Gallirea - Příspěvky uživatele

Topole cez Armanské hory >
Až keď sa dostala k Arminovi bližšie, všimla ši, že kríva. Nebola si úplne istá ako sa to stalo a najmä ako bolo možné, že mal pred ňou taký veľký náskok ale v tomto momente ju to moc nezaujímalo. Zastavila nakoniec neďaleko neho a snažila sa predstierať, že vôbec nedychčí - pravda bola ale taká, že vyzerala akoby sa dusila a ešte sa jej aj suchý jazyk lepil na podnebie na čom sa skoro zadrhla druhýkrát. ,,To by som sa mala pýtať ja!" nespokojne na neho zagánila a narovnala sa. Fakt, že sa nachádzali na území svorky jej buď unikol alebo ho statočne ignorovala. ,,A ešte aj zranený. Keď to uvidí mamka, tak ťa natiahne ako kožušinu v nore," kárala ho akoby ona sama bola jeho mamka, od čoho mala veľmi ďaleko. Bála sa ale o neho, to bola pravda, aj keď v tomto momente by to určite nahlas nepriznala. A ak sa zranil on, čo bolo asi s Kezi? O tom nechcela ani pomyslieť. ,,Kde vlastne sme? Vieš kde sme?" pýtala sa, no Armin na ňu hádzal otázky rovnako ako robila ona. Ale áno.. ako ho našla? ,,Nasledovala som ťa z toho lesa s topoľmi, duh!"

Siberiou trhlo keď sa skutočne ozval hlas. Teda, najskôr - trvalo jej len niekoľko sekúnd úplne nepríjemného strachu, kým si uvedomila, že to bol hlas Arminia. ,,ARMIN?!" zvrieskla hlasom, ktorý bol tak trochu nahnevaným. Na druhú stranu bola rada, že sa jednalo práve o Armina. Lepšie ako nejaká príšera, ktorý by ju chcela zožrať. Skôr ako ale stihla za svojim bratom vyštartovať, ten sa vydal do lesa. Jej labky sa zachytávali o popadané konáre a raz si takmer aj narazila čumák, keď sa jej podarilo potknúť. Brat ju, samozrejme, nečakal. No Siberia nebola momentálne v stave keby by ho nechala len tak ísť. Nasledovala ho a on ju mal vždy za chvostom, no nestíhala tak ako by si predstavovala. Zdalo sa, že to sedenie na zadku pri mamke a tatkovi nebol zase tak dobrý nápad ako by si po prvý raz mohla myslieť.
> Ageron cez Armanské hory

Rozkvitnuté lúky >
Siberiu prekvapilo ako veľmi rýchlo na ňu dokázala padnúť tma. Teda, slnko ešte nebolo úplne za horizontom, no pod korunami stromov ho bolo akosi veľmi rýchlo omnoho menej ako na lúkach z ktorých prišla. Srsť na chrbte sa jej takmer ježila a ona si ticho šepkala, že by sa možno mala vrátiť. Srdce jej divoko bubnovalo keď sa rozhliadala naokolo seba, rozmýšľajúc či sa rovno otočiť na labe alebo pokračovať o niečo dopredu. Nakoniec sa jej nezdalo, že by jej niečo hrozilo, no.. mohol si byť niekto niekedy úplne istý? ,,Haló?" ozvala sa nakoniec, keď sa okraj lúky črtal len kdesi ďaleko za hrubými kmeňmi topoľov. Stromy boli vysoké a tenké, tak veľmi iné ako tie ktoré poznala z domu, že sa jej toto miesto tak úplne nezdalo. Ticho stála na mieste a načúvala či sa jej niekto alebo niečo ozve. Popravde si vôbec nebola istá čo by urobila, ak by sa niekto skutočne ozval. To bol ale problém jej budúceho ja, a teraz radšej len držala uši pekne vysoko a otáčala nimi do všetkých strán do ktorých mohla.

Boruvka >
Predierala sa trávou smerom kdesi za nosom. Tráva na lúke bola vysoká, miestami siahala až po jej ramená a Siberia verila, že ak by si ľahla na brucho, nikto by ju tu ani nenašiel. Toto miesto si kde musieť zapamätať nabudúce čo sa budú so súrodencami hrať schovávačku. To im to potom celkom natrie, že sa budú pozerať! Teraz ale pri sebe nikoho nemala a tak stále kráčala dopredu s chvostom vysoko vo vzduchu. Na steblách trávy bolo cítiť pachy vlkov, boli pomerne čerstvé, no nie dostatočne na to aby sa mala báť - toľko aj ako ešte vĺča dokázala povedať. A že na seba bola pomerne hrdá, že jej stopovanie tak dobre išlo! Teda.. momentálne ju nemal kto okontrolovať a potvrdiť alebo vyvrátiť jej tvrdenie, no Siberia si bola svojim úsudkom pomerne pevne istá. Pokračovala ku stromom, aj keď ju tam nič neťahalo. Chcela aspoň vidieť niečo čím by sa mohla pochváliť Arminovi a Kezi, keď sa konečne vrátia domov. A čo bolo lepšie ako nejaký úplne neznámi les?
> Lesík topoľov

Úkryt >
Siberia sa vydrala z nory keď už slnko takmer zapadalo. Fakt ako dlho spala jej známy nebol, no čo dokázala pomerne jednoducho rozpoznať bolo, že už nebola unavená. Spokojne poskakovala k miestu kde naposledy videla svojich rodičov a veľmi rýchlo zistila, že sa príliš nikam nepohli. Pevne nastražovala uši aby sa k nej dostali hlasy. A ona tak mohla zistiť, či je ten lov blízko alebo ani nie. Bohužiaľ ale svoju odpoveď nedokázala dostať úplne sama a tak len mykla ramenami. Však jej potom povedia. Snáď. Kto vie. ,,Čautee!" pozdravila sa rodičom nadšene a spokojne krútila chvostom. Zdalo sa, že sa skutočne ešte nikto neobjavil a oni čakali na info. To bolo okay, Siberia neočakávala, že sa na ich volanie niekto ozve v tej sekunde. A nakoniec, to bolo presne to, čo aj otecko predtým povedal. Nebol žiaden dôvod na to sa báť. Teda, to vlčici ani len nenapadlo. ,,Kým ešte budeme čakať tak idem ešte na prieskum, ale prídem!" uškrnula sa. Aj ona si chcela odhryznúť trochu dobrodružstva podľa vzoru svojich súrodencov. Zamávala rodičom na pozdrav a vybrala sa smerom, ktorým prišli. Napokon presne túto cestu poznala.
> Rozkvitnuté lúky cez Mahtae

Vlčica sa prebudila s trhnutím. Jej srdce silno bilo a dýchala plitko. V hlave sa jej stále odohrával sen, ktorý ju prebudil - drobné štriepky, ktoré zatiaľ ešte dávali zmysel. Siberia však cítila ako sa ich význam vytráca a spomienky na nej len ťažko zostávajú v jej myslí. S povzdychol sa zložila späť do klobúka s hlavou skrytou vlastným chvostom, no už nedokázala späť zaspať. Zostala ležať so stiahnutými ušami a snažila dýchaním spomaliť svoje utekajúce srdce. Našťastie sa však už necítila unavená aani labky jej vôbec nebrneli. Musela spat niekoľko pekných hodín, aj keď vonku to vyzeralo tak že tak isto ako keď sa dostala do nory. Po očku sledovala vchod do úkrytu akoby očakávala, že sa v ňom objaví niekto známi a ona nebude msjeit riešiť čo bude teraz robiť. Nacúvala hlasom z vonku, no nejako extra k nej žiadne nerenikali. Napokon načo by bola taká nora kde počujete všetko čo sa vonku šustne? Nora mala byť na odpočinok.
Počkala ešte niekoľko ďalších minút, len sa vyvaľujúc na svojom spacom mieste. Krásne si ponaťahovala svaly a spokojne zývla. Až potom sa konečne prinútila postaviť na labky a vrátiť sa von, skontrolovať či sa niečo v ich plánoch zmenilo. Ale popravde, kým budú čakať celkom by aj išla niečo preskúmať.
> Boruvka

Svorka >
Siberia išla priamo za nosom. Úkryt svojej svorky poznala veľmi dobre, nakoniec tu predsa len strávila najväčšiu časť svojho detstva. Či už vo vnútri alebo pred úkrytom. Čučoriedkové rastliny sa krčili na zemi a ona prechádzala po vychodenej cestičke. Labky sa jej zachytávala o zem a očkami nespokojne žmurkala. Už sa takmer ťahala, a teraz keď s ňou už nebol ani tatko ani mamka, tak sa jej už ani predstierať nechcelo. Prítmie v nore ju vôbec neprekvapilo, práve že sa naň celkom tešila. Nakoniec už aj vonku sa to pomaly a isto taktiež stmievalo. Siberia si nakoniec veľmi dobre vybrala čas na svoj odpočinok.
Ihneď ako vošla dnu zatvorila spokojne oči a ďalej šla po pamäti, presne na miesto kde sa narodila. Kožušiny tam boli príjemné, uležané a najmä voňali presne tak ako si pamätala. Skrútila sa na miesto, ktoré sa jej najviac páčilo, zhlboka sa nadýchla pachu svojich rodičov a súrodencov a takmer v okamihu zastala. Aspoň sa nemusela báť, že sa bude ďalších pár hodín prehadzovať zo strany na stranu pred spaním.

Smrekový les >
Siberii sa takmer až rozbúchalo srdce, keď sa ich malá skupinka dostala do ich lesa. Samozrejme, nejednalo sa o ich les per se, patril ich svorke a to stačilo. Mladá vlčica vedela, že odpočinok sa blíži, no držala sa hore až do toho momentu - toho momentu na ktorý tak dlho čakala! ,,Dobre," prikývla, no aj napriek tomu, že sa jej už oči zatvárali ešte zostala. Pozorovala mamku a takmer okamžite ako začala zakláňať hlavu, urobila tak aj ona. Zhlboka sa nadýchla a pokúšala sa kopírovať jej hlas, tie výšky a intonácia. Alebo také niečo. Na jej hlase bolo ešte stále počuť, že nebola úplne dospelá, no už od toho nemala príliš ďaleko. Už aj telom sa pomaly veľmi podobala na dospelca. Po vytí zostala stáť s nastraženými očami akoby očakávala, že sa im niekto ozve takmer okamžite. Vlastne, to mohla byť aj pravda, ale kto vie? ,,Hm.. No dobre. Tak ja idem," pousmiala sa na rodičov. ,,Ďakujem za výlet, mami, tati," obtrela sa každému z nich o predné laby a s kývnutím hlavy sa ešte raz rozlúčila. Čas sa skutočne pobrať spať do úkrytu.
> Úkryt

Paseka >
Cucitala ako len mohla a myšlienky jej popri tom stále ubiehali smerom k nore. Snažila sa ale veľmi nepôsobiť unavene, však ako veľmi trápne by to pre ňu mohlo byť! Ona? A unavená? No tak to teda nie. Rýchlo sa narovnala a preskákala dopredu, trvalo jej niekoľko minút kým sa znovu vrátila k ťahaniu labiek za sebou. Prosebne pozerala na stromy a všetko svoje okolie akoby očakávala, že sa ich les pred jej očami čarovne objaví. ,,Oh!! Tak to by sme mohli. Všetci spolu, to by bolo pekné," nadšene sa chytila návrhu, ktorý mal jej otecko. A potom vlastne rovno aj prikývla na jeho návrh so spánkom. ,,Uh-huh, až tak veľmi unavená nie som.." pokračovala akoby fakt, že je unavená bolo niečo zlé. Teda, ona vedela, že rozhodne sa nejedná o nič za čo by sa mala hanbiť ale.. Armin by určite po takej malej prechádzke unavený nebol! Zavrčala si popod nos a prekrútila očami. Mala by prestať takto premýšľať, keď jej brat nimi poriadne s nimi nebol. ,,Asi sa pôjdem najskôr trochu vyspať, mami," povedala nakoniec. ,,Ale to lovenie rýb bola zábava. Tak trochu... viacmenej. Tak aj tie zajace budú super určite."
> Boruvkova svorka cez Rozkvitnuté lúky

Akonáhle sa jej podarilo vypadnúť z lesa, zamierila si to priamo k jazeru. Aj ona sama bola pomerne prekvapená, že sa jej na tom mieste až tak páčilo. Atmosférické jazero kdesi medzi stromami obohnané vysokými kameňmi, ktoré sa podľa mamky volali menhiry. Ako to už bývalo, nemohla s mamkou nič iné ako len súhlasiť - prečo by ani nemala? Aranell toho vedela veľa, rozhodne viac ako malá Siberia bola ochotná v tomto momente priznať. A hlavne to ani nebolo podstatné, najmä teda v kontexte v ktorom o týchto veciach práve premýšľala. Aspoň teda len mykla plecami, keď už nič viac ani nemohla a radšej sa sústredila na to aby kládla labky poriadne pred seba. Atmosféra jesene na ňu dýchala zo všetkých strán, len čo bola pravda a ona si mohla nechať oči vyočiť. Ah, to je ale slovné spojenie, že oči vyočiť. A že sa na tom aj spokojne zasmiala, a dokonca aj celkom z chuti. Aspoň sa nádherné farby jesene na ňu nalepili v tom lepšom slova zmysel a a nedostala jesennú depresiu, ako to už často býva. Aspoň teda... zatiaľ ju nedostala. Argumentovať mohla svojim vekom, to bola pravda, ale v čom by jej to pomohlo? A popravde, nad depresiami premýšľať neplánovala. Aspoň teda zatiaľ nie.

Trávenie času pri jazere bola v posledných mesiacoch jedna z najobľúbenejších aktivít mladej Siberie. Ešte, že to z pred nory to nemala k jazeru tak veľmi ďaleko a cestu poznala takmer naspamäť. Ťažko by sa jej strácalo v lese v ktorom sa narodila v ktorom prežila takmer všetky mesiace svojho doterajšieho života. Ako to už ale býva, toto vôbec nebolo podstatné a vlčica radšej venovala svoju pozornosť inam. Medzi vysokými kameňmi často nachádzala pokoj - nie žeby jej svorka nebola sama o sebe pokojná, Siberia ale mala rada čas sama pre seba. Aj napriek tomu, že svoju rodinku milovala, nič sa nevyrovnalo času kedy mohla počúvať ako na zem padajú farebné listy a ako vlnky v tôni obmývajú rákos. Stačilo jej málo k rasti, to bola pravda. A vlčica si to aj primerane užívala! Akonáhle mala možnosť, natiahla sa na zem neďaleko jedného z menhirov. Vôňa, ktorá sa jej dostala do nosa bola zemitá, Siberia mohla cítiť rozkladajúce sa listy a vlhkú pôdu. Úplne jej to nevadilo, aj keď si celkom rada zachovávala svoju srsť čistú a peknej bielej farby. Iste, zachovať si bielu srsť bolo náročné, najmä teda počas upršanej jesene, avšak Siberia mala dobrý role-model vsrsti svojej maminky, ktorá bola úplne snehovobiela. Ako to už bývalo, čas od času bolo ale potreba na všetky povinnosti zabudnúť a len tak sa ponoriť do bahna! A, že to Siberia snáď tak skoro neoľutuje. Ešte aby aj áno, všetko bolo okay dokedy nevoňala po starých rybách! Hrozne verila, že vtedy by ju mamka snáď za chvost vyťahala a poslala späť von. No a to si Siberia nechcela dovoliť.

Siberia wasn't sure what to do. So far most of her days were packet full with attention she was getting from her parents - and she was enjoying it very much! Now, that her age got up, she felt the pressure not to spend so much time with them anymore. Not that she was not enjoying her time with both of them, quite the opposite. Problem was, that none of her siblings spend much time in the pack territory anymore and she was getting kinda jealous. There was something exciting about trying new things and maybe even things you were not supposed to; but how were you supposed to do that when you were dragging your parents with you? The turmoil of emotions Siberia was feeling right now was, on the other hand, terrible. She wanted to try something exciting so bad but she also already felt the guilt of making her parents worried.
She let out an angry grunt and shoved her head into a pile of fallen leaves. Why were emotions so damn hard? She knew very well her parent are not gonna hate her, neither are they gonna cast her out of the pack. Why couldn't she just do one thing and feel good about her own decision? Making up her mind was so far one of the hardest task she had been facing - even harder than catching a fish, which was pretty challenging if you were to ask Siberia. Sadly, being unable to make decision was, in fact, a decision on it's own and so Siberia stayed home, curled against a base of a tree, feeling like shi-

Počasie jej celkom prialo popri tom ako sa motala po lese. Pravda bola taká, že mladá vlčica - alebo skôr ešte vĺča, nemala príliš predstavu čo bude robiť. Pozrieť sa niekam na území svorky či radšej nájsť brata a ísť otravovať jeho? Prekrútila očami, myšlienky na Arminia vyvolávali práve tento neúmyselný pohyb. Práve s bratom mala Siberia najviac roztržiek, nič seriózne, ale často si obaja pekne vliezli do srsť. Pazúre zaryté do zeme a zuby pevne stisnuté, aby mu nepovedala kam má radšej ísť, to bola klasická interakcia týchto dvoch súrodencov. Priať si aby brat zmizol bola jej častá aktivita, najmä keď bola omnoho menšia ako teraz. Po rozhovore s rodičmi ale pochopila, že sa ich vzťah zlepší, tak jej to povedali. Predsa len mali rodičia vždy pravdu, nie? Potom, ak by Armin skutočne zmizol, by ale nemala práve v takýchto chvíľach čo robiť. Prechádzky nie vždy fungovali na zahnanie nudy a na zvýšenie krvného tlaku mohla vždy počítať práve s bratom. Pokračovala teda vo svojej chôdzi smerom k nore svorky a ušami pevne načúvala každému pohybu okolo seba. Priestor pred norou ich svorky bol prázdny, až po jej chrbtici prešla zimila. Priateľská vlčica sa často nebála, tento pocit bol pre ňu nový. Práveže sa považovala za celkom odvážneho vlka. Pomerne často už ako malá behala v tme po nore a ani vtedy sa nejako nebála. Primárne však vtedy nevenovala veľa pozornosti svojej bezpečnosti, ktorá teraz už dávala o niečo väčší zmysel. Práve teraz jej otázka ale bola, Kde sú sakra všetci?

Október | 1 | Kiana
Siberia stála neďaleko jazera zatiaľ čo jej pohľad bol pevne fixovaný na hladinu jazera. Oči mala nastražené a svaly pripravené okamžite vyskočiť dopredu, ihneď ako to bude potrebné. čo chcela dosiahnuť? Lovila ryby predsa! Presne tak ako jej to otecko ukázal, dodržiavala všetky pravidlá o ktorých jej povedal. A najmä tie na ktoré si spomínala, samozrejme. Jej myseľ momentálne preskakovala medzi viacerými témami, no stále sa snažila pripomínať si, že sa musí sústrediť. To predsa otecko povedal, že je najdôležitejšia časť a tým pádom jej musela venovať najviac pozornosti. Ale keď jej venovala veľa pozornosti, viac pozornosti venovala aby jej myšlienky neuchádzali na inú stranu. Tým pádom nedávala pozor na hladinu vody a najmä čo sa dialo pod ňou. Ako tomu ale už bolo, žiadne ryby sa k nej nechodili pozrieť a jej sa chcelo tak veľmi kričať, že takmer cítila plamene vychádzajúce z jej ňufáka. Metaforicky, samozrejme. Toto je taká veľká nuda, to snáď nie je pravda! prekrútila očami, no svoje slová stále držala na uzde. Svaly na labách ju začínali páliť, ako neustále stále v jednej polohe, no zatiaľ sa ešte nevzdávala. Ešte tomu dá zopár minút aspoň.

Južný Galtavar >
Siberia poslušne cupkala pomedzi svojimi rodičmi a rozhliadala sa všade naokolo. Vpíjala do seba scenériu, ktorou bola obklopená, najmä kvôli tomu, že vedela, že sa jej táto vedomosť bude niekedy hodiť. Teda, ešte nevedela prečo, ale na druhej strane vedieť kde čo je bolo vždy výhodou. Čo ak bude niekedy usist ísť zachrániť Arminia? Ešte nevedela pred čím, ale to nebolo podstatné! On sa môže dostať do problémov vždy. ,,Aha dobre, tak ja teda počkám," odpovedala ockovi a popri tom si zývla. Bola unavená, aj keby to nahlas nikdy nepriznala, to skúmanie a učenie sa nových vecí bolo pomerne energeticky náročné. Snažila sa držať krok, no pomaly a isto za sebou len labky ťahala a hlávka jej ovýsala. ,,A hneď keď prídeme domov, tak ich zavoláte?" pýtala sa ďalej, okolie ju stále zaujímalo, no musela sa sústrediť aby nezaostávala. Aj keď jej dlhé laby jej momentálne celkom pomáhali. ,,Ja ich môžem zavolať tiež?"
> Smrekový les