Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//~LYLWELIN c'mon

//Lylwelin Sigy - kvôli spamu sa pripomínam, máte post

<- Kaskády

Už sme nemali ďaleko do cieľa. Na chvíľu som sa odmlčal, aby sa vydýchali jednak oni a jednak aj ja a moje polofunkčné pľúca. Síce mi odpovedali, ale pokračoval som mlčky a postupne zanikal aj šum vody. Vbehli sme do veľkého hvozdu, v ktorom som šikovne zamieril viac na východ. Prakticky k východnej hranici, len aby som sa vyhol priveľmi hustým útrobám zvlášť, keď sa blížila noc a ktovie, či by bolo mesiac vidno, aby nám presvietil pomedzi koruny stromov a my niečo videli pred seba.
Sigy mi ledva stačil a hoc asi nechcel, jeho usilovnosť sa mi rovnať bola zreteľná. Letmo som sa sám pre seba usmial. Aspoň jeden syn sa podaril, pomyslel som si pohodiac chvostom. "Ak myslíš, že je to v zime výhra byť takto sám a koľko ráz bez možnosti dobrého úlovku..." nadhodil som myšlienku, nad ktorou sa mohol zamyslieť, hoci sa už iste zamýšľal nejeden krát. Teda aspoň hneď po tom, čo začali prvé mrazy. Mmňa táto skutočnosť nikdy netrápila - a sko riekol, že od rozpadu Klímovej svorky - som sa flákal po svete, húževnatosť sa prejavila a ja som stále tu s hrubým zimným kožuchom, dlhou srsťou, ktorá bola pretkaná striebornými šedinami.
Aj tie laby ma boleli, ale ani som necekol. O tom možno svedčil len môj odmeraný, chladný výraz v tvári. Len som nemo prikývol na slová vlčice, že to územie sa nachádza niekde pri rieke. To teda opre budúcnosť som si plánoval zapamätať. "Sigy len tak mimo témy, už si mi odpustil?" začal som váhavo mysliac na veci, ktoré boli. Napríklad jeho matku, celý ten koniec, celé jeho detstvo,čo ho vychovávali iní... a tak. Nevnímal som jeho béžovú kamarátku, nasal známe pachy a preskočiac posledný padnúci strom som vbehol na územie svorky. Okrem známych vlkov som však zacítil aj železitý pach krvi - ktorá výnimočne nepatrila mne.

-> Narvinij

<- Rieka Midiam

Môj zjav práve nebol ideálny a aj keby som sa im stratil z dohľadu, nájdu ma najskôr podľa krvi, ktorá mi systematicky odkvapkávala z rán na predných labách. Nerád som si to pripomínal a všímal, pretože som mal pocit, že po návrate do lesa tá šialená naša omega zrejme nebude nažive. Otriasol som sa pri spomienke na ňu a skrátil krok.
Toto miesto bolo stále živé, nezamŕzajúce a chcel som, aby sme sa aj počuli cez šum vody. Viac menej mi ani ich posledné slová pri rieke neboli adresované. Lylwelin sa však napokon rozhodla vydať sa na potulky s nami, za čo osm bol rád, že Sigyho neopustila. K predošlej téme otom, ako môj syn kdesi zapadol mala jednu chladnú poznámku, ktorú mi aj spolu s mojim menom adresovala. Ticho som si povzdychol. "Kde sa to územie vlastne nachádza? Keď treba byť tak opatrný..." položil som jej spätne otázku, zrovnal krok so Sigym - čo som musel dosť spomaliť a zadíval sa naňho. "Koľko sa už takto túlaš? Vyhovuje ti takýto život?" hlas som mal mierne pochybovačný, pár ráz si odkašľal, pretože predsa len toľko rečí spojených s pochodom vpred... dali aj zabrať. Teda aspoň mojim čiastočne funkčným pľúcam.
Poobzeral som sa. Okrem snehových vločiek, skrytého ľadu v okolí rieky a blížiaceho sa večera nebolo známe nič. Predsa len mi toto miesto napriek svojej kráse neprišlo vhodné ako zastávka na rozhovor. Keby sa prihnala búrka, bol les vhodnejší. A zavše už som mal naozaj chuť na niečo do žalúdku, čo som tu veru nenašiel. A kto by našiel chuť loviť ryby a zamáčať si kožuch...

-> Východný hvozd

Zjavne bol rád, keď som ho upovedomil, že vlastne v lese môže byť - respektíve sa tam objaviť a nikto mu nenatrhne kožuch, ako to mala vo zvyku Elisa kedysi v Klímovom lese. A to si iste pamätal aj on, aj keď boli malí. Len som sa pousmial a nevravel viac nič. Zvyšok mojich slov zrejme plával niekde v éteri a aj to odvial silný vietor, ktorý fúkal intenzívne celý deň a prihnal mračná.
Nejako sme sa však nepohli z miesta ani po tom, čo začalo pršať a dážď so snehom nám máčal kožuchy, nakoľko sme tu pri rieke boli na otvorenom priestranstve. Sigy čakal na vyjadrenie vlčice a bol som celkom zaskočený, že je od nej tak nejako závislý. Nuž som zvedavo nastražil uši aj ja a obrátil pohľad k Lylwelin, ktorej sa na tvári striedali rôzne emócie. Bola pomerne odmeraná, ale ja som ju nepoznal, tak som nedokázal posúdiť, z čoho to pramenilo. Stále tárala, ako nás nechce rušiť. "Nepripadá mi to tu ako nejaké intímne zhromaždenie, aby si nemohla byť s nami. Naposledy keď som sa so Sigym rozprával viac, nás obklopovala naša svorka, ktorá pozostávala z 23 vlkov," skočil som jej trochu do reči a žmurkol okom, ktoré pretínala jazva. Ešte stále si myslíš, že jedna vlčica je moc? myslel som si a venoval jej neurčitý, zamyslený pohľad. Asi mohla vytušiť, na čo narážam, čo si vôbec myslím.
Každopádne ich prvé stretnutie bolo doela zaujímavé ako mi Lylwelin opisovala. Trpko som si povzdychol a premeral si Sigyho nechápavým pohľadom. "To sa ti ako podarilo? A odkedy sú tu močiare vôbec?" pýtal som sa neveriacky a hlavou ich vyzval k pohybu. Otriasol som hustý kožuch a opatrne, vyhýbajúc sa zamrznutým mlákam a ľadovým plochám som sa rozklusal na sever.

-> Kaskády

//Castor sa hlási, ak je free?

On to len zhrnul, že nás tam veľa nie je, na čo som dodatočne znova prikývol - teda kým ten letmý pohyb ešte mohol postrehnúť, nakoľko padla tma a nastala noc. Vlčica medzitým došla, prehodila pár slov k Sigymu a usadila sa neďaleko dívajúc sa na rieku a utápajúc sa zrejme vo vlastných myšlienkach. Jej slová som zachytil, no predsa ani jemu ani mne nebude ktosi kázať. Na to sme boli príliš tulácke a slobodné duše. Aj keď občas by mu nezaškodilo, keby sa aspoň pokúsil ma vyhľadať... napadlo mi, no chmáry som sa snažil držať niekde vzadu.
"To je dobrý nápad. Veď vieš, že s tvojou prítomnosťou v Nnarvinijskom lese nebude mať nik problémy," súhlasil som a celkom veselo zavrtel chvostom. Nápad sa mi páčil a ešte k tomu, že prišiel od neho a samého seba.
"Nie som starý, že by som umieral, no predsa mám roky a nebudem tu večne... Máte už len mňa a predsa vás nikdy nenapadlo ma vyhľadať," riekol som odrazu Sigymu vážnym hlasom. Trošku vyčítavo, pretože sa sem tam na mňa lepil pocit, že som proste sám a opustený a moje vĺčatá - už dospelé - ani sám život nevie kde. Po dopovedaní vety som mu však svoje slová potvrdil dráždivým, kašľom, ktorý sa mi vydral z hrdla. Taký známý zdravotný problém, aj päť súrodencov o ňom vedelo. A zaujímavé, že sa nikdy nedozvedeli, z čoho to mám, zadumane som sa posadil do snehovej periny a počuť bol len vrzgot snehu a zapraskanie chrupaviek v mojich kĺboch.
"Ako ste sa vy dvaja spoznali vôbec?" napadlo mi sa nenútene opýtať a Lylwelin som venoval pomerne milý úsmev - čo si naozaj mohla vážiť, lebo môj syn vedel, že som odjakživa namosúrený a odmeraný.

Pomaly sa začalo zvečeriavať. Nevenoval som Sigymu spočiatku úplnú pozornosť, pretože som jastril, kedy sa tu objaví jeho kamarátka. Bol som rád, že si niekoho našiel pri jeho potulkách a vlastne mi to pripomenulo takú drobnosť, že moji potomkovia sa vlastne večne flákajú po svete ako ja. Teda ak som nerátal jednu dcéru, ktorá bola odjakživa taký rodinný typ.
Jeho ospravedlnenie som však prijal so strohým prikývnutím. "Je to možné," zavrčal som potichu mrzutým tónom a obzrel si ho. Bez jaziev, zdravý, zhodnotil som pomerne spokojne a postupne si uvedomoval, ako mi chýbal. A že je čosi úžasné, že sa so mnou žíhaný vlk vôbec rozpráva, pretože som mal pocit, že mi oznámenie o zmiznutí jeho matky asi nikdy neodpustí.
"Stále funguje, je tam jeden pár, dva protiklady. Taká jedovatá vlčica proste a chudák partner. Veľa vlkov sa vyparilo a neukázalo, je tam jedna mladá vlčica, s ktorou by si si rozumel a potom naša omega... to je len troska bez štipky zdravej psychiky," povzdychol som si trpko tesne za výpočtom členov Narvinijskej svorky. Nad spomenutím omegy Réto som len zavrtel hlavou a zostal sa mračiť. "Vlastne mi život lenivého dôchodca nevyhovuje, nemám tam čo s kým, pri love všetkým zmiznem, lebo ma nedobehnú..." krátko, unavene som sa zasmial a v očiach mi zaiskrilo.
Na ňom zmeny neboli viditeľné, no on si povšimol jednoduchý strieborný lístok, ktorý sa mi hompáľal na uchu. Pobavene som zatriasol hlavou a do uší sa nám dostal jemný cengot. "Keď ma hyzdia jazvy, tak aspoň niečo je pekné," začal som a len ledabolo zašvihal chvostom. Nechcelo sa mi práve sadať si do snehu. "Ty máš stále túlavé labky? Kam sa chystáte?" priamo som sa ho opýtal a jemne naklonil hlavu do strany.

//LYLWELIN si na rade

<- Š. pahorkatina

Lylwelin napokon pookriala, takže s pokojným svedomím som ich nechal za sebou. Neplánoval som sa len plahočiť, predsa len začalo snežiť a bolo potrebné rozprúdiť krv v labách. Aj keď vlastne nehrozí, že by mne odmrzli, pomyslel som si pobavene a letmo začul, že sa vlčica plánovala odpojiť, aby nám nechala súkromie. Obrátil som síce hlavu, no Sigy jej to evidentne vysvetlil rýchlejšie.
Ba popri pokluse smerom na východ k rieke som začul aj sprisahanecký šepot môjho syna, ktorý ma radil k mafii. Úmyselne nahlas som si povzdychol a zavrtel hlavou tak, aby si to Sigy všimol. To naozaj tak pôsobím? zamyslel som sa. Bola pravda, že moje kroky do budúcna boli zahalené rúškom tajomstva, že som sa pohyboval nenápadnejšie ako tieň a dlhé dni sa aj skrýval. Ale keď som si to tak vzal, v Narvinijskom lese som bol nápadný, pre všetkých k dispozícií - teda kým som sa nachádzal na území. A potom som si spomenul, že vlastne žíhaný vĺčik tam už bol.
Zastavil som až pri koryte búrlivej rieky, ktorej sa aj v tomto období príliš nechcelo zamŕzať. Obrátil som sa na spoločníkov a uvedomoval si zlepšenie atmosféry, lebo sme konečne boli dajme tomu sami - nepočítajúc pár vlkov v dohľade. "Ale veď ty vieš, kde sa mrzák usadil," vyhŕkol som prekvapený, že zabudol a venoval mu vážny pohľad, ktorý následne zmäkkol. "Tvoje sestry som nevidel, s Lucy som bol dlhšie dávnejší čas vzad, no nedopadlo to pekne. Amelis je, pokiaľ viem, v Asgaarskom lese doma, to je tu kúsok." Odmlčal som sa, odkašľal si a len si ich oboch premeral. "Tvoja prítomnosť neprekáža, ja sa beztak čochvíľa vyparím ako duch... o tom by ti Sigy vedel asi rozprávať," riekol som na Lylwelin a v krátkosti sa zasmial svojim hlbokým hlasom. Moje záľuby v túlaní sa a skrývaní a nepozorovanom pohybe som nechcel zbytočne dávať na svetlo, beztak by ma nenašli keby moc chcú. Každopádne som jej len chcel dať najavo, že mi jej prítomnosť neprekáža.

Jeho spoločníčka sa mi nezdala byť už tak mimo, ale javila sa viac duchaprítomná ako sa aj na mňa pozrela. Opätoval som jej pohľad a zadíval sa pre zmenu do tých jantárových, Sigyho očí. Kdesi v útrobách sa mi pohol dávno zabudnutý cit, ktorý bol v rozkvete v časoch Klímovej svorky, ktorá mi bola rodinou a všetkým. Vtedy pre mňa aj oni znamenali najviac na svete, kým som teda nezlyhal. Viniť ma z tej udalosti budete vždy, vždy len mňa, zvlášť, keď vašej matky niet, domyslel som si zvyšok vety v duchu a zaťal pevnejšie zelené pazúry do tvrdej zeme. Pokúšal som sa len odohnať skrúšenosť.
Netrvalo to ale dlho, atmosféra síce bola mierne napätá, čo sálalo predovšetkým z vlčice jemných farieb, ktorú mi syn predstavil ako Lylwelin. Poobzeral som sa v krátkosti a usúdil, že je im nepohodlné táto príliš veľká spoločnosť, nuž som chápavo prikývol a na Sigyho sa letmo usmial, keď pridal aj dodatok, kto vlastne preňho som. Sprisahanecky som žmurkol jazvou preťatým okom, keď potichučky dodal, že nabudúce to povie aj ona sama. Ak bude nabudúce.
Chytil sa však príležitosti a pýtal sa na sestry - čo bolo prirodzené, keďže jedného brata nenávidel a druhý bol taká čierna ovca, čo sa stále musela zviditeľňovať. Zavrtel som hlavou. "Drahá Lylwelin, čo by si povedala na zmenu prostredia? Nejaký tichý les, alebo len blízkosť jazera pokrytého ľadom?" oslovil som priamo vlčicu, zdvorilo, nevtieravo. Moja tvár bola vážna, myslel som to úprimne pre jej pohodli a aj nás všetkých. Ja sám som neznášal takéto veľké zoskupenia a moji vlci tiež boli predsa len po mne v tomto.
Jemne som sa pousmial, vyzdvihol k svetlu šedivé kútiky papule a voľným krokom sa vydal preč, po boku syna, kým ma teda stihnú nasledovať, aby sme mohli zrýchliť. Tušil som, že aj cez vyššie roky som patril stále k tým rýchlym. "Všetko ti poviem, ale v pokoji. čokoľvek budeš chcieť..." dodal som Sigyho smerom a poslednú časť skôr sám pre seba. Labky sa vydali na pochod.

-> Midiam

Ďalej som už netušil, kde bolo Réto konca. Utíchol môj kašeľ, ktorý sa však po príchode k dvojici stále viac a viac zmierňoval. Odolával som tak len vlastnému pokušeniu obzrieť si tie krvavé laby a celkovo môj zjav nebol veľmi príťažlivý. Takže je vôbec dobre, že tá vychudnutá omega ešte nedošla, vydýchol som si prikrčiac sa, keď to povolávanie na nevieru vo víly akosi začalo zaberať.
Opatrne som sa narovnal a pochybovačne si vlkov, ktorý vyli a namáhali si hlasivky, premeriaval. Naozaj to bolo také jednoduché? Asi som len príliš skeptický, napadlo mi a prestal všetko riešiť v momente, keď sa tie malé potvorky začali premienať na ničo maličké a rozkošné. Ba čo viac, šľachetne sa rozhodli prinavrátiť všetkým zuby.
Vveru aj na ten môj jeden došlo. Z automatického popudu voči niečomu neznámemu a predtým i nebezpečnému som sa po víle zahnal. Zapišťala, uhla sa a napokon mi vrátila zub na miesto - čáry máry držal ako prikovaný. Skusmo som cvakol na prázdno zubami a díval sa, ako sa trepú malé krídelká preč. Situácia sa upokojila. A čo viac, jazvec zmizol, zostala po ňom na pamiatku len skamenelina - ktorá však na pahorkatinu nevrátila pôvodné skaliská, zostali tu len kopčeky.
Len som neveriacky zavrtel hlavou a otočil sa na tých dvoch. Vlčica bola akási odmeraná, čo mohlo znamenať, že ma pozná zo Sigyho rozprávania alebo skôr vôbec. Môj pozdrav akosi nezaregistrovala, preto som si zelenými očami premeriaval len syna. Keby sme nereagovali na fakt, že po čudnom počasí v podobe hmyzu a padajúcich žížal sa mi sem tam nejaká ešte plazila v srsti, tak to bolo normálne stretnutie. Zimný krásny deň začal veľkými chumáčmi vločiek, na čo moja tvár pookriala - akonáhle mi jedna pristála na čele. Viac ma trápilo, že bol Sigy celkom odmeraný, pripadala mi jeho odpoveď ako nútená zo slušnosti. Aspoň to a nie čosi také ako jeho brat, povzdychol som sa a letmo prikývol, slabulinko sa mi pritom nadvihol aj kútik papule. "Poradil si si skvele," uznanlivo som poukázal na jeho predtým zákrok voči jazvecovi a po takzvanej pomenovanej Lyl len pozrel pohľadom.
"Ja som stále tu, len vy si ma nevšímate," podotkol som mierne dotknuto, no na záver žmurkol, aby vedel, že to bolo myslené ako žart. "Predstavíš nás?" dodal som poukazujúc na zdvorilé správanie sa a vážne sa pozrel vlčici do očí.

//čítaj Saviorov posledný post, prosím

Ten húf vlkov, ktorý sa tu zhromaždil vyzeral značne vydesene. Napriek situácii som sa len uškrnul, pretože mojim najväčším problémom bola teraz tá polo mŕtva-živá vlčica pod mojimi nohami. Bol som vlastne rád, že roztrieštila mágia jazveca pahorkatinu, že "len lietali balvany", ktoré sa vás snažili privaliť.
Veru karma však zabojovala a menšia skalka ma trafila do nohy, na čo osm zaskučal. Kňučanie prešlo melodicky na vrčanie a drapnúc vlčicu za kožuch som sa posunul o kus ďalej, mimo epicentra bordelu. Predsa len to bol na tunajšie magické pomery slabý odvar. Ani Auriel ani iných známych som si nevšímal. Ako som vetril snažiac sa ignorovať vytie a výkriky, ako všetci neveria na víly, tak som hľadal jedného vlka, ktorého som zavetril.
Veru po tom, čo vĺčatá víla obdarovala začali vlci vyť a dúfať v lepší zajtrajšok. Nemal som tú potrebu sa k nim pripojiť a veru ani Réto. Myseľ som mal len pre môjho syna, ktorý tu bol.
Z ničoho nič sa kam ene presunuli merom na jazveca a uväznili ho vo väzení k balvanov. Už už som sa chcel postaviť, že idem aj ja pomôcť, no na to si milostivá zmyslela trhnúť labami do strán, podkopnúť moje nohy a ja som s bolestivým syknutím padol na ňu. Laba, ktorú mi predtým zasiahol balvan bolela. Mohol som sa zachovať ako hlupák a neskočiť skale do cesty, trafila by beztak vetchú Réto. Ale nie, gentleman vyššieho veku sa postaví končatinou skale do cesty...
"Réto!" zrúkol som po nej popri tom vstávajúc, až mi chrupavky zapraskali. Protivne som po nej pozrel. "Vráť zuby majiteľom, tamtej čiernobielej vlčici s farebným vlkom (//Freya a Anty) a šmykaj do Narviniju..." prikázal som jej neústupným hlasom, prísnejším pohľadom ako by na vás hodil diabol a smrť. Skúsil som ju ešte upratať bokom, aby nebola tak v dosahu a po pachu som blúdil pomedzi vlkov, kľučkoval, hľadajúc toho jedného. Všimol som si, že jeden blázon skočil priamo medzi víly, že ostatní skandovali. Neverím na víly? Neverím na to, že Gallirea bude normálny kraj... pomyslel som si skepticky a zadýchane, s kašľom vyhľadal mladého vlka žíhaného sfarbenia, s bielymi koncami labiek.
Sigy bol sústredený na skaly a jazveca, takže zásluhy z diela som pripísal jemu a bol milo prekvapený ako pomerne nebojácne s nejakou vlčicou pri ňom stál a skúšal odolávať. Veru bol na tom lepšie ako ja. On bol mladý, v sile, sústredený na dej. Ja som dobehol kašľajúc na všetky strany, krívajúc na zadnú nohu, z predných mi potokmi prýštila krv zo starých jaziev a tvár som al strhanú stresom, pretkanú šedinami. Letmo som zatriasol hlavou počúvajúc cingot náušnice a opatrne sa naňho zadíval. "Si...," pozrel osm sa náhle na vlčicu béžovo bieleho sfarbenia, "...ste v poriadku?" opravil som sa a jemne sa jej na pozdrav uklonil, ledva lapajúc dych, tlmiac kašeľ. Môj pohľad bol síce ako vždy celkom odmeraný, no bola v ňom úprimná starosť. Nezaujímala ma skaza s nemeckým prízvukom, ani vlk, ktorý tu behal s jeho bakuľou v papuli. Ale to, čo by malo byť prioritné. A koniec koncov, Réto moja biologická rodina nebola.

Hneď som spokojnejšia :D