Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Január | 4 | Arsen
Siberia sa snažila úplne nepôsobiť ako mama a zdržala sa otázky, či si na seba dával pozor. Evidentne tu Arsen ešte stále bol a teda by jeden mohol predpokladať, že tomu tak bolo. Aj keď jej žalúdok zamrel pri predstave malého vĺčaťa len niekoľko metrov od hranice, ktorá ho mohla deliť od temnoty prepadliny. ,,Čo zaujímavé si ešte také videl?" pýtala sa ho so záujmom, lebo bol na tom o dosť lepšie ako ona v jeho veku.
Pri jeho poznámke o Keziach si Siberia so smiechom odfrkla, snažiac sa ho zjesť skôr ako sa dostane na povrch sa Arsen ho bude počuť. Otázka či sa jej to podarilo bola tak trochu pasé, no musela si zachovať akúsi tvár. ,,Arseen," pokárala ho, dávajúc pozor na tón hlasu, aby nebol znova úplne plný úsmevu. Mal ale pravdu, Keziah skutočne tak trochu vyzerala ako holub. Alebo nejaké iné zviera, ktoré malo krídla čierne a rovno aj červené. ,,Ale nemyslím si, že som ešte stretla niekoho kto by to dokázal," ,,Ale nakoniec ťažko povedať čoho všetkého je Život schopný.. Príde mi, že je schopný všetkého," uškrnula sa na brata avšak sa razom zamyslela. ,,Možno by som mala ísť za ním aby ti dal červený nos?" šťuchla mu labou do ramena a poklusom sa vydala k prepadline len aby zastala niekoľko metrov od previsu.

Siberia pozorne počúvala čo jej vlk hovorila a snažila sa zapamätať čo najviac. Aby keď tak dokázala povedať doma niečo viac o nových veciach, ktoré sa okolo nich dejú. Ak by sa niekde v blízkosti nachádzali asi by bolo najlepšie ak by o tom všetci vedeli. Pre istotu. Siberia si však aj rovnako všimla, že sa vlk vyhol priamej odpovedi na jej otázku a ona sa rozhodla, že sa radšej nebude pýtať znovu. ,,Ak sa dostaneš k pláží a následne pôjdeš celý čas aby si mal vodu po pravom rameni, tak sa dostaneš k čiernej pláži," začala vysvetľovať, snažiac sa spomenúť kadiaľ presne vtedy šla. Ale ak sa bude Mordecai držať mora, rozhodne sa nestratí. ,,Potom prejdeš cez hory čo budeš mať za chrbtom a nájdeš sa na púšti. A tam ho kdesi musíš nájsť," usmiala sa na neho, mala dojem, že mu podala celkom dobré informácie a že sa mal vlk od čoho odraziť ak chcel dať šancu aj Bohovi, ktorý patril niekomu inému.
Akonáhle sa spýtal na Smrť, Siberia prikývla. ,,Tá je niekde v lesoch na úplnom severe, tam som ale nebola a viac detailov nemám," zamračila sa. ,,Premýšľaš, že by si za nimi šiel? Dať im tiež šancu?"

1. Sarumen
2. Mýtina (Sarumen)
3. Vresovisko
4. Osamelý strom
5. Dusot
6. Tmavé smrčiny

Vlčica sa v rýchlosti zahľadela Mordecaiovi do očí, aby v ich dokázala vyčítať o akú mágiu sa u neho jedná. Jej sklamanie, keď nevidela ani jednu zo štyroch základných farieb veľmi rýchlo vystriedalo prekvapenie a následne údiv. V rýchlosti si nebola úplne istá či jej mamka niečo vravela o iných mágiách ako boli mágie elementov. Možno aj hovorila - Siberia sa ale tak veľmi fixovala na Život a čo by jej mohol ponúknuť, že všetky ďalšie slová, ktoré od matky na cestu dostala sa kdesi stratili v medzipriestore. ,,Myslela som si, že naši dvaja bohovia sú jediní, ktorí niečo také dokážu," zamyslela sa nahlas, veľmi rýchlo si uvedomujúc svoju vlastnú chybu. ,,Ale- Asi by som nemala byť prekvapená. Ak to dokáže niekto tu, prečo aj niekde inde," mykla ramenami, prijímajúc slová, ktoré jej vlk hovoril ako priame fakty, ktoré si len dopĺňala do svojej skladačky. ,,Ako to funguje?" jemne naklonila hlavu na stranu snažiac sa lepšie pochopiť. Niekde v hĺbke duše ju ťahala otázka, či by to mohlo pomôcť aj jej? ,,Aký rituál?"
Mordecai k nej rozprával tak milo, že sa Siberia neušetrila radostného kmitania chvostom. Cítila sa takmer ako cenná časť spoločnosti, aj keď s ňou hnedý vlk dosť jasne manipuloval. ,,Asi nechcel? Myslím," na čele sa jej objavila vráska. ,,Ale som si istá, že to nebolo zo zlomyseľnosti. Ja verím, že vie čo robí," jej hlas znel odhodlane v jej vyhlásení, no na ďalšie otázky hnedého vlka nedokázala odpovedať. ,,Také veľké znalosti o ňom nemám. Ale viem ti povedať kde je, ak by si sa chcel ísť za ním pozrieť?"

Január | 3 | Arsen
Siberia sa pomaly presúvala lesom a dávala pozor aby ju brat skutočne nasledoval. Posledná vec, ktorú skutočne chcela bolo aby sa jej brat stratil a ona dostala od mamky a tatka vyhubované. A ešte aby ho potom musela aj hľadať a strachovať sa. Bratove slová ju ale zaskočili, na čo nadvihla obočie. ,,Takže o nej už vieš?" povedala mu s hraným smútkom v hlase, no rozhodne tento malý problém nebol nič čo by im malo pokaziť ich spoločný deň! ,,Je to ale, že fakt veľká diera," uškrnula sa na neho na čo následne pokračovala vo svojej chôdzi, ešte mali pred sebou celkom peknú štreku. Brat sa ale zaujímal o skutočnosť, či drak existuje. Až na to, že si ho Siberia v tomto momente vymyslela, nevedela povedať, či dolu skutočne niečo žije alebo nie. Vlčica si bola takmer istá, že niečo tam skutočne bolo, ale čo? Čo by dokázalo prežiť na takom mieste?
,,No samozrejme, že áno," nechala sa počuť, no to by nebola Siberia ak by tento moment nevyužila aj na akúsi výchovnú poviedku. Nebolo to predsa tak, že sa vĺčatám hovorili strašidelné historky aby počúvali čo im dospelý hovoria a aby zbytočne neriskovali? ,,A to je presne dôvod prečooo-" Siberia pretiahla svoju otázku aby naznačila Arsenovi, že očakáva aby ju doplnil, Venovala mu úsmev spoločne s úkosom. ,,Prečo sa nepribližujeme k okraju," doplnila, ak sa Arsen nemal k odpovedi. Ak povedal presne to čo chcela, nepovedala nič. Kdesi v diaľke medzi stromami už pomaly mohli vidieť prvé kamene patriace k ryhe v zemi.

Vlk ju napomenul, na čo sa na neho prekvapene pozrela , aj keď hlavu stále držala na svojich labách. Popravde to nečakala, svoje vlastné myšlienky len veľmi zriedka a preto sa necítila príliš komfortne ak o nej niekto takto rozprával. Ak by mohla stiahla by uši ešte viac k lebke - miesto toho sa len kyslo zasmiala a mykla ramenom. ,,Do-dobre," popotiahla nosom, ako ju na ňom niečo zaškrabkalo a v prekvapení sa narovnala. Takmer až vyskočila na laby, len aby si uvedomila, že si môže akurát tak zamotať srsť do vetvišiek kríkov. V očiach sa jej objavili iskričky. ,,A ty to dokážeš! Povedz kedy si sa naučil, že to dokážeš a ako si to objavil?" chcela vedieť všetko čo bolo o mágiách možné. A hlavne ako sa k nim dostať. ,,No ja som to myslela skôr tak, že keď budem vedieť tie bylinky tak si ich budem vedieť nechať priamo vyrásť. Nie je to múdre? Vieš koľko času by to vlkom ušetrilo? A liečiteľom? Keby nemuseli behať po lesoch a hľadať všetko možné?" hľadela na neho v očakávaní, že bude z jej slov rovnako nadšený ako z nich bola nadšená ona. Podľa nej sa jednalo o nepriestrelný plán a k jeho realizácii jej chýbalo len jediné. Aby sa jej oči zafarbili na zeleno.
,,Chcela som vedieť aká je moja vrodená mágia aby som vedela na čo sa sústrediť, ale povedal, že bude lepšie ak to príde prirodzene a nemám popoháňať osud," odfrkla si nespokojne aj keď so Životom napokon aj tak súhlasila. Súhlasila lebo mal pravdu, no aj tak sa jej pravda páčiť nemusela. A že aj nepáčila! ,,Povedala mi o ňom mamka. Bol celkom milý."

Stredozemka >
Svet naokolo nej sa jej nezdal vôbec povedomí, no nechala vlka aby ju viedol. Jeden by bol povedal, že bola až priveľmi dôverčivá a možno by to aj bola pravda. Teda, rozhodne to bola pravda ale to bolo veľmi ďaleko mimo Siberiinho uvažovania. Ešte stále verila, že svet je milým miestom - rob iným tak, ako by si chcel aby robili tebe. Alebo také niečo. Akonáhle narazili na spleť kríkov, jemne ohrnula nos. Nie, toto vôbec nevyzeralo ako miesto okolo ktorého predtým prechádzala ale čo ona vedela? ,,Um asi hej. Počasie nevyzerá moc dobre popravde," pritakala vlkovi, nenasledovala ho s takým veľkým nadšením ako doteraz. Konáriky sa jej zachytávali do srsti a tŕne jej vyťahovali chuchvalce srsti, keď sa jej zaplietli do chlpov.
Vlk im našiel úkryt, do ktorého sa Siberia napokon so stiahnutými ušami uložila. Moc sa jej tu nepáčilo, čo bolo vidno na jej tvári celkom jednoducho. ,,Vybrala som sa za Životom, chcela som vedieť aká je moja vrodená mágia," priznala sa s kyslím úsmevom. ,,Ale strávila som tam trochu viac času ako som očakávala," uškrnula sa nad svojim, nie príliš dobrým úsudkom. ,,Chcela by som sa stať vo svojej svorke bylinkárom a potrebovala som vedieť, či náhodou nedokážem ovládať rastliny ako môj otec. Ale.. aj tak som sa nedozvedela odpoveď," povzdychla si ako si smutne položila hlavu na labky, ktoré mala pri ležaní natiahnuté pred sebou. ,,Tak musím čakať kým sa mi ukáže prirodzene," prekrútila očami. ,,Celý tento výlet bol na nič a ešte som sa aj stratila- som blbá proste."

Január | 2 | Arsen
Vyzeralo to, že sa Arsen skutočne teší na ich spoločný čas, čo Siberiu potešilo snáď rovnako veľmi ako jeho. Jej chvost nadšene miešal vzduchom zatiaľ čo ona premýšľala ako brato predať veľkú dieru. Ale že fakt veľkú dieru. ,,Už si videl hranice kde sa naša svorka takmer stretáva s tou Asgaarskou? pýtala sa ho hrdo. ,,Počula som, že kdesi úplne na jej spodku býva drak," prikrčila sa a ku koncu vety znížila svoj hlas, akoby mu hovorila tajomstvo. Síce si vymýšľala, lebo nikdy žiadnu legendu o drakovi jej nikto nehovoril - to ale Arsen nemusel vedieť a príbeh o drakovi by ho mohol zaujať. ,,Trhlina je taká hlboká, že niektoré dni v zime na jej spodok ani nedopadne svetlo slnka," narovnala sa s nadvihnutým obočím, bola si takmer úplne istá, že z jej informácií bude brat nadšený. Teda, ona v jeho veku a na jeho mieste, by bola úplne vo vytržení. Otázkou ale bolo ako veľmi boli dvaja súrodenci rozdielni, to Siberia ešte nedokázala povedať. ,,Tak čo? Ideme sa pozrieť na draka?"

Január | 1 | Arsen
Siberia šla neskoro. Príliš neskoro a veľmi dobre si to uvedomovala - čo sa ale dalo robiť? Najskôr mala času dosť, tak sa dala do triedenia svojich byliniek, ktorých zase až tak veľa nebolo. Mladá vlčica ale bola skutočne zapálená svojmu životnému poslaniu a preto dokázala stráviť dlhé minúty prezeraním si stebiel trávy aby ich poznala v prírode ak tomu nadíde čas. Teraz ale nemala čas na ďalšie pomýšľanie, lebo brat na ňu čakal. Ihneď ako vybehla z nory sa pustila do behu.
,,Pardon, pardon braček. Stratila som pojem o čase," uškrnula sa na brata akonáhle sa vynorila spomedzi kríkov, tak trochu udýchaná, no to len preto, že bežala celú cestu sem až od nory svorky. ,,Pripravený na výlet?" pýtala sa ho, sledujúc výraz jeho tváre aby vedela či sa skutočne teší. Jeho nadšenie by sa veľmi jednoducho prenieslo aj na ňu a to ona skutočne mohla. ,,Pripravený na to, čo som si pre teba pripravila?" rýpala do neho, snažiac sa v ňom vyvolať dobrú náladu, len aby mu mohla ukázať niečo zaujímavé v ich svorke. Aspoň teda pre ňu v jej nízkom veku to vtedy bolo zaujímavé.

Siberia spokojne vrtela chvostom, keď vlk nástojil, že má čas ísť s ňou. To bolo super, lebo Siberia skutočne nechcela ísť ďalej sama. Tento cudzinec sa jej pozdával, nakoniec ako všetci, ktorých zatiaľ stretla. V živote tejto mladej vlčice zatiaľ vychádzalo lepšie ako by si niekto mohol pomyslieť. Nakoniec sa možno skutočne dobré veci stávajú dobrým vlkom, nie?
,,Ah určite, jasné," prikývla na jeho slová. Vlkovo meno už poznala, no s úškrnom sa predstavila ešte raz, formálne. ,,Siberia," jemne sa so smiechom uklonila. Následne však vlk spomenul niečo čo poznala a jej nadšenie jemne poskočilo. Ak by jej vlk ukázal smer, nepochybovala o tom, že by sa rovno rozbehla po zasneženej planine a vrazila by k nim do lesa bez toho aby nad tým veľmi premýšľala. ,,To by malo byť kúsok od nás! Síce nás rozdeľuje obrovská diera, ale aké ťažké môže byť niečo také obísť? To zvládneme," pokračovala v dobre nálade ako začala nasledovať vlka. Nasledovala ho bez akejkoľvek hlbšej myšlienky, že by sa jej mohlo niečo stať. ,,Ideme teraz tam, hej?"
> Velká húština

Siberia sa už pomaly cítila akoby Čučoriedka bol len akýsi sen privolaný horúčkou. Ako je možné, že moju svorku nikto nepozná? V tichosti svojej vlastnej mysle si nadávala. Ako mohla byť taká blbá a dostať sa tak ďaleko, kde ani jeden z vlkov s ktorými sa rozprávala o tak veľkej svorke nevedel? Kam sa to sakra dostala? Vlk, ktorého ale stretla bol veľmi milý a preto jeho ponuku o spoločnosť prijala s citeľným nadšením. ,,Ak nemáte nič iné na práci, nebola by som proti," nechala sa počuť, no pravda bola, že by si sama asi ani nijako nepomohla. Jediné čo dokázala, bolo pýtať sa okoloidúcich na cestu a ani to jej moc nešlo. Loviť nejako extra nelovila a bylinky, ktoré skrývala kdesi v srsti jej v tomto momente nemali ako pomôcť. ,,Viem, že som prechádzala cez územie kde bolo hrozne veľa spodnej vody. Pôda bola rozmočená a všade naokolo sa nachádzali menšie alebo väčšie jazierka," rozhliadla sa, akoby očakávala, že sa dané miesto razom objaví pred jej očami. Pravda ale bola, že sneh jej skutočne nepomáhal nájsť nejaký orientačný bod. ,,A odtiaľ to bolo len na skok ku nám. Jo a v rieke čo beží okolo našej svorky bol pomerne veľký ostrov," uškrnula sa, neuvedomujúc si, že je už pomerne blízko svojho cieľa. ,,Ale fakt, ak máte iný program, tak so mnou nemusíte zabíjať čas. Ja si už nejako podarím. Som veľká," povedala, ale ani ona sama nejako extra svojim slovám neverila.

December | 7 |Erlend
Tráviť čas s Erlendom bola zábava. Počúval čo Siberia rozprávala a zapájal sa do konverzácie aj napriek tomu, že v skutočnosti nerozprával. To ale nevadilo, obaja dokázali komunikovať pomerne jednoducho a rýchlo. Vlk sa jej rozhodol ukázať, čo vlastne robí a Siberia sa na losa nedokázala vynadívať. Najskôr ňou trhlo - o losoch počula mnoho slov, najmä od Cynthii, ktorá ju pred nimi vystráhala. Siberia osobne ešte nevidela ani jedného, preto nedokázala povedať ako dôverná kópia pred ňou bola. ,,To je úžasné!" vydralo sa jej z tlamy, keď sa so sklonenou hlavou prikrádala k ilúzii. Aj napriek tomu, že vedela, ž e zviera pred ňou nebolo skutočným zvieraťom, už len jeho veľkosť si zaslúžila obozretnosť. ,,Nedokážem si predstaviť rozbehnúť sa na niečo podobné," obzrela sa na svojho spoločníka s obdivom v očiach. ,,Vy lovci ste fakt hrdinovia!" nadšene preskákala smerom k vlkovi, s lovcami by sa ona sama rozhodne nedokázala rovnať. Bola viac ako len plná obdivu. ,,Vždy si vedel, že to chceš robiť? A nebojíš sa? Bál si sa niekedy?"

Vlk sa zdal byť celkom milý, Siberii stačilo aby sa na ňu pekne usmial a už bola slabá v kolenách. Jej chvost sa stále radostne vlnil vo vzduchu, keď počúvala čo jej mal čo povedať - aj keď jej úsmev pohasol ihneď ako jej oznámil, že krajinu až tak nepozná. V tom momente sa chcela rozkričať, ani nie tak na neho ako na všetko okolo seba, možno na boha, alebo na osud, podľa toho čomu v tom momente verila. Uši sa jej presunuli k zátylku hlavy a bolo pomerne jednoduché rozoznať zmenu jej vlastnej nálady. ,,Ah- Tak to mi asi nepomôžete," odpovedala jednoducho ale popravde sa ešte nemala k tomu aby vlka opustila. Zatiaľ sa jej vždy podarilo stretnúť vlkov, ktorý na ňu boli milí, nemala teda dôvod sa ho báť. ,,Hľadám cestu späť do svojej svorky, nepredpokladám ale, že teda viete kde sa nachádza Čučoriedková svorka?" v hlase jej hrala ešte tak trochu nádej, no rozhodne jej tam nebolo nejako závratne veľa.
,,Siberia," predstavila sa napokon aj ona. ,,Siberia z Čučoriedky, teší ma!"

Trávnatý oceán cez Esíčka >
Rieka cez ktorú prešla nebola tá, na ktorú si spomínala. Rieka, ktorá viedla od územia jej svorky až kdesi k moru bola dlhá a priama a táto bola kľukatá a veľmi ťažko sa kráčalo po jej brehoch. Siberia ju rýchlo prekročila, na mieste kde sa nemusela dotknúť hladiny, a ďalej pokračovala smerom na západ. Viac menej na západ. Planina pod jej labami bola obrovská, zapadnutá snehom, ktorý Siberii siahal až kdesi k hrudníku. Nepatrila medzi najväčších vlkov, avšak nebola ani najmenšia. Na tvári sa jej objavil široký úsmev akonáhle jej pohľad padol na ďalšieho vlka. Chvost sa jej rozkmital a spokojne začala klusať jeho smerom len aby na seba upozornila o niekoľko ďalších krokov. ,,Ospravedlňte ma-" zastavila sa neďaleko od neho, obozretne no so stále krútiacim chvostom. ,,Hľadám jedno miesto, vedeli by ste mi pomôcť?"

Trvalo jej nejaký čas kým sa skutočne odhodlala vzdialiť sa od spoločnosti. Aj napriek tomu, že ho nepoznala, všetko bolo lepšie ako pokračovať ďalej úplne sama. Zhlboka sa nadýchla a mentálne sa od vlka odlepila, aby dokázala urobiť zopár krokov dopredu. ,,A možno sa mi podarí nájsť niekoho kto bude mať aspoň predstavu, ktorým smerom mám ísť," uškrnula sa so stiahnutými ušami. Po prvých krokoch jej to išlo o niečo lepšie - nakoniec predsa len najťažšie vždy bolo začať. Teleso zostáva v pohybe, alebo také niečo. Jej kroky smerovali priamo za nosom dúfajúc, že skončí niekde kde si to pamätala. Ak by narazila na miesto, ktoré sa jej zdalo povedomé, potom by mala aspoň niečo od čoho by sa mohla odraziť. Alebo stretne niekoho kto jej dokáže pomôcť.. aj keď posledné dva razy jej to úplne nevyšlo, ako môže teda predpokladať, že ďalší vlk bude iný?
> Stredozemka cez Esíčka