Gallirea - Příspěvky uživatele

//Ne že sa Elisa strápni a utečie, no to nie toto! :D

Možno vytie ustalo, ale intenzívne skuvíňanie pokračovalo, hoci v o čosi tichšej tónine. Trpko som si povzdychol a pre istotu o krok cúvol, kvôli jej nevyspytateľnému správaniu. Nedalo sa proste predpokladať, čo sa chystá urobiť. Vlastne ani ten predošlý akt, kde sa pokúsila prasknúť mi bubienky v ušiach nebol očakávaný.
Oči však nezavrela, zrejme ani nedokázala. Bol som ticho, stačila len tá ťaživá atmosféra. Zato ona začala opakovať svoje meno a jedinú časť môjho monológu, ktorý bol o utrpení - jej. Nedokázala sa nejako vôbec spamätať, len ďalej kvílila. Cvakol som zubami dívajúc sa na ňu. Pílila mi uši už nejaký ten čas, preto moje rozhodnutie - hoc možno trochu bezohľadné - bolo umlčať ju. Stačilo na to pár tenkých korienkov, ktoré šikovne vyrástli zo zeme a obmotali jej papuľu tak, aby ju nemohla ani len otvoriť. Stačilo utiahnuť a bolo po kvílení. Bolieť ju to nemohlo oproti ranám, ktoré už mala. A teda aj fyzickým, no najmä tým, ktoré boli v tej jej pomotanej hlave.
Natiahol som si chrbát, nech ma z nečakanej, malej fyzickej námahy nesekne, podobral jej krk hlavou a vyhodil si ju cez chrbát. Ak by jej aj padla hlava cez môj krk, chmatol by som ho zubami. Pomaly som sa pobral naprieč pásom jedlí a skúmal, či tu nenájdem aspoň nejaký úkryt, lebo to otravné počasie mi akurát stupňovalo nervy nehovoriac o vlčici, ktorej telo bolo ľahké ako ulovený zajac. Nemal som najmenšie ťažkosti, aby som ju odvliekol bárs aj domov. "Ty si Réto. Nikto iný a len Réto sa musí pobiť s tým trápením, žiadne nie je, len si ho netreba pripúšťať a volať k sebe."A dúfal som, že keď bude ticho sa to v nej utrasie.

Ničomu som nepomohol, nič sa napokon ani nezmenilo. Zachmúril som sa a radšej odstúpil bližšie ku kmeňu stromu, ktorý mi slúžil ako strecha. I Réto napokon došla, ale na tvári sa jej zračil naozaj nevyspytateľný výraz a dúfal som, že neplánuje samovraždu, nakoľko pri jej zvláštnej psychike bolo naozaj všetko možné. A asi tomu aj začínam veriť, povzdychol som si, sklonil hlavu a zavrtel ňou.
Strhol som sa až po tom, čo som počul "žuch", zdvihol prudko hlavu a postrehol len rýchly a letmý pohyb, ako sa vlčie telo zosypalo k zemi. Konečne jej organizmus zareagoval na stratu krvi? napadlo mi spočiatku, no neváhal som a priskočil k nej. Ani to skučanie sa nedalo prepočuť. Nevedel som, čo s ňou, nepoznal som príčinu jej správania sa. Opatrne som do nej drgol hlavou. Zostalo z nej len malé klbko ako sa skrútila.
Takmer som však vďaka tomu priblíženiu sa prišiel o sluch. Z ničoho nič krik, žiaľ, hnev a to, že je Réto mŕtva. Možno dušou áno, prehnalo sa mi hlavou a zmätene zacúval, pretože začala zavýjať. Srdcervúco, nech bola akákoľvek, nech by to bol ktokoľvek. Naježila sa mi srsť, nebol to príjemný zvuk ani pohľad. Svetu dávala pocítiť všetko jej utrpenie a nanešťastie som tu bol len ja, kto by si najradšej zahrabal hlavu do zeme, nech ju nemusím počuť, zvlášť tie moje citlivé uši.
Nechcel som sa s ňou hádať, nuž ako predtým s tými labami, ktoré som si poranil, zdvihol som hlavu k sivému, temnému nebu, k blížiacemu večeru. Z hrdla sa mi vydralo plačlivé vytie, podobné tomu jej. Hovorilo o minulosti, o prítomnosti - o všetkých bôľoch, ktorými si mohli vlci prejsť. Ale stále to bol živý akt, nehovoril o smrti.
"Tlčie ti srdce!" zrúkol som po nej pomerne agresívne aj u mňa dosť náhla otočka. Znova som jej bodol do rebier ale presunul labu za jej lakeť. Bilo jej srdce, ale ako splašené. Na tvári sa mi zračila akási zmes pohoršenia, smútku a hnevu. "S mŕtvymi sa nezahadzujem, máš v sebe stále život, ale kdesi pod tým, ako trpíš," prihovoril som sa už miernejším hlasom, avšak veľmi ráznym a striktným. Moje oči sa dívali na tie jej, privreté. Zhlboka som sa nadýchol, otriasol, kvapky vody s krvou lietali všade. Aj ona mohla vidieť moje utrpenie, predné nohy so zelenými pazúrmi mala pred nosom.

<- ZG

Nepočul som zo sebou nič, dokonca spočiatku ani dopadanie vlčích láb. Niekoľko ráz som sa mocne otriasol a raz prekonal podlomenie boľavých láb. Zastavil som až v prítmí ihličnanov vyčkávajúc na tú psychicky narušenú vlčicu. "Čo si ticho..." riekol som mierne zarazeným hlasom, kde sa vlastne stal ten divný obrat a naklonil hlavu do strany. Stihol osm sa schovať ešte pod jeden strom, takže na mňa aj o čosi menej pršalo, hoci môj hrubý kožuch zatiaľ vodu na kožu neprepustil. A uvidíme dokedy...
Rozhliadol som sa po lesíku. Tu pri hraniciach bol cítiť slabý pach Lennie, ktorá tadeto šla najviac pár dní dozadu. Ktovie, či si to s vlkom ujasnili, premýšľal som už nad naozajstnými hlúposťami, keď bola moja spoločníčka omega tak veľmi nevýrečná. Mal som aj chuť do nej rýpnuť, že omegy bývajú pojašené trochu iným spôsobom, ale vedel som oceniť aj originalitu a bol rád, že ju Scarita prichýlila. I keď to bola asi strašná hlúposť vodiť niekam takéto stvorenie.
Premeral som si rebrinu očami a len si trpko povzdychol. Díval som sa na ňu chladným pohľadom a zo zelených očí nemohla nič vyčítať.

<- Vvj

Ďalšie kroky boli mierne bolestivé, držalo ma to dosť pri triezvom vedomí. Veru nestalo by sa, že by ma ktosi alebo čosi teraz prekvapilo. Réto mi položila protiotázku. "Tak teda aký je dôvod netúžiť?" vrátil som jej to, pričom mi cuklo kútikmi papule. Doberal som si ju. Sama si sa zamotala. Už som nezvolil tak prudké tempo, skôr som šiel okrajom pláne, aby sme nezahlušili do bahna. Momentálne som stopercentne súcitil s vlčicou, pretože rany pri takomto pohybe skutočne pálili, telo trpelo, ale laby sa nevzdávali. V konečnom dôsledku som pochopil, že si na to časom tak zvykla, až je to pomaly potešenie.
Odtrhol som oči od krvi na našich nohách, pretože ma upútal pohľad Réto. Laby zastavili, pazúry sa zaborili do mäkkej zeme. Spúšťal sa dážď, už sa to za mrholenie považovať nedalo. Krv zmývalo, pribúdala však. Jej fialové zraky boli matné, nebol v nich lesk života. Jjej duša bola takmer mŕtva, no tento pohľad bol iný. Opätoval som ho s mierne naklonenou hlavou, zastrihal ušami v porozumení. A jej hlas... Nepatrne mnou trhlo. Pristúpil som k nej a slabo ju šťuchol nosom do čela. "Vidím pred sebou živú vlčicu, utrápenú, ale živú. A snažím sa jej to dokázať celý čas," dodal som potichu, odstúpil a asi prvý raz sa mi mierne zdvihli kútiky v letmom, tri sekundy trvajúcom po-usmiatí sa.
Vzhľadom na nevhodné podmienky na reči bolo treba ísť vpred.

-> Jedľový pás

<- Východný Galtavar

Čo mala stále s tým ľutovaním sa? Na prázdno som cvakol zubami, ledva lapal dych, preto bol radšej ticho. Až po tom, čo sme obehli to nekonečne veľké jazero a uvedomili si, koľko blata a vody máme v srsti som dokázal lapiť dych aj na rečnenie. Samozrejme po tom, čo ma chytil jeden z tých pľúcnych záchvatov a mal som vôbec problém nadýchnuť sa. Medzi nadychovaním sa, veľmi plytkým a taktiež privretými očami som spomalil na úplne lenivú chôdzu. "Dôvod túžiť po Smrti?" opýtal som sa zachrípnuto a prebodol ju ostrým pohľadom, ba až vyčítavým.
Bola vedľa mňa, preto som sa aj mohol pokochať krvavými potokmi z jej láb. Tá tenká, nová krehká pokožka, ktorá sa za čas jej neničenia sa stihla vytvoriť bola zas poškodená námahou. Nuž... Musela vidieť že rontgenujem jej rany na labách. Nehovoril som nič, mierne predsunul predné nohy. Jednu pokrytú hnedou srsťou, jednu, ktorú mi križovala neónovo zelená srsť z odznakov. Ale farba srsti bola nič proti diaľniciam a pruhom bez srsti, pásov poškodenej kože z dávnych zranení, ktoré boli viac, ako škrabance. Nedbalo som drapol jednou labou o druhú a naopak použijúc pritom značnú dávku sily, kým nevytryskla krv a nepodobal som sa na ňu. "Možno ti takto porozumiem," riekol som s náznakom pobavenia na hlase, hoci to bolo len čosi ako ochutnávka jednohubky. Môj pohľad pretkali chmáry a dávny smútok. "Nemáš jediná rany na duši i tele." Otočil som od nej hlavu zhlboka sa nadýchnuc, vpíjajúc do pľúc vzduch nasiaknutý železitým pachom krvi - mojej aj jej. Ak som zavrel oči, videl som len jednu šedú vlčicu, ktorá bola dôvodom, pričinením a všetkým zlým. Radšej som sa toho vyvaroval.
Vlastne som jej ani odpovedať nemusel, mojou odpoveďou bola jej nevšímavosť - tých jaziev, ktoré predtým nevidela a zostali znova čerstvé.

-> Západný Galtavar

<- Narviňák

Podarilo sa mi asi brnknúť na citlivú strunku, ako sme prešli pomedzi posledné stromy na otvorené priestranstvo. A podotýkam, že celkom rozbahnené a všade samé jamy od tých tupých kopytníkov. Ale vráťme sa popri nadávaní na sprostý terén k tej ochabnutej, malej vlčici. "Nenarážal som na to," začal som naoko dotknutým hlasom, "skôr o princíp. Hanba mne, že som ťa nenechal... skapať," nadýchol som sa ťažkopádne a napokon dopovedal posledné slovo. Nebola to snáď jej vina, že bola taká, akú som ju spoznal. Mohla si hrdo kráčať svetom čo vonkoncom aj robila, hoci by som to hrdosťou teda nenazval.
Vlastne až po divokom cross country v blate cez všetky jamy som zistil, že pokračuje v rozhovore a neukončila to, že fakt vníma tok slov. "Hm," zavrčal som ticho, neodpovedal jej zatiaľ. Nevedel som čím sa riadiť, respektíve čo jej povedať, keďže ma značne uviedla do pomykova. Radšej som sa na piesčitom podklade v okolí jazera rozbehol a nechal svišťať vietor kolom uší.

-> V.V.J.

Dlho som na reakciu nečakal. Ani len na nej nebolo vidno, že by vnímala počasie, či teda vôbec niečo. Bol som celkom prekvapený a aj z toho slušného hľadiska rád, že reaguje ešte vôbec na zvuky. Prišlo mi však, že si nie je istá tým, čo mi riecť. Moje ego svojimi slovami však predsa len urazila, čo by som to bol za vlka, keby som sa nechal?
"Mal som guráž doviesť chodiacu mŕtvolu sem a presvedčiť Alfu, aby jej poskytla domov," vrátil som jej to už o čosi nasrdenejším hlasom. V očiach som však drobno zaváhal, či to nebola chyba vtedy. Nerád som sa vracal k tomu čo bolo, ale niekedy stáli aj spomienky a minulé činy za zváženie. Každopádne som vlčici jasne naznačil, že sa za jej správanie hanbím viac ako ona sama a tým pádom moja hrdosť značne trpí. Aby sa jeden postarší hanbil existovať pred mladou krvou, ale čo to to...
V tichosti podišla za môj chrbát, ochotná ma nasledovať. V krátkosti som zavyl dúfajúc, že keď nie sluch tak mágia Scarite donesie moje myšlienky. Omegu beriem trochu vytrestať za ten posledný lov, vrátime sa, prehnalo sa mi mysľou info, ktoré malo putovať ďalej. Následne som pokynul vlčici hlavou a spočiatku miernym poklusom si to už kľučkoval pomedzi stromy - ako sa hovorí - ta het.

-> V. Galtavar

Počas toho, ako na mňa doľahla ťaživá atmosféra s prítomnosti tohto čudesného tvora som sa len tíško díval hore, vnímajúc každú jednu kvapku, ktorá mi dopadla z šedivých nebies na ňufák. Mám vôbec záujem tušiť, čo je za tým všetkým? A prečo sa s ňou bavím? hanlo sa mi hlavou, kým som periférne postrehol pohyb, ako sa znova posadila. Prirodzene si z toho nič nerobila. A aj prehovorila, celkom pokojne som ju počúval a snažil sa udržať tok rozhovoru, aby si nespomenula na svoju úchylku v sebaubližovaní si, nech len sa neprejavujú tie jej seba poškodzovacie sklony. "Že svet nie je čierny, ale temnota áno," odvetil som prosto na jej úsečnú vetu o tom, ako jej mám povedať niečo, čo nevie. Ale toho je viac, vieš...
Zašvihal som chvostom, otriasol sa od kvapiek, pretože neustávajúce mrholenie bolo nepríjemné. Krátko zahrmelo hoc bez blesku. Tušil som, že príde aj čosi prudšie ako týchto zopár kvapôčok. Veru myslel som na počasie, kým sa ma dosť priamočiaro neopýtala otázku a nenarážala na moje emócie. Prebrala sa v nej snáď zvedavosť?
Meravo som sa na ňu otočil s kamenným výrazom tváre. "Čo čakáš, že poviem, Réto?" ozval sa môj bas, veľmi potichu. Prešiel som pár krokov spraviac okolo nej kruh a hlavou ukázal smerom od hory, od úkrytu, od jadra územia. Stáť tu nebudem a čakať, kým zo mňa bude socha.

Skôr ako som vôbec stačil zareagovať na Auriel všetku pozornosť na seba strhla práve tá slečna pošahaná. Sadla si a priblížila sa tak, že som cítil na tyle jej dych. Varovne som zavrčal a naježil sa. Bola už oficiálne omegou, teda som mal nárok jej trošku vyprášiť kožuch. A aj keby bola Kappa, pomyslel som si a blýskol po nej zlým pohľadom. "Vlk nikdy nevie, či si sama neprehryzneš tepnu," precedil som skrz stisnuté zuby a plecom ju od seba odstrčil. Hrubo, bez emócií navyše. Netušil som čo to tára o strachu, radšej som využil chvíľku pokoja čo sa ku mne neplížila a vypočul si ešte mladú vlčicu, ktorá sa schyľovala k odchodu. Nemal som vlastne čo, túžila po smrti. Aj ty si len pochabé, naivné vĺča. Smrť ti nemusí dať všetky poklady sveta, môže to skončiť tak, že už sa nevrátiš, pomyslel som si sledujúc jej odchod.
Ppre istotu som sa postavil v plnej ostražitosti a prezeral si Réto a jej trčiace kosti. "Aj supy by tebou pohrdli, milá Réto," odsekol som jej a meno vlčice zvlášť zdôraznil. Očakával som snáď iskru v jej očiach, či nejaké zakolísanie, že je duševne živá?

Sivý cudzinec medzitým odpelášil ktovie kam za našou trojfarebnou Alfou, žiaľ do spoločného úkrytu. Venoval mi len jeden neurčitý pohľad, ktorý mi bol nanajvýš nesympatický, takže sa mi po jeho odchode len naježil chrbát. Zostal som tu s tou nevďačnicou papuľnatou, ktorá sa stále povaľovala na zemi. Nešetrne som jej pichol do rebier zeleným pazúrom a radšej venoval svoju drahocennú pozornosť príchodzej Auriel, ktorej zelené zraky jastrili do tmy. Prezradil ju však šramot, ktorý narobila pri pohybe a samozrejme znalosť jej prítomnosti v našej spoločnosti - po pachu. Jej slušný pozdrav som opätoval len nemým kývnutím chvosta. Vyjadrila následne svoje pocity ohľaodm Scaritinho správania a toho, ako to videla ona. "Som síce o dosť starší, ale beztak si nepripadám, ako by som sa rútil bytím tu do záhuby," riekol som pobavený nad jej prostoduchosťou a neškodnou otázkou. "Zato ktosi asi vyliezol zo záhrobia," zavrčal som znova bodnúc Réto do rebier, lebo mi ležala pod labami. Otrávený ňou som sa posadil radšej o pár krokov od nej. Ešte by si zmyslela ryť si ledva zahojené rany na labách, pomýlila by si laby a poškodila moje - ktoré boli tak zjazvené, ako tie jej. Rany na každom kúsku kože a rôznych rozmerov. Ešte si zmyslí, že som rovnako vadný, z hrdla sa mi vydral len povzdych.
Auriel sa pýtala na smrť, prekvapene som cvakol zubami. "Tak mladá a po Smrti túži?" môj hlas už neznel hravosťou, bol vážny, meravý, bodal do tých miest, kde to bolelo najviac. "To je tvoja najväčšia túžba, tvoj cieľ?" opýtal som sa s letmým záujmom, no hlasom veľmi odmeraným, zachrípnutým od nedávneho kašľa, ktorý nepočula, lebo tu pred pár hodinami ešte nebola.

//Od hodonína ťa viem zobrať keby idem

Však prívesok - nemám prívesok prečo?! :D a spešl :)

Ak mi do toho pracovne nič nevlezie, na zraz prvý raz konečne prídem :) (a nemám problém stiahnuť niekoho, kto býva na morave pri SK hraniciach a z okolia Brna, keďže by som šla autom). Bola by som samozrejme radšej za Brno ako slovenka, ale prispôsobím sa aj Prahe :)

//postnem zajtra

EDIT 12.10. - kvôli práci nevydalo, tak dnes večer