<- Úkryt (mesiac trvalo, než z neho vyšiel, hehe...)
Počas istého časového obdobia som sa len flákal po okolí jaskyne a zakaždým slabo zatúžil sa vrátiť do jej prítmia a mať svoj pokoj a pohodlie. Len som netušil, či je tam stále naša nepodarená omega alebo či už sa jej podarilo zodvihnúť a išla. Tak som len tápal.
A teraz doslova, a to v tme. Pár krát som zažmurkal, aby si moje zelené oči privykli na tmu, pretože ani mesiac cez husté mraky nepresvital. Spôsoboval iba mierne tlmené svetlo - a zrazu som bol rád, že tento les nie je len ihličnatý, pretože tma by bol veľmi slabý pojem. A hlavné je, že vlk pozná aspoň územie, ku ktorému patrí. Aj tak je to stále zvláštne, potichu som sa zasmial sám nad svojimi myšlienkami, pretože by som po rozpade dvoch svoriek naozaj neveril, že je pre mňa existenčne možné, aby ma prijali inde. Aby som sa ja sám dobrovoľne kamsi pridal zvlášť po tom, že rozpad ešte Kklímovej svorky ma stále, dlhé roky, ťažil veľmi na srdci. Bola to rodina, začínal som tam a napokon tých vlkov viedol. Ale kde je im koniec...? zachmúril som sa a pre istotu pridal do kroku.
Moja srsť bola síce hrubočizná, zvyknutá na iné mrazy, no svaly a šľachy nadobro stuhnuté dlhou nečinnosťou. Plus ma trýznil hlad. Ten kamzík tam mi veru nestačil a potreboval som nabrať energiu a možno aj teplo do žalúdka.
Zrýchlil som, čo sa mi napokon i vymstilo. Ucítil som totiž pach Scarity a môjho syna neďaleko. Zostal som rád, že tu zostal a možno sa i nadéjal, že by chcel Sigy zostať natrvalo, no netušil som, o čom sa zhovárajú. A tým, že mi zbrklo utiekli myšlienky sa stalo tak aj s labami - zrazu prásk! A bol som na zemi. Všade po okolí bola námraza a veľa ľadu. Do atmosféry s apridalo zopár malých, snehových vločiek, ktoré poletovali a niesli predzvesť ďalšej búrky. Otriasol som sa, uhladil si rozčechranú srsť na boku, na ktorý som capol a opatrnejšie vyberal miesta, kam položím labky.
Dostal som sa po pachu až k tým dvom, ktorých som chcel vidieť. Opodiaľ bola aj Sigyho kamarátka, avšak tá sa moc zúčastnene netvárila. Jja som však započul zopár slov z papule môjho žíhaného syna a zostal som prekvapene stáť a dívať sa opodiaľ. Vždy ho všetci považovali za rodinný typ. A hľa, zrazu je z neho dlhoročný tulák... ale Sigy, nesvedčí ti to, premýšľal som a opatrne si ho prezeral. Napokon, aby to nevyzeralo neslušne som podišiel trochu bližšie a zamumlal len chabé: "zdravím," kým som zotrval na synovi spýtavým pohľadom, či tu vôbec mám a môžem byť. Ak chcel byť s vlčicou sám, no tak prosím.
//To už je sťažnosť na hlavu Faliona :) ten schválil
Fretky... :D
//Suzie píšeš ~
Ja mám aj voľno ten víkend oba dni by som mohla, akurát keby sa mám trepať do Prahy, tak sa mi oplatí zostať aspoň ak na noc a ísť v nedeľu preč. Takže nejako neviem
//Šťuchať treba najlepšie aj vzkazom a aj na fb :D :D :D Zajtra napíšem ráno asi
//Maple len drobnosť, myšlienky píšeme cez to predposledné tlačítko cez tú chat bublinku.
//Len taká drobnosť, myšlienky píšeme cez to predposledné tlačítko s chat-bublinou :)
// K zrazu - na 80% sa zucastnim a zaroven hladam slovakov z okolia BA max do 55km alebo cechov z okolia brna a moravy ktprych mozem po ceste vziat :) ak sa nas viac vysklada vyjde cesta lepsie ako vlakmi ci busmi. Ked sa ktosi najde tak koment sem alebo lepsie vzkaz :)
Saviorka sa uz dohadovala s jednym a ano chcem ist
Kým vôbec stihol mladý, žíhaný vlk dobehnúť späť, tak tu padlo zopár slov o Réto... a len som zachytil otázku Lennie, ktorá mi síce nebola určená, no pichla ma kdesi v hrudníku. Netušil som, čo sa tu počas mojej neprítomnosti stalo a ani to, ako sa tá vlčica vôbec dostala do lesa svojimi silami - ktoré nemala.
Zatriasol som hlavou a zotrel tak z tváre šokovaný a nechápavý výraz, ktorý značil, ako ma to vykoľajilo. Nahodil som zase svoju nevrlú masku, pod ktorou emócie mohli len bublať. Pozrel som sa Scarite do očí a prikývol. Upozornila ma, že nie sme charita. "Nebudú loviť na území. Vďaka," riekol som s pokorou, avšak bola skôr precedená skrz zuby. Prekonával som fakt, že som sa ja sám ako ten dominantný jedinec musel podriadiť, no išlo mi predovšetkým o syna. Ani nie tak o Lylwelin, ktorá mu čosi šepkala, ke´d sa vrátil, no tým, že bola jeho kamarátkou som ju akceptoval ako niečo, vďaka čomu je plný spokojnosti. A aspoň neskončil sám a opustený, napadlo mi dívajúc sa stále na bieločiernu srsť pretkanú farbami mágie, ktorá sa však napokon rozhodla od nás odísť a ísť si po svojom. "Čo je s Ré-...omegou?" opýtal som sa zaseknúc sa pri začiatku jej mena, zmeni lto na postavenie a napriek odmeranosti v hlase bol cítiť môj záujem aj o túto záležitosť. Ani neviem, koho som sa vlastne pýtal, pretože sme osameli. Zostal som akosi dezorientovaný.
Obrátil som sa i na syna. "Môžete tu byť, ale loviť, vás poprosím, mimo lesa. Niečo vybavím a buď sa choďte poobzerať sami, s niekým sa zoznámte alebo si počkajte," objasnil som mu situáciu aspoň v krátkosti a po jeho kamarátke hodil len rýchly pohľad. Nna to som len kývol a rozbehol sa naprieč lesom k hore. Ďaleko som nebol.
-> Tireské jaskyne
//Ja to už dnes nedám, oslavujeme Vianoce popredu :D A počkáme na lyl :)
//Dajte jej pokoj nabudúce jej vymažeme príspevok a necháme jej ho tu až potom, čo si prečíta pravidlá :)
<- Východný hvozd
Aj som si myslel, že sa proti mojim slovám ohradí. Nuž som ho teda nechal a len pohodil chvostom. Beztak to nie je výhra, pomyslel som si a na okamih zastavil, aby som sa vydýchal. Ani som vlastne nepostrehol, kedy začali padať tak abnormálne veľké, snehové vločky. Prekvapene som zdvihol hlavu a na tvári sa mi mihol veselý výraz, ktorý nepatril staršiemu vlkovi, akým som ja bol. Veselo som zavrtel chvostom a pobádal vlkov k pohybu kývnutím hlavy. "Vitajte v Narvinijskom lese," riekol som teátralne naznačujúc slávnostný okamih - ako keby tu nikdy predtým neboli a už nikdy ich sem laby nezavedú, čo určite áno, i keby náhodou. Na to som sa len uškrnul a pokračoval poklusom do útrob územia. "Tí dvaja tu sú so mnou," zavyl som zároveň s pozdravom pre osadenstvo lesa. Ako som vycítil, bolo celkom hojné, no okrem Alfy mi beztak moc nezáležalo na nikom.
Viac ma zarazil však železitý pach krvi, ktorý sa výrazne kryl s tým Rétiným. Zamračil som sa, sklonil hlavu k zemi a nasledujúc jej pach viedol Sigyho s Lylwelin za sebou. Nikdy ma netrápilo, či som sám narušil niečie hranice. Rovnako i v tomto prípade fakt, že som sem len tak doviedol dvoch kvázi cudzincov. Ale veď sa zoznámia, pomyslel som si.
Skôr som si v hlave premieľal to, že mi nikdy odpustené nebude. Načo sa také veci pýtaš keď odpoveď poznáš a bolí... vždy to bude bolieť i mrzieť, sťažoval som si sám preseba.
Po prekonaní pár padnutých stromov, obídení kroví či podobných prírodných prekážok, z ktorých som si väčšinu náročných odstránil mágiou, sme dorazili k Alfe a tomu sivému vlkovi, ktorý k nám nepatril - teda ťažko povedať, keďže bol cítiť Scaritou, možno trochu Kesselom a vlastne sa tu tváril ako doma. Jemu som len kývol hlavou. Na pol ceste ku Scarite ako by sa nechumelilo som si všimol Lennie a slabo ju potiahol za chvost s atypicky mladistvým úškrnom v tvári (a že sa chumelilo, poviem vám!). Nedbal som, či bude odozva."Zdravím, po dlhšom čase..." vydýchol som troška previnilým hlasom a zadíval sa do modrých očí vlčice. "Prišli so mnou dvaja vlci, sú kdesi za mnou. Jeden je môj syn a to druhé jeho kamarátka. Len som mu navrhol, že môže vidieť, kde sa jeho otec vôbec zdržiava a teba som chcel poprosiť o azyl pre nich - dočasný, tým, že prituhlo," vybafol som na ňu narovinu - no zdvorilým hlasom.
Taktiež som si všimol sem tam pofŕkanú krv, ktorá sa strácala pod čerstvo napadaným snehom. Bol som rád, že rany na mojich labách sú pokryté snehovou vrstvou po behu, skokoch a brodení sa, pretože som nestál o pohľady navyše - napríklad také, aký prvotný dojem som urobil na Lylwelin, hoci nahlas nepovedala k tomu nič.
Len som sa odmlčal a po chvíli ticha naznačujúc nosom na krvavú stopu vzhliadol k vlkovi i Alfe. "Omega...?" Bolo tam viac než otázka, i moje oči prezradzovali svoje. Nemohla mi tá zdochlina byť ľahostajná, keď som sa jej privodením sem zaručil za ten jej chatrný a bezcenný život.
//Inak píšte kto chcete, Sigy zrušil poradie
//Ani jedna nie je rudooká :D