Gallirea - Příspěvky uživatele

//1 k.

Trvalo mi celé mesiace, kým som sa odhodlal sa vrátiť na sever. Takéto rozhodnutie som učinil vlastne tesne po tom, čo som sa prebral z hlbokého spánku. Tire bola v našom lese ako stvorená na úkryt, keďže sa v tejto hore nachádzalo veľa jaskýň a v jej okolí aj rôzne jamy, nory a podobne. Takže som sa vlastne prebudil, nevedel čo so sebou a proste vyrazil. Ten deň začínal odmäk a hrozilo, že hladiny vodných plôch veľmi stúpnu a nastane potopa. Taká, akú sme tu už mali a všetci sme kempili na Zubatej hore. To obdobie bolo naozaj hrozné a mne to pripomenul moment, keď moja laba prosto padla do mláky vody, pričom ešte nedávno tu bolo aj pol metra snehu. Tým, že začal odmäk a všetok sneh sa topil bola moja cesta náročná a hľa! Takto nejako som sa zrazu ocitol v Snežných horách, preháňal sa zase po snehu, ktorý vám nezmizol pod labkami v podobe veľkej mláky. Tunajšie pláne sa ligotali, keď na ich povrch zasvietili lúče toho zubatého, zimného slnka a nikde nebolo nikoho. Trúfal som si povedať, že taký jeden z mojich šťastnejších dní. To, že sa vlk zase cítil ako doma, neobklopovali ho len stromy a vôbec - dostal sa zas do rodného prostredia. Tempo v akom ubiehajú dni v obklopení stromov sa nedá porovnať, pomyslel som si a užíval si prosto snehových radovánok a samoty, než ma nejaké tie povinnosti donútia vrátiť sa. Tým bolo myslené tam - medzi stromy, k rieke, cez ktorú treba plávať a brodiť sa.

//Neviem kto je na rade, môžem sa s Castorom odpojiť?

Ani som sa nenazdal ako sme vkročili do lesa a už mi nadvládu nad myšlienkami prevzala moja Alfa, ktorá ma touto cestou privítala. Udivovala ma mágia myšlienok a vôbec jej fungovanie a bol som si takmer istým, že na takéto vpády do osobného súkromia a mojej hlavy si asi nikdy nezvyknem. Každopádne úlohu sprievodcu som splnil a na sto percent, poretože Haruhi sa už stihla zvítať so svojou sestrou. Scarita ju zavalila hŕbou otázok, medzi ktorými sa mi stihla poďakovať. To nestojí ani za reč, pozri na ňu, ako vyzerá, pomyslel som si smerom k Alfe a utiahol sa do tieňa najbližšieho stromu.
Luna sa medzitým stihla vypariť a najskôr šla spať alebo čosi také, veď celá tá šaráda so zjazdom z hory a tak bola vyčerpávajúca a pociťoval som to aj na sebe. Scarita dovliekli sme úlovok, ktorý vlastne ulovila iná vlčica pre Haruhi, dajte si, snažil som sa nejako nahlas premýšľať v tom ,že ma Scarita možno začuje. Celé stehno srny a zvyšok torza som proste nechal na tom malom pľace, kde boli pred chvíľou vlčice.
Sneh sa začínal pomaly topiť, preto som nemal moc chuť namoknúť a vybral som sa východným smerom po lese v snahe nájsť nejakú dobrú skalu.
Popri uháýbaní sa moc mäkkým miestam zeme, kde už ani tá nezvládala toľkú vodu po roztápajúcom sa snehu poňať, som až pri hore Tire našiel skalnatý výbežok, ktorý som si šikovne pomocou mágie nechal obrásť mäkkučkým machom, na ktorý som si vyskočil a mohol tak spokojne zavrieť oči.

//Oodporúčam SKYLIETH, aby si to prečítala :D Pridané 2 k. Pre budúcnosť je to príbytok nie úbytok :)

//Pridaný 1k.

// Pridaný 1k.

// Pridaný 1 krištáľ. Za dosť slušný preklad + 5 oblázkov.

//To je ósom! :D :D Toje chorváčština s ruštinous poľštinou s ukrajinštinou s nádýchom československa :D skúsn to čítať nahlas :D

2 krištály!

// Mňa fascinuje, že Slovák skôr píše po česku ako Čech po slovensky... :D Pridaný 1 krištáľ.

//Vydržíte do nedele alebo si nájdem čas na 10 riadkov?

Po 15.2.. brnoooo...

//Preskocila, co uznepostrehli ze nemam cas hned, pisat

<- V.G.

Haruhi mala plno otázok a jej slová ma dosť zaskočili. Len som prevrátil oči, pretože som o toľkú vďaku nestál. Nie je to samozrejmosť nenechať skapať vlka na zimu a omrzliny? pomyslel som si a vlastne tušil, že pre niektorých to samozrejmosťou rozhodne nemusí byť. Pasoval som sa s úlovkom a bol rád za klzký sneh, ktorý mi v tom pomáhal. Nechával som len krvavú stopu a dúfal, že to nepriláka zvedavcov či iných, hladných tulákov, ktorí by boli premrznutí rovnako ako Haruhi.
Bol som predsa niekde v duchu rád, že sa jej vrátila chuť do života a spokojne sa usmievala a ťapkala za mnou. Veď to ani nebola taká diaľka čo sme prekonali pláň a ocitli sa na území Narvinijskej svorky. Na okamih som pustil tú takmer polovicu srny, ktorú som vliekol a zavyl na pozdrav členom, že som doma. Predovšetkým Alfe a synovi, že, pomyslel som si mierne skleslo, nakoľko tu mnohí členovia dlhodobo neboli. Aj som si uzmyslel, že by som ich mohol ísť pohľadať, no na druhú stranu mal som tiež chuť aspoň na niekoľko hodinový spánok po dlhšej prechádzke mimo les a nie to sa ísť túlať zase po celej krajine. Moje telo si vyžadovalo viac oddychu, než kedykoľvek predtým.
"Pôjdeme priamo za Scaritou, darí sa jej celkom dobre vzhľadom aj na to, že jej partner zmizol," riekol som spoločníčke. "A neďakuj mi toľko, nabudúce možno nebudem mať náladu byť natoľko ochotný," riekol som priamo bez obalu, pretože bola vlastne pravda, že som mal celkom zhovorčivú náladu, čo predsa len u mňa nebývalo obvyklé.
Ledva sme sa takto dovliekli do lesa a už sa schyľovalo k večeru, no vyššiu teplotu bolo cítiť, hoci som si stále videl vlastný dych v podobe pary. Po výraznom pachu Alfy som napokon Haruhi doviedol až ku Scarite, ktorej spoločnosť tvorila už len novo (snáď) prijatá Luna. Zastal som opodiaľ, alfu pozdravil kývnutím a Lunu tobôž. Obrátil som na Haruhi hnedú hlavu a vyzývavo ju kývnutím a pohľadom postrčil, aby šla dopredu.