Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Máj | 3 | Elisabetta
Vĺčatko sa dalo do pomerne aktívnej konverzácie s neznámou vlčicou, čo pre Siberiu bolo popravde tak trochu pôsobivé. Ona sama si tak trochu ešte stále nedokázala predstaviť začať konverzáciu s úplným cudzincom aj keď bola už úplne dospelá. Vždy mala vtedy pocit akoby jej v žalúdku liezli červy, urgh! Mladší vlci jej ale vôbec nevadili aj keď boli cudzí. ,,Smrdia, to máš pravdu," zasmiala a začala zo svojich kameňov zliezať. Nie, mladá mala skutočne pravdu - teda nie, žeby o tom Siberia predtým nevedela, samozrejme. ,,Hm, zatiaľ neplánujem nič, ale čo keby?" uškrnula sa. Sama nevedela čo má na mysli, no všetky vĺčatá majú bujnú fantáziu a možno na niečo spoločne prídu. ,,Čo ale ty robíš tu? Pri vode a ... sama?" vlčica sa zamračila a zacvakala ušami. Skutočne nikoho prichádzať nepočula, ak by bola ona matkou, snáď by svoje vĺčatá o seba priviazala. Nie príliš milá predstava, ale našťastie zatiaľ len predstava. ,,Vedia vaši, že si tu?"

Ešte väčšie ako jelene? Siberii po chrbte snáď prešla husia kože. Pfuh! To si nedokázala už vôbec predstaviť a len ťažko sa jej verilo, že niečo také môže len tak chodiť po lese a ešte sa jej s tým nepodarilo stretnúť. Teda, nie žeby jeleňov len tak stretávala za každým druhým stromom, ale predsa len. ,,A vieš kde by také mohli žiť?" pýtala sa so záujmom. Nakoniec, za pohľad by nič nedala a snáď by ju len tak nenapadol, len keby sa pozerala. Nie? ,,By som sa na ne pozrela, aspoň z diaľky.. Je to trochu magické, že také veľké zvieratá môžu existovať," zakrútila hlavou. A to Siberia ešte nevedela o existencii bizónov alebo obrovských veľrýb. Siberia toho popravde ešte veľa nevedela, v jej svorke jej bolo dobre, ale nemala tu zase až tak veľa priestoru aby objavovala svet.
Potom ale poslušne počúvala príbeh, ktorý jej Thia rozprávala. A ten teda neskončil skutočne pozitívne. Teraz ňou už viditeľne zatriaslo akoby ňou prešiel chlad Siberia uvoľnila napätie tak, že pokrútila hlavou. ,,To sa skutočne ťažko počúva, heh," povedala so stiahnutými ušami, Thia ju ale rýchlo napomenula. Mladá vlčica sa zháčila a ospravedlňujúco sa usmiala. ,,Hej, to máš pravdu. Ale myslím si, že lov asi nebude tak úplne pre mňa. Teda nie aspoň v profesionálnej sfére, aspoň," povzdychla si. ,,Ale ešte úplne neviem čo by som mohla robiť a čo by som svorke ponúkla, urgh."

Nad jej poznámkou o Arminovi sa jemne chechtla. Evidentne nebolo pre neho ťažké zanechať dojem, aj keď s ním jeden nestrávil príliš veľa času. Čo bolo asi pozitívne, Siberia si len priala aby mohla so svojimi súrodencami stráviť o niečo viac času. Každý z nich už mal ale svoj vlastný život evidentne, ona nakoniec tiež, ale asi ani z polovice tak zaujímavý ako jej súrodenci. Aj keď svoje myšlienky nemala ničím podložené, Siberia si vždy o svojich súrodencoch myslela veľa. ,,Hej no," prikývla. ,,Keď sú živé zdajú sa tie jelene o dosť väčšie," uškrnula sa so stiahnutými ušami. Skutočne, dospel jeleň, ktorého tentoraz ani nelovili, bol tak obrovský, že to Siberia ani nečakala. Urgh, živá váha bola skutočne niečo iné. ,,Si neviem ani predstaviť ako to musí bolieť dostať kopytom," zamračila sa. Popravde si to ani len nechcela predstaviť. ,,Už si sa takto zranila pri love?" pýtala sa so záujmom a nastraženými ušami. Skutočne chcela počuť čo jej Thia mala rozprávať. ,,Musí byť ťažké sa vôbec z niečoho takéto vylízať."

Rodičia sa jej veľmi rýchlo vyparili, no vlčica sa príliš nečudovala. Otec šiel na lov už unavený - napokon ho predsa len ona sama predtým budila. Akonáhle sa s ňou začala ale Cynthia rozprávať, tak trochu spokojne podskočila a chytila sa záchranného lana. ,,Heej, to dúfam," zasmiala sa, keď sa jej spoločníka zhodila do krovia akoby to bolo to najlepšie miesto na odpočinok. A možno aj bolo, Siberia bola tá posledná čo rada súdila. Ona si však našla miesto niekde zopodiaľ, kde sa rovnako zložila na zem. ,,Lebo Armin vie byť niekedy pekne divoký, pre svoje vlastné dobro," pokračovala. Svojho brata mala veľmi rada ale taktiež ho aj veľmi dobre poznala a vedela ako to s ním býva. O svojom poslednom zranení nikomu nepovedal a to už bolo dosť veľkú výpovednú hodnotu. Popravde ale bola rada, že sa im podarilo skončiť skôr, bola tak trochu hrdá a aj keď sa v očiach niekoho možno nejednalo o niečo veľké, u nej to bol opak.
,,Bolo to lepšie ako som čakala popravde. Ten koniec trochu drastický, ale to je normálne," odpovedala na jej otázku pravdivo, no vo svojich slovách ešte neskončila. ,,Som popravde moc nevedela čo očakávať, ale teraz keď som si to už raz prešla, myslím, že nabudúce by som mohla byť lepšia pomoc ako tentoraz," tliachala ďalej, možno trochu viac ako by musela. No raz keď už začala, slová z úst jej vychádzali skôr ako si ich úplne premyslela. ,,Ste to s mamkou potiahli hlavne vy, no. A potom ocino no.. samozrejme."

Máj | 2 | Elisabetta
Siberia mohla počuť, že sa okolo nej niečo pohybuje, nepripisovala to však zrovna nejakému vlkovi. Nakoniec brehy riek boli často plné života, ktorý by si jeden niekedy ani nevedel predstaviť. Od koristi, ktorá sa prišla napiť, po vyskakujúce ryby alebo šumiace konáre v jemnom vánku. Vzduch bol plný jari, krásne voňavý, no ešte vôbec nie prehriaty od letného slnka. Jednoducho dokonalý deň na relax mimo územia vlastnej svorky. Siberia ale evidentne nebola jediná, ktorá si to myslela - to ale nevadilo. Vlčica mala veľmi rada milú spoločnosť. ,,Takmer by som si nebola všimla," uškrnula sa na mladé vĺča, po jeho poznámke bez pozdravu. Narovnala sa aby si mohla prehliadnuť svojho nového spoločníka - mladé vĺčatko. ,,Ešte, že si mi to povedala," pokračovala milo. ,,Ale čo, nehodí sa mi tá zelená?" zasmiala sa s jednou z predných láb vo vzduchu, ktorú si takmer priložila ku tvári. ,,Nejde mi k očiam? pýtala sa. Pravda bola, že riasy nevoňali úplne najlepšie a preto sa snažila nedýchať príliš zhlboka. Minimálne aspoň kým mala riasami potriasnenú labu takmer priamov nose.

Rozkvitnuté lúky cez Mahtae sever >
Siberia sa snažila pomôcť s ťahaním koristi domov, keď už nejako extra nepomohla s tým lovom. Aj keď teraz sa už cítila omnoho lepšie a viac sebavedomo, najmä teda preto, že už vedela do čoho ide a na čo sa má psychicky pripraviť. Síce na zasadenie poslednej smrteľnej rany ešte asi ani zďaleka nemala, naháňanie by jej ale mohlo ísť. Nohy mala na to dlhé dostatočne, ak by na tom ešte trochu zapracovala, najmä teda na rýchlosti, mohla by z nej byť dobrá nadhánačka. Áno, to by šlo! A možno by ju to dokonca aj bavilo, čo by bolo fajn. Keďže bol asi najlepší čas aby si začala premýšľať nad tým, čo by chcela vo svorke robiť do budúcnosti. Pfuh, dôležité otázky a ešte dôležitejšie odpovede. ,,Jasné, v pohode. Keby dačo som vonku," usmiala sa na mamku, ktorá sa napokon vytratila. Jej sa ešte nechcelo spať a tak sa radšej zostala motať vonku. Ak sa Cynthia nikam neponáhľala, tak zostali teraz obe akosi sami - aj keď sa na území nachádzalo niekoľko ďalších vlkov, čo bolo pomerne jednoduché počuť. ,,Som zvedavá ako sa darilo druhej skupine," povedala napokon snažiac sa začať konverzáciu. Nikdy jej to veľmi nešlo, no ak by zostala ticho cítila by sa ešte o niečo blbšie. ,,Nezdá sa, že by sa vrátili, asi sme to stihli pred nimi."

Máj | 1 | Elisabetta
Kamene naokolo jazera boli osliznuté a Siberii sa to príliš nepozdávalo. Ona nemala nikdy problémy s vodou, mala ju celkom rada dokonca. V lete ju vždy dokázala krásne ochladiť, preto často vodnú hladinu skutočne vyhľadávala. Len tak zo srandy, ak nie z nejakého hlbšieho významu - ale potreboval jeden hlbší význam, než len preto, že by chcel? Čo sa jej nepáčilo boli tie riasy, ktoré obrastali kamene hneď ako sa na oblohe objavilo slnko na dlhšie ako len pár dní. Lepili sa jej na nohy a jej krásna biela srsť, ktorú mala tak veľmi rada sa jej farbila na grckovú zelenú, ako to už bývalo. Aj napriek tomu sa ale uložila na jeden z väčších kameňov, zarývajúc pazúre do jeho povrchu, tak ako jej to fyzika dovoľovala.

Nenasledovali žiadne ďalšie slová, ako by možno mohla Siberia predpokladať. Síce bolo povedané, že sa rovno začína, no to rovno bolo rovno hneď. Mladá vlčica sa však aj napriek všetkým informáciám, ktoré od matky dostala pokúšala držať mimo najväčšieho diania. Toto bol jej prvý lov a popravde sa necítila na nič viac ako len na pozorovanie. Nehovoriac o tom, že sa jej veľmi ťažko držal krok s dospelými vlkmi, ktorý aspoň vedeli čo robia! Podľa ukážky vlčíc pred sebou cerila tesáky a klapala zubami v pokuse pomôcť so zastrašovaním ich budúcej koristi. Jediné čo si poriadne stihla uvedomiť bolo ako majestátne mamka pri behu za korisťou vyzerala.
Akonáhle laň s otcom dopadli na zem, Siberia tú ranu snáď cítila vo vlastných zuboch. Sykla akoby sa jej to samej dotklo a potom už len prebehla k bojujúcim. Po všetkom bolo akosi omnoho rýchlejšie akoby bola čakala. Všetko sa stalo akosi inak ako očakávala. Jednoducho niektoré veci ste skutočne museli najskôr zažiť na vlastnej koži aby ste vedeli čo predstavujú - slová často vôbec nestačili. Lovenie veveričiek s Mrakom niekoľko lesov odtiaľto nebolo tak veľmi drastické, aspoň z jej pohľadu. Často však tie najbežnejšie veci boli tie najťažšie. A všetci potrebovali jesť. ,,Ah, hej. Ďakujem," uškrnula sa na mamku, ktorej hlas jej odtrhol pohľad od budúcej večere. Chvost jej začal mierne kmitať zo strany na stranu, cítila sa o niečo lepšie. ,,Bolo to super. Uhum- dobrá práca všetci," pridala napokon aj ona s úsmevom. Ešte museli koriť odniesť domov.
> Boruvka cez Mahtae

Boruvka cez Mahtae >
Siberia bežala tak rýchlo ako len mohla - šťastie bolo, že zase až tak veľmi nezaostávala a skutočný lov ešte poriadne nezačal. To ju upokojilo, aj keď sa aj tak cítila dosť blbo. Nepovedala na túto tému radšej nič a zamierila ihneď k jej vlkom, ihneď ako ich uvidela teda. ,,Už som tu hehe," postavila sa vedľa mamky zatiaľ čo ju šťuchla do ramena. Tá sa rovno dala do vysvetľovania čo sa dialo a najmä toho čo sa malo diať. To bolo v tomto momente to úplne najpodstatnejšie. ,,Oh okay, chápem," snažila si zapamätať presne každé jedno slovo, ktoré jej bolo povedané. Skutočne nechcela ich lov pokaziť a popravde bola pripravená pomáhať len tak okrajovo a radšej nezavadzať. Dobre vedela, že v druhej skupine bude jej brat asi na prvom mieste, strkať sa tam, kde by možno ani nemal, ona na to ale nemala vôbec žalúdok.
Srnky a najmä jelene takto z blízka vyzerli omnoho väčšie ako by si na prvé pomyslenie myslela. Samozrejme Siberia videl živého jeleňa, z diaľky, samozrejme, no až teraz, keď sa mali rozbehnúť smerom do ich čriedy si poriadne uvedomila ako veľmi veľký oproti nim sú. Venovala srnke jeden posledný dlhý pohľad a vrátila sa pozornosťou k mamke: ,,Som pripravená."

Siberia sa tak veľmi snažila nezaostať, že sa stalo presne to, čoho sa bála najviac. Bola zamyslená vo svojom vlastnom svete, premýšľajúc nad nesmrteľnosťou chrústa - zatiaľ čo si ticho opakovala, aby sa nezabudla. Ale keď ich rozdeľovanie sa trvalo tak veľmi dlho, že si poriadne ani nevšimla, že na ňu niekto rozprával. Ak vôbec teda, ani o tom si nebola dvakrát úplne istá. Akonáhle sa prebrala zo svojho tranzu a nevidela naokolo seba vlkov, ktorých mala vidieť, veľmi rýchlo vyskočila na nohy. Rozhliadala sa aby čo najskôr zistila, ktorým smerom by sa mala vrhnúť a razom aj vyrazila medzi stromy. ,,Už ideeem," nechala sa počuť keď kričala za mamkou, tatkom a Cynthiou, ktoí mali byť jej lovecká skupina. Hej, prvý lov a rovno prvé fo-pá. Krásne to dnes začína, skutočne.
> Rozkvitnuté lúky cez Mahtae

Ďakujem krásne za super akciu!! :D Prosím si pre Nicosa 2x vytrvalosť a 1x lov

Na lov sa ich zhromaždilo omnoho viac akoby bola Siberia čakala. Väčšinu vlkov poznala podľa vzhľadu, s menami mala o niečo väčší problém, ale snažila sa zapamätať čo najviac čo mohla. Napriek jej strachu, že otecko napokon s nimi na lov nepôjde, objavil sa za ňou takmer okamžite a rovno si zobral aj svoje miesto ako hlava jednej z loveckých skupín. ,,Prepáč, som sa ponáhľala aby som to všetko stihla," uškrnula sa na otecka po upozornení. Mohla ho počkať? Mohla. Bola však dosť nadšené z celej akcie a najmä trochu vydesená ako sa všetci zbiehali na miesto. Taktiež možno trochu verila, že ak sa zdrží tak na ňu zabudnú a vyberú sa na lov bez nej, to by však nikdy nepovedala nahlas. Vlci sa začali rozdeľovať, zdalo sa, že jej súrodenci poznalo vlkov naokolo omnoho lepšie ako ona - čo bolo asi celkom očakávateľné. Siberia sa tak trochu izolovala, nemala rada nové veci a rada trávila čas so svojimi rodičmi. Možno by sa mala prekonať a pridať a ku skupine kde neboli oni dvaja? Pri tejto myšlienke sa jej akosi rozbúchalo srdce zase o niečo viac a ona bola nútená nechať si takýto nápad na neskôr. Neskôr, keď sa bude cítiť v spoločnosti o niečo lepšie, možno? ,,Ja pôjdem s vami tiež, okay?" zakrútila chvostom a pozrela z jedného rodiča na druhého.

Apríl | 3 | Draven
Ich konverzácia sa skutočne vliekla tempom pomalého slimáka, no to bolo možno aj tým, že Siberia bola zvyknutá na svoj vlastný mozog, ktorý dokázal bežať závratnými rýchlosťami. Najmä keď sa snažila zabudnúť na nejakú trápnu vec, ktorú urobila veľmi dávno - vtedy sa jej myšlienky veľmi rýchlo dokázali premeniť na všetko možné aj nemožné. Vlk jej napokon predsa len odpovedal, po tom čo vlčica už skutočne chcela urobiť krok preč ale nevedela čo by bolo viac stresujúce. Len tak sa otočiť a odísť alebo ďalej čakať na odpoveď. Jeho slová ale neboli o moc lepšie, Siberii trvalo niekoľko ďalších sekúnd kým si uvedomila čo myslí.
Vlk nastavil svoju tvár slnku a ich malú skupinu zase zahalilo ticho. Siberia sa posadila k nemu, laby si pekne zložila k sebe a chvost položila na pazúre. Potom sa nechala inšpirovať a s dlhším výdychom nastavila tvár slnku rovnako ako on. ,,Siberia," predstavila sa taktiež. Aj keď ona sama chcela veriť, že si dávala pred cudzincami pozor, zase až ta obozretná nebola. Draven sa ale zdal byť skutočne okay, aj s tým zubom, ktorý mu vyčuhoval z úst. Milo dokonca. ,,Uh- toto vážne nie je zlé-" v hlave jej hral pokoj, tak trochu podfarbený nadšením. ,,Už asi skutočne rozumiem prečo sa vám tu páči. Aj ten vánok je príjemný."

Úkryt >
Siberia vybehla von, možno o niečo rýchlejšie akoby si bola prajala. Chcela však mať jasno v tom, že ju nenechajú doma ako nejaké vĺča - najmä ak sa len trochu zamotala vo vnútri s tatom, ktorému sa zase až tak veľmi vstávať nechcelo. Akonáhle jej ale oči padli na brata, pohľad sa jej rozžiaril a ona takmer zabudla na svoj doterajší strach. ,,Armíííín," priťapkala si to rovno k nemu a mamke, ktorá mu momentálne venovala svoju celú pozornosť. Siberia sa na neho uškŕňala spoza ramena bielej vlčice a možno až príliš naliehavo pozerala na jeho rameno... alebo teda nohu, ktorá ho pri ich poslednom stretnutí tak trochu bolela. Z toho čo ale momentálne videla, vlk sa zdal byť okay. Otázne bolo, či s nimi aj udrží krok keď budú musieť bežať za korisťou. ,,A si v jednom kuse," šťuchla si do neho nenápadne s hlasom udržujúcim nízko. Oni dvaja sa doberali snáď od prvého momentu ako sa nadýchli a Siberii to už teraz vadilo omnoho menej ako kedysi. Dokonca ich spoločné interakcie pomerne rada vyhľadávala. Možno aj keby si vravela, že nemá obľúbeného súrodenca, možno to aj tak trochu nebola pravda. ,,Tatka som zobudila ale vyzeral veľmi ospalo," otočila sa nakoniec k Aranel s dôležitým oznamom.

Apríl | 2 | Draven
Medzi dvomi vlkmi nastalo ticho. Dlhé a nepríjemné ticho z ktorého Siberii takmer vstávala srsť na chrbtici. Očakávala niečo úplne iné, ako to prišlo jej smerom a práve očakávanie ju zabíjalo. Vlk pod jej labami sa nezdal byť ani z polovice tak nervózny o jej vyrušení, než by si mladá vlčica najskôr myslela. Guča, ktorá jej doteraz vládla v hrdle sa pomaly rozpadala a razom bolo o niečo lepšie dýchať. Vlk jej venoval jedno jediné slovo a takmer sa až zdal byť nahnevaný, že ešte z jeho očí nezmizla. Alebo sa tak Siberii minimálne zdalo, veriť svoju pohľadu na svet bolo ale niekedy so Siberiou na dlhé lakte. ,,A je vám tu um...- príjemne?" slová vychádzajúce z jej tlamy si uvedomila možno až príliš neskoro aby sa zastavila. Napokon ustúpila o krok dozadu, aby nestála stále na vlkových chlpoch. Urgh, väčšiu debilinu si sa opýtať nemohla? ,,Vaša srsť je skoro rovnaká ako tie kamene. To je fakt super."