Příspěvky uživatele

< návrat zpět

GALLIREÁDA - Tím v plameňoch /8

<- Lúka vlčích makov

Tie malé kvietky ma aj celkom začínali štekliť na bruchu a miestach na tele, kde som nemal zrovna tri kilá srsti. Bolo to najskôr tým, že som si vsugerovával akúsu predstavu, že sa brodím cez potok, rieku lupeňov, stoniek, trávy a iných vecí, ktoré vždy a všade šteklia, domyslel som si a posledných pár metrov preskákal sťa horský kamzík - le aby som sa už neošíval ako vlk bez kostry schopný všetkých možných i nemožných pohybov, bolo to otravné jednoducho.
Avšak netrvalo dlho, záplava makov skončila a ja som sa ocitol na plošine relatívne bez života. Vlastne všetko mi tak pripadalo. Horšie bolo, keď som dostal doslova slinu na bylinožravce a ich silno tlčúce srdcia opodiaľ. V pokoji sa pásli - hoc len sem tam, čiže skôr sa popásali - a niektorí aj spali. Posadil som sa na chvíľu oddychujúc a pozoroval ich výborne skrytý za hustými trsmi akejsi veľmi dlhej trávy. Len tak postávajú, veľmi málo ich leží, strážia sa a žijú... majú až príliš ľahučký život, rozmýšľal som a celkom nahlas si následne zívol, na čo som stádo vyplašil a musel sa dvihnúť. Kkeby však len dvihnúť. Kopytníci s arozhodli bežať mojim smerom a čo už mi ostávalo, ak nie bežať, keď sa na mňa rútilo strašne veľa kopýt! Kašľať na celú záchranu sveta, teraz je prvoradý môj kožuch a život! Utekal som tak rýchlo ako šiel tok mojich myšlienok. Ako som za sebou počul dupot. Ppredo mnou sa objavovala masa stromov, nuž, mohol to byť fajn úkryt.

-> Zrádcov rem.

GALLIREÁDA - Tím v plameňoch /7

<- Zlatavý les

Ledva žmúriac do tmy som sa ponevieral okolo stromov a aj to len po hmate, žiaľ s tými otravnými kríkmi som už nemal toľko šťastia. Nadával som v duchu aj do éteru a sem tam mnou trhlo, keď som svojim vytím prebudil nejakého tvora, ktorý práve nepatril k tým nočným. Za to z nočných zvierat mi šoky vyvolávalo podivné, tajomné húkanie sov, ktoré mi vždz tak trochu navodzovala divný pocit.
Ale vtáci boli za mnou, kry tiež a aj posledný koreň - o ktorý som si celkom úspešne zavadil labu a spravil tak nemotorný kotúľ vpred. Udrel som si tak ňufák, hlavu, čelo, do očí sa mi dostali zvyšky suchej trávy, hliny a kadečoho. Zavše som si mierne vyrazil dych, takže som ti veľmi ťažko rozdýchaval ešte niekoľko minút po tom. Došľaka, kde sa vo mne vzala nemotornosť? Kedy sa objavila? kládol som si naštvané otázky, na čo som si odpľul do trávy kusy hliny a úlomkov z konárov tých kríkov, nevynímajúc i listy. Poriadne som sa nadýchol a postavil na laby. Vypadol som na lúku, na ktorej sa odohrala kedysi jedna bitka s mojim takmer dvojníkom. Až takto som si spätne uvedomil, že som naozaj akýsi starý, ako ten čas vlastne letí a že som sa zamotal divným smerom.
Na druhú stranu zjavil som sa na otvorenejšom priestranstve. To bolo vlastne fajn. Veď keĎ som sa na to pozreltakto: ani kríku, ani stromu a ba ani prípadného hromu, keby sa mračná vrátia! V lese som aj tak mal pocit, že je tam prílišná tma a taktiež som si priznával, že na mňa isto lezie paranoja. Takéto stavy som nemával, pomyslel som si a pokúšal sa vydupať si v divých, cez deň aj červených makoch nejaké tie provizórne cestičky, ktoré budú schodnejšie.

-> Náhorná plošina

GALLIREÁDA - Tím v plameňoch /6

<- ROnherský potok

Netušil som, či tá náhla tma a tým pádom aj moja slepota je zapríčinená príchodzím rúškom tmy, alebo to bolo len spôsobené tým vlezením na územie lesa a tým, že koruny stromov úspešne zakryli výhľad na oblohu. Kkaždopádne som sa donútil zastaviť a premýšľať. Popri tom ma začalo neskutočne svrbieť na chrbte, až som sa nervózne ošil, či mi na srsti čosi nesedí, nejaký vták alebo čo. Vyzeralo to však, že ak čosi, tak jedine poltergaist, niečo neviditeľné? Dokončil som v myšlienkach. Avšak tento pocit mi navodil nápad, na čo tie stormy sú. Vyhliadol som si mimoriadne tlstý dub s hrubou kôrou a schuti sa oňho obtieral a škriabal sa sťa mačka. Spokojne som si pre seba zavrčal, otriasol sa a pokračoval v kľučkovaní pomedzi stromy rôznych farieb - teda tak sa mi javili, keď ešte na koruny stormov a toto územie dopadali aspoň tie posledné lúče slnka predtým, než zapadlo za obzor, než zmizlo jeho svetlo.
Spokojne som vydýchol. Podstatné naozaj bolo to, že som sa nachádzal už pomerne ďaleko od toho čudného oparu hmly, ktorá skrývala reálne strom. Diabolsky krásny, len čo je pravda. Ako vlk s mágiou zeme som predsa len s tou prírodou cítil a hoci som mal nevraživosť v krvi, už len pohľad na živé, zelené listy ma vedel naplniť spokojnosťou a spríjemniť mi deň.
Okrem týchto aspektov mi však tma naozaj vadila. Zavadil som sa často labou o koreň, ktorý trčal zo zeme, alebo ma vyfackali konáriky krov vôkol. Najvyšší čas vyhľadať svetlejšie priestranstvo.

-> Lúka vlčích makov

GALLIREÁDA - Tím v plameňoch /5

<- Tajomná lúka

Takmer všetky chmáry opadli, no beztak som zostal natoľko paranoidný, že som videl prízrak a vlákna hmly na každom rohu. Moja reakcia bola len rýchle uskočenie a mierne vyplašený pohľad. Netrpel som rôznymi druhmi fóbií, nebál som sa tmy, nebál som sa vydať sa aj do hôr či na nebezpečný lov. No minulosť bola pre mňa tým najhorším, možným terorom vôbec. Veď ani nestála za moc... toľko šťastia pochovali samé katastrofy, povzdychol som si a zavrtel hlavou blížiac sa pomalým poklusom k potoku. Zase sa schyľovalo k večeru a obával som sa, že tieto moje nové paranoje potrvajú aj cez noc - ba čo viac! Určite budú horšie, pretože stačí, že nejaká pokrivená vŕba hodí divný, pokrútený tieň a vlk nevie čo si myslieť, pomyslel som si a na druhú stranu som bol prekvapený sám zo seba. Odkedy sa bojím?
Opätovne som zatriasol hlavou snažiac sa vyhnať halucinácie a zároveň sa aj celý otriasol. Kvapky mi poodlietali z kožuchu, keďže sa mi počas mrholenia a celého dňa pousádzali v srsti ako malé, dekoratívne perličky. Nepotrpel som si na estetiku, bolo to kvôli pohodliu. Takto som nasledoval proti prúdu tok potoka, o ktorom sa tiež zvykli rozprávať bláznivé rozprávky. Napil som sa až však pri tmavých skalách, z ktorých vyvieral. Spokojne som zamručal a pobral sa ďalej.

-> Zlatavý les

GALLIREÁDA - Tím v plameňoch /4

<- Osamelý strom

Laby dostávali veruže naozaj zabrať. Fakt dlhými skokmi som trielil od pekelného územia nasiaknutého mágiou preč. Plánoval som sa zastaviť až na druhom konci Gallirei, nech aj odpadnem od únavy, nech mi svaly horia a trpia. To územie som naozaj nechcel navštíviť znova a čo viac, keďže som pri úteku dotiaľ moc teda nerozmýšľal a ani len som nezapol navigáciu - teda ľudovo orientačný zmysel - tak som sa ocitol na podmočenej lúke s divnými parami všade vôkol. A aby teda nebolo málo, pod každým kusom plesnivého dreva, pod každým kameňom na moje zraniteľné laby čakal nejaký had, ktorý mi akurát "akože v sebaobrane" vyštartoval po mne. Týmto plazom som naozaj neveril a radšej sa pobral smerom k potoku, o ktorom som vedel, že naozaj pitný je.
Svaly mi už skutočne horeli, preto som postupne spomaľoval, pekne plynule, aby som si nijak neublížil. Ešte raz som sa otriasol od nepríjemného zážitku a radšej sa obzeral len po lúke. Moc tu teda nebolo toho ani len k lovu, nuž som len zvesil halvu nižšie k zemi stopujúc pachy a prípadný pach večere, ktorý by stál za tú námahu ho naháňať. Beztak som už akosi stratil aj náladu na čosi iné, než bezcieľne sa ponevieranie. Prestal som si dokonca aj užívať okolie, hlavu som zodviho, len aby som cvakol ubami po nejakom otrvnom hmyze, ktorý sem tam vietor odfúkol mne priamo k očiam.

-> Ronherský potok

GALLIREÁDA - Tím v plameňoch /3

<- Ohnivé jazero

Územie takmer prázdne. Labky mi zospodu šteklila len tráva, ktorá už neihrala veselou zelenou farbou, pretože aj my vlci sme pocítili silný nástup jesenného, sychravého počasia. Nesťažoval som si, vďaka tomu ochladeniu som mohol konečne dýchať a navštíviť teda aj tieto južné oblasti. Počas sparného leta som edokázal ani len poriadne dýchať, vzduch ma pálil v pľúcach. Takto bolo vonku pomerne vlhko - keď teda ešte pripočítam dážď tak super vlhko-mokro - a nehrozilo, že by nastúpili tie moje pľúcne nepríjemnosti. Žiadne problémy, je mi dobre.
Našiel som si vyšliapané cestičky v tej tráve a kríkoch a blížil sa naozaj ku stromu. Bol veľký a monumentálny, akoby pán juhu. Videl som však len tú košatú korunu, lebo odrazu som nevidel šero, večer, nočnú tmu. Oocitol som sa sám v hustej hmle. "Haló?" ozval som sa. Nič, neprichádzala odpoveď.
A potom, niekde v epicentre najväčšieho zhustenia tej hmly som začul hlasy, zavýjanie - plačlivé, bolestné. Podlomili sa mi nohy, a to doslova. Klesol som na zem, zakrýval si uši labkami, tuho držal oči zavreté. Savior! Savior! Alfa, pomôž nám...! Desiatky vlčích hlasov z útrob mojej minulosti. Kričali o záchranu. Posledné slová pred smrťou. A ja som precitol, zreničky rozšírené, plytko a rýchlo som dýchal a driapal sa po bruchu smerom, ktorým bol predtým ten strom. Pomstím sa mu za nostalgiu a trápenie. Vyštval si Alfu z lesa a raz ťa dostihne... Lapím ťa a zadrhnem ty parchant, ozývalo sa. Už som cítil naozaj hlbokú frustráciu, nuž som sa zdvihol a skočil do prázdna.
Prekvapivo som sa pregúlil dfo mäkkej, zelenej trávy a na nos mi sadol motýľ. Zmätene som sa postavil, otriasol a díval sa odrazu na prekrásny strom. Bol tu všade vôkol blahobyt. No ja som bol tak frustrovaný zlou skúsenosťou s hmlou, že som stromu venoval len neveriacky pohľad a tryskom sa hnal preč.

-> Tajomná lúka

GALLIREÁDA - Tím v plameňoch /2

<- Stredozemka

Dobre som si pamätal, že tu nejaká vodná plocha je. Toto jazero vtedy u nás vo svorke nebolo príliš obľúbené a čo som sa dopočul, tak ani u iných vlkov. Teraz na jeseň som však vedel, že si stále drží podozrivo príjemne-teplú teplotu a bolo možné skrátiť si takto trasu. Chcel som sa vlastne aj pôvodne napiť, ale odradili ma najskôr slizké riasy červenohnedej farby, ktoré plávali sem tam po hladkej, vodnej hladine. Nechutné.
Síce som škrípal zubami no aj tak som to vzal rovno skrz jazero, neďaleko od brehu. Za tie roky som vedel, že sa toľko toto územie nezmenilo, že je jazero pomerne plytké. Voda naozaj ako aj podľa očakávaní nebola ľadová, ale celkom príjemná. Mať rád vodu sa tu vyvalím a nepohnem nikam, horký prameň proste! myslel som si žartom a zaberal labkami brodiac sa skrz plytčiny na druhý breh, sem tam som musel aj zaplávať ale to naozaj výnimočne. Čeľuste som držal veľmi pevne zovreté, aby sa nestalo, že nejakú tú slizkú, pofidérnu vec aj zlhtnem. Tá predstava vo mne vyvolávala dávivý pocit, na čo som len zavrel oči a konečne vyliezol z vody. Mocne som sa otriasol a trošku ľutoval, že nemám mágiu ohňa - vedel by som sa tak zohriať. Nikdy však nebolo mojou prioritou vládnuť všetkým živlom, takých vlkov nemám rád, nezdokonaľujú sa, netrénujú telo ani myseľ, zamyslel som sa nad touto dobou, kde som bol ako malý chrúst, ktorý by reálne nezložil žiadneho vlka. A aj som tak trošku dúfal, že ma žiadny boj počas tejto záchrany krajiny nepostretne. Nebol som vyložene senior, ktorý už presčasuje svoje roky života, no starší som bol a pocítil som to aj na reflexoch a najmä obratnosti.
Zdvihol som hlavu, prestal sa ľutovať a začal brať tento výlet celkom pozitívne. Určite to totiž bude mať vplyv na kondíciu, pľúca, srdce a tak ďalej, iné fyziologické výhody. Teraz ma však zaujala obrovská koruna stromu. Ak som si dobre pamätal, tak nič také tu nebolo. Zvedavosť bola momentálne môj vodca.

-> Osamelý strom

GALLIREÁDA - Tím v plameňoch /1

Ako som si aj myslel, biely chvost sa mi kamsi stratil. A máš to, si zase sám, povzdychol som si a na okamih sa zastavil. Nos ma štípal od toľkých pachov, ktoré som tu cítil, no beztak fúkalo tak silné vetrisko, že čoskoro som necítil nič. Vietor bol na jeseň až príliš studený a aj to, že slnko sa pomaly poberalo za kopce mi nehralo do karát. V noci sa veru vlci hľadali ťažšie. Na druhú stranu mal som možnosť asi aj posledný krát preskúmať krajinu. Predtým, než naozaj ľahnem do tej jaskyne v Narvinijskom lese a už sa odtiaľ nepohnem.
S novou chuťou objavovať som preskočil zopár skál a brodil sa žltou trávou smerom kamsi na juh. Predsa len aj hoc po krátkej vzdialenosti od cestičky v lese mi vyprahlo. A tá voda v potoku aj tak vôbec nestála za to, zamyslel som sa a zastavil. Obrátil som sa krkom na les ležiaci na úpätí malých hôr. Bol som tam prednedávnom, sídlila v ňom svorka vedená mojimi priateľmi, ba čo viac, rodinou. Neskôr určite prídem, chýbate mi, prebleslo mi mysľou, na to som však zodvihnutú labku spustil na zem, zabral do ďalšieho kroku a celkom odhodlane napriek samote sa vydal smerom k jazeru, o ktorom som s určitosťou vedel, že tam stále je. Na rozdiel od môjho milovaného lesa... toho niet, trošku som posmutnel, pretože táto vlkmi známa pláň mala po rokoch obrovské rozmery, keďže z našej mapy Gallirejskej sa nadobro vymazal jeden malý les, ktorý bol domovom nie práve najmenšiemu počtu vlčích duší.

-> Ohnivé jazero

V podstate som sa nič nové nedozvedel. Ani len môj žíhaný syn netušil, čo sa tu deje, proste sa držal prvej skupinky, ktorej sa ráčil spýtať. Trpko som si povzdychol a venoval tmavej vlčici s hnedými prelivmi v srsti trošku nevraživý pohľad. Ak sa ti nepáči, že ktosi má na predných nohách viac jaziev ako kože a srsti, rovnako na tvári, tak na mňa nezízaj, drahá.
A áno, aj starí vlci tu sú a majú šediny, myslel som si mimoriadne sarkasticky a nevrlo. Všetko to bolo len vzhľadom na situáciu, pretože sa mi spoločnosť priečila.
Nno kde tu sa odrazu ozval hlas, akýsi červený bod, ktorý apeloval na záchranu sveta, našich kožuchov, inak povedané zas dookola vtipy tejto krajiny a života so smrťou, ach som na to starý! dokončil som v duchu ponosujúc sa ako správny - takmersenior. Bolo to teda asi jediné riešenie a snáď i rozumné vytvoriť mnoho malopočetných skupiniek, nakoľko keby máme spolupracovať v počte 30 a viac, asi by sme sa sami skántrili od hádok. Nuž som venoval tichý pohľad hnedej a následne bielej vlčici, ktorej srsť bola pretkaná sivou, pretože tá sa jej lepila akosi na bok.
Moja dvojica bol rozhodne teda Sigy. "Nemám tušenia, do konca života týchto fórov od našej krajinky zažiješ ešte mnoho," zavrčal som nevrlo nie voči synovi, ale voči šialenstvu, ktoré sa tu opätovne dialo. "Ale áno, videl som to," dodal som miernejšie, trošku sa zastavil, žmurkaním zahnal kvapky vody, ktoré sa mi nazbierali na tvári z mrholenia. Vyhľadal som vlčice pohľadom. "Dámy," pokynul som obom vlčiciam trošku slušnejšie a nechal syna vo vedení, zatiaľ čo ja som tvoril chvost.

-> Vesničko má...

//Oceňujem nápaditosť a obdiv, že sa ti chcelo striedať veľké a malé písmená :D

Neznámo ako som sa ocitol na pláni, veľmi známej a až ma zabolelo, keď som východným smerom nezbadal vrcholky stromov Klímového lesa. Zabočil som sem najskôr z nostalgie a množstva vlčích pachov, ktoré ma sem takpovediac nalákali. Naozaj sa to tu začalo akosi zoskupovať čo mi prišlo divné.
Prikrčený som obiehal lúku skoro po hraniciach a vetril na pachy. Prekvapený som zostal až po tom, čo som uvidel a ucítil zároveň syna, ktorý sa nedávno pridal do našej svorky. A čo viac, aj Lucy k tomu. Nevedel som kam skôr bežať,no napokon to vyhral Sigz, ktorého som hned zaznamenal v prítomnosti bielej vlčice. Bez váhania som sa k nemu dostal ledv lapajúc dych. "Prečo ste všetci tu?" dostal som ledva zo seba a obzeral si predstavenstvo kožuchov tých najrôznejších farieb.

//Nemám na nič dlhšie čas

//Musím odísť kvôli akcii

Akosi zostali mĺkvi. Nedbal som teda a len dokončil prácu po časť lesa, kam som s mágiou zájsť vlastne mohol. Medzitým som si mohol povšimnúť určitú nevrlosť zo strany Ashe, nad čím som len pretočil oči. Drahá, nerozumieš čo bolo a aj keby, radšej som prerušil tok myšlienok a zameral sa na priateľov. Nnohy ma akosi ťahali ďalej a zvlášť , keď som tu očividne moc vítaný nebol. Plus som si spomenul na béžovú vlčicu, ktorá bola síce priateľkou nás všetkých, no na mňa jednoducho a akosi zanevrela. "Počujte, prídem ešte, no nerád by som drankal Meadow na nervy, idem si zaloviť a zastavím sa," žmurkol som po oboch Alfa vlkoch a nechal im obom vyrásť pri nohách atypické, biele ľalie. A aby sa nepovedalo, tak aj slečna vlčica s fialovou šatkou si zaslúžila zopár fialiek.
Len som zašvihal chvosotm, preskočil kmeň a po vlastnej cestičke z trávy a utekal lesom. Proste ma chytil pocit, že treba ísť.

-> Stredozemka - cez šakaliu and whatever kadial

Ich podriadená hovorila tiež strašne zvláštne, avšak aspoň mi to ako tak objasnila, hoci... fakt, že je tu neporiadok vidím aj sám a to, že neviete prečo hovoríte divne... to nevie nikto, myslel som si svoje a len z čistej slušnosti proste prikývol. Otriasol som sa od blata ako som skočil k Elise a privítal sa s ňou a trošku si aj ponaťahoval chrbát.
Ako som počúval Elisinho partnera čiernej srsti, popri tom sa časť môjho mozgu koncentrovala na vrodenú mágiu, ktorá sama začala naprávať škody spôsobené počasím. Polámaným kríkom dorastali nové vetve namiesto starých, konáre stromov sa tiež regenerovali a miestami, mimo vychodených chodníčkov od členov svorky, sa tvorili v zemi praskliny, do ktorých stekali prebytočné potoky vody, ktoré stekali skrz les z hôr. Z pôdy sa začínala zelenať nová tráva a čoskoro okolo nás vznikla malá, lesná mýtina - plná zelene. Tento psotup porkačoval lesom....
"Kessel si tam založil s bielo-čierno-modrou vlčicou Scaritou svorku, žiaľ je nezvestný,
ušiel a nikto ho už veľmi dlho nevidel," podotkol som smutným hlasom, pretože hnedý, veselý vlk bol i mojím priateľom a moji potomkovia toho vlka mali veľmi v obľube. Koniec koncov sa aj o nich staral, premýšľal som a sem tam skontroloval výsledky mojej práce s mágiou. Privodilo mi to mierne dejá vue - pretože túto procedúru ma už Elisa videla robiť, vtedy po veľkej potope.
"Nemá sa mi dariť v čom, beztak prijali starého, šedivéhjo vlka len kvôli dlho prežitým rokom a skúsenostiam, môžem na lovoch učiť mladých... ale moje pľúca na to už nemajú," rozkecal som sa kvôli kamarátke, pretože toto jej nenápadné podpichovanie - len nebuď samotár! - mala v obľube. Nno ja som sa aj tak pomaly ošíval, nevydržal som nikde moc dlho. Ešte mi tak došlo, že sa môžu cítiť dotknutí, že som sa nepridal k nim. Skenoval osm pohľadom Arciho aj Elisinu tvár, ako keby som počul tie myšlienky. "Ste moja rodina a vždy budete bez ohľadu na to, kde sa túlam. Asgaar je už pre moje kosti ťažko priestupný a hlavne stále je tu na mňa moc teplo," riekol som a poukázal na hrúbku mojej srsti, ktorá aj v lete pripomínala mamuta z antarktídy. Keby také boli.

//Ale ono on je dobry kamos a prehliadnes to

To, že hovorili naopak som si veru všimol. Chvíľu mi trvalo, kým mi myseľ spracovala slová a preložila ich, no zvládol som to. Elise som opätoval trošku zmätený úsmev a pochopil, že ich členka svorky sa volá Ashe, na čo som pozrel na ňu. "Vysvetľuj," ozval som sa jej smerom možno až príliš autoritatívne a hrubo. Nedbal som však teraz na slušnosť. Nebola to ich Beta, čiže postavením sme si boli skoro rovní. Na to som si ju prestal všímať, len čo som pleskol chvostom o skalu, na ktorej som sedel. Postrehol som Elisino skúmanie mňa, na čo som sa uškrnul, ponaťahoval sa a pomerne elegantne skočil priamo do kaluže blata vedľa sivej Alfy. "Starnem, nič viac," odpovedal som jej na nevyslovené myšlienky, hoc som neprepočul ani jej otázku. Obišiel som si vlčicu a po očku žmurkol na Arca, aby si nemyslel, že je to niečo iné, než sa mieni zdať.
A na to som Elise prehrabol nosom krk až po šiju, cez hlavu a líce, a priateľsky zavrtel chvostom. Považoval som ich oboch stále za rodinu a ona bola snáď asi aj moja najlepšia priateľka. "Pridal som sa k vlkom v Narvinijskom lese, potrebujem miesto, kde dožijem," riekol som sivej vlčici bez štipky humoru. Úplne vážne. "Mala by si si dopriať trochu pohybu aj mimo les, poznal som ťa ako silnú vlčicu," rýpol som si do nej a štuchol jej do ochabnutého svalstva na pleciach. Na to som sa proste vzdialil a obrátil sa na Ashe, či mi to skúsi objasniť. Rád by som vám pomohol, ale neviem, čo sa stalo...

//Nepochopila som poradie, tak jeden raz drzo preskakujem :D