//Akože áno, ale minimum sú 2 príspevky a ja to už nez-vlá-dam. Mmám za sebou akciu s osudom celú takto a už fakt nie :D
Edit prinajhoršom to neskôr prepíšem
//Super, pekný námet :) Asta si získala do inventára 2 kryštále + 10 oblázkov + 3 kopretiny
Skákajúco ako taký kamzík som sa dostal postupne až k jazeru v lese. Sám somnevedel určiť, kde som sa to presnejšie dostal, pretože len tak nejako vodné mláky uprostred lesa by som si iste pamätal. Skutočne si si tak istý, že nestarneš a pamätáš si? svedomito do mňa ryl môj vnútorný hlások podvedomia, ktorý keby sa zhmotnil bárs aj na kus kameňa, tak by som sa ho snažil zničiť, eliminovať a všelijako zneškodniť, len aby mi už doživotne dal pokoj. Stopercentne istý, dodal som si pre seba v duchu kráčajúc okolo malého jazera v lese, ktoré bolo v tento ročný čas pekne zamrznuté. Slnko už pomaly zapadalo za horizont a hoc ho nebolo vidieť cez tmavé a husté mraky, ktoré značili, že zase bude v noci snežiť, ja som sa práve vďaka tomu odhodlal zabávať sa ako nezodpovedné vĺča.
Skusmo som labkou otestoval vrstvu snehu a ľadu, že je voda naozaj zamrznutá. Súčasne som odhrnul aj sneh, nech vidím, že tam je ľad a idiotsky po ňom pobúchal - ako keby to pomohlo. Silou to nešlo tak som dúfal, že bude všetrko v poriadku, keď sa skáčuc ako žaba v snehu preskáčem až na ľad. Šmýkal som sa však akurát tak po bruchu s nabitým ňufákom a nadávajúc sa zastavil až niekde v strede. Síce som sa pokúsil vstať, no nešlo to, šmýkalo sa! Seriózne si to nečakal? Sebecký vnútorný hlas tu bol zase.
...
<- cez VVJ od Východného g.
Netrvalo to veru ani tak dlho a čochvíľa som sa musel miestami brodiť až po brucho v snehu. Neskrýval som nadšenie. Všetky divné pocity zo stretnutia so synom a tou namyslenou alfou boli vlastne preč - veď čo už na tom záležalo, no nie? Lwn vnímať chlad a dopadajúce vločky na moju srsť... a to som chcel ísť do hôr, už ani to nemusím, premýšľal som spokojne poskakujúc sťa malé vĺča. Skutočne som sa počasiu vytešoval, hoci na ňufáku som cítil, ako ma páli mráz. Nebolo to však ani tak dlho, čo som zostal bez svorky a stále som bol celkom dobre pribratý, kožuch som mal krásny, hustý a hrubý ako každú zimu. A v lete idem umrieť, podotkol som si pre seba.
Preskákal som sa takto postupne okolo veľkého jazera až k jeho ústiu. Bol ňou malý potok, či už skôr za tie roky riečka. Pramenila kdesi od sopky, ku ktorej som krátko zdvihol oči. Týčila sa ako čierna masa v diaľke a vynárala mi spomienky. Vďaka tomu mi zmizla dôležitá vlčica zo života... bola niekde mimo, niekde hore. A teraz? Je nadobro preč, posmutnel som pri spomienke na čiernobielu kopu šťastia. Chýbala mi rovnako ako aj moja prvá svorka tu, ako pláne a lúky v okolí lesa, kde sme všetci žili ako rodina. Nebolo by asi na škodu sa ísť ukázať za známymi... Aspoň na chvíľu mať pocit, že som niekde, kde je rodina... Uvažoval som nad všetkým možným a pri hrane jazera preskočil potok, do ktorého som si stihol namočiť tak akurát jednu zadnú labu. Uznal som si, že som nebol tak moc pružný ako kedysi, no vrásky mi to nerobilo. Pokračoval som v brodení sa kamsi na pláň a neznámo ďalej kam.
-> Západný G.
//Okej, nikto sa nebavil o tom, že tu napíšeš post po poľsky ale... :D Slovanský jazyk je slovanský, oka, 2 kryštále.
//Vianočná tématika, super! Pridané 2 kryštále!
//Skolila ma chrípka, neviem ci zvládnem dnes napísať.
//Pridaný 1 kryštál :)
//Llen maličká vsuvka: myšlienky píšeš - tá "chat" bublinka vedľa M :) vyfarbí sa inak kurzíva
//BLACK FRIDAY platilo len do konca NOVEMBRA/LISTOPADU!
//BLACK FRIDAY platilo len do konca NOVEMBRA/LISTOPADU!
<- Narvinijský les
Pôvodne bolo mojím plánom zostať tam s ním, ísť s ním hľadať členov svorky, prípadne nový domov. No usúdil som, že mu beztak prinášam len smolu a nešťastie. Bude preňho isto lepšie, keď ma nebude mať vo svojom živote. Aj tak ma nikdy nepotreboval, nikdy mi to najavo ani nedal, pomyslel som si trpko a s hlbokým nádychom zahodil tieto čierne myšlienky bokom. Bol vcelku pekný deň, hoci trošku teplotou prituhlo a začali sa zbiehať mraky. Popri preklusávaní pláne som sa na okamih zastavil a analyzoval mraky nado mnou. Jednak som už tušil, že ovládam mágiu počasia, pretože len také predzvesti o počasí, ktoré sa mi vždy vzplnili nemohli byť náhoda. A jednak som v takom prostredí žil a za tie mesiace na severských pláňach sa naučil podľa hustoty a farby mračien zhruba odhadnúť, nakoľko silná búrka príde. Toto skôr vyzerá len na padanie snehu, nič viac, podotkol som si v duchu pre seba a pokračoval okrajom pláne na sever. Bol najvyšší čas si utriediť trošku myšlienky a chcel som zistiť, či je to mnou, že všade, kam sa pridám sa to nejako celé pokazí.
-> okolo VVJ k potoku Aina
„Kessel!“ odpovedal som synovi rovnako drzým ba až ufňukaným hlasom a napodobil ho tak. Niekde vnútorne ma to aj mrzelo, že som brnkol na jeho citlivú strunu, pretože ten vlk bol jeho vychovávateľ a hádam aj viac než ja ako otec, no na druhú stranu mi prišlo fér mu to pripomenúť. „Kedy si prišiel s nápadom spoločného lovu? Aj vo svorke ste boli od mala brávaní na lov, tak prepáč, že tvoj mrzutý otec po jednom z tých lovov nemohol skákať ako kamzík! Lebo asi ani nevieš, prečo som ťa JA neučil loviť,“ dokončil som s krátkym záchvatom suchého kašľa, nakoľko som sa až trošku moc rozohnil. Toľko sa mi toho preháňalo hlavou. Nič som Sigymu nedával na vinu, no zrovna on bol obľúbenec jeho matky spomedzi bratov a predsa... Chápal som jeho sklamanie. Ale on nikdy nepochopil aj moju stránku, prečo som na nich bol tak nevraživý. Koniec koncov, nebola ani príležitosť im porozprávať aj môj príbeh – poznali ma vôbec? Predpokladám, že sa ma asi ani nikdy nespýtajú. Ak sa ostatní jeho súrodenci niekedy ukážu...
Nadýchol som sa a len nevrlo blýskol po čiernobielej očami. „Ja som nebol tunajšia Alfa, čiže tvoja poznámka je bezpredmetná,“ odpovedal som mŕtvolne chladným hlasom a nevšímal si ju. Odtrepala sa kúsok ďalej. Nebol som naozaj v móde dobrej nálady, práve naopak a asi by som ľutoval toho, že by som sa pokúsil napadnúť Alfu – bolo by to nanajvýš nelogické a proti môjmu rozumu. Vyčistil som si kvôli jej prítomnosti myseľ, v ktorej mi kolovali len možno spomienky na Alfu, ktorá kamsi zmizla. Pookrial som trošku voči synovi, keď sa zmätene pýtal, prečo tu nikoho necíti. „Zrejme si zažil zánik ďalšej svorky. Neviem kde je Scarita syn, tiež už bola v rokoch. Mrzí ma to, prinášam ti očividne len smolu, tiež som chcel niekde dožiť,“ dokončil som pomerne tichým a pokojným hlasom, hoci som rovnako ostražito pozoroval vlčicu. „Prajem ti, aby si našiel šťastný domov, ktorý ťa neopustí.“ Dodal som ešte krátko synovi s letmým náznakom úsmevu a povzbudivo ho drcol do pleca, keď som sa náhle postavil.
Prešiel som okolo neho k Alfe, ktorá čakala opodiaľ. „Nepotrebujem mať s tebou dobré vzťahy, no kým sa pri tebe Sigymu niečo stane, ani nevieš kedy a odkiaľ prídem. Nech sa darí tvojej svorke, Alfa, nie je ľahké udržať rodinu pokope a vážim si , ako bývalá Alfa, tých, ktorí za tú rodinu bojujú, aby sa nerozpadla.“ Venoval som jej len jeden pohľad do strieborných očí, ktoré pôsobili pri hre tieňov stromov ba až bielo, letmo kývol hlavou na Sigyho na pozdrav a vyparil sa ako tieň. Syn už mal spoločnosť a mňa naozaj nezaujímala nejaká vlčica s veľkým egom. Ani les, z ktorého niekto nechal život vyhasnúť.
-> V. galtavar
Asi som sa nechal popliesť hrou tieňov. Sigy, ako sa ukázalo, bol vlastne kúsok od vlčice, ktorú som si aspoň z videnia pamätal ako jednu sarkastickú... Ale to je jedno. Ako sa aj ukázalo, tak som si spomenul správne, nakoľko hoc som neoplýval mágiou myšlienok, tak tie jej voči mne mohla počuť aj tá sova, ktorá práve zahúkala, pretože tu zbytočne robíme hluk.
Sigy mi celkom zdĺhavo objasnil, čo tu s ním ona robí. Dal som si záležať, aby videl, že ho počúvam, no emócie ako rozhorčenie následkom toho, že uprednostnil sarkastickú alfu pred vlastným otcom, tzostali dobre skryté pod kamennou maskou. "Asi by si mal viac trénovať, ak takto stopuješ aj na love, tak toho asi moc neulovíš keď si necítil, že tvoj vlastný otec je stále na území," podotkol som nevrlým, dotknutým hlasom, no na to hneď vydýchol a nechal to tak.
Premeral som si však podozrievavo Sigym menovanú Skylieth. Čím si tak skvelá, že si sa rozhodla pomáhať? Nešlo mi to proste do hlavy. V mojom svete ostražitosti a predvídania neexistovalo dobré gesto pre cudzinca, ktorý sa doplichtil ktovie odkiaľ. A nie ešte to, že samotná Alfa lesa opustí les. Nezamýšľal som sa nad tým však nejak extra hĺbkovo, nakoľko som nemal odkiaľ vedieť, či má partnera alebo vedie svorku sama. Nebol to môj biznis. "A čo z toho tá Alfa má, ak opustí svoju rodinu, aby pomohla cudziemu?" otázku som mieril úmyselne na Sigyho, hoc som veril, že práve vlčica sa ozve. Nebol môj syn predsa jej hvoorca a ak áno, tak to by bola rozhodne jedna veľká novinka.
"Asi máš pod sebou len troch vlkov, keď si môžeš dovoliť sa prechádzať po území niekoho iného, budiž, poviem ti to isté, až sa ti budem premávať po teritóriu," vrátil som vlčici úškľabok a zamračil sa. "Kým je s tebou Sigy zadobre tak ma fakt nezaujímaš, očividne si skúsenejšia a tá biela srsť na tebe sú šediny veku a skúseností, keď ste spolu. Veľa šťastia." Zmĺkol som. Nebolo mojim úmyslom ju urážať ani podpichovať. Aj ten môj syn ma poznal natoľko, že vedel, čo odo mňa očakávať. Nehral som sa nikdy so slovami a bolo mi najviac na svete ukradnuté, koľkých vlkov urazím.
Obrátil som sa spätne na syna. "Až budeš chcieť aj podporu od rodiny, tak si ma nájdi," zašomral som a pomalým krokom sa pobral pozdĺž hraníc lesa, ktorý sa stal mojim domovom a ja som tak veril, že tu budem môcť spokojne dožiť. Ale nie, proste všetko zmizne behom okamihu.
//Treba do mňa kopať hneď ako mám písať prosím, mám náročnejšie obdobie momentálne a nesledujem gallireu. Inak čo vaši vlci spravia nechám na vás, ja sa riadim len povahou mrzáka :)
Nedostal som sa však príliš ďaleko. Vlastne som sa zostal motať na hraniciach, sem tam zabehnúc viac do hvozdu, miestami viac v Narvinijskom lese.
Tempom chôdze som azda pripomínal aj živočíchy podobné slimákovi. Motal som sa sem a tam, nepočul som nikoho ani len vo svojom okolí. Teda, prehodnotil som to so skorým príchodom noci, pretože som vyrušil sovu pri love, zahúkalo mi aj niečo do ucha, či som vyrušil zo spánku nejakého malého tvora medzi kríkmi. Ja som si len potichu zanadával a obšmietal sa aj ďalej nejako stále popri hraniciach Narvinijského lesa, kým sa nezdvihol trošku vietor pomedzi stromy.
Zavetril som a ucítiac známy pach vlastného syna som ožil, pridal do klusu a opatrne sa predieral krovím. Jeho pachová stopa sa však miesila s nejakou inou, pomerne výraznou. Určite toho vlka poznám... či skôr vlčicu? Premýšľal som a automaticky sa trošku prikrčil, začal si pomáhať s hrou tieňov a zmenil som smer behu tak, aby ma okamžite neucítili.
Netrvalo ani tak dlho, hoci som si pripadal vyčerpaný snahou „byť nenápadný“, kým som našiel dotyčnú. Áno, bola to dotyčná tmavej srsti s bledými odznakmi. Bol som si stopercentne istý, že som sa s ňou už stretol a mimovoľne sa mi naježil kohútik. Ak si moja hlava dobre spomínala, tak táto vlčia osobnosť nebola sladká ako med. Podľa výrazného pachu som si dokonca trúfol veriť, že je to Alfa nejakej svorky – ale čo robí tu?
Zostal som skrytý v tieni stromu, vpravo od nej, kúsok pred ňou pozorujúc ju smaragdovými očami. Skryl som sa tak, aby nesvietila do očí moja biela noha a náprsenka, za to tmavohnedá srsť bola skvelým neviditeľným plášťom v tme. Žrali ma myšlienky v podobe otázok, kde sa asi nachádza môj syn, keď ho nepočujem a nevidím. A prečo ide ona s ním alebo za ním? Žeby sa vo mne prebudili nejaké tie rodinné pudy?
Zavrtel som hlavou a s podtónom tichého vrčania sa ozval do tmy: „Kde je?“ Nič iné ma nezaujímalo. Ak by som sa presvedčil, že sú spoločníci a ona ho neprenasleduje, tak by som hádam aj pookrial a pridal sa. „Čo tu chceš?“
Avšak cudzinke som neveril, už len jej zrak značil mágiu myšlienok, ktoré som si v jej prítomnosti – hoc bola aj desať metrov odo mňa – bedlivo strážil a zamkol. Sústredenie som preniesol na povrch kôry stromu, o ktorý som sa opieral.