Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Stačilo prejsť len pár krokov, obísť ju, skočiť po nej odzadu... Lenže to by sa údolím nemohla začať niesť ozvena niečieho hlbokého hlasu. Zviera sa vyľakane vystrelo a v ten moment sa nám stretol pohľad. Zviera sa však začalo krútiť ako v posmrtnom kŕči, nedobehlo ani ďaleko. Lasica mala zrejme bolesti a ja som len nechápavo zavrtel hlavou, kým som toho využil a zlomil jej väz.
Príchodzieho som ignoroval. Ako by som sám nevedel, že mám ísť preč, no čo, aspoň tu majú alfáci spoľahlivých ochrancov, pomyslel som si a odtiahol si lasicu ďalej údolím k plochým balvanom. Vyvalil som sa na jeden a začal tvora rozoberať, pričom mi krv zafarbila tlamu aj predné laby. Až po tom, čo som mal aspoň dve sústa v sebe som lenivo obráril hlavu a prižmúril oči kvôli prudkému slnku, ktoré kraľovali azda len nad údolím a lesom. "Vďaka za upozornenie," húkol som po ňom naspäť a skryl prekvapenie, že je to pomerne mladý vlk, nedosratený súdiac podľa menšej hlavy a nerovnomerne narastených labiek. Venoval som sa však ďalej obedu.

//Asgaarský hvozd

Obišiel som cestičku do ich jaskynného komplexu a zároveň neskôr aj dvojicu vlkov, ktorí boli mimo ostatných a o ničom sa bavili. Mohli si všimnúť akurát tak špičku hnedého chvosta, keď som zmizol v krovinách asi desať metrov od nich. Pokračoval som proste stále do kopca a napokon nasledoval terén, keď sa začal zvažovať do údolia. Kopal som do náhodných kamienkov, ktoré sa mi pritrafili pod labky a nezaujato ich sledoval v púti dole z kopca. Aké by bolo jednoduché len tak padnúť... a veď aj bolo, kyslo som sa uškrnul a zamieril si to po sluchu za zurčaním tenkého prameňa vody, ktorý sem stekal z kopcov a rozlieval sa v údolí v pdoobe malých mokradí. Počasie sa však znenazdajky zmenilo na slnečné. Oblaky zmizli sponad celého Asgaaru aj údolia a kožuch mi vyhrievali slnečné lúče, ktoré sa intenzitou podobali na neskoré leto než na príchod zimy. Hm? Čo to zas... Mohol som sa akurát tak diviť. Pocítil som slabú únavu a nadobúdal pomaly presvedčenia, že niečo so mnou a mojimi magickými schopnosťami nebude tak úplne v poriadku.
Pohľad mi však padol na mrštné telíčko s bledým kožuchom. Vyzeralo to najprv ako nevinný koreň kríka, pod ktorým to bolo, no zaostril som na pár čiernych očiek, ktoré v mláke pozorovali nejaký pohyb. Ja som ho nevidel, moje oči videli len lasicu na love, ktorá sa mala stať mojim obedom.

//rieka Mahtae - južná časť

Mieril som si to najprv trošku nezmyselne na juh, no nakoľko ma neprestával štípať nos od dymu usúdil som, že to asi nebude vhodné pokračovať. Nezdalo sa, že by les v dohľade nebol ponorený v štipľavej hmle, a preto som napokon bezmyšlienkovito išiel hľadať nejaký bod na rieke, kadiaľ by sa dalo prejsť. Vhodným miestom by bol aj bobrí ostrov, pretože som tam našiel hrádze. Kašľom som azda všetkých pracantov odohnal, hoci ich na bielom svetle bola len hŕstka. Ani som sa neunúval ich loviť. Žalúdok som mal beztak stresom z nadchádzajúcich udalostí stiahnutý, takže som na potravu ani nemohol pomyslieť.
Len som opatrne prehopkal po mokrom dreve na druhý breh, len čo mi laba s bielou ponžokou skĺzla do studenej vody, keď sa mi pri záverečnom kroku hnilé drevo prelomilo pod prstami.
Asgaar mi bol vždy tak nejak polovičným domovom, ktorý sa aj teraz blížil. Vrátil som sa teda k pôvodnému plánu vyvolať paniku, no zároveň som nemal chuť s niekým tráviť čas. Pri vode som si z tváre a zvyšku tela zmyl hlinu, z ktorej Život vymodeloval moju novú telesnú schránku a ani mi nenapadlo sa zaraziť nad tým, že mi z tváre zmizla všetka strieborná srsť. (//nevie, že je na ňom vidieť omladenie od života)
Radšej som otupeným a unaveným pohľadom pozoroval sýkorky a malé vtáctvo, ako sa preháňalo korunami stromov a sem tam zobalo čosi v popadanom lístí. Kráčal som členitým terénom spočiatku priamo cez veľkú časť lesa, no zavetril som skupinu vlkov neďaleko, a preto som sa vydal nazad na severnú hranicu. Rozhodol som sa prejsť ďalej smerom k horám, kde by som našiel pokoj až si domáci vybavia lovné a iné svorkové záležitosti.

//Ellisino údolie

//Dlhá rieka

Vzduch od rieky mi aspoň pomáhal s dýchaním, kým som sa teperil ďalej kamsi na juh. Absolútne bez premýšľania. Kašeľ však nechcel ustúpiť ani keď sa krajina vôkol mňa začala meniť. Ubúdalo skalnatých stien a kopcov, teraz som sa naopak mohol dívať aj na stromy.
šum vody pôsobil upokojujúco. Dokonca natoľko, že mi vymazal na chvíľu z hlavy čerstvé spomienky. Bude zaujímavé zisťovať, či to nejako nepokazilo psychiku... Ale koľko tráum môže ešte mňa postihnúť? Bavil som sa na vlastný účet. Bolo to isto lepšie ako smútiť a nervovať sa, že som prednedávnom skončil fakt tragicky.
Na moment som sa zarazil, keď mi do oka padol starý hvozd na druhom brehu. Sotva niekoľko desiatok skokov, no les bol aj tak na dosah. Mám...? Díval som sa prázdnymi očami a premýšľal, či by bolo vhodné im ísť oznámiť zlé správy. Ale v posledných dňoch sa udialo toľko zlého, že som sa nejak nechcel znova do tejto siete zamotať. Moje laby tak rozhodli za mňa pokračovať kamsi úpolne inam.

//Asgaar

//Snežné hory?

Dym, ktorý sa mi snažil usádzať v pľúcach ma značne brzdil v postupe. Nie len, že som kašľal viac ako obyčajne, no k tomu sa mi diali čudesné veci. Tu a tam ma potkol koreň stromu, o ktorom by som pred skoro pádom prisahal, že tam nebol. Potom som zahučal do akejsi prepadliny, ktorá tam tiež nebola na tráve predo mnou! Sprevádzali ma magické výkyvy, ktoré som si spôsoboval nevedomky ja sám. Mohlo za to telo z hliny, ktoré som chcel dať aspoň po vizuálnej stránke do poriadku - pretože teperiť sa s kilami blata naviAC Na sebe fakt putovaniu neprospeje.
Problémom bolo, že hnusný dym z ostrova už sa dostal aj ku korytu Dlhej rieky. Lenže čo teraz? Udusiť sa tu nemá zmysel, keď som Smrti tak šikovne utiekol. Hľadať syna taktiež nie, nedostanem sa tam. Varovať snáď známych pred blížiacou sa katastrofou? A čo tým zmením?
Zahĺbený do seba som sa ani veľmi nezdržoval pri vode. Na dostupnom mieste som si umyl laby aspoň, no dym ma veľmi rýchlo vyštípal preč.

//Mahtae - juh

//Kaya s Maeve po ceste domov objavia jamu plnú drahých kamienkov a mušlí... za aktívnu, dlhodobú hru a Kayinu neskonalú trpezlivosť To je mix cenin, kto to tu asi zabudol?

//Snežienková lúka (cez Ľadové pláne)

Nevybral som si zjavne ideálnu trasu na výlet v novom tele. Aj cez ľadové pláne sa prevaľoval dym, v ktoprom sa naozaj nedalo existovať. A keď som si predstavil, že túto záhadu išiel riešiť môj syn, jeden z tých najlepších, s tou bandou babrákov, uropbilo sa mi mdlo. Zadok mi padol do snehu, ktorý by som si za iných okolností užíval, pretože koniec koncov mohol to byť ten posledný; posledná zima. Vek som na večný spánok rozhodne mal.
Čo tam s nimi bude robiť? Čo ak sa jemu niečo stane? Bol zázrak, že vyviazol tým zvieratám, chudák, dumal som a frustrovane zavyl, počúval vlastný hlas ako sa šíri pláňou, kým ho neodniesol vietor. Skúšal som dokonmca aj skákať po ľade, ísť až na okraj k moru, no všetko bolo nadarmo. Neulomil sas kus ľadu, ktorý by ma odviezol na ten ostrov. Mal som si asi vážiť druhej šance, že som mohol žiť. Ale )ďakovať tomu vlkovi až na juh teda nepôjdem, odmietol som ísť navštíviť života, ktorý mi zrejme vytvorilk z hliny nové ja.
Dusil som sa ešte chvíľu a pochodoval po ľade, dvakrát si aj nabil nos. Namočil som labu do mora, no bolo tak ukrutne ľadovéí, že kým by som zvládol preplávať pár metrov, najskôr by som umrzol k smrti. Zavše ma pálili pľúca, takže som naposledy zavyl, zúfalo, tiahlo, smerom ku koncentrácii dymu kdesi za morom. Nemohol som tu však zoistať, a preto som sa tackavo pobral škjrabúc pazúrmi po ľade kamsi na východ.

//Dlhá rieka (cez Snežné hory)

//Ostružinová lúka cez roklinu

Nájdem ho? Uvidím ten ostrov? V hlave som mal mnoho myšlienok na to, čo sa vlastne stalo. Aká náhoda ma vôbec priviedla k výletu na ľadové pláne a čo ovplyivnilo, že zrovna kus ľadu pod skupinou s aurval? Možno to bolo zbytočné, nevedel som, či má zmyselk nad tým hútať.
Pokúsil som sa však vrátiť. Sprevádzala ma čudná oranžová obloha, takže som pokračoval aj v noci vo svojom tele, ktoré vlastne bolo moje. Necítil som sa v ňom dobre. Nedokázal som ani len postupovať rýchlo, pretože ma nepočúvali laby. A keď vedľa mňa udrel blesk v rokline, šokom som takmer zahučal do rieky, odkiaľ by ma už ani len ten poskok Smrti nevylovil. Mám pocit, že som to bol ja? Ale...ako?
V srsti sa mi usadili iskierky po elektrickom výboji. Bolo jasné, že sa ten blesk nezjavil čisto z neba, zavše som sa cítil o to viac malátny. No prekvapivýám zostalo, že som mágiu nepoužil vedome. Možno toto telo proste nefunguje a budem takto pre všetkých nebezpečný? Pomyslel som si po niekoľkých kilometroch, kedy som vstúpil na inokedy príjemnú lúku. Tu ma však dusil štipľavý dym, ktorý, ako som už vedel, pochádzal z toho ostrova kdesi na západe. Ropzkašľal som sa a potácavou chôdzou sa urputne držal svojho smeru. Aspoň kým som mohol nejako dýchať.

//Kry (cez ľadové pláne)

//Vždy môžeš s niekým hrať
Meinere získava za post dohromady 4krystale

//Dohromady aj s bonusovými si Dušan polepšil o ďalšie 3 kryštále

//klouby = kĺby :)
za post má Dušan 1 kryštál + 3 bonusové a 2 perly za začiatok zaujímavej story

// :D :D 1 kryštáľ za príspevok + 3 bonusové

Akoby som precitol do toho podupaného tela, do pôvodnej schránky. Toho hnedého som tu zrazu nevidel, ocitol som sa na zemi, ležal som na lúke, ktorej mokrá tráva po rozmrazení sa z rána ma studila na bruchu. Bolo skvelé cítiť, no na druhú stranu som sa stále cítil ako pod nohami stáda tých oblúd z džungle. Hlavu mi mátala taktiež silueta toho hnijúceho vlka, ktorý bol určite nejakým poskokom smrti. Ani po zomrelých si nevie ísť sama, lemra, bola moja prvá myšlienka, keď som precitol. Necítil som si končatiny, bol som ako v cudzom tele.
Srsť sa teda podobala na výtvor z ihličia a bahna, necítil som v uchu ani ten strieborný list. Zostalo to tam...Kde? Nedokázal som si odrazu vybaviť, kde ten prívesok ostal. Spomínal som si na odpornú smrť a bolesť na ostrove, kde bolo otrasné horko a vlhko, no nemal som v hlave nič viac. Alastor... Alastor! Zostal tam? Vnukla sa mi myšlienka na syna, s ktorým som mal od jeho narodenia celkom dobrý vzťah, no skončilo to takto. Ja v ríši mŕtvych, odkiaľ som stihol nejako ujsť... a on niekde v džungli, mimo Gallireu. Ešte že tu nebehajú jeho súrodenci, ťažko by sa mi vysvetľovalo najmä jeho sestre, kde jej brat skončil, povzdychol som si a nemal spočiatku ani odvahu pohnúť s labou. Otočil som teda krk a obzeral sa, no moje telo vyzeralo ako vytvorené z hliny mágiou. Zlepená srsť do jednej masy a to bolo celé. Necíti som sa komfortne, nemal som dojem, že je toto moje telo a patrím doň. Pamätal som si predsa, že moja telesná schránka skončila rozdupaná od tých mohutných zvierat. Alebo si tá beštia chce len užiť moje utrpenie, uvažoval som, kým som skusmo pohýbal labami a krkom, v snahe vstať.
Až keď som sa naozaj zodvihol mi došlo, aký je to pocit necítiť sa vo svojej koži. Telo som dobre neovládal, nedokázal som prvé kroky učiniť ani v pokoji a ísť priamo. Nnecítil som trávu pod nohami, ten cit bol úplne minimálny a zavše mi stále bolo zle, ako keby na mne tie zvery teraz v tejto chvíli stáli. Musím ísť a zistiť... či ide odtiaľ ten dym, rozhodol som sa a tackavo sa rozišiel po lúke, pričom ma napínalo na zvracanie a motala sa mi hlava. Cítil som sa dokonca slabší ako predtým.

//Snežienková lúka (cez úzku roklinu)

//Dymová hora - teleport od Smrti

Bolesť. Agónia.
Neboli tam posledné myšlienky na rodinu, ukázalo sa zopár spomienok, no kým ich tok stihol dôjsť aspoň ku koncu, umrel aj mozog a vedomie. Vznášalo sa nad rozmliaždeným telom vlka, ktorý bol viac šedivý ako hnedý a beztak mu nezostávalo veľa života. Kým tie ostatky našiel Alastor, ktorý bol našťastie živý a zdravý, mňa čosi draplo za zadnú končatinu, ktorá nebola ani hmotná. Takže kým sa mi nezačalo rozmazávať okolie, ani by som nepostrehol, že ma ktosi ťahá.
Ten ktosi bol sivý, spolovice rozložený vlk, aspoň mi pripadal v rozklade, keďže miesto jedného oka sa na mňa dívala diera v lebke. Pokúsil som sa trhnúť a vrčať, no stvorenie sa len chichotalo. Potomok smrti?! Chcel som vykríknuť, no nešlo to. Nemal som hlas. Trvalo mi, kým som si uveodmil, že som na nejakej prestupnej stanice, kým sa nasťahujem do zrúcaniny k tej beštii, ktorá si ma brala - v tomto prípade nejaký jej poskok.
Už keď sa mi nepodarilo vyhrať boj medzi živými, rozhodol som sa zápasiť s nechutnou stvorou, ktorá ma ťahala preč z toho miesta, preč od hory, z ktorej šiel nebezpečný dym, preč od môjho syna, na ktorom mi ako jedinom na tom ostrove záležalo. Hádzal som sebou, trhal končatiny, ktoré ona vždy zachytila do zubov a keď sa mi to podarilo, bežal som bezhlavo a bezmyšlienkovito proste vpred v snahe jej uniknúť. Vždy ma chytila. A situácia sa opakovala, nezlomne som zápasil aspoň o to, aby moje vedomie nejako žilo. Beztak som nemal použiteľné telo, do ktorého by sa mohlo vrátiť.
Vliekla ma ponad roklinu, ponad tundru, lesy, ponad lúky. Nechcel som ani za nič skončiť tam, kam mala s mojím duchom namierené, vzdal som i pokusy o to útočiť, pretože jej jednak páchlo nehorázne z tlamy a na druhú stranu čo by mi to pomohlo proti niečomu, čo očividne žije v ríši mŕtvych?
Po asi tisícom pokuse o útek zarevala, vzdávala to so mnou. Odjakživa som mal odvahu a srdce bojovať, od útleho narodenia, cez všetky strasti, púť zo severu až po rozpad a smrť blízkych a následnú rekapituláciu neskôr v Klímovom lese.Pomohlo to aj tentokrát.
Tiež som sa chcel naježiť, keď po mne prskala tie slová, no bol som predsa na úteku! Na úteku kdesi po oblohe, nad Gallireou, alebo tak mi ten film okolo nás pripadal. Vymanil som sa však tej potvore zo záhrobia!
Vyla po mne, jej slová mi utkveli v pamäti, no či tam zostanú aj neskôr? Ktovie.
Zbadal som však lúku. Na nej spal vlk, tmavohnedý, až som sa naježil, či to nie je ten odporný Skygge. Vyzeral ako on, mal bielu náprsenku, no nemal v uchu strieborný lístok. Upaľoval som teda k nemu alebo teda skôr letel. Akonáhle som sa priblížil, nevidel som ponad rameno príšeru, nevidel som nikoho, kto by ma chcel odtiahnuť do pekla či kam sa ide po smrti. No gravitácia nabrala na sile a mňa začalo prudko ťahať k tomu spiacemu vlkovi na lúke! Zahájil som úprk opačným smerom, no sila to bola neúprosná. Nepoddal som sa a predsa ma ťahalo dole.
A potom nič. Len tma. Hlucho a tma.

Za pekný, emotívny príspevok dopadla Alastorovi hlava na dva kryštály schované pod lístim a hlinou.
...aspoň slabá útecha