Příspěvky uživatele

< návrat zpět

<- Stredozemná pláň

Cítil som z našej bielej spoločníčku ešte určitú neistotu, no veril som, že čoskroo vyprchá. Zimu som mal nadovšetko rád, len predsa len bola pravda, že Narvinijský les bol krajší v letnom období alebo na jar - v rozkvete.
Ocenil som Sigyho prevzatie iniciatívy a velenia, hoci som sám vedel, kadiaľ ísť. Nemal som síce predstavu ako prekonáme kaskády v tomto mrznúcom počasí, ke´d sa všade všetko šmýkalo, no snáď si poradíme. Ako sa ukázalo, žíhaný bol vcelku šikovný vlk. Mal by som byť patrične hrdý, hm? pomyslel som si a klusal o troch nohách všelijak vpredu určujúc tempo - keďže ja som tu bol ten kripel. (//trošku zamiešavam reálne zvyky, že starý a chromý určí tempo skupiny) Iste, príjemnejšie bolo ísť po vydupanom chodníku od Sigyho, no šiel na môj vkus prirýchlo a ta boľavá noha mi nestačila so zvyškom láb. Taktiež som nemal chuť mu vysvetľovať, že mám problémy s dýchaním a celkom vážne, ak to preženiem.
Venoval som synovi len neprítomný pohľad, ktorý nasvedčoval tomu, že som ešte sekundu vzad bol celkom zamyslený. Pýtal sa ,ma, či máme v lese úkryt. Skoro som sa rozosmial, no napokon z toho celého bol len kašeľ. "Priamo v srdci lesa máme malé pohorie, v ktorom je spoločný, jaskynný komplex. Áno, jaskyne sú studené, ale komu by sa chcelo hrabať noru v zamrznutej zemi, že" riekol som mierne skepticky a zamračil sa. Nepremýšľal som nad nejakým teplom, mne bolo dobre.
A keby len mne! Luna očividne sneh milovala, pretože nie len, že to potvrdila slovne, no pobehla si bokom a užívala si snehovej nádielky v podobe váľania sa. Vlastne bola potom trikrát väčšia, čo sa na ňu nalepilo snehu až som neudržal drobný úsmev. "Nápodobne Luna, si zo severu?"
Fíha.
Asi prvý raz, čo som mal iniciatívu komunikovať a sám od seba ja. Ale nie, zaujímalo ma to, pretože obľubu v zimné obdobie mal zriedkakedy južan drobnej postavy a ona teda nebola taká útla. Odkiaľ by mala bielu srsť?

-> Kaskády

Vresoviste, kamemne pole

Spoločný návrat som si na sever pamätal, no ako som sa vlastne ocitol kdesi stratený v myšlienkach... to vôbec. Sám, ako inak. Snívalo sa mi alebo to bol ďalší magický vtip tejto krajiny? Smrť bola príčinou? Stopercentne bola odpoveď ukrytá a ja som tu vlastne len tak tápal, mal pocit, že sa vznášam niekde, kde ani gravitácia nemá hlavné slovo. Sny bývajú také, teda, aspoň tá väčšina. Stratený vlk v imaginárnom priestore – ktorý našťastie, vďaka mojej chabej fantázii – nebol natoľko divný, nereálny a šialený, že by z toho mohlo prepnúť aj mne. Stále však na tom bolo najhoršie, že som bol sám – a to presnejšie – úplne opustený. Spoločnosť mi chýbala a to som ju pritom nemal rád, tieto stavy – akonáhle som zavrel viečka a položil si hlavu na labky – odrazu prázdno a tma. Samozrejme, veď je to logické, že bude tma, keď zavriete oči, že? Skutočný predpoklad ale je, že tú tmu nevidíte, no v mojom prípade to bolo akoby som sa prebral, bol stále v mdlobách a všetko videl, zároveň však nič.
Snáď som sa cítil po znovu otvorení očiek aj vyspatý a svieži, no toto bola nočná mora – prechádzať sa ani neviem kde, hľadať netuším čo, naháňať sa a behať, no hrôza. Súcitíte so mnou? Smejete sa mi? Sa smejte, aj to vás prejde, možno to raz uvidíte mojimi očami.
Sabotáž na moju osobu, to bolo ono! Sekunda stačí na to, keď si ľahnem, zložím hlavu na labky a zavriem oči, aby som sa ocitol tu. Sníval som mnoho krát, no ani jeden z tých nocí plných snov som vlastne nemal rád. Spomienky sa mi vracajú až priveľmi často a s obľubou; však kiežby boli aspoň príjemné.
Slová mi boli zbytočné aj tentoraz – nepomohli, neprivolali nikoho a jednoducho ma tu nechali. Stopy zmizli a ja som vytváral nové ako sa mi labky dotýkali zeme a napredovali niekde... kde som to vlastne? Spomenul som si. Sníval som. Síce toto putovanie nemalo zmysel, no vždy som sa nádejal, že to skončí, že pochopím aký to malo všetko zmysel. Sny musia mať nejaký význam, či sa mýlim? Stačí už len dokončiť večne opakujúcu sa púť, otvoriť oči a počkať na ďalšiu noc, v ktorú ma toto všetko znovu dostihne...

<- Vesnička

Hoci to možno vyzeralo, že sme náborový tím menom "otec & syn", nebolo tomu tak. Ja som sa vlčici, ktorú som vďaka tomuto športovému ošiaľu spoznal len zdôveril, kam máme namierené a Sigy by určite rád ocenil aj inú spoločnosť, než svojho večne mrzutého otca.
Tentoraz tak nebolo. Kým sme boli v tom druhom svete, tu bolo toho snehu omnoho, omnoho viac. Než som to stihol zastaviť tak som veselo zavrtel chvostom, čo som, samozrejme, hneď stopol a len som si odkašľal kým som sa dovliekol k boku žíhaného vlka. Presvedčoval akurát Lunu, že sa nás báť nemusí, na čo som pretočil očami. "Alfa je vľúdna, staršia vlčica, nie je nás tam moc, no ďalšia krv sa zíde... a tebe úkryt, napríklad," žmurkol som po bielej vlčici a bez akejkoľvek prestávky som sa vydal priamo na sever. Pekne po pamäti. Odtiaľto som tam chodieval nespočetne krát. Vlastne som sa aj obzrel. Vyzeralo to, že len kontrolujem stav posádky a či sú za mnou, no v skutočnosti moje zelené oči mierili niekam ďaleko za nich, kde boli len pláne a malá, kľukatiaca sa rieka. Ani stopy po lese. Nič po tebe neostalo. To bol domov, povzdychol som si, zvesil hlavu a snažil sa nájsť nejaký schodnejší chodníček v snehu od iných vlkov, ktorí tadiaľto nedávno prebiehali.
V kostiach som cítil, že čoskoro bude snežiť, že teploty v noci budú celkom kruté, na čo som zrýchlil do poklusu, hoci s tou boľavou nohou to vyzeralo aj komicky. Nnešlo mi do hlavy, odkedy rozumiem počasiu, pretože niečo mi dávalo naozaj silné tušenie, že sneh ešte len príde. Pripisoval som to najskôr starobe. Taktiež som sa nadéjal, že Sigy naviaže rozhovor, nakoľko ja som moc výrečný nebol.

-> Midiam

Ale áno

To sa fakt človek bude musieť trepať cez pol sveta :c

//Neviem síce, na čom osud fičí, ale ja chcem tiež! :D

Obdržali odmeny:

Arris
Jinks
Newlin
Noktisiel
Razzaki
Amaya
Launee
Litai
Setia
Mojo
Allairé
Lucy
Tailla
Bellray
Riveneth
Storm
Blueberry
Izar
Logan
Clawdia
Maple
Sigy
Luna
Wolfganie
Falion

Ak sa v tomto zozname nenájdete a zúčastnili ste sa galireády a máte nárok na odmenu, prosím ihneď mi píšte vzkaz. Taktiež to platí v prípade, že ste nedostali všetko,
čo ste mali alebo niečo nesedí a nie je v poriadku. *čokoládu za pridelenie odmien tiež horlivo očakáva*

Bannery hanby:
Kallenjano
Lothiel
Cernun
Sírael
Winter
Sallaré
Coffin
- bez nároku na odmenu

~Savo

Nebavili ste sa s tlapkou, ktorá odmeny pridáva *feeling dissapointed* Ktoré hviezdy doplniť? Ak chápem na maximum tak max počasie

Ja som mala záujem vždy, len nevydalo ???? Platí aj teraz a buď sa budem vediet prispôsobiť alebo nie. Ako slovenka som za Brno.

//Odmeny máte rozdané, ak je niekde problém, píšte vzkaz.

<- údolie morény a náhorná plošina

Cesta späť bola akosi prechodnejšia ako tá prvá, ktorú som absolvoval tam v snahe nájsť bielu vlčicu so sivou hruďou. Spokojne som si odfukoval hoci občas ma premohol kašeľ a ja som musel zastaviť a nadýchnuť sa. Na druhú stranu sychravé počasie malo dobrý vplyv na priedušky, vzduch bol svieži a mne sa napriek súmraku šlo dobre. Ba dokonca aj po tom, čo padla tma. Mal som to jediné šťastie, že som tunajšie pláne, lúky a aj lesy poznal tak dobre. Prakticky by moje oči mohli aj oddychovať zavreté a ja by som už nejako trafil - teda možno s malou ujmou nejakého úrazu následkom zakopnutia. Hehe. Každopádne len nasledovať to kvantum pachov nebolo ťažké a ocitol som sa na pláni hľadajúc oheň alebo to divné miesto, kde sa vchádzalo do magickej oblasti, cez ktorú sme predtým s Lunou bežali. Tam sa mi stratil aj syn, no nie?

-> Vesnička

<- ?

Z podivných a tých najzvláštnejších lesíkov som zrazu schádzal dole kopcom skrz rozľahlú lúku. Ešte aj teraz, v čase pokročilej, sychravej jesene mi laby šteklilo množstvo kvetov. Boli síce povädnuté, no beztak tu boli. Ako vlk vládnuci živlom zeme som sa tešil tomu, že je takýchto miest v krajine viac, no nedokázal som si naplno vychutnať putovanie, keďže som stratil Lunu, nevedel som, kde mám syna. Jediné riešenie trápenia a nezmyselného hľadania bolo vrátiť sa. Stredozemná pláň? žeby? Minimálne tam nájdem niekoho, kto by mi poradil, pomyslel som si, zhlboka sa nadýchol a pomaly skákal po trávnatých kaskádach dole.
Bola to poriadna rozcvička na večer a nechcel som tu visieť cez noc - nedaj vlk by sa objavil taký kráter, ako na severovýchode. Ta, keby som zahlušil do takej prepadliny, zrejme by ma nenašiel nik, ani len drobný hmyz, možno tak mŕtvy, ktorý by padol za mnou. Takto som pekne zišiel do údolíčka a mieril zase hore.

-> Stredozemka (cez Náhornú plošinu)

//Neyteriiii - bellray halo? :D

GALLIREÁDA - Tím v plameňoch /9

<- Náhorná plošina

Aj sa mi nezdalo, že by som bol tak rýchly, že dupot kopýt čoskoro prestal, ale asi to bola rpavda. Alebo som možno práve vbehol do zakázaného územia, niekam, kde to je veľmi nebezpečné aj pre tie tupé jelene. Asi by som ich nemal urážať už sa môže stať, že do konca tohto biedneho života žiadneho neulovím, pomyslel som si a kyslo sa uškrnul. Sák seba som deprimoval a paranoje z každého tieňa v tomto lese to moc neviedli k lepšiemu.
Kkeby však bol deň, určite by aj moje psychické rozpoloženie bolo na inej úrovni a aj by som sa snáď lepšie cítil - teda možné je všetko. Ba ani som nevnímal mimoriadnu rôznorodosť v tomto lese. Naozaj som preskakoval kríky také, že skoro ani raz sa neopakoval druh. Jjeden ma dopŕhlil, druhý dopichal, tretí mal tak malé lístky, tak husto zoskupené, že ma len pohladkali a bol to vlastne nežný dotyk prírody, ktorý bol dobrý, fajn, prijateľný. Celkom som mal radosť z takéhoto výletíku na dlhé trate. Vyvetrám sa, spoznám nové územia,
dúfam aler, že nikoho nestretnem, potichu som sa zasmial a ostražito postupoval lesíkom. Počul som šuchot lístia, šum vetru a aj nočné zvieratá, ktoré sa rovnako obozretne ako ja pohybovali lesom. Radšej som sa prikrčil a sledoval cestu po vlčom plus skúmal tunajšie pachy. Zarazilo ma takmer hneď, ako som narazil na Luninu stopu. Áno, bola to ona a nedávno. Vybral som sa jej smerom - aspoň som si to myslel.

-> Údolie morény