Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Cashmere si ako útechu odnáša 4 kryštály a 1 perlu (že si zmákla dva posty jeden deň!)

//Eve si za rozhovor s krovím získala 4 kryštály a zároveň 1 perlu za odvahu!

//:popcornsun: vďaka pokračovaniu to bude pre teba 5 kryštáľov!

Prívalom nových informácií som zrejme mladého vlka dosť vykoľajil. S trhnutím sa ešte raz pýtal, či myslíme rovnakú vlčicu, ktorú som videl na tamtom ostrove. Prikývol som. "Netuším, či ešte žije. Aspoň o nej budete vedieť, ak sa nevráti," doplnil som tichým hlasom a znova len nemo prikývol, kým mu šrotovali informácid v hlave a dokázal zo seba vysúkať len jednoslovné vety.
Stiahol som uši a odvrátil pohľad do zeme. Vedel som si aj bez mágie myšlienok domyslieť, čo sa mu preháňa hlavou. Tiež by som bol rád, aby sa vrátila. Nevidel som ju strašne dlh oa je navždy preč, rozprával som sa s jej synom aspoň v duchu, lebo mi proste vyschlo v krku. So Sionnom pri sebe som nemal priestor na trúchlenie a najmä som ani nechcel - už len kvôli nemu. Z náhleho popudu emóciéí, ktoré neboli moje, mi prišlo nevoľno. Nerozumel som tomu. Je to mágia? Odkiaľ by som mal takú mágiu? Divil som sa a snažil sa mentálne potlačiť tú zmenu, ktorá začala aj na mňa doliehať - najskôr zo Sionnových pocitov.
Lúčil sa napokon so mnou premáhajúc jeho vnútornú frustráciu. Len som sa uškrnul, keĎ zmienil Parsifala. Podišiel som následne k nemu, neodtŕhajúc oči z tých jeho čiernych, aby si nemyslel, že mám zlé úmysly. "Si silný rovnako ako Elisa, je tvojou mamou predsa. Tak nevešaj hlavu a pomôž rodine, ona vás bude strážiť odinakiaľ. Nemá zmysel sa zosypať," riekol som povzbudivým hlasom a drcol ho zjazvenou labou do pleca. Radil som mu niečo, čo som sám nedokázal nikdy dodržať, no vlk sa musel aspoň pokúsiť.
Z nebies prestali padať krúpy a nahradil ich sneh. Pri odchode som sa ešte raz na svetlého vlka obrátil a následne zmizol medzi stromami.

//rieka Midiam

//Že ja som rozdávala hviezdičky a money, keď na mňa deti kašlú

A čo ten perník v tomto článku?

Nebránil mi v tom ísť za jeho otcom a vyriešiť si veci. No predstava, že sa tam zamotám vo veľkej skupine sa mi priečila zrejme asi toľko, čo Sionnovi. V duchu som sa nad tým pousmial. Keby som bol na jeho mieste a v normálne rodine, nie ako tulák kedysi, asi by som sa tiež moc neťahal na tieto lovy. Prestalo mi dokonca aj kvapkať na hlavu, rovnako ako jemu, no posledné kvapky zamzrli a poudierali ma do čela a nosa v podobe malých krúp, ktoré však s príchodom mrazivého rána zmizli. Vo vzduchu sa však napriek mrazu vznášal akýsi opar, či hmla. Dýchalo sa fakt horšie, než by bolo normálne.
Sionnovi sa zrejme nechcelo vracať do lesa, a tak nadhodil, že skrývam zaujímavú historku. Povzdychol som si len a otriasol sa. Asi ťažko ti budem vysvetľovať, že je moje telo rozmliaždené kdesi na exotickom ostrove? Zahryzol som si do jazyka, aby som si odpustil aj nejakú sarkastickú poznámku a pokúsil sa trochu uvoľniť napätie z tela, pričom som si znova sadol na zamrznutú trávu, keď nás Parsifal opustil. "Vlastne som sa len túlal po ľadových pláňach a zablúdil k oceánu," začal som s nevinným začiatkom. "Na okraji mora, na ľade sa hašterili nejakí vlci, medzi nimi bola Lilac. Nie je odtiaľto náhodou?" Zastrihal som zvedavo ušami a po dvojminútovom, výdatnom záchvate kašľu, pretože sa fakt zle dýchalo, som mohol pokračovať. "Ja som sa priblížil len za to, že sa mi marilo. Marilo sa, že vidím syna. Ľad sa odrazu pod nami preboril a všetkých nás začal unášať kamsi na západ, k tomu ostrovu. Kryha sa roztopila a nemali sme na výber, len vyliezť a skúsiť zistiť, odkiaľ ide ten dym... kým nás nenapadli obrovské zvieratá kvôli niekoho drzej hube," potichu som si pre seba zavrčal pri spomienke na jednookého a zjazveného. "Nebudem vysvetľovať, že som tam vlastne umrel, určite aj ďalší zo skupiny... ale Život je asi mocnejší, než by sme si mysleli," dodal som a so záhadným ús,mevom sa zahľadel kamsi na juh - pomyselne k Životovi. Okrem toho, že som mal srsť zlepenú blatom akože bola z hliny a krvou, ktorú čiastočne zmyla voda, som vyzeral živo. Aj som sa tak cítil. Ustupovali mi zdravotné problémy, necítil som ani raz bedrá, kým som sem doťapkal zo severu a nepadala na mňa neustála únava a chuť spať.
Zároveň mi prišlo v duchu úsmevné, že zas raz niekomu rozprávam dobrodružný príbeh a nie je to môj syn. No bez informácií bude stratený, je jedno, kde žije.
Sionn sa pokúsil zasmiať, trochu sa povzniesť nad smrťou matky- no dalo sa to? Sigy mi bol živý príklad, že ani do dospelosti a vysokého veku to nemusí prejsť, hoc som ho tiež veľmi dlho nevidel. "Teraz tam niekde bude šikanovať ostatných v ríši mŕtvych," dodal som ešte s humorom, pretože som Elisinu ohnivú náturu mal vždy rád. "A ty si poradíš, si silný. Môžeš sa o tom pobaviť s Lucy, ktorá tiež prišla o matku v podobnom veku," riekol som zadumane a v mysli sa stopol, že by som nemusel toľko orzprávať. Ale keď ten sivobiely vlk ma k tomu nabádal, navádzal a jeho zvedavosť mi nedala mlčať!
Pýtal sa ma na vĺčatá a novinka o Lennie ho zaskočila, čo som chcel uviesť na správnu mieru. "Zmizla v Zarastenom lese a odvtedy som ju nevidel," dodal som ešte k téme Lennie, pretože bola dôležitá pre Nym, ktorá tu v Asgaare podľa Sionnových slov zostala. "Alastor, Sirius a Rowena sú už dospelí. Svojskí, Siriusa som nevidel neskutočne dlho, je to flákač a darebák," upozornil som ho, keby ho náhodou stretol. "Rowena zmizla, Alastor zostal na tom tropickom ostrove," zvesil som uši, pretože realita na mňa znovu doľahla a ja som si uvedomil, kde je. S kým. Akými vlčími príšerami - a teda aj inými, neznámymi.
Jeho rýpnutie mojim smerom som prešiel len pretočením očí. "Som na odchode. Prezradím ti tajomstvo," natiahol som jeho smerom krk a znížil hlasitosť. "Narodil som sa do mrazu a bol vyhodený ako vĺča na mráz. Prežil som potom pätnásť zím a som tu." Žmurkol som zjazveným okom a pobavene sa otriasol, natiahol a následne vstal. Vrátil som sa tak k jeho predošlým návrhom, že by som tu vlastne aj mohol zostať a bol by som tu v bezpečí. Možno ani netuší, ako som reálne starý. To ma fakt jedna zxima nepoloží, pomyslel som si s úsmevom a s jednou labou na odchode čakal na jeho odpovedi a nejaké posledné slová kým sa vytratím k rieke.

Dážď zosilnel, niekde v diaľke zahrmelo. Vzhliadol som k oblohe a nechal si chvíľku padať kvapky na tvár. Nebol by som vlastne prekvapený, keby žialila celá ich svorka keď som si vzal, ako to bolelo mňa, táto nepríjemná novinka. Niekedy by som mohol prísť aj s čímsi pozitívnym, pomyslel som si a len prikývol, keď mi mladý syn alfa páru potvrdil, že sa im celkom darí. Nemusel som polemizovať nad tým, či to je vôbec pravda - bola to jeho vec, či mi chce hovoriť len pravdu.
Sionn následne komentoval počasie. Momentálny výkyv a prehánku však spôsobila anomália nefungujúceho tela, no to netušil nikto z nás prítomných, ani ja sám. "Mám podozrenie, kvôli čomu sa zvieratá presúvajú, ale radšej by som to prebral s tvojim otcom ako hlavou svorky, no ak sa nedá..." Vysúkal som zo seba letmý úsmev a trochu zavetril. Sionn sa mi zdal nejaký mohutnejší aj pach mal výraznejší, no nechcel som si tvoriť vlastné domnienky. "Prišiel som vás varovať." Zvážnel som. Prišla tá časť, kde som mu chcel odkázať čosi pre otca, no Sionna som taktiež rešpektoval, a preto mi nerobilo problém pred ním rozprávať. Malý Parsifal ma za to nemusel zaujímať, taktne čakal a rozjímal sa kdesi za sivobielym chrbtom.
S nádychom som tak mohol pokračovať. "Z neznámeho ostrova s horúcou klímou na západe sa rinie ten štipľavý dym, čo cítiš v nose. Je tam skupinka vlkov odtiaľto, ja som sa odtiaľ... dostal," uzavrel som a zahľadel sa kamsi medzi stromy, ako by spoza nich mal niekto vyjsť. "Je tam malé pohorie a hora, na ktorej je nejaká jaskyňa a odtiaľ to ide smerom na celú Gallireu. Čoskoro tu nebude dýchateľne," doplnil som vážnym hlasom a trochu sa ponaťahoval. Nechcel som sa veľmi zdržiavať, tiež by som ocenil čistejšie ovzdušie, nakoľko ma vedel počas monológu potrápiť kašeľ, hoci vôbec nie tak intenzívny ako za posledné roky.
Parsifal sa napokon rozhodol, že bude zrejme múdre nasledovať vytie alfy z lesa. Odolal som nutkaniu priateľovi odpovedať aspoň takto na diaľku, mal predsa iné povinnosti.
So Sionnom sme osameli na daždi, ktorý začal utíchať a ponad stromami sa objavil náznak hmly. Otriasol som si mokrú srsť, pomerne vďačný v duchu, že to možno zmylo zo mňa nejaký nános prachu, špiny a najmä krvi, pretože okrem končatín a tlamy po love hoc mi dal život novúä schránku, zostala neupravená ako tá pôvodná.
Chápavo a nemo som prikývol, keď mi povedal, že Elisa toho už moc nestihla povedať. Trošku som sa zamračil s otázkou v očiach, no nechal som sa tak. Nechcem sa pýtať. "Nikdy nebola extrovertný a spoločenský typ zrovna," doplnil som s odľahčeným, hoc núteným úsmevom. Jeho ďalšie slová sa mi počúvali všelijako. Pri mene partnerky mnou nepatrne cuklo, no keď zmienil zas Nym, otočil som pohľad naňho. "Ako sa má? Lennie inak možno už neuvidí, ak by sa na ňu pýtala," doplnil som a obzrel sa do húštia, kde zmizol blonďák. "Nemal by si byť v loveckej skupine? Svaly sa im môžu hodiť," poznamenal som s mrknutím a tiež sa napriamil, pripavený odísť.

Sionn zdráhavo vysvetlil mladému - Parsifalovi, kto vlastne som. Len som buchol chvostom pár krát o zem ako potvrdenie. "Tak teda teší ma, Parsifal," obrátil som sa na svetlého vlka ešte dokazujúc, že nie som až také neslušné hebedo, za aké ma zrejme mal. No poklony som mu niemienil strúhať, beztak sa presunul za Sionna a sadol si do ústrania. Takí sú fajn, čo neryjú nosom tam, kde netreba.
"Je fajn, že svorka má nových členov a prosperuje," podotkol som na pochvalu Sionna smerom k mladému. Nemohol som a nemal som ako ho posudzovať, videl som ho predsa prvý raz v živote. Okrem iného koľko som v tomto lese nebol? Rok? Dva? Podvedomie mi vlepilo imaginárnu facku za "otca roka", pretože aj v tomto hvozde predsa kedysi pobývala jedna z dcér.
Môj reálne niečoho schopný uvítací výbor však začal rozprávať. Neusmieval sa, ako som ho videl naposledy - rozveseleného hrou s Lilac a ostatnými. Bol vážny a môj postoj a výraz v tvári sa tomu prispôsobil. Znenazdajky však moja nálada klesla pod bod mrazu, len na sekundu. Potom prišla bolesť, nemohla byť moja. A bolo to fuč. Zmätene som zažmurkal, ako keby som vytriezvel, takže som si nevšimol ani jeho pomalej a váhavej odpovedi.
Dozvedel som sa, že Arcanus má povinnosti, čo bolo pochopiteľné. "Dobre si nalovte, inak zver sa sťahuje veľmi rýchlo na východ, nechoďte loviť opačným smerom," odporučil som mu ako dobrý tulácky zdroj, ktorý má prelezený celý kraj a má vedomosti o dianí - aspoň v blízkom okolí určite. Sionn však pokračoval, mimika sa mu skoro nezmenila, hoc v jeho čiernych očiach som postrehol záblesk zármutku. Veľmi dobre som to videl, vedel som, že to je ono. Že trpí. A svojimi slovami zasiahol aj mňa prudšie, ako mágiou.
Po onom tragickom a krátkom oznámení zmizlo atypické, letné slnko a nahradili ho tmavé mračná, z ktorých začali padať kvapky vody. Padali z nebies, nie z mojich očí. Za celý svoj život z mojich očí pretieklo toľko potokov sĺz, že už ani nešlo takto žialiť. Výkyvy magickej energie však boli mimovoľné, neboli pod mojou kontrolou. Nneuvedomil som si, že som to spôlsobil ja - či vlastne to nedokonalé telo, ktoré mi podhodil Život či tá potvora po smrti, ťažko povedať.
Nevyskočil som na nohy ako zaskočené vĺča, len sa mi podlomili predné, krížom-krážom zjazvené laby v sede a ja som sklonil hlavu. Privrel som oči na pár sekúnd a mlčky zhltol realitu. Nemalo zmysel presviedčať mladého vlka, že to nebude pravda - bola jeho matkou, musel vedieť, čo je pravda a čo nie najlepšie. (//sorry za slovosled viet v celom príspevku, robím viac vecí naraz)
Zároveň som sa naučil prijať pravdu. Nepýtal som sa, ako je to možné. Malo snáď zmysel otvárať mu čerstvú ranu?
Zelené oči sa mi zaleskli, no akonáhle som zas zdvihll hlavu a pozrel sa na sivobieleho vlka, lesk bol ta tam. "Je mi to veľmi ľúto, je to určite obrovská rana pre celú svorku a jej rodinu," ozval som sa napokon sucho a uvedomil si, že nedokážem azda ani prehltnúť. Vítané mdloby z ďalšej rany pre mňa som však úspešne odháňal. Postavil som sa napokon a otriasol si polepený kožuch od srsti a prachu. Nebol som zrovna najkrajší ani najčistejší, ale to ma nikdy netankovalo.
Čo viac povedať? Utiecť a schovať sa pred svetom? Otravovať im ďalej vzduch? Uvažoval som a odvrátil pohľad do korún stromov, ktoré už prišli o svoje pestrofarebné lístie. Bol som niekde ďaleko, strašne ďaleko. Vybavila sa mi prvá spomienka na sivú vlčicu a za ňou ďalšie s ňou. "Je možnosť, že by si otcovi len doručil moje slová prosím?" Riekol som napokon hlbokým hlasom a narovnal sa, znova sa dívajúc na Sionna. "Odišiel by som za hranice, na východ k rieke, kým sa vráti a vyrieši si tu všetko potrebné," dopovedal som streliac pohľadom na mladého Parsifala, aby mal pokojnejšie svedomie. "Neviem či ti to mama stihla povedať... Existuje slovná dohoda, že môžem prísť do Asgaaru kedy chcem aj tu zotrvať koľko chcem, koniec koncov vďaka vašej mágii o mne vždy budete vedieť," pousmial som sa slabo a maskoval vlastnú, trýznivú bolesť. Bolo aj ťažké usúdiť, či to bolo také hrozné, keď si to vlk za celé tie roky prežil aspoň desať ráz. Elisa bola ďalšia časť rodiny. Rodina sa zmenšuje... asi normálny kolobeh.
"Každopádne už keď tu niekomu praská žilka," blesol som pohľadom v rýchlosti na mladíka za Sionnom, "počkám mimo."

Mlčky sme sedeli a zdalo sa, že aj mladému to takto vyhovuje. Aj tak nevie čo si má so mnou počnúť, pomyslel som si, keď som zas stočil pohľad naňho. Už nemal chrabré slová ani ma neprosil, aby som odišiel.
Možno to bolo spôsobené aj tým, že vedel o posile, ktorá bola práve na ceste. Prešiel však dosť dlhý čas, kým na naše vytie teda niekto reagoval, až som sa musel zamračiť.
So zamračenou tvárou som rovnako privítal aj mladého, sivobieleho vlka. Potomka alfa páru. Skôr, než by som ja stihol niečo povedať, Parsifal - ako ho Sionn pozdravil - sa začal ukláňať a podávať hlásenie. Pobavene som sa uškrnul. "Máte už aj dvorného hlásiča, super," podotkol som a pozrel sa mu do tmavých očí, keď sa pozornosť sivobieleho presunula na mňa. Ja sám som netušil, že pred sebou už nevidí starú, šedicú trosku, ktorou som donedávna bol, za to on sa zmenil, vyrástol, pribudlo mu svalov. Zrejme je z neho aj schopný lovec, napadlo mi a bol som proste vnútorne rád, že ich svorka má očividne stále schopných členov. Len moc pomalých.
"Vv podstate," odkašľal som si odpovedajúc na jeho otázku. "Viem hovoriť s niekým z tvojich rodičov či ani nie?" Doplnil som svoje krátke slová otázkou a mierne naklonil hlavu. Ak by sme si mali ísť merať sily, bolo mi jasné, že by mi pomohla asi len prefíkanosť a skúsenosť po dlhých rokoch, takže som zostal krotko sedieť a kým sa on vyjadrí, oblizol som si pár krát tlamu od krvi lasice, ktorá pomaly začinala uschýnať.

Deriem si jazyk zrejme zbytočne, no co už, napadlo mu pritom ako som sa díval na mladého vlka, ktorý ani moc nereagoval na to, čo mu tu rozprávam."Arcanus je otec Sionna," pokúšal som sa mu pomaly a s tvrdším prízvukom vysvetliť, no v podstate som rezignoval. Len som sa zavrtel na mieste, urobil si malé kolečko a sadol si. Pohľad mi padol na nohu lasicky, ktorú si ten obranar malý ani nevšimol. Hodí som po koristi a po nom ešte jeden spytavy pohľad, no napokon som si labou pritiahol zvyšok a zhltol to takmer na sústo.
Strohal som ušami, ci nezacujem z lesa odpoveď, ale nič. Jeden by si pomyslel, že z údolia to bude počuť až k rieke, uvažoval som a po ocku sledoval mladého. Inak som však len sedel, veľmi ležérne a tváril sa, že ho ignorujem, hoci som kútika oka striehol, či sa nechystá nejako viac zakročit.

//Btw Savior prešiel 3 územia cez dym, resp tam aj trávil čas, jeho čuch beriem s rezervou teraz :D

Snažil sa byť neústupný a očividne nemal reálne šajnu, kto sú jeho alfy, alebo kto to je všeobecne. Keď mi však prezradil meno Elisinho a Arcovho syna, len som nechápavo zažmurkal. "To si ťa teda pán Sionn váži, že ti ani nepovedal nič. Arcanus a Elisa vedú asgaarskú svorku a on je len ich syn," snažil som sa ho priviesť do obrazu, no tým, aký mal deficit v porozumení mojich slov som v to už ani nedúfal. Znova ma teda požiadal, aby som odišiel. Odmietavo a rázne som zavrtel hlavou, na čo som zhltol posledné sústo a vstal, približujúc sa k svetlému mladíkovi.
"Zavolaj alfy alebo Sionna, neodídem, keď som sem kvôli niečomu prišiel. A ak ma chceš napadnúť v snahe vyhnať ma - skús to," vyceril som krvavé zuby v provokačnom úsmeve a švihol hnedým chvostom, pretože som bol od mladého tak na dva skoky.
Ten mi názorne ukázal, ako sa má správať slušný vlk. "Som tu skoro ako doma, načo sa mám ohlasovať?" Pretočil som oči a následne vytím prehlušil jeho, dožadujúc sa nejakej autority, s ktorou by som sa bavil. A ak ťa ignorujú, tak ti sedenie na hraniciach k ničomu nepomôže, dodal som si pre seba a skúmavo si ho premeral, aké budú jeho ďalšie kroky, čo ešte vymyslí.

Mladík sa snažil byť neústupný. Musím ho pochváliť ak si to nepose*ie teraz, zaumienil som si, pretože tak lojálneho člena si treba vážiť. žiaľ sme si najskôr s mladým moc nerozumeli, alebo teda on neruzmel mne. Nechápavo pár krát zavrtel blonďatou hlavou, kým z neho vypadlo, že nemá ani potuchy, kto sú jeho alfy. "Si ty vôbec právoplatný člen Asgaaru, keď nepoznáš ani svoje alfy?" Prestal som jesť a premeral si ho očami plnými pochybností.
"Ochrancovia majú úlohu udržovať značkovanie citeľné pre tulákov - to sa moc o tom vašom nedá povedať teraz a vyháňajú tulákov ako ja," venoval som mu zubatý úsmev so zubmi zapatlanými od krvi a následne rozdelil časť lasice, pričom som mladému podhodil stehno. "Na, potrebuješ silu keď rastieš, aby si takých ako ja zvládol sám vyháňať," mrkol som po ňom zjazveným okom. Jedlo som si beztak nijako neužíval, mechanicky som ho požul a hltal, niektoré kusy bez požutia.
Nna jeho prosby som sa akurát tak vydriapal do sedu. "Ja potrebujem tvojej zaneprázdnenej alfe niečo nahlásiť, hrdina," dodal som pevnejším hlasom a zamračil sa naňho. Fakti si myslí, že tu sedím len tak?

Zastrihal som ušami, počul som kroky a jeho pomalý postup mojim smerom. Čo iné mu predsa zostávalo? Rozvaľoval sa mu tu cudzinec a opekal si kožuch na letnom slnku, ktoré tu nemalo čo robiť. A ešte si dovolím aj žrať, uškrnul som sa pre seba a trápil sa s plecom zvieraťa a kosťami. Bolo však celkom zaujímavé, že mladík sa snažil vystupovať veľmi dôstojne. "Mám právo tu byť, je problém tej lasice, že sa objavila," namietol som polovične pobaveným hlasom a prezrel si jeho bledú srsť. Odhadoval som, že nemá ani len rok, možno sa mu blížili prvé narodeniny. A predsa tu bol sám, lebo ho za mnou zrejme postrčila jeho vlastná zvedavosť.
Cukli mi kútiky tlamy dohora, keď zastavil a oznámil mi, čo sa chystá urobiť. "Nech sa páči, nahlás to aj Arcanusovi aj Elise," navrhol som mu povzbudivo a odtrhol si časť rebier lasičky, s ktorými som začal zápoliť. Nemal som však z obeda žiaden pôžitok a rozhodne za to nemohol príchodzí. Proste bolo tých udalostí z posledných dní mnoho. "Si nejaký nebojácny ochranár, že sem len tak ideš ma vyhnať?" Nadhodil som potichu ešte pomedzi sústa, pretože som ho ani nepoznal. A poznal som hlavne vlkov, ktorí mali hranice na starosti, nemohli sa predsa transformovať na toto tu.