Příspěvky uživatele

< návrat zpět

<- V.V.J.

Na pláni ani v okolí jazera nebolo ani živej duše. A ak bolo, tak ich zasialo to kvantum snehu, ktoré napadlo. Tu to však bolo lepšie priechodné, nakoľko sa tu zdržiavala celoročne vysoká zver a tá nam vydupala chodníčky. Síce som cítil v labách, že som nachodil ale aj o kilometer viac aké vlnovky sme tu robili, no bolo to energeticky menej náročné, ako sa brodiť po krky v závejoch.
Sem tam som sa obzrel na sivú Haruhi, ktorá sa pasovala s jej úlovkom, no ako som sa posledne otočil pocítil som náraz. Mierne som sa zapotácal následkom nárazu a až sa mi srsť na chrbte a šiji postavila dupkom, keď ten krvavý, slizký kus srny skĺzol z môjho pozadia do snehu. Ah, prečo ja? Nie, že by som si potrpel na čistom kožuchu ale ulepený od krvi a v zime? zafňukalo ešte moje mladé, malicherné ja.
Nestačil som ani Hharuhi povedať, že je to v poriadku a nemusí sa mi ospravedlňovať, ona si vymyslela, ako to odčiniť. Jej jazyk bol rozhodne príjemnejší ako to mäso, no uviedla ma do takých rozpakov, že som nedokázal anizahcovať svoj typický, mrzutý výraz a len som zmätene po nej hľadel a ošíval sa, uhýbajúc jej. "To nie je nutné, nič sa nestalo. Vezmem oboje, o chvíľu sme na území," riekol som aby som sa nejako vyhol rozrýépavaniu trápnej situácie, či teda nezvyčajnej, pretože takéhoto láskavého vlka som tu ešte nestretol, Vzal som do zubov oba kusy mäsa a pospiatočky sa vnoril do neďalekých stromov, pričom som mal Haruhi na očiach a úlovky som len vliekol po snehu.

-> Narvinij

<- Cedrový háj

Na jej ospravedlňovanie sa ohľadom nepatričných otázok som len kývol hlavou. No ale musela si sa pýtať? myslel som si a radšej sa na ňu spočiatku neobracal, pretože som sa stále ítil čiastočne ukrivdený. Hľadala zrejme u starého mrzáka útechu, pretože vraj ona pokazila výchovu tiež. Povzdychol som si a na pol ceste k jazeru pustil úlovok a obrátil sa na ňu. "Mladí z papule vypustia kadečo, nesmieš si to brať k srdcu. Pozri, kým si nezabila vlastného partnera alebo fyzicky tvojim potomkom neublížila, nemáš mať prečo výčitky." Môj hlboký hlas bol ku koncu monológu príliš chladný, možno viac ako treskúci mraz uprostred noci. Nedíval som sa viac na ňu.
Zobral som do zubov zase to veľké, mäsové bremeno a brodil sa ďalej snehom. Netrvalo to ani tak dlho, kým sme došli k vodnej ploche, ktorú okrem ľadu pokrývala teraz aj snáď polmetrová snehová nádielka. Toľko radosti... a niet na to už chuti, premýšľal som a postupne uvažoval nad slovami vlčice, ktorá cestovala so mnou. Bola ako taký prívesok. Odchádzal som z lesa sám a zrazu tam privediem ďalšiu mátohu. Ozaj,
kde je omega? spomenul som si tak na prvú mátohu, ktoirú som tiež zhodou okolností do lesa doviedol ja.
"Mala by si nájsť partnera a ak ho aj nenájdeš, pridať sa niekam do svorky, ktorá ti zabezpečí všetko, čo starý vlk nutne potrebuje, viem čo hovorím a to som stále dostatočne fit," hodil som po nej rýchly pohľad, pričom moje slová boli už vľúdnejšie. Vyzerala byť šťastnejšia, keď mi potvrdila, že moja Alfa a vlastne Scarita je jej sestra. Jednej staršej vlčici sa tak vliala nová chuť do života. Len či vydrží.

-> V. Galtavar

Zdvihol som čakajúc na odpoveď oči k hustým korunám stromov a čochvíľa sa cez snehovú prikrývku a stromy začali predierať prvé, slnečné lúče. Cítil som, že sa bude otepľovať, čo na mojej zachmúrenej tvári vyvolalo drobný úsmev.
Zostal som teda zamyslený s pohľadom hore a viete si teda predstaviť, ako mou trhlo, keď Haruhi vykríkla. Prudko som otočil hlavu po tom, čo mi myklo celým telom a venoval som jej škaredý pohľad. Dívala sa na mňa, akoby bolo čosi proti prírode, aby nejaká vlčica porodila päť vĺčat. Na druhú stranu... asi je jej ľúto, že má menej potomkov, hm, uvažoval som a postupne sa dostával z toho šoku, ktorý mi navodila. Jej salva otázok, ktorá nasledovala mnou trhla. Venoval som jej znova zlý pohľad, keď skoro trafila do čierneho a vyhŕkla, či so mto pokazil. Hrdo som sa vystrel, celý krvavý vrátane pôvodne bielej náprsenky s premeral si ju pohľadom. "Koľko by si mala času na svojich potomkov,
keby sú piati a bola by si Alfou 22-člennej svorky iných, hladných krkov?" oplatil som jej to otázkou dávajúcou jasne na javo, že zasiahla minimálne moje ego. Rozpačito som rozhrabol sneh a poobzeral s,a či tu nie sú nejaké zvedavé duše. Ako začal pofukovať studený vetrík, len som si pomyslel aké by bolo fajn, keby nefučal priamo zo smeru, ktorým som sa chcel vydať. Ako na želanie sa smer vetru otočil, čiže nás sa počasie vôbec netýkalo. Pprekvapene som zažmurkal a obrátil sa späť na vlčicu už s neutrálnym výrazom.
"Svorka sa rozpadla krátko po potope, každé vĺča chcelo ísť svojou cestou. Niektorí sa pridali do svoriek tu, iní odišli mimo krajinu. Nebránil som im," uzavrel som túto tému a zvažoval, či jej vôbec odpovedať na ďalšie otázky. Kyslo som sa zaškeril, pohodil chvostom a otriasol sa od vločiek. "Vychovávali ich členovia svorky, jeden vlk mal jedno vĺča. Ja som ich učil rešpektu a hierarchii, nie som moc rodičovský typ." Odvrátil som sa a ponaťahoval sa. Nechcelo sa mi to viac rozoberať.
Bol som rád, že sa už cítila dobre, no mňa ťahali labky pomaličky domov. Bolo mi dlho. A zavše nechcel som si ani predstaviť, koľko času zaberie sa tam prebrodiť, napadlo snáď aj pol metra snehu ak nie aj viac. "Niečo si z úlovku zober so sebou, ja beriem niečo domov." Odmlčal som sa, popošiel trochu ďalej od nej.
Nasledovala ďalšia prudká reakcia, lebo Haruhi vyletela na nohy a následne spadla zas na zadok. Nechal som labu od údivu visieť vo vzduchu ako som chcel spraviť krok. Z jej papuľky sa chŕlili a chŕlili slová. Vraj bola v Narvinijskom lese jej sestra. A teraz ktorá? Hmm, zvažujúc jej vek mi napadá len Scarita, premýšľal som a pomaly som prikývol, než som si rozmyslel, čo z tej šedivej papule vypustím. "Napadá mi jedine Scarita, ostatné vlčice sú oproti tebe príliš mladé. Je tam, túto zimu je dosť utiahnutá do seba. Pre mňa za mňa poď, vezmi časť srny, ja beriem tiež niečo a ideme sa brodiť snehom," dokončil som, mlčky si naporcoval zadnú časť srny a čo najväčší kus vzal do papule a čiastočne niesol, čiastočne vláčil. Za mnou len krvavá stopa, čiže aj keby Haruhi zaostala, našla by ma ľahko. Postup zasneženým lesom nebol vôbec jednoduchý a mnohokrát som sa zabáral hlboko pod "povrch", kým som sa dostal k hraniciam.

-> VVJ

//"...a když se mi je nepodařilo utopit jako vlčata..." Na TOTO sa fakt nedá zabudnúť :D Made my day!

Zostali sme tu sami. Aj okolité zvuky ostali, pach bielej vlčice sa tiež postupne vytrácal. Povšimol som si, že šedej je príjemne a aspoň trošku sa do nej vliala chuť do života, hoci bola naozaj vyhladovaná a smutná.
Istý čas sme jedli mlčky, evidentne bola dosť zamyslená. Ja som sa radšej myšlienok stránil z praktických dôvodov, pre zachovanie vlastnej, psychickej spokojnosti. Udivilo ma však, aký prejavila živý záujem o to, že mám potomkov. Môj úsudok mi vravel, že sa so mnou cíti dobre a bude sa asi ešte lepšie, keďže sme boli zhruba rovnaká veková kategória a obaja mali rodiny tu, v tejto krajine. "Majú päť, hm..." krátko som sa zamyslel a zadíval medzi stromy, "...možno už aj šesť liet, ak sa nemýlim. Stýkam sa len s jedným, je so mnou vo svorke. Traja synovia a dve dcéry." Odmlčal som sa zase neprítomne hľadiac medzi stromy, na čo som rýchlo zažmurkal, zmenil zas svoj neprítomný výraz za mierne zachmúrený až podráždený, ktorý som nosil stále a prezrel si hladnú Haruhi. "Ako sa cítiš?" Znela jednoduchá otázka.
Počúval som jemne prikyvujúc, že sa tam jednalo skôr o dotknuté city v tom, prečo opustili svorku. Nechcelo sa mi veriť, že by Storm urobil chybu, no zostal som mlčať. "Mali ste sa niekam pridať, svorka je rodina. Ppozri, ako vyzeráš, vďaka tomu. Nie každý zvládne byť tulákom," povedal som jej pomerne tvrdým a neústupným hlasom a moje oči boli prísne. "Coffina bližšie ako z pohľadu ale nepoznám," stihol som ešte podotknúť, kým ona čakala odo mňa rovnakú otvorenosť. "Narvinijská svorka," odvetil som zjednodušene a skúmal tie jej fialové oči, ako zareagujú.

//Pridaný 1 krištáľ. By the way píše sa "jsem", "sem" je označenie miesta ako u nás, do budúcna,
nie že by som chela dirigovať češtinu :) Helpne ti to v ďalšom poste sem do budúcna.

//Horí kvetina, nie noha... :D

//Pobavilo :D pridané 2 k.

//Pridaný 1 krištáľ.

Už ma ani nebavilo v kuse zo seba otriasať si vločky, pretože vytrvalo snežilo. Len som sem tam labou chňapol po nejakej, ktorá sa mi pokúšala postudiť nos. So slabou Haruhi sme očakávali návrat bielej vlčice, ktorá sa vydala na lov. Premýšľal som, koľko jej to asi tak môže trvať, pretože bola noc a zvieratá zazimované, prípadne veľmi dobre ukryté. No a hľadajte čosi v takej tme.
Avšak Amaya na seba nedala príliš dlho čakať a čoskoro som začul jej vytie. Haruhi som venoval len slabý úsmev a rozbehol sa za pachom bielej vlčice. Jej pôvodné stopy medzitým stihol zaviať sneh, čiže som nemal ani odhrnutú cestu a niektoré záveje som musel preskakovať. Až som bol prekvapený vlastnou ohybnosťou, ktorá sa s pribúdajúcim vekom vôbec nestrácala. Napokon som to zvládol a s funením a jazykom vonku som našiel Amayu a malú srnu, ktorá už bola dávno po Smrti. Odkiaľ nabrala toľko sily...? dumal som, keď som sa bez slova zahryzol bylinožravcovi do nohy a odtiahol ju s vlčicou spoločnými silami späť pod ten obrovský céder k Haruhi, ktorá na nás čakala.
Bola fascinovaná účinkami mágie zeme, na čo som sa len letmo posumial a cenil si jej vďačnosť. "Toto je len malé zrnko v púšti, dokážem toho viac, ale potrebujem energiu aj na návrat domov," riekol som natešenej vlčici, ktorá bola spokojne usalašená na mäkkučkom machu. Rozprávala mi, ako jej dcéra podedila tento živel najskôr po dávnych predkoch. Letmo som prikývol. "Moje vĺčatá všetky ovládajú mágiu zeme, aj moja partnerka ovládala tento živel," dodal som a premáhal sa, aby sa mi pri spomenutí partnerky moc nezatriasol hlas. Nerád som si pripomínal veci, ktoré sa stali, pretože sa mi to všetko vrátilo v snoch.
Amaya nám ponúkla srnu a vlastne aj Haruhi miesto v ich svorke. Teplé miestočko?
Zapáchajúci, vlhký močiar je príjemné a teplé miestočko? Pre starú vlčicu, ktorá si už nedokáže toľko dávať pozor na nohy? Ty blázniš! pomyslel som si o bielej a venoval jej zaskočený a trošku aj škaredý pohľad. Bbeztak sa zrazu rozhodla, že svorka nepočká a opustila nás. Ja som jej nepovedal na rozlúčenie nič, ani jedno ďakujem, len som sa mlčky díval do tmy, kým sa vyparila.
Obrátil som sa späť na Haruhi a bližšie k nej posunul srnku. Cez deň si nás prezerala a ja som si až teraz všimol, že má šedú srsť a odznak v podobe fialovej korunky nad očami. Také niečo decentné a jednoduché. Teda na Smrť sa jej pýtať ani nemusím, pomyslel som si a povzbudivo kývol k srne. Rozprávala mi ako bola v Borúvkovej svorke, no s partnerom odišli. Podivil som sa tomu a mierne naklonil hnedú hlavu na stranu. "Storm nebol dobrá Alfa, že ste odišli?" opýtal som sa, pretože iný dôvod som nevidel. Mali tam úkryt, les bol príjemným miestom pre život vlkov. Kým som čakal na odpovede, proste som sa zahryzol srne do krku, sfarbil sneh vôkol do červena a začal žuť ešte teplé mäso.

Odmeny pridané, skontrolovať, kto si nájde chybičku prosím koment sem.

// Pridaný 1 k.

//Pridaný 1 k.

//Pridané 2 kk

//Pridany 1 krištáľ