Gallirea - Příspěvky uživatele

VVJ >
,,Okay. Budem si to pamätať. A.. ako poznám, že jedná o kult?" jemne naklonila hlavu na stranu pri tejto otázke počas toho ako sa spoločne presúvali k lesu na horizonte. Ten tam stál nad snehovými pláňami - respektíve pláňou po ktorej sa momentálne presúvali. Nebola zase až taká famózna, určite by sa vo svete našlo aj niekoľko krajších miest. Siberia toho zase až tak veľa nevidela a tak nebolo príliš ťažké ju niečím ohúriť. Aj keď sa jednalo len o obyčajný les nad obyčajným snehom. ,,Nuh.. možno trošku, ale to nič nie je," uškrnula sa, trošku zahanbene. Takéto strachy boli dosť vlčacie a ona si to uvedomovala. A ona bola predsa len dospelá! Teda tak trochu. Aj tak sa nechcela báť tmy, bolo to divné keď noc tvorila takmer polovicu jej života.
,,To neviem, to by som sa musela spýtať doma, podľa čoho ma pomenovali," odpovedala. Nikdy ju nenapadlo spýtať prečo sa volá ako sa volá - jednoducho svoje meno akceptovala. No teraz keď jej cudzinec dal túto otázku do mysle, možno by nebolo od veci sa o ňu skutočne zaujímať. ,,Mrak? Mrak je super! Hodí sa vám ku srsti," uškrnula sa. Vlci v zime boli pomerne chlpatý, to bolo jasné. Mrakova srsť ale skutočne pripomínala mrak, Siberia by povedala, že mrak dokonca pri západe slnka. Tá nahnednutá farba, ktorá mu srsť zafarbovala do jemného odtieňa vyzerala takmer ako keď slnko pri západe narazí na mraky. Ticho zakmitala chvostom a pokračovala ďalej vo svojej ceste smerom k lesu. Ten bol stále bližšie a bližšie. ,,A máte aj nejakých súrodencov? Že aké zaujímavé mená vymysleli im? Ja mám dvoch ďalších ešte. Arminia a Keziah."
> Smrekový les

To čo vlk vravel jej znelo všetko ako to isté len inak pomenované. Svoje myšlienky však nepovedala nahlas lebo nechcela pôsobiť hlúpo. Ale nakoniec.. všetko to boli svorky len sa venovali niečomu inému? Či? Bude sa o tom musieť porozprávať s mamkou, aby jej to lepšie vysvetlila. Už na ňu mala toľko otázok, že verila, že aj tak o polovici zabudne skôr ako sa k mamke dostane. ,,Aha, okay. Tak tu som sa s nijakým iným pomenovaním nestretla. Ale možno v budúcnosti?" mykla ramenami s úsmevom. Akonáhle jej ale oznámil, jej nadšenie trošku zhaslo. Momentálne sa jednalo o prvého cudzinca, ktorý bol na ňu milý a ona si pripadala tak trochu výnimočne. Doteraz sa rozprávala len s vlkmi zo svorky alebo so svojimi súrodencami. Najmä bratom teda, ale ten tu zrovna nebol. ,,No môžeme ísť na juhozápad. Tam je les plný smrekov a tam sa dá celkom pekne zachumlať medzi korene," navrhla mu a celkom ju potešilo, že vlk predpokladal, že pôjde s ním. Síce to najskôr neplánovala, no neponáhľala sa nakoniec domov, nie? Aj keď jej pôvodný plán bolo znovu dotiahnuť Armina za chvost mamke pred predné laby, no on si určite dokázal poradiť aj chvíľu bez nej. ,,Moje meno je Siberia inak a vaše?" pýtala sa nakoniec prvé, lebo si nebola úplne istá kedy sa jej vlk plánoval predstaviť. O etikete toho zase až tak veľa nevedela. ,,Len sa vyhneme teda tomu lesu, kde býval ten tmavý a všetko bude okay. Môžem vám ukázať kde to je aby ste sa tomu vyhli," navrhla. ,,Alebo ak by ste zostali o niečo dlhšie, tak by som vám mohla ukázať aj nejakú... no lúku na lov napríklad," pokračovala. Siberia sa popravde ešte žiadneho poriadneho lovu nezúčastnila, ale bola si istá, že také hrozné to zase určite nebude. Vedela kde by mali jelene žiť, tak ju snáď za to nikto nebude peskovať, ak to ukáže aj niekomu ďalšiemu, nie? Nakoniec to bolo verejné priestranstvo, alebo také niečo.
> Južný Galtavar

,,Svoriek? Ono je aj niečo iné ako svorky?" prekvapila sa. Nebola si úplne istá čo vlk myslel, no rada si nechá čokoľvek vysvetliť. Či už sa jednalo o farbu láb s Karoe alebo rozprava o mágiách s Arminom, mladá vlčica si veľmi rada vypočula názory iných vlkov. Veľmi si vážila svoju otvorenosť, ale to by nahlas snáď nikdy nepovedala nahlas. ,,Oh, nazývať ho netvorom nie je moc milé. Aj keď, ani on nebol úplne milý, ale je to stále vlk," zamračila sa. Síce so samcom viac menej súhlasila, ale na druhú stranu... neprišlo jej fér o niekom takto rozprávať, najmä ak sa nemohol sám obrániť. Keďže tu nebol, samozrejme. Možno mal len zlý deň? Alebo také niečo. Aj keď, akonáhle sa jej tieto myšlienky zmaterializovali v hlave, veľmi dobre si uvedomovala ako divne znejú. Možno vlk nemal dobrý deň, ale dávalo mu to právo spávať sa tak k nim ako sa správal? Ale monštrum?
,,A kam cestujete?" pýtala sa rovno, neuvedomujúc si ako veľmi vlkovi zasahuje do súkromia. Ešte potrebovala svoju interakciu s vlkmi trošku došperkovať. Už sa ho ale nebála na toľko, ako doteraz, tak sa k nemu priblížila bližšie. ,,Možno by sa niečo našlo v lese neďaleko odtiaľto? Pod stromami môže byť lepšie ako na otvorenej ploche. Aspoň tam nebude toľko fúkať," zamyslela sa s otázkou na tvári. Jej návrh platil, ale bolo na ňom ako sa rozhodne.

Siberia v jednu chvíľu preskakovala pohľadom z vlka na smer, ktorým sa chcela vydať domov - vo chvíli druhej na ňu už rozprával. Ticho sykla a uši jej padli k zátylku, očakávala, že sa znovu ocitla na niekoho území a že bude vykázaná kadeľahšie. Nestalo sa tak a vlk na ňu dokonca hovoril milo. Pousmiala sa na neho a keď začal rozprávať o pachu svorky, dokonca k nemu vedela sympatizovať. Uši jej rýchlo vyskočili pekne hore. ,,Oh nie. Tu nie je žiadna svorka. Našťastie. Jedna je v lese na západ ale tam by som vám skutočne neodporúčala ísť. Ten vlk tam je hrozne hrozný a strašidelný," dala sa nervózne do vysvetľovania, aj keď už z nej nervozita pomaly opadávala. Aj keď dobre vedela, že by nemala dávať na prvý dojem - ale čo mala robiť, keď jeden žil len v prítomný moment a nedokázal vidieť do budúcnosti? Siberia by veľmi rada videla do budúcnosti. ,,Ja som tiež z jednej svorky, ale z inej. Ale tá je ďaleko, takže sa nemusíte ničoho báť. A naša svorka je milá aj tak, takže," rozprávala, takmer na jeden nádych. Keď bola nervózna buď úplne stíchla alebo rozprávala až príliš. Najhoršie na tom bolo, že si svoje vystupovanie uvedomila až v chvíli keď bolo dávno po interakcii. Najlepšie rovno pred spaním, keď potom kvôli hanbe nedokázala zaspať. ,,Takže uhm, kľudne pokračujte v tom čo ste robili. Heh, snáď som tiež niečo nevyrušila."

Siberii sa nakoniec podarilo usadiť niekde na kraji rieky, kde sa vlievala do jazera. Alebo kde sa jazero vlievalo do rieky, to je bolo v tom momente jedno a pod ľadom ste aj tak poriadne nevedeli povedať, ktorým smerom rieka tečie. Skrčila sa pri jednom z väčších kameňov, nos si skryla pod chvost a veľmi dúfala, že jej zimný kožuch pomôže prečkať nešváry toho nepríjemného počasia.
Popravde netušila ako dlho strávila ležaním opretá o daný kameň, dosť veľa času prespala a vtedy si jeden len ťažko uvedomoval koľko času prešlo. Jediné, čím si bola istá bolo, že nad jej hlavou tancovalo slnko a všade naokolo bola vrstva snehu tak hrubá, že sa musela zo svojho bydla takmer vyhrabávať. Slnko avšak už aj pomaly zapadalo, ale to jej vôbec nevadilo, bola šťastná, že búrka už ustala a bol pokoj. Vytiahla sa zo svojej ,,nory" a ponaťahovala všetky svaly, na ktoré si len spomenula. Až potom jej napadlo porozhliadnuť sa.. mala dojem, že na tomto mieste už bola. S Arminom. A bola si viac ako len istá, že ak by sa vracala smerom popri rieke, dostala by sa v pohode domov. Hej, zatiaľ to bolo fajn, nebola tak úplne stratená. Asi. Na ploche jazera však nebola sama, kus v diaľke sa nachádzal vlk, ktorého nepoznala. Chvost jej takmer ihneď padol k zadným nohám, cudzích vlkov príliš v láske nemala - minimálne zo začiatku, keď si nebola vôbec istá ako na ňu budú reagovať. Už sa nakarhala pri stretnutí sa s Lebkounom a teraz tu ani nebol Armin aby všetku jeho zlosť hodil na seba.
Veľmi dlho premýšľala či má vlka upozorniť na svoju prítomnosť alebo jednoducho stiahnuť chvost a rozkráčať sa smerom domov. Možno až príliš dlho na to aby si ju neznámi skutočne nevšimol.

Január | 1 | Karoe
Siberia takmer až naplašila, keď jej spoločníčka vyhýkla. ,,Spím dosť v pohode popravde," odpovedala jednoducho. Začínala mať podozrenie, že skutočne mysleli tú istú vec, len sa moc dobre nerozumeli. Mladá vlčica by ale klamala, ak by povedala, že jej konverzácia bola príjemná. Nepáčilo sa jej príliš ako sa na ňu hnedá vlčica pozerá, no ako správne dobré dievča na to nič nehovorila. Sedela pod jej pohľadom, trochu sa krčila, ale to bolo u nej normálne - občas si rada pripomenula, že by sa mala vystrieť, v tomto momente ale nad svojím držaním teľa vôbec neuvažovala. Aj keď by možno mala. ,,Ak sa mi nedá spať, často príde mamka a spím potom vedľa nej. To je veľmi príjemné," pokračovala, ,,Možno by si to mohla skúsiť, potom by ti tie vankúše nechýbali?"
Mladá vlčica si v tomto momente vo svojom živote nepripúšťala fakt, že by niekto nemusel mať vedľa seba svojich rodičov. Možnosť, že niekto dokonca nemá dobré vzťahy s vlkmi, ktorý ho priviedli na tento svet jej už aleže vôbec nenapadol. ,,Hej no, farba labiek asi nič nemení. Ale asi záleží od vlka k vlku. Moje packy sú ešet stále tak trochu jemné, rodičia ich majú viac rozodrané a hrubé. Ak vieš čo tým myslím?"

Cvakala zubami ako sa jej dalo počas toho čo sa pokúšala chytiť ktoréhokoľvek zo svišťov. Videla ich bežať pred sebou a v tom momente jej nenapadlo nič lepšie ako sa k nim pridať. Tak jediné čo jej napadlo bolo pridať sa do naháňačky a čo iné mohla ona so svojou veľkosťou robiť ako ich chytať? Tak len bežala a snažila sa a samozrejme nechcela ani jednému z nich ublížiť! To rozhodne nemala v pláne a popravde, ani jej to moc nešlo. O žiadneho zo svišťou ani len nezavadila - malé mršky boli omnoho mrštenejšie a rýchlejšie ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. ,,Ťažko s vami mršky malé!" preniesla, po tom čo elegantne skončila na zemi s oškretým nosom. Mohli sa jej rovno začať smiať, a že aj začali! I keď Siberia nerozumela ich reči, smiech veľmi dobre poznala. A mohla teda takto zostať ležať, skutočne, jej pozícia v tomto momente bola tak trochu pohodlná. A už ju to naháňanie ani extra nebavilo. Okolo nej poskakovali svište ďalej, akoby si ju vôbec nevšímali - prečo by aj? Jasné bolo, že Siberia bola len doplnkom bez ktorého sa ich hra v poriadne zaobíde. Ešte, že si z toho vlčica veľkú hlavu nerobila a svoju insignifikantnosť si uvedomovala.
Ako to už býva, netrvalo dlho aby sa postavila na laby a urobila ďalších pár krokov smerom dopredu. Už sa pomaly začala chystať späť domov, ale to bolo ešte ďaleko. O pár desiatok minút sa jej kroky možno skutočne stanú realitou. Už sa aj ticho uškŕňala ako sa vybrala späť do hopsania po lúke. Ešte jeden zo svišťou cupital pred ňou akoby ju nabádal - čo si dosť pravdepodobne Siberia mohla len nahovárať. To nič! Činiť sa musela tak či tak a preto sa rozbehla a znovu cvakla zubami naprázdno, ale aby dostala šiškou priamo medzi oči.

Přidáno.

December | 5 | Karoe
Ich konverzácia bola skutočne zaujímavá takmer od začiatku. Jedna druhej príliš nerozumeli, a to bolo v poriadku! Siberia mala rada konverzácie, ktoré boli pre ňu výzvou či už na pochopenie alebo na ... no pochopenie. Mladá vlčica si nevedela úplne predstaviť aké vankúšiky myslí práve ona, preto sa jemne zamračila. Jednu z predných láb držala hore, akoby očakávala, že bude potrebovať sa na ne každú chvíľu znovu pozrieť. Alebo také niečo. ,,Ja som ešte nikdy nespala na nijakých vankúšikoch," zamyslela sa. Alebo možno spala, len ich nikto pred ňou ešte tak nepomenoval. V tom ju niečo napadlo! ,,U nás v nore máme len kože a srsť a také veci na spanie. Nie je to nejaký tunajší slang? Možno myslíme tú istú vec ale obe to voláme inak?" nastražila uši. Vlci ju bavili. Najmä ak boli milý a zaujímavý. Siberia rada spoznávala nových vlkov aj keď sa nestávalo často, že urobila prvý krok k rozhovoru - najskôr sa vždy musela aklimatizovať. Akonáhle však videla, že je všetko okay, veľmi jednoducho sa rozhovorila a dokázala mlieť o svojich špeciálnych znalostiach toľko, koľko jej dovolili. ,,Nie je to zaujímavé, že rovnaké veci môžu mať úplne iné mená podľa toho kde niekto býva?"

Advent 24. - Úloha 7. Zavzpomínej na svou první zimu
Podarilo sa jej uložiť pod jeden zo stromov. Jeho obrovské korene sa tiahli niekoľko desiatok centimetrov nad zemou a tak tvorili presne to najlepšie miesto na oddych. Siberia síce nebola unavená, no to ju rozhodne nebrzdilo v tom aby si pooddychovala ešte viac. Musela sa sama pre seba uškrnúť, pretože by nikdy nebola povedala, že bude preferovať váľanie sa v snehu miesto preskúmavania okolia. Armin by sa jej určite schuti zasmial - v poslednom čase dosť veľa rozmýšľala práve nad svojim bratom a tým, ako rozdielny bol spôsob vnímania sveta naokolo. Siberia bola až chorobný introvert a kým jej tlamou prešlo jediné slovo v jej mysli sa nabehali kilometre. Odfrkla si, nebavilo ju to, ale to bola jednoducho ona.. nebola si úplne istá či by mohla dokázať niečo s tým robiť.
Jediné čo vedela na isto bolo, že od minulej zimy sa nič nezmenilo. Všetko bolo rovnaké. Teda... Bolo? Pravda bola taká, že posledná zima nebola zase až tak hlboko v jej spomienkach. V tom období bola mladá - malá dokonca! Malé vĺča ktoré sa narodilo len pred pár mesiacmi a všetko bolo nové. Biely sneh žiaril v jej očiach ako diamanty a ani chlad nebol tak výrazný ako sa jej zdal teraz. Nakoniec možno sa predsa len všetko mení aj keď si to jeden neuvedomuje až do okamihu kým sa skutočne nad vecami nezamyslí. A možno niekedy bolo lepšie sa nezamýšľať, svet bol potom o dosť lepší. Alebo to si aspoň myslela a tak trochu závidela. Aj keď do hláv nikoho iného nedokázala tak úplne vidieť.

Boruvka cez Mahtae sever >
Zatiaľ čo sa predierala pomedzi stromy, ktoré patrili jej svorke, netušila, že vonku tak veľmi sneží. Dávala pozor na to či medzi nimi objaví niekde skrytého Armina, snažila sa ísť späť po svojej vlastnej stope, no nový sneh veľmi rýchlo prekryl jej pach a evidentne aj pach brata. Netrvalo príliš dlho aby si uvedomila, že toto bol veľmi blbý nápad na to aby ho dokázala nájsť. Mohla dobre vedieť, že Armin nebude tak blbý aby sa nechal tak jednoducho vystopovať. Možno ho skutočne podceňovala - a to bol aj jeden z dôvodov prečo sa práve dostala do tejto kaše.
Bola jej zima, triasla sa a obrovské snehové vločky jej vrážali do tela. Siberia cítila ako jej sadali na srsť a razom zase odlietali a všetko bolo tak biele, že už ani nevedela kde sa nachádza jej tmavý zadok. Mihalnice na jej jantárových očiach boli taktiež plné snehu, čo robilo žmurkanie ešte o niečo ťažšie. Sakra. Sakra, sakra! Stratila svoj smer a jediné čo mohla urobiť bolo kráčať vpred. Teda, samozrejme mohla zostať sedieť na mieste, no to by jej taktiež príliš nepomohlo. Nechcela zamrznúť a pohyb jej v tom veľmi pomáhal. Aj keď mala dojem, že každým krokom sa dostávala ďalej a ďalej od miesta kam sa chcela dostať. Bolo vtipné uvedomiť si, že sa vybrala na záchrannú misiu a nakoniec skončila sama totálne stratená. Srdce jej silne búšilo, nevedela čo má robiť a bola len niekoľko minút ďaleko od toho aby začala plakať. Už takmer cítila pálenie v očiach ako sa jej slzy tlačili von. Toto teda úplne posrala.

Jej pozornosť nebola v tomto momente úplne najlepšia čo bolo aj dôvodom prečo ju prestalo aj stavanie svojej snehovej sošky baviť takmer okamžite ako ju dokončila. Zhlboka vydýchla počas toho ako pohľadom skĺzavala po vlkoch v ich malej skupinke. Bola tu mamka, otecko.. to ale zďaleka nebol vôbec plný počet vlkov, ktorý by tu čakala. Chýbala ešte sestra (ktorú Siberia nevidela už ani poriadne nepamätala) a brat. V rýchlosti sa zamračila a začala obzerať všade naokolo. Však bol hneď za ňou! Kam ten zase zmizol? Sakriš Armin, čo zase vyvádzaš? Vlčica dúfala, že brat využil fakt, že mamka mala dosť starostí s týmto neznámym a vliezol teda priamo do nory. To bolo fajn, aspoň získal o niečo viac času k tomu aby sa mu zahojila noha a ani jeden z ich rodičov si nič nevšimli. Niekde v hĺbke duši ale tušila, že zase zdrhol a ono ho mala takú silnú chuť uhryznúť, že to ani nebolo snáď možné. Stiahla uši a nenápadne prešla pohľadom po rodičoch. Keď si bola istá, že na ňu nepozerajú, vytratila sa medzi stromy.
> VVj cez Mahtae sever

Advent 23. - Úloha 20. Zkus v sobě najít/použij Vlčíškovu magii
Počas toho ako sa prechádzala po lese sledovala ako sa jej tvorili obláčiky akonáhle vydychovala. Páčilo sa jej ako sa vyparili po pár sekundách toho ako sa vznášali vo vzduchu. Bolo by zaujímavé ak by niečo také dokázala vytvoriť. Zdalo sa jej, že kedysi počula, že existoval vlk, ktorý dokázal ovládať sneh. V tomto momente si nebola úplne istá od koho to počula, ale to bolo viac menej jedno. V rýchlosti sa snažila vyhľadať v mysli čo všetko vedela o mágiách - vedela, že sa o tom rozprávali s mamkou alebo otecko, no momentálne sa jej len ťažko spomínalo na to ako funguje. Ona sama sa nikdy o mágiu nezaujímala, a preto mala veľmi obmedzené znalosti. Nakoniec sa proste posadila a vydýchla. Zavrela oči zatiaľ čo teatrálne preniesla: ,,Prosím, prosím, začni snežiť."
Trvalo jej niekoľko sekúnd kým sa odvážila otvoriť oči, akoby sa nevedela rozhodnúť či chce vidieť výsledok svojho snaženia. Napokon sa ale prinútila a .. nič. Odfrkla si. Možno to bolo preto, že čakala príliš dlho na to aby otvorila oči? Hej, to by mohlo byť ono. Rozhodla sa to nakoniec skúsiť ešte raz, alebo možno ešte raz raz. ,,Prosím, prosím, začni snežiť," povedala a tentoraz rozďavila oči ihneď ako mohla. Nebola si istá či mágia funguje lepšie keď má zatvorené oči alebo práve naopak. Bude sa musieť spýtať mamky. Rozhliadanie sa na všetky strany jej ale vôbec nepomohlo - výsledok bol úplne rovnaký ako pred pár chvíľami. Snežiť rozhodne nezačalo a aj keď jej to neurobilo radosť, čo mohla robiť? Možno je jej mágia nejaká iná!

Advent 22. - Úloha 21. Zkus postavit Iglú
Sedela v lese, ktorý patril jej svorke, zatiaľ čo sledovala ako všade padal sneh. Nebola si úplne istá ako bolo možné, že snehové vločky padali aj medzi stromami. Ako bolo možné, že sa nezachytia na konároch, keď ona len ťažko videla oblohu? Nevedela a v tomto momente sa ani nechala nikoho spýtať. Ona by mala byť tá múdra, tak si nemohla dovoliť mať blbé otázky. A ako vedela, že táto otázka je zrovna blbá? V tom si nikdy nemohla byť plne istá. Pohľad jej ale padol do hŕby snehu, ktorá tam akosi nepatrila. Mladá vlčica sa rýchlo vyhupla na nohy a prešla k nej a začal ju ostražito oňuchávať. Ako bolo možné, že až tak veľká kopa sa našla kdesi pod stromami? Mykla ramenami, nič zvláštne na nej nebolo, len čo bola pravda.
Možno by to bolo dobré miesto na skrýšu? Uškrnula sa, hej to by sa jej páčilo. Možno potom by jej závidel aj Armin a všetko by bolo perfektné! Nečakala príliš dlho a rovno sa pustila do kopania. Najskôr jej to šlo dobre, sneh na vonkajšku bol jemnučký a Siberia si bola istá, že by jej kopanie išlo super aj bez pazúrikov. O pár desiatok centimetrov hlbšie to už ale bolo o niečom inom. Napadaný sneh sa vlastnou váhou premenil na niečo o dosť tvrdšie ako niečo čo by si predstavovala. Odfrkla si, zase až tak veľmi ju to nebavilo! Kobka, ktorá sa jej podarila vykopať nakoniec bola dostatočne veľká aby sa tam narvala sama stočená do akéhosi klíčka. Nohy si síce skoro narvala do vlastnej tlamy, ale podarilo sa jej si tam ľahnúť! Armin z toho nakoniec asi nebude taký nadšený ak by si myslela.

December || 2 || Karoe
Siberia cítila prítomnosť ďalšieho vlka, no na to si už zvykla. Dobre vedela, že všade kde sa pohne, je vysoko pravdepodobné, že sa ocitne s nejakým neznámym vlkom. Stále ju trochu cukalo pri tejto predstave, no snažila sa s tým niečo robiť - či jej to aj vychádzalo bola otázka do iných dní. Uši mala nastražené, no snažila sa tváriť, že si robí svoje a na neznámu sa pozrela až v okamihu, keď na ňu prehovorila. ,,Oh, dobrý!" pozdravila sa zatiaľ čo jej chvost trošku nervózne zabubnoval o snehový podklad. Nebola si úplne istá čo sa jej vlčica pýta a preto zmraštila nos. Nebodaj si myslela, že jej labky cítili sneh inak len preto, že boli inej farby? Celkom .. zaujímavá teória. ,,Um, no.. áno?" pozrela na svoje predné laby, akoby ich predtým nevidela. Popravde ju ani moc nenapadlo niekedy skúmať, či skutočne cíti podklad rovnako na všetkých štyroch labách. A teraz... ju to pomerne zaujímalo. ,,Vy máte vankúšiky na labkách všetky rovnakej farby?" pýtala sa. Keď už sa pýtali, bude sa pýtať aj ona. ,,Vraj, že sú vlci, ktorý majú na vankúšikoch farebné fľaky, ale žiadny taký som ešte popravde nevidela."

Advent 21. - Úloha 5. Postav vlkuláka
Siberia sa došmatlala ku svojej skupinke vlkov, ale nedialo sa príliš veľa. Vlčica síce v porovnaní so svojim bratom patrila k tým pokojnejším, no ani ju nebavilo pozerať ako sa nejaký dospeláci rozprávajú o niečom čo jej vlastne ani tak moc nedávalo zmysel. Zdalo sa, že jej chýbala nejaká podstatná informácia, ktorá by jej dala veci nejako dohromady - zatiaľ sa však k nej niš extra nedostalo a tak jej pozornosť utekala ku snehu na ktorom stála. Posadila sa a prehrabávala sa v ňou prednými labami. Uši jej stále poskakovali na hlave ako sa pokúšala zaznamenať všetko čo jej prišlo v rozhovore nejakým spôsobom dôležité. Nepokúšala sa vytvoriť nič veľké, popravde sa zo začiatku ani nepokúšala vytvoriť nič konkrétne. Jej neohrabané labky najskôr umacali sneh do akejsi podlhovastej elipsy, akonáhle ju ale pricapila na zem, vznikol ležatý cylinder, ktorý sa veľmi podobal na ležiaceho vlka. Siberia naklonila hlavu jemne na stranu a musela sa úškrnúť. Áno! Vyzerá skutočne ako vlk! Vlčica vystrčila špičku jazyka von zo svojej tlamy počas toho ako sa čo najviac sústredene snažila vytvarovať hlavu. Nedarilo sa jej príliš, klamala by a by povedala, že áno. To čo mala byť guľka s ušami bola len akási splacnutá placka a všade boli vidieť otlačky jej láb! Možno ak by skúsila urobiť niečo väčšie, tak by to bolo jednoduchšie? Prekrútila očami, už sa jej nechcelo začínať nič nové a tak len nejako dokončila vlkovi chvost a pridala stebielka trávy ako ňufák. Ale hej, nevyzeralo to až tak zle ako sa na prvý pohľad zdalo.. Ale mohlo to byť určite lepšie.