Gallirea - Příspěvky uživatele

Alebo sa nestresujte a buďte ako ja - za tých 6 rokov dajme tomu som tiež mohla mať vyskillovaný charakter a aj druhý - lenže mne sa nechce a som spokojná s tým, čo mám :D
Oceňte radšej nejaké inovácie do hry....

Sigyho protestné zvýsknutie následkom šoku z môjho nečakaného útoku som prešiel len krátkym uchechtnutím sa. A i v momente, keď mi venoval veruže nie moc pekný pohľad sa moja tvár zrazu zmenila v zlostnú, vyjadrujúcu niečo zlé. Nechcel som mu tak pomáhať spomínať na situácie, ke´d som takýto naozaj bol, no bolo to len varovanie, nech nie je moc drzý. Beztak som sa na to pousmial a zavrtel chvostom, dokonca som sa k synovi posunul bližšie. Ak aj nie je to posledné, čo mi zostalo, potichúčky som si povzdychol a počúval mladého.
Celkom si fandi a aj obavy z toho, že bude vyčlenený z kolektívu zamaskoval ľahkým žartom. "Niekomu za ten čas stúplo ego," rýpol som si doňho a rozišiel sa smerom do lesa, no ešte predtým vlka drcol nosom do lesa - pobádal ho k chôdzi za mojim chvostom- akoby bol stále malá, chlpatá guľa a učila sa tak nasledovať rodičov. "Nie je tu tak živo ako vtedy v Klímovom lese, ale... Nezožerie ťa Elisa, neozýva sa celý les keď vlci idú na lov a znie to ako stádo dupajúcich obrov, je tu rieka..." zamyslel som sa a radšej stíchol skôr, akoby som sa z ničoho nič zadrhol, zasekol a Sigy by si mal všimnúž zmeny.

Pocit spokojnosti z blízkosti syna v podstate stále pretrvával. Ako som tak skúmal reakcie moejj spoločnosti, uvedomoval som si čím ďalej, tým viac, že žíhaný mladý vlk považuje béžovú vlčicu za naozaj kamarátku. Zrejme spolu cestovali dlho, domyslel som si a trochu sa zamračil. Tušil som, že Sigy je naozaj domáckejší typ ako ten tulák a najmä mu večné putovanie nesvedčalo.
Do nosa sa mi dostal pach toho mne stále cudzieho vlka takmer okamžite po tom, čo Scarita syna posledný raz upokojila a povzbudila a na to nás opustila. Rátal som, že šla za tým bezmenným - alebo žeby na mňa šla starecká skleróza a nepamätal som si? Ktohovie, no akonáhle nás opustila, netušil som, či sa baviť so Sigym a byť v pohode. Skôr ma stiesňovala prítomnosť Lylwelin, ktorá bola ako kniha mlčania a netušil som, aké pocity k nej prechovávať. Zvolil som si tichú zdvorilosť a bol ochotný sa vzdialiť, ak by sa chceli tí dvaja rozlúčiť. Zas trocha diskrétnosti nezaškodí.
Očividne sa tak však diať nemalo, pretože som bol na pol laby rozhodnutý schovať sa do tieňov, keď tu ma pichla do uší Sigyho rýpavá poznámka. Na sekundu som zamrzol, na to sa s ladnosťou ladého vlka - ktorým som teda nebol - zvrtol na labe a jedným skokom skončil pri mladom vlkovi, ktorého som následne chňapol za ucho - zubami som stisk zosilnil natoľko, aby ho to i zabolelo. Aj keď som sa mračil (čo sa prejvailo len moje urazené ego), tak v smaragdových očiach mi šibalsky iskrilo. "Myslím, že tých zubov ešte mám dosť... a ostrosť im nechýba," poznamenal som polovične vážne a polovične pobavene. Pustil som mu ucho, Drcol do syna bokom. Nešetril som na sile, veď sná_ď je tak zdatný, že zvládne nejaké to pošťuchovanie od staršieho vlka?
Zotrval som radšej v strehu na nohách, hoc som sa tváril nezaujato a nepozorne a zadíval sa medzi stromy, ktoré sa nám už zelenali. "Všetci ťa prijmú a ak natrafíš na Réto, ktorá je na kosť vyhladovaná - čiže ju neprehliadneš - tak jej sa radšej vyhni. Je divná," povzdychol som si a obrátil sa na syna asi prvý raz s úsmevom na tvári, hoci možno tak trojsekundovým. Nech si len mladý nezvyká na prehnané prejavy lásky, len čo je pravda.

//Kto je na rade?

//Elisa: Na rade je LYLWELIN. Každopádne ja možno zvládnem nejaký krátky post večer, ale stále nemám noťas a len sa mi kopia problémy, preto ma môžeš preskočiť a manipulovať.

// Nemozem pisat som tazko marod takze preskocit

//Pokazeny ntb a bez mobilu. Neviem kedy sa mi podari pisat ale povolujem jemnu manipulaciu..a preskocenie. Za vsetky chary

//Všade kde dlžím posty (Savo & Jenna) dopíšem zajtra, najneskôr v utorok alebo streda ráno. Arbeit macht frei ~

//Kde sa to seklo? Potrebujem s Jennou vypadnúť inam...

Po očku som sledoval priebežne aj vlčice, aj žíhaného vĺčika. Lylwelin sa akosi k situácií viac nevyjadrila. Sálala z nej len odmeranosť a chlad. Nevyjadrila sa viac hoc sa jej Sigy pýtal takmer priamočiaro. Bolo z jej postoja priam jasné, že už okrem pozdravu z nej nikto nič nedostane, necítila sa tu dobre. Na jednu stránku som ju aj chápal, pretože mne samému v hrudníku bilo srdce večného tuláka. A predsa si tu, rýplo si do mňa moje podvedomie, nad čím som sa len uškrnul a pousmial sa nad situáciou.
Len som prešľapol, nehýbal sa moc. Akonáhle som pocítil na sebe pohľad môjho syna, môj chvost sa slabo pohol, dva tri razy buchol o zem na znamenie radosti. Bol som naozaj rád, že sa preniesol cez to všetko a odpustil mi. A či už teda rozpad svorky, zmiznutie matky, či oznámenie, že medzi nami už zrejme nie je, povzdychol som si a radšej si v hlave spätne prehrával slová Scarity, ktoré síce neboli priamo určené a adresované mne, no výhodu to malo. Nerozmýšľal som nad hlúposťami. A najmä bolo to dôležité, lebo prijala s úsmevom na tvári Sigyho medzi vlkov narvinijských, na čo som sa asi prvý raz naozaj usmial a obdaroval Sscaritu jedným z mojich priam viac ako výnimočných úsmevov. Videla odo mňa vôbec nejaký... na mojej tvári? Krátke pozastavenie sa nad realitou.
Prvý raz som poriadne zavrtel chvostom, hoci len na chvíľu. Ďakujem, pomyslel som si ani nevediac, ktorému vlastne z nich.
Na nepriamu otázku ohľadom prehliadky lesa som s pokojným výrazom tváre prikývol; prehnaná veselosť bola už pasé. Zase len starý mrzák v relatívne dobrej nálade - lebo som nebol zamračený ako bežne.
"Ja vždy, keď nezabudnem na potulkách, že niekam patrím," odvetil som na Sigyho otázu ohľadom počtu vlkov žartom. Na Scaritu som za to len ospravedlňujúco žmurkol. Tiež vedela alebo aspoň mohla tušiť, že moje srdce je túlavé - teda možno jej to Kessel povedal. A kde je tomu koniec... Len som sa zodvihol, so zívnutím sa ponaťahoval a decentne počkal bokom, kým sa syn porozpráva s kamarátkou. Prípadne stačilo povedať, že s ňou chce zostať sám a nech si idem zatiaľ ja po vlastných, kým je jej umožnený pobyt na území.

//Máte obe dnes čas? :) Výnimočne som online dokedy neodpadnem na únavu

All: Ajajaj, prečítaj si to po sebe, stačí mi prvý odstavec

Vlci samozrejme moju prítomnosť zaznamenali. Veď koniec koncov aspoň raz som upustil od zvyku byť nevidený a nepočutý. Tak som sa len posadil na koreň najbližšieho stromu, pretože na zvyšky snehu, blato a následne aj mláky po daždi som naozaj nemal chuť. Citeľne sa nám otepľovalo a ja som mal tušenia, že Sigy s Lylwelin predsa len odíde. Veď v teplejších obdobiach nebola núdza o potravu to len teraz - ako som si povšimol napriek jeho hrubej srsti, ktorú po mne zdedil. Uvidíme ako sa rozhodne, prebleslo mi hlavou a len som sa díval na kréovú vlčicu, ktorá si tvrdošijne stála za tým, že odíde. Ja už celkom zmierený, že zase syna neuvidím som na okamih zvesil hlavu, prezeral si zjazvené laby a počúval na pol ucha Scaritu.
Vlastne sa moja hlava zdvihla až vtedy, keď sluch zaznamenal moje meno. "Sigy dobre vieš, že aj v Klímovom lese ti boli vlci cudzí, lebo nás tam bolo veľa. A časom si si našiel priateľov a najmä... vieš, že som tu pre teba," obrátil som sa tichým hlasom k synovi, hoci som si nebol celkom istý, či ma aj bude počuť. Nepridal som dôraz, ktorý obvykle zvýrazňoval môj hlboký hlas, takže to znelo skôr tlmene. Plus nás rušil šum padajúcich kvapiek vody, ktorých však po daždivej noci ubúdalo. Začalo svitať a ukazovalo sa aj slniečko. Vždy som tu aj bol pre vás, ale beztak som z toho vyšiel najhoršie, posťažoval som si v duchu a nevdojak len zahrabal labkou do zeme.
Vlastne Scarita komunikovala predovšetkým s vlčicou, ktorú zaujímalo, prečo ich dlhodobejší pobyt na našom území nikoho netrápil. Nna slová Alfy som len prikývol zrazu s mimoriadne vážnym výrazom a kamennou tvárou. "Prípadné problémy by boli mojou vinou, žiaľ som s vami dosiaľ nemohol byť kvôli našej omege, ktorú bolo treba... Dajme tomu upokojiť, mierne povedané," riekol som tak nejako aj k Lylwelin aj k synovi, aby mi to nevyčítal, že som zdúchol ako duch a dlhodobo ma nebolo.
Následne ma však predsa len čakalo prekvapenie a môj výraz sochy sa na sekundu zmenil na prekvapený, takpovediac ma obmäkčil. Rýchlo som zavrtel hlavou, aby si vlci tú zmenu nevšimli. Ppredsa len sa mladý, žíhaný vĺčik uchádzal o miesto vo svorke za predpokladu, že tu nebude len bezmyselne tápať. Nájde sa určite niečo, čo sa dá robiť. To len zima je lenivé obdobie, pomyslel som si a koniec chvosta sa mi na zemi zakýval, zabúchal o koreň, na ktorom som sedel v náznaku radosti. Len z audienčných dôvodov som sa tváril stále chladne.

//Beriem na vedomie, že som na rade (rovnako aj v Sarumene a Narviňáku). Odpíšem buď v noci alebo zajtra.

//Ved Savo im vybavil docasny volny pobyt a su na jeho zodpovednost... tak o com lyl toci?

//Dávaj si pozor na to, v akom čase píšeš a akým štýlom. Či teda ja-rozprávač, alebo je rozprávač tretia osoba.