Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//A teraz úprimne, kto čítate poctivo všetky posty? :D

//Zas a znova realita, práca... Pokúsim sa dať to teraz, alebo večer :)

Že zo Setie... a Jenna je čo! :D

//No moment, to aké sprostosti Meadow píše? Vôbec si nepamätám verziu, že by boli pohádaní, že by jej záležalo...

Stále som si opakoval to isté, už veru dlhé roky. [myslŽe raz to tu bude normálne, že nájdeme pokojné miesto pre život, že...[/mysl] zavrtel som hlavou nad tými bludmi a prepichol očami roj namrazených potvoriek, ktoré mi preleteli ponad chrbát, ktorý mi pokryli perličky námrazy. Znechutene som sa otriasol a uvažoval, či nájdem niečo pozitívne.
Počasie v noci nabralo na obrátkach, do kožucha sa mi opieral mocný vietor, na čo som sa len mocne zaprel labami, kožuch mi premáčal prudký dážď nenormálnej sily a zrazu svitol deň, po všetkom zostalo sucho. Pre zmenu sa začali hromadiť fialové mračná, na čo som len frustrovane zaskučal a radšej sa pobral za Réto, ktorú som len postrehol dobehnúť a potom mi zmizla zo zorného poľa. Viac menej som ignoroval, že pahorkatina zostala pustou pláňou, že tu bolo kvantum cudzích vlkov, že tie malé... víly? Lietajú! sa zoskupili okolo jazveca a že ich bolo nejako moc. Že počujem jazyk s divným prízvukom, že sa rozháňa bakuľou a chechtá sa. Mal som pocit, že mladá generácia, ktorá sa sem doteperila si musí poradiť. Ja som nebol starý, len trošku postarší a zažil som si v tejto zemi nemálo.
Chcel som len naspäť svoj zub, našťastie len jeden, a vziať nepodarenú omegu do lesa, domov. Sama by tam v takomto stave zrejme ani netrafila. A byť iný charakter, bola by mi naozaj na smiech tak, ako omegy majú byť.
Doklusal som teda k nej, bola na zemi, krvavá, špinavá, premočená. Veru aj strupy na mojich labách množstvom vody, ktorá po nohách stekala, povolili a krvácali laby aj mne, no menej ako jej. "Aspoň vstaň, inak ťa tu privalí balvan, alebo z teba bude rohož pre to psychopatické stvorenie..." zavrčal som jej do ucha a pokúsil sa ju nadvihnúť. Prakticky som zostal nad ňou stáť ako opatrovateľ nebohého, lebo mi ležala pod bruchom. Oči som mal čulé, veľmi ostražité a srsť na zátylku mierne zježenú. Čakal som, čo sa bude diať. Koniec koncov nebol som ten prostoduchý typ, ktorý by sa po hlave vrhol na neznáme... niečo.

Presne tak, v jednoduchosti je krása! ^^

3

<- Krištáľový lesík

Nie že by som si chcel sťažovať, či snáď niečo podobné, ale čo bolo moc to bolo príliš. Naháňať sa za malými mrchami cez celú krajinu, urvať si laby z kĺbov, len aby ich jeden dohnal a ešte sa aj prepletať medzi vlkmi ako v živom bludisku, pomyslel som si naštvane a dobehol na pustinu plnú skál. Čo však bolo horšie, kdesi v tom epicentre som zazrel nejakého tvora ovešaného farebnými haraburdami a nejakou neznámou silou lietali vzduchom kamene. Len len že som sa jednému uhol priskočiac k tej vlčici z galtavaru.
Opatrne som sa obzeral. Zzišlo sa tu celkom slušne veľa vlkov a stačilo len zastrihať ušami a započúvať sa, že polovica z nich šušlala a nedávala malému roju za svoje zuby. Ešte že mi vzali len ten jeden, trpko som si povzdychol a zhodnotil, že nebudem si rdšej sadať kvôli potencionálne nebezpečným potvorám a skalám... a Gallirei, ktorá sa nás odjakživa snažila prizabiť.

//My s vílami máme čakať kým postne víla, alebo sa tie akcie nekryjú?

<- Západné lúky

Nedbal som moc na Réto, pretože ako som tak premýšľal, vyšlo mi výhodnejšie radšej bežať popredu a zastaviť ju skôr, ako skočí do priepasti, obrazne povedané. A ľahšie to s ňou zrejme už nikdy nebude, povzdychol som si a zavrtel hlavou, konečne za lúkami spomalil, aby som nabral dych. Pokašľal som síce len trochu, možno tak minútu ma dusilo, len čo som sa napil z nejakej mláky po daždi nablízku nedbajúc na nečistú vodu. Bolo načase zase sa naháňať za tými opachami, čo nám vzali zuby - hoci o to by nešlo, skôr som ich potreboval akosi implantovať naspäť, ten jeden.
V brezovom lesíku, kde hocikedy môže vlk zakopnúť o trčiaci kryštál zo zeme, sa príliš behať nedalo. Zvoľnil som a takpovediac nasledoval početné pachy vlkov, lebo sa pridali do skupiny ďalšie dva. Začínal som mať tú svoju nevrlú náladu, lebo som nemal chuť tráviť čas takto a vôbec nie v takej početnej skupine. Ale čo mi zostávalo... Aby toho však nebolo málo, z vedľajšieho územia sa zas ozývali abnormálne zvuky, nad ktorými som mohol len očami pretáčať.

-> Šakalia pahorkatina

<- ZG

Bol som rád aspoň za to, čo som si uchmatol skôr, ako by to zabavili tie malé okrídlené mrchy. Nezostávalo nám nič iné, len ich nasledovať. Na zuboch sme boli závislí všetci a nie len tým, že sme patrili k mäsožravcom. Alebo sa stačí naučiť žiť bez toho, napadlo mi, zatriasol som len hlavou a natiahol laby, doháňajúc pri tom Réto. "Začni rozmýšľať. Mŕtva Réto by necítila vietor v srsti, nebežala by!" neprestával som sa snažiť z nej vydolovať reakciu hodnú živej duše ako som po nej zvyl popri behu, plavení sa cez rieku, ktorú som z duše nenávidel a najmä teraz večer, keď sa veľmi ochladilo. Popri rieke som nechal vyrásť hrubšie korene, ktoré slúžili ako záchytný bod pre tých, ktorých prúd strhne nižšie, teda bola tu istota, že aj tá vychudnutá opacha sa chytí a prejde bezpečne na druhý breh. Aspoň jej to vymije blato a krv z rán a rovnako aj mne.
Ako som si tak prezrel laby križujúc obrovitánske lúky, rany svietili viac, ako moje zelené odznaky. Križovali mi laby viac a viac. Povzdychol som si a sústredil sa na dýchanie, aby som nezačal zas kašľať. Beztak sa končilo leto a bolo mi už celkovo lepšie, za čo som bol mimoriadne rád. A čo viac, tieto lúky čo každé leto posiate miliónmi kvetov, rozľahlé ako severské planiny poskytovali nekonečné možnosti k rýchlemu behu. A užívania si vetra v srsti, vpíjanie pocitu energie, keď laby dopadali na zem v rytmickom tempe. Na chvíľu zabudnúť na tie magické sprostosti, ktoré sa tu večne vo vlčom svete diali...

-> Krištáľový lesík

Tipovanie, ktorý zub je vlastne čí bolo celkom bezúspešné. Ako sa tie malé stvory medzi sebou hašterili, zuby im síce popadali, no my sme boli bezradní. Neboli sme však na scéne len štyria, dovalil sa aj piaty osrstený kus zvláštneho sfarbenia, ktorý šušlaním po potvorách hučal, aby mu vrátili čo mu aj patrí. Evidentne nováčik, zablúdil do Gallirei a nevie, že všetko magické je tu zvrátené a nikdy mu nevyhovie, odfrkol som si a nechápavo zavrtel hlavou.
Zuby sa odrazu rozosvietili farbami mágií a keďže som im bol najbližšie, fascinovane som si ich premeriaval. Prirodzene môj bol neónovo zelený a stihli mi vytrhnúť len jeden, nakoľko pri pokuse o viac by som asi nejednu prehltol.
Ten piaty vlk bol najrýchlejší, schmatol svoje a upaľoval za rojom potvor, ktoré nechávali za sebou námrazu - i nám sa v srsti usadila. Potom prekvapivo tu skuvíňala Réto, ktorej zasa z predných láb prýštila krv (rovnako ako mne z mojich) a zatackala sa, nabrala do láb zuby, ktoré neboli ani jej a trielila preč. Sama nevedela isto prečo. Hlboko som si povzdychol a otočil hlavu na bieločiernu vlčicu. "Pravdepodobne vám Réto vzala nedopatrením vaše zuby, slečna," ozval som sa hlbokým hlasom, nechápavo zavrtel hlavou, zobral si svoj úbohý, ktorý tu bol. Po zvyšných zaostalcoch som len pozrel chladným pohľadom, nadýchol sa a mohol naťahovať laby, aby som dohnal tých dvoch a chichotajúce sa potvory.

-> Západné lúky /cez mahtae/
//Dajme tomu, že réto sa do laby zapichli Freyine zuby

<- Jedlák

Kde vzala vlčica nejakú tú energiu na tak rýchly beh, to už nebolo známe. Z ničoho nič vyštartovala sťa blesk, predbehla ma a už jej nebolo. Jja som si stačil akurát tak hundrať pre seba a sústrediť sa radšej na pravidelné dýchanie a vypľúvanie krvi, ktorá sa mi rinula z papule, keďže to stádo, čo na nás sypalo inovať sa rútilo s našimi zubmi preč.
Netrvalo mi veru tak svižným tempom dobehnúť na galtavarskú pláň, zase do bahna, jám a podobne. Po ceste okolo mňa prebehli dvaja vlci, mne od pohľadu neznámi, hoci čienrobiela vlčica bola možno trošku povedomá. Zrejme aj im tie potvory ukradli chrup a zhromaždili sa pri čomsi skrčenom tele neďaleko. A máš to, určite to bude to, čoho sa obávaš a hanba je tu zas, napadlo mi na čo som si len smutno povzdychol, prešiel do klusu, pravidelne sa aspoň vydýchal a pár skokmi bol skoro pod hromadou potvoriek, z ktorých na mňa padali ľadové kryštáliky a zároveň na zem popadali i nejaké zuby. Boli však naše? Našiel by sa medzi nimi môj?
Ako som si ich tak prezeral, jeden ozaj vyzeral dosť... používano, dalo by sa povedať. Opotrebovanejšie než tie ostatné. Bál som sa však po ňom chňapnúť, preto som ho len prikryl labou a obrátil sa na moje najhoršie očakávania - že tá kôpka nešťastia, srsti, krvi a blata je práve Réto. "Živá Réto príde o žub," riekol som jej smerom vypľúvajúc pri poslednom zašušlanom slove krv. Môj pohľad bol pomerne nervlý a ťažko posúdiť, či viac na víly alebo vlčicu.
Neznáma čienrobiela mi prišla celkom sympatická, preto som po nej hodil len spýtavý pohľad a kývnutie hlavy k vílam. Nebudeme tu šušlať sami?

Nereagovala. Možno chcela aj slovne, ale to beztak nešlo skrz zviazanú papuľu. Ako som sa tak na ňu díval a počúval chrčanie a jedovanie sa, nevedel som, či ju ľutovať, neznášať za jej správanie alebo čo. Je to mátoha vo vlčej podobe, zhodnotil som beztak, že máta vlkov v myšlienkach a slabšie povahy by sa jej i desili. "Kvíliť nepomáha, spamätaj sa," zabručal som pomerne nevrlo a radšej sa posadil, napriek intenzívnemu dažďu. Malé jedle nás síce skryli, no beztak sme boli obaja špinaví i premočení.
A Réto o to viac, keď si zmyslela vyskočiť a rozutekať sa preč aj so zviazanou hubou. Nabudúce jej zviažem aj nohy, povzdychol som si trpko, vyskočil a bežal za ňou. Nebolo to však také jednoduché. Stopy v ihličíé a blate vidno bolo, ale len veľmi ťažko, keď som mal napršané aj v očiach. Bola však jediná vychudnutá osoba v tomto lese, preto som ju čoskoro našiel a zvetril niečo nekalé. Okolo nej bola po zemi námraza a trblietky námrazy aj v jej srsti. Čosi sa jej zavše hemžilo okolo hlavy a zrazu bolo počuť len zlovestné chichotanie sa a mierilo to ku mne!
Netušil som, čo to je za stvorenia, no reflexom som sa naježil a mierne pootvoril papuľu v názbnaku vrčania, čo bola teda osudová chyba. Roj potvoriek neváhal, ja som počul len chichi a zacítil štípnutie v papuli. Zmätene som cúvol k Réto a jazykom prechádzal po podnebí, kým som nenašiel dieru po zube, ktorý tam predtým ešte bol. "Budeme bez zubov, ak si nepohneme, niesť ťa celou cestou nemôžem," teraz soim už pomerne intenzívne vrčal, Réto hruobou silou postavil na nohy a buchol hlavou, aby sme sa hnali dopredu.

-> Západný galtavar

Cítil som len to, ako mi jej papuľa uštedrila slabé zaucho, ako sa trochu posunula. Z hrdla sa jej mohlo ozývať vrčanie, no nebola v takomto stave pre mňa hrozbou či vôbec akokoľvek nebezpečná. Napokon som došiel takmer k hraniciam lesa a hôr, kde som vystrel predné laby pred seba v napodobenine úklony a vlčica sa len zošuchla s "buch" na mäkkú zem. Nachádzali sme sa pod mladým porastom jedlí, takže na nás takmer vôbec nepršalo. Nemienil som jej však odviazať papuľu, bol som rád, že moje uši zažijú chvíľu pokoja a ticha, ktoré bolo pri tejto osobnosti tak vzácne.
"SI Réto. TY. Réto žije, je tu so mnou, počuje ma, ale bojí sa prejaviť..." začal som mimoriadne dôrazne, kým môj hlas úplne neoslabol, kým som zas nezostal mierne zachmúrený. Štvalo ma to, aj ako Oomega mohla byť ohrozením pre vlkov vo svorke a išlo by to samozrejme na moju hlavu. "Moja kamarátka je živá, s mŕtvymi sa nebavím," dodal som slabo, s náznakom úškrnu. Preháňal som, no teoreticky som to tak mohol zobrať. Ja som sa medzitým oprel o malú jedličku a ľahol si.