju mamku a otca mala, nedokázala si predstaviť ako sa asi vlk musel v tomto momente cítiť. A ani si to predstavovať nechcela. Miesto toho sa pohľadom odtrhla od vlka a presunula sa na les ktorý bol jej domovom. Ťažké kopy snehu ťažili vetvy stromov smerom nadol a bolo len otázkou času kedy sa niekde prevrhnú. Kde tu spoza snehu bolo vidieť zelené ihličie čo pridávalo lesu aspoň akúsi farbu. Bolo to nádherné a najmä vždy keď pohliadla na hŕbu snehu, videla v nej bielu srsť svojej mamky, pričom jej srdce vždy tak trochu poskočilo.

Topole >
Čím bližšie boli územiu ich svorky, tým ťažšie sa Siberia pripomínala čakaniu Armina. Popravde sa chcela rozbehnúť a rovno skočiť kdesi do nory, alebo také niečo - pokiaľ bol však s ňou stále zranený brat, to si nemohla dovoliť. A rozhodne ho nechcela nechať samotného. Ten blázon by zase niekam zmizol a všetko to plahočenie sa za ním by bolo zbytočné! Ticho si zavrčala popod nos a obzrela sa, aby sa uistila, že ju brat skutočne nasleduje za hranice svorky priamo do bezpečia. ,,Dobre, nič jej nepoviem, ale budeš si na seba dávať pozor, okay?" snažila sa ho tak trochu vydierať, no sama si nebola príliš istá, že jej to vyjde. Brat bol nezadržateľná sila, ktoré si robila čo chcela a čo bola ona? Ona chcela len zostať doma vo svojom rutinnom komforte a to bolo všetko. Nie až tak zaujímavé ako by sama čakala, ale vyhovovalo jej to.
Akonáhle ale Siberia uvidela cez konáre bielu srsť, už bez čakania sa rozbehla. ,,MAMIII. Už sme doma!!" oznamovala nadšene, keď sa jej podarilo zastaviť len niekoľko centimetrov od nej. Navrazila so nej! To bolo skutočne pozitívum. ,,A priniesla som aj Armina!" uškrnula sa hrdo, akoby jej brat bol akousi trofejou za ktorej získanie by niečo mohla dostať. Uznanie jej stačilo. Až teraz si všimla neznámeho, ktorý stál neďaleko. Nepoznala ho tak sa ešte väčšmi pritiahla k matke. ,,Ju ahoj. Máš peknú srsť," snažila sa pôsobiť milo, no jej uši boli stále nastražené.

Vodopády >
,,ŽE ČO?" Siberia sa od vodopádov pomerne rýchlym krokom brala smerom k lesu. Už sa videla pomaly doma a neochotu brata ísť daným smerom si všímala len na pol oka a ucha. Našťastie ju ale nasledoval, nejako sa v tom momente nezaoberala tým, že by zostal stáť na mieste. Možno by ho dotiahla za chvost, kto vie? Ona nie a v tomto momente bola rada, že Arminovi zostalo aspoň trochu rozumu v hlave a ďalej sa s ňou už nehádal. ,,Neudrel si si tu tú nohu?" pýtala sa ho aby reč nestála aj keď veľmi dobre vedela, že tento les bolo presne to miesto. Siberia mala veľmi dobrú pamäť a orientáciu v priestore, škoda len, že by radšej aj tak zostala vo svorke. V bezpečí. ,,Už len fest kúsok a sme tam. Joj konečne," povzdychla si a urobila si mentálnu poznámku, aby už nikdy svojho brata nikam nenasledovala. Alebo ak by aj áno, tak aby si na to vyhradila všetky mentálnu energiu a hlavne minimálne mesiac čase. Ale nakoniec sa na neho usmiala a počkala, aby ju dohonil. Napokon... mala ho predsa len rada aj keď to tak niekedy nevyzeralo. ,,Ešte stále ťa to bolí?"
> Boruvka cez Rozkvitnuté lúky

Siberia || 8 || Lalie
Vlčica sa snažila príliš neklepať, hlavne keď len pred pár minútami svoju spoločníčku previedčala, že to bude všetko okay. Zahrýzala si do jazyka počas toho ako nútila svoje svaly aby jej nedrkotali zubami - čo bolo samo o sebe pomerne nepríjemné, ak by ste sa opýtali Siberie. Ale koho za to mohla viniť? Mohla si za to sama, hlavne preto, že sa aspoň raz chcela predvádzať ako jej brat. Prečo to jemu vychádzalo ale ona sa len pekne strápnila? Odfkla si, no veľmi rýchlo to zahrala ako kašeľ. ,,Zabehlo mi len, to nič," precedila pomedzi zuby. Nie vôbec nekýchala a úž vôbec ju to nechytalo. ,,Ponúkla by som ti k nám do svorky sa prísť zohriať ak by tvoja mamka bola s tým v pohode?" prestúpila z nohy na nohu. ,,Myslím, že našim by to nemuselo vadiť, čo ty na to? Ak to nebude vadiť ani Anen."

Hlásim sa 1x