Gallirea - Příspěvky uživatele

//Pridaný 1 krištáľ

4,5,7 ma dostalo

Prestal som s blížiacim sa súmrakom pozorovať mračná, ktoré sa horlivo kopili na nebi a lepili sa na seba, takže aj keď zakryli poslednú trošku slnka hlavu som sklonil a pozoroval vyčerpanú vlčicu. Luna bola proti mne mladá v najlepšom veku, no keďže to bol jej prvý riadny lov na vysokú, obralo ju to zrejme o všetku energiu. Aj ja tak nejako premýšľam, či mi väčší úbytok spôsobila mágia alebo fyzická námaha, ktorá bola skoro ako trest... Keď vlastne žalúdok to tak stiahlo, že i ona je bez chuti sa nasýtiť, zadumane som si obzeral jej biely kožuch - relatívne, niekde bol aj zažltnutý, niekde od hliny, no biely.
Teda netrvalo to až tak dlho, pretože sa s vzdychnutím zvalila na zem "na mŕtvolu" a aj som uvažoval, či za tých niekoľko sekúnd nezaspala. Zívol som si a následne sa predsa len odšuchtal k rozpáranému srncovi. Jeho mäso bolo šťavnaté, mladé a najmä dodávalo silu. Orgány som nechal tak nejako pre Alfu a sám si vybral pliecko, ktoré sme načali aj popri ťahaní. Kým bol môj žalúdok spokojný som si odbehol ešte skontrolovať rieku, či je v pôvodnom stave a tiež označkovať trochu hranice a uľaviť tak močovému mechúru. Vrátil som sa k srncovi a začal ho ťahať trošku ďalej od rieky, hoci som to napokon vzdal. Zbytočná námaha, aj tak ho tu rozoberie háveď, ak ostatní neprídu, pomyslel som si a tíško sa vrátil k vlčici, na čo som trošku drzo do nej ďobol nosom. "Asi na stopäťdesiat percent bude búrka. Ak máš deficit čistej srsti tak prosím - ostaň sa tu váľať, nech ťa potom hmyz zožerie," dokončil som mierne rýpavo a na to som sa bez slov otočil a rozklusal sa lesom priamo smeorm hore.
Kým sa pôda kľukatila, menila na kamenistejšiu a stúpal som, bol som na správnej ceste trafiť k úkrytu. Vedel som, že ak by Luna chcela, po pachu, ktorý som zreteľne za sebou nechal vrátane ešte jedného označkovaného stormu - by ľahko do jaskýň trafila. Ja už som nedbal. Niesol som si ešte nohu od zápästia dole zo srnca, ktorú som si plánoval nechať na neskôr.

-> Tire

Ja ľutujem, že som nemala čas, lebo som sa chcela zúčastniť. Výhercom CG a moc podarené výtvory :)

//Preskočte Castora prosím, už týždeň zapínam PC že napíšem aj sem post ale fakt nemám ani 5 minút momentálne a pc nespolupracuje...

<- Kierb

Nedalo sa mi nesťažovať si. Našťastie som však mal natoľko zaneprázdnenú papuľu, že som sa zmohol len na nepodarené zavrčanie, pretože mi čeľusť beztak tŕpla od ťahania nákladu. Pozitívnym faktom však bolo, že sme sa spoločne s vlčicou a pomerne mladým, skoro zdravým srncom dostali až na územie lesa a ani to netrvalo dlho a korisť bola ďalej od hraníc.
Povolil som stisk zubov a noha, za ktorú som zver držal tupo dopadla na zem. Zdvihol som hlavu a v krátkosti zavyl ostatným ušiam v Narvinijskom lese, že je tu obed. Dobre, poviem si úprimne, že je tu asi len Alfa a nepodarená Omega, ktorá si ani nezaslúži, odfrkol som sa a myknutáím hlavy smerom k srncovi som Lunu vyzval k obedu. "Nemám moc chuť, idem sa kamsi zašiť, aj tak tu asi nikto nie je... Vlci prestali javiť záujem o svorky," povzdychol som si a odšuchtal sa k najbližšiemu pokrivenému stromu, pod ktorý som si sadol a oprel sa chrbtom o kmeň. Kmeň mi tak robil účinné závetrie pred vetrom, ktorý trhal slová od úst. Kdesi vnútri som cítil, že v noci bude náš úkryt v hore Tire viac ako dobrý a účelový. "Bude v noci liať," podotkol som a sledoval miestami obzor, načúval lesu, či sa tu snáď ktosi neobjaví.

Plávanie v rieke, udržovanie ako takého smeru a vôbec by nebolo ani zďaleka také jednoduché, keby som nemal mágiu zeme, ktorá nám značne dopomohla.
Keď sme obaja zmorení a naskrz premočení konečne korisť dotiahli na breh, s úľavou som si vydýchol, riadne sa aj zo tri razy otriasol - pričom som sa vzdialil a dbal na to, aby Lunin biely kožuch nebol samý hnedý chlp, nakoľko s jarným obdobím prišlo aj presrsťovanie sa.
Hoci som rieku nechcel ani len vidieť, šiel som sa ešte napiť a vyteperil som srnca o čosi vyššie na breh, aby bol mimo blata a mohol spočívať radšej na tráve, do ktorej som sa na chvíľšu posadil. "Aj by sme sa už mohli vrátiť domov, keď už sme na hraniciach," podotkol som s úsmevom skvelú správu, pretože z lúk, kde sme lovili sme sa napokon ocitli na kraji nášho, Narvinijského lesa.

-> Narvinij

//7 zafírov - za vytrvalé pokračovanie :)

Pri zľavách máš uvedené malé info že zľava na 1 nákup... čiže logicky sa ti nepripočíta. Hoci Skylieth môže mať tu ohľadom lotérie iné pravidlá.

Tú zľavu 10% si poprosím mať u Života, vďaka.

Edit: A ešte poprosím Castorovi 50% do obratnosti, vďaka.

//Pridaný 1 krištáľ :)

//Prečítaj si prvú vetu, ani nemusíš ísť ďalej :D čítaj po sebe nahlas, veď úpravu si dala dosť dobre :)

Jej nadšenie k nasledujúcej akcii bolo snáď také, ako to mizerné, daždivé počasie, ktoré aj posledné zvyšky snehu zmývalo do rieky, ktorej prúd bol beztak rozvírený a plný blata, konárov a iného prírodného bordelu.
Sedel som opretý pomerne dlho, načerpal trošku nových síl. Postavil som sa, otriasol si mokrý kožuch - hoci zrejme úplne zbytočne - a šiel s bielou vlčicou k rieke, pričom som za sebou potiahol aj mršinu. A teraz k tomu plánu... Priblížil som sa ku kmeňu, ktorý viedol ponad vodu. Popri bližšom skúmaní tvaru dreva som aj tak odmietavo zavrtel hlavou. Drevo bolo skrútené smerom do rieky a zavše pri strede úplne práchnivé. "Takže ak chceš skončiť so zaseknutou labou v dreve plnom hávede, prosím," uškrnul som sa myknúc hlavou pri tom ku kmeňu.
No mal som nápad ako ho zneužiť trošičku inak. Pri cestovaní Gallireou a lovení pri riekach som odpozoroval od bobrov ich hrádze a vlastne to nebol zlý nápad - ak ste mali teda mágiu zeme. Na chvíľku som teda zavrel oči sústredil sa a z brehov rozmočenej zeme sa začali ťahať po starom kmeni a okolo neho konáriky, korene aj s lístkami, ktoré ho obrástli a zavše aj vodné rastliny zo dna rieky - vytvorili účinnú hrádzu a sieť na jednej strane, o ktorú prúd narážal. Vydýchol som, nadýchol sa a ťahal srnca smerom k vode s nádejou, že možno sa vlčica zapojí. Nemusela by teda aspoň len znechutene krčiť nos nad vodou.
Korisť išla do rieky zo strany prúdu, okamžite ho zachytila sieť a my sme mohli s ním plávať na druhý breh. Voda bola však už po namočení jednej laby neskutočne ľadová, že som možno aj nhals akurát tak škrípal zubami. Počkal som však na vlčicu, aby sme šli spolu a srnec nám nevykĺzol. Stena z konárov kríkov a kmeňu nám tvorila oporu, aby nás nestrhol prúd - čo bola už beztak dosť pomôcka.

//Launee ved aj mali nie?

Luna napokon pustila bremeno a krivkala ku mne. Prižmúril som oči prezerajúc si jej laby aj bok, odkiaľ najpravdepodobnejšie prúdili ťažkosti, kvôli ktorým nemala biela plynulý krok. Jej otázka mi preto prišla totálne ironická, na čo som sa sucho zasmial. "Hovorí tá, čo prekypuje zdravím a elánom," podpichol som ju. "Darmo skrývaš zívanie, stále sa ti papuľa otvára," dodal som ešte a žmurkol po nej okom, ktoré pretínala jazva. Bol to dlhý úsek cesty.
Premýšľal som a pomaly sa aj vydýchal. Ona sa šla umyť do rieky a mračil som sa akurát tak o to viac, keď som videl, že je jej voda studená. Veď bodaj by nie, keď na nej plávali ešte nejaké tie kry ľadu. Mal som však neblahé tušenie, že čoskoro si nebudeme musieť lámať hlavu s riekou a namočením sa.
Vietor posledné dni oblohu vyčistil, no nahnal sem nové mračná, ktoré tu už zostali a začalo z nich vytrvalo pršať. Pôda sa stávala čoraz viac premočenou a ani topiacemu sa snehu to nepomáhalo. Nemal som chuť ani energiu tvoriť si úkryt, nuž som sa s mimoriadne podráždeným výrazom zmieril s osudom mokrého kožuchu a počúval Lunin nápad, ktorý objavila pri umývaní sa. Zavrtel som hlavou a postavil sa na nohy.
"Ani nápad, veď ma," navrhol som a popohnal ju kývnutím hlavy. "Ty môžeš ísť po kmeni, ja preplávam. Srnca potiahneme vo vode," vysvetlil som jej aspoň časť plánu, kým prídeme tam, kde sa Lune zdal prechod najideálnejší.