Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Január 3
Cítila sa tak trochu ako čierna ovca rodiny aj keď jej nikto nikdy nedal dôvod aby sa tak cítila. V rodine ju milovali - alebo v to aspoň verila, a nikdy jej nedali dôvod aby o ich myšlienkach pochybovala. Niečo v nej ale bolo zle a ona sa nedokázala s problémom pobiť ako dospelý vlk. Ešte síce nebola tak úplne dospelá, ale to Siberii nebránilo klásť na seba nároky, ktoré by možno ani klásť nemusela. Pomaly sa začala presúvať pomedzi vysoké stromy, ktorých kmene boli omnoho väčšie ako keby sa ona sama stočila do klbka. ,,Haló? Je tu niekto?" podarilo sa jej preniesť akonáhle nabrala dostatok odvahy. Srdce jej bilo omnoho rýchlejšie ako si bola ochotná priznať a na zvieranie v hrdle si už zvykla. Napokon, keď celý život žijete s úzkosťou, začnete ju po nejakom čase vráť ako svoju súčasť. Najmä ak iný spôsob života nepoznáte.

Január 2
Siberia ticho stala v strede lesa, ktorý nepoznala a nič jej nehovoril. Nebola si úplne istá ako sa tam dostala a už vôbec nie prečo by odchádzala zo svojej svorky. Vôbec to nerobievala často, vždy musela mať veľmi dobrý dôvod aby opustila svoju rodnú svorku - zdrhanie z domu bolo skôr výsadou jej brata, ktorý si v tomto svojom správaní snáď našiel svoj nový koníček. Vlcica by klamala, ak by povedala, že sa nebála. Jediné čo bolo v tomto momente fajn, bol fakt že nebola noc. Siberia nemala rada noci, najmä nie také keď bola mimo miesta, ktoré poznala a nebola s vlkmi, ktorým verila. Jej tichá paranoja jej zožierala život a ona už veľmi dlho nevedela čo s tým robiť. Ukázalo sa, že rozprávať sa o svojich problémoch je dosť ťažké aj keď sa jedná o osoby, ktorým veríš najviac na svete. Nie žeby sa bála s nimi rozprávať, to nie! Skôr sa len hanbila, že taký iracionálny strach nedokázala prekonať sama, keď ani jeden z jej súrodencov s niečím podobným problém nemal.

Vlk sa zdal byť pomerne prekvapený jej informáciou o vlkovi s krídlami. Pre Siberiu to nebolo také zvláštne - nakoniec vo svojom živote poznala dokonca dvoch vlkov, ktoré mali na svojom chrbte krídla. Siberia možno tak trochu žiarlila, krídla boli neskutočne cool ale jej sa nepodarilo s nimi narodiť. ,,Ešte ste nevideli vlka s krídlami? Je to celkom vzácne, to je pravda," uškrnula sa na neho. Konečne sa aj jej podarilo ho niečím novým prekvapiť, nie len on! V duchu sa ešte viac vyškerila, no snažila sa nenechať na svojej tvári nie až tak škodolibý výraz. ,,Dokonca aj moja sestra sa narodila s krídlami. Nie je to zaujímavé? Ja som bez krídel, čo je trošku škoda, ale vôbec mi to nevadí," pokračovala. Aby si náhodou niečo nemyslel! Niečo, čo je možno aj trochu pravda, ale to nebolo podstatné! Nemohla sa prezentovať ako nevďačná a už vôbec nie ako žiarlivka.
,,Noc v tomto období prichádza možno až príliš rýchlo," vyplazila nespokojne jazyk. Na oblohe sa už črtali hviezdy a Siberia si veľmi rýchlo uvedomovala, že sa domov tak rýchlo už nevráti. ,,Ale mne príde, že život vo svorke je super. Môj brat Armin, ten by určite rád cestoval ako vy ale mne to príde veľmi nebezpečné. Keď ste tak dlho prežil musíte byť ... ani neviem čo!" prestúpila z nohy na nohu. V rýchlosti pohľadom sledovala miesto kde by sa mohli zložiť. ,,Ako často ste sa museli biť s medveďom? Každý mesiac? Týždeň?" pýtala sa tak trochu s nervozitou, lebo si dokázala svojho brata veľmi reálne takto predstaviť a vôbec netušila, či sa jej to páči alebo nie. Chcela o takomto živote vedieť viac a ešte mala omnoho viac otázok, ktoré si nebola istá či môže položiť. Musela počkať na dobrú príležitosť.
Nakoniec sa zložila medzi jeden z väčších koreňov a laby si zložila pod seba, zatiaľ čo hlavu držala hore. Ešte sa jej príliš spať nechcelo.

Južný Galtavar >
Siberia sledovala ako sa slnko posúva po oblohe a veľmi dobre si uvedomovala, že ak by sa chcela dostať domov pred tmou, možno by sa mal od cudzinca odlepiť už teraz. Nechcelo sa jej ale, páčilo sa jej, že mala konečne kamaráta, ktorý nepoznal ani jedného z jej súrodencov. Cítila sa výnimočne a akoby jej ho teraz nemohol nikto ukradnuť. A rozhodne ho nechcela priniesť bližšie k území svorky aby sa tam náhodou neobjavil Armin alebo Kezi. ,,Heh, tak to je divné. To si neviem predstaviť tak žiť asi. Naša Alfa je dosť v pohode. Má krídla," oznámila mu. Až v tomto momente si uvedomila, že to posledné vlastne ani nemusela povedať - čo ak by ju chcel teraz stretnúť? Pokúrtila hlavou, to nič. ,,Vy ste niekedy žili v kulte?" pozrela sa smerom na vlka so záujmom. Chcela aby rozprával a nemusela ona, no nejako v tomto ohľade boli asi trochu rovnaký. ,,A už sme tu inak. Myslím, že tento les vyzerá bezpečne. Čo vy na to?"

Laby sa jej dotkli nosa, po tom čo jej do neho vrazila šiška. Až takmer vypískla - skôr však prekvapením ako bolesťou. Určite by nebola čakala, že tak malé zvieratká môžu mať takú silnú ranu, a hlavne nie tak presnú mušku. Už sa jej do očí tlačili slzy, zatiaľ čo sa ich ona snažila stlačiť naspäť. Tak, nechcela pre nimi plakať, aj keď sa tu okrem nej a tých malých potkanov nikto nenachádzal. Lepšie vedela, že jej slzy nie sú úplne prejavom toho, že jej ublížili, skôr prejavom faktu, že nos je veľmi citlivým miestom na tele vlka. A ak do neho niečo vrazí, určite si to vyžiada svoju reakciu! Ublížene sa zahmýrila na mieste na ktorom zastala a poťahala nosom. Možno by sa na to mala vykašľať a ísť rovno domov, presne tak ako chcela predtým. Možno by tak skutočne mala urobiť. To by ale znamenalo.. Oh, čo by to znamenalo?! Očami nakoniec prekrútila nad samou sebou a postavila sa na laby. I keď si nemala čo dokazovať, ešte sa jej nakoniec nechcelo odísť. ,,Tak dobre, ospravedlňujem sa, že som po vás cvakala zubami, dobre?" ešte, že mala oči na stopkách, lebo si veľmi rýchlo uvedomila, že svište ju mali tak akurát na háku. Určite akonáhle odtiaľto vypadne, tak si na ňu ani nespomenú. Uff, a možno to tak bolo aj lepšie! Ešte mala trochu energie, ktorú mohla na tejto lúke využiť a potom doma aspoň zaspí ako kameň. Nebolo to presne také príslovie alebo niečo? Ona sa však teraz mohla staviť že dosiahne... čo presne?

Přidáno.

For Siberia, it always had been a mystery, as to how some wolves could fall asleep almost immediately after they hit the floor. For her, nightime often turned into an ordeal in which, even when she was tired, She couldnt fall asleep. Almost as if something was keeping her up on purpose! There wes no evidencie fór this statement of course, but Siberia was sure something was up with her. Nôt being able to solve tis problem herself, she wanted to go to her mom for comfort and maybe an consutation even. Most of time, unable to find the right word, she would just flop next to her mother and listen to her heartbeat. She would count the beats up to twenty and then count down to zero - this strategy has been working wonders. Almost everytime. Almost.. depending on what was the real reason the youngling could not fall asleep.
Sometimes she would be so stressed about something sleeping in the night would just not be possible. Sadly very often Siberia wasnt even sure what her body could be so nervous about? She was still to accept this part of herself as her own. Whatever. Not that I can do about it, right? she was quite used to talking to herself now - it came to her quite naturally. And she never really thought that could be part of the problem.

VVJ >
,,Okay. Budem si to pamätať. A.. ako poznám, že jedná o kult?" jemne naklonila hlavu na stranu pri tejto otázke počas toho ako sa spoločne presúvali k lesu na horizonte. Ten tam stál nad snehovými pláňami - respektíve pláňou po ktorej sa momentálne presúvali. Nebola zase až taká famózna, určite by sa vo svete našlo aj niekoľko krajších miest. Siberia toho zase až tak veľa nevidela a tak nebolo príliš ťažké ju niečím ohúriť. Aj keď sa jednalo len o obyčajný les nad obyčajným snehom. ,,Nuh.. možno trošku, ale to nič nie je," uškrnula sa, trošku zahanbene. Takéto strachy boli dosť vlčacie a ona si to uvedomovala. A ona bola predsa len dospelá! Teda tak trochu. Aj tak sa nechcela báť tmy, bolo to divné keď noc tvorila takmer polovicu jej života.
,,To neviem, to by som sa musela spýtať doma, podľa čoho ma pomenovali," odpovedala. Nikdy ju nenapadlo spýtať prečo sa volá ako sa volá - jednoducho svoje meno akceptovala. No teraz keď jej cudzinec dal túto otázku do mysle, možno by nebolo od veci sa o ňu skutočne zaujímať. ,,Mrak? Mrak je super! Hodí sa vám ku srsti," uškrnula sa. Vlci v zime boli pomerne chlpatý, to bolo jasné. Mrakova srsť ale skutočne pripomínala mrak, Siberia by povedala, že mrak dokonca pri západe slnka. Tá nahnednutá farba, ktorá mu srsť zafarbovala do jemného odtieňa vyzerala takmer ako keď slnko pri západe narazí na mraky. Ticho zakmitala chvostom a pokračovala ďalej vo svojej ceste smerom k lesu. Ten bol stále bližšie a bližšie. ,,A máte aj nejakých súrodencov? Že aké zaujímavé mená vymysleli im? Ja mám dvoch ďalších ešte. Arminia a Keziah."
> Smrekový les

To čo vlk vravel jej znelo všetko ako to isté len inak pomenované. Svoje myšlienky však nepovedala nahlas lebo nechcela pôsobiť hlúpo. Ale nakoniec.. všetko to boli svorky len sa venovali niečomu inému? Či? Bude sa o tom musieť porozprávať s mamkou, aby jej to lepšie vysvetlila. Už na ňu mala toľko otázok, že verila, že aj tak o polovici zabudne skôr ako sa k mamke dostane. ,,Aha, okay. Tak tu som sa s nijakým iným pomenovaním nestretla. Ale možno v budúcnosti?" mykla ramenami s úsmevom. Akonáhle jej ale oznámil, jej nadšenie trošku zhaslo. Momentálne sa jednalo o prvého cudzinca, ktorý bol na ňu milý a ona si pripadala tak trochu výnimočne. Doteraz sa rozprávala len s vlkmi zo svorky alebo so svojimi súrodencami. Najmä bratom teda, ale ten tu zrovna nebol. ,,No môžeme ísť na juhozápad. Tam je les plný smrekov a tam sa dá celkom pekne zachumlať medzi korene," navrhla mu a celkom ju potešilo, že vlk predpokladal, že pôjde s ním. Síce to najskôr neplánovala, no neponáhľala sa nakoniec domov, nie? Aj keď jej pôvodný plán bolo znovu dotiahnuť Armina za chvost mamke pred predné laby, no on si určite dokázal poradiť aj chvíľu bez nej. ,,Moje meno je Siberia inak a vaše?" pýtala sa nakoniec prvé, lebo si nebola úplne istá kedy sa jej vlk plánoval predstaviť. O etikete toho zase až tak veľa nevedela. ,,Len sa vyhneme teda tomu lesu, kde býval ten tmavý a všetko bude okay. Môžem vám ukázať kde to je aby ste sa tomu vyhli," navrhla. ,,Alebo ak by ste zostali o niečo dlhšie, tak by som vám mohla ukázať aj nejakú... no lúku na lov napríklad," pokračovala. Siberia sa popravde ešte žiadneho poriadneho lovu nezúčastnila, ale bola si istá, že také hrozné to zase určite nebude. Vedela kde by mali jelene žiť, tak ju snáď za to nikto nebude peskovať, ak to ukáže aj niekomu ďalšiemu, nie? Nakoniec to bolo verejné priestranstvo, alebo také niečo.
> Južný Galtavar

,,Svoriek? Ono je aj niečo iné ako svorky?" prekvapila sa. Nebola si úplne istá čo vlk myslel, no rada si nechá čokoľvek vysvetliť. Či už sa jednalo o farbu láb s Karoe alebo rozprava o mágiách s Arminom, mladá vlčica si veľmi rada vypočula názory iných vlkov. Veľmi si vážila svoju otvorenosť, ale to by nahlas snáď nikdy nepovedala nahlas. ,,Oh, nazývať ho netvorom nie je moc milé. Aj keď, ani on nebol úplne milý, ale je to stále vlk," zamračila sa. Síce so samcom viac menej súhlasila, ale na druhú stranu... neprišlo jej fér o niekom takto rozprávať, najmä ak sa nemohol sám obrániť. Keďže tu nebol, samozrejme. Možno mal len zlý deň? Alebo také niečo. Aj keď, akonáhle sa jej tieto myšlienky zmaterializovali v hlave, veľmi dobre si uvedomovala ako divne znejú. Možno vlk nemal dobrý deň, ale dávalo mu to právo spávať sa tak k nim ako sa správal? Ale monštrum?
,,A kam cestujete?" pýtala sa rovno, neuvedomujúc si ako veľmi vlkovi zasahuje do súkromia. Ešte potrebovala svoju interakciu s vlkmi trošku došperkovať. Už sa ho ale nebála na toľko, ako doteraz, tak sa k nemu priblížila bližšie. ,,Možno by sa niečo našlo v lese neďaleko odtiaľto? Pod stromami môže byť lepšie ako na otvorenej ploche. Aspoň tam nebude toľko fúkať," zamyslela sa s otázkou na tvári. Jej návrh platil, ale bolo na ňom ako sa rozhodne.

Siberia v jednu chvíľu preskakovala pohľadom z vlka na smer, ktorým sa chcela vydať domov - vo chvíli druhej na ňu už rozprával. Ticho sykla a uši jej padli k zátylku, očakávala, že sa znovu ocitla na niekoho území a že bude vykázaná kadeľahšie. Nestalo sa tak a vlk na ňu dokonca hovoril milo. Pousmiala sa na neho a keď začal rozprávať o pachu svorky, dokonca k nemu vedela sympatizovať. Uši jej rýchlo vyskočili pekne hore. ,,Oh nie. Tu nie je žiadna svorka. Našťastie. Jedna je v lese na západ ale tam by som vám skutočne neodporúčala ísť. Ten vlk tam je hrozne hrozný a strašidelný," dala sa nervózne do vysvetľovania, aj keď už z nej nervozita pomaly opadávala. Aj keď dobre vedela, že by nemala dávať na prvý dojem - ale čo mala robiť, keď jeden žil len v prítomný moment a nedokázal vidieť do budúcnosti? Siberia by veľmi rada videla do budúcnosti. ,,Ja som tiež z jednej svorky, ale z inej. Ale tá je ďaleko, takže sa nemusíte ničoho báť. A naša svorka je milá aj tak, takže," rozprávala, takmer na jeden nádych. Keď bola nervózna buď úplne stíchla alebo rozprávala až príliš. Najhoršie na tom bolo, že si svoje vystupovanie uvedomila až v chvíli keď bolo dávno po interakcii. Najlepšie rovno pred spaním, keď potom kvôli hanbe nedokázala zaspať. ,,Takže uhm, kľudne pokračujte v tom čo ste robili. Heh, snáď som tiež niečo nevyrušila."

Siberii sa nakoniec podarilo usadiť niekde na kraji rieky, kde sa vlievala do jazera. Alebo kde sa jazero vlievalo do rieky, to je bolo v tom momente jedno a pod ľadom ste aj tak poriadne nevedeli povedať, ktorým smerom rieka tečie. Skrčila sa pri jednom z väčších kameňov, nos si skryla pod chvost a veľmi dúfala, že jej zimný kožuch pomôže prečkať nešváry toho nepríjemného počasia.
Popravde netušila ako dlho strávila ležaním opretá o daný kameň, dosť veľa času prespala a vtedy si jeden len ťažko uvedomoval koľko času prešlo. Jediné, čím si bola istá bolo, že nad jej hlavou tancovalo slnko a všade naokolo bola vrstva snehu tak hrubá, že sa musela zo svojho bydla takmer vyhrabávať. Slnko avšak už aj pomaly zapadalo, ale to jej vôbec nevadilo, bola šťastná, že búrka už ustala a bol pokoj. Vytiahla sa zo svojej ,,nory" a ponaťahovala všetky svaly, na ktoré si len spomenula. Až potom jej napadlo porozhliadnuť sa.. mala dojem, že na tomto mieste už bola. S Arminom. A bola si viac ako len istá, že ak by sa vracala smerom popri rieke, dostala by sa v pohode domov. Hej, zatiaľ to bolo fajn, nebola tak úplne stratená. Asi. Na ploche jazera však nebola sama, kus v diaľke sa nachádzal vlk, ktorého nepoznala. Chvost jej takmer ihneď padol k zadným nohám, cudzích vlkov príliš v láske nemala - minimálne zo začiatku, keď si nebola vôbec istá ako na ňu budú reagovať. Už sa nakarhala pri stretnutí sa s Lebkounom a teraz tu ani nebol Armin aby všetku jeho zlosť hodil na seba.
Veľmi dlho premýšľala či má vlka upozorniť na svoju prítomnosť alebo jednoducho stiahnuť chvost a rozkráčať sa smerom domov. Možno až príliš dlho na to aby si ju neznámi skutočne nevšimol.

Január | 1 | Karoe
Siberia takmer až naplašila, keď jej spoločníčka vyhýkla. ,,Spím dosť v pohode popravde," odpovedala jednoducho. Začínala mať podozrenie, že skutočne mysleli tú istú vec, len sa moc dobre nerozumeli. Mladá vlčica by ale klamala, ak by povedala, že jej konverzácia bola príjemná. Nepáčilo sa jej príliš ako sa na ňu hnedá vlčica pozerá, no ako správne dobré dievča na to nič nehovorila. Sedela pod jej pohľadom, trochu sa krčila, ale to bolo u nej normálne - občas si rada pripomenula, že by sa mala vystrieť, v tomto momente ale nad svojím držaním teľa vôbec neuvažovala. Aj keď by možno mala. ,,Ak sa mi nedá spať, často príde mamka a spím potom vedľa nej. To je veľmi príjemné," pokračovala, ,,Možno by si to mohla skúsiť, potom by ti tie vankúše nechýbali?"
Mladá vlčica si v tomto momente vo svojom živote nepripúšťala fakt, že by niekto nemusel mať vedľa seba svojich rodičov. Možnosť, že niekto dokonca nemá dobré vzťahy s vlkmi, ktorý ho priviedli na tento svet jej už aleže vôbec nenapadol. ,,Hej no, farba labiek asi nič nemení. Ale asi záleží od vlka k vlku. Moje packy sú ešet stále tak trochu jemné, rodičia ich majú viac rozodrané a hrubé. Ak vieš čo tým myslím?"

Cvakala zubami ako sa jej dalo počas toho čo sa pokúšala chytiť ktoréhokoľvek zo svišťov. Videla ich bežať pred sebou a v tom momente jej nenapadlo nič lepšie ako sa k nim pridať. Tak jediné čo jej napadlo bolo pridať sa do naháňačky a čo iné mohla ona so svojou veľkosťou robiť ako ich chytať? Tak len bežala a snažila sa a samozrejme nechcela ani jednému z nich ublížiť! To rozhodne nemala v pláne a popravde, ani jej to moc nešlo. O žiadneho zo svišťou ani len nezavadila - malé mršky boli omnoho mrštenejšie a rýchlejšie ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. ,,Ťažko s vami mršky malé!" preniesla, po tom čo elegantne skončila na zemi s oškretým nosom. Mohli sa jej rovno začať smiať, a že aj začali! I keď Siberia nerozumela ich reči, smiech veľmi dobre poznala. A mohla teda takto zostať ležať, skutočne, jej pozícia v tomto momente bola tak trochu pohodlná. A už ju to naháňanie ani extra nebavilo. Okolo nej poskakovali svište ďalej, akoby si ju vôbec nevšímali - prečo by aj? Jasné bolo, že Siberia bola len doplnkom bez ktorého sa ich hra v poriadne zaobíde. Ešte, že si z toho vlčica veľkú hlavu nerobila a svoju insignifikantnosť si uvedomovala.
Ako to už býva, netrvalo dlho aby sa postavila na laby a urobila ďalších pár krokov smerom dopredu. Už sa pomaly začala chystať späť domov, ale to bolo ešte ďaleko. O pár desiatok minút sa jej kroky možno skutočne stanú realitou. Už sa aj ticho uškŕňala ako sa vybrala späť do hopsania po lúke. Ešte jeden zo svišťou cupital pred ňou akoby ju nabádal - čo si dosť pravdepodobne Siberia mohla len nahovárať. To nič! Činiť sa musela tak či tak a preto sa rozbehla a znovu cvakla zubami naprázdno, ale aby dostala šiškou priamo medzi oči.

Přidáno.

December | 5 | Karoe
Ich konverzácia bola skutočne zaujímavá takmer od začiatku. Jedna druhej príliš nerozumeli, a to bolo v poriadku! Siberia mala rada konverzácie, ktoré boli pre ňu výzvou či už na pochopenie alebo na ... no pochopenie. Mladá vlčica si nevedela úplne predstaviť aké vankúšiky myslí práve ona, preto sa jemne zamračila. Jednu z predných láb držala hore, akoby očakávala, že bude potrebovať sa na ne každú chvíľu znovu pozrieť. Alebo také niečo. ,,Ja som ešte nikdy nespala na nijakých vankúšikoch," zamyslela sa. Alebo možno spala, len ich nikto pred ňou ešte tak nepomenoval. V tom ju niečo napadlo! ,,U nás v nore máme len kože a srsť a také veci na spanie. Nie je to nejaký tunajší slang? Možno myslíme tú istú vec ale obe to voláme inak?" nastražila uši. Vlci ju bavili. Najmä ak boli milý a zaujímavý. Siberia rada spoznávala nových vlkov aj keď sa nestávalo často, že urobila prvý krok k rozhovoru - najskôr sa vždy musela aklimatizovať. Akonáhle však videla, že je všetko okay, veľmi jednoducho sa rozhovorila a dokázala mlieť o svojich špeciálnych znalostiach toľko, koľko jej dovolili. ,,Nie je to zaujímavé, že rovnaké veci môžu mať úplne iné mená podľa toho kde niekto býva?"

Advent 24. - Úloha 7. Zavzpomínej na svou první zimu
Podarilo sa jej uložiť pod jeden zo stromov. Jeho obrovské korene sa tiahli niekoľko desiatok centimetrov nad zemou a tak tvorili presne to najlepšie miesto na oddych. Siberia síce nebola unavená, no to ju rozhodne nebrzdilo v tom aby si pooddychovala ešte viac. Musela sa sama pre seba uškrnúť, pretože by nikdy nebola povedala, že bude preferovať váľanie sa v snehu miesto preskúmavania okolia. Armin by sa jej určite schuti zasmial - v poslednom čase dosť veľa rozmýšľala práve nad svojim bratom a tým, ako rozdielny bol spôsob vnímania sveta naokolo. Siberia bola až chorobný introvert a kým jej tlamou prešlo jediné slovo v jej mysli sa nabehali kilometre. Odfrkla si, nebavilo ju to, ale to bola jednoducho ona.. nebola si úplne istá či by mohla dokázať niečo s tým robiť.
Jediné čo vedela na isto bolo, že od minulej zimy sa nič nezmenilo. Všetko bolo rovnaké. Teda... Bolo? Pravda bola taká, že posledná zima nebola zase až tak hlboko v jej spomienkach. V tom období bola mladá - malá dokonca! Malé vĺča ktoré sa narodilo len pred pár mesiacmi a všetko bolo nové. Biely sneh žiaril v jej očiach ako diamanty a ani chlad nebol tak výrazný ako sa jej zdal teraz. Nakoniec možno sa predsa len všetko mení aj keď si to jeden neuvedomuje až do okamihu kým sa skutočne nad vecami nezamyslí. A možno niekedy bolo lepšie sa nezamýšľať, svet bol potom o dosť lepší. Alebo to si aspoň myslela a tak trochu závidela. Aj keď do hláv nikoho iného nedokázala tak úplne vidieť.