Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Mamka pozorne počúvala čo jej Siberia hovorila a ona mlela až do okamihu, kým mala o čom rozprávať. Respektíve, kým ju niekto počúval, tak si vždy našla niečo o čom mohla hovoriť, aj keď možno niekedy jej vety nedávali až tak veľký zmysel. To bol detail nervozity, ktorá ju tak trochu nútila vyplniť každé dlhšie ticho prehupujúce sa do nepohody. Aranel ale nakoniec vystriedala vlčica, ktorú Siberia až tak dobre nepoznala a tak o niečo potíchla. Ticho sa usmiala, aby sa mohla aj ona predstaviť. ,,Siberia. Teší ma!" nechala sa počuť. Mamka im ale prikázala pozrieť sa ešte čo robí otecko, no Siberia si bola viac ako len istá, že ešte stále spí. Nakoniec nemal zase až tak veľa času od zaspatia skutočne si oddýchnuť. Pohliadla smerom, ktorým sa nachádzala časť nory ich rodičov a pozrela na Kezi. ,,Zobudíme ocka alebo ho necháme spať?" spýtala sa jej, no to Cynthia už mala namierené von. ,,Hneď sa k tebe pridáme," zakričala za ňou Sib. Ešte toto musela vybaviť.
Nakoniec sa ale Siberia rozhodla, že bez tata by to nebola sranda a prešla k miestu kde spal. Ňufákom do neho jemne drgla. ,,Oci, ideme na lov. Pridáš sa?" Šťuchla do neho ešte raz a napokon vybehla von za ostatnými.
> Von

Apríl | 1 | Draven
Klamala by, ak by povedala, že sa jej tie výlety za hranice svorky nepáčili. Najskôr bola viac ako len vystrašená čo i len vystrčiť nohy z ich územiach, no akonáhle prvý raz zistila, že to nie je také zlé... skutočne to nebolo také zlé. Spokojne si klusala popri akomsi jazere na ktoré narazila počas svojej prechádzky - myslela si snáď aká je obozretná a dávala si na seba pozor. Samozrejme, nakoniec nechcela prísť domov zranená. Nebola však ani zďaleka tak obozretná ako by mala byť a jej zmysli vôbec neboli vybičované do dokonalosti. Bola to mladá vlčica, ktorá sa stále snažila vidieť svet cez ružové okuliare. Preto keď takmer stúpila na tmavého vlka vyvaleného medzi skalami, skoro stratila srdce rovno na tom mieste. Ak by sa jej na lícach nenachádzala srsť, možno by bolo vidno ako sa jej z nich stratila všetka farba. Doteraz si sama spokojne poskakovala po skalách.
Trvalo jej niekoľko ďalších sekúnd kým si uvedomila, že sa nejedná o vlka, ktorého pred mesiacmi stretli s bratom. Tento predsa len nemal na tvári masku a z úst mu vyčuhoval zub. Siberia stále držala labu, ktorú na vlka takmer stúpila, vysoko pri svojom hrudníku. Akoby sa bála, že jej ju uhryzne. ,,Pa-pardón." uši mala stiahnuté k zátylku. ,,Nevidím pre oči," na tvári sa jej objavila ospravedlňujúca grimasa. Čakala však vyhubované aj tak.

Siberia sa chcela sústrediť len na svoju rodinku, ktorú už nejaký čas nevidela, no zdalo sa, že v nore je fakt dosť výrazný pohyb. Nie žeby poznala všetkých čo sa tuna mihli, ale to sa snáď od nej ani neočakávalo. Mamka na ňu prehovorila a ona svoje oči konečne odtrhla od Ivy, spokojne poklepávajúc chvostom o zem. ,,Jo, prečo nie," uškrnula sa na nich, stále sa tak trochu snažiac počuť o čom sa vlci za ňou rozprávajú. Nebolo to milé, čo si vlčica pomerne rýchlo pripomenula a presunula uši späť dopredu. ,,Ja som za. Už vieme kto všetko pôjde?" pýtala sa so záujmom, no myšlienky jej stále trochu utekali. Snáď si ma Iva ešte pamätá hej.. Thyra sa však zaujímala aj o to čo robila ona, zatiaľ čo jej mamka dávala novinky, ktoré potrebovala k ďalšiemu životu. Nová alfa, huh? Zaujímavé. Škoda, že to nebol nikto z jej rodičov, to by bolo cool... ,,Som bola vonku a potom keď tak snežilo tak som zakempila v tom lese na severozápad," priznala sa, po očku sledujúc reakciu mamky. ,,Stále som mala ale svorku na dohľad, tak to bolo okay," v rýchlosti pridala. ,,Stretla som sa s jedným tulákom. Bol veľmi milý. Sa nám podarila uloviť veverička ale nebola moc dobrá.." blbotala ďalej úplne nepodstatné veci, ako to často robievala.

Svorka >
Síce bola stále tak trochu zadýchaná, keď sa jej podarilo doraziť k nore, no už aspoň cez vchod neprebehla v plnej rýchlosti. Chvost sa jej spokojne krútil zo strany na stranu, aj keď si stále nebola úplne istá či rodičov nájde práve na tomto mieste - nakoniec ale mala šťastie a okrem mamky a tatka sa na mieste nachádzala aj sestra. Pricupkala k nim s pozdravom na perách aby sa mohla pridať ku čomukoľvek čo práve robili. ,,Hejjj," pozdravila sa, pohľadom v rýchlosti prebehla po všetkých miestach, ktoré zo svojho sedenia mohla vidieť. Chcela sa uistiť, že tu bol aj Armin, avšak toľko šťastia Siberia dnes nemala a brat ich svojou prítomnosťou skutočne nepoctil. ,,Uhm, čo riešite?" pýtala sa. Vyzerali byť všetci tak trochu zamyslení a pri svojom príchode obiehala okolo ďalších pár vlkov - až v tomto momente si uvedomila okolo koho to vlastne prechádzala. ,,Iva sa vrátila?" položila ďalšiu otázku, aj keď možno viac pre samu seba ako pre kohokoľvek iného. Ivu nevidela už dobre dlho - naposledy keď jej ťapky neboli ani polovičnej dĺžky ako boli teraz. Vtedy sa rozprávali s tým vlkom čo mal na hlave rohy, jeho meno si ale Siberia už nevybavovala.

Galtavar Juh cez Mahtae Sever >
Siberia vbehla do lesa omnoho rýchlejšie ako najskôr chcela. Akonáhle jej ale známa vôňa udrela do nosa, cítila sa viac ako len doma. Nadšene prebehla lesom, po očku sledovala vlkov medzi stromami aby našla presne tých dvoch čo hľadala - čisto bielu vlčicu a bielo čierneho vlka. Počas behu bolo však nie až tak jednoduché rozoznať vlkov len podľa farby, preto pri pohľade na prvú bielu vlčicu zastavila a skočila medzi podrast stromov. Svoju chybu si uvedomila takmer okamžite ako zastala a mohla si vlčicu všimnúť omnoho lepšie. Uši jej trochu padli k šiji a ona prestúpila z nohy na nohy. ,,Uhum, pardón," rýchlo sa ospravedlnila aby mohla vycúvať a pokračovať ďalej. Vlčica si v tomto momente nebola vôbec istá, či vedela, že vo svorke je ďalšia biela vlčica ako mamka. Nie žeby ona sama dala príliš veľa energie k tomu aby sa zoznamovala so všetkými koho stretne... jediné čo dúfala bolo, že si teraz o nej nebudú myslieť niečo blbé.
> Buruberi

//Trošku detskej nadšenosti, snáď odpustíte

Topolový cez Smrkový >
S Mrakom sa po tom všetkom čase čo spolu strávili rozlúčili pomerne rýchlo. Jednoduché kývnutie nahradilo pozdrav a aj keď to bolo Siberii pomerne ľúto, tak trochu to čakala. Miesto točenia sa vo víre myšlienok radšej hnala do kroku aby sa čo najskôr mohla dostať domov a skontrolovať čo sa tam deje. Celkom ju zaujímalo, najmä, či sa Armin dostal domov aj bez jej pomoci a kam v strede zimy tak jednoducho zmiznúť. Ale úplne prvá vec na ktorú sa tešila najviac bolo privítanie sa s mamkou a tatom! Razom sa jej na tvári objavil o dosť širší úsmev a rozbehla sa po pláni rovno za nosom. Ich les bolo pomerne jednoduché vidieť už z diaľky - medzi Smrkovým lesom a lesom ich svorky nebolo nič iné len planina a rieka, čo nebolo vôbec ľahké minúť!
> Boruvka

Zmena presunu > Mahtae sever cez cez južný Galtavar

Siberia stále sledovala čo sa deje vonku, ako jej to len hustá vegetácia v lese dovoľovala. Čo si ale dokázala všimnúť najjednoduchšie bol zvuk vetra, ktorý sa akoby zabil. Nastražovala uši, akoby sama sebe neverila, no nepočula nič čo by mohla pokladať za búrku. ,,Aspoň to už ale vyzerá, že tá búrka ustúpila," odpovedala na jeho slová o love. Prejav jej samotnej bol podfarbený úsmevom - klamala by ak by povedala, že nebola rada. Nakoniec jej práve táto snežná búrka priniesla toľko úzkosti, ako už dlho nezažila. Akonáhle ale ustúpila, ten pocit, že chcela ísť späť domov sa tak trochu vytratil. Keď sa dialo niečo zlé, tak chcela zdrhnúť, ale teraz? Už sa cítila o niečo lepšie a dokázala si uvedomiť aký smiešny jej strach bol. ,,Hej, tak trochu áno.. ale to nie je problém," odpovedala priamo na Mrakovu otázku. Pravda bola taká, že sa cítila takmer úplne vyhladovaná.. avšak nemala rada ak sa o ňu niekto strachoval, tak by svoj hlad asi nikdy nepriznala nahlas. Nemala rada ak niekto musel meniť svoje plány kvôli nej. Cítila sa potom hrozne zle a jej myseľ jej podstrkovala nepríjemné myšlienky. ,,Ale sľúbila som vám, že vás kúsok odprevadím. Teraz sme sa dostali ale kus hlbšie do lesa, budeme sa musieť najprv vrátiť k čistine," začala vysvetľovať, snažiac sa trochu zorientovať. Hore na oblohe boli hviezdy, ktoré ešte úplne nedokázala čítať a popravde si nespomínala na ktorej strane zapadalo slnko. Možno ak by kráčali stále dopredu, tak by sa niekam dostali? A odtiaľ by sa mohli odraziť? Po tom čase čo strávili ponevieraním sa po lese, Siberia trochu stratila prehľad. ,,Ale niekde sa dostaneme!"
> Armanské

Siberia sa nakoniec vrátila k svojmu spoločníkovi. Už sa cítila o dosť lepšie ako pred pár minútami, najmä teda preto, že už jej v žalúdku aspoň niečo hralo. ..Lovila som," ohradila sa so stiahnutými ušami. Nemala rada ak ju niekto kritizoval, aj keď sa rozhodne jednalo o súčasť života. Aj keby to nikdy nepriznala nahlas, Siberia sa snažila byť dokonalá, taká aby na ňu nikto nemusel byť nahnevaný, najlepšie nech o nej nikto ani len nerozprával, to by bolo fajn. Jednoducho people-pleaser v jednoduchom podaní, ako inak. ,,Len ešte nie v zime no," povedala na svoju obranu, no uvedomovala si, že v tomto momente bola viac ako len v zlom. ,,A- a tiež si myslím, že škrečky nie sú zlá možnosť taktiež," pokračovala, no to bolo asi už aj všetko čo chcela povedať. Radšej by bola ak by si teraz našli nejaký úkryt. ,,Možno nabudúce to bude lepšie. Ale najskôr by mal ten sneh už zmiznúť!"

Kalamita Ulov malé zvíře (např. ptáček, myš, lasice, veverka) alespoň ve dvou různých lesích, sám! 2/2

Smrkáč >
Prechod z jedného lesa do druhého bol takmer až príliš nenápadný, na to aby ste si ho všimli, keď ste sa nesústredili. A Siberia sa nesústredila. Snažila sa stále držať konverzáciu s Mrakom, no v žalúdku sa jej akoby presúvali stáda jeleňov. Už len pri tejto predstave sa jej začali znovu tvoriť sliny v ústach, ktoré musela prehĺtať. Nechcela predsa len v tak príjemnej spoločnosti slintať ako nejaké dvojtýždňové vĺča! Po očku sledovala ako sa presúvajú pomedzi stromami, no myseľ jej veľmi rýchlo ubehla smerom, ktorý bol príliš ďaleko od jej spoločnosti. Nakoniec... už sa jej podarilo niečo uloviť raz, prečo by sa jej to nemohlo podariť znovu? Dobre si uvedomovala, že to bude trvať dlho avšak nakoniec bola príliš hladná na to aby spala bez ničoho v žalúdku. Ešte stále si tak trochu nadávala, že sa nenajedla v okamihu keď mohla - vtedy si ale myslela, že bude najlepším nápadom ak sa čo najskôr poberie za Arminom a všetko sa vyrieši! Niekedy sa problémy ale len zhoršia. Teda, nie žeby svoju prítomnosť s Mrakom brala ako problém, to určite nie. Práve naopak, celkom si ich malý výlet užívala. Keby len sa im podarilo stretnúť v lepšom čase ako bol tento!
Už teraz vedela, že rovnaká taktika akú použila predtým asi nebude tak úplne fungovať. Na tomto mieste, o dosť hlbšie v lese nebolo zase tak veľa snehu. Síce sa im stále chodilo dosť blbo, keď sa museli predierať takmer po ramená v snehu. Jediné pozitívum bolo, že aspoň vietor medzi stromami nefúkal taký silný, čiže záveje tuna nehrali rolu. Siberia nastavila uši, aby jej ani jeden zvuk neutiekol - miesto potravy ale jediné čo počula bol svoj vlastný dych, praskanie kôry knísajúcich sa stromov a snehu lámajúcom sa pod labami Mraka. Prospekt teda veru nejaký extra pred sebou nemala. Ticho prešla k jednému zo stromov, možno aby skúsila či sa jej nepodarí vyhrabať úkryt nejakých zvierat.
Aj keď si veľmi rýchlo uvedomila, že zem bola skrz naskrz premrznutá. Zvieratá vo svojich úkrytoch mali jednoducho takmer oceľovú ochranu v tomto momente. Tak trochu pre mladú vlčicu nedosiahnuteľnú. Dobre pre nich, pre Siberiu vôbec nie. Najradšej y v celej frustrácii zavrčala, no nechcela sa pripraviť o aj tú malú nádej na večeru, ktorú ešte mala. Matematika jej síce nič nehovorila, no vedela, že pravdepodobnosť rozhodne nebola naklonená v jej prospech. Snažila sa vo svojej mysli už ďalej nemrnčať (čo robila v poslednej dobe možno až príliš často) a miesto toho sa nútila sústrediť na veci, čo mala pred sebou. Sklonila svoj nos k zemi a začala čuchať; očakávať však úplne iný výsledok predtým bolo viac ako len hlúpe. Nos sa jej veľmi rýchlo naplnil lepkavým vlhkým vzduchom a ona sa cítila zúfalo. RAAAh! zrevala vo svojej mysli, avšak tlamu držala zatvorenú. Bola nahnevaná, takmer až priamo nasraná. Hlad len podčiarkoval a znásoboval jej nepríjemné pocity. Počítať do desať v tejto chvíli jej príliš nepomáhalo a vďaka svojmu rozčúleniu takmer úplne prehliadla jeden pach, ktorý sa ešte poriadne nestihol vstrebať do vodných kvapiek.
Laby kládla jednu pred druhú tak pomaly ako len mohla. Pohľad uprený priamo pred seba na veveričku, ktorá sa asi tak trochu pozabudla - alebo bola rovnako hladná ako bola v tomto momente Siberia. Vlčica sa modlila aby jej práve teraz nezačalo škrvŕkať brucho. To bol aj dôvod prečo sa ponáhľala a dúfala, že neurobí nič nerozvážne. Veverica si robila svoje, kdesi pri strome, na jeho kôre sa šprtala v diere kde snáď mala svoje vlastné jedlo. Mladá vlčica sama neverila, že sa jej podarilo zviera chytiť. Musela sa silno odraziť aby sa jej podarilo dosiahnuť na tú prachovku plnú chlpov. Akonáhle jej zuby necvakli naprázdno, srdce jej takmer zapišťalo od radosti. Moc sa teda nenajedla, no konečne si mohla byť istá, že jej žalúdok zostane ticho aspoň kým sa jej podarí v túto noc vyspať. Snáď.

Mrakove slová ju viac ako len potešili. Uši sa jej stiahli k hlave a blbo sa usmiala - veľmi sa premáhala aby nezačala aj blbo kmitať chvostom. Miesto toho pohľad presunula dopredu a ticho si zopakovala čo povedal. Áno, nie je sa čoho báť! Nakoniec vraví sa, že ak nejde o život nejde o nič. Pri tejto myšlienke ju takmer trhlo. Nešlo im ale práve o život? Alebo zase preháňala? Siberia potrebovala mať pri sebe vlka pri zemi, ktorý by jej realisticky dokázal predostrieť situáciu v ktorej sa nachádzala. Alebo v ktorej sa nachádzali spoločne. ,,Toto je moja prvá zima mimo svorky popravde," zhlboka sa nadýchla. Stále si viac a viac uvedomovala ako málo toho zažila len kvôli tomu že sa bála. ,,Som nečakala, že bude taká silná. Však vo svorke sa taká minulý rok vôbec nezdala," uškrnula sa so smiechom. Smiech jej v tomto momente pripadal ako najlepšie rozhodnutie s tým ako nervózna bola. Nervózna a hlavne hladná! V žalúdku jej kňučalo a veľmi dobre si uvedomovala, že v takomto počasí by sa radšej nemali zastaviť. Ešte nazberať trochu tepla do svalov a potom si možno nájdu nejaký úkryt. ,,Boli takéto ťažké zimy aj tam odkiaľ si prišiel?"
> Topole

KALAMITA Ulov malé zvíře (např. ptáček, myš, lasice, veverka) alespoň ve dvou různých lesích, sám! 1/2

Siberia zostala stáť na okraji lesa v ktorom sa nachládali, jej pohľad stále sledoval planinu pre ich labami, ktorá bola v tomto momente len veľká biela masa. Vlčica vedela, že by mala ísť domov, no veľmi realisticky si neverila, že by sa jej mohlo podariť v tomto počasí sa do Čučoriedkovej svorky dostať. Snehové vločky boli až príliš veľké a padali na zem až príliš husto - všetko bolo tak trochu príliš a ona mohla cítiť ako jej naviera v hrdle panika. Nasucho prehltla a otočila sa k svojmu spoločníkovi. ,,Myslím, že sa mi aj tak nechce nikam nejako extra ísť nakoniec," priznala sa. Nevadilo jej robiť zo seba strachopuda, nakoniec prežila celý svoj doterajší život vo viere, že jedným bola. Ticho stiahla uši k temenu k hlavy a pobrala sa späť do lesa. Ani tu nebolo najteplejšie, no stále lepšie ako kdesi vonku, kde vietor svišťal takmer nadzvukovou rýchlosťou. A tuna sa aspoň nemusela predierať v snehu, ktorý presahoval výšku jej hrudníka. ,,Ale jedlo neznie ako zlý nápad, aj keď tu asi nič veľké nenájdeme.." zamýšľala sa nahlas popri čom sa rozhliadala. Záveje snehu, ktorý tuna nafúkal vietor vejúci z pláni boli stále až príliš vysoké na pohodlné kráčanie. A všetko bolo tak vlhké, že v nose necítila nič iné ako len vlhkosť. Ergh.
V žalúdku jej ale nepríjemne kňučalo, tak sa nemohla vzdávať. Už z územia svorky odchádzala nepríliš najedená - a to bolo pred niekoľkými dňami. Radšej nad uplynulým časom ani nechcela premýšľať. Miesto toho radšej sklonila hlavu k jednému z koreňov na strane, kde vietor nenahnal až tak veľa snehu. Necítila zatiaľ nič, no všetko bolo začiatkom. Čo robil Mrak netušila, plnou pozornosťou sa sústredila na stopovanie a aj svoj plačúci žalúdok sa pokúšala presunúť na druhú alebo tretiu koľaj. Uši mala pevne nastražené a snažila sa kráčať čo najviac potichu ako jej to sneh dovolil. Siberia nepatrila k najtučnejším vlkom, sneh sa pod ňou aj tak prepadal a tak musela svoj pohyb prispôsobiť tejto podmienke. Nakoniec sa aj sneh vo svojej sypkosti prevaľoval pod náporom vetra preťahujúceho cez stromu. Vlčica už takmer stratila všetku nádej a myslela si, že nakoniec bude musieť ešte o niečo natiahnuť svoj čas bez jedla. Čo si myslela, že snáď nikdy nezažije! Aj keď smrť od hladu si zatiaľ vôbec nepripúšťala. Verila, že tuk, ktorý mala teraz na kostiach by jej pomohol dostať sa ku koncu zimy. Cítila ako jej znovu v krku naviera panika, z ataku ju ale vytiahol jemnučký zvuk, ktorý si najskôr ani nebola istá, že počula.
Zastavila sa v polovici kroku a silno načúvala. Takmer až cítila všetky svaly vo svojich ušiach pracovať na plné obrátky, kým zvuk započula znovu. Tam! Niečo tam je! Pod snehom! Nepovedala ale nič, nepohla ani brvou až do okamihu kým nevymyslela ako sa k živočíchovi dostať. Spomínala si ako videla líšky loviť v zime lumíkov - klamala by ak by povedala, že sa v tomto momente nebála o budúcnosť svojho nosa. Hladný žalúdok jej ale veľmi rýchlo pripomenul, že nos sa eventuálne zahojí. Ak to bude potrebné, samozrejme. Nakoniec sa ešte nič nestalo a ona dobre vedela, že musí prestať katastrofizovať všetky svoje rozhodnutia. Zhlboka sa nadýchla, pripravená odraziť sa zadnými nohami a rovno sa hlavou zapichnúť priamo do snehu. Nakoniec jej skutočne zostal nad snehom visieť len jej tmavý zadok. Tlamu mala okrem iného natlačenú plnú snehu, no cítila ako sa jej medzi zubami metá nejaká malá myška. Alebo škrečok, chrčok, potkan... bolo jej to jedno. Sústredila sa najmä na fakt aby jej korisť už v tomto momente nezdrhla. Mala ju položenú už takmer na tanieri a bola by škoda o ňu prísť teraz. V rýchlosti sa narovnala a malé zviera prehltla s ľahkosťou, len aby si uvedomila, že toto jedlo skutočne nebolo dosť. A že ju žalúdok bude teraz bolieť ešte viac, keď ho rozdráždila s touto malou myškou.
Obzerala sa aby zistila kde sa nachádza Mrak. Ešte sa necítila na to aby v lese zostala úplne sama.

Siberiina vlastná rodina bola síce ešte veľmi ďaleko, ale tá predstava sa jej celkom páčila. Sama si myslela, že krídla boli neskutočne cool ,,Huh, takto som sa na to ešte predtým nepozerala, aj keď si nemyslím, že by to tak robil naschvál," uškrnula sa. Klamala by ak by povedala, že verila, že by pre ňu niečo také urobil len tak pre nič za nič. Síce neverila ani, že by ho to možno nenapadlo, no Armin bol až príliš sebe predný na to aby uvažoval nad ostatnými. Napokon mykla ramenami, možno to ani nebolo podstatné - jej život sa nemusel točiť okolo jej brata, aj keď momentálne to tak bolo. Teda.. Siberia vedela, že by to tak nemalo byť, no len veľmi ťažko sa jej vlastné myšlienky dostávali do reality. Nebolo to zase až tak jednoduché prestavať celý svoj život.
Napokon sa dala do pohybu, nakoniec nechceli zamrznúť na jednom mieste a Siberia Mrakovi sľúbila, že si niečo ulovia. Alebo také niečo. Akonáhle sa im ale podarilo dostať sa k okraju lesa, mlasdej vlčici bolo jasné, že také jednoduché to asi nebude. Silný vietor sa jej opieral o uši a stromy sa tak silno pod ich náporom ohýbali, že si ani nebola istá, či majú na tomto mieste vôbec stáť. Zastala nakoniec na okraji lesa, nebola si úplne istá či je fajn aby teraz odišli. Ale čo iné mali robiť? ,,Vyzerá to, že mimo lesa je to tak trochu boj, um," prestúpila z nohy na nohu. Snehové vločky, ktoré sa znášali na zem boli takmer vo veľkosti jej vlastnej hlavy. ,,Ako môže taká búrka dlho trvať? Prečkáme ju asi, nie?"

Jazyk ťahal už takmer po zemi ale nemala čo robiť a toto bolo lepšou možnosťou ako sa nudiť niekde zapadnutá snehom. Možno by to ale bolo lepšie, ak by skutočne niekam zapadla, potom by si snáď neprivodila zápal pľúc, od ktorého ju teraz delili asi len minúty. I keď by nikdy predtým nepovedala že také malé potvorky môžu mať tak obrovskú výdrž, skutočne to bola pravda. A ona si ju teraz vyskúšala na svojej vlastnej koži. Išla teda rovno po ďalšej šiške ako blázon, no aj tak jej to nevychádzalo. Oni sa dokázali tak vyšmyknúť spomedzi jej labiek, že si ani poriadne nestihla všimnúť kedy sa im podarilo dostať na úplne druhú stranu lúky. Isto si odfrkla a posadila sa na jeden z rohov ich provizórneho ,,ihriska". Ako to už bývalo, nezostávalo jej nič iné ako sa vydýchať a potom sa rozhodnúť čo robiť ďalej. Jej ale bolo jasné, že si mohla vybrať len z dvoch možností, ktoré sa jej obe celkom pozdávali. Išla po prvej možnosti, čo v tomto prípade bolo, že sa vydýcha a pôjde rovno domov. Viac by už asi nedala - čo bola druhá možnosť. Tak nejak získať druhý dych a ešte si so svišťami zabehať. To už ale neprichádzalo do úvahy. Isto nie! Efektivita práce síce nebolo jej druhé meno, no no dokázala uznať porážku keď musela. A nie len že jej laby už odmietali spolupracovať, už aj oči jej takmer bežali do rozdielnych strán, ako sa pokúšala ich mať stále prilepená na tej ich šiške. Ešte to tak! Každopádne si to s nimi užila, a určite sa rozhodla vrátiť, keď sa zase raz bude chcieť úplne vyšťaviť z energie, zapadnúť do nory a pred spaním už nerozmýšľať úplne nad ničím.

Přidáno.

,,Noo, to neviem, či je to dedičné alebo to bola len náhoda... oni tí dvaja vlci nie sú rodina, takže. Hmm," zamýšľala sa nahlas Siberia. Pravda bola, že nad tým nepremýšľala - a pravda taktiež bola, že Siberia nepremýšľala nad mnohými vecami, tak ako by mohli (a mali?) premýšľať dospelí. Aj keď mala telo už takmer ako dospelá vlčica, ešte stále si nedokázala spojiť všetky nadobudnuté informácie viac menej do jedného. ,,Ale môžem sa na to Baki spýtať. Alebo mamky. Možno máme v rodine niekoho s krídlami a len o tom neviem. Popravde by to bolo veľmi zaujímavé. Možno by som ja mala niekedy vĺča s krídlami, kto vie?" zložila si laby pod telo aby jej unikalo čo najmenej tepla. Toto bola už jej druhá zima, aj keď tú prvú prežila ešte nalepená na kožuchu svojej matky. Ani to nebolo úplne najhoršie, učila sa žiť sama! To bolo niečo na čo mohla byť hrdá, nie? Armin by bol na ňu určite pyšný a už by o nej nehovoril, že je tak sakra nudná. Hehe, aký bude mať výraz na tvári ak mu toto poviem?
Mrak sa napokon zahľadel na oblohu a niečo tam pomerne dlho skúmal. Siberia mala teraz moment aby sa mohla na neho lepšie zahľadieť. Jeho oči vyzerali úplne rovnako ako oči jej mamky. Mladá vlčica naklonila hlavu na stranu. Urobila si mentálnu odrážku o tom čo mu chce povedať, najmä teda preto, že sa momentálne bavili o niečom inom a ona nechcela prerušovať. Zdalo sa, že Mrak o ich svete toho až tak veľa nevedel a možno by aj ona mohla nejako zapôsobiť svojimi poznatkami. Avšak.. nebola si úplne istá ako by vlk vnímal ešte spomenutie mágie, keď už pri vlkoch s krídlami na ňu hádzal prekvapené pohľady. ,,Um, asi je to severka. Mám rada ako výrazná na oblohe je," uškrnula sa a nakoniec aj ona znovu obrátila hlavu k oblohe aby si mohla zívnuť. ,,Môj brat je najodvážnejší vlk akého poznám," povedala nakoniec. Teraz sa cítila omnoho lepšie, keď si život mimo svorky tak trochu nechala vysvetliť. Všetko sa vždy zdalo byť jednoduchšie ak sa veci vysvetlili miesto toho aby robila svoje vlastné závery, keď nič presne nevedela. ,,Ale tiež je tak trochu blbý a privoláva nešťastia," smiala sa.