Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Mať na labe náramkové hodinky, asi by som sa díval nepretržito na ne. Trvalo im až podozrivo dlho, kým vôbec došli. Na druhú stranu, keď si spomeniem na predieranie sa sem...
les je dosť poničený a beztak aj obyčajne sa tu vlk len tak neprebehne, uznal som a letmo podvihol kútiky papule, keď sa medzi stromami zjavil sivý a čierny kožuch dvoch tunajších Álf.
Moje ego sa cítilo maximálne protekčne, že si sedím v strede niečieho placu a poznám sa s Alfami, ktorým som bol vodcom vlastne kedysi ja. Tento fakt ma vždy dokázal pobaviť. Za Arcanom a Elisou však docupitala fľakatá, sivá vlčica so šatkou na krku. Marilo sa mi, že som ju už videl, jej smerom som len kývol na pozdrav.
Keďže prvý prišiel Arcanus zameral som sa naňho. Akonáhle však prehovoril tak čosi tu bolo divné. Pre Gallireu, života aj smrť, zase nejaká mágia? hrešil som v duchu, pretože ten vlk hovoril divným jazykom. Až keď som sa zamračil a porozmýšľal som si uvedomil, že hovorí slová naopak. "Rozumieš mi, keď ja hovorím normálne, priateľu?" podpichol som ho spolu so žmurknutím zeleného oka. "Zdravím vás, nejako tu je mŕtvo, hm?" dodal som zamysleným hlasom a poobzeral sa po lese. Pohľadom som sa zastavil krátko na Elise a opätoval to jej rozhúpanie chvosta- tým svojim. Bol som rád, že sú v poriadku a stále v lese. Že im nezanikol ich druhý domov.

//Savior akosi nestihol zareagovať... ? :D nepreskakujte

//Je ešte miesto? pre Jennu

<- Mahtae

Bol som prekvapený, že vlastne vždy a večne suchý Asgaarský hvozd bol teraz úplne podmočený vodou - najskôr po tej hroznej búrke. V podstate som potichu nasledoval potok, ktorý tiekol skrz les od rieky a máčal si beztak hnedé laby v blate - ba i tá jedna biela noha nabrala rovnaký odtieň, aký malo moje telo. Spočiatku som si dokonca myslel, že je to tu neobývané a zmohli ma mierne starosti o priateľov. Necítil som skoro žiadne pachy, no nevzdával som svoju púť naprieč blatistým, hornatým terénom do útrob lesa. Hranicu som ba už ani nedokázal zahliadnuť. Takto isto to bolo v Klímovom lese po potope, spomínal som. Všade voda, vyvalených zopár pňov, ktorých korene zaliala voda, všade blato a pachy skoro zmyté.
Poznal som však Elisu a neočakával by som od nej, že by odišla z lesa - vždy bola vernou členkou svorky a ako Alfa musela byť tiež ešte viac zodpovedná. Možno sa mi ju podarí donútiť ísť na krátku dovolenku! zasnil som sa myšlienkami mladého, prostoduchého vlka, ktorým som však už pár rôčkov nebol a pobavený vlastným vtipom sa vyštveral na skalnatý výbežok, na ktorom som sa pohodlne usadil, zakryl si labky chvostom tak, že mi spod neho trčali len neónové pazúry. Hlavu som zdvihol, privrel oči a počúval okolie. Potreboval som proste zahnať pocit osamelosti, ktorý sa sem tam aj na samotárov dostaví. A prišiel ten čas. Vlastne úplne s vyrovnaným výrazom tváre som pokojne čakal v strede územia, bez obáv, že príde nejaký ochranca územia - ktorým kedysi bol môj syn.

<- Dlhá rieka

Uuž som mal plné zuby brodenia sa vo vode a máčania sa. Len som nervne škrípal zubami pri brodení/plávaní skrz rieku Mahtae. Na druhú stranu, nebolo to zlé. Tu sa dalo aj napiť. Dostal som sa južnejšie, na druhý breh, následne našiel menšiu zátočinu, ku ktorej som zliezol. Mohol som sa v pokoji napiť a keď už som bol mokrý a na šiji stále od ľadu, využil som toho a vyskúšal si postreh a reflexy pri love pstruhov, ktoré migrovali na sever. Nebolo to najľahšie aj som veľa krát len ponoril nos, nahltal sa vody - no napokon sa mi menší exemplár podarilo drapnúť, abvšak tak nešťastne, že po zahryznutí som rybie telo radšej šmaril na kamienkový breh - len aby m,rchs neušla.
Ryba sa ešte trepala chvíľu na brehu, kým som ju neusmrtil. Pokúšal som si dať včasný obed a zužitkovať všetko chutné - no rybinu a najmä ten zápach som nemal rád. Môj nos trpel, no žalúdku bolo omnoho lepšie. Až keď som sa otriasol som si uvedomil koľko som nejedol. A aj to len následkom prudkej, štipľavej bolesti v krku - tam, kde sa mi hnedý pierkový vlk zahryzol pod vplyvom mágie. Ak si myslí, že mu to odpustím kvôli mágii... premýšľal som, no napokon zahnal chmúrne myšlienky a krvilačné detto. Už sa dlho neprejavili.
Každopádne pri nasledujúcom pochode k lesu, na ktorý som sa díval som mal zmiešané pocity, že možno svaly ešte budem potrebovať - ak nie aj zuby.

-> Asgaar

<- Tajga

Veľmi známa rieka. A veľmi studená. Minul som posledné ihličnaté stromy, hodil som ešte znechutený pohľad po ovocných kroch, ktoré som skokom prekonal a šiel vpred popri koryte počúvajúc len zvuk vody, ktorá narážala o skaly popri páde z jednotlivých kaskádových schodov. Našťastie som už vedel, kadiaľ sa dá táto rieka prebrodiť a preskákať po klzkých kameňoch. Obratnosť mi ochabla, no stále som nebol ako drevený, preto mi nerobilo problém ju prekonať. Jazyk som veru do nej nenamočil, na to bola príliš studená a ja som stále vyzeral ako cencúľ s chlpmi. Taktiež som dúfal,že ma orientácia nesklamala, keďže som mieril z cudzích končín. Smer bol juhovýchod - len či som sa nepomýlil?

-> Mahtae

<- Ľadové pláne

Nevedel som si ani len predstaviť, ako som práve vyzeral. Otrasná búrka začala ustupovať, konečne ma vetrisko nezrážalo z láb a ja som si mohol vydýchnuť. Srsť som mal tak premočenú, že na nohách sa mi dostala voda až na kožu a pocítil som chlad. Zavše mi mokrý kožuch zamrzol a na pláňach sa mi na srsti vytvorili kryštály ľadu. Musel na mňa byť skutočne zábavný pohľad. Ešte sa ísť niekde rozmraziť, no počasie mi asi čítalo myšlienky, hoc takéto ochladenie nechcel asi nik, pomyslel som si ironicky, pretože ten paradox ma celkom pobavil. Dostal som sa do dlhého pásu ihličnanov, ktorý som si vôbec nepamätal. Nikdy som tu nebol a to bolo obzvlášť čudné, nakoľko po severe Gallirei som sa pohyboval kedysi skoro každý deň. Nedbal som, klusal som skrz les a skúmal som jeho flóru. Pomocou čuchu som cítil, že aj na lov to tu môže byť veľmi zaujímavé - ba až mi sliny tiekli, keď som obchádzal čistinu, na ktorej sa páslo losie stádo. Si starý, vetchý a sám to nedáš, rýpalo do mňa moje podvedomie a ja som si len smutne povzdychol. Najlepšie roky boli za mnou a v takéto leto som mal pozerať na moje dospelé vĺčatá, z ktorých sú už mladí vlci - ktorí by si za normálnych okolností pomaly zakladali rodiny. Nemal som ich však. Jje proste zlé mať rodinu a vlastne ju nemať... To ma priviedlo k myšlienke navštíviť blízkych, ktorí pre mňa rodina stále boli.

-> Dlhá rieka

<- Zakrvácaný les

Akosi som zvolil zlý smer. Nie len že ma od chrbta hnalo vetrisko, ktoré sa znenazdajky vygenerovalo, ale ocitol som sa na severe Gallirei, kde som sa aj pôvodne chcel schladiť. Bol som nútený po vybehnutí na pláne okamžite prižmúriť oči, pretože i dych od papule mi odtrhol prudký vietor. Oviala ma zima. Nna jednu stranu som mal chuť sa blažene usmievať, no takéto počasie som už veľmi dávno nezažil. Zastavil som sa až pri veľkej skale, ktorá účinne poslúžila ako závetrie. Mohol som zažmurkať a rozhliadnuť sa. Ocitol som sa na pláňach pokrytých sypkým snehom, ktorý v malých tornádach spolu s vetrom povieval všade vôkol. Boli to čisté pustiny, vďaka ktorým sa mi začali obnovovať spomienky. Ešte m tu chýba hnedý kožuch... a bolo by to ako predtým... zasnil som sa a spokojne si nechal tvár šľahať prudkým, severským vetrom.
Teraz však bolo nutné si zodpovedať inú otázku - Ostať, respektíve ísť do hôr alebo zvoliť inú cestu cez lesy?
Mojím pôvodným cieľom síce boli hory, no vzhľadom na zhoršené počasie v krajine som si vybral (snáď) schodnejšiu cestu. I keď som si sám pre seba prisahal, že raz sa sem vrátim, len tak, prebehnúť sa.

-> Tajga

Celé sa to tu nejako strhlo. Tá potvora ako napodobenina vlka, čo to vlastne celé začala sa zdúchla. Zostali sme ako tri tábory proti sebe ja som veru nemal času nazvyš riešiť, kto je so mnou a kto proti mne. Úplne mi stačil hnedý vlk s pierkami v uchu, ktorý mi bol zadrapený v krku. Bez váhania som sa proti jeho stisku rozišiel, skočil mseorm k najbližšiemu stormu a prigniavil ho - čo ani neviem, či bolo úspešné, no odrazu ho nebolo. Unavene som si vydýchol, keď čiernobiely porazil Croatana a všetci sa rozutekali vlastnými chodníčkami. A pred čím vlastne?
Pred mračnami černejšej ako čiernej farby a bleskami, ktoré náhle osvietili celé nebo. Začala zlá, pekelná búrka. A samozrejme musím si to zažiť, jedna potopa mi nestačila, hundral som si v duchu, no na rozdiel od situácie predtým som nemusel teraz zachraňovať vĺčatá. Veď ani som nevedel, kde sú a či žijú... Moje laby sa dali na pohyb vpred.

-> niekam na sever

Ja umieram, že polovica z nich je Falion :D

//Odmeny rozdané

//
35 kamienkov
30 kvetov - ľubovoľne
1 krištáľ
2* do vytrvalosti

Ďakujem za "quest"

//Haló. písala som niekde, že nenapíšem?!

//Survaki... ludia piste od piatku tu nie som a nechcem zdrzovat

<- Snežienková lúka

Onedlho sme biele kvietky ponechali za sebou a ako chvost šli za tým žilkovaným, keďže akosi sme tak skončili všetci. Neviem aký magický popud ma viedol k tomu nasledovať tú príšeru, no proste som sa zaradil ako poslušná figúrka a ťapkal do lesa opodiaľ, ktorý sa už od pohľadu zdal byť výnimočný - a to najmä flórou. Síce ráno bolo ponuré, no počasie tak geniálne vystihovalo atmosféru.
Preskočil som akurát tak pokrútený, suchý koreň stromu, ktorého listy boli krvavo sfarbené a v normálnom stave by som snáď bol i zaskočený - no teraz mojím jediným cieľom nebol Croatan ale naopak - dva exempláre, ktoré ostali viditeľne pri zmysloch. Nebolo ma treba podceňovať, prebleslo mi hlavou a aj myšlienky som mal značne zatemnené mágiou. Tú svoju som však, na prekvapenie, nedokázal použiť. Toto miesto bolo naozaj čudné, nuž som sa teda spoľahol na seba, prikrčil sa a plížil sa k hnedému s pierkami v uchu, pretože na dvojfarebného mierili viacerí.
Využil som vlastne toho, že čierna vlčica sa prikradla z jednej strany, ja som podliezol pokrútený koreň, odrazil sa zadnými labami a zakvačil sa mu zubami do pleca, pričol som prudko trhol hlavou do strany. Ak bol šikovný a stihol uskočiť, tak tam mal malú ranku. Ak by bol zbrklý a uskočil a tak - tržná rana, ktorou mohol farbiť zvyšné ihličnany vôkol, a som len doňho ešte sotil - čo i cez pokročilejší vek nebol pre mňa problém, stále som sa snažil držať fit - a uskočil stranou obchádzajúc si ho a po očku sledujúc aj jeho súdruha, ktorého som mal chuť zaškrtiť a udusiť len z princípu, že bol dvojfarebný a od začiatku sa zdalo, že chce vlastne prchnúť. Nikam aj keby si zuby vylámem vy prašivci, všetko treba zničiť...

Najbližšie môžem písať až v piatok.