Gallirea - Příspěvky uživatele

Amaya viac veci okolo územia nekomentovala, no ešte trošku mi zdĺhavejšie porozprávala, ako sa spí u nich v úkryte. Premeral som si ju mimoriadne pochybovačným pohľadom a teatrálne sa striasol. Voda a vlhko? Pche, pomyslel som si a venoval pozornosť tomu "najdúchovi", ktorého sme tu v lese objavili. Vlčica bola šťastná, no zrejme len dôsledkom zvláštnej mágie, ktorou oplývala biela vlčica so sivým uchom. Vo fialových očiach bol večný smútok. Zabolelo ma to, navodilo mi to moje vlastné spomienky.
Ako som sa brodil snehom, Amaya sa odpojila a s ňou i mágia. Ja som bol mierne podráždený, no zachoval som si neutrálny výraz. "Ďakuješ za to, že si sa ozvala v správny čas?" podotkol som možno trošku necitlivo a pokračoval v udupávaní chodníčka, kým som neobjavil jeden velikánsky (a ešte väčší než tie ostatné) céder, ktorého koruna bola tak zasypaná snehom, že vločiek na nás padalo naozaj minimálne.
Vlčica sa predstavila ako Haruhi. Premeral som si ju skúmavým pohľadom. "Mmám dojem, že som ťa už určite videl. Savior," odvetil som jej krátko a stroho vlastné meno a len nechápavo zavrtel hlavou, keď sa cítila byť na obtiaž. "Pozri, sme starí obaja, prinajhoršom si Amayu adoptujeme ako pestúnku," uškrnul som sa a tesne pri kmeni cédru odhrabal značný kus snehu. Na tomto vyhrabanom polkruhu som nchal pomocou mágie vyrásť toľko machu, koľko sa len dalo. Mlčky som kývol na Haruhi, aby sa uvelebila a oddychovala. Ja som si ležérne sadol na okraj machu a čiastočne sedel aj na snehu. "Pozri, umrieť nechce nikto. Kto je tvoja rodina? Prečo si tuláčka, keďuž si staršia?" naoko som jej to vytkol a očakával odpoveď. Díval som sa do tých smutných očí a čakal, že mi pohľad aj opätuje.

//Zarostlom? Zarastenom! - btw Jenna sa hlási

Do tmy v Cédrovom háji sa ozýval Amayin smiech. Isto, na takéto otázky si zvyknutá.
Ktorý zdravý vlk by žil v zapáchajúcich, nehostinných močiaroch, hundral som si pre seba v duchu a plným - teda takmer - vedomím, že mi vie prečítať myšlienky. Avšak sama to potvrdila na čo sa aj zasmiala, neisto som pohodil chvostom a uškrnul sa. "Isto, kto už by vám tam liezol... ale prílišné vlhko tiež nie je nič moc, v úkryte bahno ak nie aj voda, nie? či?" opýtal som sa a daroval tým otázkam aj štipku viac zvedavosti, než bolo u mojej strhanej osoby zdravé. "Ak mi to schváliš, niekedy to tam pôjdem preskúmať..." začal som len tak, "...nemám čo stratiť," dodal som, aby som tak predchádzal jej ďalším, prípadným varovaniam, že tam vlk môže prísť o život. Isto si aj ona všimla, že vedľa seba nemá práv mladíka, ktorého telo nehyzdí ani jedna jazva. A že tých a ešte k tomu hlbokých bolo na mojom tele mnoho!
Ukázalo sa, že ochrankyňa Maharskej svorky, ako sa tuto milá, bielosivá dáma preriekla, je celkom štebotavý, bystrý typ. Zagúľal som nenápadne očami v snahe vymyslieť si výhovorku. "Moja svorka, ktorá bola v Klímovom lese bola početná. Mimo mňa a mojej partnerky," zaznelo mierne zachvenie sa hlasu, "tam bolo dvadsaťdva vlkov. Oproti tomu je v Narviniji málo hláv, no dostatok zubov a láb, ktoré by vedeli nepriateľa zahnať," dodal som s miernou hrdosťou v hlase. Vlastne to bola celkom neutrálna odpoveď, netušil som, čo si z toho urečnená vlčica vezme. Ukecaná gamma, tá mala isto svoju hrdosť tiež.
Kým sme sa dostali k zúboženej vlčici, prezradila mi, že korene zo severu má, hoc nepocítila na vlastnej koži nehostinnosť ľadových území. Samozrejme prišla spätná otázka. Na to, že som mal na sebe južanskú hnedú som bol priveľmi mohutnej postavy na také klíma. "Narodil som sa tam, kde je zima nekončiaca. Kde je desiatka stupňov pod nulou letom,
kde niet potravy, kde žiješ a bojuješ s inými aj rodinou o vlastné prežitie." Môj hlas bol náhle príliš odmeraný a vlastne aj som takto uzavrel tému. Mohla sa ma spýtať na život tam, no teraz bola pvoradá cudzinka.Oblial nás náhle pocit šťastia a aj neznáma sa začala tešiť, objímať Amayu a ani som nevedel kedy - túlila sa aj k mojej šiji. Pripadám niekomu ako hrejivý vankúš na požiadanie? zháčil som sa a len stŕpol, neopätoval som jej pohyb.
Amaya sa podujala na lov, na čo som jej len kývol hlavou. Choď! A počúval som neznámu, ktorá podnikla mnoho ciest, stratila mnoho nádejí, aby našla svoju rodinu. Chápavo som si ju prezrel. "Takých nás tu je viac. Poď, Amaya by mohla niečo uloviť a ty sa musíš hýbať. Nájdeme stromy, pod ktorými toľko nechumelí," navrhol som a voľky-nevoľky vlčicu postrčil a naznačil jej plecom, že sa môže oprieť, ak by chcela. Hľadanie cesty v hlbokých závejoch však už bolo horšie. "Zostaň s kým chceš, mňa ešte povinnosti voči svorke nevolajú, Amaya je z juhu, takže neviem," dodal som a sústredil sa na brodenie cestičky pre vlčicu, ktorá na tom bola horšie ako my dvaja. Teda ako ja. Amaya je proti nám mláďa, tá to zvládne.

Nechal som jej myšlienkové pochody, aby sa poposúvali a ona sa tak vlastne dostala k odpovedi. Pokúšal som sa tiež rozpamätať sa, kde to môže byť a poloha zemepisná mi nakoniec bola známa. Škoda, že nie teda aj presné miesto. Je to ako neznáma, červená bodka na pomyselnej mape. Len som mlčky prikývol akože rozumiem. Oceňoval som, že sa to snažila čo najviac dopodrobna opísať - veď boli sme priďaleko, aby sme išli skúmať bízke územia, však áno. Akurát keď Amaya vyhŕkla, že sú to močiare som trošičku neovládol výraz pokojného starca a zatváril sa prekvapene. "Vyznie to drzo, no ktorý zdravý vlk by žil v hnusných močiaroch?" spýtal som sa svojou typickou priamočiarosťou nehnúc ani brvou, nepomysliac, že by som mohol vlčicu uraziť. Teda pravdepodobne sa mi to aj podarilo. Avšak ten jej výraz hovoril sám za seba.
Povzdychol som si pri jej otázke a dedukcii, že Narvinijská svorka obýva veľké územie. "Tak ako vravíš, slečna. Veľký les, v jeho srdci malé pohorie, k územiu patrí aj priľahlý machový lesík." Viac som jej k tomu nehovoril, nemusela vedieť, že nás je tam v skutočnosti na obranu územia ako takého - a celého - máličko.
S prechádzkou súhlasila a zavrtenie chvostom som jej krátko opätoval. Vydali sme sa k útesu, kde končil les a bolo odtiaľ vidieť jazero. "Zima nám nie je obom, ale tŕpnu mi kĺby. Predpokladám, že pochádzaš zo severu, vzhľadom na hrubú, bielu srsť...?" opáčil som krátko si vlčicu prehliadnúc, no na to som zastrihal ušami a hlavu obrátil smerom, odkiaľ sa ozval slabý hlas. Ppach mi bol mierne povedomý. Bez váhania som sa obrátil za hlasom, znížil hlavu a vydal sa po pachu.
Narazil som na vlčicu s bielymi odznakmi, v nočnej tme zatiaľ neidentifikovateľnej farby. Vlčicu, ktorej fialové oči žiarili do tmy. Atypické. A málo obvyklá táto mágia, pomyslel som si a opatrne s nastraženými ušami sa priblížil. Môj zjav mohol predsa len vyzerať dosť strašidelne. Keď sa k vám blíži z nočnej tmy pár zelených očí, zelené pazúry a zblízka uvidíte tak zjazvené telo.
Vlčica bola smutná v očiach sa jej zračil nekonečný smútok. Tiež bola pomerne stará a jej silueta veru nepatrila k najtučnejším. Povzdychol som si. "Kto si a prečo si sama, taká zúbožená?" opýtal som sa chladným hlasom, no bol tam náznak súcitu. Rozumel som tomu akože som bol tulákom mnohé roky a teraz mi už staroba dýchala na krk.

Princíp hry myslím pochopí každý - máte utiecť ako červená karkulka vlkovi a ubehnúť čo najväčšiu vzdialenosť. Ak budete so svojím skóre čo najviac spokojní, spravíte print screen (aby na ňom bol vidieť dátum a čas z pc/mobilu).
Následne Saviorovi (akože mne) pošlete vzkaz s predmetom "Červená karkulka, čiapočka" whatever a do obsahu samozrejme print screen, ten by mal vyzerať nejako takto: http://www.imagehosting.cz/?v=vlkacapis.png

Jackie to je v poriadku :) Ja si sťažujem, lebo neznášam všeobecne krížovky, preto sa ani nezúčastňujem tejto akcie. Ostatní si zabrblú a budú potom ďakovať za odmeny ;)

Zlaté oči vlčice nič nehovorili, no to drobné zamračenie sa som si povšimol. Žeby som trafil drahá a máš mágiu myšlienok? pomyslel som si a letmo sa uškrnul. Trošku som si pod sebou odhrabal sneh a posadil sa do tej vytvorenej priehlbiny. Nezdalo sa, že by sa chystala dať si na obed pomerne starého vlka. Jej úsmev nevypovedal o tom, že by sa ma chystala napadnúť - teda fyzicky, o slovách nik nevraví.
Iba stroho odpovedala, že j uteší, na čo som prosto dvakrát pohodil chvostom. Po chvíľke premýšľania mi Amaya opísala zhruba polohu údajného Mmaharského lesa a na okamih som stŕpol. Mal sa totiž nachádzať pri Stredozemnej pláni a ja som pátral v pamäti. "Poznám,
Klímový les susedil s tou pláňou, teraz cez jeho bývalé územie tečie rieka, no o Mahare neviem. Nie je to ten háj s ovocnými stromami?" uvažoval som stále pátrajúc v spomienkach. Nie, nedošiel som na to, len som neisto prešľapol na mieste a ešte viac si pod prednými labkami udupal sneh. Až tak, že moje zelené pazúry zmizli v bielej prikrývke.
Aj mne bola položená vlastne rovnaká otázka. Skúmavo som si ju premeral. "Nie si tu dlho, či sa mýlim?" Nič viac, len zdvorilá, trochu zvedavá otázka. Beztak som vedel, že si moja hlava zapamätá len jej pach a meno, ani farba srstoi mi nebue čochvíľa známa. Krátko som sa nadýchol potláčajúc kašeľ a odpovedal: "Od Veľkého Vlčieho jazera smerom na východ, susedí s Východným hvozdom a naše územie obklobuje rieka Kierb," dokončil som s miernou hrdosťou v hlase, pretože svorka obývala naozaj veľké územie a bola mimoriadne dobre situovaná. Nepoznal som Amayin les, preto som to nemohol porovnávať. "Nie je ti zima? Že by sme sa aspoň prešli, možno natrafíme na niečo k obedu," žmurkol som po vlčici okom, ktoré pretínala jazva a postavil sa. Popri otriasaní sa padla zo mňa značná snehová nádielka a rovnako rýchlo som sfúkol aj jednu dotieravú vločku, ktorá mi akurát pristála na ňufáku.

Dosiaľ bolo počasie pekné, no akonáhle som dorazil do lesa s veľkými stromami, prišla zlá predtucha. U Smrti som nebol, je možné, že mágie pribúdajú len tak? pomyslel som si, pretože počas posledných dní som si bol vedomý toho, že viem úplne presne predpovedať, aké bude počasie. Veď som vedel, že sa ochladí a bude začať snežiť skôr, ako mi naozaj tá snehová vločka pristála na tvári. Bol som rád za svoju hrubú srsť, pretože mi zima nebola a to už sa zimné obdobie naozaj začínalo prejavovať v plnej paráde.
Ale moja pozornosť bola beztak upnutá na vlčicu, ktorá sa skôr teraz podobala na snehovú guľu. Bol som najprv zarazený, či sa jej niečo nestalo, pretože trvalo pomerne dlho kým sa vlastne vyhrabala - a začala avyhrabávať spod snehu. Vydýchol som si, že neutrpela žiadne zranenie a razom bola jedným skokom vonku zo záveja. Asi pomalšie reflexy? zamyslel som sa - tradične bez obáv, že by dotyčná cudzinka mohla mať mágiu myšlienok a mohla by sa uraziť. Mňa po tom nič nebolo.
Prekvapivo možno nič. Zdala sa byť od prvého pohľadu veľmi priateľská. Môj útok-omylom prešla len smiechom, že teda stane sa. Len som kývol. Slušne a automaticky sama od seba sa mi predstavila, dokonca zmienila svorku a jej postavenie. Pach mala výraznejší, čiže som aj bez jej slov poznal, že sa jedná o vyššie postaveného jedinca. A tiež nebola ani drobné, vychudnuté chúďa.
Chvíľu som zvažoval, či sa Amayi, ako sa mi predstavila, vôbec predstaviť, no napokon som vydýchol vzdych z pľúc v podobe pary a rozhovoril sa. Úsmev nemohla postrehnúť žiadny, nebol som veselý vlk. Skôr mohla vidieť životom poznačeného, starého vlka, posiateho jazvami a šedinami. "Savior jest moje meno, bývalá Alfa svorky snežných hôr, na Gallirei bývalá Alfa Klímového lesa. Momentálne som členom Narvinijskej svorky," odpovedal som zdvorilo, nechal som môj hlboký hlas doznieť a zadíval som sa na zamračené nebo, ktoré začalo hojne chŕliť nový príliv snehových vločiek. Kedy bola naposledy poriadna zima aj tu?
Nevedel som celkom, čo sa ako teoreticky introvert mám sám od seba pýtať, no zmienila názov svorky, ktoré som nepoznal. Ba ani snáď to územie nie. "Som tu už dlhé roky, no o maharskom území som nepočul. Kde sa nachádza?"

//Zúčastnení skontrolujte si prosím odmeny, či dostal každý všetko čo mal. Reklamácie do vzkazu.

Aj ja sa hlásim k omladnutiu :D

Nie je silvestra až pozajtra? xD Ale slabota, kam sa hrabe Jameson na mojich 72% v čajíku

a potom vysvetlite vlčiemu ľudfu, že správca nie je schopný doopravovať rg :D

Ja som to vzdala, lebo otázky nie sú zrozumiteľne formulované...

<- VVJ

Zabudol som, že prístup do tohto lesíka od jazera bol nemožný. Stratil som hrozne veľa času nezmyselným korčuľovaním sa a dúfaním, že skala sa zmenší, že nájdem niekde cestičku ale márne. Len čo som si nabil ňufák a tak ako nikdy predtým - nemal som rád ľad. Ešte aj pri spomienke, že v Narviniji som sa šmykol a spadol. Zavše ma hnevalo chatrnejšie zdravie, ale bol som rád cez všetky ťažkosti a záveje snehu, ktoré som musel zdolať, že som šiel na vzduch. Neťažila ma tu atmosféra vymierajúcej svorky, nevracali sa mi nenávidené spomienky.
Bolo to lepšie. Musel som sa vrátiť a obísť východnú časť lesa, aby som sem nakoniec došiel, zahalili ma tiene obrovitánskych stromov, ktoré som si vôbec nepamätal. Zmätene som sa obzeral. Nebol ten les akosi... menší? Predtým? pomyslel som si a chodil viac s hlavou dohora obzerajúc si velikánov z prírodnej ríše. Nna jeden som aj priložil labku a ako vlk so živlom zeme som cítil obrovskú energiu, vek tých stromov. Takmer ako niečo posvätné, nemal som odvahu do nich zasahovať vlastnou mocou.
A keďže som poľavil totálne na ostražitosti od šoku a zmätene sa obzeral a často sa díval hore... kde sa vzala, tu sa vzala prekážka. Tupo som odrazu narazil do niečieho tela, ktoré odhodilo do snehu (//sorry za manipuláciu, beriem to jednak v ohľade vlastností a toho, že sa motal a podrazil jej labky), mňa na druhú stranu a pred pádom ma uchránil céder, o ktorý som sa zaprel. Zmätene som zažmurkal a díval sa na bielu guľu, ktorú som najprv nevedel nájsť. Ttrčala jej sivá špička chvosta, to ma upútalo. Jednalo sa o mladú vlčicu, mne neznámu. A samozrejme zase menšia bolístka, keďže bola biela a tým som sa vyhýbal.
"Ehm, veľmi sa ospravedlňujem, zamyslel som sa," odkašľal som si a trochu neohrabane, no slušne sa slečne ospravedlnil. Otriasol som sa od snehu na čo môj kožuch ešte nabral na objeme a srsť mi odstávala na všetky svetové strany. Bol som aspoň rád, že zakryla tie diaľnice v podobe jaziev na prdných labách, hoci len okrajovo.

<- V. G.

Na moje sklamanie tu bolo prázdno. Bol stred zimy, jazero bolo pokryté hrubočiznou vrstvou ľadu, po ktorej sa každý rok šmýkal nespočet vlkov, skupinky boli všade po piesčitom brehu, ktorý bol teraz udupaný pieskom a všade hurhaj, ktorému som sa stránil. Tteraz je po mojom a všetky pekné časy nikde. Asi sa krajina zväčšila a možno sú pri tej veľkej mláke na pláži, pomyslel som si a poklusávala okolo jazera, kým som nenarazil na pomerne dosť udupanú časť na brehu jazera. Ba aj klzká hladina bola odhrnutá od snehovej nádielky.
Sklonil som ňufák k zemi, spomalil do kroku a miesto skúmal. Po chvíli som narazil na dva známe pachy priateľov, Alfy z asgaarského lesa. Síce som sa porozhliadal, ale dávno tu neboli, asi si zaspomínali na staré časi a korčuľovali sa tu. Teda Elisa asi neobmäkla,
skôr Árčí, zasmial som sa v duchu, nostalgicky sa pousmial a rozhodol sa navštíviť bývalý Hogwartský les v snahe niečo dobré uloviť do žalúdku. A možno aj nejakého ušiaka dvoch navyše pre členov svorky, ktorí tam u nás v lese ostali.

-> Cédre

<- Narvinijský les

Nevedel som či mám vlastne radosť, že po návrate do lesa som ho zase v pomerne krátkom čase opustil. Na druhú stranu vôňa domova z neho od leta vyprchala, lebo jeho členovia sa rozpŕchli všade po krajine najskôr, ak aj teda Gallireu neopustili. Dosť som sa flákal lebo už bol obed a zimné, zubaté slniečko mi svietilo do očí.
Na tejto pláni som veľmi ocenil, že je hlbší sneh, nakoľko pod ním je rozbombardovaná zem od kopytníkov a tie krátery keď zamrznú... to je tak na vykĺbenie si labky akurát tak. Aj sa mi sliny zbiehali, keď som ucítil zopár losov, no múdro som ich zďaleka obišiel. Onedlho som mal v dohľade aj jazero, no beztak ma prekvapovala pustá krajina. Cítim sa ako na ľadových pláňach na severe nebyť tých losov... kde sú vlci? Čo sa nám svet rozrástol? pomyslel som si a vlastne som nebol ani tak ďaleko od pravdy, keďže som nedávno na juhu preskúmal územia, ktoré som dosiaľ za svoj pomerne dlhý život tu nevidel. Ale teraz som mieril k najväčšiemu z našich jazier dúfajúc, že tam sa to nezmenilo.

-> VVJ