Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Siberia did not mind ice and snow - she actually liked it pretty much. She liked how the snowflakes looked on her black fur. Almost like little stars on the sky! If she cared to look hard enough, she would be able to see some made-up constelations, she was sure of it. Her dark tail stood up against white snow as she swirled it around. All around her wisps of fallen snow danced and she giggled like a little puppy when it landed on her black nose. Yeah, she actually loved snow pretty much. There was like only one thing that would make her day better and it was, if someone from her family was there with her. Like, maybe Armin would be fun to have around? Her brother sure is a chaaracter and Siberia like to pretend she hates him. Thats actually not true and she choose to spend time with him almost always she can.
But he wasnt here and he also wasnt anywhere near - as long as she was able to tell at least, so wvwerything she had was her own company. ,,Hm, what now?" she wondered as her eyes travelled all around. Nothing exactly interesting, what would catch her attention, so everything that was left for her was jumping aroud. And that was exactl what she did. Jumped around in the snow, tryng to kick the snow clumbs as up in the air as she could.
And she hoped nobody was able to see her now.

18.12. 16. Dováděj ve sněhu (December || 1 || Karoe)
Siberia a zas a znovu motala okolo jazera. Mala jazerá rada, aj keď sa tak na prvý pohľad zdať nemuselo. Nie žeby bola úplne vyvedená z miery, keď videla vodnú plochu, to nie, ale na druhej strane, vždy sa tešila, keď sa jej k nejakému podarilo dostať. Spokojne si krútila chvostom a poskakovala po napadnutom snehu. Vo svojom veku bola dostatočne ľahká na to aby sa jej laby nezabárali do čerstvo napadnutého snehu príliš hlboko. To jej vyhovovalo, lebo sa jej páčilo skákať a vyskakovať dostatočne vysoko, aby sa jej predné laby zahrabali do snehu tak hlboko ako len mohli. Hlavu sa snažila držať vyššie, aby si nenarazila aj nos, avšak aj keby tak čo? Sneh bol mäkučký ako kožušiny v ich nore vo svorke, a to sa jej taktiež veľmi páčilo. Popravde, keď nad tým Siberia trošku uvažovala, vlastne si uvedomila, že zimu tak trochu miluje. Zima bola sranda a sneh tak isto. Aj keď - kúpania v jazere bolo omnoho lepšie v lete ako teraz.
Vlčica sa spokojne zvalila do snehu, prevalila sa cez kopu snehu a zostala ležať na kameňoch neďaleko jazera, chichotajúc sa ako malé šteňa. Nie, skutočne to bola zábava a jediné čo by v tomto momente urobilo jej náladu ešte o niečo lepšiu bolo, ak by sa tu razom objavil jej brat. Sib sa veľmi rada hrala na paničku, ktorá svojho brata nemala rada, avšak pravda bola úplne iná. Ak mohla, preferovala svoj čas s Arminom, najmä ak na neho mohla potom hodiť všetko blbé čo sa im na ich dobrodružstve stalo.
So spokojným úsmevom na tvári sa vyrovnala a natiahla krk aby sa porozhliadla. Akoby očakávala, že sa Armin objaví presne vo chvíli keď si na neho spomenula.

Advent 17. - Úloha 25. Ochutnej padající sněhové vločky
Siberii poskočili takmer okamžite ako sa k nim do lesa dostali hlasy. Ona sama ich poriadne nedokázala identifikovať, no bolo počuť, že sa niekto objavil. Nie žeby jej na tom nejako extra záležalo, najmä keď mala pri sebe svojich rodičov. Možno by sa mala skutočne viac socializovať, ako jej to naznačil brat, ale nejako ju to k ostatným neťahalo. Zatiaľ. Niekto si mohol povedať, že z toho vyrastie, no vo veku v akom sa momentálne nachádzala si ona svoje problémy ešte poriadne neuvedomovala. Konverzácia naokolo nej tiekla veľmi pomaly a ona nemohla povedať, že ju príliš bavila. Popravde sa v tomto momente ani moc Arminovi nečudovala, že ju napokon zase úplne zradil a zdrhol ešte skôr ako sa vôbec dostavil domov. V rýchlosti prekrútila očami, to bol čistý Armin, čo na to iné mohla povedať.
Miesto toho aby sa k nim normálne do konverzácie pridala, radšej zostala sledovať svoje okolie. Páčilo sa jej ako snehové vločky poskakovali po stromoch a to jej vyvolávalo úsmev na tvári. Nie len že bolo všetko krásne trblietavé, ešte sa to aj hmýrilo a vyzeralo hrozne chutne. Vlčici sa na tvári objavila vráska. Bolo by moc divné ak by sa teraz odpojila na chvíľu a šla si chytiť jednu vločku? Hodila očkom po otcovi rovnako ako po mamke a na pár krokov sa vzdialila. Nie príliš ďaleko, ale zato dostatočne na to aby jej nikto nepozeral do hrdla keď sa pokúšala jednu (alebo možno aj viac) padajúcich vločiek zachytiť na špičku jazyka. Predtým ako sa jej skutočne podarilo jednu chytiť, zopár ich dostala aj do nosa - čo nebol taký veľký problém ako by si mohla myslieť.

Siberia stála na prázdnej lúke a popravde netušila ako sa sem dostala. Akože, v poslednej dobe sa poriadne nepohla preč z územia ich svorky. I keď to nebol najlepší nápad, zostať na jednom mieste kde ťa nič nové nečakalo. O tom ale mladá vlčica nemohla nič nevedieť, ale strach z toho že niečo zmešká bol veľmi reálna možnosť. Ťažko sa jej pozeralo na brata, ktorý robil veci, ktoré by sa ona nikdy neodhodlala. A ešte k tomu všetkému boh vie kde bola Keziah! Hrču z hrdle rýchlo prehltla a pretočila očami, nemala dôvod prečo by sa mala cítiť zle! Ešte, že mala svoj vnútorný hlas, ktorý jej vždy hovoril čo má urobiť. To vždy veľmi pomohlo. Okolo toho všetkého, Siberia si až v tomto momente všimla, že lúka nebola až tak prázdna ako si myslela. A naokolo nej pobehovali malé svište, ktoré sa najskôr zdali byť hanblivé, no teraz sa jej už ani jeden z nich nebál. Ľahko sa zasmiala počas toho ako sledovala ich behanie. Ešte sa jej podarilo zaznamenať, že mali v sebe akúsi organizáciu, aj keď ona sama tomu nerozumela.
Akonáhle zistila, že je súčasťou čohokoľvek čo sa tu dialo, skočila aj ona do hry. I keď nevedela o akú hru sa jedná, rozhodla sa ihneď pridať. Tak ako bola teraz, nemala čo iné na práci a preto sa rozbehla za prvým svišťom, ktorý sa pri nej objavil. Letela vzduchom za svišťami bez toho aby sledovala čo sa deje okolo nej - najskôr za jedným, potom za druhým akonáhle ten prvý vliezol do jednej z dier. Radšej sa ani nepokúšala strčiť si hlavu dolu k nim, lebo dobre vedela akoby to dopadlo.

Přidáno.

Advent 13. - Úloha 17. Obdivuj krásu zimy z útulného místečka
Siberia sa stále opierala ramenom o rameno matky a so záujmom sledovala neznámeho vlka. Teda, neznámeho najmä pre ňu, keďže sa zdalo, že jej mamka bola s ním pomerne familiárna. Sociálne interakcie neboli na vrchole povinností mladej vlčice a tak si v nich ešte nebola úplne istá. Ale ak sa teda nachádzal vo svorke, asi bol v pohode. Nie ako ten tmavý vlk, ktorý na nich gánil akoby mu zjedli večeru - a to ani žiadnu večeru v tom lese nemal... Možno to bol práve dôvod prečo bol taký nevrlí? To jej vtedy nenapadlo.
Neznámy na ňu nakoniec prehovoril a ona sa usmiala. ,,Ďakujem! Ja som Siberia," uškrnula sa pri predstavení a už bola o kus spokojnejšiea. Aj keď sa rozprávali o niečom čomu moc nerozumela. Vlk hľadal otca, to bolo niečo čomu chápala! Chudáčik. Asi sa cíti úplne stratený... Siberia na neho súcitne pozerala, s vráskou na čele a popri tom po očku sledovala aj reakciu mamky. Jej reakcia bola pre ňu najdôležitejšia. Pritiahla sa ešte o niečo bližšie k mame, ak by sa pred cudzím vlkom nehanbila, možno by si aj nos zachumlala do jej hustej srsti na krku. Hej, toto bolo viac ako len príjemné. Ona svoju mamku a otca mala, nedokázala si predstaviť ako sa asi vlk musel v tomto momente cítiť. A ani si to predstavovať nechcela. Miesto toho sa pohľadom odtrhla od vlka a presunula sa na les ktorý bol jej domovom. Ťažké kopy snehu ťažili vetvy stromov smerom nadol a bolo len otázkou času kedy sa niekde prevrhnú. Kde tu spoza snehu bolo vidieť zelené ihličie čo pridávalo lesu aspoň akúsi farbu. Bolo to nádherné a najmä vždy keď pohliadla na hŕbu snehu, videla v nej bielu srsť svojej mamky, pričom jej srdce vždy tak trochu poskočilo.

Topole >
Čím bližšie boli územiu ich svorky, tým ťažšie sa Siberia pripomínala čakaniu Armina. Popravde sa chcela rozbehnúť a rovno skočiť kdesi do nory, alebo také niečo - pokiaľ bol však s ňou stále zranený brat, to si nemohla dovoliť. A rozhodne ho nechcela nechať samotného. Ten blázon by zase niekam zmizol a všetko to plahočenie sa za ním by bolo zbytočné! Ticho si zavrčala popod nos a obzrela sa, aby sa uistila, že ju brat skutočne nasleduje za hranice svorky priamo do bezpečia. ,,Dobre, nič jej nepoviem, ale budeš si na seba dávať pozor, okay?" snažila sa ho tak trochu vydierať, no sama si nebola príliš istá, že jej to vyjde. Brat bol nezadržateľná sila, ktoré si robila čo chcela a čo bola ona? Ona chcela len zostať doma vo svojom rutinnom komforte a to bolo všetko. Nie až tak zaujímavé ako by sama čakala, ale vyhovovalo jej to.
Akonáhle ale Siberia uvidela cez konáre bielu srsť, už bez čakania sa rozbehla. ,,MAMIII. Už sme doma!!" oznamovala nadšene, keď sa jej podarilo zastaviť len niekoľko centimetrov od nej. Navrazila so nej! To bolo skutočne pozitívum. ,,A priniesla som aj Armina!" uškrnula sa hrdo, akoby jej brat bol akousi trofejou za ktorej získanie by niečo mohla dostať. Uznanie jej stačilo. Až teraz si všimla neznámeho, ktorý stál neďaleko. Nepoznala ho tak sa ešte väčšmi pritiahla k matke. ,,Ju ahoj. Máš peknú srsť," snažila sa pôsobiť milo, no jej uši boli stále nastražené.

Vodopády >
,,ŽE ČO?" Siberia sa od vodopádov pomerne rýchlym krokom brala smerom k lesu. Už sa videla pomaly doma a neochotu brata ísť daným smerom si všímala len na pol oka a ucha. Našťastie ju ale nasledoval, nejako sa v tom momente nezaoberala tým, že by zostal stáť na mieste. Možno by ho dotiahla za chvost, kto vie? Ona nie a v tomto momente bola rada, že Arminovi zostalo aspoň trochu rozumu v hlave a ďalej sa s ňou už nehádal. ,,Neudrel si si tu tú nohu?" pýtala sa ho aby reč nestála aj keď veľmi dobre vedela, že tento les bolo presne to miesto. Siberia mala veľmi dobrú pamäť a orientáciu v priestore, škoda len, že by radšej aj tak zostala vo svorke. V bezpečí. ,,Už len fest kúsok a sme tam. Joj konečne," povzdychla si a urobila si mentálnu poznámku, aby už nikdy svojho brata nikam nenasledovala. Alebo ak by aj áno, tak aby si na to vyhradila všetky mentálnu energiu a hlavne minimálne mesiac čase. Ale nakoniec sa na neho usmiala a počkala, aby ju dohonil. Napokon... mala ho predsa len rada aj keď to tak niekedy nevyzeralo. ,,Ešte stále ťa to bolí?"
> Boruvka cez Rozkvitnuté lúky

Siberia || 8 || Lalie
Vlčica sa snažila príliš neklepať, hlavne keď len pred pár minútami svoju spoločníčku previedčala, že to bude všetko okay. Zahrýzala si do jazyka počas toho ako nútila svoje svaly aby jej nedrkotali zubami - čo bolo samo o sebe pomerne nepríjemné, ak by ste sa opýtali Siberie. Ale koho za to mohla viniť? Mohla si za to sama, hlavne preto, že sa aspoň raz chcela predvádzať ako jej brat. Prečo to jemu vychádzalo ale ona sa len pekne strápnila? Odfkla si, no veľmi rýchlo to zahrala ako kašeľ. ,,Zabehlo mi len, to nič," precedila pomedzi zuby. Nie vôbec nekýchala a úž vôbec ju to nechytalo. ,,Ponúkla by som ti k nám do svorky sa prísť zohriať ak by tvoja mamka bola s tým v pohode?" prestúpila z nohy na nohu. ,,Myslím, že našim by to nemuselo vadiť, čo ty na to? Ak to nebude vadiť ani Anen."

Hlásim sa 1x

November || 7 || Lalie
Siberia rovno skočila do vody - v tej sekunde jej do tela takmer až vbehli ihličky. Neočakávala, že voda bude až tak veľmi chladná, no stalo sa. Syknutie, ktoré sa jej nahromadilo v hrdle držala za zaťatými zubami, nemohla sa predsa len nechať za slabocha, ako jej to Armin často vravel. Bola až prekvapená, koľko rýb sa skrývalo pod kamením a bolo pred jej očami najskôr skrytých kdesi Boh vie kde. Nestíhala sledovať svoju prácu a zároveň venovať pozornosť aj Lalii na brehu, až potom, keď sa k nej vrátila tak trochu zadychčaná. ,,Nič?" pýtala sa rečnícky, aj keď veľmi dobre poznala odpoveď. Labky sa jej od vody triasli, no snažila sa to držať na hranici. ,,To..-to- nič. To sa stáva," vyliezla napokon z vody a otriasla sa. Akoby jej to ale ani nepomohlo, stále jej bola rovnaká zima. ,,Nabudúce- neskôr, to bude lepšie. Ale pekné boli nie? A koľko veľa! Otecko mi neuverí, že ich bolo až toľko!" uškrnula sa na Laliu. Ešte chvíľku a bude musieť ísť, čo najskôr do ich teplého úkrytu. ,,Hej, asi to zamáčanie sa nebolo úplne hodné výsledku."

November || 6 || Lalie
Lalie sa podujala ťažkej úlohy vysvetliť Siberii čo všetko zle pochopila. Mladá vlčica o sebe nikdy nepremýšľala ako o ignorantovi a ani sa nesnažila naschvál nepochopiť čo jej bolo hovorené. Bohužiaľ však skutočne nerozumela čo jej bolo vysvetľované. Stráži ju, ale nie fyzicky? A to sa dá ako presne? vráska jej z čela neschádzala, no snažila sa neznieť príliš blbo. Bude sa na to musieť opýtať mamky hneď ako na to bude mať príležitosť - avšak nejaké pochybnosti na margo Lalie sa v nej už pomaly ale isto začali vytvárať. ,,No mala by si teraz len čakať a čakať. Kým sa ryba nezjaví pod tvojimi nohami a ty do nej budeš môcť pevne kusnuť a vytiahnuť ju z vody!" spokojne vysvetľovala. Siberia bola vždy veľmi dobrá v teórii, prax jej už ale tak dobre nešla, aj keď si to nebola ochotná priznať. ,,Ale si myslím, že to nebude tak dlho trvať. Alebo keď áno môžem skúsiť ich vyplašiť a ty ju chytíš keď ti pôjde popri labách, čo ty na to?"

November || 5 || Lalie
Vlčici sa na čele objavila vráska. Trvalo jej niekoľko sekúnd kým znovu prehovorila, najmä teda preto, že nevedela čo na slová svojej spoločníčky povedať. ,,Aha? Jasné," odpovedala akoby konečne pochopila o čom vlčica hovorí. Pravda bola ale taká, že nemala najmenšieho tušenia. Bohyňa? Jej rodičia nikdy nerozprávali o niekom kto by mohol byť bohyňou. Alebo koho meno bola Bohyňa. Napokon nad tým Siberia len mykla ramenami, zdalo sa, že malá bola tak trochu zmetená, Siberia vak nebola v postavení aby to otázkovala. ,,Tak keď pre teba príde, tak potom povedz," uškrnula sa a preskákala k vode. Lalia nepovedala priame nie, tak v tomto momente všetko ostatné brala ako áno.
,,No to je na tom to najlepšie! Nemusíš sa vôbec namočiť do vody," nastavila sa nad hladinu s chvostom vysoko vo vzduchu a pozrela dolu. Hm. Toto bude ešte zaujímavé. Lalii tak veľa pozornosti až nevenovala. ,,Len labky a keď sa k tebe dostane ryba, tak po nej musíš chňapnúť, takže asi aj trochu tvár si zamokríš, ale to je nič," otočila sa k hnedej vlčici a mlela si ďalej svoje. ,,Ale tatko vraví, že to dlho trvá a tak. Nám sa podarilo rybu uloviť ešte len raz, ale to neznamená, že to musí byť tak ťažké, nie?" otočila sa späť k vode, chvost sa jej rozkrútil. ,,Ak niečo chytíme, tak sa rozdelíme a môže niečo zobrať aj Anen"

Dva kryštály na dvojku z Nicosa :D

Na to som popravde úplne zabudla ako dávno to bolo :"[
Paroháčik predaný Zedovi

November || 4 || Lalie
Akonáhle jej vlčica odpovedala, Siberia mohla prestať sledovať hranicu lesa a očakávať, že sa na ňu nahrnú ďalší vlci. Teda nie, žeby sa niekoho ďalšieho bála, ale .. tak trochu sa bála. Po stretnutí s Lebkounem, čo prežili s Arminiom si už nebola istá tak trochu ničím. ,,Aha tak to je super, že ti tvoja mamka tak veľmi verí!" odpovedala jej nadšene. Jej mamka jej síce nikdy nezakazovala nikam ísť, to bolo skôr na Siberii, že si zakazovala ísť. Psychologické problémy ale boli v tomto momente posunuté na novú koľaj. ,,Annan? To je nejaký kamarát? Príde po teba?" narovnala sa. Žeby nejaký ďalší nový kamarát, ktorého by mohla stretnúť. Nadšene podskočila na mieste na ktorom teraz stála a porozhliadla sa.
,,Hej a chcela by si? Mňa to teraz akurát učil ocino a je to celkom..." pozrela sa späť na svoju novú kamarátku. teraz by mohla zahviezdiť a mohla by zažiariť! Áno, to by skutočne mohla. Hrdo sa narovnala a čakala keby jej Lalia odpovie kladne. Žeby povedala nie ani len neočakávala. ,,Zábava?"