Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Zmena presunu > Mahtae sever cez cez južný Galtavar

Siberia stále sledovala čo sa deje vonku, ako jej to len hustá vegetácia v lese dovoľovala. Čo si ale dokázala všimnúť najjednoduchšie bol zvuk vetra, ktorý sa akoby zabil. Nastražovala uši, akoby sama sebe neverila, no nepočula nič čo by mohla pokladať za búrku. ,,Aspoň to už ale vyzerá, že tá búrka ustúpila," odpovedala na jeho slová o love. Prejav jej samotnej bol podfarbený úsmevom - klamala by ak by povedala, že nebola rada. Nakoniec jej práve táto snežná búrka priniesla toľko úzkosti, ako už dlho nezažila. Akonáhle ale ustúpila, ten pocit, že chcela ísť späť domov sa tak trochu vytratil. Keď sa dialo niečo zlé, tak chcela zdrhnúť, ale teraz? Už sa cítila o niečo lepšie a dokázala si uvedomiť aký smiešny jej strach bol. ,,Hej, tak trochu áno.. ale to nie je problém," odpovedala priamo na Mrakovu otázku. Pravda bola taká, že sa cítila takmer úplne vyhladovaná.. avšak nemala rada ak sa o ňu niekto strachoval, tak by svoj hlad asi nikdy nepriznala nahlas. Nemala rada ak niekto musel meniť svoje plány kvôli nej. Cítila sa potom hrozne zle a jej myseľ jej podstrkovala nepríjemné myšlienky. ,,Ale sľúbila som vám, že vás kúsok odprevadím. Teraz sme sa dostali ale kus hlbšie do lesa, budeme sa musieť najprv vrátiť k čistine," začala vysvetľovať, snažiac sa trochu zorientovať. Hore na oblohe boli hviezdy, ktoré ešte úplne nedokázala čítať a popravde si nespomínala na ktorej strane zapadalo slnko. Možno ak by kráčali stále dopredu, tak by sa niekam dostali? A odtiaľ by sa mohli odraziť? Po tom čase čo strávili ponevieraním sa po lese, Siberia trochu stratila prehľad. ,,Ale niekde sa dostaneme!"
> Armanské

Siberia sa nakoniec vrátila k svojmu spoločníkovi. Už sa cítila o dosť lepšie ako pred pár minútami, najmä teda preto, že už jej v žalúdku aspoň niečo hralo. ..Lovila som," ohradila sa so stiahnutými ušami. Nemala rada ak ju niekto kritizoval, aj keď sa rozhodne jednalo o súčasť života. Aj keby to nikdy nepriznala nahlas, Siberia sa snažila byť dokonalá, taká aby na ňu nikto nemusel byť nahnevaný, najlepšie nech o nej nikto ani len nerozprával, to by bolo fajn. Jednoducho people-pleaser v jednoduchom podaní, ako inak. ,,Len ešte nie v zime no," povedala na svoju obranu, no uvedomovala si, že v tomto momente bola viac ako len v zlom. ,,A- a tiež si myslím, že škrečky nie sú zlá možnosť taktiež," pokračovala, no to bolo asi už aj všetko čo chcela povedať. Radšej by bola ak by si teraz našli nejaký úkryt. ,,Možno nabudúce to bude lepšie. Ale najskôr by mal ten sneh už zmiznúť!"

Kalamita Ulov malé zvíře (např. ptáček, myš, lasice, veverka) alespoň ve dvou různých lesích, sám! 2/2

Smrkáč >
Prechod z jedného lesa do druhého bol takmer až príliš nenápadný, na to aby ste si ho všimli, keď ste sa nesústredili. A Siberia sa nesústredila. Snažila sa stále držať konverzáciu s Mrakom, no v žalúdku sa jej akoby presúvali stáda jeleňov. Už len pri tejto predstave sa jej začali znovu tvoriť sliny v ústach, ktoré musela prehĺtať. Nechcela predsa len v tak príjemnej spoločnosti slintať ako nejaké dvojtýždňové vĺča! Po očku sledovala ako sa presúvajú pomedzi stromami, no myseľ jej veľmi rýchlo ubehla smerom, ktorý bol príliš ďaleko od jej spoločnosti. Nakoniec... už sa jej podarilo niečo uloviť raz, prečo by sa jej to nemohlo podariť znovu? Dobre si uvedomovala, že to bude trvať dlho avšak nakoniec bola príliš hladná na to aby spala bez ničoho v žalúdku. Ešte stále si tak trochu nadávala, že sa nenajedla v okamihu keď mohla - vtedy si ale myslela, že bude najlepším nápadom ak sa čo najskôr poberie za Arminom a všetko sa vyrieši! Niekedy sa problémy ale len zhoršia. Teda, nie žeby svoju prítomnosť s Mrakom brala ako problém, to určite nie. Práve naopak, celkom si ich malý výlet užívala. Keby len sa im podarilo stretnúť v lepšom čase ako bol tento!
Už teraz vedela, že rovnaká taktika akú použila predtým asi nebude tak úplne fungovať. Na tomto mieste, o dosť hlbšie v lese nebolo zase tak veľa snehu. Síce sa im stále chodilo dosť blbo, keď sa museli predierať takmer po ramená v snehu. Jediné pozitívum bolo, že aspoň vietor medzi stromami nefúkal taký silný, čiže záveje tuna nehrali rolu. Siberia nastavila uši, aby jej ani jeden zvuk neutiekol - miesto potravy ale jediné čo počula bol svoj vlastný dych, praskanie kôry knísajúcich sa stromov a snehu lámajúcom sa pod labami Mraka. Prospekt teda veru nejaký extra pred sebou nemala. Ticho prešla k jednému zo stromov, možno aby skúsila či sa jej nepodarí vyhrabať úkryt nejakých zvierat.
Aj keď si veľmi rýchlo uvedomila, že zem bola skrz naskrz premrznutá. Zvieratá vo svojich úkrytoch mali jednoducho takmer oceľovú ochranu v tomto momente. Tak trochu pre mladú vlčicu nedosiahnuteľnú. Dobre pre nich, pre Siberiu vôbec nie. Najradšej y v celej frustrácii zavrčala, no nechcela sa pripraviť o aj tú malú nádej na večeru, ktorú ešte mala. Matematika jej síce nič nehovorila, no vedela, že pravdepodobnosť rozhodne nebola naklonená v jej prospech. Snažila sa vo svojej mysli už ďalej nemrnčať (čo robila v poslednej dobe možno až príliš často) a miesto toho sa nútila sústrediť na veci, čo mala pred sebou. Sklonila svoj nos k zemi a začala čuchať; očakávať však úplne iný výsledok predtým bolo viac ako len hlúpe. Nos sa jej veľmi rýchlo naplnil lepkavým vlhkým vzduchom a ona sa cítila zúfalo. RAAAh! zrevala vo svojej mysli, avšak tlamu držala zatvorenú. Bola nahnevaná, takmer až priamo nasraná. Hlad len podčiarkoval a znásoboval jej nepríjemné pocity. Počítať do desať v tejto chvíli jej príliš nepomáhalo a vďaka svojmu rozčúleniu takmer úplne prehliadla jeden pach, ktorý sa ešte poriadne nestihol vstrebať do vodných kvapiek.
Laby kládla jednu pred druhú tak pomaly ako len mohla. Pohľad uprený priamo pred seba na veveričku, ktorá sa asi tak trochu pozabudla - alebo bola rovnako hladná ako bola v tomto momente Siberia. Vlčica sa modlila aby jej práve teraz nezačalo škrvŕkať brucho. To bol aj dôvod prečo sa ponáhľala a dúfala, že neurobí nič nerozvážne. Veverica si robila svoje, kdesi pri strome, na jeho kôre sa šprtala v diere kde snáď mala svoje vlastné jedlo. Mladá vlčica sama neverila, že sa jej podarilo zviera chytiť. Musela sa silno odraziť aby sa jej podarilo dosiahnuť na tú prachovku plnú chlpov. Akonáhle jej zuby necvakli naprázdno, srdce jej takmer zapišťalo od radosti. Moc sa teda nenajedla, no konečne si mohla byť istá, že jej žalúdok zostane ticho aspoň kým sa jej podarí v túto noc vyspať. Snáď.

Mrakove slová ju viac ako len potešili. Uši sa jej stiahli k hlave a blbo sa usmiala - veľmi sa premáhala aby nezačala aj blbo kmitať chvostom. Miesto toho pohľad presunula dopredu a ticho si zopakovala čo povedal. Áno, nie je sa čoho báť! Nakoniec vraví sa, že ak nejde o život nejde o nič. Pri tejto myšlienke ju takmer trhlo. Nešlo im ale práve o život? Alebo zase preháňala? Siberia potrebovala mať pri sebe vlka pri zemi, ktorý by jej realisticky dokázal predostrieť situáciu v ktorej sa nachádzala. Alebo v ktorej sa nachádzali spoločne. ,,Toto je moja prvá zima mimo svorky popravde," zhlboka sa nadýchla. Stále si viac a viac uvedomovala ako málo toho zažila len kvôli tomu že sa bála. ,,Som nečakala, že bude taká silná. Však vo svorke sa taká minulý rok vôbec nezdala," uškrnula sa so smiechom. Smiech jej v tomto momente pripadal ako najlepšie rozhodnutie s tým ako nervózna bola. Nervózna a hlavne hladná! V žalúdku jej kňučalo a veľmi dobre si uvedomovala, že v takomto počasí by sa radšej nemali zastaviť. Ešte nazberať trochu tepla do svalov a potom si možno nájdu nejaký úkryt. ,,Boli takéto ťažké zimy aj tam odkiaľ si prišiel?"
> Topole

KALAMITA Ulov malé zvíře (např. ptáček, myš, lasice, veverka) alespoň ve dvou různých lesích, sám! 1/2

Siberia zostala stáť na okraji lesa v ktorom sa nachládali, jej pohľad stále sledoval planinu pre ich labami, ktorá bola v tomto momente len veľká biela masa. Vlčica vedela, že by mala ísť domov, no veľmi realisticky si neverila, že by sa jej mohlo podariť v tomto počasí sa do Čučoriedkovej svorky dostať. Snehové vločky boli až príliš veľké a padali na zem až príliš husto - všetko bolo tak trochu príliš a ona mohla cítiť ako jej naviera v hrdle panika. Nasucho prehltla a otočila sa k svojmu spoločníkovi. ,,Myslím, že sa mi aj tak nechce nikam nejako extra ísť nakoniec," priznala sa. Nevadilo jej robiť zo seba strachopuda, nakoniec prežila celý svoj doterajší život vo viere, že jedným bola. Ticho stiahla uši k temenu k hlavy a pobrala sa späť do lesa. Ani tu nebolo najteplejšie, no stále lepšie ako kdesi vonku, kde vietor svišťal takmer nadzvukovou rýchlosťou. A tuna sa aspoň nemusela predierať v snehu, ktorý presahoval výšku jej hrudníka. ,,Ale jedlo neznie ako zlý nápad, aj keď tu asi nič veľké nenájdeme.." zamýšľala sa nahlas popri čom sa rozhliadala. Záveje snehu, ktorý tuna nafúkal vietor vejúci z pláni boli stále až príliš vysoké na pohodlné kráčanie. A všetko bolo tak vlhké, že v nose necítila nič iné ako len vlhkosť. Ergh.
V žalúdku jej ale nepríjemne kňučalo, tak sa nemohla vzdávať. Už z územia svorky odchádzala nepríliš najedená - a to bolo pred niekoľkými dňami. Radšej nad uplynulým časom ani nechcela premýšľať. Miesto toho radšej sklonila hlavu k jednému z koreňov na strane, kde vietor nenahnal až tak veľa snehu. Necítila zatiaľ nič, no všetko bolo začiatkom. Čo robil Mrak netušila, plnou pozornosťou sa sústredila na stopovanie a aj svoj plačúci žalúdok sa pokúšala presunúť na druhú alebo tretiu koľaj. Uši mala pevne nastražené a snažila sa kráčať čo najviac potichu ako jej to sneh dovolil. Siberia nepatrila k najtučnejším vlkom, sneh sa pod ňou aj tak prepadal a tak musela svoj pohyb prispôsobiť tejto podmienke. Nakoniec sa aj sneh vo svojej sypkosti prevaľoval pod náporom vetra preťahujúceho cez stromu. Vlčica už takmer stratila všetku nádej a myslela si, že nakoniec bude musieť ešte o niečo natiahnuť svoj čas bez jedla. Čo si myslela, že snáď nikdy nezažije! Aj keď smrť od hladu si zatiaľ vôbec nepripúšťala. Verila, že tuk, ktorý mala teraz na kostiach by jej pomohol dostať sa ku koncu zimy. Cítila ako jej znovu v krku naviera panika, z ataku ju ale vytiahol jemnučký zvuk, ktorý si najskôr ani nebola istá, že počula.
Zastavila sa v polovici kroku a silno načúvala. Takmer až cítila všetky svaly vo svojich ušiach pracovať na plné obrátky, kým zvuk započula znovu. Tam! Niečo tam je! Pod snehom! Nepovedala ale nič, nepohla ani brvou až do okamihu kým nevymyslela ako sa k živočíchovi dostať. Spomínala si ako videla líšky loviť v zime lumíkov - klamala by ak by povedala, že sa v tomto momente nebála o budúcnosť svojho nosa. Hladný žalúdok jej ale veľmi rýchlo pripomenul, že nos sa eventuálne zahojí. Ak to bude potrebné, samozrejme. Nakoniec sa ešte nič nestalo a ona dobre vedela, že musí prestať katastrofizovať všetky svoje rozhodnutia. Zhlboka sa nadýchla, pripravená odraziť sa zadnými nohami a rovno sa hlavou zapichnúť priamo do snehu. Nakoniec jej skutočne zostal nad snehom visieť len jej tmavý zadok. Tlamu mala okrem iného natlačenú plnú snehu, no cítila ako sa jej medzi zubami metá nejaká malá myška. Alebo škrečok, chrčok, potkan... bolo jej to jedno. Sústredila sa najmä na fakt aby jej korisť už v tomto momente nezdrhla. Mala ju položenú už takmer na tanieri a bola by škoda o ňu prísť teraz. V rýchlosti sa narovnala a malé zviera prehltla s ľahkosťou, len aby si uvedomila, že toto jedlo skutočne nebolo dosť. A že ju žalúdok bude teraz bolieť ešte viac, keď ho rozdráždila s touto malou myškou.
Obzerala sa aby zistila kde sa nachádza Mrak. Ešte sa necítila na to aby v lese zostala úplne sama.

Siberiina vlastná rodina bola síce ešte veľmi ďaleko, ale tá predstava sa jej celkom páčila. Sama si myslela, že krídla boli neskutočne cool ,,Huh, takto som sa na to ešte predtým nepozerala, aj keď si nemyslím, že by to tak robil naschvál," uškrnula sa. Klamala by ak by povedala, že verila, že by pre ňu niečo také urobil len tak pre nič za nič. Síce neverila ani, že by ho to možno nenapadlo, no Armin bol až príliš sebe predný na to aby uvažoval nad ostatnými. Napokon mykla ramenami, možno to ani nebolo podstatné - jej život sa nemusel točiť okolo jej brata, aj keď momentálne to tak bolo. Teda.. Siberia vedela, že by to tak nemalo byť, no len veľmi ťažko sa jej vlastné myšlienky dostávali do reality. Nebolo to zase až tak jednoduché prestavať celý svoj život.
Napokon sa dala do pohybu, nakoniec nechceli zamrznúť na jednom mieste a Siberia Mrakovi sľúbila, že si niečo ulovia. Alebo také niečo. Akonáhle sa im ale podarilo dostať sa k okraju lesa, mlasdej vlčici bolo jasné, že také jednoduché to asi nebude. Silný vietor sa jej opieral o uši a stromy sa tak silno pod ich náporom ohýbali, že si ani nebola istá, či majú na tomto mieste vôbec stáť. Zastala nakoniec na okraji lesa, nebola si úplne istá či je fajn aby teraz odišli. Ale čo iné mali robiť? ,,Vyzerá to, že mimo lesa je to tak trochu boj, um," prestúpila z nohy na nohu. Snehové vločky, ktoré sa znášali na zem boli takmer vo veľkosti jej vlastnej hlavy. ,,Ako môže taká búrka dlho trvať? Prečkáme ju asi, nie?"

Jazyk ťahal už takmer po zemi ale nemala čo robiť a toto bolo lepšou možnosťou ako sa nudiť niekde zapadnutá snehom. Možno by to ale bolo lepšie, ak by skutočne niekam zapadla, potom by si snáď neprivodila zápal pľúc, od ktorého ju teraz delili asi len minúty. I keď by nikdy predtým nepovedala že také malé potvorky môžu mať tak obrovskú výdrž, skutočne to bola pravda. A ona si ju teraz vyskúšala na svojej vlastnej koži. Išla teda rovno po ďalšej šiške ako blázon, no aj tak jej to nevychádzalo. Oni sa dokázali tak vyšmyknúť spomedzi jej labiek, že si ani poriadne nestihla všimnúť kedy sa im podarilo dostať na úplne druhú stranu lúky. Isto si odfrkla a posadila sa na jeden z rohov ich provizórneho ,,ihriska". Ako to už bývalo, nezostávalo jej nič iné ako sa vydýchať a potom sa rozhodnúť čo robiť ďalej. Jej ale bolo jasné, že si mohla vybrať len z dvoch možností, ktoré sa jej obe celkom pozdávali. Išla po prvej možnosti, čo v tomto prípade bolo, že sa vydýcha a pôjde rovno domov. Viac by už asi nedala - čo bola druhá možnosť. Tak nejak získať druhý dych a ešte si so svišťami zabehať. To už ale neprichádzalo do úvahy. Isto nie! Efektivita práce síce nebolo jej druhé meno, no no dokázala uznať porážku keď musela. A nie len že jej laby už odmietali spolupracovať, už aj oči jej takmer bežali do rozdielnych strán, ako sa pokúšala ich mať stále prilepená na tej ich šiške. Ešte to tak! Každopádne si to s nimi užila, a určite sa rozhodla vrátiť, keď sa zase raz bude chcieť úplne vyšťaviť z energie, zapadnúť do nory a pred spaním už nerozmýšľať úplne nad ničím.

Přidáno.

,,Noo, to neviem, či je to dedičné alebo to bola len náhoda... oni tí dvaja vlci nie sú rodina, takže. Hmm," zamýšľala sa nahlas Siberia. Pravda bola, že nad tým nepremýšľala - a pravda taktiež bola, že Siberia nepremýšľala nad mnohými vecami, tak ako by mohli (a mali?) premýšľať dospelí. Aj keď mala telo už takmer ako dospelá vlčica, ešte stále si nedokázala spojiť všetky nadobudnuté informácie viac menej do jedného. ,,Ale môžem sa na to Baki spýtať. Alebo mamky. Možno máme v rodine niekoho s krídlami a len o tom neviem. Popravde by to bolo veľmi zaujímavé. Možno by som ja mala niekedy vĺča s krídlami, kto vie?" zložila si laby pod telo aby jej unikalo čo najmenej tepla. Toto bola už jej druhá zima, aj keď tú prvú prežila ešte nalepená na kožuchu svojej matky. Ani to nebolo úplne najhoršie, učila sa žiť sama! To bolo niečo na čo mohla byť hrdá, nie? Armin by bol na ňu určite pyšný a už by o nej nehovoril, že je tak sakra nudná. Hehe, aký bude mať výraz na tvári ak mu toto poviem?
Mrak sa napokon zahľadel na oblohu a niečo tam pomerne dlho skúmal. Siberia mala teraz moment aby sa mohla na neho lepšie zahľadieť. Jeho oči vyzerali úplne rovnako ako oči jej mamky. Mladá vlčica naklonila hlavu na stranu. Urobila si mentálnu odrážku o tom čo mu chce povedať, najmä teda preto, že sa momentálne bavili o niečom inom a ona nechcela prerušovať. Zdalo sa, že Mrak o ich svete toho až tak veľa nevedel a možno by aj ona mohla nejako zapôsobiť svojimi poznatkami. Avšak.. nebola si úplne istá ako by vlk vnímal ešte spomenutie mágie, keď už pri vlkoch s krídlami na ňu hádzal prekvapené pohľady. ,,Um, asi je to severka. Mám rada ako výrazná na oblohe je," uškrnula sa a nakoniec aj ona znovu obrátila hlavu k oblohe aby si mohla zívnuť. ,,Môj brat je najodvážnejší vlk akého poznám," povedala nakoniec. Teraz sa cítila omnoho lepšie, keď si život mimo svorky tak trochu nechala vysvetliť. Všetko sa vždy zdalo byť jednoduchšie ak sa veci vysvetlili miesto toho aby robila svoje vlastné závery, keď nič presne nevedela. ,,Ale tiež je tak trochu blbý a privoláva nešťastia," smiala sa.

Január 3
Cítila sa tak trochu ako čierna ovca rodiny aj keď jej nikto nikdy nedal dôvod aby sa tak cítila. V rodine ju milovali - alebo v to aspoň verila, a nikdy jej nedali dôvod aby o ich myšlienkach pochybovala. Niečo v nej ale bolo zle a ona sa nedokázala s problémom pobiť ako dospelý vlk. Ešte síce nebola tak úplne dospelá, ale to Siberii nebránilo klásť na seba nároky, ktoré by možno ani klásť nemusela. Pomaly sa začala presúvať pomedzi vysoké stromy, ktorých kmene boli omnoho väčšie ako keby sa ona sama stočila do klbka. ,,Haló? Je tu niekto?" podarilo sa jej preniesť akonáhle nabrala dostatok odvahy. Srdce jej bilo omnoho rýchlejšie ako si bola ochotná priznať a na zvieranie v hrdle si už zvykla. Napokon, keď celý život žijete s úzkosťou, začnete ju po nejakom čase vráť ako svoju súčasť. Najmä ak iný spôsob života nepoznáte.

Január 2
Siberia ticho stala v strede lesa, ktorý nepoznala a nič jej nehovoril. Nebola si úplne istá ako sa tam dostala a už vôbec nie prečo by odchádzala zo svojej svorky. Vôbec to nerobievala často, vždy musela mať veľmi dobrý dôvod aby opustila svoju rodnú svorku - zdrhanie z domu bolo skôr výsadou jej brata, ktorý si v tomto svojom správaní snáď našiel svoj nový koníček. Vlcica by klamala, ak by povedala, že sa nebála. Jediné čo bolo v tomto momente fajn, bol fakt že nebola noc. Siberia nemala rada noci, najmä nie také keď bola mimo miesta, ktoré poznala a nebola s vlkmi, ktorým verila. Jej tichá paranoja jej zožierala život a ona už veľmi dlho nevedela čo s tým robiť. Ukázalo sa, že rozprávať sa o svojich problémoch je dosť ťažké aj keď sa jedná o osoby, ktorým veríš najviac na svete. Nie žeby sa bála s nimi rozprávať, to nie! Skôr sa len hanbila, že taký iracionálny strach nedokázala prekonať sama, keď ani jeden z jej súrodencov s niečím podobným problém nemal.

Vlk sa zdal byť pomerne prekvapený jej informáciou o vlkovi s krídlami. Pre Siberiu to nebolo také zvláštne - nakoniec vo svojom živote poznala dokonca dvoch vlkov, ktoré mali na svojom chrbte krídla. Siberia možno tak trochu žiarlila, krídla boli neskutočne cool ale jej sa nepodarilo s nimi narodiť. ,,Ešte ste nevideli vlka s krídlami? Je to celkom vzácne, to je pravda," uškrnula sa na neho. Konečne sa aj jej podarilo ho niečím novým prekvapiť, nie len on! V duchu sa ešte viac vyškerila, no snažila sa nenechať na svojej tvári nie až tak škodolibý výraz. ,,Dokonca aj moja sestra sa narodila s krídlami. Nie je to zaujímavé? Ja som bez krídel, čo je trošku škoda, ale vôbec mi to nevadí," pokračovala. Aby si náhodou niečo nemyslel! Niečo, čo je možno aj trochu pravda, ale to nebolo podstatné! Nemohla sa prezentovať ako nevďačná a už vôbec nie ako žiarlivka.
,,Noc v tomto období prichádza možno až príliš rýchlo," vyplazila nespokojne jazyk. Na oblohe sa už črtali hviezdy a Siberia si veľmi rýchlo uvedomovala, že sa domov tak rýchlo už nevráti. ,,Ale mne príde, že život vo svorke je super. Môj brat Armin, ten by určite rád cestoval ako vy ale mne to príde veľmi nebezpečné. Keď ste tak dlho prežil musíte byť ... ani neviem čo!" prestúpila z nohy na nohu. V rýchlosti pohľadom sledovala miesto kde by sa mohli zložiť. ,,Ako často ste sa museli biť s medveďom? Každý mesiac? Týždeň?" pýtala sa tak trochu s nervozitou, lebo si dokázala svojho brata veľmi reálne takto predstaviť a vôbec netušila, či sa jej to páči alebo nie. Chcela o takomto živote vedieť viac a ešte mala omnoho viac otázok, ktoré si nebola istá či môže položiť. Musela počkať na dobrú príležitosť.
Nakoniec sa zložila medzi jeden z väčších koreňov a laby si zložila pod seba, zatiaľ čo hlavu držala hore. Ešte sa jej príliš spať nechcelo.

Južný Galtavar >
Siberia sledovala ako sa slnko posúva po oblohe a veľmi dobre si uvedomovala, že ak by sa chcela dostať domov pred tmou, možno by sa mal od cudzinca odlepiť už teraz. Nechcelo sa jej ale, páčilo sa jej, že mala konečne kamaráta, ktorý nepoznal ani jedného z jej súrodencov. Cítila sa výnimočne a akoby jej ho teraz nemohol nikto ukradnuť. A rozhodne ho nechcela priniesť bližšie k území svorky aby sa tam náhodou neobjavil Armin alebo Kezi. ,,Heh, tak to je divné. To si neviem predstaviť tak žiť asi. Naša Alfa je dosť v pohode. Má krídla," oznámila mu. Až v tomto momente si uvedomila, že to posledné vlastne ani nemusela povedať - čo ak by ju chcel teraz stretnúť? Pokúrtila hlavou, to nič. ,,Vy ste niekedy žili v kulte?" pozrela sa smerom na vlka so záujmom. Chcela aby rozprával a nemusela ona, no nejako v tomto ohľade boli asi trochu rovnaký. ,,A už sme tu inak. Myslím, že tento les vyzerá bezpečne. Čo vy na to?"

Laby sa jej dotkli nosa, po tom čo jej do neho vrazila šiška. Až takmer vypískla - skôr však prekvapením ako bolesťou. Určite by nebola čakala, že tak malé zvieratká môžu mať takú silnú ranu, a hlavne nie tak presnú mušku. Už sa jej do očí tlačili slzy, zatiaľ čo sa ich ona snažila stlačiť naspäť. Tak, nechcela pre nimi plakať, aj keď sa tu okrem nej a tých malých potkanov nikto nenachádzal. Lepšie vedela, že jej slzy nie sú úplne prejavom toho, že jej ublížili, skôr prejavom faktu, že nos je veľmi citlivým miestom na tele vlka. A ak do neho niečo vrazí, určite si to vyžiada svoju reakciu! Ublížene sa zahmýrila na mieste na ktorom zastala a poťahala nosom. Možno by sa na to mala vykašľať a ísť rovno domov, presne tak ako chcela predtým. Možno by tak skutočne mala urobiť. To by ale znamenalo.. Oh, čo by to znamenalo?! Očami nakoniec prekrútila nad samou sebou a postavila sa na laby. I keď si nemala čo dokazovať, ešte sa jej nakoniec nechcelo odísť. ,,Tak dobre, ospravedlňujem sa, že som po vás cvakala zubami, dobre?" ešte, že mala oči na stopkách, lebo si veľmi rýchlo uvedomila, že svište ju mali tak akurát na háku. Určite akonáhle odtiaľto vypadne, tak si na ňu ani nespomenú. Uff, a možno to tak bolo aj lepšie! Ešte mala trochu energie, ktorú mohla na tejto lúke využiť a potom doma aspoň zaspí ako kameň. Nebolo to presne také príslovie alebo niečo? Ona sa však teraz mohla staviť že dosiahne... čo presne?

Přidáno.

For Siberia, it always had been a mystery, as to how some wolves could fall asleep almost immediately after they hit the floor. For her, nightime often turned into an ordeal in which, even when she was tired, She couldnt fall asleep. Almost as if something was keeping her up on purpose! There wes no evidencie fór this statement of course, but Siberia was sure something was up with her. Nôt being able to solve tis problem herself, she wanted to go to her mom for comfort and maybe an consutation even. Most of time, unable to find the right word, she would just flop next to her mother and listen to her heartbeat. She would count the beats up to twenty and then count down to zero - this strategy has been working wonders. Almost everytime. Almost.. depending on what was the real reason the youngling could not fall asleep.
Sometimes she would be so stressed about something sleeping in the night would just not be possible. Sadly very often Siberia wasnt even sure what her body could be so nervous about? She was still to accept this part of herself as her own. Whatever. Not that I can do about it, right? she was quite used to talking to herself now - it came to her quite naturally. And she never really thought that could be part of the problem.