Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Ostružinka >
,,Armiiin," zaskušala na neho nespokojne, pomaly ale isto zabúdajúc, že sa o neho doteraz bála. V tomto momente by mu najradšej zarazila hlavu do napadaného lístia alebo medzi kamene obrastené machom. Pozerala na neho so zamračeným výrazom a vráskou na tvári ale bolo jej viac ako len jasné, že ju má Armin hlboko v paži a jediné čo dosiahne bude vysoký tlak. ,,Šak ty raz prilezieš domov úplne dolámaný alebo otrávený a potom ti poviem, že som ti to vravela," prekrútila očami. Armin so Siberiou sa doťahovali snáď odkedý po prvý raz otvorili oči a v najbližšej dobe to nevyzeralo tak, že by sa niečo malo zmeniť. Nakoniec, aj tak budú na tento čas spomínať s nostalgiou. Teraz ho však mala chuť vyťahať za uši. ,,Uhm.. toto sa mi nezdá, že sme tadiaľto šli," prikročila sa. Toto miesto vôbec nevoňalo podobne ako miesta cez ktoré šli, aj keď pravda bola taká, že Siberia zase tak veľký pozor nedávala. ,,Jasnéé," škerla sa na brata. ,,Ty a to predsa len nemôžeš." vravela mu no popri Tom sa chichotala a rozhliadala naokolo seba. V tejto téme jej bolo veľmi ťažko určiť kde vôbec sú. Trvalo jej niekoľko sekúnd, kým vôbec zistila ktorým smerom sa pozerá. Potom jej ale niečo brnklo do nosa. ,,Tamte len sa mi zdá povedomí! Armin poď uuužž," pridala do kroku, teraz viedla zase na chvíľu ona.
> Lesík topoľov

November || 3 || Lalia
Sibria sa s vĺčaťom ešte nestretla, ak teda nepočítala svojich súrodencov - aj keď táto vlčica nebola už až tak malé vĺča akoby sa dalo povedať. Siberia spokojne vrtela chvostom. Nový kamarát? Nový kamarát! ,,Aha! Tak to neviem kde je. Ja som z Čučoriedkovej svorky," zdieľala s vlčicou informácie akoby sa nechumelilo. Siberia ešte nebola tak veľmi naplašená životom aby neverila takmer každému druhému vlkovi, ktorého stretla. Najmä ak sa jednalo o niekoho kto bol takmer v jej veku! Novú kamarátku by veľmi chcela, nakoniec presne preto lebo nemala iných kamarátov ako svojho brata, sestru alebo rodičov. Čo nebolo úplne úžasné, ak by ste sa kohokoľvek opýtali. ,,A vašim nevadí, že si tu šla sama?" pýtala sa so záujmom, sledujúc či sa kdesi za stromami nevynoria ďalší dvaja vlci. ,,Aj keď je pravda, že môj brat tiež rád behal kde-tade a naši s nim nemohli nič urobiť. Hmm," zamračila sa. ,,Vedia vôbec, že si preč?" Siberia si vždy dávala pozor na to aby vždy dala vedieť ak odchádzala preč z územia. Ak nie mamke alebo tatkovi, tak aspoň komukoľvek inému. No.. tak či onak. Teraz bola tu a bol čas si ju získať na svoju stranu. ,,Ja som Siberia. Už si niekedy lovila ryby?"

November || 2 || Ľalia
Bledá vlčica sa prechádzala okolo hladiny vody aj napriek tomu, že jej to nebolo až tak po chuti. S vodou nemala problém, no fakt, že sa snažila uloviť rybu bol akýsi .. znervózňujúci. Veľmi chcela aby bol na ňu otecko hrdý, ale na to mu potrebovala aj niečo ukázať. Ticho prekrútili očami, v tej zabahnenej vode nedokázala poriadne nič vidieť, bola nahnevaná. Preto akonáhle uvidela mladšie vlca kráčať smerom k nej, potešila sa - aspoň malá dôvod prečo si mohla ospravedlniť prečo sa jej tá ryba nepodarila chytiť. Áno, áno, to by pekne fungovalo. uškrnula sa na vlčicu a zakrutila chvostom. Nie, to že neulovila rybu nebol jej problém. ,,Ahooj!" radostne sa pozdravila. ,,Čo ty tu? Už je tá voda trošku chladná na kúpania."

November || 1 || Lalie
Zima sa už blížila a Siberia to pekne cítila na nose. Aj napriek tomu, že slnko bolo ešte stále na oblohe, kde tu už noci boli vážne chladné. Nie žeby jej to zatiaľ nejako prekážalo - čo sa jej nepáčilo omnoho viac bol fakt, že jej biele predné laby boli zas a znovu tmavé ako dva uhlíky. Nakoniec, presne tak ako jej zadné laby. Urgh. Mladá vlčica nemala rada bahno, nepáčilo sa ako sa jej dostávalo medzi prsty láb a lepilo sa na chlpy akoby sa nechumelilo. Popravde si ani nebola istá, prečo sa vôbec v takomto počasí vybrala k jazeru. Siberia si pomerne dosť užívala svoj život vo svorke a jej územie opúšťala len keď vážne musela. V tomto veku si ešte nebola úplne ochotná priznať, že má nejaký problém. A že mala.
Miesto toho aby sa zaoberala problémom, ktorý pre ňu momentálne neexistoval, kráčala popri brehu jazera a dávala pozor aby sa nezaborila príliš hlboko. Svojim pohľadom sledovala však aj vodu, snažila sa objaviť nejakú rybu. Nakoniec, ak by priniesla domov niečo podobné, otec by bol s ňou určite veľmi spokojný!

Armin buchol klinec po hlavičke, avšak bolo by príliš jednoduché priznať porážku. Aj keď sa sama cítila zle pocity rozhodne nechcela priznať nahlas a najma... ak by ich skutočne vyslovila ak by naozaj priznala, že má pravdu. Potom by všetko čo povedal bola skutočne pravda. URGH. Siberia sa po jeho blbej poznámke narovnalan a na čele sa jej objavila vráska. ,,Ale keď skončíš niekde natiahnutý, tak potom za mnou nechoď vyplakávať," zavrčala nahnevane, no aj tak veľmi dobre vedela, že ak by za ňou prišiel brat v akomkoľvek čase a akejkoľvek kondícii, neváhala by mu s čímkoľvek pomôcť. Napriek všetkému mala Siberia Ármina veľmi rada. ,,A ty vieš vôbec kde sme?" pýtala sa ho s malým srdiečkom, lebo pravda bola,že ona nemala najmenšieho tušenia kde nakoniec spoločne skončili. Vyplzila na neho jazyk keď sa jej nasáčkoval do osobného priestoru hlavy a ak by sa nedotiahol, chňapla by mu hravo po nose. ,,Možno sa ti to dokedy prídeme domov lepšie zahojí. Zdá sa,že to nie je až taký problém, keď sme toho už toľko prešli," jemne naklonila hlavu na stranu a napokon ho začala sledovať smerom domov. Teda, aspoň dufala, že idú spoločne domov, lebo ona nemala najmenšieho tušenia kadiaľ to domov bolo.

> Vodopády

Siberia was prepared to throw hands the moment she felt eyes upon her. Right now it was really hard for her to tell if she is really all alone in the woods - but something told her, it was not so. Her heart bumped agains her sternum and ears picked all the sounds of the trees around her. Everything was quiet.. everything had been quiet for some time already which made Siberia even more uneasy. ,,Nuh-uh Siberia, you are boing paranoid," a little growl rubbed against her teeth. Since she went out exploring with Arminius few months ago, woods had become a little nightmare. Under every three, next to every trunk a young pup could have seen a black wolf prowling, waiting to snatch her up. ,,You are all alone, and nobody is watching you," her muscles still tense, Siberia grew into a habit of talking to herself. It was always so much easier to hear a vodiče of reason - even though it was just her own, a little bit more serious voice. Sometimes Siberia felt as if she was adapting her own persona, some separatet entity that told her to keep calm. Easier said than done.
Her amber eyes darted through the undergrowth one last time before she relaxed and continued with her walk. If she were to be honest, Siberia would swore she was not alone - but there was also nothing that she could do to prove herself. Maybe jut actually go further into the wood. Which was out of questions. Maybe she thought she was crazy, but not that crazy.

Západný úkryt >
Siberia mala dojem akoby sa dostávali stále ďalej a ďalej od ich domova. Teda.. určite to bola pravda. Ona pomaly ale isto strácala pojem kde vôbec boli. Nakoniec, Siberia opustila územie svorky zatiaľ len zopár krát, čo je pre jednoročného vlka čo povedať. Asi sa nemala príliš čím chváliť, a ani nechcela. Túto informáciu si radšej nechá pre seba. Uvedomovala si, že skúmanie asi nie je nič pre ňu a ani ju to už ani tak veľmi neťahalo ako predtým. ,,Armin, chceš sa otráviť? Nechaj to na pokoji prosím ťa a poďme už radšej domov," pindala vlčica keď sa jej brat začal obšmietak okolo nejakých divných kríkov. Siberia ich nepoznala a ani nechcela spoznať. Pokiaľ jej niekto nepovie, že je to bezpečné, tak je to nebezpečné! Bodka. Zhasla svieca. ,,A som ti vlastne ani nehovorila, prečo som ťa šla hľadať," zaklamala, no aj napriek tomu hrdo vypla hruď. Teraz bol ten správny čas odovzdať bratovi informáciu, na ktorú určite už dlho čakal. Minimálne Siberia už veľmi dlho čakala na možnosť mu ju odovzdať. ,,Budeme mať vo svorke lov na ktorom by sme mali byť všetci. To vravela mamka, nie ja."

Niekoľko dizajnov, ktoré aj mne ležia len tak kde-tu




A tento charakter máväčšie množstvo obrázkov k sebe aj návrh ,,príveskov" aka sobie parohy :D odkaz na galériu - https://toyhou.se/5128710.tbn/gallery - PRODANÝ ZED


Najväčší záujem mám o mušle a kvetiny ale budem spoko s čímkoľvek

Ragar cez dlhú rieku >
Sledovala brata ako taký stopársky pes. Nechcela ísť vlastne domov sama, takže jej nezostávalo nič in ako len nasledovať jeho blbý chvost a dávať pozor aby sa neprerazil kdesi o skaly. ,,Možno ešte nejaké parohy by mohli byť zaujímavé? Ak by sme ich zavesili nad vchod do jaskyne? TO by bolo neskutočne cool, nemyslíš si?" pýtala sa ho, no ona sama už pomaly spriadala plány ako sa k niečomu podobnému dostať. Nemala príliš veľkej predstavy a všetky lesy sa jej preskúmavať nechcelo. Po tom zážitku s pánom Lebkáčom sa jej v cudzích lesoch nepáčilo a radšej sa v mysli zaprisahala, že Arminia prinúti aby sa s ňou vrátil domov. ,,Alebo nejaké pekné farebné listy? Potom keď úplne uschnú tak by sme ich aspoň mohli spáliť a bolo by nám teplo," uškrnula sa. Mala dojem, že mala celkom dobré nápady! A netušila čo sa mu na nich nepáči.
> Ostružinka cez Zráz

Sopka cez svište >
Scerlneria sa pomaly a isto menila ako dvaja vlci prechádzali cez územia. Siberia by nebola verila, že za tak krátku dobu toho môžu prejsť tak veľa, no Admin mal skutočne väčšiu výdrž ako čakala. A až teraz asi uvedomila, že na Tom asi niečo bude. Však len pred pár týždňami ju úplne vyčerpal výlet s rodičmi kde nerobili nič iné len sa prechádzali popri jazere a pokúšali sa uloviť tučnú rybu. ,Ja som není ustráchana," nechala sa počuť, aj keď svojim vlastným slovám pomaly ani sama neverila. Nechcela sa nechať pred bratom zahanbiť, samozrejme. Aj keď mala nad čím premýšľať, ak sa im podarí dostať domov. Teda.. keď, sa im podarí dostať domov. Netreba byť negativistický. ,,Len mám realistické očakávania. A ty si úplne bezstarostný a nečakaná nič zlé.. aj to je veľmi nebezpečné Aelemin, okay?" pokračovala ale musela uznať, že vyad z tohoto miesta bol skutočne neskutočný. A bola rada, že sa nakoniec dala stiahnuť na výlet, ktorý sa jej najskôr až tak moc nepáčil. ,,Musíme si ale zapamätať kde to tu je. Je tu fakt krásne a páči sa mi tu. Myslíš, že by sme tu ešte niekedy prišli?" pýtala sa, no jednalo sa skôr o rečnícku otázku ako niečo iné. Nakoniec, Siberia si mohla robiť čo chcela! Keď bude teda dospelá, alebo tak nejako to fungovalo.
Armin pokračoval ale ďalej a ona nechcela zostať. Jej nálada už bola omnoho lepšia a snažila sa dostať z hlavy myšlienky na čierneho vlka ako len dobre mohla. Nakoniec, nebolo treba zostať závislí na minulosti, nie? ,,Myslíš si, že by sme mali mamke a tatkovi priniesť nejaký darček? Možno nejaký pekný kameň, čo by sa hodil ku kožušinám v nore?"
> Západný úkryt cez dlhú rieku

Aina >
Siberia mala chuť na neho znovu zavrčať, ale radšej zostala tichom jeho slová zasiahli presne tak kde mali a boleli o trošku viac ako by si predstavovala. Armin povedal presne to čo si myslela no nebola ochotná priznať ešte osobne. aspoň bude mať nad čím premýšľať pred spanim... Respektíve, čo ju bude držať v noci od spánku. Teraz ale len prekrútili očami a pokračovala za bratom. ,,Háti je teda pekne nepríjemná," zavrčala. Ako dcéra alfy mala mať aspoň nejakú predstavu ako sa starať o svojich vlkov! Siberia sice vedela, že vodcom svorky ste sa nestali len preto, že vaša mamka bola vodcom, ale to nebolo v tomto momente podstatné.,,Mali by sme to na ňu povedať keď sa dostaneme domov..." pokračovala. Siberia bola veľmi dobrá v tom hnevať sa na iných vlkov, ako sa mohlo zdať.
> Ragar cez svište

Ageron >
Siberia počas ich cesty preč z lesa celý čas zazerala na brata. Drzala sa za ním, takže nemal dôvod sa na ňu kuknúť, no v niektorých momentoch mala dojem akoby ho mohla prepáliť pohľadom. Ak by pohľad zapaľoval, Armin by v tomto momente bol len kopček popola. ,,Šibe ti?" spýtala sa ho, keď takmer až jasal nad tým čo si teraz zažili. Akoby obaja súrodenci zažili niečo úplne iné. A v tomto momente si Siberia nebola istá, ktorá z ich dvoch, kompletne rozdielnych reakcií bola tá správna. A či vôbec nejaká. ,,Vieš ako zle to mohlo skončiť? A ty máš ešte odvahu volať ho Lebkoun!" vrčala pomedzi zuby ako svojho nového brata nasledovala ďalej. Ako ho len veľmi chcela uhryznúť v tomto momente! ,,Vieš čo, nie... To nebola odvaha! To bola blbosť!" durdila sa so zamračenou tvárou, ale v tomto okamihu by ju nič neprinútilo aby ho nechala ísť samého. Vôbec nič to nemala spoločne s tým, že ak by ho aj nechala ísť, musela by sa do svorky dostať sama. A to sa jej teraz vôbec nechcelo. A hlavne teraz, keď sa blížila noc. A ako poznala svojho brata, určite by sa zrúbal hneď do prvej dieri a prieisle by domov aj s dvomi nohami zlomenými, nie len s jednou. Alebo si aspoň takto Siberia ospravedlňovala svoj strach. ,,Armiiiin, ty ma vôbec nepočúvaš!"
> Sopka

Siberia chvíľu len ticho stala vedľa brata a a reagovala na všetko čo sa dialo. Len pred pár dňami si aj vravela, že by chcela byť viac ako svoj brat, mať nejaké dobrodružstvá a zažiť niečo na čo by spomínala ešte ďalšie roky. V tomto momente ale, so srdcom búšiacim o hrudnú kosť si uvedomila... Že tie dobrodružstvá asi nebudú nič pre ňu. Tak trochu závidela bratovi, že sa dokázal tváriť akoby toto všetko bolo pre neho nič, keď ona bola na hranici paniky s chvostom vysiacim jej medzi zadnými nohami. Po Tom čo sa vlk znovu zneviditelnil a vyskočil im za chrbtami, odskočila a zadkom vrazila do ramena brata. V cievach jej bubnoval adrenalín a ona mala dojem akoby mala každú chvíľu vyvrátiť obsah svojho žalúdka. Čomu vlastne ani tak moc nerozumela, prečo tak veľmi panikárila, keď sa vlastne nič nedialo. Panika si ale nevyberá a rozhodne sa nespráva logicky - a mladá vlčica si začínala uvedomovať, že svet pre ňu nie je asi taký úplne rovnaký ako je pre Armina. A že možno nakoniec úplne preferuje zostať vo svojej svorke a najbližšie tri mesiace nebude ale že nič vymýšľať a pôjde tak maximálne na lov s rodičmi, keď im to už sľúbila.
,,Armin.." štuchla brata tiež, ktorý takmer s otvorenou tlamou hľadel na neznámeho. Chcela mu povedať aby šli domov, aby sa na to vykašľal. Nakoniec predsa aj v ich svorke budú nejaký zaujímavý vlci, no to už tmavý samec zabral iniciatívu do svojich vlastných lab a daroval Siberii do života strach od Boha. Uši sa jej stiahli ku zátylku a trvalo jej niekoľko sekúnd kým sa pohla za bratom. Ovládnuť niekoho telo a povedať čo chcel počuť? To bolo ako niečo zo zlého sna. ,,P-pre-prepáčte," povedala nakoniec, nejako zo seba vysúkala a ani nevedela ak už cupitala za bratom.
Nie, dobrodružstvá rozhodne nebudú nič pre ňu.
> Za bratom

Keď sa k nej brat posunul, Siberia zostala pevne stáť na mieste. Ich ramená sa dotýkali a ona bola rada - aspoň aká taká psychická podpora, keď jej srdce stále tak trochu silno bilo. Počula ho šušťať až kdesi v ušiach, no už to začínalo byť lepšie. Držala sa omnoho lepšie akoby sa držala ak by tohto vlka stretla sama. Keď sa k nim naklonil a ukázal im kus svojej tváre, bez premýšľania sykla a odtiahla sa. Síce už mala vlčica takmer rok, no ešte sa jej nepodarilo stretnúť niekoho zjazveného. A už určite nie tak zjazveného ako bol on. Ona sama si neuvedomovala, a Armin určite taktiež nie, ako veľmi zastrešený život zatiaľ obaja viedli, že nemuseli riešiť veci podobné ako tmavý samec. A Siberia ani nechcela. Radšej. ,,To muselo veľmi bolieť-" dostala zo seba napokon prvé slová v novej spoločnosti.
Jej brat stále pokračoval v kvákaní a nejako sa nemal k tomu aby pomaly vycúvali preč. Neznámy ich začal tak trochu spovedať, na niekoľko informácií dokázala konečne odpovedať aj ona. Pichla sa kdesi za Arminovu odpoveď aby ho napravila. ,,Baghý je vodca stále, áno," odpovedala. ,,Má krídla," doplnila ticho, nebola si istá či to o nej všetci vedeli, ale ona to teda skutočne vedela. A dokonca ich zažila na vlastnej koži! ,,Armin nevolaj ho tak," precedila pomedzi zuby, keď brat vlka nazval Lebkounem. Nebolo to vôbec zdvorilé, najmä ak sa nachádzali v jeho lese. Ňúfákom ho štuchla do krku za lícom. Správaj sa trochu!

S nadvihnutým obočím sledovala ako veľmi Armina tá jeho boľavá noha vôbec nebolí. Na tvári sa jej objavil úškrn, tak trošku mu to priala, no samozrejme nechcela aby mu niečo bolo. Najmä ak takéto zranenia môžu zostať do dospelosti.. jediné čo jej chýbalo bol chromý brat. Ešte by jej stále skúčal pod ušami! ,,Hej.. to si teda nevšimne," prekrútila očami, no svoje slová zakončila smiechom. No však uvidia či si to všimne alebo nie. Akurát mu šla hovoriť o to ako s rodičmi dohodla lov, a že ak by ho chceli stihnúť mali by sa vrátiť. Potom si uvedomila, že Armin s takou nohou asi na lov nepôjde, tak sa v strede nádychu zháčila a zamračila. Ale... mali by sme ísť domov aj tak.
Skôr ako sa stihli ďalej porozprávať, v lese zaznel hlas dospelého vlka a Siberiina srsť na chrbtici sa krásne naježila. Naplašila sa, nečakala nikoho neznámeho, najmä ak sa objavil z ničoho nič, ako by sa len zhmotnil na zem. O podobnej mágii ešte počula, tak jej niečo podobné ani nenapadlo. Vydala zo seba tlmené zapišťanie, niečo medzi hlasným nádychom a zavrčaním. Uši sa jej stiahli k lebke a mimovoľne sa zasunula za brata, ktorý, ako sa zdalo, nemal vôbec žiadne obavy. Teda, aspoň sa jej to zdalo do okamihu kedy prehovoril. ,,Ano.. zatúlali," pritakala mu a až teraz sa akosi narovnala. Neútočil na nich, tak to bolo fajn. Armin sa ale začal vypytovať, Siberia do neho štuchla a pohľadom naznačila otázku, či by nemali radšej odísť. Keďže les mu evidentne patril? Asi? Chcela sa spýtať čo to tu je za svorku, no držala radšej jazyk za zubami. Otázka bola či jej myšlienkovým pochodom Armin rozumel... o čom pochybovala.